Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Obdo/17/2021 Identifikačné číslo spisu: 1216206635 Dátum vydania rozhodnutia: 27.01.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Beáta Miničová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:1216206635.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: INFRAM SK s.r.o., so sídlom Gallayova 11, Bratislava, IČO : 43 864 350, zast. JUDr. Juraj Gajdošík, advokát, so sídlom Miletičova 23, Bratislava, IČO: 42 050 804, proti žalovanému: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., so sídlom Dúbravská cesta 14, Bratislava, IČO : 35 919 001, zast. GARAJ & Partners s.r.o., so sídlom Jozefská 3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 951 125, o náhradu škody, v konaní o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. júna 2020, č. k. 3Cob/111/2019-421, takto rozhodol: I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a . II. Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Okresný súd Bratislava II (ďalej len ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 10. októbra 2018, č. k. 50C/73/2016-284, žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. 1.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia istiny titulom náhrady škody. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 21. decembra 2010 uverejnil žalovaný vo Vestníku UVO č. 243/2010 oznámenie č. 08110-MSS o vyhlásení verejného obstarávania s predmetom zákazky - Činnosť stavebného dozoru pre stavbu rýchlostnej cesty R4 Košice - Milhosť s predpokladanou hodnotou zákazky 1.553.730 EUR bez DPH a že víťazom v tejto súťaži sa stal žalobca. Nespornými boli aj skutočnosti, že dňa 10. júna 2011 uverejnil žalovaný vo Vestníku UVO č. 113/2011 oznámenie č. 4327-ZSS o dodatočných informáciách, informáciách o neukončenom konaní, kde žalovaný zrušil použitý postup zadávania zákazky v zmysle § 46 ods. 2, zák. č. 25/2006 Z.z. z dôvodu, že sa zmenili okolnosti, za ktorých sa vyhlásilo verejné obstarávanie. O nesprávnom postupe žalovaného napokon rozhodol dňa 10. augusta 2011 Úrad pre verejné obstarávanie č. 557-6000/2011-ON/205-R, ktorý vydal rozhodnutie, ktorým nariadil verejnému obstarávateľovi - žalovanému odstrániť protiprávny stav, a to zrušením rozhodnutia verejného obstarávateľa o zrušení použitého postupu zadávania zákazky, zverejneného vo Vestníku verejného obstarávania č. 113/2011 dňa 10. júna 2011 pod značkou 04327-ZSS, ktoré bolo zaslané uchádzačom listom č. 10800/34420/2011 zo dňa 13. júna 2011 do 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia, ku čomu zo strany žalovaného v uvedenej lehote nedošlo. O nesprávnom postupe žalovaného rozhodol aj Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 08. októbra 2013, č.k. 3S/154/2011-65, ktorý jeho žalobu zamietol, uvedené bolo potvrdené aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1. júla 2015, sp. zn. 8Sžf/15/2014, ktorý zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S/154/2011-65 potvrdil. Škoda, ktorej náhradu si žalobca v tomto konaní uplatnil, mala byť podľa žalobcu spôsobená porušením povinností žalovaného, ktoré mu vyplývali z ust. zák. č. 263/1999 Z.z. o verejnom obstarávaní. Konkrétne sa mal žalovaný protiprávneho konania dopustiť tým, že neoprávnene zrušil verejnú súťaž, ktorej víťazom bol žalobca (zo strany žalovaného došlo k porušeniu právnej povinnosti uzatvoriť zmluvu s úspešným uchádzačom v zmysle ustanovenia §45 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z. z., v príčinnej súvislosti s čím žalobcovi vznikla, ako uchádzačovi s najvýhodnejšou ponukou, majetková ujma spočívajúca v ušlom zisku vo výške 447.561 Eur, resp. 455.630 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne z uvedenej sumy). Žalovaný nepoprel jeho nesprávny postup pri zrušení verejnej zákazky s víťazným uchádzačom, teda žalobcom, avšak v konaní o náhradu škody vzniesol námietku premlčania. 2. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynul záver, že medzi žalobcom a žalovaným k vzniku zmluvy o dielo nedošlo, teda aj prípadný nárok na náhradu škody by bol nárokom mimozmluvným a preto súd súhlasil s právnym zástupcom žalovaného, ako napokon aj žalobcom, že pre posúdenie otázky existencie premlčania bolo potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní. K správnosti posúdenia právnej normy k premlčaniu práva na náhradu škody z mimozmluvného vzťahu medzi sporovými stranami konajúci súd poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. apríla 2012, sp. zn. 3MCdo 40/2012, ktorý vyslovil, že na zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinnosti podľa iného právneho predpisu než Obchodného zákonníka sa aplikuje Občiansky zákonník, a to vrátane jeho ustanovení o premlčaní práva na náhradu škody. Podstatnou vo veci bola skutočnosť, že išlo o vzťah medzi podnikateľom a subjektom verejnej správy pri zabezpečovaní verejných potrieb. Tento právny názor potvrdil aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 637/2015 zo dňa 24. februára 2016. 2.1. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že s poukazom na uvedené, nebolo možné súhlasiť so žalobcom, že si žalobou náhradu škody uplatnil včas, keďže v konaní bolo preukázané, že žalovaný porušil svoju povinnosť uzatvoriť so žalobcom zmluvu o dielo dňom 10. júna 2011, kedy došlo k právnej udalosti - oznámeniu o dodatočných informáciách, zverejneným dňa 9. júna 2011 pod číslom 2011/S 110-180666 v Európskom vestníku a dňa 10. júna 2011 pod číslom 04327- 2SS vo vestníku Úradu pre verejné obstarávanie č. 113/2011, podľa ktorého bola predmetná verejná súťaž zrušená a keď od tohto dňa, tzv. škodovej udalosti, začala plynúť žalobcovi objektívna trojročná premlčacia doba. K začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty potom došlo dňa 12. septembra 2011, kedy žalovaný nezrušil svoje rozhodnutie o zrušení použitého zadávania zákazky v rámci 30 - dňovej lehoty uloženej Úradom pre verejné obstarávanie v lehote do 11. septembra 2011, tak ako to vyplýva z rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie č. 557-6000/2011-ON/205-R, ktorým nariadil verejnému obstarávateľovi - žalobcovi odstrániť protiprávny stav, a to zrušením rozhodnutia verejného obstarávateľa o zrušení použitého postupu zadávania zákazky, zverejneného vo Vestníku verejného obstarávania č. 113/2011 dňa 10. júna 2011 pod značkou 04327-ZSS, ktoré bolo zaslané uchádzačom listom č. 10800/34420/2011 zo dňa 13. júna 2011 do 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia. 2.2. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s prvotným názorom žalobcu, že objektívna premlčacia doba začala plynúť žalobcovi odo dňa 12. septembra 2011, nakoľko do dňa 11. septembra 2011 mal žalovaný odstrániť protiprávny stav a že subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 24. decembra 2014 (nasledujúci deň po 23. decembri 2014, čo je 1198 dní od 12. septembra 2011 do 23. decembra 2014, ako lehoty na uzatvorenie zmluvy o dielo), nakoľko až vtedy uplynula lehota na uzatvorenie zmluvy a až od tohto dňa sa žalobca dozvedel, že došlo ku škode, ale ani s neskorším názorom, že až dňom 4. novembra 2014 sa žalobca dozvedel, že rýchlostná cesta R4 Košice - Milhosť bola stavebne ukončená, a preto od tohto dňa mu začala plynúť subjektívna lehota a tvrdil, že sa mohol dozvedieť o tom, že mu bola spôsobená škoda až vtedy, keď uplynula doba, na ktorú bola vyhlásená zákazka, alternatívne ak uplynula doba výstavby rýchlostnej cesty R4 Košice - Milhosť. 