2 O.s.p. na ne v plnom rozsahu poukázal. Nad rámec úvah okresného súdu v odôvodnení rozsudku odvolací súd zdôraznil, ţe aj
jeho názoru z vykonaného dokazovania vo veci nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by v zmysle § 78 ods. 1 Zákona o rodine odôvodňovali rozhodnutie o zníţení výţivného zo strany otca. Odvolací súd doplnil svoje dôvody o citáciu ustanovenia § 63 ods. 1, 2 Zákona o rodine a s poukazom na to, ţe v priebehu konania pred okresným súdom si otec nesplnil svoju zákonnú povinnosť preukázať všetky svoje príjmy z inej, neţ závislej činnosti, podliehajúcej dani z príjmu, nesplnením ktorej zákon automaticky spája zákonnú a nevyvratiteľnú fikciu o výške mesačného príjmu povinného rodiča, z ktorej je súd povinný vychádzať pri rozhodovaní o výţivnom. Vzhľadom na tom, ţe v predchádzajúcom konaní o výţivnom pre nesplnenie povinnosti otca § 63 ods. 1 Zákona o rodine bol povinný aplikovať zákonnú fikciu o príjmoch otca
tohto ustanovenia a vzhľadom na to, ţe nesplnenie uvedenej povinnosti zo strany otca aj v tomto konaní, ukladá súdu aplikovať uvedenú právnu fikciu, ani odvolací súd v súlade s názorom okresného súdu nedospel 4 4 Cdo 95/2012 k záveru, ţe by na strane otca od predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výţivnom nastala taká zmena pomerov, ktorá by v zmysle § 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine odôvodňovala vyhovieť návrhu otca na zníţenie výţivného. Odvolací súd poukázal na to, ţe zánikom manţelstva rodičov vyvstal zákonný dôvod na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva rozvedených rodičov, z ktorého majetku mala matka predať dom za nie zanedbateľnú sumu. Tvrdenia rodičov o vyporiadaní ceny predaného domu sú protirečivé. Mal však za to, ţe pre potreby posúdenia majetkových pomerov otca na účel posúdenia výšky výţivného na maloletých je rozhodná aj táto skutočnosť. Z hľadiska ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine nie však je právne významné, či otec aj skutočne realizoval svoje práva, vyplývajúce mu z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva, vrátane potrebných právnych krokov, ak mu v tom nebránili ţiadne skutočnosti, objektívne vylučujúce ich realizáciu. Keďţe z vykonaného dokazovania nevyplynuli ţiadne takéto objektívne prekáţky, odvolací súd sa nestotoţnil so záverom otca v odvolaní,
ktorého obsahom jeho majetkových pomerov je jedine príjem 324,80 Eur mesačne. Ďalšie dôvody odvolania nepovaţoval za dôvodné a právne významné. Pri zisťovaní zmien v pomeroch účastníkov v zmysle § 78 ods. 1 Zákona o rodine je neprípustná revízia predchádzajúceho súdneho rozhodnutia. Preto odvolací súd nebol oprávnený preskúmať vecnú správnosť tohto predchádzajúceho súdneho rozhodnutia a zaoberať sa vadami predchádzajúceho konania vytýkanými otcom v odvolaní.
názoru odvolacieho súdu výhrady otca v odvolaní k postupu matky v konaní nemajú ţiadny vplyv na posudzovanie otázky správnosti zistenia skutkového stavu veci a právne posúdenie veci samej. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol
1 písm. a/ O.s.p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie otec maloletých detí, ktorý ţiadal rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vyčítal odvolaciemu súdu, ţe sa náleţite nevyporiadal s jeho námietkami uvedenými v odvolaní, najmä, ţe rozsudok súdu prvého stupňa je nenáleţite odôvodnený a najmä nedostatočne odráţa vykonané dokazovanie, v ktorom jednoznačne uniesol vecné bremeno v tom, ţe nemá dostatok finančných prostriedkov na úhradu stanoveného výţivného. Namietal, ţe odvolací súd nevyhovel jeho návrhu na doplnenie dokazovania ohľadne odpredaja nehnuteľnosti patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov matkou detí, tvrdiac, ţe nejde o konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manţelov, z ktorého dôvodu 5 4 Cdo 95/2012 potom nevyhovel jeho návrhu zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa s minimálnym určením výţivného od januára 2010 do právoplatného rozhodnutia súdu o vyporiadnaia bezpodielového spoluvlastníctva manţelov. Vyčítal odvolaciemu súdu, ţe nevykonal ţiadne doplnenie dokazovania a ani nenariadil pojednávanie vo veci (§ 214 ods. 2 O.s.p.), čím v konaní došlo k vade
f/ O.s.p. a tieţ pre nesprávne hodnotenie dôkazov a tým aj neúplne a neobjektívne zistený skutkový stav veci. Zároveň namietal, ţe bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie, keď rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené. Mal za to, ţe z rozhodnutia odvolacieho súdu vôbec nie je zrejmé, na základe čoho vyhodnotil jeho námietky uvedené v odvolaní ako nedôvodné a prečo sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa konkrétne vôbec nezaoberal tým, ţe matka detí je dostatočne finančne zabezpečená prisvojením si finančných prostriedkov z predaja nehnuteľnosti patriacej do ich spoločného majetku. Prezentované dôvody v rozhodnutí odvolacieho súdu povaţoval za dôkaz o zjavnej „feministickej“ zaujatosti predsedníčky senátu odvolacieho súdu JUDr. S. M. a preto namietal jej zaujatosť (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Matka maloletých detí a ich kolízny opatrovník sa k dovolaniu otca nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok 6 4 Cdo 95/2012 potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.) alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. Osobitne však treba zdôrazniť, ţe
4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci zníţenia vyţivovacej povinnosti otca k maloletým deťom). Nejde o rozsudok v zmysle § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. Nejde ani o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale práve naopak, znaky rozsudku, v prípade ktorého je prípustnosť dovolania výslovne zákonom vylúčená. Z uvedených dôvodov je zrejmé, ţe dovolanie nie je v predmetnej veci procesne prípustné; jeho prípustnosť je výslovne vylúčená ustanovením § 238 ods. 4 O.s.p. a o prípad výnimky z neprípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 v predmetnej veci nejde. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. 7 4 Cdo 95/2012 So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia o existencii vady konania
f/ a g/ O.s.p.
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumoţnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom tým, ţe nevykonal ním navrhnutý dôkaz, treba uviesť, ţe
ustálenej judikatúry platí, ţe takýto postup súdu nemoţno zásadne povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiţ povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá, § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhodne však súd. Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci aj vyuţil (nebolo mu odňaté) právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať 8 4 Cdo 95/2012 sa k vykonaným dôkazom nemoţno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov
návrhov alebo predstáv ţalobcu nie je postupom, ktorým by mu súd odňal moţnosť konať pred súdom, alebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia. Súdy niţších stupňov preto svojim postupom dovolateľa nevylúčili z realizácie ţiadneho procesného práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Tvrdenie o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. ţe odvolací súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací dôvod
2 písm. b/ O.s.p., t.j. ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Ani namietané nesprávne hodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Tvrdenie dovolateľa o nedostatkoch dokazovania nie je teda opodstatnená. 9 4 Cdo 95/2012 Dovolateľ ďalej namieta, ţe odvolací súd rozhodol o veci v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p., keď nenariadil na jej prejednanie pojednávanie.
1 O.s.p. (v znení účinnom od 1. januára 2012), na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe na prejednanie odvolania, ktoré smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej musí predseda senátu nariadiť pojednávanie, okrem iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, ţe súd prvého stupňa náleţitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymenované prípady), o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). V posudzovanej veci odvolací súd mal za to, ţe súd prvého stupňa zistil úplne skutkový stav veci a ţe dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Nepovaţoval preto za potrebné súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie doplniť. Nemoţno mu preto vyčítať, ţe jeho postup, keď prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania bol v rozpore so zákonom. 10 4 Cdo 95/2012 Dovolateľ ďalej namietal nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie a vznik vady
f/ O.s.p.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov a ako sa vo veci vyjadroval odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť v súlade s vyššie citovaným ustanovením je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktoré predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Stav, kedy rozsudok nespĺňa náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. vo svojich dôsledkoch vedie k tomu, ţe sa stáva nepreskúmateľným. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho súdu), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 111/03). Právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie rozhodnutia v opravnom konaní však nemusí odpoveď na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2005 sp. zn. II. ÚS 78/05). Zároveň je potrebné zdôrazniť, ţe zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 11 4 Cdo 95/2012 15. októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O.s.p. doplnený okrem iného odsekom 2,
ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská rodičov, výsledky vykonaného dokazovania a citoval ustanovenia Zákona o rodine, ktoré aplikoval v prejednávanej veci a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery o nedôvodnosti návrhu otca na zníţenie výţivného náleţite vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti právne zdôvodnil aplikáciu ustanovenia § 63 ods. 1, 2 Zákona o rodine a tieţ s ohľadom na ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine vysvetlil potrebu posúdenia majetkových pomerov otca vo vzťahu k spoločne nadobudnutému majetku rodičmi detí. Za daného stavu potom nemoţno povaţovať za vadný postup odvolacieho súdu, keď v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. si osvojil dôvody rozsudku súdu prvého stupňa a v celom rozsahu na ne poukázal. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil rozhodnutie
predstáv dovolateľa. Dovolateľ v dovolaní ďalej poukázal na zaujatosť predsedníčky senátu odvolacieho súdu JUDr. S. M.. 12 4 Cdo 95/2012
1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu, sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu, a to: 1/ k veci, v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo 2/ k účastníkom konania, ktorý by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo 3/ k zástupcom účastníkov konania, ktorý by bol zaloţený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedené pod 2/. V danej veci dovolací súd z obsahu spisu nezistil ţiadne okolnosti právne relevantné z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., z ktorých by bolo moţné vyvodiť pochybnosti o nezaujatosti vo veci konajúcej predsedníčky senátu. Dovolateľ ţiadnu relevantnú námietku zaujatosti neuplatnil a v dovolaní jej zaujatosť vyvodzuje len z jej postupu v konaní. Takéto dôvody pre zaujatosť sudcu však nie sú okolnosťami, ktoré by napĺňali pojem vady uvedenej v § 237 písm. g/ O.s.p., t.j. ţe rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát a tvorili tak právne relevantný záver pre posúdenie prípustnosti inak neprípustného dovolania. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania otca maloletých detí nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako 13 4 Cdo 95/2012 smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. O trovách dovolacieho konania súd rozhodol
s § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.