1, ods. 2 písm.
2 Trestného poriadku z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3To/99/2017 zo 7. novembra 2017 a z r u š u j e aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
1 Trestného poriadku p r i k a z u j e Krajskému súdu v Bratislave, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. II. Na základe § 380 ods. 2 Trestného poriadku
1 písm. a), písm. c) Trestného poriadku obvineného P. C., narodeného XX. Z. XXXX v S. C., trvale bytom S. - pobyt bezdomovca, toho času vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ilava b e r i e d o v ä z b y. Lehota väzby začína plynúť okamihom vyhlásenia tohto rozhodnutia, t. j. 7. júna 2022 o 11.35 hod. Väzbu bude obvinený P. C. vykonávať v Ústave na výkon väzby Bratislava.
1 písm. c) Trestného poriadku väzbu obvineného P. C. dohľadom probačného a mediačného úradníka n e n a h r á d z a. Odôvodnenie I. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej tiež ,,okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") zo 17. júla 2017, sp. zn. 2Tk/4/2016 bol obvinený P. C. (ďalej tiež „obvinený" alebo „dovolateľ") uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy
1, ods. 2 písm.
hla, pričom bezprostrednou príčinou smrti bolo zlyhanie riadiacej činnosti mozgu - mozgová centrálna smrť v dôsledku závažných poranení hlavy a tepelného poškodenia tela, ktoré utrpela v stave ťažkej opitosti pri napadnutí obžalovaným. Za to okresný súd uložil obvinenému
2 Trestného zákona s použitím § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 4 Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 22 (dvadsaťdva) rokov a 6 (šesť) mesiacov, pre výkon ktorého ho
3 písm. b) Trestného zákona, zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň
1 Trestného zákona, § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil súd prvého stupňa obvinenému aj ochranný dohľad na 2 (dva) roky.
2 Trestného zákona okresný súd súčasne zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4T/48/2015 z
1 Trestného poriadku uložil obvinenému nahradiť poškodenému - Mestská časť Bratislava - Nové Mesto škodu vo výške 258,62 Eur. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal obvinený odvolanie, ktoré Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež „krajský súd" alebo „odvolací súd") uznesením zo 7. novembra 2017, sp. zn. 3To/99/2017
Proti naposledy označenému rozsudku krajského súdu podal obvinený, prostredníctvom svojej obhajkyne JUDr. Ing. Lujzy Jurkovičovej PhD., so sídlom v Bratislave, Domkárska ul. č. 4, vo svoj prospech dovolanie z dôvodov plynúcich z ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), písm. h), písm. i) Trestného poriadku. V písomných dôvodoch podaného dovolania vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. e) Trestného poriadku obvinený poukazujúc na článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor") definoval obsah práva na spravodlivé súdne konanie a v nadväznosti na to namietal, že predseda senátu okresného súdu mal byť,
jeho názoru, z vykonávania úkonov trestného konania v jeho veci, z dôvodu zaujatosti voči obvinenému, vylúčený. Dovolateľ podal v priebehu konania viacero námietok zaujatosti aj podaní, kde dôvody zaujatosti bližšie špecifikoval, avšak ani jednej z nich nebolo vyhovené. V tejto súvislosti namietal, že sudca JUDr. Stanislav Dutko rozhodoval o jeho skoršom odsúdení (sp. zn. 0T/23/15 z 22. februára 2014), kedy mu uložil trest zákazu pobytu v C., ktorý dovolateľ porušil, čo spadá do obdobia aktuálneho trestného konania s tým, že prelínanie porušenia rozhodnutia a následného trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu, a o ktorom má rozhodovať ten istý sudca, vytvára,
názoru obvineného, podmienky pre jeho ovplyvnenie pri nestrannom rozhodovaní. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku obvinený namietal, že trest vo výške 22 rokov a 6 mesiacov, ktorý mu bol uložený v jeho 57 rokoch, je pre neho fatálny. Vyjadril názor, že takýto trest nie je zákonný ani primeraný, upozornil v tejto súvislosti na potrebu dodržiavania ustanovenia § 34 ods. 4 Trestného zákona a poukázal na to, že sú verejne známe prípady, kedy páchateľom brutálnych vrážd v súbehu s inými trestnými činmi boli uložené oveľa nižšie tresty ako jemu. V rámci namietaných dovolacích dôvodov
