1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z. z., na neverejnom zasadnutí konanom
c) Tr. por. dovolanie obvinenej A. D. s a o d m i e t a . Odôvodnenie Okresný súd Košice I (ďalej aj len „súd prvého stupňa" alebo „prvostupňový súd") rozhodol rozsudkom z
1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z. z. (ďalej aj len „Trestný zákon"), ktorého sa dopustila na tom skutkovom základe, že: ako administratívny pracovník finančnej učtárne spoločnosti X. K. so sídlom na ul. Z. č. X v D., ktorá mala na starosti vedenie pokladne a úhradu faktúr, 1.) dňa
4, § 36 písm. 1), § 33 písm. g), § 40 ods. 4 písm. c) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku trest odňatia slobody v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov. Súd
1 písm. a), § 59 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku obvinenej výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu v trvaní 16 (šestnásť) mesiacov.
1 Trestného poriadku, súd poškodenú stranu spoločnosť X., K. D., so sídlom D., I. XX (ďalej aj len „poškodený") s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný sporový proces. Na podklade podaného odvolania, ktoré podala obvinená proti výroku o vine aj proti výroku o treste, rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej aj len „odvolací súd"), rozsudkom z 12. novembra 2019, sp. zn. 6To/62/2019 tak, že postupom
1 písm. d) Trestného poriadku, odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a zároveň rozhodol vo veci sám tak, že
3 Trestného poriadku, obvinenej
4 Trestného zákona v znení zákona č. 183/1999 Z. z. s použitím § 40 ods. 1 Trestného zákona v znení zákona č. 183/1999 Z. z. v spojení s článkom 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11 uložil trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) mesiacov, výkon ktorého
1 písm. a) Trestného zákona v znení zákona č. 183/1999 Z. z. podmienečne odložil a
1 Trestného zákona v znení zákona č. 183/1999 Z. z. určil skúšobnú dobu v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov. V ďalšej časti odvolanie obvinenej
Podaním zo 14. februára 2020 obvinená, prostredníctvom svojej obhajkyne JUDr. Adriany Krajníkovej, podala dovolanie proti rozhodnutiu okresného súdu, ako aj proti rozhodnutiu krajského súdu, ako súdu odvolacieho. Dovolanie bolo podané na základe dovolacích dôvodov
1 písm. c), písm. g), písm. i) Trestného poriadku teda, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. V úvode dovolania obvinená ozrejmila skutok, ktorý sa jej kládol za vinu. Uviedla, že do konania boli pribraté znalkyne Ing. A. B. a Doc. Ing. W. I., PhD., ktoré boli pribraté pre účely dokazovania výšky škody. Aj napriek tomu, že závery predmetných znaleckých posudkov sú totožné, súdy vychádzali iba z posudku Doc. Ing. W. I., PhD. Na určenie výšky škody boli predložené ako dôkazy pokladničné doklady a pokladničná kniha. Tieto však
obvinenej obsahovali viditeľné neúplné alebo pozmenené prepisované, mazané a inak nezákonne upravované účtovné údaje, čo je konštatované aj v závere znaleckého posudku Doc. Ing. W. I., PhD. Pričom uvedené dôkazy boli predložené iba vo fotokópiách bez ich ďalšieho verifikovania s originálom. Uznanie viny bolo
obvinenej založené na fotokópiách dokladov, ktoré boli vo svojom obsahu, postupoch účtovania, v zjavnom rozpore so Zákonom o účtovníctve. Znalecké dokazovanie potvrdilo, že vzhľadom k tomu nie je možné určiť výšku škody a taktiež potvrdili, že za tento stav si je poškodený zodpovedný sám. Ďalej uviedla, že za účelom dokazovania v otázke subjektu skutku boli v konaní vypočutí svedkovia poškodeného, ktorí potvrdili, že titulom výkonu funkcie pokladníčky nakladala obvinená s hotovosťou. Ďalej poukázala, že jej prehlásením, zo dňa
1 písm. c) Trestného poriadku. Pričom samotnú skutočnosť, že odvolací súd na podklade odvolania prokurátora (proti oslobodzujúcemu rozsudku) vzhliadol porušenie práva na obhajobu u oslobodeného subjektu, považovala obvinená ako zásadné porušenie jej práva na obhajobu. Odvolací súd však porušenie práva na obhajobu u obvinenej vzhliadol v tom, že aj keď požiadala (
neho), aby sa hlavné pojednávanie vykonalo v jej neprítomnosti (tu dala do pozornosti otázku jednotného čísla, teda jedného hlavného pojednávania),
obvinenej bolo povinnosťou súdu prvého stupňa ju počnúc ďalšími hlavnými pojednávaniami, ktoré boli vykonané po tom, na ktoré bola predvolaná, dňa
371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, na čo sa odvoláva pri jej vytknutí, a teda dôvod zrušenia tohto oslobodzujúceho rozsudku, sa rozumie aj také pochybenie súdu alebo orgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku ktorého dôjde k odňatiu alebo znemožneniu riadneho uplatnenia procesných práv obvineného, čiže musí ísť o porušenie zásadné. Takéto porušenie musí teda kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. Prípadné porušenie práva na obhajobu, pokiaľ zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Pri posudzovaní, či v tom ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach vyhodnotiť (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, zo dňa 26. septembra 2017, sp. zn. 4Tdo/82/2015). S poukazom na tento konkrétny prípad je zrejmé, že za stavu oslobodenia spod obžaloby, za situácie jej žiadanej neprítomnosti v celom trestnom konaní do jeho právoplatného skončenia, a za prítomnosti jej obhajkyne, ktorej aktívne odborné vykonávanie právnych úkonov v prospech mojej procesnej obrany dospelo do jej oslobodenia, sa nepredvolávanie obvinenej na hlavné pojednávania objektívne nemôže javiť ako jej negatívne postavenie v konaní, ktoré jej kardinálnym spôsobom zasiahlo do možnosti brániť sa. Veď výsledkom bolo jej ubránenie sa, teda zrušenie oslobodzujúceho rozsudku z dôvodu zásadného porušenia práva na obhajobu je v zjavnom rozpore s citovaným záverom najvyššieho súdu, ako aj zákonom a Ústavou SR. Predmetné uznesenie odvolacieho súdu bolo zjavne účelové, so zámerom zrušiť oslobodzujúci rozsudok. Odvolací súd dal tak v rozpore aj so zásadou hospodárnosti konania (ktoré je vzhľadom k ex offo obhajobe na úkor štátu), zopakovať takmer celé dokazovanie, čím došlo aj k zbytočným nákladom a prieťahu v konaní a práve tu došlo
obvinenej aj k porušeniu jej práv na obhajobu, a práv chránených
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. 5) Rozsudkom Okresného súdu Košice I, zo dňa
odvolacieho súdu vinnou. Týmto spôsobom v konaní trvajúcom 16 rokov, nebola nikdy určená výška škody, znalci a prvostupňový súd deklarovali, že škodu nie je možné určiť, obvinená bola odsúdená na podklade nezákonných dôkazov. Obvinená ďalej poukazovala na odôvodnenie odvolacieho súdu na strane 11, ktorý uvádzal: Výška škody v jednotlivých skutkoch vychádza z dôkazov vzťahujúcich sa ku každému z nich, pričom zodpovednosť odvolateľky za schodok vyplýva aj z obsahu iných súdnych rozhodnutí - Okresného súdu Košice-okolie, sp. zn. 16C/266/2003 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3Co/107/
