2 písm. b/ zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“) povinnosť uhradiť poškodenému z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalobkyňa poskytla z poistného garančného fondu poškodenému poistné plnenie 25. novembra 2016 vo výške 2.386,08 eur (sumu 311,22 eur predstavujúcu delegačný poplatok pre poisťovňu si žalobkyňa na súde neuplatnila). Túto povinnosť si splnila v súlade s pravidlami Systému zelenej karty, kedy za vybavené nároky plnila Kancelárii Systému zelenej karty v krajine miesta nehody. Tým, že žalovaný nesplnil svoju zákonom stanovenú povinnosť
1 zákona č. 381/2001 Z. z., vznikol žalobkyni voči žalovanému oprávnený nárok na základe § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z., t. j. právo proti tomu, kto zodpovedá za škodu
2 zákona č. 381/2001 Z. z., na náhradu toho, čo za neho plnila.
čl. 4 ods. 1 nariadenia, v zmysle ktorého v prípade, ak je žalovanou osobou osoba s bydliskom na území členského štátu Európskej únie, je daná právomoc súdov tohto členského štátu. V súdenej veci zistil, že žalovaný má od
súdu prvej inštancie možno považovať za prejav úmyslu žalovaného zdržiavať sa na tomto mieste trvalo. Vykonaným šetrením nezistil skutočnosti, ktoré by osvedčovali akúkoľvek väzbu žalovaného so Slovenskou republikou, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že v čase začatia konania mal bydlisko na území Slovenskej republiky. Ďalej poukázal na to, že v prípadoch, kedy nie sú splnené podmienky výlučnej právomoci, právomoci určenej explicitne či implicitne dohodou alebo obligatórnej právomoci, občana s bydliskom na území členského štátu možno žalovať aj na súdoch iného členského štátu, ak sú splnené podmienky tzv. alternatívnej (osobitnej) právomoci, pričom možnosť voľby medzi súdom štátu bydliska žalovaného a súdom iného členského štátu prislúcha žalobcovi. S poukazom na čl. 7 ods. 2 nariadenia skonštatoval, že v prejednávanom spore ide o nárok vychádzajúci z mimozmluvnej zodpovednosti (vznik škody na motorovom vozidle v dôsledku dopravnej nehody, ktoré zavinil žalovaný ako vodič iného motorového vozidla, ku ktorému nebolo k dátumu nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla), no keďže ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok, došlo v Českej republike, nie je daná ani osobitná právomoc súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov uzavrel, že právomoc konať v danom spore majú súdy Českej republiky, pretože žalovaný ako občan Českej republiky má bydlisko v Českej republike, pričom aj k samotnej nehode ako skutočnosti zakladajúcej uplatnený nárok došlo na území Českej republiky. Súd prvej inštancie by mal právomoc vo veci konať iba
čl. 26 ods. 1 nariadenia, t. j. ak by sa žalovaný konania zúčastnil, čo sa v danom prípade nestalo, nakoľko k riadne doručenej žalobe sa na výzvu súdu doposiaľ nevyjadril. Vzhľadom na neodstrániteľný nedostatok podmienky konania spočívajúci v absencii právomoci súdu vo veci konať, súd prvej inštancie
čl. 28 ods. 1 nariadenia vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie
2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) zastavil. O postúpení veci príslušnému orgánu nerozhodol, keďže právomoc konať v predmetnej veci majú súdy Českej republiky. O trovách konania rozhodol
1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. O vrátení súdneho poplatku žalobkyni rozhodol
1, 4, 6 písm. b/ a ods. 10 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.
1 CSP. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie a skonštatoval správnosť jeho dôvodov. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil, že v posudzovanom prípade je nesporné, že medzi stranami sporu neexistoval zmluvný vzťah, t. j. jedná sa o nárok žalobkyne vyplývajúci z mimozmluvnej zodpovednosti. Medzi stranami však existuje spor o určení miesta, kde vznikla škoda, a to vzhľadom k tomu, že na území Slovenskej republiky bolo poškodenému vyplatené žalobkyňou poistné plnenie, ktorého regresu sa voči žalovanému domáha v tomto konaní. Odvolací súd pri posúdení veci vychádzal z judikatúry Súdneho dvora, a to konkrétne z rozsudku C-375/13 z 28. januára 2015, rozsudku C-360/2012 z 5. júna 2014, rozsudku C-47/14 z 10. septembra 2015, rozsudku C-352/13 z 21. mája 2015, rozsudku z 30. novembra 1976, Bier, 21/76, rozsudku C-364/93 z 19. septembra 1995 a rozsudku C-168/02 z 10. júna 2004. Dospel k záveru, že výlučne majetkovú škodu, ktorá sa prejaví priamo na bankovom účte žalobkyne, nemožno samu o sebe považovať za „relevantné kritérium väzby“
čl. 7 ods. 2 nariadenia. Dodal tiež, že žalobkyňa má pravdepodobne na výber z viacerých bankových účtov, z ktorých môže zaplatiť sumu uplatňovanú v tomto konaní, a teda miesto, kde sa tento účet nachádza, nie je nevyhnutne spoľahlivým kritériom väzby. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že miesto obvyklého pobytu žalovaného je v Českej republike, na adrese T. XXXX/X, U. s tým, že na toto miesto (na rozdiel od adresy žalovaného uvedenej v Slovenskej republike) sa súdom darí doručovať žalovanému niektoré písomnosti. Z tohto dôvodu aj pravidlo určenia právomoci
čl. 14 ods. 1 nariadenia svedčí záveru súdu prvej inštancie o nedostatku právomoci rozhodovať v tejto veci súdmi v Slovenskej republike a tiež tomu, že právomoc konať v predmetnej veci majú súdy v Českej republike, kde má žalovaný bydlisko. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že čl. 7 ods. 2 nariadenia sa má v danej situácii vykladať tak, že za „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok (na náhradu škody)“ v prípade neexistencie iných kritérií väzby, sa nemá považovať miesto v členskom štáte (v tomto spore Slovenská republika), kde škoda vznikla, ak táto škoda pozostáva výlučne z finančných strát, ktorá sa priamo prejaví na bankovom účte žalobkyne, a ktoré sú priamym následkom protiprávneho konania, ku ktorému došlo v inom členskom štáte (Česká republika). O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol
1 v spojení s § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. 4. Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Vada zmätočnosti konania
f/ CSP spočíva
dovolateľky v tom, že odvolací súd nesprávne uzavrel, že súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc vec prejednať, čím znemožnil dovolateľke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dvoch právnych otázok, a to: a/ či nárok uplatnený v tomto konaní predstavuje nárok na náhradu škody alebo nárok osobitnej povahy (tzv. postih), ktorý vzniká na základe skutočností uvedených v zákone č. 381/2001 Z. z., b/ či takýto nárok
čl. 7 ods. 2 nariadenia vznikol na území Slovenskej republiky (t. j. právomoc konať
čl. 7 ods. 2 nariadenia majú súdy Slovenskej republiky) alebo na území iného členského štátu, v posudzovanom prípade Českej republiky, keďže dopravná nehoda, pri ktorej vznikla škoda, ktorá v dôsledku neexistencie povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za prevádzku motorového vozidla musela byť hradená žalobkyňou z poistného garančného fondu, vznikla na území Českej republiky (regres takto vyplateného poistného plnenia predstavuje nárok uplatnený žalobkyňou voči žalovanému v tomto konaní). Vo vzťahu k prvej právnej otázke poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 28. októbra 2011 sp. zn. 4Cdo/284/2010 a rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky z 8. októbra 2014 sp. zn. 31Cdo/4134/2011. Zdôraznila, že miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok uplatnený žalobou, je územie Slovenskej republiky, nakoľko na tu došlo k vyplateniu poistného plnenia z garančného fondu
2 písm. b/ zákona č. 381/2001 Z. z. Namietala, že odvolací súd za skutočnosť, ktorá zakladá uplatnený nárok, nesprávne pokladal dopravnú nehodu, ku ktorej došlo na území Českej republiky. Uzavrela, že uplatnený nárok nepredstavuje nárok na náhradu škody vyplývajúcej z dopravnej nehody, ku ktorej došlo na území Českej republiky, ale nárok na náhradu poistného plnenia z garančného fondu, ktoré
zákona vyplatila poškodenému na území Slovenskej republiky. Až táto skutočnosť založila nárok, ktorý si dovolateľka uplatnila podanou žalobou, a preto sa nestotožnila so záverom odvolacieho súdu, že právomoc konať vo veci majú súdy Českej republiky. Vzhľadom na uvedené navrhla rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 8. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 9. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 420 písm. f/ CSP,
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K tejto vade
jej názoru došlo prijatím záveru odvolacieho súdu, že súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc danú vec prejednať.
1 zákona č. 381/2001 Z. z. Dovolateľka si následne uplatnila voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 2 074,86 eur s príslušenstvom
7 veta prvá zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle ktorého má dovolateľka právo proti tomu, kto zodpovedá za škodu
odseku 2 písm. a/, b/, f/ a g/, na náhradu toho, čo za neho plnila. 13. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, dospel k správnemu záveru, že v posudzovanej veci sa jedná o nárok dovolateľky vyplývajúci z mimozmluvnej zodpovednosti. Rovnako správne skonštatoval, že súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc vo veci konať. Vychádzal pritom z čl. 7 ods. 2 nariadenia,
ktorého osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch
miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok. Je však potrebné dodať, že súdy nižších inštancií nesprávne identifikovali povahu nároku z mimozmluvnej zodpovednosti, ktorý si dovolateľka uplatnila na súde.
čl. 7 ods. 2 nariadenia teda nie je možné žalobou uplatniť predmetný postihový nárok z mimozmluvnej zodpovednosti voči osobe, ktorá má bydlisko na území Českej republiky (t. j. žalovanému) v inom členskom štáte (v Slovenskej republike), pretože miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok, sa nachádza v Českej republike. Napriek tomu, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí tento dôvod neuviedol, nič to nemení na samotnom závere, že právomoc súdov Slovenskej republiky nie je daná.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 19. Dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 20. Základným znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné
1 CSP je to, že ide o rozhodnutie, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, pričom toto rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky bližšie definovanej pod písmenom a/ až c/ § 421 ods. 1 CSP; zároveň však nesmie ísť o rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu uvedenému v § 357 písm. a/ až n/ CSP tak, ako to vyplýva z § 421 ods. 2 CSP.
a/ CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zastavení konania. Z citovaných ustanovení teda vyplýva, že prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým v súdenej veci potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení konania z dôvodu nedostatku právomoci konať, je vylúčená § 421 ods. 2 CSP v spojení s § 357 písm. a/ CSP. 21. Dovolací súd konštatuje, že dovolanie v časti namietajúcej vadu zmätočnosti konania
f/ CSP je prípustné, ale nie je dôvodné a v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP nie je prípustné. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.