1, ods. 4 Trestného zákona účinného do
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného H. M. sa odmieta. Odôvodnenie I. Konanie predchádzajúce dovolaniu Rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej aj „prvostupňový súd“ alebo „okresný súd“) zo 4. marca 2020, sp. zn. 3T/28/2007, bol obvinený H. M. uznaný za vinného z trestného činu sprenevery
1, ods. 4 Trestného zákona účinného do
4 Trestného zákona v spojení s § 35 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006, s použitím článku 6 ods. 1, článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uložil súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov a 9 mesiacov.
2 písm. a) Trestného zákona účinného do
1 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a vo zvyšku tento rozsudok ostal nezmenený.
1 Trestného poriadku poškodených M. Z. R., a.s., P. X. X, L., E. R. - R. M., K. XX, R. X. Y. a R. R., spol. s r.o., Š. XX, L. (po zmene sídla V. XX, L.), s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozhodujúc o odvolaní prokurátora a obvineného H. M. proti uvedenému rozsudku prvostupňového súdu rozsudkom zo 7. apríla 2021, sp. zn. 5To/23/2020,
1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a
3 Trestného poriadku obvinenému H. M. pri nezmenenom výroku o vine v rozsudku Okresného súdu Humenné zo
1, ods. 4 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006, s použitím § 35 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, uložil obvinenému H. M. súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov.
2 písm. a) Trestného zákona krajský súd obvineného pre výkon uloženého trestu zaradil do I. nápravnovýchovnej skupiny.
1 a § 50 ods. 1 Trestného zákona krajský súd obvinenému uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 4 rokov.
3 Trestného zákona krajský súd súčasne zrušil v rozsudku Okresného súdu Humenné z
1 Trestného zákona účinného od
jeho názoru je rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím prvostupňového súdu založené na nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia a nesprávnom posúdení zisteného skutku. Napadnutými rozhodnutiami bol obvinený uznaný za vinného z trestného činu sprenevery
1, ods. 4 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006, hoci
jeho názoru zo zisteného skutkového stavu nevyplýva naplnenie znakov trestného činu sprenevery. Odvolací súd pritom
obvineného v priebehu celého konania namietané skutočnosti nebral do úvahy a len stroho konštatoval, že sa plne stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. V predmetnej veci
obvineného nemohlo dôjsť k uznaniu viny za trestný čin sprenevery (z dôvodu nenaplnenia znakov tohto trestného činu) a teda zo strany prvostupňového i odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutku a nesprávnemu použitiu § 248 ods. 1, ods. 4 zákona č. 140/1961 Zb., ktorý v tomto prípade vôbec nemal byť použitý, čím je
neho naplnený dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku. Skutok vymedzený v rozsudku prvostupňového súdu v spojení s uznesením odvolacieho súdu, pri rešpektovaní zistených skutkových okolností, ktoré však konajúce súdy
názoru obvineného nerešpektovali, nemôže
jeho názoru napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery. Z obsahu spisu totiž
obvineného vyplýva, že po tom, čo
leasingovej spoločnosti došlo k ukončeniu leasingovej zmluvy, viedol rokovania o odkúpení predmetu leasingu do vlastníctva svojej spoločnosti, čo potvrdil aj samotný zástupca poškodenej leasingovej spoločnosti JUDr. E.. Ak by obvinený mal úmysel privlastniť si predmet leasingu, bolo by
neho úplne nelogické, aby sa ho snažil odkúpiť od leasingovej spoločnosti. Konajúce súdy sa
neho nezaoberali konštatovaním JUDr. E., ktorý uviedol, že 5. decembra 2005 sa opätovne snažil rozprávať s obvineným a oznámil mu, že nasledujúci deň bude vykonaný odber zariadenia, na čo obvinený povedal, že ak chce, môže si stroj zobrať. Z uvedeného je