názoru obvinenej je zjavné, že súd prvého stupňa s poukazom na znalecké dokazovanie Doc. Ing. W. I., PhD, deklaroval nezákonnosť posudzovaných účtovných dôkazov, a nemožnosť z nich určiť výšku škody, napriek čomu ju na ich podklade odsúdil, na rozdiel od čoho odvolací súd odmietol závery menovanej znalkyne a jej vinu uznal titulom dokazovania v civilnom konaní. Odvolací súd tak až v odvolacom konaní vyslovil prvýkrát argument nesprávnosti znaleckého dokazovania menovanou znalkyňou a argument dokazovania v civilnom konaní. Odvolací súd v ďalšom poukázal na usvedčenie obvinenej svedkami, ktorí potvrdili jej pracovné zaradenie a popísali jej správanie. Táto skutočnosť je však vzhľadom k absencii zákonne určenej výšky škody právne irelevantná, a bez existencie škody je jej bližšie vyjadrovanie sa k tomu nepodstatné. Napriek tomu sa k danej problematike vyjadrila v konaní, a to tak, že vzhľadom k zmene jej denného pracovného času z 8 hodín na 4 hodiny, kedy už v posudzovanom čase jej agendu vykonávali aj iní zamestnanci, vrátane ich nakladania s účtovnými dokladmi a hotovosťou, nemala dosah na dokončenie všetkých začatých účtovných operácií a tak evidentne zo strany poškodeného dochádzalo k chaotickému spracovávaniu aj neúplných dokladov, ktoré mala obvinená ako pracovné podklady, avšak o ktorom ukončení, alebo neukončení operácii už nemusela mať vedomosť, pričom podstatné je to, že poškodený ju pred zaúčtovávaním týchto pokladničných dokladov a operácií, ako ani žiadnych iných, nikdy neupozornil na nejaké nezrovnalosti a nikdy nežiadal žiadne vysvetlenie, či nápravu, iba z veci je až následne zrejmé, že sám účtoval chaoticky. Obvinená považovala konštatovanie odvolacieho súdu, že svedkovia preukázali, že s pokladňou narábala iba ona, taktiež, že iba ona mala od nej kľúče a pod. za právne irelevantné (a zároveň za dobu zmeneného pracovného času aj nesprávne), nakoľko toto konanie samo osebe nie je trestným a nie je dôkazom o výške škody, ktorá otázka je účtovnou otázkou. Mala za to, že sa odvolací súd nijako nevysporiadal s jej odvolacími námietkami, ktoré iba všeobecne označil ako obštrukčné. Napadnutým rozsudkom odvolací súd rozhodol iba titulom svedeckého preukázania subjektu skutku, pričom objektívnu stránku skutku, ani subjektívnu stránku skutku nepreukázal. Nezákonnosť, na ktorú mal odvolací súd prihliadať zo zákona, obvinená vzhliadla v skutočnosti, že
obžaloby, ako aj
rozhodnutí prvostupňového súdu z
rozsudku prvostupňového súdu) a 28. apríla 2011 (
rozsudku odvolacieho súdu, čo bola
obvinenej zjavne chyba v písaní) v bode 1) výroku o uznaní viny, ako aj v ďalších bodoch výroku o uznaní viny, konkrétne k bodu 2., bodu 3.), bodu 14.) k obdobiu v uvedených bodoch nebolo vykonané znalecké skúmanie, pričom však niektoré podklady aj z tohto obdobia nad rámec
jej názoru, iba formálne z obžaloby prevzali jednotlivé skutkové okolnosti, ktoré svojvoľne, bez zákonného dokazovania včlenili do výroku o uznaní viny. Celý výrok o uznaní viny je tak bez opory v zákone a skutočne vykonanom dokazovaní. Navyše nie je zrejmé, kedy sa skutok sprenevery mal stať, zrejmé sú iba skutočnosti, kedy vykonala relevantné účtovné operácie. V napadnutých rozhodnutiach absentuje určenie dátumu, alebo obdobia, kedy sa trestný čin stal, pretože deklarované dátumy nie sú dátumami protiprávneho konania. Poukazovala tiež na to, že v zmysle napadnutých rozsudkov bola odsúdená pre vymedzenú škodu vo výške 1 042 914,16 Sk, t. j. 34 618,- Eur, ktorý prepočet Slovenskej koruny do meny Euro je tu uvedený v rozpore so zákonom. V zmysle zákona č. 659/2007 Z. z. je úradne správny prepočet sumy 1 042 914,16 Sk na hodnotu 34 618,41 Eur. Z napadnutých rozsudkov vyplýva arbitrárnosť, nedovolené účelové modifikovanie skutkového stavu, neprejednanie veci v jej skutočnom obsahu, a zjavná zaujatosť na jej odsúdení a účelovom vydaní rozhodnutia v prospech poškodeného. V závere svojho podania obvinená konštatovala, že bola uznaná za vinnú napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa z