1 písm. c), písm. g) Trestného poriadku obvinený dôvodil, že pochybenia okresného súdu neboli odvolacím súdom napravené, poukázal na obsah práva na obhajobu, konštatoval jeho veľký význam s dôrazom na vnútroštátnu, ako aj medzinárodnú právnu úpravu a ďalej namietal, že hlavnými dôkazmi, na podklade ktorých súdy nižšieho stupňa, ale aj orgány činné v trestnom konaní považovali za preukázané, že poškodenú najprv fyzicky napadol, spôsobil jej zranenia na hlave a potom ju zapálil, boli jeho výpovede učinené pod vplyvom alkoholu, v dôsledku čoho si na okolnosti skutku vôbec nepamätal. V tejto súvislosti namietal odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, z ktorého je zrejmé, že na jednej strane uveril tvrdeniam obvineného, že skutok spáchal, na strane druhej už neuveril jeho vyjadreniu, že poškodenej ublížiť nechcel, len sa bránil jej útokom, čo
názoru dovolateľa znamená, že súd prvého stupňa si účelovo vyberal čomu uveriť a čomu nie, keďže
názoru okresného súdu nie je možné, aby si obvinený výpovede vymýšľal a prispôsoboval zisteným skutočnostiam, pričom spomínanú argumentáciu nekriticky prevzal aj odvolací súd, ktorý sa vôbec nezaoberal odvolacími dôvodmi obvineného, čím mu tak odoprel právo na obhajobu. Za účelový považoval dovolateľ postup súdov nižšieho stupňa aj z dôvodu, že uverili jeho výpovediam z prípravného konania, nie však už jeho výpovedi prednesenej na hlavnom pojednávaní. Zopakoval, že bol uznaný vinným len na podklade jeho výpovede z prípravného konania, hoci jeho výpoveď pred súdom bola s ňou v značnom rozpore, a preto nemohla byť,
názoru obvineného, v takomto prípade podkladom pre odsudzujúci rozsudok. Opätovne zdôraznil, že skutková veta rozhodnutia okresného súdu vychádza z jeho výpovede z prípravného konania, kedy však vypovedal pod vplyvom alkoholu a následnú výpoveď len opakoval
predčítania a usmernenia orgánov činných v trestnom konaní. V tejto súvislosti uviedol, že smrť jeho priateľky je nesporná, čo mu je veľmi ľúto, avšak považoval za sporné, čo sa udialo na mieste činu, za akých okolností došlo k zraneniam, ktoré spôsobili smrť poškodenej, akým spôsobom došlo k požiaru chatky a podotkol, že k uvedeným okolnostiam iné dôkazy ako jeho výpovede v prípravnom konaní neexistujú, avšak tieto učinil pod vplyvom alkoholu, dezorientácie, sileného rozrušenia po skutku, výlučne pod vplyvom sľúbeného nízkeho trestu a dohody o vine a treste, ku ktorej nakoniec prokurátorka z jemu neznámych dôvodov odmietla pristúpiť. Dotknuté jeho výpovede nevychádzali z toho, čo o skutku vie a čo si o ňom pamätá, ale vypovedal to, čo si myslel, čo sa mohlo teoreticky udiať, keďže skutok si vôbec nepamätal. V tejto súvislosti konštatoval, že dohoda o vine a treste mu bola sľubovaná v čase, keď bol na polícii najskôr vypočutý bez prítomnosti obhajcu pod vplyvom alkoholu poukazujúc na namerané hodnoty alkoholu uňho, a to 4. mája 2016 o 14:35:41 hod. - 0.68 promile, o 14:57:58 - 0.64 promile, 18:04:07 - 0.34 promile a o 21.05 - 0.09 mg/l. V dôvodoch podaného dovolania obvinený ďalej vyjadril názor, že odvolací súd zjavne deformoval skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, vrátane výpovede člena Hasičského a záchranného zboru svedka Z. C.. Krajský súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že svedok Z. C. vylúčil nedbalostné konanie, napríklad fajčenie ako príčinu vzniku požiaru, pretože na mieste činu neboli nájdené žiadne nedopalky, ale aj manipuláciu so sviečkami a kahancami používanými na svietenie, pretože tie sa nachádzali mimo určeného miesta ohniska, pritom
názoru obvineného si krajský súd uvedené tvrdenia z hlavného pojednávania prispôsobil, tak ako mu to čo najviac vyhovovalo. Svedok Z. C. totiž uviedol, že bolo vylúčené nedbalostné konanie ako napr. fajčenie, nakoľko v mieste ohniska požiaru neboli nájdené žiadne nedopalky a nájdené sviečky, kahance používané na svietenie sa nachádzali mimo stanoveného ohniska požiaru, z čoho obvinený vyvodil záver, že manipulácia so sviečkami a kahancami používanými na svietenie nebola výpoveďou svedka Z. C. vylúčená, keďže svedok len konštatoval fakt, že tieto predmety sa nachádzali mimo určeného miesta požiaru. Zároveň odvolací súd neuviedol na základe čoho ustálil, že sviečky a kahance sa nachádzali mimo určeného ohniska. Tieto skutočnosti,