obvineného zrejmé, že uňho absentoval úmysel privlastniť si jemu zverenú vec a nakladať s ňou ako s vlastnou, čo potvrdzuje výpoveď JUDr. E., ktorý na hlavnom pojednávaní konanom 21. januára 2010 na otázku, prečo obvinený nechcel predmet leasingu vydať, uviedol, že obvinený sa s leasingovkou vždy dohodol, nedoplatok doplatil a zrejme preto stroj nechcel vydať. Uvedené však v rozsudku prvostupňového súdu absentuje a toto pochybenie nenapravil ani odvolací súd, hoci obvinený to v podanom odvolaní namietal. Odvolací súd sa pritom k odvolacím námietkam obvineného vôbec nevyjadril, čo obvinený považuje za ďalšie závažné porušenie jeho práva na spravodlivý proces a na náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Ak samotný poškodený tvrdí, že obvinený konal v očakávaní dohody, ktorá dovtedy vždy vyriešila ich vzájomný obchodný problém, potom považuje za nelogický záver konajúcich súdov o jeho úmysle privlastniť si vec. Na uvedenom
obvineného nič nemení ani to, že prvostupňový súd vo svojom rozsudku poukázal na to, že odsúdený a leasingová spoločnosť sa nevedeli dohodnúť na kúpnej cene, pretože už samotné rokovania o uzavretí kúpnej zmluvy znamenajú nemožnosť posudzovať jeho konanie ako úmyselné konanie smerujúce k privlastneniu si predmetu leasingu. Tieto rokovania sa viedli po tom, ako bolo od leasingovej zmluvy zo strany leasingovej spoločnosti odstúpené, čo
obvineného vylučuje jeho úmyselné konanie smerujúce k privlastneniu si cudzej veci ako základného pojmového znaku trestného činu sprenevery. S poukazom na uvedené neprichádza
obvineného do úvahy jeho trestná zodpovednosť za trestný čin sprenevery. Predmetný skutok by
jeho názoru mohol byť právne kvalifikovaný iba ako trestný čin neoprávneného užívania cudzej veci
140/1961 Zb., avšak aj to iba za predpokladu, že by bol preukázaný jeho úmysel predmet leasingu neoprávnene užívať, pričom ani tento
obvineného preukázaný nebol, pretože neustále viedol rokovania o odkúpení predmetu leasingu do vlastníctva svojej spoločnosti. Neobstojí pritom
obvineného záver prvostupňového súdu o tom, že nemôže ísť o trestný čin neoprávneného užívania cudzej veci, pretože v danom prípade absentuje moment času vrátenia veci vlastníkovi, ktorý nemožno alternovať nadobudnutím vlastníctva k danej veci. Obvinený je toho názoru, že jeho výpoveď v spojení s výpoveďou JUDr. E. smerujú k záveru, že jeho úmyslom nebolo si predmet leasingu prisvojiť, ale že ho mal zrejme neoprávnene vo svojej dispozícii do momentu, kým sa s leasingovou spoločnosťou dohodne buď na pokračovaní leasingu alebo na inej forme riešenia ich obchodného vzťahu (napr. odkúpením leasingu). Rovnako tak
obvineného v predmetnej veci neabsentuje čas vrátenia veci vlastníkovi, ako je to v napadnutých rozhodnutiach uvedené, pretože tento časový aspekt je potrebné ohraničiť momentom uzavretia dohody medzi obvineným a leasingovou spoločnosťou, o ktorú sa obvinený snažil. Navyše, dočasnosť neoprávneného užívania znamená
jeho názoru aj to, že subjekt následne vec, ktorú neoprávnene užíva, nadobudne do svojho vlastníctva, čím preruší nezákonný stav, ktorý chráni skutková podstata trestného činu neoprávneného užívania cudzej veci. Z uvedených skutočností je
obvineného zrejmé, že skutok možno kvalifikovať iba ako trestný čin neoprávneného užívania cudzej veci, avšak v žiadnom prípade nejde o trestný čin sprenevery. Odvolací súd sa s touto otázkou mal náležite vysporiadať, avšak neurobil to, a to napriek návrhom obvineného. S poukazom na tvrdenia obvineného spočívajúce v tom, že sa neustále viedli rokovania o možnosti odkúpenia predmetného stroja, mohli byť
jeho názoru dopočutím poškodeného odstránené akékoľvek nejasnosti ohľadom tejto skutočnosti a mohol byť zistený skutkový stav bez akýchkoľvek pochybností tak, ako to ukladajú základné zásady dokazovania v trestnom procese, najmä zásada prezumpcie neviny a z nej vyplývajúce pravidlo in dubio pro reo. Napriek formulácii dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku, v zmysle ktorého správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať ani meniť, obvinený poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 3136/09, v ktorom súd uviedol, že vo výnimočných prípadoch možno vybočiť zo zásady viazanosti zákonom stanovenými dovolacími dôvodmi tam, kde by sa inak postup dovolacieho súdu vzhľadom na zjavne flagrantné nedostatky dokazovania javil ako prehnane formalistický. Tak by tomu bolo aj by dovolací súd ignoroval zjavne extrémny rozpor medzi skutkovými zisteniami a vykonanými dôkazmi. Obvinený pritom zdôraznil, že uvedené skutočnosti nepredstavujú návrh na zmenu skutkového stavu, ale len návrh na podradenie zisteného skutkového stavu pod správne ustanovenie Trestného zákona, čo sa
