Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9CdoGp/1/2020 Identifikačné číslo spisu: 7210215181 Dátum vydania rozhodnutia: 29.03.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Soňa Mesiarkinová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 420

CSP bolo dovolanie v danej veci neprípustné a nemusel ho preto využiť pred podaním podnetu generálnemu prokurátorovi. 3.

1. V časti dovolania GP, ktorá sa týka princípu proporcionality, generálny prokurátor uviedol, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) „pripúšťa zásah do konečného súdneho rozhodnutia ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res iudicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy fundamentálnej chyby súdneho rozhodnutia. Vadu, ku ktorej v danom prípade došlo, označil generálny prokurátor za fundamentálnu, z dôvodu, že postupom odvolacieho súdu došlo porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces (porušenie práva na prístup k súdu). Uznesenie odvolacieho súdu nie je meritórnym rozhodnutím, a jeho zrušením preto nedôjde k zásahu do princípu res iudicata. Možno preto konštatovať, že potreba nápravy fundamentálnej vady (zásah do práva na spravodlivý proces) prevyšuje nad záujmom zachovania nezmeniteľnosti súdneho rozhodnutia a nad princípom právnej istoty“.
2. Žalovaný ako i intervenient vo svojich vyjadreniach k dovolaniu GP sa pripojili k jeho dôvodom a žiadali, aby dovolací súd vyhovel návrhu na zrušenie uznesenia odvolacieho súdu.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie GP podal oprávnený subjekt v zákonom stanovenej lehote (§ 461 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 464 CSP v spojení s § 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie GP treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 464 CSP v spojení s § 451 ods. 3 CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:
4. Proti právoplatnému rozhodnutiu súdu je prípustné dovolanie generálneho prokurátora, ak to vyžaduje ochrana práv a túto ochranu nemožno v čase podania dovolania generálneho prokurátora dosiahnuť inými právnymi prostriedkami (§ 458 ods. 1 CSP).
5. Dovolanie generálneho prokurátora je prípustné iba za predpokladu, že právoplatné rozhodnutie súdu porušuje právo na spravodlivý proces alebo trpí vadami, ktoré majú za následok závažné porušenie práva spočívajúce v právnych záveroch, ktoré sú svojvoľné alebo neudržateľné a ak potreba zrušiť rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty (§ 458 ods. 2 CSP).
6. Najvyšší súd sa už pri svojom rozhodovaní (pozri 3 CdoGp 1/2017) podrobne vyjadril k princípu subsidiarity mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v Civilnom sporovom poriadku. 8.
7. Európsky súd pre ľudské práva ( ďalej len ESĽP) vo svojich rozsudkoch vychádza zo záverov Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátskej komisie), ktorá v správe o nezávislosti súdneho systému ako reakciu na právomoc prokuratúry v post-sovietskych štátoch podať mimoriadny opravný prostriedok akcentuje zásadu, že súdne rozhodnutie by nemalo podliehať žiadnej revízii mimo odvolacieho konania, najmä nie prostredníctvom protestu prokurátora alebo iného štátneho orgánu (štátneho úradníka) a zároveň mimo odvolacieho konania po právoplatnosti. Ako uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), „z početnej judikatúry ESĽP možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjde k podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku alebo nie a následne k vyneseniu rozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie“ [pozri rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 357/2013, I. ÚS 216/2016, I. ÚS 277/2016 . V náleze zo
8. februára 2017 sp. zn. II. ÚS 793/2016, ústavný súd uviedol, že „signály o medzinárodnoprávnej zodpovednosti za systémový problém v civilnom práve majú byť vyvážené Národnou radou Slovenskej republiky, exekutívou a v tomto špecifickom prípade aj generálnym prokurátorom v koncepcii (ne)podávania mimoriadneho dovolania“. I keď judikatúra ESĽP v prípade zásadnej (fundamentálnej) vady konania alebo závažnému excesu pripúšťa zásah do právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu, zotrváva zároveň na tom, že subjekt, ktorý je takouto vadou alebo excesom negatívne dotknutý, je povinný vyčerpať všetky dostupné procesné prostriedky nápravy (Van Oosterwijck proti Belgicku). 8.
9. Dovolací súd nemá dôvod odstúpiť od názoru, že pokiaľ doterajšie závery ESĽP, ústavného súdu i samotného najvyššieho súdu na mimoriadny opravný prostriedok podaný tým, kto nebol účastníkom civilného konania, zodpovedali predchádzajúcemu „ultraaktívnemu“ procesnému kódexu (porovnaj II. ÚS 793/2016 a II. ÚS 454/2016), o to viac sú namieste za účinnosti nového civilného sporového predpisu, ktorý už takým nie je. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je žiadny dôvod, aby sa predmetné právne závery týkajúce sa zásady subsidiarity, ku ktorým do
10. júna 2016 dospela judikatúra súdov (ESĽP, ústavného a najvyššieho súdu) vo vzťahu k mimoriadnemu dovolaniu (§ 243e až § 243j O.s.p.), neuplatňovali po tomto dni vo vzťahu k dovolaniu GP (opäť pozri 3 CdoGP 1/2017). 8.
11. Dovolací súd opakovane upozorňuje na stále platnú zásadu, že právo patrí bdelým („vigilantibus iura scripta sunt”), ktorá zdôrazňuje procesnú povinnosť strany sporu vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sama svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledovala ochranu svojich subjektívnych práv. Tejto zásade rozhodne nezodpovedá postup strany sporu, ktorá mala v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutie súdu dovolaním, túto možnosť ale nevyužila, i keď ním mohla dosiahnuť zrušenie (zmenu) rozhodnutia. Pokiaľ strana sporu túto možnosť nevyužila (to znamená nerealizovala svoje procesné dispozičné oprávnenie), nemôže byť právna istota druhej strany sporu, ktorá sa spolieha na záväzné a nezmeniteľné rozhodnutie súdu, narušená dovolaním GP. V prípade, že strana sporu zostane v naznačenom smere pasívna, je (neskoršia) aktivita subjektu odlišného od strany sporu vyústiaca do podania mimoriadneho opravného prostriedku neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky umožňujúce uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu.
12. Najvyšší súd sa nestotožňuje s názorom generálneho prokurátora, podľa ktorého pri dovolaní generálneho prokurátora sa subsidiarita skúma (len) v čase jeho podania (slová 'v čase jeho podania' v § 458 ods. 1 CSP). 9.
13. Subsidiaritu dovolania GP treba chápať v dvoch rovinách. 9.
14. V prvej rovine má zásadný význam otázka, či podnet na dovolanie GP podal „bdelý subjekt“. V tejto rovine ide o subsidiárny aspekt dovolania GP vo vzťahu k všetkým riadnym a mimoriadnym opravným prostriedkom, ktoré mal podnecovateľ k dispozícii v čase, keď sa sám mohol domôcť ochrany svojich práv. Akcentuje sa, že ten, kto pri ochrane svojich práv zanedbal dostupné možnosti vlastnej procesnej aktivity, nemôže sa následne domáhať ochrany práv prostredníctvom neskoršej aktivity od neho odlišného subjektu. Princíp subsidiarity v tejto rovine vyjadrujú závery už spomenutej doterajšej judikatúry ESĽP, ústavného súdu a najvyššieho súdu, v zmysle ktorých procesná aktivita (podanie mimoriadneho opravného prostriedku) subjektu odlišného od strany sporu nemôže mať žiadne opodstatnenie, ak strana sporu zostala procesne pasívna (nebola „bdelá“) v čase, keď mohla jej dostupnými procesnými prostriedkami sama chrániť svoje práva. 9.
15. V druhej rovine princíp subsidiarity vedie k skúmaniu možnosti ochrany práv toho, kto bol „bdelý“. K riešeniu otázok súvisiacich s princípom subsidiarity v tejto rovine pristupuje dovolací súd (až) vtedy, keď podnecovateľ nezostal procesne pasívny a vyčerpal možnosť podať dovolanie, nebol ale úspešný. Len vtedy dovolací súd skúma, či „v čase podania“ dovolania GP nemožno ochranu jeho práv dosiahnuť inými právnymi prostriedkami (§ 458 ods. 1 CSP). 9.
16. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu z § 458 ods. 1 CSP teda nevyplýva, že zachovanie princípu subsidiarity sa skúma len v čase podania dovolania GP.
17. S prihliadnutým na doterajšiu judikatúru ESĽP naďalej zastáva dovolací súd názor, podľa ktorého ustanovenie § 458 ods. 1 CSP nepripúšťa interpretáciu, v zmysle ktorej by generálny prokurátor (ak dospeje k záveru o existencii fundamentálnej procesnej vady) bol oprávnený podať dovolanie GP vtedy, keď strana sporu mohla predtým sama svojou procesnou aktivitou - podaním dovolania - dosiahnuť nápravu procesnej vady alebo nesprávnosti, predmetnú (reálne existujúcu) možnosť ale nevyužila, zostala procesne pasívna a až v čase, kedy už nemá k dispozícii prostriedok nápravy, žiada ochranu svojich práv od generálneho prokurátora. Takýto výklad uvedeného ustanovenia sa dostáva do príkreho rozporu s už uvedenou judikatúrou a tiež zásadou „vigilantibus iura scripta sunt” a vytvára priestor pre obchádzanie dovolania prostredníctvom dovolania GP.
18. Dovolací súd pri riešení otázky prípustnosti dovolania GP, ktorá je vyvodzovaná z existencie fundamentálnej procesnej vady, musí zachovať istú postupnosť. V prvom poradí rieši napríklad otázku zachovania lehoty na podanie dovolania GP, jeho podania oprávneným subjektom a na základe podnetu procesnej strany. Pokiaľ v rámci tohto posudzovania nezistí dôvod pre odmietnutie dovolania GP, následne posudzuje otázky súvisiace s princípom subsidiarity tohto mimoriadneho opravného prostriedku v oboch vyššie spomenutých rovinách, najmä skúma, či podnecovateľ vyčerpal všetky jemu dostupné prostriedky, ktorými sa sám mohol domôcť nápravy vytýkaných vád, prípadne či v čase podania dovolania GP nemožno ochranu jeho práv dosiahnuť inými prostriedkami, viď bod 9.2., 9.3.). K riešeniu otázok, ktoré vyplývajú z uplatnenia princípu proporcionality, dovolací súd pristupuje až v prípade, že nezistil dôvod pre odmietnutie dovolania GP z niektorého dôvodu patriaceho do skôr skúmaného okruhu otázok. Len ak podnecovateľ využil všetky jemu dostupné opravné prostriedky, nebol však úspešný, môže dovolací súd pristúpiť k skúmaniu, či generálnym prokurátorom napadnuté právoplatné rozhodnutie súdu porušuje právo na spravodlivý proces alebo trpí vadami, ktoré majú za následok závažné porušenie práva, prípadne či potreba zrušiť napadnuté rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty.
19. V danom prípade generálny prokurátor tvrdí, že postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces (porušenie práva na prístup k súdu), keď odmietol odvolanie proti priznaniu znalečného (t. j. o trovách konania) ako neprípustné. Sám uviedol, že žalovaný mohol podať dovolanie podľa § 419 CSP, ak by bolo prípustné, avšak žalovanému v súdenej veci (podávateľovi podnetu na dovolanie generálneho prokurátora) nemôže byť na ťarchu, že otázka prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania je v praxi najvyšších súdnych autorít posudzovaná rozdielne. Žalovaný sa mohol dôvodne spoliehať,

§ 420

CSP bolo dovolanie v danej veci neprípustné a nemusel ho preto využiť pred podaním podnetu generálnemu prokurátorovi.

1. Ak by dovolací súd prijal takýto záver, potom by mohol viesť až k tomu, keďže rozhodovacia prax dovolacieho súdu nie je, veľakrát bohužiaľ dosiaľ zjednotená, že by dovolanie GP nahrádzalo aktivitu strán, nespokojných s rozhodovaním súdov a takýto postup by vychýlil rovnosť strán v kontradiktórnom konaní v časti mimoriadnych opravných prostriedkov v prospech podávateľa podnetu.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky má za úlohu okrem svojej rozhodovacej činnosti aj zjednocovať právne závery, má k tomu v CSP i vytvorené vhodné procesné prostriedky (§ 48 CSP). Podstatnú úlohu však má i rozhodovacia činnosť Ústavného súd Slovenskej republiky.
3. Vo svetle uvedeného dovolací súd poukazuje, že sám mimoriadny dovolateľ poukazuje na rozhodnutia tak najvyššieho súdu ako aj ústavného súdu, ktoré boli právnickej verejnosti známe dlho pred podaním predmetného dovolania GP a mali byť, i s poukazom, že podávateľ podnetu je zastúpený advokátom, známe i tomuto zástupcovi. Nemožno preto prihliadnuť k námietke, že:“ žalovaný sa mohol dôvodne spoliehať,

§ 420

CSP bolo dovolanie v danej veci neprípustné a nemusel ho preto využiť pred podaním podnetu generálnemu prokurátorovi“.

1. Pokiaľ preto dovolateľ poukazoval na procesnú nesprávnosť a sám pripúšťa, že mohla založiť prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, ktorá podľa ustálenej rozhodovacej praxe zakladá prípustnosť dovolania strany sporu a teda žalovaný mal možnosť podať dovolanie a v ňom namietať porušenie práva na spravodlivý proces, napriek tomu však zostal procesne pasívny a dovolanie v zákonom určenej lehote nepodal, je neskoršia procesná aktivita generálneho prokurátora nenáležitá; dovolanie GP nemožno v takom prípade považovať za procesne prípustné. Dovolací súd preto v danom prípade ani nepristúpil k posúdeniu, či skutočne došlo k procesnej vade namietanej generálnym prokurátorom.
2. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd odmietol procesne neprípustné dovolanie GP podľa ustanovení § 464 CSP a § 447 písm. c/ CSP.
3. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní GP neodôvodňuje (§ 464 CSP v spojení s § 451 ods. 3 veta druhá CSP).
4. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
5. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.