jej názoru samé vytvorili, alebo dotvorili skutkový stav veci, čím všetkým porušil aj jej právo zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Osobitne dovolateľka poukázala na čl. 2 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorých má zaručené právo na prejednanie veci zákonným spôsobom, pričom len zákon ustanovuje, ktoré konanie je trestným činom. Zákon ustanovil, že základným znakom skutkovej podstaty (objektívna stránka skutku) sprenevery
l, ods. 4 písm. c) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, je spôsobená škoda. Škoda musí byť zrejmá bez pochýb a musí byť preukázaná v tomto konaní. Znalecké dokazovanie dvoma znalcami deklarovalo, ale dokladajú to aj účtovné dôkazy a poškodeným vedené účtovníctvo samotné, ktoré sú v konflikte so Zákonom o účtovníctve, že škodu na ich podklade nemožno objektívne vyčísliť. Súdy v rozpore s povinnosťou
citovaných článkov ústavy, kde len zákon stanoví čo je trestný čin, rozhodli svojvoľne bez toho, aby výška škody bola určená zákonným spôsobom. Podmienkou naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty posudzovaného trestného činu v základnej skutkovej podstate je vznik škody, preto aj úmysel páchateľa musí k spôsobeniu škody smerovať. Škoda musí byť preukázaná správne a bez akýchkoľvek pochybností, čo sa v tomto konaní nepodarilo ani len určiť, nieto ešte preukázať, vrátane absencie preukázania úmyslu, ktorá táto stránka nebola ani len prejednávaná. Napriek uvedenému a v rozpore s citovanými ústavnými princípmi, súdy ju
jej názoru svojvoľne uznali vinnou, naviac každý titulom iného dokazovania a teda iného dôvodu, dokonca odvolacím súdom
dokazovania v civilnom konaní. To všetko po 16 rokoch trestného stíhania, ktorý takýto záver, bez preukázania objektívnej stránky skutku, vrátane tiež úmyslu, bol konštatovaný už v prvom odsudzujúcom rozsudku, zo dňa
obvinenej jej chybou, ale chybou osoby, ktorá zaúčtovala takéto doklady do účtovníctva, a o ktorých nezrovnalostiach obvinená nikdy nemala vedomosť. Obe napadnuté rozhodnutia, ktoré vinu a trestnú zodpovednosť obvinenej založili na objektívne nezákonných a obsahovo zjavne sporných dôkazoch, naviac s fabulovanými skutočnosťami v jednotlivých bodoch výroku o uznaní viny (l./ - 14./), a odvolací súd aj na dôkazoch vykonaných v civilnom konaní, kde jeho argumenty o nesprávnosti záverov znaleckého dokazovania v tomto trestnom konaní (naviac bez akéhokoľvek odôvodnenia tejto nesprávnosti), o relevantnosti dokazovania objektívnej stránky skutku v civilnom konaní, ako aj argument preukázania objektívnej stránky tiež poukazom na usvedčenie subjektu skutku, boli tu použitý prvýkrát, sú v zjavnom rozpore so zákonom a Ústavou SR. Listom z 20. marca 2020 sa k dovolaniu vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I (ďalej aj len „prokurátor"). Potom čo ozrejmil výroky nižšie konajúcich súdov, ako aj námietky vyplývajúce z dovolania, konštatoval, že dovolanie obvinenej považuje za nedôvodné, nakoľko výsledky vykonaného dokazovania v rámci súdneho konania dostatočne odôvodňovali rozhodnutie súdu o uznaní viny a uložení trestu, najmä s poukazom na znalecký posudok Ing. A. B., v ktorom skonštatovala, že aj napriek nedostatkom vo vedení účtovníctva za uvedené schodky v celkovej sume 1.042.914,-Sk je zodpovedná obvinená, pričom výška spôsobenej škody je zhodná so závermi znalecko-audítorskeho posudku Ing. A. G. a Ing. K. S., z ktorého záverov vyplýva, že schodok vznikol na základe fiktívneho účtovania pri vystavovaní fiktívnych dokladov zo strany obvinenej. Taktiež bolo zistené, že obvinená vyberala z pokladne finančnú hotovosť, aby uhradila faktúry, ktoré však neuhradila a finančné prostriedky použila pre vlastnú potrebu, kde výdaje z pokladne v skutkoch 1 až 14 boli potvrdené listinnými dôkazmi (výpis z účtu, pokladničná kniha, pokladničné doklady) a výpoveďami svedkov. Zároveň bolo,