2.3. Okresný súd vo svojom odôvodnení skonštatoval, že v oznámení o vyhlásení verejného obstarávania č. 08110-MSS zverejnenom vo vestníku Verejného obstarávania č. 243 zo dňa 21. decembra 2010 pod zn. 08110-MSS a v Úradnom vestníku Európskej únie č. S 247 zo dňa 21. decembra 2010 pod značkou 2010/S 247-377612 je určená lehota 1198 dní uvedená v časti označenej oddiel II: Predmet zákazky, bod II.3 s názvom TRVANIE ZMLUVY ALEBO LEHOTY USKUTOČNENIA, obdobie: v dňoch (od uzatvorenia zmluvy), hodnota: 1198. Súd sa stotožnil s vyjadrením žalovaného, že daný údaj sa týkal trvania samotnej zmluvy a jej uskutočnenia a že nejde o časový údaj, v rámci ktorého by mala byť zmluva uzatvorená, ale ide o údaj určujúci časové trvanie samotnej zmluvy, počas ktorého sa majú poskytovať služby, ktoré sú predmetom verejného obstarávania. Keďže však žalovaný nezrušil svoje rozhodnutie o zrušení použitého zadávania zákazky v rámci 30 - dňovej lehoty, nemohlo dôjsť ani k uzatvoreniu zmluvy o dielo v rámci danej verejnej zákazky. Preto a najskôr prvý deň po uplynutí 30-dňovej lehoty, t.j. 12. septembra 2011 možno považovať za prvý deň, kedy žalovanému vznikla škoda, teda kedy žalovaný vedel, že k tomuto dňu k uzatvoreniu zmluvy nedôjde. Taktiež nebolo možné počítať s plynutím subjektívnej premlčacej lehoty odo dňa 4. novembra 2014 ako dni, keď sa žalobca dozvedel, že rýchlostná cesta R4 Košice - Milhosť bola stavebne ukončená, pretože ani tento deň nie je dňom, kedy sa žalobca dozvedel o škode. Súd poukázal na korešpondenciu žalobcu adresovanú žalovanému dňa 30. augusta 2011, dňa 16. novembra 2012, dňa 13. novembra 2015 a dňa 14. januára 2016, z ktorej bolo zrejmé, že napr. žalobca listom zo dňa 16. novembra 2012 žiadal žalovaného o náhradu škody vo výške 447.561,- EUR a keď týmto listom potvrdil, že mu bolo dňa 20. júna 2011 doručené oznámenie o zrušení verejnej súťaže a že už dňa 30. septembra 2011 bol žalovaný upozorňovaný na protiprávny stav, ktorý neodstránil v lehote 30 dní, pričom poukázal na to, že tento nárok si uplatňuje titulom náhrady škody podľa § 420 a nasl. OZ. 2.4. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie napokon poukázal aj na úmyselné konanie žalovaného, ktoré odvodil od jeho nečinnosti uzatvoriť zmluvu o dielo v lehote 30-dní od doručenia rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie, t.j. do dňa 11. septembra 2011 a poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný je akciovou spoločnosťou s majetkovou účasťou štátu na jeho podnikaní, ktorá disponuje množstvom právne vzdelaných odborníkov, z čoho je zrejmé, že sa nemohlo jednať len o nedbanlivostné zavinenie. V prejednávanej veci bolo potrebné aplikovať 3-ročnú objektívnu premlčaciu lehotu. K takémuto záveru dospel okresný súd na základe toho, že už z obsahu pripojených rozhodnutí ( napr. rozsudok č.k. 3S 154/2011, č.l. 20) vyplývalo, že žalovaný pri aplikácii zákonných ustanovení zákona o verejnom obstarávaní nepostupoval eurokomfortne, keď nesprávne aplikoval ustanovenia Smernice č. 89/665/EHS, hoci zákon o verejnom obstarávaní mu zrušiť postup zadávania zákazky umožňoval (podľa § 46 ods. 2, ZVO verejný obstarávateľ a obstarávateľ môže zrušiť použitý postup zadávania zákazky aj vtedy, ak sa zmenili okolnosti za ktorých sa vyhlásilo