názoru obvineného, naopak svedčia o tom, že sviečky sa na mieste činu nachádzali a bolo aj potvrdené, že si v chatke sviečkami svietili. Navyše svedok Z. C. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní na otázku obhajoby nedbalostné konanie pri manipulácii s otvoreným ohňom ako možnú príčinu požiaru pripustil (zápisnica o hlavnom pojednávaní zo 17. februára 2017 strana 7), čo znamená, že dotknutá výpoveď potvrdzuje verziu, že oheň mohol vzniknúť od sviečky, ktorá horela na stolíku vedľa postele, kde ležala poškodená. V tejto súvislosti obvinený ešte namietal, že na spomínanom hlavnom pojednávaní bolo preto potrebné odstrániť rozpor vo výpovedi dotknutého svedka, keďže ako prvú príčinu požiaru pripustil úmyselné podpálenie, ale zároveň nevylúčil nedbalostné konanie pri manipulácii s otvoreným ohňom a keďže tieto rozpory odstránené neboli, dotknutá výpoveď nie je relevantným dôkazom pre odsúdenie. Nebolo preto ani jednoznačne preukázané, že úmyselne podpálil perinu, na ktorej ležala poškodená, požiar v chatke si vysvetľuje prevrhnutím sviečky, ktorá bola na stolíku pri posteli, kde ležala poškodená, pričom skutočnosť, že si mali v chatke s poškodenou svietiť sviečkami, potvrdili aj svedkovia E. a N.. To, kde sa nachádzala jedna sviečka (na spomínanom stolíku vedľa postele) mal a mohol potvrdiť aj svedok A. N., ktorý mal byt' vypočutý na hlavnom pojednávaní, avšak nepodarilo sa ho predvolať, ani predviesť, v dôsledku čoho súd prvého stupňa od jeho výpovede na hlavnom pojednávaní upustil. Takýto postup však obvinený považoval za neprávny, pretože práve uvedený svedok mohol potvrdiť dôležité skutočnosti v jeho prospech. Obvinený sa taktiež nestotožnil s argumentáciou odvolacieho súdu, ktorý na jednej strane považoval založenie požiaru za dôležitú skutkovú okolnosť, avšak na strane druhej ju považoval za okolnosť, ktorá nezakladala zavinenie za stíhaný skutok, keďže požiar nebol v príčinnej súvislosti so smrťou poškodenej. Obvinený však vyjadril názor, že táto skutočnosť bola dôležitá nielen z dôvodu ustálenia skutkového stavu a záveru o vine, ale mala vplyv aj na kvalifikáciu skutku, keďže požiar mal dopomôcť k smrti poškodenej, ako to plynie aj zo zistení znalcov, v zmysle ktorých bola smrť poškodenej v príčinnej súvislosti so závažným poranením hlavy a termickým poškodením tela. Vo vzájomnom rozpore je,
názoru obvineného, aj argumentácia odvolacieho súdu, ktorý na jednej strane tvrdí, že otázka založenia požiaru v chatke sama osebe nezakladá zavinenie obvineného, na druhej strane touto okolnosťou odôvodňuje jeho úmysel poškodenú usmrtiť (strana 20 uznesenia odvolacieho súdu). V tejto súvislosti obvinený ešte namietal, že vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní vysvetlil, že v prípravnom konaní síce vypovedal, že zapálil perinu on, avšak len pod tlakom orgánov činných v trestnom konaní a vidiny nižšieho trestu v prípade uzavretia dohody o vine a treste. Porušenie práva na obhajobu videl obvinený aj v tom, že súd prvého stupňa nevykonal dôkaz navrhovaný prokurátorom, a to výsluch vyšetrovateľa Policajného zboru k otázke sľúbenej dohody o vine a treste, na podklade ktorej sa mal v prípravnom konaní priznať, hoci o jeho zamietnutí nerozhodol, pričom nevypočutie svedkov, ktorých výpovede mohli vyznieť v jeho prospech, považoval obvinený za porušenie jeho práva na obhajobu. Súdom nižšieho stupňa, ako aj orgánom činným v trestnom konaní dovolateľ ďalej vyčítal, že sa nezaoberali skutočnosťou, prečo bolo telo poškodenej nájdené na úplne inom mieste, než na mieste, ktoré označil pri svojej výpovedi v prípravnom konaní. V tejto súvislosti poukazoval taktiež na skutočnosť, že pokiaľ mal požiar vzniknúť od zapálenej periny, poškodená by nemala obhorené, tak ako to uviedol súd prvého stupňa vo svojom rozsudku, čo prevzal aj odvolací súd, len nohy. Na základe uvedeného dovolateľ namietal, že
