Obsah (6)

§ 256§ 61§ 242§ 119§ 64§ 243b

Najvyšší súd 6 Cdo 246/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Doc. Ing. P. P., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, a

§ 256zákona č.

65/1965 Zb. – Zákonníka práce (ďalej len Zákonník práce) právo aj na úroky z omeškania. Dospel k záveru, že náhrada mzdy uplatnená

§ 61

Zákonníka práce je splatná ako mzda, 2 6 Cdo 246/2010 pričom u žalovaného bola splatná vždy do 15-teho dňa nasledujúceho mesiaca. Žalovaný sa preto dostal do omeškania vždy od 16-teho dňa nasledujúceho mesiaca. Úroky z omeškania priznal teda z jednotlivých splátok mesačných náhrad, t.j. zo sumy 11.858 Sk, pričom zmeny vo výške úrokov odôvodnil zmenami diskontnej sadzby určenej NBS (§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.). Nárok žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 28.októbra 2009 sp.zn. 3 Co 190/2008 na odvolanie žalovaného zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 10% úrok z omeškania zo sumy 2.361,68 eur za obdobie od

1. apríla 2004 do
2. júla 2004 a 10% úrok z omeškania zo sumy 19.586,93 eur za obdobie od
3. apríla 2004 do
4. marca 2007 do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že úroky z omeškania sa viažu na konkrétnu pohľadávku a že doba splatnosti konkrétnej pohľadávky sa riadi ustanoveniami hmotného práva. V predmetnom konaní je pohľadávkou žalobcu náhrada mzdy priznaná v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. Priznanie náhrady mzdy je teda závislé od vyriešenia otázky platnosti alebo neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Vo vzťahu k výroku súdu o náhrade mzdy, ako výroku na plnenie, predstavuje preto výrok súdu o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru rozhodnutie o základe tohto nároku, lebo sa ním deklaruje právo, o ktoré sa opiera výrok súdu o povinnosti organizácie uspokojiť peňažité nároky zamestnanca z neho vyplývajúce. Keďže náhrada mzdy priznaná v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru je sankciou pre zamestnávateľa a satisfakciou pre zamestnanca, nemá povahu plnenia mzdového nároku vyplývajúceho z riadneho pracovného pomeru. Dospel preto k záveru, že hoci v zmysle § 61 ods. 1, 2 Zákonníka práce je možné náhradu mzdy zamestnancovi priznať odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do doby, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, ide o nárok, ktorého splatnosť nastáva až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Až týmto okamihom sa náhrada mzdy stáva sankciou pre zamestnávateľa, ktorú je povinný zaplatiť zamestnancovi a plynie lehota na plnenie. Rozsudok súdu prvého stupňa preto v zmysle § 220 O.s.p. zmenil a priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 10% od nasledujúceho dňa po právoplatnosti rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, t.j. od
5. apríla 2004, osobitne zo sumy 2.361,68 eur do
6. júla 2004 a zo sumy 19.586,93 eur 3 6 Cdo 246/2010 do
7. marca 2007 a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania potvrdil, pričom o trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalobca. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, keď odvolací dospel k nesprávnemu záveru, že náhrada mzdy vyplývajúca z ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce je splatná až právoplatnosťou rozhodnutia o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Bol toho názoru, že ak súd určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru a zamestnanec má priznanú náhradu mzdy za obdobie, keď mu zamestnávateľ neumožnil výkon práce, omeškanie začína momentom, keď mali byť zamestnancovi predmetné sumy vyplatené. To znamená, že úrok z omeškania mu prináleží za obdobie počnúc výplatným termínom mzdy za ten-ktorý mesiac až do jej skutočného zaplatenia. Poukázal na to, že takýto výklad je súladný aj s právne záväznými aktmi Európskej únie uverejnené v jej Úradnom vestníku. Odvolací súd teda posúdil moment vzniku omeškania zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy vyplývajúcej z ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce nielen v rozpore so zákonom, ale aj s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev. Žalovaný svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu nevyužil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podal účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore,

ktorého splatnosť náhrady mzdy priznanej zamestnancovi v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru (§ 61 ods. 1 Zákonníka práce), nastáva až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a teda až nasledujúci deň po právoplatnosti tohto rozsudku dochádza k omeškaniu zamestnávateľa so splnením tohto peňažného nároku. 4 6 Cdo 246/2010

dovolacieho súdu, tento právny názor, ktorého správnosť žalobca v dovolaní napáda, nie je správny. Keďže nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru mal žalobcovi vzniknúť 1. októbra 1999, krajský súd správne vec (otázku omeškania žalovaného) posudzoval

zákona č. 65/1965 Zb. – Zákonníka práce.

§ 61ods.

1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru.

§ 119ods.

1 veta prvá Zákonníka práce mzda a náhrada mzdy je splatná pozadu za mesačné obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje.

§ 256ods.

1 Zákonníka práce účastník, ktorý včas a riadne neuspokojí nárok druhého účastníka, je v omeškaní.

§ 256ods.

2 veta prvá Zákonníka práce účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle citovaného ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Právo na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru môže preto vzniknúť najskôr odo dňa, keď zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Pri náhrade mzdy ide nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká splnením, pričom účastník je povinný nárok druhého účastníka uspokojiť včas a riadne. K omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj 5 6 Cdo 246/2010 v tomto prípade vtedy, ak nárok včas a riadne nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času určeného na plnenie, t.j. ak zamestnávateľ neposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr v posledný deň splatnosti nároku. Čas splnenia môže byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi; môže však byť ustanovený aj právnym predpisom. Z ustanovenia § 119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru dochádza preto u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten ktorý mesiac

toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ako to nesprávne ustálil odvolací súd. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z § 64 Zákonníka práce. Pokiaľ by v lehote uvedenej v tomto ustanovení nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, platila by fikcia, že pracovný pomer skončil platne, aj keby išlo o neplatný rozväzovací úkon. Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy

§ 61ods.

1 Zákonníka práce je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej

§ 64

Zákonníka práce, omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že ak odvolací súd dospel k záveru, že splatnosť náhrady mzdy priznanej zamestnancovi v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru (§ 61 ods. 1 Zákonníka práce), nastáva až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, je jeho právne posúdenie veci nesprávne. Dovolací dôvod vychádzajúci z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. bol žalobcom uplatnený opodstatnene. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu

§ 243bods.

1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.); právny názor dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí vyslovený je pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.). 6 6 Cdo 246/2010 V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. apríla 2012 JUDr. Ladislav Górász, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová