zákona 2 2 Cdo 46/2011 o advokácii č. 132/1990 Zb., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku špeciálnou právnou úpravou. Predpokladom vzniku zodpovednosti advokáta za škodu
tohto zákona je porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu, vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym úkonom, zavinenie sa predpokladá). Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Medzi základné povinnosti advokáta patrí, ţe sa pri výkone advokácie riadi pokynmi a príkazmi klienta a súčasne je povinný postupovať v medziach ústavy, zákonov a ich vykonávacími predpismi. Ak advokát ako splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie z plnomocenstva alebo ak koná za iného bez plnomocenstva, ide o konanie, ktorým porušuje svoju povinnosť splnomocnenca vyplývajúcu z dohody o plnomocenstve a súčasne tým porušuje povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona o advokácii. V predmetnej veci ţalovaný v rozpore s príkaznou zmluvou a plnomocenstvom zo dňa 3.8.1998 uzavrel v mene ţalobcu s dlţníkom A. dohodu o urovnaní zo dňa 31.8.1998,
ktorej došlo k vzdaniu sa nároku na zaplatenie príslušenstva pohľadávky. Z uvedeného vyplýva, ţe zo strany ţalovaného došlo k takému porušeniu právnej povinnosti, ktorý zakladá vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú splnomocniteľovi. Škodou aj v zmysle tohto zákona, treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Okrem skutočnej škody treba za škodu, ktorá sa uhrádza povaţovať aj ušlý zisk, pod ktorým treba rozumieť to, čo mohol poškodený získať, nebyť škodovej udalosti. Za takúto škodu moţno povaţovať aj to, čo ušlo splnomocniteľovi nekonaním splnomocnenca v zmysle dohody o plnomocenstve,
ktorého bol povinný voči dlţníkovi splnomocniteľa vymáhať pohľadávku aj s úrokom z omeškania v súdnom konaní. Ţalovaný však namiesto vymáhania uzavrel s dlţníkom dohodu o urovnaní, v ktorej sa zriekol úrokov z omeškania, napriek vedomosti, ţe jeho klient trvá na úhrade úrokov z omeškania. Z uvedeného je zrejmé, ţe aj vznik spôsobenej škody, ktorá sa rovná výške úroku z omeškania, je v tomto konaní jednoznačne preukázaný. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
ktorej došlo k vzdaniu sa nároku na zaplatenie príslušenstva pohľadávky. Na rozdiel od súdu prvého stupňa mal za to, ţe ţalobcovi škoda ako majetková ujma nevznikla tým, ţe ţalovaný prekročil oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva (pretoţe týmto konaním nie je ţalobca ako splnomocniteľ, ak ho neschválil, viazaný), ale tým, ţe splnomocnenec nekonal v zmysle dohody o plnomocenstve s následkom straty vymáhateľnosti pohľadávky. V konaní nebolo preukázané, ţe by ţalobca právny úkon, ktorý vykonal ţalovaný uzavretím dohody o urovnaní schválil. Z toho vyplýva, ţe síce ţalovaný uzavretím dohody o urovnaní zo dňa 31.8.1998 prekročil oprávnenie, ktoré mu vyplývalo z plnomocenstva, avšak ţalobca tento právny úkon dodatočne bez zbytočného odkladu neschválil, takýto právny úkon ţalobcu nezaväzuje. Odvolací súd preto uzavrel, ţe ţalobcovi nevznikla faktická majetková ujma, zo strany ţalobcu nedošlo k strate súdnej vymáhateľnosti ţalovaného nároku, a to v čase, keď zo strany ţalovaného malo dôjsť k podpísaniu dohody o urovnaní. Skutočnosť, ţe na strane ţalobcu nedošlo k strate súdnej vymáhateľnosti ţalovaného nároku, vyplýva i z následného konania ţalobcu, ktorý z opatrnosti podal ţalobu aj voči spoločnosti A. pod sp.zn. 19 C 219/2000, kde v tomto konaní dňa 29.3.2005 bola spoločnosť A. zaviazaná zaplatiť ţalobcovi práve dlţnú sumu 1 173 807,37 Sk, pričom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 