názoru prokurátora, nutné poukázať na to, že obvinená svoj dlh voči poškodenej spoločnosti uznala a spôsobenú škodu už začala postupne splácať. Obvinená bola zaviazaná k úhrade spôsobenej škody vo výške 34.618,41 Eur aj rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie, sp. zn. 16C/266/2005. Nesprávne právne posúdenie zisteného skutku v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré namieta obvinená v dovolaní, považoval prokurátor za nedôvodné. Mal za to, že s týmito okolnosťami sa podrobne zaoberal tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd. Odvolací súd v konaní o odvolaní obvinenej nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa, kedy tiež konštatoval, že obvinená bola zo spáchania trestnej činnosti usvedčená procesne správne zabezpečenými a vykonanými dôkazmi, a to za aktívnej účasti obhajkyne obvinenej. Obvinená mala svojho obhajcu, ktorý tak v súlade so svojimi povinnosťami má obvinenej poskytovať potrebnú právnu pomoc (§ 44 ods. 1 Trestného poriadku) aj výkladom ustanovení zákona. Prokurátor v závere zdôraznil, že Krajský súd v Košiciach pri rozhodnutí o vine a uložení trestu nepochybil a trest uložený obvinenej považuje za zákonný a primeraný, pričom sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením dovolaním napadnutého rozsudku. S poukazom na uvedené prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd SR dovolanie obvinenej na neverejnom zasadnutí
c) Trestného poriadku, pre nesplnenie dôvodov na jeho podanie,
K vyjadreniu prokurátora sa podaním zo 16. apríla 2020 vyjadrila obvinená prostredníctvom svojej obhajkyne, pričom uviedla, že obsahom vyjadrenia prokurátora nie sú žiadne vecné argumenty k dovolaniu, iba reprodukované závery napadnutých rozhodnutí. Na základe uvedeného nemala obvinená k predmetnému vyjadreniu žiaden argument, avšak poukázala na to, že zotrváva na svojom pôvodnom podaní. Po predložení spisu na Najvyšší súd Slovenskej republiky, musel byť z dôvodu viacerých procesných pochybení vrátený ako predčasne predložený. K dovolaniu obvinenej sa podaním, ktoré bolo prvostupňovému súdu doručené dňa 14. augusta 2020 vyjadril aj poškodený. Dovolanie považuje za nedôvodné, pretože v priebehu konania bolo vykonané dostatočné množstvo dôkazov, ktoré jednoznačne preukázali vinu obvinenej. Stotožnil sa s rozhodnutiami konajúcich súdov, pričom podotkol, že nikto iný nemal možnosť disponovať účtovnými dokladmi, len obvinená. Obvinená sa bráni najmä tým, že poukazuje na nezákonné dôkazy vo vzťahu k vedeniu účtovných dokladov, resp. ich prepisovaniu atď., avšak práve a len konaním obvinenej, ako bývalej zamestnankyne poškodeného došlo k stavu, že niektoré účtovné doklady boli prepisované alebo pozmeňované, čím sama „zahladzovala" dôkazy, pričom je nepopierateľné, že došlo k sprenevere finančných prostriedkov zo strany obvinenej na škodu poškodeného, teda obvinená sa trestného činu dopustila. Obranu obvinenej poškodený považoval za výlučne účelovú. Taktiež poukázal na citáciu znalkyne I., kde sa uvádza, že umožnil takéto konanie (rozumej spreneveru finančných prostriedkov), čo znamená, že jednoznačne aj z tejto informácie je možné logicky vydedukovať, že k sprenevere zo strany