Najvyšší súd 5 Cdo 59/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ h. Doc. PhDr. M. R., 2/ MUDr. S. N., 3/ V. N., 4/ M. F., 5/ D. F., zastúpených JUDr. O. Š., proti ţalovanému A., IČO X., zastúpenému A., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Ruţomberok pod sp.zn. 6 C 36/2007 o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 5/ proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z
- októbra 2009, sp. zn. 8 Co 17/2009, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z
- októbra 2009, sp.zn. 8 Co 17/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Ruţomberok rozsudkom zo
- októbra 2008, č.k. 6 C 36/2007-211 zamietol návrh ţalobcov, ktorým sa domáhali určenia, ţe sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. X. Správy katastra R., kat. úz. R., a to budovy č.s. X., postavenej na pozemku KN parc. č. X. (pôvodne X.), ako aj pozemku KN parc. č. X. (pôvodne X.) o výmere 418m2 (pôvodne 421 m2), zastavaná plocha, kat. úz. R., a to ţalobkyňa 1 /v podiele 6/20-ín, ţalobca 2/ v podiele 1/20-ina, ţalobca 3/ v podiele 1/20-ina, ţalobca 4/ v podiele 1/20-ina a ţalobca 5/ v podiele 1/20-ina. Súčasne ţalobcov zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalovanému trovy konania vo výške 75 572,50 Sk v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe ţalobcovia nie sú podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností a na samotnom určení ani nemajú právny záujem. Konštatoval, ţe osobitný reţim konkurzného konania spôsobuje, ţe majetok sa môţe vylúčiť z konkurznej podstaty len na základe § 19 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní. Nedodrţanie podmienok, za ktorých sa vylučovacia ţaloba uplatňuje má 5 Cdo 59/2010 2 za následok, ţe vec bola do súpisu konkurznej podstaty zapísaná oprávnene. Tretia osoba sa nemôţe uţ domáhať svojho práva k nej, musí však strpieť, aby sa táto vec podrobila reţimu konkurzu. Pokiaľ správca konkurznej podstaty zapísal predmetné nehnuteľnosti do konkurznej podstaty úpadcu P., mali ţalobcovia moţnosť domáhať sa vylúčenia nehnuteľností z konkurznej podstaty len na základe § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní. Tento nárok si však ţalobcovia neuplatnili a pokiaľ tvrdili, ţe predmetná nehnuteľnosť nepatrí do konkurznej podstaty, mohli podať vylučovaciu ţalobu bez ohľadu na to, či ich k podaniu takejto ţaloby konkurzný súd vyzval alebo nie. Legitimácia na podanie takejto vylučovacej ţaloby je daná uţ tým, ţe bola predmetná nehnuteľnosť zapísaná správcom konkurznej podstaty do súpisu konkurznej podstaty. V prípade, ţe do speňaţenia veci v konkurznom konaní takáto vylučovacia ţaloba nebola podaná, platí nevyvrátiteľná právna domnienka, ţe vec bola zahrnutá do súpisu oprávnene, teda môţe byt' ako súčasť konkurznej podstaty speňaţiteľná (§ 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní). Taká istá domnienka platí aj vtedy, ak bola lehota pre podanie ţaloby určená súdom, avšak vylučovacia ţaloba v tejto lehote podaná nebola. Na základe uvedených skutočností mal za to, ţe správca konkurznej podstaty úpadcu P. bol oprávnený speňaţiť predmetné nehnuteľnosti, ktoré boli zapísané do súpisu konkurznej podstaty úpadcu P. Pokiaľ bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.1 Cdo 27/2005 z
- novembra 2005 zrušený rozsudok Okresného súdu Ruţomberok, č.k. 5 C 188/2002-220 z
- novembra 2003, ako aj uznesenie Krajského súdu v Ţiline sp. zn. 23 Co 61/2004 zo 7.septembra 2004, ktorým bola vyslovená neplatnosť kúpnej zmluvy z
- mája 1999, takýto rozsudok nemôţe pôsobiť spätne, nemôţe mať za následok obnovenie vlastníckeho práva ţalobcov, pretoţe predmetná nehnuteľnosť bola uţ v reţime konkurzu a v rámci konkurzného konania došlo k jej speňaţeniu. Takéto závery vyplývajú aj zo skutočností, ţe v konkurznom konaní nie je prípustná obnova konania a po speňaţení veci v konkurznom konaní nie je moţné ju vrátiť ani v prípade vylučovacej ţaloby in natura (§ 66f zákona o konkurze a vyrovnaní). Ak dôjde k scudzeniu nehnuteľnosti, a to správcom podstaty, ku ktorému môţe dôjsť po vyhlásení konkurzu ešte pred podaním vylučovacej ţaloby v rámci speňaţenia podstaty, pre vylučovateľa vzniká náhradný nárok na to, aby z podstaty bola vylúčená peňaţná odplata, ktorá bola prijatá za scudzenú vec, a ktorá bola zahrnutá do majetkového fondu konkurznej podstaty. V danom prípade správca konkurznej podstaty nehnuteľnosť predal, keď ţalobcovia si