← Slovensko

2 518 142,52 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Cdo/162/2021 Identifikačné číslo spisu: 6111206291 Dátum vydania rozhodnutia: 30.03.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Erika Šobichová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:6111206291.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Šobichovej a sudcov JUDr. Martina Vladika a Mgr. Petra Melichera v spore žalobcu: SAD Banská Bystrica, a.s., Partizánska cesta 97, 974 67 Banská Bystrica, IČO: 36 052 205, právne zastúpeného: JUDr. Branislavom Jurgom, advokátom so sídlom Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 42 290 899, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, Nám. Slobody 2902/6, 811 06 Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Mesto Banská Bystrica, so sídlom ČSA 26, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 00 313 271, právne zastúpeného: Mgr. Robertom Antalom, advokátom so sídlom Ul. Kláry Jarunkovej 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 37 818 309, o zaplatenie 2 518 142,52 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 9 C 58/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 61/2018-986 zo dňa 4. augusta 2020, takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a. Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Intervenient na strane žalovaného má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného náhrady škody vo výške 2 518 142,52 eur podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z titulu nezákonného rozhodnutia Mesta Banská Bystrica č. PR.V-53/2006VKS194/06 zo dňa 26.01.2006, ktorým tento správny orgán odňal žalobcovi s platnosťou od 31.01.2006 do 01.03.2010 dopravnú licenciu na vykonávanie verejnej pravidelnej mestskej hromadnej dopravy na území Mesta Banská Bystrica, keď žalobca sa domáhal ušlého zisku za obdobie od 01.02.2006 do 01.03.2010 v sume 667 264,15 Eur a skutočnej škody na majetku vo výške 1 850.878,37 Eur (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný ako aj intervenient na strane žalovaného má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (výrok II.). Vo vzťahu k dôvodnosti uplatneného nároku súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k názoru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podmienkou vzniku objektívnej zodpovednosti za spôsobenú škodu nezákonným rozhodnutím je nielen existencia nezákonného rozhodnutia ale aj vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a vydaním nezákonného rozhodnutia. Nebolo sporné, že došlo k odňatiu licencie rozhodnutím Mesta Banská Bystrica, ktoré bolo ako nezákonné zrušené Krajským súdom v Banskej Bystrici. Sporná bola otázka existencie a rozsahu škody, ale najmä príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou na strane žalobcu. Po zrušujúcom rozhodnutí prvostupňového rozhodnutia krajským súdom obe strany zhodne uviedli, a vyplynulo to aj z dokazovania, že existencia zmluvy o výkone vo verejnom záujme nebola podmienkou pre výkon MHD na strane žalobcu. Rovnako nebolo sporné, že MHD mohli vykonávať aj viaceré subjekty s platnou licenciou a schváleným spoločným cestovným poriadkom. V období od 01.01.2006 do odňatia licencie dňom 31.01.2006 žalobca napriek tomu, že mal platnú licenciu, MHD nevykonával. Dôkazné bremeno na preukázaní, že nevykonávanie MHD a teda v tej súvislosti aj vznik škody na strane žalobcu, bolo v priamej príčinnej súvislosti s odňatím licencie na žalobcovi. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného ako aj intervenienta na strane žalovaného, že pre vyriešenie otázky, či odňatie licencie s účinnosťou od 31.01.2006 bolo jediným, resp. jedným ale najhlavnejším dôvodom, pre ktorý žalobca nevykonával MHD, bolo potrebné skúmať aj dôvody, pre ktoré nevykonával dopravu ešte v čase, keď mal platnú licenciu, a teda túto dopravu mohol vykonávať spolu aj s ďalším dopravcom s platnou licenciou. Podľa tvrdenia žalobcu a svedkov, ktorých navrhol vypočuť, nevykonávanie dopravy bolo z dôvodu džentlmenskej dohody uzatvorenej s bývalým primátorom mesta, ktorý ich požiadal, aby nevyhrocovali vypätú situáciu a čakali na jeho pokyn, kedy by mohli opätovne vykonávať MHD. Prerušenie výkonu si mohli dovoliť maximálne na jeden mesiac, aby nedošlo k odňatiu licencie zo zákona. Pokiaľ odstraňovali označníky na autobusových zastávkach v tomto období a strhávali cestovné poriadky, bolo to z dôvodu, že si brali len svoj majetok, keď nový dopravca deklaroval, že je pripravený realizovať MHD v plnom rozsahu. Ďalej uviedli, že boli technicky pripravení vykonávať MHD, mali uzatvorenú zmluvu o prenájme autobusov s dcérskou spoločnosťou mesta a platný cestovný poriadok z roku 2005 na dobu neurčitú s tým, že v priebehu januára pravidelne rokovali o tom, kedy majú opätovne začať vykonávať MHD. Primátor sa mal vyjadriť, aby vydržali, lebo SAD Zvolen nespĺňa podmienky licencie ani zmluvy o výkone vo verejnom záujme. N.. O. P. vo výpovedi dňa 09.03.2016 uviedol, že žalobca chcel ďalej dopravu MHD vykonávať aj s nulovým variantom bez dotácie. Ako dôkaz pripravenosti vykonávať MHD žalobca pripojil zápisnicu z mimoriadneho zasadnutia predstavenstva z 02.01.2006, prezenčnú listinu zo zasadnutia predstavenstva z tohto dáta, zápisnicu z mimoriadneho zasadnutia predstavenstva zo 06.01.2006 a prehlásenie nezávislého odborového zväzu zo dňa 05.01.2006. Podľa žalovaného a intervenienta na jeho strane pravým dôvodom, pre ktorý od 01.01.2006 žalobca nevykonával dopravu, bola tá skutočnosť, že nemal uzatvorenú zmluvu o výkone vo verejnom záujme, bez ktorej by nedosahoval zisk. Súd uviedol, že pokiaľ by došlo k ukončeniu výkonu MHD v Meste Banská Bystrica zo strany žalobcu po vydaní rozhodnutia o odňatí licencie, bez ktorej ako jednej zo základných podmienok výkonu by žalobca nemohol vykonávať MHD, bola by nesporne daná priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodu na strane žalobcu v dôsledku tohto rozhodnutia. Nebolo však sporné, že k ukončeniu výkonu MHD zo strany žalobcu došlo už skôr a to 01.01.2006, t. j. v čase, keď ešte mal platnú licenciu na vykonávanie MHD a spĺňal podľa jeho tvrdenia aj všetky ostatné zákonom požadované podmienky pre riadny výkon MHD (technickú pripravenosť, platný cestovný poriadok, vydanú tarifu). Dôvod, pre ktorý napriek tomu žalobca nevykonával MHD, t. j. existencia džentlmenskej dohody s primátorom nebola preukázaná. Okamihom, keď na základe platnej licencie a podpísanej zmluvy o výkone vo verejnom záujme medzi Mestom Banská Bystrica a SAD Zvolen, tento subjekt začal vykonávať MHD v Banskej Bystrici, žalobca sa mu snažil znemožniť výkon MHD tým, že odstránil cestovné poriadky, odpílil zastávky a monitoroval jeho nedostatky pri výkone MHD. Hoci v priebehu konania tvrdil, že aj bez zmluvy o výkone vo verejnom záujme mohol vykonávať dopravu a mohli túto dopravu vykonávať v meste aj viacerí prepravcovia s podmienkou schváleného spoločného cestovného poriadku, netvrdil, ani nepreukázal, že by urobil nejaké kroky k tomu, aby bol takýto spoločný cestovný poriadok schválený, alebo že by jednal s primátorom mesta alebo inými zodpovednými osobami o tom, že by mohli vykonávať dopravu dvaja dopravcovia vedľa seba s platnou licenciou. Taktiež, pokiaľ tvrdil, že mal s Mestom Banská Bystrica podpísanú zmluvu o výkone vo verejnom záujme, nepreukázal, že v tomto období, t. j. v januári 2006, sa domáhal voči mestu z tohto titulu realizácie výkonu MHD, pričom mal podpísanú zmluvu o nájme autobusov, prostredníctvom ktorých sa mala MHD realizovať. Podľa názoru súdu takéto správanie sa na strane žalobcu skôr svedčí o tom, že si bol vedomý toho, že zmluva o výkone vo verejnom záujme bola podpísaná s iným subjektom, SAD Zvolen, ktorý vykonával od 01.01.2006 MHD a ktorá tomuto subjektu zabezpečovala dotácie pre výkon MHD a on sám takúto dohodu nemal k dispozícii. Žalobca hoci v konaní prostredníctvom svedkov tvrdil, že bol pripravený a ochotný realizovať výkon MHD aj povedľa iného dopravcu a aj bez zmluvy o výkone vo verejnom záujme, t. j. bez dotácií, takýto výkon nerealizoval. Z jeho správania - monitorovania nedostatkov MHD SAD Zvolen, odpílenia zastávok, jednania s primátorom vyplýva, že za takýchto podmienok ani nebol ochotný ho realizovať. Mesto pritom neurobilo žiadne kroky v tomto období k tomu, aby zmenilo daný stav. Z uvedených dôvodov podľa názoru súdu potom žalobca nepreukázal, že hlavnou a podstatnou príčinou, prečo prestal vykonávať MHD v Banskej Bystrici, bolo odňatie dopravnej licencie zo strany Mesta Banská Bystrica, ale tá skutočnosť, že za takých podmienok, aké nastali v meste po 01.01.2006, dopravu MHD nechcel vykonávať. V ďalšom súd prvej inštancie, vzhľadom na námietku žalobcu v konaní vo vzťahu k neplatnosti uzatvorenej zmluvy o výkone vo verejnom záujme so subjektom SAD Zvolen uviedol, že otázka platnosti uzatvorenej zmluvy o výkone vo verejnom záujme s týmto subjektom nemá pre posúdenie dôvodnosti ani výšky nároku v danom spore právnu relevanciu. Pokiaľ žalobca tvrdil, že zmluva so SAD bola uzatvorená v rozpore so zákonom § 39 OZ, keď obchádzala účel zákona a v prípade, ak by existovali dvaja dopravcovia, takáto zmluva nemohla byť uzatvorená ani jedným z nich, takýto postup zo strany mesta mohol zakladať nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu ale nie nezákonného rozhodnutia. O náhrade trov konania rozhodol podľa zásady úspechu v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 CSP. 2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 4. augusta 2020 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania. 3. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, zároveň v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného odvolací súd s prihliadnutím na odvolacie námietky žalobcu uviedol, že pokiaľ žalobca v podanom odvolaní ako odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm.

  1. b)CSP uvádzal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces s námietkou, že súd prvej inštancie rozhodnutie neodôvodnil spôsobom, ktorý vyžaduje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, namietal, že rozhodnutie je arbitrárne, trpí ľubovôľou a pôsobí prekvapivo, pričom poukazoval, že za prekvapivé považoval, že súd v bode 54. odôvodnenia rozhodnutia považoval za nesporné, že ku ukončeniu výkonu MHD došlo zo strany žalobcu už skôr, a to 01.01.2006 napriek tomu, že počas konania neurčil podľa § 181 ods. 2 CSP, že považuje za nesporné skutkové tvrdenie, že k ukončeniu výkonu MHD došlo zo strany žalobcu už skôr, než pred odňatím dopravnej licencie, keď takéto skutkové tvrdenie nikým tvrdené nebolo a z dôvodu neurčenia za nesporné takéhoto skutkového tvrdenia súdom v zmysle § 181 ods. 2 CSP nemohol z takéhoto zistenia ani vychádzať, poukázal na právny rozdiel medzi neuskutočnením spojov podľa cestovného poriadku počas januára 2006 a zastavením (ukončením dopravy žalobcom odňatím podnikateľského oprávnenia s účinnosťou od 31.01.2006), odvolací súd takúto odvolaciu námietku nepovažoval za dôvodnú. Čo sa týka námietky, že súd prvej inštancie neodôvodnil rozhodnutie spôsobom v zmysle § 220 ods. 2 CSP odvolací súd uviedol že hoci odôvodnenie súdu prvej inštancie je stručné, spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd bol toho názoru, že súd prvej inštancie postupoval pri odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 220 ods. 2, pričom odôvodnenie rozhodnutia obsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa parametre zákonného odôvodnenia, za existujúci odvolací dôvod nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu, ale len to, že by ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, ktorá situácia v predmetnej veci však nenastala. Pokiaľ žalobca ďalej tiež namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je zároveň prekvapivé, pretože súd podľa bodu 54. rozhodnutia považoval za nesporné, že k ukončeniu MHD došlo zo strany žalobcu dňom 01.01.2006 napriek tomu, že súd počas konania neurčil podľa § 181 ods. 2 CSP, že považuje za nesporné skutkové tvrdenie, že k ukončeniu výkonu MHD došlo zo strany žalobcu už skôr, než pred odňatím dopravnej licencie s poukazom na tú skutočnosť, že takéto tvrdenie v konaní nebolo nikým tvrdené, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom nevyplýva, že by súd prvej inštancie v bode 54. odôvodnenia konštatoval nespornosť ukončenia výkonu MHD s prihliadnutím na postup súdu v zmysle § 181 ods. 2 CSP, keďže celé odôvodnenie rozhodnutia súdu treba posudzovať v celom jeho kontexte a nie oddelene vytrhnutím časti odôvodnenia. Preskúmaním obsahu spisu ako aj celého odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel odvolací súd k názoru, že súd prvej inštancie v bode 54. konštatoval zistený skutkový stav, keď z vykonaného dokazovania skutočne vyplývalo, že žalobca reálne mestskú hromadnú dopravu v Meste Banská Bystrica nerealizoval už od 01.01.2006 to znamená, že nevykonával mestskú hromadnú dopravu v Meste Banská Bystrica už od 01.01.2006 a fakticky došlo k ukončeniu výkonu mestskej hromadnej dopravy, čo je nespochybniteľným faktom. 4. Vo vzťahu k odvolacej námietke podľa § 365 ods. 1 písm.
  2. d)CSP, keď podľa žalobcu konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď žalobca namietal pochybenie súdu ohľadom dokazovania tvrdiac, že súd v rozpore s ustanovením § 181 ods. 2 CSP neurčil, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nevykoná, okrem navrhovaného výsluchu svedka L. Š., neurčil, že považuje za nesporné skutkové tvrdenie, že došlo k ukončeniu MHD zo strany žalobcu, odvolací súd k tejto námietke poukázal už na vyššie uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu, pričom z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie sa priebežne a to aj nad rozsah povinností v zmysle § 181 ods. 2 CSP vyjadroval aj k otázke spornosti, resp. nespornosti skutkových tvrdení, ako aj k otázke dokazovania. Na ostatnom pojednávaní súd dôsledne postupoval v zmysle § 182 CSP, preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pokiaľ žalobca k tejto odvolacej námietke tiež uviedol, že mal súd v zmysle čl. II. CSP posudzovať vec podľa konštantnej judikatúry najvyšších súdnych autorít, tak aby umožnil čo najširšie odškodnenie prípadu vzniknutej škody a ušlého zisku, pričom sa pravidelne a konštantne odškodňujú prípady vzniku škody pri nezákonnom predčasnom zrušení zmlúv alebo licencií, ktoré boli na dobu určitú, keď poškodený má legitímne právo očakávať, že jeho právo bude trvať až do uplynutia určitej doby, odvolací súd uviedol, že pre súd je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o žalobe žalobcu postupoval v súlade s ustanovením § 217 ods. 1 CSP, posudzoval atribúty zodpovednosti v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom na základe vykonaného dokazovania dospel k názoru, že v súdenej veci nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou na strane žalobcu, pričom nebolo preukázané, že hlavnou a podstatnou príčinou, prečo prestal žalobca vykonávať mestskú hromadnú dopravu v Meste Banská Bystrica bolo odňatie dopravnej licencie zo strany mesta, vzhľadom k zistenému skutkovému stavu, že žalobca nerealizoval mestskú hromadnú dopravu v Meste Banská Bystrica už pred odňatím licencie a to od 01.01.2006. Práve s ohľadom na zistený skutkový stav v súdenej veci, súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, preto nebolo možné ani prisvedčiť, že by súd prvej inštancie sa odklonil od konštantnej judikatúry tak, ako to tvrdí žalobca v podanom odvolaní s poukazom na to, že súdy v prípade predčasného zrušenia zmlúv alebo licencií, ktoré boli na dobu určitú, konštantne odškodňujú prípady vzniku škody pri nezákonnom rozhodnutí. 5. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm.
  3. f)CSP, keď žalobca v odvolaní uviedol, že podľa neho súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a namietal, že súd v rozpore so skutočným stavom, keď neexistuje zastavenie výkonu pravidelnej autobusovej dopravy MHD v Banskej Bystrici žalobcom pred odňatím dopravnej licencie, a taktiež napriek vykonaným dokazovaním zistenému skutkovému stavu, že žalobca chcel s výkonom dopravy pokračovať, a že neskončil dopravu dobrovoľne, súd v rozpore s ustanovením § 7 ods. 2 zákona č. 168/1996 Z. z. konštatoval skutkové zistenia, že žalobca ukončil MHD už skôr, a to 01.01.2006 v čase, keď mal ešte platnú dopravnú licenciu, čo podľa tvrdenia žalobcu v odvolaní nenastalo a ani právne nebolo možné s poukazom, že nikto netvrdil, že žalobca pred odňatím ukončil (zastavil) MHD v Banskej Bystrici, pričom podľa žalobcu zo zhodného tvrdenia strán bolo nesporné, že žalobca chcel MHD ďalej vykonávať, keď žalovaný nespochybnil technickú spôsobilosť žalobcu v januári na výkon dopravy, ako aj vôľu vykonávať ďalej dopravu s poukazom na to, že u žalobcu nebolo nikdy prijaté ani odsúhlasené rozhodnutie o dobrovoľnom ukončení prevádzkovania liniek MHD, odvolací súd uviedol: k poukazu žalobcu na ustanovenie § 7 ods. 8 zákona č. 168/1996 Z. z., ustanovenie § 7 citovaného zákona upravuje udelenie, ako aj odňatie dopravnej licencie, pričom však súd prvej inštancie v súdenej veci nekonštatoval ukončenie výkonu MHD v zmysle § 7 citovaného zákona, ale na základe faktického skutkového stavu, ktorý v konaní bol nepochybne preukázaný, keď v konaní bolo preukázané, a to výpoveďami jednak štatutárneho zástupcu žalobcu, ako aj svedkami, ktorí boli v konaní vypočutí, že žalobca reálne počnúc dňom 01.01.2006 počas obdobia, keď ešte mal platnú licenciu na vykonávanie mestskej hromadnej dopravy a spĺňal podľa tvrdenia žalobcu aj všetky ostatné zákonom požadované podmienky pre riadny výkon mestskej hromadnej dopravy, túto prestal vykonávať, teda fakticky ukončil výkon MHD dňom 01.01.2006. Práve z tohto dôvodu súd dospel k záveru, že hlavnou a podstatnou príčinou nevykonávania MHD nebolo súdom konštatované nezákonné rozhodnutie Mesta Banská Bystrica a s prihliadnutím k zistenému skutkovému stavu, vzhľadom na vykonané dokazovanie, keď žalobca nepreukázal, že by mal uzavretú zmluvu o výkone vo verejnom záujme s Mestom Banská Bystrica na obdobie od 01.01.2006, na základe ktorej by mal žalobca zabezpečenú dotáciu pre výkon mestskej hromadnej dopravy v Banskej Bystrici, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal, že hlavnou a podstatnou príčinou prečo prestal vykonávať MHD v Banskej Bystrici (ktorú prestal vykonávať už od dňa 01.01.2006), bolo odňatie dopravnej licencie zo strany Mesta Banská Bystrica, ku ktorému došlo po tom, čo žalobca prestal reálne vykonávať MHD v meste Banská Bystrica od 01. 01. 2006, ale bola tá skutočnosť, že za podmienok, ktoré nastali v meste po 01.01.2006, dopravu MHD vykonávať nechcel. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani nespochybnenie technickej spôsobilosti žalobcu v januári na výkon dopravy, ani vyjadrenie právnej zástupkyne žalovaného v konaní pred súdom, že nespochybňuje, že žalobca chcel vykonávať dopravu, keďže táto sa nevyjadrila k tomu, za akých okolností žalobca chcel vykonávať dopravu, teda nemožno jej vyjadrenie posudzovať ako tvrdenia nesporné medzi stranami sporu. Rovnako na tomto závere nič nemôže zmeniť ani tvrdenie žalobcu v odvolaní, že u žalobcu nikdy nebolo prijaté ani odsúhlasené rozhodnutie o dobrovoľnom ukončení prevádzkovania liniek MHD a žalobca chcel v doprave pokračovať, keď fakticky žalobca od 01.01.2006 nerealizoval výkon mestskej hromadnej dopravy v Meste Banská Bystrica hoci mohol. Pokiaľ namietal v odvolaní, že neexistuje uzatvorená ani platná zmluva o výkone vo verejnom záujme so spoločnosťou Slovenská autobusová doprava Zvolen, súd prvej inštancie správne v bode 57. odôvodnenia uviedol, že otázka platnosti uzatvorenej zmluvy o výkone vo verejnom záujme so SAD Zvolen nemá pre posúdenie dôvodnosti ani výšky nároku v danom spore právnu relevanciu. Pokiaľ ďalej v odvolaní žalobca tvrdil, že svedeckými výpoveďami N.. W., N.. W., N.. P., N.. L., N.. Ž. a Y.. Ď. je preukázané, že bola uzatvorená zmluva o výkonoch vo verejnom záujme medzi žalobcom a Mestom Banská Bystrica dňa 29.12.2005, takýto záver z vykonaného konania vôbec nevyplýva. Je nepochybné, že Mesto Banská Bystrica v zastúpení vtedajším primátorom N.. W. jednalo o uzatvorení zmluvy o výkone vo verejnom záujme s dvomi subjektmi, a to so žalobcom a SAD Zvolen, a. s., pričom z výpovede N.. W. vyplýva, že návrh zmluvy vypracovaný Mestom Banská Bystrica, a to pre oba subjekty bol podpísaný najprv ním, pričom zmluvu po jednaniach s oboma obchodnými spoločnosťami podpísala spoločnosť SAD Zvolen. Pokiaľ žalobca tvrdil, že takáto zmluva bola uzatvorená aj so žalobcom, len výpoveď štatutárneho zástupcu žalobcu a svedecké výpovede ostatných členov predstavenstva, resp. zamestnancov žalobcu, nemožno považovať za taký dôkaz, ktorý by preukazoval aj reálne uzavretie zmluvy o výkone vo verejnom záujme so žalobcom a Mestom Banská Bystrica na obdobie od 01.01.2006, keď žalobca takúto zmluvu k dispozícii nemal a druhá zmluvná strana prípadnej zmluvy, a to Mesto Banská Bystrica konajúce prostredníctvom primátora N.. W., existenciu zmluvy poprelo. Správne súd prvej inštancie správanie sa žalobcu v období januára 2006 (odstránenie cestovných poriadkov, odpílenie zastávok, nekonanie vo vzťahu k vytvoreniu spoločného cestovného poriadku s ďalším subjektom SAD Zvolen, ako aj nerealizovanie výkonu MHD od 01.01.2006) vyhodnotil tak, že toto svedčí o tom, že si žalobca bol vedomý, že iný subjekt má s Mestom Banská Bystrica uzavretú zmluvu o výkone vo verejnom záujme a napriek skutočnosti, že v konaní pred súdom tvrdil a preukazoval aj svedeckými výpoveďami, že bol pripravený a ochotný realizovať výkon MHD aj povedľa iného dopravcu, a to aj bez zmluvy o výkone vo verejnom záujme (teda bez dotácií od Mesta Banská Bystrica) fakticky takýto výkon nerealizoval. Potom nemožno prisvedčiť ani tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že existuje príčinná súvislosti medzi nezákonným zrušeným rozhodnutím a vzniknutou škodou, ktorú preukazuje znaleckým posudkom N.. T. T., jeho výsluchom, výsluchom N.. Ž., N.. L., N.. W. a N.. P.. Pokiaľ ďalej namieta, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že odňatie dopravnej licencie si nespôsobil žalobca, ale licenciu odňal správny orgán z vlastného podnetu nezákonne a s prihliadnutím na vykonané dokazovanie výsluchom svedkov N.. W., N.. P., N.. L., ktorí jasne potvrdili, že žalobca s Mestom Banská Bystrica dňa 29.12.2005 uzatvoril zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme na rok 2006, dospel k nesprávnemu skutkovému stavu, tvrdiac aj, že súd však pripustil uzatvorenie tejto zmluvy a zobral za preukázané, že žalobca po jej uzatvorení originály zmluvy ponechal v meste, takáto námietka v podanom odvolaní vôbec neobstojí, pretože z odôvodnenia celého rozhodnutia súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom nemožno vyvodiť, že by súd prvej inštancie pripustil uzavretie tejto zmluvy a zobral za preukázané, že žalobca po uzavretí zmluvy originály nechal na mieste. Takéto tvrdenie žalobcu v podanom odvolaní odvolací súd považoval len za účelové. K námietke, že súd v bode 52. konštatoval, že pravým dôvodom, pre ktorý od 01.01.2006 žalobca nevykonával dopravu, bola tá skutočnosť, že nemal uzatvorenú zmluvu o výkone vo verejnom záujme, bez ktorej by nedosahoval zisk, odvolací súd uviedol, že v bode 52. súd prvej inštancie uvádzal tvrdenia žalovaného a intervenienta na strane žalovaného. Pokiaľ ďalej uviedol, že konštatovanie súdu v bode 58. rozsudku nezohľadňuje právny a skutkový stav veci, zmluva o VVZ so SAD Zvolen vôbec nebola uzavretá (v konaní preukázané, že bola nepodpísaná), a preto podľa žalobcu súd v bode 58. uvádza úplne nepodloženú úvahu s poukazom na to, že škoda nebola spôsobená prípadným uzavretím takej zmluvy s iným subjektom, ale odňatím licencie, odvolací súd uviedol, že táto odvolacia námietka nie je spôsobilá vo vzťahu k rozhodnutiu súdu založiť úvahu o prípadnej nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď vo vzťahu k predmetu konania je právne bezvýznamná. Pokiaľ namietal, že súd nesprávne vytvoril skutkový základ súdneho rozhodnutia, čím došlo k vadám v skutkových zisteniach súdu, vykonané dôkazy vyhodnotil nesprávne a v rozpore so skutočným stavom súd viedol svoje úvahy tým smerom, že žalobca netvrdil a nepreukázal, že by urobil nejaké kroky k tomu, aby bol schválený spoločný cestovný poriadok, alebo že by jednal s primátorom mesta alebo inými oprávnenými osobami o tom, že by mohli vykonávať dopravu dvaja dopravcovia vedľa seba s platnou licenciou, sú nedôvodné, pretože žalobca nepotreboval nič také v januári riešiť, aj vzhľadom na zistený skutkový stav, že v januári 2006 žalobcovi nič nebránilo vykonávať dopravu MHD, pričom intervenient odňal žalobcovi dopravnú licenciu skôr než začal opätovne v januári 2006 dopravný výkon poskytovať, odvolací súd uviedol k tejto odvolacej námietke, že ju nemožno považovať za dôvodnú. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne uviedol aké dokazovanie to v bode 3. odôvodnenia rozsudku súdu, uviedol podstatné tvrdenia strán sporu, podstatný obsah vykonaných dôkazov a uviedol aj zistený skutkový stav, vrátane právneho posúdenia, a to v bodoch 54. až 56. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd poukázal aj na nedôvodnosť ďalšej odvolacej námietky žalobcu v zmysle § 365 ods. 1 písm.
  4. h)CSP, keď žalobca v odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a namietal, že súd prvej inštancie neaplikoval na vec sa vzťahujúcu právnu normu, a to zákon č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave, pričom mal aplikovať najmä ustanovenie § 2 ods. 2, § 4 ods. 2, § 7 ods. 1, § 7 ods. 8 a § 10 citovaného zákona s tým, že ak by ich aplikoval, nemohol by učiniť nesprávne právne závery o ukončení dopravy skôr ako odňatím dopravnej licencie majúc za to, že nevykonanie prebranej povinnosti právne ani fakticky neznamená zastavenie (ukončenie) pravidelnej autobusovej dopravy, tvrdiac, že názor súdu, že k ukončeniu dopravy žalobcom došlo už 01.01.2006 je v rozpore s vtedy platným právnym poriadkom, ktorý na zastavenie dopravy vyžadoval odňatie dopravnej licencie, čo nastalo až od 31.01.2006. Odvolací súd k tejto námietke uviedol, že už vyššie poukazoval na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie neposudzoval ukončenie výkonu mestskej hromadnej dopravy zo strany žalobcom v zmysle hore citovaného zákona, ale na základe zisteného skutkového stavu, keď v konaní nepochybne bolo preukázané, že žalobca napriek platnej licencii ako aj všetkým ostatným splneným podmienkam pre riadny výkon mestskej hromadnej dopravy, čo sa týka technickej pripravenosti, platného cestovného poriadku a vydanej tarify, od 01.01.2006 reálne výkon mestskej hromadnej dopravy v Meste Banská Bystrica nevykonával. V tomto smere odvolací súd uviedol, že pokiaľ v priebehu konania žalobca opakovane uvádzal, že mohol 30 dní bez možnosti odňať žalobcovi dopravnú licenciu Mestom Banská Bystrica nerealizovať mestskú hromadnú dopravu, zrejme toto tvrdenie žalobca opiera o ustanovenie § 7 ods. 8 písm. c), pričom však podľa tohto ustanovenia na zrušenie autobusovej linky a zastavenie pravidelnej autobusovej dopravy treba odňať dopravnú licenciu. Odňať dopravnú licenciu možno vtedy, ak autobusová linka sa stala nepotrebnou, alebo dopravca do 30 dní od právoplatnosti udelenej dopravnej licencie nezačal na nej prevádzku podľa schváleného cestovného poriadku; podľa názoru súdu, výklad aký zvolil žalobca, nie je v súlade s ustanovením § 7 ods. 8 písm. c), keď podľa výkladu žalobcu by ktorýkoľvek subjekt vykonávajúci mestskú hromadnú dopravu podľa vlastného uváženia mohol kedykoľvek nevykonávať 30 dní prevádzku MHD podľa schváleného cestovného poriadku, čo je však v zjavnom rozpore so znením ustanovenia § 7 ods. 8 písm.
  5. c)zák. č. 168/1996 Z. z., teda v tomto smere neobstojí tvrdenie žalobcu, že od 01.01.2006 mohol sa rozhodnúť, že nebude realizovať dopravu v Meste Banská Bystrica, pretože (podľa názoru žalobcu) by mohlo dôjsť k odňatiu licencie až potom, keby 30 dní túto prevádzku MHD nerealizoval. V prípade takéhoto výkladu zákona by každé mesto, vrátane všetkých občanov mesta a návštevníkov mesta boli v područí podnikateľského subjektu, keď by tento podľa vlastného uváženia - tak ako to vyplýva z prezentovaného názoru žalobcu mohol sa rozhodnúť kedykoľvek 30 dní nerealizovať dopravu v meste. Súd prvej inštancie však nevyhodnotil ukončenie výkonu MHD zo strany žalobcu v zmysle zák. č. 168/1996 Z. z. o cestnej preprave, pričom však vyhodnotil ukončenie výkonu mestskej hromadnej dopravy žalobcom v Meste Banská Bystrica, na základe faktického stavu, keď žalobca reálne od 01.01.2006 mestskú hromadnú dopravu v Meste Banská Bystrica nevykonával, čo v konaní nepochybne preukázané bolo. Práve z tohto dôvodu súd dospel k názoru, že nebola daná priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou na strane žalobcu v dôsledku nezákonného rozhodnutia Mesta Banská Bystrica, ktorým odňal dopravnú licenciu rozhodnutím zo dňa 26.01.2006 s účinnosťou od 31.01.2006. Súd správne vyhodnotil, že odňatie licencie nebolo hlavnou a podstatnou príčinou prečo prestal vykonávať žalobca MHD v Meste Banská Bystrica. Odvolací súd k veci samej uviedol, že podstatné je, že v čase odňatia licencie (čo bolo preukázané v konaní pred súdom prvej inštancie) žalobca už mestskú hromadnú dopravu v meste Banská Bystrica fakticky nerealizoval. Teda aj keď Mesto Banská Bystrica odňalo žalobcovi licenciu (v čase nevykonávania MHD) aj za situácie, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Sp 23/2007 rozsudkom zo dňa 13. septembra 2007 tak, že zrušil rozhodnutie mesta a vec mu vrátil na ďalšie konanie, s prihliadnutím k tomu, že dôvod uvedený v rozhodnutí mesta, ktorým odňal dopravnú licenciu, a síce, že autobusové linky sa stali nepotrebnými, nebol v zmysle zák. č. 168/1996 Z. z. § 7 ods. 1 písm.
  6. c)naplnený, a z tohto dôvodu rozhodnutie mesta zrušil a vrátil na nové konanie, súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobcom tvrdená škoda nebola v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím mesta, keďže žalobca ukončil výkon MHD už dňom 01.01.2006. Žalobca iba tvrdil, že chcel vykonávať dopravu od 01.02.2006 a to aj bez uzavretia zmluvy o výkone vo verejnom záujme, ktorá by žalobcovi zabezpečila poskytnutie dotácie od Mesta Banská Bystrica vo vzťahu k realizácii mestskej hromadnej dopravy v meste, avšak žiadne reálne konanie žalobca nevykonal; naopak, vykonal úkony, ktorými tento tvrdený zámer bezpochyby spochybnil (odstránený cestovný poriadok, odstránenie zastávok); za takéto konanie podľa názoru odvolacieho súdu v žiadnom prípade nemožno považovať iba rokovanie v rámci spoločnosti žalobcu a ani prípadné rokovanie žalobcu s Mestom Banská Bystrica. Správne podľa názoru odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k názoru, že správanie na strane žalobcu skôr svedčí o tom, že si bol vedomý toho, že zmluva o výkone vo verejnom záujme bola podpísaná s iným subjektom - SAD Zvolen, ktorý vykonával od 01.01.2006 v Meste Banská Bystrica mestskú hromadnú dopravu, on sám takúto dohodu k dispozícii nemal, hoci v konaní prostredníctvom svedkov tvrdil, že bol pripravený a ochotný realizovať výkon MHD aj povedľa iného dopravcu a aj bez zmluvy o výkone vo verejnom záujme, t. j. bez dotácií, takýto výkon nerealizoval. Správne súd prvej inštancie vyhodnotil reálne správanie žalobcu spočívajúce v odpílení zastávok, jednaní s primátorom, že za takýchto podmienok ani realizovať MHD v Meste Banská Bystrica ochotný nebol. Súd správne vyhodnotil, že žalobca nepreukázal, že hlavnou a podstatnou príčinou, prečo prestal vykonávať MHD v Banskej Bystrici bolo odňatie licencie zo strany mesta, ale tá skutočnosť, že za takých podmienok aké nastali v meste po 01.01.2006 dopravu MHD nechcel vykonávať. 6. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm.
  7. e)CSP, keď žalobca namietal, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, konkrétne hoci žalobca navrhol, aby si súd vyžiadal od odborne spôsobilej osoby - Ústavu súdneho inžinierstva Žilinská univerzita v Žiline, L.. N.. Y. R., S.. odborné vyjadrenie k otázke vyčíslenia výšky skutočnej škody a ušlého zisku, odvolací súd uviedol, že z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 20. októbra 2017 nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s ustanovením § 182 CSP a pred skončením pojednávania súd vyzval strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci, pričom zástupca žalobcu aj v záverečnej reči poukázal na to, že písomným podaním zo dňa 21.04.2017 navrhol vykonať dokazovanie vyžiadaním odborného vyjadrenia, a to od Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity, alebo odborne spôsobilej fyzickej osoby L.. N.. Y. R., S.. (čo odvolací súd mal preukázané z podania žalobcu zo dňa 21.04.2017), pričom súd prvej inštancie následne vo veci pojednával na pojednávaní dňa 20. októbra 2017. Súd prvej inštancie na tomto pojednávaní dôsledne postupoval v zmysle § 182 CSP, a keďže po vyjadrení strán nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a následne pojednávanie odročil len za účelom vyhlásenia rozhodnutia na deň 15. novembra 2017, na ktorom vyhlásil rozsudok vo veci samej. Nemožno preto prisvedčiť odvolacej námietke žalobcu, že súd neurčil, že nevykoná dôkaz vyžiadaním odborne spôsobilej osoby na otázku vyčíslenia výšky skutočnej škody a ušlého zisku žalobcu, keďže postupom v zmysle § 182 CSP vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania rozhodol, že žalobcom navrhnutý dôkaz nevykoná, pričom tak ako už odvolací súd uviedol, je na rozhodnutí súdu, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Odvolací súd mal teda za to, že tento odvolací dôvod neobstojí, keďže podľa názoru odvolacieho súdu žalobcom navrhnutý dôkaz nebol ani potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnemu záveru o neexistencii príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím Mesta Banská Bystrica a žalobcom tvrdenou škodou. 7. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil. Otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je závislý na skutkovom zistení. Ak príčinou vzniku škody je iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane, pričom súd prvej inštancie správne dospel k názoru, že nezákonné rozhodnutie nie je podstatnou príčinou k žalobcom tvrdenému vzniku škody, keďže žalobca už pred odňatím licencie nerealizoval výkon mestskej hromadnej dopravy v Meste Banská Bystrica. 8. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalobca. Žalobca mal za to, že odvolací súd porušil zákaz svojvoľného postupu a porušil právo žalobcu na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku a svojim postupom a rozhodnutím odmietol žalobcovi poskytnutie spravodlivosti. 9. Odvolací súd neprípustne trestá žalobcu za jeho podnikateľské rozhodnutie, ktorým využil žalobca zákonnú možnosť danú ustanovením § 4 ods. 2 zákona č. 168/1996 Z. z., v dôsledku reálnych okolností v Meste Banská Bystrica (viď bod 51. rozsudku súdu prvej inštancie), v tomto období od 01.01.2006 prepravnú povinnosť žalobca ani nemal. Nevykonanie spojov žalobcom v období od 01.01.2006 do odňatia dopravnej licencie bolo zákonné (v konaní nesporné), správny orgán nikdy žalobcu nepostihol žiadnou sankciou za to, že by v tom čase spoje vynechal nezákonne. 10. Dovolaním namietol aj svojvoľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd konal tak, že uprel žalobcovi právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 11. Súdy svojvoľne a arbitrárne (a v priamom rozpore so znením zákona č. 168/1996 Z. z.) považovali prerušenie dopravnej činnosti žalobcom za zastavenie dopravy, i keď zákon na zastavenie dopravy vyžaduje a spája tento následok až s odňatím dopravnej licencie. Súdy sa tak vôbec nezaoberali následkami spôsobenými odňatím dopravnej licencie, ktoré boli predmetom konania. 12. Arbitrárnosť v rozhodnutí odvolacieho súdu videl aj v tom, že súd napriek obomi stranami zhodne tvrdenej skutkovej okolnosti, že žalobca chcel MHD v Banskej Bystrici naďalej vykonávať, a napriek vykonaným dôkazom o tom, že žalobca právne aj fakticky mohol a žalobca aj reálne chcel ďalej MHD v Banskej Bystrici vykonávať (poukázal na bod 51. rozsudku súdu prvej inštancie a nižšie citované vyjadrenie žalovaného), potvrdil rozsudok zamietajúci žalobu, a to len na tom dôvode, že žalobca fakticky nevykonal dopravu MHD od 01.01.2006. Súd už nijak nevzal do úvahy preukázaný skutkový stav, že žalobca dopravu iba prerušil a chcel v nej pokračovať. 13. Odvolací súd svojvoľne ignoroval skutkový stav podľa bodu 51. rozsudku súdu prvej inštancie, teda že žalobca mal dôvod na prerušenie výkonov MHD, že čakal na to, aby mohol znova dopravu vykonávať, že dopravu vykonávať chcel do 30 dní a chcel dopravu vykonávať aj bez zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme (bez dotácie). Okrem toho aj žalovaný na pojednávaní dňa 09. marca 2016 potvrdil, že nespochybňuje technickú spôsobilosť žalobcu v januári 2006 na výkon dopravy a čo sa týka skutočnosti, či chcel vykonávať dopravu, toto nespochybňuje (str. 14 zápisnice z 09. marca 2016). 14. Z tohto skutkového stavu nemohol svojvoľne odvolací súd založiť svoje rozhodnutie na tom, že žalobca fakticky sám ukončil výkon dopravnej činnosti v MHD a že nezákonné rozhodnutie tak údajne nie je podstatnou príčinou škody. Odvolací súd nevzal do úvahy skutkový sled a právnu úpravu, podľa ktorej prerušenie dopravy nie je zastavením dopravy a na zastavenie dopravy je potrebné odňať dopravnú licenciu. Teda podstatnou príčinou vzniku škody zastavením dopravy je až nezákonné rozhodnutie o odňatí licencie, nie predchádzajúce faktické konanie žalobcu. 15. Súd nevzal do úvahy, že prerušenie dopravy žalobcom (dopravcom) bol jav dočasný, ktorý môže žalobca zmeniť opätovným vykonávaním dopravy. Oproti tomu administratívne odňatie dopravnej licencie bolo okamžité a trvalé. Je potrebné uviesť, že odňatie dopravnej licencie s vylúčením odkladného účinku podaného odvolania zároveň spôsobilo zánik tejto dopravnej licencie úplne ako celku, pretože v čase rozhodovania Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý zrušil nezákonné odňatie dopravnej licencie rozsudkom zo dňa 13. septembra 2007, sp. zn. 23 Sp 23/2007-30, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14. novembra 2007, došlo aj ku zmene zákona č. 168/1996 Z. z. tak, že dopravcovia s licenciou (žalobca mal vtedy licenciu odňatú a nebol dopravcom) majú právo požiadať o znovuudelenie licencie. Nezákonné rozhodnutie s vylúčeným odkladným účinkom odvolania tak spôsobilo zánik licencie žalobcu úplne, čo súd prvej inštancie v konaní riadne zistil. 16. Prípustnosť dovolania v tejto veci je daná podľa ustanovenia § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku, tým, že súd prvej inštancie a tiež odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Táto vada spočíva v tom, že súd prvej inštancie a tiež odvolací súd rozhodovali o nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci svojvoľne, arbitrárne, nerozhodovali o uplatnenom nároku, pretože sa ku jeho posúdeniu odmietli dostať (s tým, že akúkoľvek škodu si vlastne spôsobil žalobca, i keď je to nemožné, aby si žalobca prerušením dopravy spôsobil škodu, ktorá vznikla až odňatím dopravnej licencie), vymykajúc sa poskytnutiu súdnej ochrany porušenému právu žalobcu, i keď v konaní bola zistená a súkromným znaleckým posudkom preukázaná príčinná súvislosť a skutočná škoda na majetku žalobcu a ušlý zisk, spôsobené nezákonným odňatím dopravnej licencie. Oba súdy neposkytli, v rozpore s článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ochranu porušenému právu žalobcu. 17. Vada spočíva aj v tom, že súd prvej inštancie a aj odvolací súd o nároku žalobcu na náhradu škody rozhodli tak, že tým popreli zmysel a účel ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a ustanovení Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keďže rozhodli tak, akoby účastníkovi správneho konania nemohol vzniknúť nárok na náhradu skutočnej škody a ušlého zisku nezákonným odňatím dopravnej licencie, teda podnikateľského oprávnenia vydaného na dobu určitú až do 01.03.2010, keď ten istý subjekt dočasne dopravu prerušil (fakticky nevykonal, na čo má právo podľa § 4 ods. 2 zákona č. 168/1996 Z. z.) v dobe predchádzajúcej nezákonnému rozhodnutiu (od 01.01.2006 do 26.01.2006). V konaní pritom neexistoval žiaden dôkaz o tom, že by žalobca sám úplne a definitívne ukončil svoju dopravnú činnosť MHD, negatívnu skutočnosť, teda že tak neukončil dopravu, ani nie je možné dokazovať, pričom v bode 51. rozsudku súdu prvej inštancie je konštatovaný skutkový stav tak, že žalobca chcel pokračovať v doprave MHD do 30 dní od 01.01.2006. 18. Žalovaný na pojednávaní dňa 09. marca 2016 potvrdil, že nespochybňuje technickú spôsobilosť žalobcu v januári 2006 na výkon dopravy a čo sa týka skutočnosti, či chcel vykonávať dopravu, toto nespochybňuje (str. 14 zápisnice z 09. marca 2016). Odvolací súd arbitrárne uzavrel, že keď ale žalobca fakticky (ale len od 01.01.2006) do odňatia dopravnej licencie rozhodnutím z 26.01.2006 dopravu nevykonal, tak odňatie dopravnej licencie údajne nie je podstatným dôvodom pre vznik škody žalobcu. Oba súdy sa na základe takého zdôvodnenia odmietli bližšie zaoberať preukázanými zložkami skutočnej škody, odmietli vyhodnocovať škodu v tom zmysle (ako tvrdil žalobca), že uplatnená je v konaní len škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím. Zdôraznil zistený skutkový stav v bode 51. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol zistený tak, že žalobca mal dôvod na svoje konanie od 01.01.2006 a aj to, že dopravu ďalej vykonávať chcel a mohol, mal na to všetky predpoklady technicky aj právne pripravené, a len odňatie dopravnej licencie žalobcu zastavilo od pokračovania vykonávania dopravy. Súd proti žalobcovi vyhodnotil odstránenie označníkov, išlo však o majetok žalobcu, ktorý bol odstránený z dôvodu jeho zneužívania iným dopravcom a žalobca, nebyť odňatia dopravnej licencie, by tieto označníky pripevnil naspäť aj s cestovnými poriadkami a v doprave by pokračoval. Súdy zistili a v konaní to bolo preukázané, že žalobca mal právne aj technicky všetko pripravené a mal záujem ďalej dopravu vykonávať. Zhodne to tvrdil v konaní aj žalovaný (str. 14 zápisnice z 09. marca 2016). Odvolací súd tieto zhodné skutkové tvrdenia odmietol svojvoľne vyhodnotiť ako zhodné skutkové tvrdenia. 19. Napriek takým zhodným skutkovým tvrdeniam odvolací súd svoje rozhodnutie oprel o v konaní nezistený a prekvapivo vytvorený skutkový stav, že žalobca údajne sám skončil s dopravou a túto už nemal záujem vykonávať ďalej. Prekvapivé je konštatovanie súdu o nespornom ukončení dopravy žalobcom pred odňatím dopravnej licencie z dôvodu, že v predposlednej vete na str. 2 zápisnice z pojednávania súdu dňa 20. októbra 2017 súd uviedol, že sporná je otázka, z akého dôvodu žalobca neprevádzkoval v januári MHD do odňatia licencie, súd tu použil sloveso neprevádzkoval, t. j. nevykonal spoje podľa platného cestovného poriadku, nepoužil slovo ukončil (zastavil) MHD, čo je podľa zákona č. 168/1996 Z. z. rozdiel. Odvolací súd sa k tomu vôbec nevysporiadal s námietkou žalobcu, že tomu tak nebolo a ak by sám chcel skončiť, žalobca dopravnú licenciu by mestu vrátil. 20. Vada spočíva aj v tom, že súdy neposkytli ochranu porušenému právu žalobcu a nezaoberali sa uplatneným nárokom (neposúdili riadne nárok na náhradu škody), pričom sa hlavne odvolací súd odchýlil svojimi úvahami od znenia zákona č. 164/1996 Z. z., tak, že poprel ich zmysel a účel. Odvolací súd mimo predmetu konania riešil obdobie od 01.01.2006, i keď odňatie dopravnej licencie bolo zjavne až od 31.01.2006. Na takto nesprávnej premise potom riešil údajný nedostatok (nemožnosť) príčinnej súvislosti. Vznik príčinnej súvislosti je tu pritom ľahko vysvetliteľný a bol v konaní preukázaný. Žalobca v konaní uplatnil škodu práve len tú, ktorá mu vznikla odňatím dopravnej licencie a ktorá škoda by mu nevznikla bez odňatia dopravnej licencie. 21. Porušené boli odvolacím súdom aj procesné práva žalobcu dané žalobcovi ustanoveniami Civilného sporového poriadku, najmä právo:
  8. a)Podľa ustanovenia článku 2 CSP, že ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byt' spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty; právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo; ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
  9. b)Odvolací súd mal zobrať do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto konaní aj ohľadom príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody žalobcu. Súd sa tým odmietol zaoberať na základe mylného záveru, že doprava bola fakticky skončená už 01.01.2006, i keď bola len prerušená a podnikateľské oprávnenie žalobcovi trvalo, teda doprava ani podľa zákona nebola ukončená pred 31.01.2006. Ukončenie nastalo až odňatím licencie. Súd sa nevysporiadal s dôkazom, že žalobca mal na rok 2006 uzatvorenú aj nájomnú zmluvu, ktorou si zobral od Dopravného podniku Mesta Banská Bystrica do nájmu práve autobusy, s ktorými (ako časťou vozového parku na výkon MHD) aj do 31.12.2005 riadne MHD vykonával a do nájmu si ich vzal na rok 2006 za účelom vykonávania MHD v roku 2006. To znamená, že za normálneho chodu vecí, ak by mal žalobca licenciu udelenú do 01.03.2010, žalobca by vo výkone MHD pokračoval naďalej (aj bez dotácie).