jeho názoru, si súdy nižšieho stupňa povyberali z jeho výpovedí, len to čo im vyhovovalo a rozpory svedčiace v jeho prospech nechali bez povšimnutia, čím porušili jeho právo na obhajobu, keďže zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že sa mal dopustiť konania tak, ako je uvedené v takzvanej skutkovej vete rozsudku okresného súdu a ani z jednej svedeckej výpovede prednesenej na hlavnom pojednávaní nevyplýva, že motívom jeho konania malo byť zavraždenie jeho priateľky, pričom súdy nižšieho stupňa vzhľadom na jeho priznanie v prípravnom konaní tento motív ani nezisťovali, avšak priznanie obžalovaného nie je absolútnym dôkazným prostriedkom a nezbavuje orgány činné v trestnom konaní a súd povinnosti zadokumentovania dôkazov v prospech aj neprospech obvineného, navyše procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov nie je absolútna, a aj hodnotenie dôkazov má svoje limity (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 438/11) s tým, že odsudzujúci výrok súdu musí vyplynúť zo zákonom stanoveného procesu zisťovania, vykonania a následného vyhodnotenia rozhodujúcich skutočností tak, aby sa skutkové závery súdneho rozhodnutia neocitli v (extrémnom rozpore) s vlastným obsahom vykonaných dôkazov (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 84/94). V tejto súvislosti obvinený vyjadril názor, že takzvaná skutková veta rozsudku okresného súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ktoré je v hrubom rozpore s takýmto rozhodnutím súdu. Opätovne namietal, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by mal konať s motívom zavraždenia svojej priateľky, tak ako sa to uvádza v dotknutej skutkovej vete. Porušenie práva na obhajobu vzhliadol dovolateľ aj v skutočnosti, že súd prvého stupňa neakceptoval jeho námietky a vychádzal iba zo znaleckého posudku (MUDr. Q. Z.), ktorý nemohol byť riadnym a spoľahlivým dôkazom a podkladom pre rozhodnutie súdu, keďže uvedený znalec pri vypracovaní jeho posudku vychádzal len z výpovedí z prípravného konania, ktoré obvinený odmieta, pričom súd prvého stupňa odmietol aj jeho návrh na vypracovanie revízneho znaleckého posudku k posudku horeuvedeného znalca. V tejto súvislosti vyjadril názor, že pokiaľ by znalec vychádzal z riadneho vyšetrenia jeho duševného stavu a všetkých výpovedí v súhre a jednotlivo, závery znaleckého posudku by museli byť iné, keď navyše znalec nemal k dispozícii jeho výpoveď z hlavného pojednávania, z ktorej vyplýva, že podrobnosti samotného skutku si obvinený nepamätá a nemal k dispozícii ani výpoveď svedkýň T. E. a A. O., ktoré jednoznačne mohli mať vplyv na závery jeho znaleckého posudku, keďže aj svedkyňa T. E. uviedla, že ráno po skutku bol v šoku, triasol sa, hovoril nesúvisle a opakoval „G. mi zhorela". Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku namietal, že súdy nižšieho stupňa nesprávne právne kvalifikovali ustálený skutok, pokiaľ jeho konanie posúdili ako trestný čin vraždy, napriek tomu, že nedošlo k naplneniu všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty uvedeného trestného činu. Vyjadril názor, že zistený skutok, zo spáchania ktorého bol uznaný vinným, mal byť posúdený ako trestný čin opilstva
1 Trestného zákona a to aj z dôvodu, že nemal v úmysle svoju družku zavraždiť, naopak, chcel ju z horiacej chatky vyniesť von, čo sa mu pre veľký oheň nepodarilo, preto ju nakoniec preniesol len mimo horiaceho paplóna, pričom pravdivosti jeho tvrdení nasvedčuje skutočnosť, že mal obhorené vlasy. Pri nesprávnej právnej kvalifikácii zisteného skutku súdy nižšieho stupňa nebrali do úvahy skutočnosť, že bol pod vplyvom návykovej látky a z toho dôvodu bol v stave nepríčetnosti, čo odôvodňuje posudzovanie skutku
1 Trestného zákona. Namietal, že tvrdenia o nesprávnej kvalifikácii skutku z dôvodu, že bol pod vplyvom alkoholu a z toho dôvodu v stave nepríčetnosti, adresoval súdu viackrát, pričom v tejto súvislosti poukázal na úradný záznam zo
názoru dovolateľa, základom pri posudzovaní jeho konania, pritom skutočnosť, že sa snažil svoju priateľku zachrániť pred ohňom, nebola v celom konaní zobratá v úvahu, hoci o takomto priebehu skutkových okolností svedčia znalecké posudky, v ktorých sa uvádza ako centrum požiaru miesto vpravo v rohu chatky, t. j. vpravo pri posteli, na ktorej ležala poškodená a kde ju mal obvinený po hádke fyzicky napadnúť, avšak jej telo ležalo pri dverách. V prospech jeho tvrdenia o snahe poškodenú pred ohňom zachrániť svedčí aj skutočnosť, že požiar najprv nahlásili susedia a až následne obvinený, keďže v tom čase zachraňoval poškodenú. Vykonanými dôkazmi nebolo,
názoru dovolateľa jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutok, za ktorý bol odsúdený, spáchal zavinene vo forme úmyslu, či už priameho alebo nepriameho. V súvislosti s kvalifikovaním jeho konania ako trestného činu vraždy
1, ods. 2 písm.
ktorého možno spáchanie činu na osobe vyššieho veku v zmysle § 139 ods. 2 Trestného zákona považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, len pri úmyselnom trestnom čine, zároveň sa vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený je vyššieho veku a aby túto okolnosť spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin. Na tomto podklade obvinený namietal, že vek poškodenej nijako nesúvisel so zisteným skutkom a spáchaným trestným činom, nezohrával žiadnu úlohu pri okolnostiach, ku ktorým došlo, t. j. pri hádke medzi obvineným a poškodenou a následnom ublížení na zdraví s následkom smrti. Zjavne nesprávny je preto,
názoru dovolateľa, záver súdu prvého stupňa, ako i názor odvolacieho súdu, že práve vek poškodenej mal viesť obvineného k útoku, za ktorý bol odsúdený. Namietal, že použitie § 139 ods. 2 Trestného zákona nebolo na mieste a bolo použité iba z dôvodu, že poškodená mala v čase skutku 65 rokov, avšak,
názoru obvineného, bolo jeho použitie vzhľadom na okolnosti skutku len účelové. Poukazujúc na ustanovenia § 168 ods. 1 a § 176 ods. 2 Trestného poriadku zdôraznil povinnosť súdu náležite svoje rozhodnutie odôvodniť ako súčasť práva obvineného na spravodlivý proces (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 226/2006, ÚS 46/2005, II.ÚS 210/2008, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kraska proti Švajčiarsko). Odvolací súd,
názoru obvineného, nedal uspokojivú odpoveď na podstatnú časť dôvodov jeho odvolania, a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľne a nedostatočné. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Bratislave zo
c) Trestného poriadku uvedené dovolanie odmietol. V podanom vyjadrení prokurátor ďalej poukázal na najvyšším súdom formulované dôvody odmietnutia dotknutého dovolania a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, podané dovolanie
c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí odmietol. Vlastnoručným podaním doručeným súdu prvého stupňa 19. novembra 2020 označeným ako „Právo na súdnu a inú právnu ochranu"
čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, obvinený namietal porušenie uvedeného práva. Vyjadril názor, že v jeho prípade bolo nezákonné všetko, a to od vyšetrovania, až po vynesenie rozsudku. Konkrétne namietal, že v pozícii zadržaného bol vypočutý bez advokáta, jeho priznanie ku skutku vyšetrovatelia získali nezákonne pod sľubom nižšieho trestu, čo nesplnili, nič nevyriešili, iba sa uspokojili s jeho tvrdeniami a prípad expresne rýchlo po 4 mesiacoch uzavreli, prokurátorka namiesto toho, aby spis vrátila, odstúpila ho sudcovi JUDr. Stanislavovi Dutkovi, ktorý miesto toho, aby obžalobu na predbežnom prejednaní obžaloby neprijal, obvinenému ozrejmil aký trest mu dá, čím porušil zákon, a preto mal byť vylúčený. Vo vlastnoručných podaniach, ktoré boli Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručené 30. septembra 2021, 24. novembra 2021, 8. decembra 2021 a 16. februára 2022 obvinený opätovne uvádzal skutočnosti už prezentované v podanom dovolaní s tým, že znova namietal postup vyšetrovateľa, ako aj prokurátorky, ktorá
jeho názoru podala nezákonnú obžalobu postavenú len na jeho výsluchu z prípravného konania, preto (pre jej nezákonný postup) podal na ňu trestné oznámenie. Ďalej rozporoval priebeh skutkového deja prezentovaný v obžalobe a opakovane namietal postup konajúcich súdov. V podaniach na (č. l. 1110-1132), ktoré boli 3. septembra 2020 postúpené Krajskou prokuratúrou v Bratislave súdu prvého stupňa, obvinený v podstate totožným spôsobom, ako v horeuvedených podaniach, namietal postup orgánov činných v trestnom konaní, súdov, vyjadroval nesúhlas s ich rozhodnutiami, priebehom úkonov, ako aj zistenými skutkovými závermi. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd") ako súd dovolací [§ 377 Trestného poriadku] pred vydaním rozhodnutia o dovolaní posúdil naplnenie procesných podmienok pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podane´ proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku, dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie situácia spočívajúca v tom, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiaden trestný čin, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho/miernejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda proces založený na tom, že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu (primerane napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Tdo/29/2018, 2Tdo/6/2019, 5Tdo/48/2018). Naposledy citované ustanovenie teda slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb a jeho znenie za bodkočiarkou vylučuje možnosť úspešne sa domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené, s výnimkou uvedenou v ustanovení § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, a ktorý je vymedzený v takzvanej skutkovej vete napadnutého rozsudku, zodpovedá znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu, pod ktorú bol napadnutým rozsudkom podradený. Obvinený P. C. bol v úvode označeným rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy
1, ods. 2, písm.
1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona sa obzvlášť závažného zločinu vraždy dopustí ten, kto iného úmyselne usmrtí a taký čin spácha na chránenej osobe.
1 písm. e) Trestného zákona sa chránenou osobou rozumie osoba vyššieho veku, ktorou
3 Trestného zákona je osoba staršia ako 60 rokov. Skutok, ktorým sa obvinený uznáva za vinného, musí byť v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal všetkým znakom skutkovej podstaty trestného činu, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného (bližšie rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 12/2009), a to vrátane znaku, ktorý podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Znak dotknutej skutkovej podstaty - spáchanie vyššie uvedeného obzvlášť závažného zločinu na chránenej osobe - osobe vyššieho veku, je vyjadrený v skutkovej vete rozsudku okresného súdu prostredníctvom formulácie „... udrel poškodenú G. N., narodenú XX.XX.XXXX v C. masívnym popolníkom do oblasti temena hlavy ...", z ktorej je však zrejmé iba to, že obeť trestného činu spáchaného obvineným napĺňa zákonnú definíciu osoby vyššieho veku (§ 127 ods. 3 Trestného zákona), ktorá je chránenou osobou [§ 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona].
2 Trestného zákona ustanovenie odseku 1 (chránená osoba) sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby. V zmysle vyššie citovaného § 139 ods. 2 Trestného zákona teda možno spáchanie činu voči (na) osobe vyššieho veku považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, len ak páchateľ vedel, že poškodená je osobou vyššieho veku a ak túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin [primerane už spomínané rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") pod číslom 117/2014]. Z formulácie skutkovej vety napadnutého rozsudku pritom nijako nevyplýva, že by spáchanie tohto činu bolo z hľadiska obvineného subjektívne ovplyvnene´ súvislosťou s vekom poškodenej, ktorú s ohľadom na to je potrebné považovať za osobu vyššieho veku. Preto okresný súd nepostupoval správne, keď konanie obvineného ustálené v takzvanej skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa právne posúdil aj
2 písm. c) Trestného zákona, pretože okresným súdom ustálená skutková veta, ktorú krajský súd bezo zmeny akceptoval, neobsahuje žiadne konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by vyjadrovali súvislosť medzi skutočnosťou, že v osobe poškodenej išlo o osobu vyššieho veku a konaním obvineného v tom smere, že by si obvinený túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodenej, umocnením účinku trestného činu voči poškodenej, alebo inou okolnosťou, ktorá zakladala alebo podporovala rozhodnutie obvineného spáchať trestný čin (uvedenie dátumu narodenia poškodenej v takzvanej skutkovej vete vyššie označeného rozsudku súdu prvého stupňa vyjadruje len to, že v osobe poškodenej ide o osobu vyššieho veku, nie však, ako to už bolo uvedené, súvislosť medzi konaním obvineného a touto okolnosťou), pričom uvedenie takejto skutočnosti v dôvodoch rozhodnutia, keďže ustáleným skutkom sú len tie skutkové okolnosti, ktoré sú uvedené vo výrokovej časti (len tá je záväzná) v takzvanej skutkovej vete rozhodnutia, nestačí. Následne nesprávne postupoval aj krajský súd, keď s takýmto právnym posúdením konania obvineného (skutku) sa stotožnil, tento nedostatok nenapravil a odvolanie obvineného postupom
Vzhľadom na to, že okresný súd zistený skutok z vyššie rozvedených dôvodov nesprávne právne posúdil a krajský súd sa s takýmto právnym posúdením dotknutého skutku stotožnil, tento nedostatok nenapravil, jeho postupom došlo k porušeniu zákona, a to § 145 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, § 319 Trestného poriadku a k naplneniu dôvodu dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku. Preto najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. V novom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne rozhodnúť o odvolaní obvineného a jeho konanie pojaté do skutku uvedeného v takzvanej skutkovej vete rozsudku okresného súdu opätovne právne posúdiť pri súčasnej viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 1 Trestného poriadku. A aj keď obvinený v prejednávanej veci podal v poradí už druhé dovolanie, pričom v zásade platí, že ak najvyšší súd už raz o určitej konkrétnej námietke rozhodol v tom smere, že žiaden dovolací dôvod nenapĺňa, s ohľadom na prekážku „res iuidicata" (právoplatne rozhodnutej veci) nemôže túto námietku pri ďalšom dovolaní z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov opätovne preskúmavať (primerane rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Tdo/63/2018 z
4 Trestného poriadku zadržanú osobu policajt bezodkladne oboznámi s dôvodmi zadržania a vypočuje ho a vzhľadom na obmedzenú použiteľnosť výpovede v pozícii podozrivého, orgány činné v trestnom konaní obvineného vypočuli aj keď bol ešte pod vplyvom alkoholu. Táto výpoveď však ako to plynie z obsahu spisu, ale aj odôvodnení napadnutých rozhodnutí, nebola použitá ako podklad pre rozhodnutie súdov nižšieho stupňa, okresný a krajský súd na ňu neprihliadli. Súdy nižšieho stupňa opreli svoje rozhodnutie aj (teda nielen) o výpoveď obvineného z prípravného konania, ktorú predniesol
1 písm. c) Trestného poriadku, ale ani žiaden iný nenapĺňa (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom R 116/2014). Navyše vykonanie uvedeného dôkazu obvinený ani nenavrhol, išlo o návrh prokurátora, pričom na hlavnom pojednávaní vykonávanom súdom prvého stupňa
diktátu vyšetrovateľa. Teda použité výrazové prostriedky a štylistika zápisnice o výpovedi obvineného nemusia nevyhnutne odrážať intelektovú úroveň obvineného, keďže môže ísť o výrazové prostriedky a štylistiku vyšetrovateľa, vyšetrovateľ iba nesmie zmeniť význam toho, čo obvinený povedal. Za účelom kontroly totožnosti obsahového významu výpovede obvineného, zápisnicu o tomto úkone podpisuje obvinený a taktiež jeho obhajca. Obdobne tak, ak zápisnicu o výpovedi dotknutej osoby opakovane spisuje ten istý vyšetrovateľ v krátkom čase po sebe (o tých istých udalostiach) je prirodzené, že používa podobné alebo rovnaké výrazové prostriedky alebo štylistiku. Zhrnúc vyššie uvedeného je nutné konštatovať, že postupom súdov nižšieho stupňa, na podklade ktorého odmietli vykonať dôkaz výsluchom vyšetrovateľa, nedošlo
názoru najvyššieho súdu k porušeniu žiadnych práv dovolateľa. Ani najvyšší súd neuveril tvrdeniu obvineného, že si na časť skutkového deja spočívajúcu v tom, že poškodenú trikrát udrel popolníkom do hlavy, nepamätá. Obvinený detailne priebeh skutku vrátane úderov popolníkom v súlade so závermi znaleckého dokazovania z odboru zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo, dokumentujúceho zranenia poškodenej a mechanizmus ich vzniku, popísal vo svojej výpovedi prednesenej v prípravnom konaní
Trestného zákona, keďže predpokladom aplikácie tohto ustanovenia je skutočnosť, že obvinený sa požitím návykovej látky privedie do stavu nepríčetnosti, čo v prejednávanej veci znamená, že obvinený by musel konať v stave patickej opitosti, ktorú však znalec z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria MUDr. Q. Z. u obvineného nezistil. Pokiaľ obvinený v tejto súvislosti namietal, že dotknutý znalec nedisponoval informáciou, že „mal výpadky pamäte", keďže v prípravnom konaní túto skutočnosť nezmienil, naopak predstieral, že si na priebeh skutku pamätá, čo mohlo mať vplyv na jeho závery, k tomu je potrebné uviesť, že v prvom rade s ohľadom na už vyššie uvedené, nie je možné tvrdenia obvineného o nepamätaní si na priebeh skutku akceptovať, uveriť im, navyše znalec si urobil sám svoje vyšetrenie dovolateľa, v rámci ktorého sa obvinený vyjadril aj ku skutku, pričom ako to vyplýva z posudkovej časti znaleckého posudku, ale aj vyjadrenia znalca na hlavnom pojednávaní (
1 Trestného poriadku, vzhľadom na to, že porušenie trestu uloženého súdom nezakladá u sudcu, ktorý vo veci rozhodoval žiaden pomer k veci, obvinenému, jeho zástupcom, ale ani k inému orgánu činnému v tomto konaní. Taktiež nič nenasvedčuje pravdivosti tvrdenia obvineného, že sudca súdu prvého stupňa mu v rámci predbežného prejednania obžaloby vopred povedal, aký trest mu má v úmysle uložiť, čo by malo nasvedčovať jeho zaujatosti, keďže táto skutočnosť neplynie z obsahu zápisnice o tomto úkone a takýto postup súdu obvinený a ani jeho obhajkyňa pri predbežnom prejednaní obžaloby, ale ani na následnom hlavnom pojednávaní, ako to plynie z obsahu zápisníc o týchto úkonoch, nenamietali. Pokiaľ ešte obvinený v podanom dovolaní vo vzťahu k zaujatosti sudcu súdu prvého stupňa odkazoval na svoje predchádzajúce písomnosti podané ešte v základnom konaní, k tomu je potrebné uviesť, že v dovolacom konaní sa v zmysle § 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku uplatňuje tzv. obmedzený revízny princíp,
ktorého rozsah a hĺbka dovolacieho prieskumu je určovaná výhradne obsahom dovolania. Osoba oprávnená na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku teda musí v dovolaní špecifikovať, ktorú časť rozhodnutia napáda (či spochybňuje zákonnosť rozhodnutia ako celku, alebo len niektorý/é z jeho výrokov; prípadne aj konanie, ktoré predchádza tomu zodpovedajúcej časti), a v nadväznosti na to uviesť konkrétne chyby, ktoré majú nezákonnosť dotknutej časti rozhodnutia zakladať. Zodpovednosť za kvalitu podaného dovolania tak znáša sám dovolateľ (kvalifikovane zastúpený obhajcom), keďže iba ten svojimi námietkami určuje mantinely prieskumnej povinnosti dovolacieho súdu; najvyšší súd nemôže na seba preberať vlastnú aktivitu dovolateľa a iniciatívne zisťovať chyby v napadnutom rozhodnutí alebo aj v jemu predchádzajúcom konaní, ktoré by zodpovedali niektorému z prípustných dovolacích dôvodov. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe pritom zároveň platí, že viazanosť najvyššieho súdu dôvodmi podaného dovolania v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa netýka ich formálno-právneho uplatnenia v zmysle § 371 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku, ale vecných chýb, ktoré dovolateľ v podaní namietol (rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke pod č. 120/2012). Dovolacie konanie je teda výsostne návrhovým konaním, nie je preto úlohou dovolacieho súdu domýšľať si, či hľadať, v čom by mohli spočívať konkrétne dôvody obvineného námietok (primerane napríklad rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 518/2019). Navyše dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným a záväzným rozhodnutiam súdov predstavuje výrazný zásah do právnej istoty a stability právnych vzťahov v právnom štáte. Aj z uvedeného dôvodu je dovolanie určené k náprave najzásadnejších a zákonom taxatívne vymedzených procesných a hmotnoprávnych vád, ktoré by svojimi dôsledkami mohli zásadne ovplyvniť trestné konanie, respektíve jeho procesný výsledok. (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 57/2007). Preto pokiaľ obvinený sám nepovažoval námietky prednesené pred súdmi nižšieho stupňa za tak významné, aby ich zopakoval v podanom dovolaní, nejde o námietky, ktoré by mohli mať zásadný vplyv na jeho postavenie. Vzhľadom na to, že najvyšší súd zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu s tým, aby odvolací súd vec opätovne prejednal a rozhodol, sú námietky týkajúce sa trestu v zásade predčasné. Každopádne dovolací dôvod
1 písm. h) Trestného priadku je naplnený až vtedy, keď súd nižšieho stupňa uloží taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa alebo uloží trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Otázka primeranosti je trestu je však z dovolacieho prieskumu s ohľadom na uvedené zákonné ustanovenie vylúčená. Týmto rozhodnutím dovolacieho súdu sa vec dostala do štádia odvolacieho konania, v rámci ktorého, ako to už bolo vyššie uvedené bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť o odvolaní obvineného. Najvyšší súd pripomína, že dovolanie bolo podané len v prospech obvineného P. C., a preto bude krajský súd v ďalšom konaní limitovaný zásadou zákazu reformatio in peius v zmysle § 391 ods. 2 Trestného poriadku. II.
2 Trestného poriadku ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto treste zruší, rozhodne súčasne o väzbe.
1 písm. a), písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest, alebo bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil a ak vzhľadom na osobu obvineného, povahu alebo závažnosť trestného činu, pre ktorý je trestne stíhaný, nie je v čase rozhodovania o väzbe možné väzbu nahradiť
Na základe doteraz zabezpečených dôkazov možno,
názoru najvyššieho súdu, urobiť záver o tom, že z nich plynúce skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bola na obvineného P. C. podaná obžaloba, bol spáchaný, pričom je nepochybné, že má znaky trestného činu a sú tu dôvody na podozrenie, že ho spáchal obvinený P. C.. Aj
názoru najvyššieho súdu doposiaľ vykonané dokazovanie a z neho plynúce skutočnosti, opierajúc tento záver najmä o výsledky znaleckého dokazovania z odvetvia súdneho lekárstva popisujúce mechanizmus vzniku zranení poškodenej v súlade s výpoveďou obvineného z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.