obvinenej došlo. Je nutné uviesť, že podkladom pre závery o vine obvinenej preukazuje aj audit, ktorý poškodený nechal vykonať, a ktorého správa jednoznačne poukazuje na konanie obvinenej. Podotkol, že už aj civilné konanie bolo právoplatne ukončené, pričom súd zaviazal obvinenú na úhradu sumy, ktorá predstavuje škodu v trestnom konaní. Poškodený v petite podania navrhol, aby dovolací súd na neverejnom zasadnutí dovolanie odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní posúdil naplnenie procesných podmienok pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podane´ proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm.
Ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
1 Trestného poriadku, ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c) Trestného poriadku alebo zamietne
1 Trestného poriadku, a to bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zisti´ chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania
1 Trestného poriadku, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd zistenú chybu podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu. (Primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 120/2012). Postup obvinenej A. D., ktorá v úvode svojho podania taxatívne vymenovala dovolacie dôvody ktoré namieta, pričom v obsahu svojho podania, už vecne nepodradila svoje námietky pod konkrétny dovolací dôvod, je plne v súlade so zákonom. Z obsahu dovolania obvinenej je zrejmé, že okrem iných dovolacích dôvodov namieta aj naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý je uplatniteľný v prípadoch, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Vo svetle daného dovolacieho dôvodu sa právo na obhajobu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii na uplatnenie obhajovacieho práva. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu. Je jedným zo základných práv obvineného, ktoré je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a následne aj v § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku) - primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 7/2011. Pokiaľ obvinená namietala neprimeranú dĺžku trestného konania, ktoré trvalo 16 rokov, tak najvyšší súd konštatuje, že takáto dĺžka konania skutočne presahuje rámec štandardného trestného konania. Pričom tak, ako to konštatoval prvostupňový aj odvolací súd, neúmerná dĺžka konania vznikla bez pričinenia obvinenej. Ako pomerne dôležité sa javí poukázať na to, že predmetnú dĺžku trestného konania spôsobili výlučne nižšie konajúce súdy. Keď právoplatnému rozhodnutiu v trestnej veci obvinenej predchádzalo sedem rozhodnutí súdov nižších stupňov. Ako dôležité sa javí zdôrazniť skutočnosť, že oba konajúce súdy majúc na zreteli skutočnosť, že neprimeraná dĺžka konania vznikla ich pričinením, uvedené zohľadnili pri ukladaní trestu, teda pri ukladaní trestu súdy aplikovali zmierňovacie ustanovenie § 40 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 183/1999 Z. z. o mimoriadnom znížení trestu s prihliadnutím práve na neúmernú dĺžku konania.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len „Dohovor ") v znení Protokolu č. 11, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým a nestranný súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia
1 Trestného zákona účinného do
jej názoru, došlo k zbytočným nákladom, kvôli opakovaniu takmer celého dokazovania a taktiež k zbytočným prieťahom v konaní. K tomu najvyšší súd uvádza, že predmetná námietka je irelevantná okrem iného aj z dôvodu, že v danom prípade námietka smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré nie je konečné, nakoľko po tomto rozhodnutí krajského súdu nasledovali ďalšie štyri rozhodnutia, pričom dovolanie bolo práve podané proti posledným dvom právoplatným rozhodnutiam. Teda proti rozsudku Okresného Košice I z