  10. c)Odvolací súd sa v odôvodnení nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, pretože sa nezaoberal podstatnými tvrdeniami odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9 C 58/2011-808 z 15. novembra 2017, a to týmito: 22. Súd nevystihol a nezaoberal sa predmetom konania, ktorým bola náhrada škody spôsobená nezákonným odňatím podnikateľského oprávnenia žalobcu - dopravnej licencie udelenej na dobu určitú do dňa 01.03.2010, odňatej predčasne už od dňa 31.01.2006, i keď súd tento predmet správne definoval v bode 24. rozsudku. 23. Súd dospel k záveru, že ak došlo ku ukončeniu dopravy v dôsledku odňatia dopravnej licencie (ku čomu reálne došlo odňatím dopravnej licencie), tak je daná priama príčinná súvislosť a tvrdené škody vznikli z odňatia dopravnej licencie, napriek tomu ale žalobu zamietol. Príčinná súvislosť nie je nijak pretrhnutá, tieto škody nevznikli tak, ako uvažoval súd prvej inštancie, že by ďalej žalobca nemal záujem dopravu vykonávať, pretože taká skutočnosť neexistovala. V konaní obe strany zhodne tvrdili, že žalobca chcel dopravu ďalej vykonávať. 24. V konaní sa preukázalo, že po odňatí dopravnej licencie na roky 2006, 2007 a 2008 Mesto Banská Bystrica zaplatila dopravcovi Slovenská autobusová doprava Zvolen, a. s. za výkon MHD v Banskej Bystrici: -sumu 31 000 000,- Sk + doplatok 24 527 000,- Sk (rok 2006); -sumu 25 320 000,- Sk + doplatok 14 680 000,- Sk (rok 2007); -sumu 63 000 000,- Sk + doplatok 24 527 000,- Sk (rok 2008). Ak by intervenient neodňal licenciu, bol by žalobca vykonával dopravu aj bez nároku na náhradu straty, nemal by straty, nebol by povinný prevziať výkon vo verejnom záujme a ak by ho prevzal, bol by lacnejším dopravcom pre mesto, ako sme v konaní preukázali, žalobca nepotreboval žiadne príplatky, ako boli poskytnuté inému dopravcovi. 25. Súdy vôbec nerozlíšili, aké škody môžu vzniknúť tým, že žalobca údajne nemal záujem na vykonávaní dopravy MHD a ktoré vznikli len v príčinnej súvislosti s odňatím dopravnej licencie, ktoré predstavuje zároveň znemožnenie podnikania v mestskej hromadnej pravidelnej autobusovej doprave a to dopravy ako celku, vzhľadom na to, že podľa § 7 ods. 1 zákona č. 168/1996 Z. z. sa udeľovala jedna hromadná dopravná licencia na všetky autobusové linky, ktoré udeľuje obec, teda celá doprava v MHD bola žalobcovi zastavená v dôsledku jedného rozhodnutia, proti ktorému sa vopred nemohol ani len brániť a ani odvolanie nemalo odkladný účinok. 26. Súd prvej inštancie bez dôkazov vykonštruoval teóriu, že žalobca sa v podmienkach januára roku 2006 rozhodol ukončiť MHD v Banskej Bystrici, na čo neexistuje žiaden dôkaz a vykonané dôkazy preukazujú pravý opak. Súd vôbec nevyhodnotil, že žalobca bol podľa dôkazov predložených žalobcom s podaním zo dňa 28.01.2013 lacnejším dopravcom pre mesto, preto by mesto muselo nechať vykonávať dopravu žalobcu, nebyť odňatia dopravnej licencie. Žalobca preukázal, že dopravu by vykonával lacnejšie, o čom svedčia dôkazy v konaní vykonané, nikým nespochybnené a sumarizované v článku XIV odvolania. Súd ale v odôvodnení rozsudku tieto skutkové okolnosti vôbec neuviedol, i keď boli podstatné, zrejme preto, že tieto okolnosti by úplne narušili úvahu súdu v bode 56. rozsudku. 27. Súd prvej inštancie mal hodnotiť, že žalobca chcel vykonať výkon aj bez zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme, zatiaľ čo o druhom dopravcovi žalovaný nič také netvrdil a nedokazoval. Žalovaný dokazoval len to, že druhý dopravca jazdil so zmluvou o výkonoch vo verejnom záujme. Súd mal teda hodnotiť reálnu situáciu tak, že ak by existovali dvaja dopravcovia vedľa seba, tak dopravu by vykonával aj žalobca. Súd prvej inštancie na strane 12 v bode 53. rozsudku správne konštatoval, že pokiaľ by došlo k ukončeniu výkonu MHD v Meste Banská Bystrica zo strany žalobcu po vydaní rozhodnutia o odňatí licencie, bez ktorej ako jednej zo základných podmienok výkonu by žalobca nemohol vykonávať MHD, bola by nesporne daná priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou na strane žalobcu v dôsledku tohto rozhodnutia. 28. Príčinou škody spôsobenej odňatím dopravnej licencie nebolo súdom uvedené nevykonávanie dopravy v priebehu januára 2006, pretože v tomto období žalobca dopravnú licenciu mal a v tomto období bol stále oprávnený dopravu MHD vykonávať (dopravu neukončil, iba nevykonal spoje podľa cestovného poriadku). Táto právna skutočnosť (existencia oprávnenia na podnikanie) sa zmenila až nezákonným odňatím dopravnej licencie s účinnosťou od 31.01.2006, nezmenila sa prípadným reálnym nevykonaním dopravy, keď sa spoj neuskutočnil podľa cestovného poriadku. Súd sa zaoberal len krátkym obdobím januára 2006, kedy žalobca z logicky vysvetlených a preukázaných dôvodov, dopravu nevykonal podľa cestovného poriadku, avšak ďalej vykonávať chcel. Súd sa tým nezaoberal napriek tomu, že v konaní mal predložené odborné vyjadrenie znaleckej organizácie ALFA znalecká, ktoré preukázalo priamy škodlivý dopad na majetok žalobcu, spôsobený presne odňatím dopravnej licencie MHD. 29. Skutkové tvrdenia žalobcu: - že žalobca chcel pokračovať vo vykonávaní dopravy MHD už v januári 2006 (t, j, v situácii v Banskej Bystrici v januári 2006); - nebyť nezákonného odňatia dopravnej licencie by dopravu MHD vykonával, a to aj v prípade bez zmluvy o výkone vo verejnom záujme (ZVVZ), - že žalobca neukončil dopravu dobrovoľne a že nechcel skončiť s výkonom dopravy MHD, - - že žalobca chcel dopravu ďalej vykonávať, boli v konaní preukázané nasledovnými dôkazmi: Svedectvá k tomu, že žalobca neukončil dopravu dobrovoľne a že nechcel skončiť s výkonom dopravy MHD, a ku skutočnosti, že chcel dopravu ďalej vykonávať, - svedok N.. Y. Ž.H., vyslúchnutý dňa 05.05.2017, ktorý bol v rozhodnom období dopravným námestníkom žalobcu, jasne potvrdil, že aj v roku 2006 mal žalobca záujem vykonávať dopravu a nebol dôvod, aby po 31.12.2005 MHD nevykonávali; - svedok N.. Y. Ž. výslovne na otázku intervenienta potvrdil, že ak by nebola odňatá licencia, tak dopravu by vykonávali, a to do zákonnej lehoty 30 dní; - svedok N.. Y.