uplatňujú svoje právo k tejto nehnuteľnosti, no za daného stavu je správca konkurznej podstaty povinný vydať finančný obnos, ktorý za predaj konkurznej podstaty prijal. V rámci konkurzného konania, pokiaľ došlo k speňaţeniu spornej nehnuteľnosti, nie je moţné ju vrátiť in natura, a teda nemoţno sa 5 Cdo 59/2010 3 ani domáhať určenia vlastníckeho práva k nej, vzniká len nárok na náhradné peňaţné plnenie. S poukazom na uvedené preto konštatoval, ţe ţalobcovia nemajú ani právny záujem na podaní návrhu, pretoţe ani úspech vo veci by nezmenil ich právne postavenie a mohol by byť len podkladom pre vylúčenie nie veci, len finančného ekvivalentu z konkurznej podstaty. Podotkol, ţe túto skutočnosť potvrdili aj ţalobcovia, keď si do konkurzného konania prihlásili pohľadávku vo výške 1 250 000,- Sk, ktorú sumu zaplatili ako kúpnu cenu v kúpnej zmluve z
- mája
- Týmto spôsobom potvrdili, ţe kúpna zmluva je neplatný právny úkon a ţe im vznikol nárok na vrátenie si vzájomných plnení. Tento nárok ţalobcov bol správcom konkurznej podstaty úpadcu uznaný a konečná správa schválená. Z uvedených dôvodov ţalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd v Ţiline rozsudkom z
- októbra 2009, sp.zn. 8 Co 17/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil; výrok o trovách konania zmenil tak, ţe účastníkom náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Náhradu trov odvolacieho konania ţalovanému nepriznal. Proti rozsudku odvolacieho súdu pripustil dovolanie. Po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcov nie je dôvodné. Čo do podrobností, vzhľadom na totoţný právny názor so súdom prvého stupňa s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., odkázal na dôvody napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie uviedol, ţe ţalobcovia mali moţnosť v období po vyhlásení konkurzu na spoločnosť P. a vyhlásení prvého potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo
- septembra 2004, sp.zn. 23 Co 61/2004 domáhať sa návrhom podľa § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní vylúčenia spoluvlastníckych podielov, ktoré nadobudli na základe sporného právneho úkonu, z konkurznej podstaty. Za stavu, kedy takýto návrh podaný nebol, sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, ţe správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený speňaţiť aj ţalobcom pôvodne patriace spoluvlastnícke podiely. Tento právny úkon správcu povaţoval za právne perfektný, nakoľko predávajúci v tom čase bol nesporne vlastníkom nehnuteľností a k samotnému odpredaju došlo aj so súhlasom konkurzného súdu. Za rozhodujúce povaţoval nepodanie návrhu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty, pretoţe táto by účinne zabránila speňaţeniu ţalobcom pôvodne patriacich spoluvlastníckych podielov. V nadväznosti na uvedené ďalej za mimoriadne dôleţité povaţoval to, či si ţalobcovia uplatnili to, ţe vec sa nemala do súpisu zaradiť. V tejto súvislosti konštatoval, ţe ţalobcovia sami poukazovali na to, ţe zákon nestanovuje formálne podmienky na uplatnenie práva a je preto potrebné vychádzať z § 34 Občianskeho zákonníka. Teda uplatnenie tohto práva je 5 Cdo 59/2010 4 moţné akoukoľvek formou, a to aj nepriamou a postačuje, aplikujúc na prejednávaný prípad, aby správcovi konkurznej podstaty a konkurznému súdu bola táto skutočnosť známou. S poukazom na uvedené ţalobcovia tvrdili, ţe bolo v súlade s ustanovením § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní povinnosťou súdu uloţiť im, aby v lehote určenej podali ţalobu proti správcovi. Za otázku zásadného právneho významu súvisiacu s vecou samou povaţoval to, akým spôsobom si má „iná osoba“ uplatňovať nárok na vylúčenie veci z podstaty v konkurznom konaní v zmysle § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Či je v tomto smere potrebný výslovný prejav (napr. písomné podanie), adresovaný či uţ súdu, resp. správcovi konkurznej podstaty, alebo postačuje vedomosť o takejto skutočnosti, ktorú je moţné vyvodiť napr. z okolností daného prípadu. Za daného stavu je potom povinnosťou konkurzného súdu podľa § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní uloţiť tomu, kto si uplatňuje, ţe sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby podal ţalobu proti správcovi na súde a určiť mu na to lehotu. Vo výroku o trovách prvostupňového konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil, nakoľko bol toho názoru, ţe aj keď mal ţalovaný