jeho názoru v predmetnej veci nestalo a napĺňa to dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku. Rozhodnutím odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím prvostupňového súdu a postupom konajúcich súdov došlo
obvineného aj k zásadnému porušeniu jeho práva na obhajobu. Konajúce súdy sa totiž
jeho názoru pri hodnotení vykonaných dôkazov neriadili zásadou uvedenou v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, pretože všetky vykonané dôkazy hodnotili v jeho neprospech a nevyrovnali sa s jeho obhajobou tak, ako je to uvedené v § 168 ods. 1 Trestného poriadku, teda neriadili sa zásadami dokazovania v trestnom procese, čo malo vplyv nielen na právnu kvalifikáciu skutku, ale aj na jeho právo na obhajobu neobjasnením skutočností svedčiacich v jeho prospech a nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia zo strany krajského súdu, čo
jeho názoru napĺňa dovolací dôvod
1 písm.
1 Trestného poriadku, veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté. Súčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Úvodom je potrebné uviesť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb taxatívne uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok (s výnimkou dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku) neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že o vine obvineného H. M. bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Humenné zo
1 Trestného poriadku povolená obnova konania v predmetnej veci a
1 Trestného poriadku bol zrušený výrok o treste rozsudku Okresného súdu Humenné zo
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal, že bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu tým, že konajúce súdy sa pri hodnotení vykonaných dôkazov nespravovali § 2 ods. 12 Trestného poriadku, hodnotili dôkazy v jeho neprospech, nevyrovnali sa s jeho obhajobou a nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia. K tomu je potrebné v prvom rade poukázať na uznesenie najvyššieho súdu z 15. decembra 2009, sp. zn. 2 Tdo 45/2009, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 7, roč. 2011, v zmysle ktorého „Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm.
10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia
11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.“ Z vyššie citovaného je zrejmé, že obvineným namietaný nesprávny postup konajúcich súdov pri hodnotení dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku spadá do posudzovania správnosti a úplnosti zisteného skutkového stavu, ktorým je však dovolací súd pri dovolaní podanom obvineným viazaný a ktorý
1 písm. i) Trestného poriadku nemôže skúmať ani meniť. Preskúmavanie hodnotenia vykonaných dôkazov v zmysle návrhu obvineného by tak bolo porušením tejto viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkovým stavom. Na podporu tejto argumentácie možno poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. novembra 2018, sp. zn. IV. ÚS 641/2018, v zmysle ktorého „Najvyšší súd ako súd dovolací nie je už z dôvodu zákonného vymedzenia dovolacích dôvodov (§ 371 Trestného poriadku) predurčený na úplný prieskum rozsudkov nižších súdov činných v rámci trestného konania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, neustanovil by katalóg dovolacích dôvodov. Už samotné chápanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku preto ospravedlňuje reštriktívny prístup najvyššieho súdu k dovolacím dôvodom (napr. IV. ÚS 294/2010).“ Pokiaľ obvinený namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, k tomu je potrebné poukázať na to, že
7 Trestného poriadku dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Možno preto uzavrieť, že dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku v predmetnej veci naplnený nebol.
1 písm. d) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Hoci obvinený tento dovolací dôvod vo svojom dovolaní označil, do jeho rámca nespadá žiadna z ním uvádzaných dovolacích námietok. Z tohto dôvodu najvyššiemu súdu neostávalo iné, než konštatovať, že ani tento dovolací dôvod v predmetnej veci naplnený nebol.
1 písm.
noriem hmotného práva. Poukazovanie na nesprávne skutkové zistenia, na ktorých je rozhodnutie založené, alebo nesúhlas s hodnotením dôkazov súdmi tento dovolací dôvod nenapĺňa (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 24. júla 2007, sp. zn. 2 Tdo 21/2007, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 57, roč. 2007 - II.). Dôvod dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, to znamená nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 18. decembra 2012, sp. zn. 2 Tdo 73/2012, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47, roč. 2014). Obvinený v podanom dovolaní namietal nesprávne právne posúdenie zisteného skutku ako trestného činu sprenevery
1, ods. 4 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 z dôvodu nenaplnenia zákonných znakov tohto trestného činu. Predovšetkým namietal, že jeho úmyslom nebolo prisvojiť si predmet leasingu. Z tohto dôvodu by predmetný skutok mohol byť
jeho názoru kvalifikovaný iba ako trestný čin neoprávneného užívania cudzej veci
januára 2006, aj to iba za predpokladu preukázania jeho úmyslu neoprávnene užívať predmet leasingu. Vo vzťahu k obvineným namietanému nepreukázaniu úmyslu prisvojiť si predmet leasingu je potrebné poukázať na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 39/2010, prijaté 14. júna 2010, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 3, roč. 2011, v zmysle ktorého „dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku preto nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní preukázaná vykonaným dokazovaním subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t.j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku potom môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenie, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť.“ Z vyššie citovaného je zrejmé, že obvineným namietané nepreukázanie úmyslu ako zložky subjektívnej stránky trestného činu nespadá do predmetu dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo zákazom činnosti alebo peňažným trestom alebo prepadnutím veci.
1 Trestného zákona účinného do
1 písm. i) Trestného poriadku v predmetnej veci nie je naplnený. Napokon, vo vzťahu k obvineným uplatneným námietkam vzťahujúcim sa k naplneniu dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku, je potrebné poukázať na uznesenie najvyššieho súdu z 18. decembra 2012, sp. zn. 2 Tdo 73/2012, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47, roč. 2014, v zmysle ktorého „Ustanovenie § 374 ods. 3 Trestného poriadku nemožno uplatňovať ako samostatný dôvod dovolania. Toto ustanovenie len v nadväznosti na § 369 Trestného poriadku a § 372 ods. 1 Trestného poriadku vyjadruje okolnosť, že aj keď sa z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolaním napáda vždy rozhodnutie súdu druhého stupňa (okrem dovolania podaného ministrom spravodlivosti), možno dovolaním namietať aj chyby konania súdu prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Ak dovolateľ namieta chybu konania na súde prvého stupňa, musí táto chyba zodpovedať niektorému z dôvodov dovolania uvedenému v § 371 ods. 1 Trestného poriadku a takto musí byť aj v dovolaní označená (374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku).“ Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľom vytýkané chyby konania nie je možné samostatne podradiť pod dovolací dôvod
3 Trestného poriadku, avšak v rámci jednotlivých dovolacích dôvodov sa nimi najvyšší súd podrobne zaoberal. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v predmetnej veci nie sú splnené dôvody dovolania
1 písm. c), písm. d), písm. i) Trestného poriadku a z tohto dôvodu dovolanie obvineného H. M. na neverejnom zasadnutí
c) Trestného poriadku odmietol. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.