1 písm. a), ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného H. X.Č. podanom proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2To/1/2017 z 20. marca 2018 takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného H. X. odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-3T/32/2015 z
1 písm. a), ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona a zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
1 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe, že v presne nezistenom dni v mesiaci marec až apríl 2009 si z doposiaľ presne nezisteného dôvodu objednal obžalovaný T. J. pri osobnom stretnutí na N. pod U. v obci U. za sumu 20.000,00 Eur po vzájomnej dohode v prítomnosti J. R. vraždu M. J. u obžalovaného H. X., ktorú mal obžalovaný H. X. vykonať počas pobytu obžalovaného T. J. mimo územia Slovenskej republiky s tým, aby ho obžalovaný H. X. priamo nekontaktoval, ale aby si odkazy odovzdávali prostredníctvom J. R., s čím všetci traja súhlasili, na čo obžalovaný T. J. vyplatil obžalovanému H. X. sumu 10.000,00 Eur ako zálohu, z ktorej obžalovaný H. X. následne kúpil od J. D. v presne nezistený deň v období od
hol, poškodenému N. Y. popáleninu hlavy, tváre I. stupňa, popáleninu ľavej ušnice II. stupňa, popáleninu ľavého predlaktia a ruky II. stupňa, akútnu akustickú traumu s prechodnou poruchou sluchu hlavne vľavo, perforáciu blanky bubienka ľavého ucha s dobou liečenia približne 3 a pol mesiace, poškodenému J. M. popáleninu hlavy, tváre I. - II. stupňa, popáleninu oboch horných končatín v oblasti prstov, rúk a predlaktí I. - II. stupňa, popáleninu oboch dolných končatín od prstov po kolená I. - II. stupňa, celkovo popáleniny na približne 8% povrchu tela s dobou liečenia približne do 3 týždňov, poškodenému Ing. H. J. popáleninu hlavy, tváre I. - II. stupňa viac vpravo, tiež v oblasti oboch ušníc, perforačnú ranu pravej ušnice s cudzím telesom, popáleninu prakticky celej pravej hornej končatiny II. - III. stupňa, popáleninu II. stupňa v oblasti ľavej ruky a predlaktia - asi 5%, akútne akustická trauma s prechodnou poruchou sluchu hlavne vpravo, perforáciu blanky bubienka pravého ucha, početné drobné cudzie telesá v koži a podkožnom tkanive v oblasti horných končatín, hrudníka, popáleninu ľavého predkolenia I. - II. stupňa, popáleninu pravého predkolenia II. stupňa asi 10x10 cm, pravého stehna asi 10x10 cm, celkovo popáleniny na 30% povrchu tela s dobou liečenia približne 8 mesiacov a so zanechaním trvalých následkov na pravej hornej končatine, poškodenej M. J. popáleninu hlavy, tváre I. - II. stupňa v rozsahu asi 3,5%, popáleninu II. stupňa v oblasti oboch nôh a predkolení, popáleninu II. stupňa v oblasti oboch nôh a predkolení, akútnu akustickú traumu s poruchou sluchu hlavne vpravo, kde došlo k prerušeniu prevodného systému stredoušných kostičiek, perforáciu blanky bubienka obojstranne - vpravo drobná asi 1 mm veľká perforácia, vľavo veľká asi 7x4 mm, početné drobné cudzie telesá v koži a podkožnom tkanive v oblasti hlavy - tváre, krku horných i dolných končatín, celkovo popáleniny na 14% povrchu tela s dobou liečenia približne 4 mesiace a so zanechaním trvalých následkov - ťažké poškodenie sluchu vpravo, poškodenej Mgr. X. U. popáleninový šok, popáleninu hlavy, tváre II.b stupňa v rozsahu asi 18%, popáleninu oboch horných končatín a rúk II.b stupňa, hlavne predných strán, v rozsahu asi 10%, popáleninu dolných končatín, hlavne predných strán, II. stupňa v rozsahu asi 18%, celkovo približne 20 - 25% povrchových popálenín a 30% hlbokých popálenín, akútnu akustickú traumu s miernou prechodnou poruchou sluchu vľavo, perforáciu blanky bubienka obojstranne, početné cudzie telesá v podkožnom tkanive a v oblasti stehien s hlbokými tržno-zmliaždeným ranami na stehnách a devastáciu mäkkých tkanív, zmliaždenie pečene s krvným výronom do pečene, drobné pomliaždenie sleziny, horného segmentu, drobnú abrupciu - odlomenie bedrovej kosti vľavo s dobou liečenia jeden rok a so zanechaním trvalých následkov - uznaná za invalidnú, škodu na majetku spoločnosti P. W., s.r.o., R. X. XX, W. vo výške 140.440,59 Eur bez DPH, škodu na majetku spoločnosti W. s.r.o. W. vo výške 12595,06 Eur, škodu na majetku I. S. Y., a.s. U. vo výške 5.299,39 Eur (kde právo na náhradu škody v zmysle § 813 ods. 1 OZ prešlo na G. - Y. R., a.s.) a následne v priebehu augusta 2009 obžalovaný T. J. doplatil obžalovanému H. X. prostredníctvom J. R. sumu najmenej 3.000,00 Eur za vykonanie skutku. Za to K.o zákona menovaného zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň obvinenému uložil
1 Trestného zákona v spojení s § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad na 3 (tri) roky.
2 Trestného zákona zrušil: - výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Topoľčany, sp. zn. 2T/66/2014 z
4 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov, - výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Nitra, sp. zn. 5T/98/2015 z 26. mája 2016, ktorým bolo
Trestného zákona upustené od uloženia súhrnného trestu obvinenému, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
1 písm. g) Trestného zákona odvolací súd obvinenému uložil ochranné opatrenie - zhabanie vecí špecifikovaných vo výroku o zhabaní vecí a postupom
1 Trestného poriadku a § 288 ods. 1 Trestného poriadku bolo rozhodnuté o náhrade škody tak ako je to uvedené vo výroku o náhrade škody. Proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2To/1/2017 z 20. marca 2018 podal obvinený H. X. dovolanie s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania
1 písm. c/ (zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu) a písm. g/ (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom) Trestného poriadku. Obvinený k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku argumentoval v podstate nasledovne. ,,Odvolací súd, hoci dospel k záveru, že ,niet pochybností´ o tom, že odsúdený H. X.X. sa podujal k realizácii zadanej objednávky na zastrašenie a následne odstránenie poškodenej M. J. od T. J., na vykonanie ktorej zabezpečil súčasti na zostrojenie výbušného systému, pričom sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu o účasti odsúdeného X. práve na samotnom iniciovaní výbuchu (odsúdený H. X. poznal poškodeného R. F., s ním komunikoval a videli ho svedkovia bezprostredne pred výbuchom v spoločnosti P. W.). Nebol pritom produkovaný dôkaz, ktorý by nasvedčoval kontaktu svedka J. R. s R. F. a na základe vykonaného dokazovania potom záver o účasti odsúdeného H. X. na skutku, tak ako ho ustálil súd prvého stupňa (účasť na úkladnej vražde) je
odvolacieho súdu správny. Odvolací súd v tejto súvislosti dodal, že aj keď z dokazovania vyplýva, že T. J. (ako spoluobžalovaný a odsúdený) si objednal vraždu M. J., avšak nie je zrejmé, že by priamo nariadil alebo naznačil, kde k tomu má dôjsť, konkr. k výbuchu zabezpečeného nástražného systému - výbušniny. Odvolací súd preto skonštatoval, že ,obžalovaný X. poslal s nástražným systémom priamo do spoločnosti R. F.´. V súvislosti s uvedeným odvolací súd dodal, že odsúdený H. X. musel byť uzrozumený s tým, že človeka s nástražným systémom - výbušninou posiela na miesto, kde sa môže nachádzať viacero ľudí vzhľadom na pracovný deň a čas (ide v podstate o konštatovanie tzv. nepriameho úmyslu). Odvolací súd preto rozdielne oproti súdu prvého stupňa kvalifikoval toto konanie odsúdeného H. X. ako obzvlášť závažný zločin všeobecného ohrozenia
1 písm. a), ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona a nakoľko tento trestný čin je voči trestnému činu úkladnej vraždy vo vzťahu špeciality (jednočinný súbeh týchto trestných činov je vylúčený) neuznal H. X.X. vinným aj z tohto trestného činu.“ ,,Z uvedeného tak vyplýva, že odvolací súd namiesto vyplnenia medzier vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu, doplnenia dokazovania či odstránenia pochybností, ktoré vyznievajú v zmysle zásady ,in dubio pro reo´ v prospech odsúdeného H. X. prekvalifikoval ustálený skutok uvedený pod bodom 1/ odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, avšak bez toho, aby odstránil naďalej vyznievajúce pochybnosti, na ktoré odsúdený H. X. od vznesenia obvinenia až do podania odvolania poukazuje. Pokiaľ súdy argumentujú vo vzťahu k vzneseným námietkam týkajúcich sa návrhom na doplnenie dokazovania v predmetnom trestnom prípade a procese zo strany H. X. a jeho návrhom na doplnenie dokazovania tým, že nezistil ,potrebu´ ich vykonania z dôvodu ,dostatočne´ zistenej dôkaznej situácie v jeho neprospech, avšak v úplnej ignorácii základnej zásady trestného konania vyjadrenej v ust. § 2 ods. 10 Trestného poriadku - obstaranie dôkazov svedčiacich nielen proti odsúdenému, ale rovnako aj tie, ktoré svedčia v jeho prospech, a v ust. § 2 ods. 11 Trestného poriadku, kedy súdy pri odstraňovaní pochybností môžu vykonať dôkazy aj tie nenavrhnuté, pre dosiahnutie správneho, zákonného a spravodlivého záveru o dokázanej vine, dokázanej nevine ale aj nedokázanej vine obžalovaného na podklade dôvodných a neodstránených či neodstrániteľných zásadných pochybností v zmysle ,in dubio pro reo´“. „Pritom odsúdený H. X. nielen vo svojich odvolacích námietkach, ale aj počas dokazovania pred súdom prvého stupňa sa nedožaduje iného hodnotenia už vykonaných dôkazov, ale aj vzhľadom na vykonané dokazovanie a súdom zistené skutočnosti a závery má za to, že sú pre správne a zákonné, spravodlivé uznanie jeho viny či neviny potrebné zabezpečiť a vykonať ďalšie dôkazy a odstrániť rozpory vo vzťahu k súdom zistenému skutku a tento v intencii jeho správnej hmotnoprávnej kvalifikácie dôkladne a bezpečne (bez pochybností - ich odstránením) svoj záver odôvodniť. Nakoľko len takým postupom súdu možno pri vyslovení odsudzujúceho alebo oslobodzujúceho verdiktu je zachované, precizované a v neposlednom rade rešpektované právo na obhajobu obžalovanej a odsúdenej osoby.“ ,,Ani napadnutým rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako odvolacieho súdu. konkr. v jeho odôvodnení sa tento súd náležite a dostatočne nevysporiadal s dôkaznými návrhmi či námietkami (k dôkaznej situácii) vo vzťahu k súdom ustálenému skutkovému stavu. To predovšetkým k rozporom vo výpovedi svedka J. R., k rozporom vo výpovedi svedka T. E. a hoci prvostupňový súd ,nemožnosť´ odstránenia rozporov na hlavnom pojednávaní opieral o odmietnutie výpovede v tom čase obžalovaného H. X., však nemožno ,zhojiť´ takým argumentom, bez toho, aby k týmto podstatným spôsobom nevykonal iný druh dôkazného prostriedku vedúceho k ich odstráneniu a na ich základe tento rozpor odstránil a náležite odôvodnil. Rovnako nebolo doposiaľ súdmi náležite v súlade s vykonaným dokazovaním odôvodnené ďalšie rozporné skutočnosti týkajúce samotného ,vykonania´ skutku a naplnenia skutkovej podstaty trestného činu kvalifikované v prípade odsúdeného H. X. ako obzvlášť závažný zločin všeobecného ohrozenia
1 písm. a), ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona a to práve v súvislosti so skutočnosťami vyplývajúcimi z výpovedí nielen odsúdeného H. X. v priebehu celého konania v predmetnej trestnej veci, ale v súvislosti so skutočnosťami vyplývajúcimi z ostatných výpovedí a dôkazných prostriedkov vykonaných súdom prvého stupňa - tvrdenie odsúdeného o odpálení nástražného výbušného systému J. R. aj v súvislosti s vykonaným vyšetrovacím pokusom a pod. či vysvetlením, prečo nebolo potrebné lokalizovať aj mobil svedka J. R. z osudného dňa. V neposlednom rade opomenuli súdy podať odpoveď aj vo vzťahu k motívu spáchania predmetného trestného činu odsúdeným H. X. aj vzhľadom na vzťah a výpovede samotných poškodených M. J. a G. J. vo vzťahu k osobe H.Q. X.Č.“. „ ... súd druhého stupňa sa nevysporiadal so skutočnosťami uvádzanými vo výpovediach svedkov, na ktoré v rámci obhajoby odsúdený H. X. počas celého procesu v danej trestnej veci poukazuje, je tento dovolací dôvod napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu celkom zrejme naplnený“. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku obvinený uviedol. ,,Špecializovaný trestný súd v Banskej Bystrici, ako súd prvého stupňa, ale aj Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutia založili na dôkaze - znaleckom posudku č. 8/2014 znalca prof. PhDr. Antona Heretika, z obsahu ktorého je okrem iného je aj zrejmé, že znalec pri hodnotení osobnosti H. X. vychádzal z konkrétnych listinných materiálov, aj na základe ktorých podal znalecké zistenia vo vzťahu k vierohodnosti, pravdivosti či fabulácii v tvrdeniach H. X. nielen v predmetnej trestnej veci ale aj v iných trestných veciach. Jedným zo znalcov prešetrovaných listinných materiálov
predloženého znaleckého posudku má byť aj ,Výpis zo správy Generálnej prokuratúry SR zo dňa 3. januára 2014 (č.l. 3526 - 3527)´, pričom vo vedenom spisovom materiáli v predmetnej trestnej veci sa žiadne takéto stanovisko nenachádza. Navyše dodatočne vykonanými šetreniami na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky ako aj na Úrade špeciálnej prokuratúry sa nepodarilo zistiť založenie do spisu, či dokonca samotnú existenciu uvedenej listiny, z ktorej znalec pri vyhotovovaní uvedeného znaleckého posudku vychádzal a zároveň sa nepodarilo zistiť, či táto časť spisu sa vôbec nachádzala v predloženom spisovom materiáli počas súdneho konania vo veci. Pokiaľ súd pri vykonávaní dôkazov vychádzal z ,pochybne´ podaných výsledkov znaleckého dokazovania uvedeného v znaleckom posudku č. 8/2014, možno dôvodne získať pochybnosť o tom, či tento dôkazný prostriedok vôbec použitý konajúcimi súdmi použitý byť mal. Ak znalec vychádzal z rozporných - pofidérnych či dokonca neexistujúcich materiálov (keďže tieto sa v žiadnom vyšetrovacom spise nenachádzajú), potom súdy pri hodnotení dôkazných prostriedkov nemohli vychádzať, keď bol takýmto ,neštandardným´ spôsobom svojim obsahom pochybný. A potom z jeho úvah a záverov vo svojom rozhodnutí vychádzať v takých intenciách, ako keď na jednej strane bolo znalcom vyhodnotené, že odsúdený H. X. nemá zábrany uvádzať nepravdivé fakty, keď v iných prípadoch v minulosti nepravdivo vypovedal, avšak v tomto predmetnom prípade, výpovede odsúdeného svedka H. X. vyhodnotil ako vierohodné. Zároveň, že k zastaveniu konania v iných veciach dochádzalo v dôsledku dôkaznej núdze a nie z dôvodu preukázania nepravdivosti tvrdení. Na podklade potom aj ďalších znalcom zistených skutočností potom konajúce súdy nielenže H. X. uznali za vinného, ale čo je zásadné, z rozpačito zistených záverov o jeho osobnosti vymerali ten najprísnejší trest odňatia slobody - doživotie.“ ,,S poukazom na uvedené je preto dôvodné mať pochybnosti o tom, či tento dôkaz bol zo strany konajúcich súdov vykonaný zákonným spôsobom, pokiaľ vo vedenom trestnom spise pravdepodobne sa nenachádzali listiny, aj na podklade ktorých bol podaný a vykonaný znalecký posudok č. 8/2014, čo jednoznačne zakladá dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku.“ ,,Preto navrhuje dovolaciemu súdu, aby určil termín verejného zasadnutia, na ktorom preskúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo so zameraním na podané dovolacie dôvody
1 písm.
c) Trestného poriadku uznesením odmietnuté lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
+ + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 2 písm. h/ Trestného poriadku), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), osobou oprávnenou na podanie dovolania (§ 369 ods. 2 písm. b/ Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a dospel k záveru, že dovolanie obvineného nie je dôvodné. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu. Právo na obhajobu tak, ako je zakotvené v článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v článku 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd i v článku 6 ods. 3 písm. b/, písm. c/, písm. d/ Dohovoru a v neposlednom rade v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku treba chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov, činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože aj bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu, je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Tento dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom. Zásada „práva na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Právo na obhajobu možno vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany a ochranou práv obvineného. Zásada „práva na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného : - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Vo vzťahu k námietkam obvineného, ním podradených pod písm. c), § 371 ods. 1 Trestného poriadku, najvyšší súd uvádza, že tieto je možné charakterizovať ako smerujúce proti nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutí, proti rozsahu dokazovania, pretože súd nedoplnil dokazovanie tak ako si to predstavoval, vykonané dôkazy súd nehodnotil správne a tieto nepostačujú na spravodlivé rozhodnutie. Najvyšší súd uvádza. Právu obvineného spočívajúceho v možnosti navrhovať dôkazy zodpovedá paralelne existujúca povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku), prípadne rozhodnúť o tom, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku - primerane pozri R 116/2014). Nie je možné úspešne podať dovolanie z dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku preto, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle tohto dovolacieho dôvodu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Ak by záver súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm.
1 písm.
3 Trestného poriadku, (ktoré sa len vyhlási a zaznamená do zápisnice o hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí a písomne nevyhotovuje), resp. minimálne v odsudzujúcom rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku, alebo v rozhodnutí odvolacieho súdu vo veci samej, nevysvetlí (neodôvodní) aspoň stručným, no zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nadbytočnosť a nepotrebnosť doplnenia dokazovania. Pre konanie pred odvolacím súdom platí, že tento nemusí o návrhu na doplnenie dokazovania formálne rozhodnúť uznesením
3 Trestného poriadku, pretože „ustanovenia o dokazovaní na hlavnom pojednávaní sa
2 Trestného poriadku na verejné zasadnutie použijú len vtedy, ak sa na verejnom zasadnutí vykonávajú dôkazy (o čom rozhodne súd, v odvolacom konaní odvolací súd) - nepoužijú sa pritom priamo, ale „primerane“. „Z hľadiska zachovania práv obhajoby (čomu zodpovedá dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku) je podstatné, či sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s návrhom, resp. dôkaznou situáciou vo vzťahu k návrhom dotknutej okolnosti vysporiadal, k takému vysporiadaniu môže dôjsť aj konkrétnym odkazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s jeho prípadným doplnením (R 43/2018). Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom
3 Trestného poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní navrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté
3 Trestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku) zodpovedať dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Vyššie uvedený záver zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom, a síce dovolania podaného ministrom spravodlivosti na podklade podnetu oprávnenej osoby
3 Trestného poriadku. Pokiaľ neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 odsek 1 písmeno
subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal (s argumentom, že preto bolo chybou jeho odmietnutie postupom
Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv. skutkovej vete výroku o vine obvineného. Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase výsledkom procesu hodnotenia dôkazov
kritérií upravených v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov. Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov upravených v § 371 odsek 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upraveným v tomto ustanovení pod písmenami c) a i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný možný dovolací dôvod
3 Trestného poriadku. Najvyšší súd sumarizuje. Dôvod dovolania
1 písm.
3 Trestného poriadku - „ignoroval“ ho a s návrhom na doplnenie dokazovania sa nevysporiadal ani v odôvodnení svojho rozhodnutia - § 168 ods. 1 Trestného poriadku,
1 písm.
doktríny opomenutých dôkazov je opomenutým predovšetkým taký dôkaz, ktorého vykonanie má pre posúdenie otázky viny zásadný význam, avšak vo veci rozhodujúci súd jeho vykonanie bez adekvátneho odôvodnenia odmietne, prípadne jeho vykonanie úplne opomenie bez akéhokoľvek odôvodnenia, čím v konečnom dôsledku dochádza k tomu, že vo vlastných rozhodovacích dôvodoch o ňom vo vzťahu k jeho odmietnutiu absentuje akákoľvek zmienka, alebo zmienka je len okrajová a všeobecná, nezodpovedajúca povahe a závažnosti veci. Na zistenie toho, či sa o opomenutý dôkaz jedná, alebo nie sa v praxi používa tzv. Perna test (Perna proti Taliansku, č. 48898/99, rozsudok veľkého senátu zo 6. mája 2003, doplnený koncepciou v zmysle Rozsudku Veľkého senátu ESĽP vo veci Murtazaliyeva proti Rusku z 18. decembra 2018, č. 36658/05). Perna test pozostáva z posúdenia troch základných kritérií a síce : (
3 Trestného poriadku a svoj postup náležite a dostatočne vysvetlil. Preto zo strany dovolacieho súdu nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušeniu práva na obhajobu obvineného H. X. zásadným spôsobom (dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku). V tejto súvislosti možno poukázať na str. 36 odsek štvrtý rozsudku Špecializovaného trestného súdu, ktorý stručným, ale výstižným a jasným spôsobom uviedol svoje myšlienkové pochody, ktorými sa spravoval pri prijatí záveru ohľadom odmietnutia dôkazných návrhov tak prokuratúry, ako aj (okrem t.č. už právoplatne odsúdeného T. J.) obvineného X.. Špecializovaný trestný súd, uviedol: ,, … Z hľadiska náležitého zistenia skutkového stavu veci nie je potrebné zadovážiť a oboznamovať obsahy trestných spisov v iných veciach … lebo išlo o úplne inú trestnú činnosť. Všetky potrebné zistenia súd získal oboznámením obsahu viacerých súdnych a prokurátorských rozhodnutí, ktoré sa týkali tak T. J., ako aj H. X.”. Odvolací súd rozhodujúci o opravnom prostriedku v odôvodnení svojho rozhodnutia vo veci samej - detto, viď str. 19 odsek prvý a nasl. rozsudku Najvyššieho súdu napadnutého dovolaním. Pokiaľ obvinený H. X. navrhol v konaní pred Špecializovaným trestným súdom vo vzťahu k znaleckému posudku č. 8/2014 oboznámenie správy Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z
2 Trestného poriadku. Špecializovaného trestného súdu, následne dopytom na procesné strany zisťoval, či majú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Obvinený X.Í. uviedol, že ,,Ja by som chcel požiadať len o výsluch doktora H.“. Ak následne bolo menovanému udelené slovo za účelom prednesu návrhov na doplnenie dokazovania, uviedol ,,Nie, to je, to je, to je všetko, okrem doktora H..“. Obhajca obvineného X. doplnil, že ,,My v podstate, čo sme dávali tie písomné návrhy zo dňa
3 Trestného poriadku uznesením odmietol vykonať doposiaľ nevykonané dôkazy (ktorých vykonanie navrhli tak písomne ako aj ústne počas hlavného pojednávania prokurátor, t.č. spoluobžalovaný J., obvinený X. a ich obhajcovia - viď č.l. 4669 a nasl., zv. č. XVI. súdneho spisu). Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej fáze súdneho konania (konkrétne na hlavnom pojednávaní pred vyhlásením uznesenia
1 Trestného poriadku) je konečným prejavom strany o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania netrvá a teda že ich berie späť. Rešpektovanie takto prejavenej vôle procesnej strany súdom nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom
1 písm. c) Trestného poriadku (R 116/2014). Špecializovaný trestný súd sa zákonne komfortným spôsobom vysporiadal so všetkými návrhmi na doplnenie dokazovania a svoje úvahy v tomto smere náležitým spôsobom odôvodnil. S ohľadom na to dospel najvyšší súd k záveru, že k porušeniu práva obvineného na obhajobu nedošlo a preto argumentáciu obvineného vo vzťahu k dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku odmietol ako nedôvodnú. Napriek tomu sa dovolací súd zaoberal aj ďalšími námietkami, ktoré v rámci tohto dovolacieho dôvodu menovaný uviedol v dovolaní. Čo sa týka obvineným namietanej ,,nedostatočnosti“, resp. neúplnosti výsledkov vykonaného dokazovania (poukazujúc tak na porušenie zásady in dubio pro reo, tzn. ,,v pochybnostiach v prospech obžalovaného“, ako aj obvineným deklarovanú ,,nespokojnosť“ so skutkovými závermi ustálenými skôr vo veci konajúcimi súdmi) z hľadiska náležitého zistenia skutkového stavu, tak táto je zjavne skutkovej povahy. Je vecou súdov nižšieho stupňa, ktoré dôkazy a v akej kvantite považujú za dostatočné na preukázanie skutkového stavu. V prípade samotného vysporiadania sa s návrhom obhajoby na doplnenie dokazovania je nevyhnutné podotknúť, že dovolací súd nemôže, na podklade dovolania podaného obvineným, prehodnocovať súdom nižšieho stupňa uvedené materiálne dôvody takéhoto postupu, tzn. skúmať, či súd správne odmietol vykonať určitý dôkaz napr. z dôvodu jeho nadbytočnosti vzhľadom na už vykonané dôkazy. To predstavuje skutkovú rovinu. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04). Najvyšší súd v nadväznosti na vyššie vyjadrené poukazuje na konštatovanie obvineného v podanom dovolaní, v zmysle ktorého sa, cit.: ,,nedožaduje iného hodnotenia už vykonaných dôkazov“. Pozornosti najvyššieho súdu neuniklo, že hneď v nasledujúcom texte príslušného odseku obvinený uvádza, že ,, ... má za to, že pre správne a zákonné, spravodlivé uznanie jeho viny či neviny je potrebné zabezpečiť a vykonať ďalšie dôkazy a odstrániť tak rozpory vo vzťahu k súdom zistenému skutku a tento v intencií jeho správnej hmotnoprávnej kvalifikácie dôkazne a bezpečne (bez pochybností - ich odstránením) svoj záver odôvodniť“. K tomu pristupuje predchádzajúca úvaha obvineného v znení ,, ... odvolací súd namiesto vyplnenia medzier vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu, doplnenia dokazovania či odstránenia pochybností ktoré vyznievajú v zmysle zásady ,in dubio pro reo´ v prospech odsúdeného H. X. prekvalifikoval ustálený skutok uvedený pod bodom 1/ odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ... bez toho, aby odstránil naďalej vyznievajúce pochybnosti ...“. Poukazovanie na subjektívne pociťované ,,nesprávne“ skutkové zistenia, na ktorých je právoplatné dovolaním napadnuté rozhodnutie založené alebo nesúhlas s hodnotením dôkazov skôr vo veci konajúcimi súdmi nenapĺňa žiaden dovolací dôvod (výnimku predstavuje ,,ministerské“ dovolanie
3 Trestného poriadku). Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky hmotno - právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi nižších stupňov - ich posudzovanie je dominanciou konania odvolacieho súdu. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať alebo korigovať len odvolací súd. Správnosť a úplnosť skutkových zistení dovolací súd nemôže posudzovať, pretože nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti) bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. V dôsledku uvedeného potom ani námietka nesprávnosti skutkových zistení, námietka proti spôsobu a rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôžu zakladať žiadny z dovolacích dôvodov
1 Trestného poriadku. Možno dodať, že ak obvinený namieta nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu napadnutého dovolaním v tom zmysle, že z jeho odôvodnenia nemožno zistiť, či sa náležite vysporiadal s dôkaznými návrhmi alebo námietkami vo vzťahu k skutkovému stavu ustálenému Špecializovaným trestným súdom, tak platí, že dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 371 ods. 7 Trestného poriadku). K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solely or to a decisive extent) na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, čo sa v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu p. Rumunsku, rozs. č. 36110/03 z
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený vtedy, - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré súd vykonal nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon, - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré súd na hlavnom pojednávaní nevykonal, ale prihliadal na ne, - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré síce boli získané zákonným spôsobom, ale nie sú procesne použiteľné na preukazovanie skutočností rozhodných pre rozhodnutie o vine obvineného. V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom
1 písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Spôsob hodnotenia dôkazov vykonaných zákonným spôsobom súdmi nižších stupňov nemôže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania iniciovaného obvineným prehodnocovať ani spochybňovať, pretože by tak neprípustným spôsobom zasahoval do výlučnej kompetencie týchto súdov bez právneho podkladu a napokon i v rozpore so samotnou podstatou dovolacieho konania, pretože dovolanie nemôže nahrádzať riadne opravné prostriedky a jeho podanie nie je prípustné v rovnako širokom rozsahu (čo do dôvodov okruhu napadnuteľných rozhodnutí, oprávnených osôb atď.) aký je charakteristický pre riadne opravné prostriedky. Dovolanie a rozhodnutie o ňom znamená prelom do právoplatných rozhodnutí, a preto spravidla narušuje stabilitu konečného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Z toho dôvodu možno dovolania aplikovať iba v prípadoch ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu alebo jemu predchádzajúceho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov. Čo sa týka konkrétnej časti dovolacej argumentácie, v rámci ktorej obvinený poukazuje na nezákonnosť znaleckého posudku a dôležitosť príslušnej správy Generálnej prokuratúry z
Trestného poriadku; a pod.) Druhým kritériom je dôkazná relevancia znaleckého posudku, a teda, či sú zo znaleckého posudku vyvoditeľné sledované závery, ktorých danosť je odôvodnená v postupe znalca, resp. či daný úkon znaleckej činnosti prináša vo vzťahu k sledovanému predmetu dokazovania relevantné poznatky. V neposlednom rade je závažným kritériom hodnotenia znaleckého posudku jeho vierohodnosť a pravdivosť, prakticky ide o najnáročnejší moment hodnotenia vzhľadom na fakt, že si daná činnosť vyžaduje súvzťažnosť v spojitosti s inými vykonanými dôkazmi. Týmto je možné zhodnotiť, či znalecký posudok nie je vnútorne rozporný, či si neodporujú závery navzájom, resp. či znalec využil a vysporiadal sa so všetkými informáciami, ktorými v procese vyhotovovania tohto základného úkonu znaleckej činnosti disponoval (znalec nie je oprávnený vylúčiť určitý podklad alebo ich súbor len preto, že nezapadajú do konceptu, ktorý si v súvislosti so spracovaním znaleckého posudku zvolil. Súčasne platí, že znalcovi neprislúcha vykonávať hodnotenie dôkazov a riešiť právne otázky. Znalec môže okrem vlastných poznatkov pre podanie posudku zistených metódami špecifickými pre jeho odbor svoj posudok založiť len na skutkovom stave, ktorý bol objasnený dôkazmi vykonanými orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom v zmysle Trestného poriadku. Samozrejme platí, že znalec sa s dôkazmi oboznamuje na základe spisu, ktorý mu bol poskytnutý k dispozícii zo strany orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu. Znalcovi neprináleží hodnotiť dôkazy z hľadiska ich vierohodnosti v tom smere či skutočnosť, o ktorej podáva ,,správu”, je preukázaná (m.m. V 14/1978, resp. R 33/1980). Na strane druhej však platí, že ak sa znalec v znaleckom posudku vyjadrí aj k právnym otázkam, takýto postup nezaťažuje chybou nezákonnosti celý znalecký posudok per se; použiteľná je tá časť, kde znalec právne otázky nerieši, ale výhradne sa koncentruje na zodpovedanie odborných skutkových otázok (R 61/2003). Súd hodnotí znalecký posudok voľne ako každý iný dôkaz (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku) a nie je ním bezpodmienečne viazaný. Nemôže síce ľubovoľne nahradiť odbornú mienku znalca vlastnou, v danej otázke laickou mienkou, ale môže a je povinný preveriť znalecký posudok najmä z toho hľadiska, či znalec prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré majú význam pre podanie posudku, či sa skutkové východiská znaleckého posudku opierajú o skutočnosti v trestnom konaní náležite zistené alebo naopak o skutočnosti, ktoré sú pochybné, ba dokonca odporujúce iným výsledkom dokazovania a či riešenie znalca logicky vyplýva z týchto skutkových predpokladov (R 40/1972). Orgány činné v trestnom konaní a súd musia (obligatórne) dôkazy získavať a vykonávať výlučne lege artis (t.j. v súlade so zákonom). Porušenie procesných predpisov o dokazovaní vo všeobecnosti zakladá chybu dokazovania. Za podstatnú chybu dokazovania možno považovať také pochybenie, ktoré má zásadný vplyv na správnosť rozhodnutia, majúci za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Naproti tomu niektoré chyby dokazovania (zväčša ide o pochybenia formálne), nie je možné považovať za podstatné chyby a ako také nemajú spravidla na účinnosť a použiteľnosť a tým pádom zákonnosť dôkazu ži
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.