verejné obstarávanie), a keď nesprávne zrušil postup zadávania zákazky podľa § 46 ods. 2, ZVO na základe zmeny okolností, ktoré v správnych konaniach boli vyhodnotené ako okolnosti, ktoré nemôžu mať charakter zmeny zapríčinenej rozhodnutím samotného verejného obstarávateľa, resp. zo strany žalovaného nedošlo k dostatočnému preukázaniu zmeny okolností za ktorých bola vyhlásená predmetná verejná súťaž natoľko, aby mohol v zmysle § 46 ods. 2, ZVO zrušiť použitý postup zadávania zákazky z tohto dôvodu. Z takéhoto postupu žalovaného potom nebolo možné vyvodiť záver, že žalovaný ako právnická osoba, resp. jeho zamestnanci mali priamy alebo nepriamy úmysel mariť a neuzatvoriť so žalobcom zmluvu o dielo, keď súd zobral na zreteľ i následné súdne konania za účelom zistenia zákonného postupu žalovaného ako právnickej osoby. V konečnom dôsledku úmysel žalovaného ani nepotvrdili ani iné orgány preskúmavajúce postup žalovaného v danom prípade. 2.5. Žalobca si náhradu škody uplatnil žalobou na okresnom súde dňa 20. apríla 2016, pričom objektívna trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody mu začala plynúť dňom 10. júna 2011 a uplynula dňa 10. júna 2014 a subjektívna dvojročná premlčacia doba začala plynúť dňa 12. septembra 2011 a uplynula dňa 12. septembra 2013. Z vyššie uvedených dôvodov okresný súd žalobu zamietol, nakoľko žalobca si nárok na náhradu škody neuplatnil včas a v dôsledku úspešne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného. Žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu súd v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, podľa ktorého súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, keď na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný, a to z dôvodu, že objektívna trojročná premlčacia doba začala plynúť dňa 10. júna 2011, t.j. dňom, kedy došlo k právnej udalosti - oznámeniu o dodatočných informáciách, zverejneným dňa 9. júna 2011 pod číslom 2011/S110-180666 v Európskom vestníku. K začatiu plynutia objektívnej premlčacej lehoty uviedol, že je nepochybné, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že ku škode spočívajúcej v neuzavretí zmluvy o dielo skutočne došlo. Deň 9. júna 2011, resp. 10. júna 2011 bol dňom kedy došlo k uverejneniu oznámenia, podľa ktorého bola predmetná verejná súťaž zrušená. V tento deň však v žiadnom prípade nemohlo podľa žalobcu dôjsť k vzniku škody, a teda ani k začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby, nakoľko v tento deň došlo výlučne k zverejneniu oznámenia o zrušení súťaže. V čase zverejnenia oznámenia nemohlo podľa žalobcu dôjsť k vzniku škody, nakoľko v tomto čase nebolo zrejmé, či zmluva uzavretá bude alebo nie, čo vyplývalo aj z listinných dôkazov, ktoré žalobca predložil (Rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie zo dňa 10. augusta 2011, číslo: 557-6000/2010-ON/205-R), v ktorom bolo žalovanému ako kontrolovanému nariadené odstrániť protiprávny stav vo verejnej súťaži na predmet zákazky „Činnosť stavebného dozoru pre stavbu rýchlostnej cesty R4 Košice - Milhosť“, a to zrušením rozhodnutia žalovaného ako verejného obstarávateľa o zrušení použitého postupu zadávania zákazky, zverejneného vo Vestníku verejného obstarávania č. 113/2011 dňa 10. júna 2011 pod značkou 04327 - ZSS, ktorým žalovaný zrušil použitý postup zadávania zákazky (verejnú súťaž) v zmysle ust. § 46 ods. 2, zákona o verejnom obstarávaní, a to v lehote 30tich dní od jeho doručenia. Z predložených listinných dôkazov bolo podľa žalobcu zrejmé, že lehota 30tich dní, v rámci ktorej mal žalovaný odstrániť protiprávny stav, uplynula až 11. septembra 2011, nakoľko do tohto dňa malo zo strany žalovaného dôjsť k odstráneniu protiprávneho stavu na základe predmetného rozhodnutia, a teda objektívna premlčacia lehota začala plynúť až dňa 12. septembra 2011. Poukázal na to, že žalobca sa až dňa 23. decembra 2014, resp. dňa 24. decembra 2014 ako dňa nasledujúceho, preukázateľne dozvedel, že k uzatvoreniu zmluvy o dielo nedôjde, a teda že došlo k vzniku škody, a preto jedine tento deň možno považovať za deň začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Pre úplnosť uviedol, že mal síce vedomosť o existencii protiprávneho úkonu, za ktorý zodpovedá žalovaný už pred dňom 24. decembra 2014, avšak na začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty sa vyžaduje kumulácia obidvoch predpokladov, t.j. vyžaduje sa aj vedomosť o tom, že došlo ku škode. S poukazom na vyššie uvedené je podľa žalobcu zrejmé, že subjektívna premlčacia lehota na podanie žaloby na náhradu škody uplynula žalobcovi až dňa 24. decembra 2016 (2 roky od dňa 24. decembra 2014), a teda je zrejmé, že podal žalobu včas. 3.1. K námietke premlčania žalovaného žalobca uviedol, že v danom prípade zo strany žalovaného došlo jednoznačne k porušeniu právnej povinnosti uzatvoriť zmluvu s úspešným uchádzačom v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní. Žalobca listom zo dňa 30. septembra 2011 vyzval žalovaného, aby postupoval v súlade s rozhodnutím Úradu pre verejné obstarávanie a zrušil rozhodnutie žalovaného ako verejného obstarávateľa o zrušení verejnej súťaže. Následne dňa 16. novembra 2012 zaslal žalovanému žiadosť o náhradu škody, s úmyslom riešiť danú situáciu, čo vyplýva aj z jej záveru o mimosúdnom rokovaní. Žalobca v dobe podania predmetnej žiadosti postupoval v dobrej viere s tým, že pokiaľ to bude možné, nemá problém sa mimosúdne dohodnúť, pričom žalovaný vo svojej písomnej odpovedi zo dňa 3. decembra 2012 nijakým spôsobom nespochybnil nárok žalobcu. Vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, ako aj na výšku náhrady škody mal jednoznačne za to, že konanie žalovaného spočívajúce v uplatnení námietky premlčania je konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. 4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný a navrhol rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Opätovne uviedol, že lehota 1198 dní uvedená v ods. II. 3) Trvanie zmluvy alebo lehoty uskutočnenia, sa týka trvania samotnej zmluvy a jej uskutočnenia, nejde o časový údaj, v rámci ktorého by mala byť zmluva uzatvorená, ale o údaj určujúci časové trvanie samotnej zmluvy, počas ktorého sa majú poskytovať služby, ktoré sú predmetom verejného obstarávania (doba trvania záväzkového právneho vzťahu). Žalobca už po márnom uplynutí lehoty 30-dňovej lehoty na zrušenie rozhodnutia žalovaného o zrušení použitého postupu zadávania zákazky (30 dňová lehota márne uplynula dňa 12. septembra 2011) vedel, že k uzatvoreniu zmluvy nedôjde a že mu vznikla škoda. Povinnosť žalovaného uzatvoriť zmluvu so žalobcom do určitej lehoty nevyplývala z údaja o trvaní zmluvy - 1198 dní, ale výlučne z ustanovenia § 45 ods. 1, ZVO, podľa ktorého žalovaný ako verejný obstarávateľ mal uzavrieť zmluvu alebo rámcovú dohodu v lehote viazanosti ponúk. Žalobný nárok je podľa žalovaného premlčaný v dôsledku uplynutia subjektívnej premlčacej doby. Zdôraznil, že neexistovala žiadna okolnosť (už vôbec nie ospravedlniteľná), ktorá by bránila žalobcovi uplatňovať svoj nárok pred uplynutím premlčacej doby. Pokiaľ by bol žalobca dostatočne bdelý, v záujme zabránenia oslabenia jeho nároku premlčaním mal svoj nárok uplatniť na súde žalobou a v konaní riadne pokračovať, alebo si mal zaobstarať od žalovaného uznanie záväzku podľa § 110 Občianskeho zákonníka, čím by došlo k plynutiu novej 10 ročnej premlčacej doby. Nakoľko žalobca nepodnikol ani jeden z uvedených krokov, jeho nárok sa premlčal. 