v prejednávanej veci plný úspech a v zásade by mu preto patrilo právo na náhradu trov konania (§ 142 ods. l O.s.p.), existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí súd náhradu trov konania priznať (§ 150 ods. l O.s.p.). Z tých istých dôvodov odvolací súd ani nepriznal ţalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania. Proti uvedenému rozhodnutiu podali dovolanie ţalobcovia 1/ aţ 5/. Jeho prípustnosť odôvodnili ustanovením § 238 ods. 3 O.s.p. Namietali, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.] Konkrétne namietali právne závery odvolacieho súdu, a to v týchto troch bodoch: 1/ „Ţalobcovia mali moţnosť v období po vyhlásení konkurzu a po vyhlásení prvého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu sa domáhať ţalobou podľa § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní vylúčenia spoluvlastníckych podielov.“ V tejto súvislosti namietali porušenie práva na súdnu ochranu. Konštatovali, ţe po vyhlásení konkurzu do vyhlásenia prvého potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo
- septembra 2004, sp. zn. 23 Co 61/2004, boli ţalobcovia vedení na liste vlastníctva ako vlastníci spoluvlastníckych podielov a základe tejto skutočnosti bol správca povinný zapísať vec do súpisu s poznámkou o vlastníctve ţalobcov a konkurzný súd bol povinný uloţiť ţalobcom, aby v lehote podali ţalobu na súde proti správcovi, ktorý vyhlásil konkurz. 5 Cdo 59/2010 5 2/ „Správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený speňaţiť aj ţalobcom patriace spoluvlastnícke podiely. Tento právny úkon odvolací súd povaţoval za právne perfektný. Nakoľko predávajúci v tom čase bol nesporne vlastníkom nehnuteľností a k samotnému odpredaju došlo aj so súhlasom konkurzného súdu.“ Pri tomto závere odvolacieho súdu, ţalobcovia uviedli, ţe sa stali vlastníkmi predmetných spoluvlastníckych podielov
- júla 1999 a od toho dňa nenastala právna skutočnosť, ktorá by zakladala stratu vlastníckeho práva. Podľa ich názoru rozsudok súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu v konaní sp. zn. 5 C 188/2002 iba nesprávne deklaroval právny stav, neplatnosť kúpnej zmluvy, ich výrokmi nebolo rozhodnuté o určení vlastníka. Uviedli, ţe záver odvolacieho súdu o právnej perfektnosti právneho úkonu, kúpnej zmluvy, ktorou previedol správca konkurznej podstaty vlastníctvo k spoluvlastníckym podielom, je nesprávny a právne neodôvodnený, nakoľko v tom čase boli ţalobcovia nesporne vlastníkmi predmetných nehnuteľností. 3/ „Ďalšími kúpnymi zmluvami došlo k viacnásobnému prevodu sporných spoluvlastníckych podielov, a to na osoby, ktoré nie sú ani nikdy neboli účastníkmi pôvodného konania o určenie neplatnosti právneho úkonu.“ K tomu uviedli, ţe neexistencia vlastníckeho práva na strane P. v konkurze je presvedčivý argument, v zmysle zásady - ţe nikto nemôţe previesť na druhého viac práv ako sám má - pre vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy v zmysle ustanovenia § 39 či 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka (konkrétne kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi správcom konkurznej podstaty a Ing. A. T. z
- mája 2005, a následných kúpnych zmlúv, kúpnej zmluvy z
- februára 2006 uzavretej medzi Ing. A. T. a JUDr. V. N. a kúpnej zmluvy z
- marca 2006, uzavretej medzi JUDr. V. N. a spoločnosťou A.). Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a zaviazal ţalovaného na náhradu trov konania. Ţalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu predovšetkým namietal, ţe odvolacím súdom nastolené dovolacie otázky nemôţu byť riešené v rámci tohto konania, nakoľko ide o otázky týkajúce sa výslovne konkurzného konania a postupu v ňom. Ďalej namietal, ţe dovolanie v tejto veci nie je dôvodné ani z hľadiska posúdenia veci samej a poukázal na svoje tvrdenia a skutočnosti uvedené v konaní pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní, a tam predloţené dôkazy. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie ţalobcov odmietol ako neprípustné, resp. aby ho zamietol ako vecne nedôvodné. Zároveň si uplatnil aj trovy dovolacieho konania. 5 Cdo 59/2010 6 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, v ktorom odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