1 písm. g) Trestného poriadku, možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď bol dovolacím súdom zistený nesúlad so zákonom pri získavaní alebo vykonaní konkrétneho dôkazu. Nesúlad so zákonom musel byť vo vzťahu k dôkazu, na ktorom je rozhodnutie založené, teda dôkazu, ktorý výlučne alebo v rozhodujúcej miere ovplyvnil dovolaním napádané rozhodnutie v jeho podstate, podmienkou splnenia dôvodu dovolania je zásadný charakter zistenej protiprávnosti zodpovedajúcej vo vzťahu k dotknutému rozhodnutiu porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rovnako ako pri porušení práva na obhajobu
písmena c). Okolnosť, že rozhodnutie je založené na namietanom dôkaze má vyplynúť z jeho odôvodnenia, pretože dovolací súd pri dovolaní podanom
1 Trestného poriadku skutkové závery skôr konajúcich súdov neskúma. Z uvedeného je teda zrejmé, že v rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom
1 písm. g) Trestného poriadku, môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Obvinená založila predmetný dovolací dôvod na skutočnosti, že v rámci dokazovania boli zahrnuté pokladničné doklady a pokladničné knihy, ktoré boli viditeľne upravované pozmeňované, neúplné, mazané či dokonca prepisované. Poukázala aj na závery znaleckých posudkov Ing. A. B. a Doc. Ing. W. I., PhD., z ktorých vyplývalo, že predmetné účtovné dôkazy sú rozpore so Zákonom o účtovníctve. Rovnako tak aj prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (strana 16) zistil, že poškodený porušil zásady vedenia účtovníctva, evidenciu viedol nesprávne, neúplne, nepreukázateľne. Skutočnosť, že došlo k pozmeneniu záznamov, pokladničných listov, výdavkových dokladov potvrdili aj svedkyne J. M. a A. B.. S takýmto tvrdením sa stotožňuje aj najvyšší súd. Najvyšší súd však v tejto súvislosti dáva do pozornosti ustanovenie § 119 ods. 3 Trestného poriadku,
ktorého za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov
tohto zákona alebo
osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. Je logickým záverom, že ak aj sú viaceré dôkazy v nesúlade so zákonom č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, sama táto skutočnosť žiadnym spôsobom nespôsobuje ich nezákonnosť, neprípustnosť, či nepoužiteľnosť v trestom konaní. Rovnako tak nie je možné konštatovať bez ďalšieho nezákonnosť dôkazu, ak nebol zabezpečený jeho originál, ale bola predložená jeho kópia. Najvyšší súd uzatvára, že v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku, je obsiahnutá zásada voľného hodnotenia dôkazov ktorá ustanovuje, že orgány činné v trestnom konaní (ďalej aj len „OČTK") a súd hodnotia jednotlivé dôkazy získané zákonným spôsobom
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, OČTK alebo niektorá zo strán. Inými slovami, iba OČTK a súdy majú právo v zmysle uvedenej zásady vyhodnotiť dôveryhodnosť, presvedčivosť konkrétneho účtovného dôkazu, ktorý bol pozmeňovaný, prepisovaný, resp. iným spôsobom upravovaný. Rovnakým spôsobom postupujú pri všetkých ostatných dôkazoch, aj pri tých, ktoré boli zabezpečené iba vo forme kópie. V daných súvislostiach treba zdôrazniť, že obvinená svojimi dovolacími námietkami o nezákonnosti dôkazov fakticky výlučne namietala ich obsah a spôsob ich hodnotenia nižšími súdmi (a nie nezákonný spôsob ich vykonania), ktorým postupom nie je úspešne možné dovolávať sa vyslovenia porušenia zákona na základe dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku.
1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie situácia spočívajúca v tom, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu (napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Tdo/29/2018). V rámci posudzovania existencie dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku dovolací súd teda hodnotí zistený skutkový stav vyjadrený v takzvanej skutkovej vete v rámci konania o dovolaní, len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu súdmi nižších stupňov. Správnosť a úplnosť skutkového stavu zisteného súdmi v pôvodnom konaní, ako to už bolo uvedené, dovolací súd však nesmie skúmať a meniť. Obvinená vo svojom podaní namietala výšku škody, ktorá
nej nebola dostatočne preukázaná aj s prihliadnutím na nedokonalé účtovné doklady, ktoré boli vedené v rozpore so zákonom. Taktiež konštatovala, že súdy si svojvoľne určili výšku škody. V podstate mala za to, že nebola naplnená objektívna stránka trestného činu. Takto prezentovanú argumentáciu však najvyšší súd nemohol prevziať za svoju, keďže námietka týkajúca sa preukazovania výšky škody je námietkou skutkovou, čo zvýrazňuje okrem iného aj skutočnosť, že škodu ustálili súdy nižších stupňov a je obsiahnutá v skutkovej vete rozhodnutia. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať (výnimkou je v danom smere len dovolanie ministra spravodlivosti podané
3 Trestného poriadku). Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. Nad rámec uvedeného najvyšší súd dodáva, že tvrdenie obvinenej o svojvoľnom určení výšky škody, sa nezakladá na pravde, nakoľko odvolací súd jasne na str. 11 rozhodnutia konštatoval, že škoda, ktorá bola ustálená v skutku, bola škoda minimálna, ktorú sa ako schodok podarilo preukázať. Pokiaľ obvinená poukazovala na skutočnosť, že bola odsúdená pre škodu vo výške 1 042 914,16 Sk, čo je po prepočte do meny Euro 34 618,41 Eur a nie 34 618 Eur, ako je to uvedené v skutkovej vete, je potrebné konštatovať, že sa jedná o skutkovú námietku, ktorú najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nemá právomoc preskúmavať. K rozdielnej situácii by však mohlo za určitých okolností dôjsť v prípadoch, ak by chyba v konverzii meny alebo zaokrúhlenie takejto čiastky priamo spôsobila, resp. ovplyvnila zmenu právnej kvalifikácie, ktorá by bola na podklade takejto škody nesprávne právne kvalifikovaná. Z uvedeného je však zrejmé, že obvinená okrem konštatácie, že došlo k nesprávnemu prepočtu meny vo výške 0,41 Eur, neuviedla v čom konkrétne došlo k porušeniu jej práv. Okrem už uvedeného, je potrebné zdôrazniť, že z vecného hľadiska predmetnú námietku nemožno podradiť pod žiaden dovolací dôvod. Obvinená vzhliadla nezákonnosť aj v skutočnosti, že skutok, ktorý bol ustálený nižšie konajúcimi súdmi presahoval obdobie od
1 písm. i) Trestného poriadku potom môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenie, ktoré sú jej obsahom, a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť. Inými slovami aj preukazovanie formy zavinenia je okolnosťou skutkovou, ktorú nie je možné v dovolacom konaní revidovať. Po preskúmaní predloženého spisového materiálu najvyšší súd dospel k záveru, že oba nižšie konajúce súdy v trestnej veci obvinenej A. D. konali v medziach svojej právomoci, príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci aplikovali a interpretovali správne a ich úvahy vychádzali z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a právne akceptovateľné. S ohľadom na správnu aplikáciu príslušných hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú rozhodnutia súdov nižšieho stupňa, ktoré tvoria jednotu, aj náležite, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnené. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Rozhodnutie bolo senátom prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je opravný prostriedok prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.