20.5.2005. Keďţe v danom prípade ţalobcovi nevznikla reálna faktická majetková ujma, nie je ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktoré dôvodil nesprávnym právnym posúdením veci a ţiadal, aby najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a priznal mu náhradu škody v poţadovanej výške, alebo ak dovolací súd dôjde k záveru, ţe v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nebol dostatočne zistený skutkový stav, ţiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom videl v tom, ţe odvolací súd zamietol uplatnený nárok ţalobcu aj napriek tomu, ţe uznal porušenie právnej povinnosti ţalovaným a uznal tieţ vznik škody na strane ţalobcu avšak mal za to, ţe medzi týmito 4 2 Cdo 46/2011 dvoma skutočnosťami nie je príčinný vzťah, keďţe škoda nevznikla v čase podpisu dohody o urovnaní. Odvolací súd
jeho názoru pochybil a vec nesprávne právne posúdil, pretoţe príčinná súvislosť (kauzálny nexus) ako jeden zo základných zodpovednostných predpokladov v podstate zúţil na jej časové hľadisko, a teda v konečnom dôsledku na súvislosť časovú. Z hľadiska posudzovania príčinnej súvislosti porušenia povinnosti a jej následku je pritom časová súvislosť príčiny a následku irelevantná, rozhodujúca je výlučne vecná súvislosť medzi týmito skutočnosťami. V prejednávanej veci je zrejmé, ţe škoda ţalobcovi nevznikla priamo v okamihu podpisu dohody o urovnaní (aj keď dlţník – spoločnosť A. jednoznačne zastávala stanovisko, ţe okamihom podpisu dohody o urovnaní zanikol jej záväzok voči ţalobcovi, keďţe za ţalobcu konal jeho kvalifikovaný právny zástupca s generálnou plnou mocou), ale aţ neskôr, keď bolo zrejmé, ţe pohľadávka definitívne nie je reálne vymoţiteľná. Je tieţ zrejmé, ţe jednou z vedľajších príčin, ktoré viedli k vzniku škody je skutočnosť, ţe dlţník v čase po vysporiadaní svojho vzťahu s veriteľom (ţalobcom) na základe dohody o urovnaní de facto prestal existovať, bol zbavený akéhokoľvek majetku a bol prevedený na tzv. bieleho koňa, nemal ţiadneho konateľa a teda de facto sa stal úplne insolventným. Avšak v čase dohody o urovnaní dlţník insolventný nebol a bol schopný riadne a v plnom rozsahu plniť svoje záväzky. Hlavnou príčinnou súvislosťou vzniku škody teda bolo protiprávne konanie ţalovaného a nie následná súdna nevymoţiteľnosť nároku voči dlţníkovi (vzhľadom na plynutie času, ktoré vyuţil dlţník na zabezpečenie svojej insolvencie), ktorá je logicky len príčinou následnou a teda vedľajšou. Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobcu písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní 5 2 Cdo 46/2011 uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ ţiadnu z týchto vád nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolateľ namieta, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
1 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii, advokát je pri výkone advokácie povinný zachovávať ústavu, zákony a predpisy vydané na ich vykonanie a v ich medziach, riadiť sa príkazmi klienta. 6 2 Cdo 46/2011
2 zákona o advokácii advokát je povinný chrániť práva a oprávnené záujmy zastupovaného, konať pritom svedomite, dôsledne vyuţívať všetky zákonné prostriedky a uplatňovať, čo
svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za prospešné.
1 zákona o advokácii advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho pracovníkom.
1 Občianskeho zákonníka ak splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný, len pokiaľ toto prekročenie schválil. Ak však splnomocniteľ neoznámil osobe, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení oprávnenia dozvedel, platí, ţe prekročenie schválil.
2 veta prvá Občianskeho zákonníka ak splnomocnenec pri konaní prekročil svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa, alebo ak niekto koná za iného bez plnomocenstva, je z tohto konania zaviazaný sám, ibaţe ten, za koho sa konalo, právny úkon dodatočne bez zbytočného odkladu schváli. Vzhľadom na to, ţe ţalovaný uzavrel so ţalobcom dohodu o plnomocenstve (príkaznú zmluvu) v postavení advokáta a k vzniku škody malo dôjsť v roku 1998, súdy niţších stupňov pouţili na vec správne zákon o advokácii – zákon č. 132/1990 Zb. Vo vzťahu k Občianskemu zákonníku ide o špeciálnu právnu úpravu. Predpokladom vzniku zodpovednosti advokáta za škodu
tohto zákona je (obdobne ako tomu je pri všeobecnej zodpovednosti za škodu
Občianskeho zákonníka) porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu), vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym úkonom (zavinenie sa predpokladá). Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Medzi základné povinnosti advokáta nepochybne patrí, ţe sa pri výkone advokácie riadi pokynmi a príkazmi klienta a súčasne je povinný postupovať v medziach ústavy, zákonov a ich vykonávacími predpismi. Ak advokát ako splnomocnenec prekročí svoje oprávnenie z plnomocenstva, alebo ak koná bez plnomocenstva, ide o konanie, ktorým porušuje svoju povinnosť splnomocnenca vyplývajúcu z dohody o plnomocenstve 7 2 Cdo 46/2011 a súčasne tým porušuje povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona o advokácii. V takomto prípade nemoţno vylúčiť vznik jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú splnomocniteľovi, avšak musia byť splnené aj ďalšie predpoklady jej vzniku, t.j. existencia škody a príčinná súvislosť (zodpovednosť splnomocnenca za prekročenie plnej moci, resp. za jej nedostatok vo vzťahu k osobe, s ktorou splnomocnenec konal, upravuje ustanovenie § 33 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka). Škodu aj v zmysle tohto zákona treba rozumieť majetkovú (hmotnú) ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Okrem skutočnej škody treba za škodu, ktorá sa uhrádza, povaţovať aj ušlý zisk, pod ktorým treba rozumieť to, čo mohol poškodený získať, nebyť škodovej udalosti. Za takúto škodu moţno povaţovať aj to, čo ušlo splnomocniteľovi nekonaním splnomocnenca v zmysle dohody o plnomocenstve,
ktorej bol povinný voči dlţníkovi splnomocniteľa vymáhať pohľadávku v súdnom konaní (namiesto vymáhania uzavrel s dlţníkom dohodu o urovnaní), avšak len za predpokladu, ţe v dôsledku tohto (ne)konania došlo k strate súdnej vymáhateľnosti pohľadávky (napr. k zániku nároku z dôvodu premlčania práva pre jeho včasné neuplatnenie a pod.). V takomto prípade splnomocniteľovi škoda ako majetková ujma nevzniká tým, ţe splnomocnenec prekročil oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva (pretoţe týmto konaním nie je splnomocniteľ, ak ho neschválil, viazaný), ale tým, ţe splnomocnenec nekonal v zmysle dohody o plnomocenstve s následkom straty vymáhateľnosti pohľadávky. V posudzovanej veci z hľadiska skutkového stavu bolo v konaní nesporné, ţe ţalovaný v rozpore s príkaznou zmluvou z 3.8.1998 a plnomocenstvom z toho istého dňa, uzavrel v mene ţalobcu so spoločnosťou A.A. dohodu o urovnaní spísanú dňa 31.8.1998, ktorou mal byť nahradený pôvodný záväzok a
ktorej došlo „de iure“ k vzdaniu sa nároku na zaplatenie príslušenstva pohľadávky. Týmto konaním bezpochyby prekročil oprávnenie konať za ţalobcu vyplývajúce z príkaznej zmluvy a plnomocenstva z 3.8.1998 (v texte dohody o urovnaní sa výslovne uvádza, ţe ţalovaný koná za ţalobcu
plnej moci z 3.8.1998). Ţalovaný teda porušil povinnosť advokáta uvedenú v ustanovení § 13 ods. 1 zákona o advokácii a to povinnosť riadiť sa príkazmi svojho klienta. Odvolací súd vychádzal preto správne z názoru, ţe porušenie právnej povinnosti ţalovaného ako jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu bol daný. 8 2 Cdo 46/2011 Keďţe ţalobca uplatnený nárok odôvodňoval len prekročením oprávnenia ţalovaným vyplývajúceho z plnomocenstva a uzavretím dohody o urovnaní, odvolací súd správne posudzoval vznik škody len z hľadiska týchto okolností. Vychádzal správne zo zistenia, ţe ţalobca právny úkon urobený ţalovaným nad rámec plnomocenstva neschválil. Do úvahy neprichádzalo ani uplatnenie nevyvrátiteľnej právnej domnienky o schválení prekročenia oprávnenia v zmysle § 33 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka (ţalovaný netvrdil a ani nepreukazoval, ţe ţalobca neoznámil svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu spoločnosti A.). Odvolací súd dospel preto k správnemu záveru, ţe ak ţalovaný uzavretím dohody o urovnaní prekročil oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a ţalobca dodatočne bez zbytočného odkladu tento právny úkon neschválil, nezaväzuje ho. Môţe teda aj naďalej ţalovanú sumu vymáhať súdnou cestou
pôvodného záväzkového vzťahu uzavretého so spoločnosťou A. (ţalobca to napokon aj urobil v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II pod sp.zn. 19 C 219/2000, kde rozsudkom zo dňa 29.3.2005 súd uloţil spoločnosti A. zaplatiť Ministerstvu financií SR dlţnú sumu 1 173 807,37 Sk, pričom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 20.5.2005). V danom prípade nedošlo teda k strate súdnej vymáhateľnosti ţalovaného nároku a preto ţalobcovi reálna majetková ujma nevznikla (ţalobca v konaní pred súdmi niţších stupňov ďalšie kvalifikované skutočnosti preukazujúce opak netvrdil a ani nepreukazoval). Nebol tak naplnený jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to vznik škody. Tvrdenie ţalobcu v podanom dovolaní, ţe odvolací súd uznal vznik škody na strane ţalobcu nemá oporu v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu. Ţalobca preto neopodstatnene namietal, ţe odvolací súd právne pochybil a vec nesprávne právne posúdil, pretoţe príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) ako jeden zo základných zodpovednostných predpokladov v podstate zúţil na jej časové hľadisko a teda v konečnom dôsledku na súvislosť časovú. Treba uviesť, ţe otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môţe byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Keďţe odvolací súd uzavrel, ţe v predmetnej veci ţalobcovi nevznikla reálna faktická majetková ujma (škoda), nezoberal sa ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu, t.j. existenciou príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym úkonom, nakoľko podmienky vzniku zodpovednosti advokáta za škodu sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť. V tejto súvislosti treba uviesť, ţe ak splnomocniteľ v zmysle § 33 ods. 1 Občianskeho zákonníka neschválil prekročenie oprávnenia vyplývajúceho z plnomocenstva, zodpovednosť splnomocnenca (advokáta) za prípadnú škodu spôsobenú splnomocniteľovi, 9 2 Cdo 46/2011 nemoţno vyvodzovať len z prekročenia tohto oprávnenia (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 206/2007). So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe ţalobca napadol dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
1 O.s.p. zamietol. Ţalovaný mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí náhrada na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovanému však v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli, preto mu neboli priznané. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. januára 2012 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.