- Dovolanie je v danej veci prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p., t.j. len preto, ţe jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň vymedzil v dôvodoch rozhodnutia otázku, podľa neho po právnej stránke zásadného významu. 5 Cdo 59/2010 7 Rozhodnutie zásadného právneho významu ako pojem nie je definovaný pozitívnym právom. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pribliţuje jeho podstatu tým, ţe uvádza, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam z hľadiska svojho všeobecného dopadu na právne pomery iných (podobných) sporov, ale aj tým, ţe dotknuté právne posúdenie veci je významné pre vec samu. Zásadný význam právnej otázky, v ktorej odvolací súd pripustil dovolanie nemôţe existovať mimo právny rámec podstatný pre rozhodnutie v konkrétnej veci. Ak odvolací súd pripustí dovolanie pre právnu otázku, ktorá nemá význam pre riešenie samotného prípadu, dovolacie konanie zamerané na právne posúdenie tejto otázky by bolo v podstate abstraktnou úvahou súdu o právnom probléme nesúvisiacou s prejednávanou vecou. Nevyhnutnou podmienkou na to, aby dovolací súd preskúmal dovolateľom napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, je taká kvalita jeho rozhodnutia, ktorá spĺňa poţiadavku preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia musí preto právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, sám vyriešiť. Musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukázaním na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré zaujal. Rovnako potrebné je presné a určité nastolenie otázky zásadného právneho významu, z dôvodu, ţe vyslovenie prípustnosti dovolania má konkrétny negatívny procesný dopad tak na dovolateľov (ktorí by v prípade zaloţenia prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. mali mať nad všetky pochybnosti jasné, správnosť riešenia ktorej právnej otázky je oprávnený napadnúť dovolaním), ako aj na účastníkov na opačnej procesnej strane (ktorí len v prípade jasne vymedzenej dovolacej otázky môţu v dovolacom konaní namietať, ţe dovolateľ v prípade prekročil rozsah prípustnej dovolacej otázky) a napokon aj na moţnosť dovolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu dovolaním napadnuté rozhodnutie (pokiaľ je nezrozumiteľne stanovená dovolacia otázka, nie sú dostatočne jasne určené medze dovolacieho prieskumu a dovolací súd v dôsledku toho ani nemá moţnosť posúdiť, či dovolateľmi namietané nesprávnosti právneho posúdenia odvolacím súdom sa týkajú tej právnej otázky, so zreteľom na ktorú bolo dovolanie prípustné), inak je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, čo treba povaţovať za inú vadu konania, ku ktorej musí dovolací súd prihliadať v zmysle § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. z úradnej moci. V súvislosti s tým sa ţiada 5 Cdo 59/2010 8 uviesť, ţe úvahy dovolacieho súdu o podstate dovolacej otázky, ktorá má byť vyriešená v dovolacom konaní, nemôţu byť zaloţené na dohadoch alebo predpokladoch o tom, čo mal odvolací súd na mysli pri pripúšťaní dovolania. Dovolací súd je viazaný tým, ako odvolací súd vymedzil právnu otázku, na jej formulácii nemôţe nič meniť, ani výkladom jej dať iný obsah neţ v skutočnosti má. Procesná moţnosť odvolacieho súdu zaloţiť prípustnosť dovolania nesmie viesť k prenášaniu ťaţiska rozhodovania odvolacieho súdu na dovolací súd. Odvolací súd pripustil v danej veci dovolanie na riešenie dovolacej otázky, a to, „akým spôsobom si má „iná osoba“ uplatňovať nárok na vylúčenie veci z podstaty v konkurznom konaní v zmysle § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. Či je v tomto smere potrebný výslovný prejav (napr. písomné podanie), adresovaný či uţ súdu, resp. správcovi konkurznej podstaty, alebo postačuje vedomosť o takejto skutočnosti, ktorú je moţné vyvodiť napr. z okolností daného prípadu. Za daného stavu je potom povinnosťou konkurzného súdu podľa § 1 9 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní uloţiť tomu, kto si uplatňuje, ţe sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby podal ţalobu proti správcovi na súde a určiť mu na to lehotu.