5. Žalobca na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu (na č.l. 372 a nasl. spisu) uviedol, že má za to, že postup žalovaného, ktorým zrušil verejnú súťaž (zverejnenie oznámenia o dodatočných informáciách pod číslom 2011/S110-180666 dňa 9. júna 2011 v Európskom vestníku a dňa 10. júna 2011 pod číslom 04327- 2 SS vo vestníku Úradu pre verejné obstarávanie č. 113/2011), bol v rozpore so zákonom, čo vyplýva aj z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktorým došlo k zamietnutiu žaloby, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorým došlo k potvrdeniu rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3S/154/2011 zo dňa 8. októbra 2013. V prípade, ak by pripustil, že vznik škody sa viaže na deň 10. júna 2011, tak ako uvádza žalovaný, znamenalo by to, že žalovaný už dňa 10. júna 2011 vedel, že spôsobil svojím protiprávnym konaním žalobcovi škodu, a teda akékoľvek ďalšie úkony v podobe správnej žaloby alebo opravných prostriedkov realizovaných po tomto dni nemôžu mať žiadny vplyv na vôľovú zložku jeho konania, t.j. na úmyselné zavinenie žalovaného. Vo vzťahu k zavineniu žalovaného, ktoré neustále spochybňuje, žalobca poukázal na to, že pokiaľ tri rozhodnutia (z toho dve sú výsledkom rozhodovacej právomoci súdnych orgánov) jednoznačne konštatujú, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zákona (o čom žalovaný mal a má vedomosť) nemôže tu byť žiadna reč o nevedomom nedbanlivostnom zavinení tak, ako to uvádza vo svojom vyjadrení žalovaný. Žalobca má za to, že vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného v kontexte s viacerými písomnými predsúdnymi výzvami zo strany žalobcu a skutočnosťou, že dňa 4. novembra 2014 došlo k vydaniu certifikátu o vyhotovení diela je jednoznačne konaním v rozpore s dobrými mravmi. 6. Žalovaný na vyjadrenie žalobcu konštatoval, že žalobca si náhradu škody uplatnil žalobou až dňa 20. apríla 2016, teda viac ako 2,5 roka po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. V tomto prípade teda naozaj nie je sporné, že žalovaný nárok je premlčaný. Objektívne neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by bránila žalobcovi uplatňovať žalovaný nárok na súde pred uplynutím premlčacej doby, ale neexistovala ani taká okolnosť, ktorá by spôsobila prerušenie alebo spočívanie plynutia premlčacej doby. 7. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,odvolací súd“ alebo ,,krajský súd“) rozsudkom zo dňa 17. júna 2020, č. k. 3Cob/111/2019-421, rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,C. s. p.“) ako vecne správny potvrdil a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% . 7.1. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, na ktorých zdôraznenie správnosti doplnil ďalšie dôvody. Po preskúmaní napadnutého rozsudku, celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil a odvolací súd naň v podrobnostiach poukázal. 7.2. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z obsahu spisu zistil, že súd prvej inštancie správne posúdil plynutie objektívnej premlčacej doby na uplatnenie náhrady škody, ktorá začala žalobcovi plynúť dňa 10. júna 2011 a uplynula 10. júna 2014, pričom subjektívna dvojročná premlčacia doba začala plynúť dňa 12. septembra 2011 a uplynula dňa 12. septembra 2013 a dostatočne odôvodnil tento svoj záver. 7.3. Žalobca sa k námietke premlčania vyjadril, že táto je v rozpore s dobrými mravmi a poukázal na šikanózny výkon práva. Odvolací súd zhodne s názorom žalovaného uviedol, že uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi a nemôže byť konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Z odbornej literatúry, ktorá sa zaoberá takouto výnimkou, odvolací súd uviedol, že námietka premlčania by bola prejavom šikanózneho výkonu práva a zneužitia práva vtedy, ak by strana vykonávajúca toto právo sledovala zároveň poškodenie druhého účastníka v tak závažnej situácii, akou je napríklad poškodenie zdravia, spôsobenie dopravnej nehody, pri ktorej z dôvodu hospitalizácie a plynutia času, poškodený objektívne nemal možnosť svoje právo uplatniť voči škodcovi na súde a po jeho uplatnení, škodca namietal premlčanie. Išlo by teda o tak výnimočné a závažné prípady, pri ktorých by aj výkon formálneho práva účastníka musel byť „zjemnený“ zásahom súdu, v záujme zásady spravodlivosti. Odvolací súd v prejednávanej veci nevzhliadol žiaden závažný dôvod, aby k uvedenému „zjemneniu“ výkonu práva mohlo byť prihliadnuté, z daného dôvodu bola podľa krajského súdu námietka premlčania žalovaného v tomto konaní posúdená správne ako účinná a súd prvej inštancie správne nepriznal žalobcovi jeho nárok v plnom rozsahu. 7.4. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, v spojení s ust. § 255 ods. 1, C.s.p. Úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 8. Proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) odôvodnené podľa § 420 písm. f/ C. s. p., podľa ktorého súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8.1. V dovolaní, ktorého prípustnosť vyvodzuje dovolateľ podľa ust. § 420 písm. f/ C. s. p. žalobca namieta nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu, z ktorého je podľa žalobcu zrejmé, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní v odvolacom konaní zohľadnil len odvolanie žalobcu a vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu, zatiaľ čo na vyjadrenie žalobcu zo dňa 12. apríla 2019 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 14. februára 2019 k odvolaniu žalobcu (č.l. 372 spisu) vôbec nereflektoval, pričom predmetné podanie podľa dovolateľa obsahovalo pre danú vec podstatné skutkové tvrdenia a skutočnosti, na ktoré bol odvolací súd povinný prihliadnuť, čo však neurobil, čím sa podľa dovolateľa jednoznačne zasiahlo do práva strany na spravodlivý proces. Dovolateľ vytýka odvolaciemu súdu, že z odôvodnenia jeho rozhodnutia je zrejmé, že nielenže sa nezaoberal predmetným vyjadrením zo dňa 12. apríla 2019, v odôvodnení rozhodnutia absentuje akákoľvek zmienka o predmetnom procesnom podaní, ale ani v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysvetlil, prečo na jeho obsah neprihliadol a nevzal ho do úvahy. Žalobca rovnako vytýka odvolaciemu súdu, že tento nenariadil pojednávanie, a to aj napriek skutočnosti, že v odvolaní žalobcu, ako aj v jeho ďalšom podaní zo dňa 12. apríla 2019, boli obsiahnuté skutočnosti, ktoré vyvracali tvrdenia protistrany. Odvolací súd tak podľa dovolateľa svojím nesprávnym procesným postupom uprel dovolateľovi právo na rozhodnutie o jeho odvolaní a vyjadrení zo dňa 12. apríla 2019, čím porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces, a to nerešpektovaním zásady zákonnosti, ústnosti a priamosti zo strany súdu. 8.2. Dovolateľ ďalej vytýka odvolaciemu súdu, že tento napriek tomu, že žalobca sa vo svojom odvolaní jednoznačne vysporiadal s otázkou uplatnenia námietky premlčania vo vzťahu k dobrým mravom, sa s množstvom argumentov vôbec nevysporiadal, nakoľko na celú problematiku reaguje iba dvomi vetami z odbornej literatúry a odôvodnenie jeho rozhodnutia je tak nedostatočné. 8.3. Dovolateľ poukázal i na skutočnosť, že odvolací súd sa nijakým spôsobom nezaoberal ani argumentáciou, či škoda žalobcovi mala byť spôsobená nedbanlivostným alebo úmyselným konaním. 9. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobca namieta i nesprávne právne posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby zo strany odvolacieho súdu a ďalej opakuje svoje tvrdenia uvedené vo vyjadrení zo dňa 12. apríla 2019 (kde spochybnil záver súdu prvej inštancie, ako aj žalovaného), že nie je možné prijať právny záver, že žalobca už po márnom uplynutí 30-dňovej lehoty na zrušenie rozhodnutia žalovaného o zrušení použitého postupu zadávania zákazky (12. septembra 2011) vedel, že k uzatvoreniu zmluvy nedôjde. Žalovaný mohol, podľa žalobcu, odstrániť protiprávny stav a kedykoľvek aj po dni 12. septembra 2011 uzavrieť so žalobcom zmluvu, preto podľa dovolateľa nemôže byť tento deň považovaný za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Z obsahu spisu je podľa žalobcu zrejmé, že žalobca sa až dňa 23. decembra 2014 (resp. dňa 24. decembra 2014) dozvedel, že k uzatvoreniu zmluvy o dielo nedôjde a preto podľa jeho názoru jedine tento deň možno považovať za deň začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Žalobca taktiež nesúhlasí so záverom súdu, a namieta, že až dátum 12. septembra 2011 možno považovať za deň začatia plynutia objektívnej premlčacej lehoty. Vytýka odvolaciemu súdu, že tento sa vyššie uvedenými argumentmi nezaoberal, hoci mali pre rozhodnutie vo veci podstatný význam, odvolací súd sa iba stroho obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie bez toho, aby skúmal celý spisový materiál, čo malo za následok nesprávne posúdenie začiatku plynutia subjektívnej i objektívnej premlčacej lehoty, a teda neprávne posúdenie námietky premlčania. 10. Žalobca na základe všetkých vyššie uvedených skutočností navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zo dňa 17. júna 2020, sp. zn. 3Cob/111/2019, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 11. Žalovaný vo vyjadrení k podanému dovolaniu žalobcu uviedol, že má zato, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, keď žalobu zamietol, pričom v rovnakých intenciách a rovnako správne postupoval aj krajský súd, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Dovolanie žalobcu označil ako nedôvodné, nakoľko žalobca len reprodukuje skutočnosti uvádzané už v konaní pred súdom prvej inštancie, dovolaciu argumentáciu žalobcu o zmätočnosti, arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu považuje za ničím nepodložené, subjektívne a nepreukázané tvrdenie a dovolaciemu súdu navrhol dovolanie žalobcu odmietnuť eventuálne zamietnuť. 12. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“ alebo ,,najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.), po zistení, že dovolanie podal včas žalobca, zastúpený v súlade s § 429 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu treba odmietnuť. 13. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). 14. Podľa ustanovenia § 419 C. s. p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 15. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobca zrejme namieta i nesprávne právne posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby strany odvolacieho súdu. 16. Podľa ust. § 420 C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak:
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.