Á. Ž. výslovne potvrdil aj skutočnosť, že žalobca by vykonával aj po januári 2006 dopravu v meste bez zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme, mal na to všetko vybavenie aj cestovný poriadok; - svedok N.. Y. Ž. potvrdil, že nadriadený mu nikdy nedal pokyn, aby nevykonávali MHD dopravu; - okrem krátkeho obdobia v januári 2006 po dohode s Mestom Banská Bystrica, chcel žalobca MHD vykonávať aj v januári 2006 a aj následne; - svedok N.. Y. Ž.H. potvrdil na výsluchu dňa 05.05.2017, že aj po 01.01.2006 by žalobca vykonával dopravu; svedkyňa Y.. J. Ď. dňa 05.05.2017 potvrdila, že žalobca neukončil výkon dopravy dobrovoľne; výsluchom N.. W. bolo preukázané, že žalobca by naďalej vykonával dopravu podľa platnej TARIFY č. 1/2005, nebyť odňatia dopravnej licencie; - výsluch svedka N.. O. P. dňa 09.03.2016 preukázal, že žalobca chcel naďalej dopravu MHD vykonávať, a to aj s nulovým variantom bez dotácie (bez ZVVZ), svedok potvrdil, že žalobca už v januári 2006 chcel so svojimi dopravnými prostriedkami a vodičmi vyjsť do ulíc, ale následne už žalobcovi bola odňatá licencia (str. 9 zápisnice z 09.03.2016), - výsluch svedka N.. N. W. dňa 09.03.2016 potvrdil, že žalobca mal naďalej záujem prevádzkovať dopravu (str. 13 zápisnice z 09.03.2016); obaja svedkovia potvrdili, že žalobca chcel pokračovať v doprave MHD, chcel pokračovať v doprave aj bez dotácie v zmysle platnej tarify; - svedok N.. W. na výsluchu dňa 09.03.2016 potvrdil, že žalobca mohol vykonávať dopravu aj od dňa 01.01.2006 a mesto nebránilo žalobcovi vykonávať dopravu od 01.01.2006; sám svedok mal záujem na tom, aby pokračoval v doprave žalobca (str. 5 zápisnice z 09.03.2016); - výsluch svedka N.. P. dňa 02.11.2011 preukázal, že žalobca bol pripravený udržať (pre rok 2006) cenu doterajšieho cestovného a aj cestovný poriadok, ktorý mali schválený; preukázal, že žalobca bol stále pripravený začať s prevádzkou aj bez zmluvy (ZVVZ), ale následne bola odňatá licencia na MHD; - svedkyňa N.. Q. L. dňa 02.11.2011 potvrdila, že žalobca mohol vykonávať dopravu aj bez zmluvy o výkone vo verejnom záujme a bez prenajatia autobusov od MHD a. s.; - záujem, pripravenosť a splnenie zákonných podmienok u žalobcu na pokračovanie dopravy od 01.01.2006 aj bez zmluvy o výkone vo verejnom záujme potvrdil svedok N.. W. dňa 02.11.2011. 30. Listiny v spise preukazujúce, že žalobca chcel ďalej vykonávať dopravu aj v roku 2006: - predložená osvedčená fotokópia zápisnice z mimoriadneho zasadnutia predstavenstva žalobcu z 02.01.2006, ktorú sme priložili k písomnému podaniu z 21.04.2017 do spisu súdu preukazuje, že žalobca chcel v roku 2006 zabezpečovať MHD v Banskej Bystrici; - predložená akceptácia zo dňa 29.12.2005, že žalobca akceptoval všetky požiadavky Mesta Banská Bystrica na výkon dopravy MHD, prevzatie listu potvrdil 29.12.2005 N.. W.; - Zmluva o nájme dopravných prostriedkov a o nájme nehnuteľností zo dňa 30.12.2005 na rok 2006. 31. Žalovaný na pojednávaní dňa 09.03.2016 potvrdil, že nespochybňuje technickú spôsobilosť žalobcu v januári na výkon dopravy a čo sa týka skutočnosti, či chcel vykonávať dopravu, toto nespochybňuje. Bolo takto nesporné, že žalobca chcel vykonávať ďalej dopravu, aj podľa vyjadrenia žalovaného - str. 14 zápisnice z 09.03.2016. 32. Odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, keďže mal podľa konštantnej judikatúry súdov (por. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2011, sp. zn. 3 Cdo 313/2009) posudzovať a zobrať do úvahy, či odňatie dopravnej licencie bolo jednou z príčin a to príčinou podstatnou vo vzťahu ku zastaveniu dopravy (súd prvej inštancie správne posúdil, že zastavením dopravy škoda vznikla), pretože až s odňatím dopravnej licencie zákon spája (§ 7 ods. 8 zákona č. 168/1996 Z. z.) zastavenie dopravy. 33. Oba súdy vôbec neposúdili ani len jedno euro škody tvrdenej žalobcom v tom zmysle, či mohla vzniknúť v dôsledku odňatia podnikateľského oprávnenia. Povrchne súdy túto možnosť odmietli a neskúmali vôbec, že odňatie dopravnej licencie má podstatný vplyv a mení právne postavenie žalobcu z oprávneného dopravcu na osobu bez oprávnenia na MHD. Hoci licencia bola na dobu určitú do 01.03.2010, súdy sa odmietli zaoberať úplne tou možnosťou, že predčasné odňatie dopravnej licencie spôsobí značnú škodu (skutočnú škodu aj ušlý zisk v konaní preukázaný súkromným znaleckým posudkom). Ku posudzovaniu výšky škody súdy vôbec nepristúpili. Odvolací súd sa odmietol zaoberať tým, či nezákonné rozhodnutie bolo podstatnou príčinou zastavenia dopravy a vzniku škody, pretože arbitrárne ukončil svoje skúmania na tom, že „žalobca fakticky dopravu od 01.01.2006 nevykonával“. Odvolací súd však opomenul, že ani také faktické nevykonávanie dopravy nemá za následok zastavenie dopravy a aj podľa právneho posúdenia ide len o dočasné nevykonanie dopravy - jej prerušenie. Žalobca bol pritom zákonne oprávnený kedykoľvek až do odňatia licencie pravidelnú autobusovú dopravu vykonávať a mal právo spoj nevykonať, resp. dopravu prerušiť podľa § 4 ods. 2 Zák. č. 168/1996 Z z., resp. § 10 ods. 3 zák. č. 168/1996 Z. z. 34. Žalobca sám neukončil výkon MHD, pretože nevykonanie spojov ani prerušenie vykonania spojov neznamená podľa zákona ukončenie (zastavenie) dopravy. Žalobca dopravu neukončil, pretože v nej chcel pokračovať, čo aj v konaní žalobca preukázal, a bolo to aj nesporné medzi stranami konania. Odvolací súd ignoroval zhodné skutkové tvrdenia strán: Žalovaný na pojednávaní dňa 09.03.2016 potvrdil, že nespochybňuje technickú spôsobilosť žalobcu v januári 2006 na výkon dopravy a čo sa týka skutočnosti, či chcel vykonávať dopravu, toto nespochybňuje. Takéto porušenie procesných práv žalobcu je v takej rozsiahlej miere, že tým súd popiera zmysel a účel právnej úpravy na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a teda v rozpore s princípom spravodlivosti súdneho konania tak došlo ku porušeniu práva na spravodlivý proces. 35. Ku predmetu konania tak súd v rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 CSP neuviedol žiadne vysvetlenia, teda ako v rámci predmetu konania posúdil podstatné skutkové tvrdenia a argumenty strán. Podľa relevantnej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky, obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu, uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (Nález Ústavného súdu SR, l. ÚS 26/1994 z 10. mája 1994, uverejnený pod č. 2/1994 v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1993-1994). Odvolací súd znemožnil žalobcovi realizovanie procesného práva na prejednanie a rozhodnutie veci súdom (čl. 1 CSP), pretože odvolací súd sa nezaoberal predmetom konania, porušil práva žalobcu na súdnu ochranu. 36. Odvolací súd nepostupoval tak, aby zabezpečil ochranu porušeného práva žalobcu, teda práva na reparáciu vzniknutej škody odňatím licencie, ku tomu sa súd nedostal vôbec, pretože vôbec neriešil následky odňatia licencie (na majetok žalobcu, vznik škody), pretože vec skutkovo a právne posúdil tak, ako by odňatie licencie nemalo právny význam napriek tomu, že až odňatím dopravnej licencie zaniká dopravcovi podnikateľské oprávnenie. 37. Dovolateľ mal za to, ak nie je prípustnosť dovolania v tejto veci daná podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, tak je dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
  11. a)a písm.
  12. b)CSP, pretože dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa p

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.