“ Takéto vymedzenie dôvodov pripustenia dovolania nie je v súlade s vyššie uvedenými zásadami. Podľa názoru dovolacieho súdu znenie dovolacej otázky je neurčité a nezrozumiteľné. Ako bolo uvedené vyššie, dovolací súd nie je povolaný, aby vlastnou interpretáciou objasňoval význam odvolacím súdom nastolenej dovolacej otázky. Nie je zrejmé, či znenie samotnej otázky smeruje k vyriešeniu problému, 1/ akým (ne)formálnym spôsobom si má iná osoba uplatniť, ţe je vlastníkom veci zahrnutej správcom do konkurznej podstaty [(či písomne, alebo ústnym oznámením správcovi, resp. konkurznému súdu, prípadne aj inak), vzhľadom na prvú vetu a druhú vetu nastolenej dovolacej otázky] alebo 2/ či je konkurzný súd povinný poučiť v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov iba osobu, ktorá si vlastným aktívnym konaním uplatnila, ţe sa vec nemala zaradiť do konkurznej podstaty (§ 19 ods. 1 cit. zákona) alebo aj akúkoľvek inú osobu, o ktorej by sa z okolností prípadu mohol domnievať, ţe vec zaradená do konkurznej podstaty by jej mohla patriť (a to v nadväznosti na tretiu vetu - konštatovanie - odvolacieho súdu:, „Za daného stavu je potom povinnosťou konkurzného súdu podľa § 1 9 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní uloţiť tomu, kto si uplatňuje, ţe sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby podal ţalobu proti správcovi na súde a určiť mu na to lehotu.“). 5 Cdo 59/2010 9 V súvislosti s tým dovolací súd uvádza, ţe na naplnenie poţiadavky zásadného právneho významu je potrebné aj to, aby dovolacia otázka nevybočovala z rámca podstatného pre rozhodnutie v konkrétnej veci, teda aby právne posúdenie dovolacej otázky nebolo len teoretickou úvahou súdu nemajúcou ţiadny vplyv na konečné rozhodnutie. Z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, prečo povaţuje odvolací súd z hľadiska predmetu konania (určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam) za potrebné riešenie nastolenej otázky, navyše, ktorú v odôvodnení svojho rozsudku sám ani neriešil. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na skutočnosť, ţe odvolací súd sa v celkom rozsahu stotoţnil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, teda aj so skutočnosťou, ţe „v rámci konkurzného konania, pokiaľ došlo k speňaţeniu spornej nehnuteľnosti, nie je moţné ju vrátiť in natura, a teda nemoţno sa ani domáhať určenia vlastníckeho práva k nej, vzniká len nárok na náhradné peňaţné plnenie. S poukazom na uvedené preto konštatoval, ţe ţalobcovia nemajú ani právny záujem na podaní návrhu, pretoţe ani úspech vo veci by nezmenil ich právne postavenia a mohol by byť len podkladom pre vylúčenie nie veci, len finančného ekvivalentu z konkurznej podstaty.“ Z uvedeného je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom, ţe stret včas nerealizovaného nároku tretej osoby, aj keby to bol skutočný vlastník, na vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty s nárokom osoby, ktorá majetok nadobudla za trvania konkurzu jeho speňaţením v súlade s ustanoveniami zákona o konkurze a vyrovnaní, musí byť totiţ vyriešený v prospech nadobúdateľa tohto majetku. V neposlednom rade je potrebné, aby odvolacím súdom pripustená dovolacia otázka súvisela s prejednávanou vecou, t.j. s predmetom konania (určenie vlastníckeho práva k veci) a súčasne bola zachovaná podmienka, ţe súdy niţších stupňov konajúce vo veci samej sú kompetentné a vecne príslušné na jej interpretáciu (otázku formy uplatnenia nárokov spochybňujúcich zaradenie vecí do konkurznej podstaty je oprávnený riešiť konkurzný súd v konkurznom konaní). So zreteľom na to nemoţno dospieť k jednoznačnému záveru, čo odvolací súd pripustenou dovolacou otázkou sledoval. Oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania nemá odvolací súd kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy, jeho voľnú úvahu zákon prísne vymedzuje rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia z právnej stránky, avšak vţdy v konkrétnej veci, v ktorej sám dôsledne sa nastolenou otázkou zaoberal. 5 Cdo 59/2010 10 Odvolací súd tým, ako vyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku, znemoţnil preskúmanie správnosti riešenia právnej otázky zásadného významu, ktorú mal pri pripúšťaní dovolania na mysli. So zreteľom na nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia v tejto časti (ktorá svedčí o existencii vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na ktorú musel dovolací súd vziať zreteľ, i keď nebola v dovolaniach namietaná – viď § 242 ods. 1 O.s.p.) neprichádzalo preto v dovolacom konaní do úvahy ţiadne iné rozhodnutie, len zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie. Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súdu Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Ţiline zrušil podľa § 243b ods. 1, 4 O.s.p. a vec vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- apríla 2011 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová