Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Obdo/15/2022 Identifikačné číslo spisu: 6107209525 Dátum vydania rozhodnutia: 31.05.2022 Meno a priezvisko: Mgr. Soňa Pekarčíková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 420písm.

f/ C. s. p. nie je procesne prípustné, nakoľko odvolací súd neznemožnil realizáciu jemu patriacich procesných práv. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu vyvodenému podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. najvyšší súd uviedol, že odvolací súd svojím výkladom prejav vôle zmluvných strán nedoplnil, ak predmetnú Zápisnicu kvalifikoval podľa účelu, na ktorý mala slúžiť, ako dohodu o urovnaní. Z uvedeného dôvodu dovolací súd uzavrel, že dovolateľom označený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2012, sp. zn. 3Cdo/81/2011, nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax, od ktorej sa odvolací súd odklonil, nakoľko sa na predmetné konanie nedá aplikovať. Ohľadom dovolateľom namietnutého nesprávneho právneho posúdenia výšky zákonných úrokov z omeškania dovolací súd dodal, že tento žalobcom vymedzený dovolací dôvod opretý o ust. § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. neumožňuje, aby bol na jeho základe uskutočnený meritórny dovolací prieskum, nakoľko tento dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 C. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru,

§ 420písm.

f/ C. s. p. ani podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/, b/ C. s. p. prípustné nie je, a preto ho dovolací súd v súlade s ust. § 447 písm. f/ C. s. p., odmietol. 34. Na základe ústavnej sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) nálezom zo dňa 25. januára 2022, sp. zn. IV. ÚS 486/2021 rozhodol, že základné právo žalobcu (resp. sťažovateľa) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením najvyššieho súdu zo dňa 30. júna 2020, sp. zn. 2Obdo/23/2020 boli porušené. Uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 30. júna 2020, sp. zn. 2Obdo/23/2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. 35. Ústavný súd po posúdení veci dospel k záveru, že postup právneho posudzovania dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. a jeho popísanie v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sú dostatočné, jednotlivé námietky, ktoré sťažovateľ formuloval v podanom dovolaní, posúdil dovolací súd materiálnym spôsobom, teda podľa ich skutočného obsahu, konfrontoval ich so závermi všeobecných súdov, z čoho vyvodil, že sťažovateľom namietané nedostatky nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p., a preto z uvedeného dôvodu nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces. 36. K vymedzeniu právnej otázky v zmysle § 432 C. s. p. Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že sťažovateľ relevantnú právnu otázku vymedzil v článku VIII dovolania a je zrejmé, že za nesprávne vyriešenú právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie vo veci samej, považuje otázku právneho posúdenia úrokov z omeškania, vzhľadom na povahu účastníkov (subjekty obchodného práva), pri vzniku záväzkového vzťahu, z ktorého podľa sťažovateľa vyplýva, že išlo o obchodnoprávny vzťah, a preto sa aj úroky z omeškania musia spravovať obchodným právom. Sťažovateľ tiež popisuje právne posúdenie veci vykonané odvolacím súdom, ktoré považuje za nesprávne, pokiaľ odvolací súd úroky z omeškania posúdil podľa predpisov občianskeho práva, neberúc do úvahy, že sťažovateľ ako žalobca je obchodnou spoločnosťou (podnikateľom podľa § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka) a žalovaný je príspevkovou organizáciou v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka sa naň vzťahuje Obchodný zákonník), zdôrazňujúc, že zmluva o dielo z 15. januára 2004 bola medzi nimi uzatvorená v zmysle § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Ústavný súd upriamil pozornosť na dovolanie žalobcu, v ktorého závere jednoznačne uviedol, že podáva dovolanie podľa § 421 C. s. p., čo nezameniteľne a jednoznačne spadá pod dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. Najvyšší súd k vymedzeniu prípustnosti dovolania sťažovateľa podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. konštatoval, že právna otázka nie je dostatočne vymedzená, čo mu neumožnilo uskutočniť meritórny prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu. 37. Podľa názoru ústavného súdu je právna otázka sťažovateľom v dovolaní vymedzená dostatočne, a preto sa nestotožnil s názorom najvyššieho súdu, že právna otázka nebola vymedzená tak, ako to požaduje § 432 C. s. p. Ústavný súd Slovenskej republiky dodal, že najvyšší súd nesmie vykladať splnenie podmienky prípustnosti dovolania reštriktívne tak, že k meritórnemu prieskumu ani nedôjde, ako to bolo v prípade sťažovateľa. Najvyšší súd totiž najskôr skúma, o akú právnu otázku má ísť, a až následne sa zaoberá tým, či od jej vyriešenia záviselo rozhodnutie vo veci samej a o aký predpoklad prípustnosti ide [§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ C. s. p.]. Ústavný súd v danej súvislosti odkázal na svoje rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 51/2020, v ktorom sa touto otázkou zaoberal, pričom uviedol, že najvyšší súd nie je vymedzením prípustnosti dovolania viazaný. Je vecou najvyššieho súdu, aby sám určil, pod ktorý dôvod prípustnosti môže danú právnu otázku podradiť a skúmať prípustnosť dovolania týkajúcu sa nastolenej právnej otázky v celej šírke § 421 ods. 1 C. s. p., teda podľa písm. a/, b/ a c/. 38. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 C. s. p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.), viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (§ 134 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. - ďalej len „zákon č. 314/2018 Z. z.“) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je čiastočne dôvodné. 39. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. 40. Podľa § 420 C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak:

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo
6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 41. V zmysle ust. § 420 C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo, ktorým sa konanie končí, ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú vymenované v § 420 písm. a/ až f/ C. s. p. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné podľa ust. § 420 C. s. p., je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej, alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 C. s. p., dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a/ až f/ C. s. p. pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto ustanovení. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. a/ až f/ C. s. p. irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo, alebo nedošlo. 42. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje z ust. § 420 písm. f/ C. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú:
7. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
8. b)nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 43. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. 44. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 45. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R129/1999). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. 46. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ nemôže byť ani časť rozhodnutia (jeho odôvodnenie), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol. 47. Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu v časti odôvodnenia s tým, že pokiaľ sa odvolací súd nestotožnil ani s jedným odvolacím dôvodom namietaným žalovaným, mal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a nebol vo zvyšnej časti oprávnený preskúmavať rozhodnutie súdu prvej inštancie. Inými slovami odvolací súd preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie nad rozsah dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní, čím porušil žalobcovo právo na spravodlivý súdny proces. Podľa dovolateľa mal odvolací súd postupovať v súlade s prejednávacou zásadou podľa Civilného sporového poriadku, a nie vyhľadávacou (inkvizičnou). 48. Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 49. Dovolací súd uvádza, že za porušenie práva na spravodlivý proces sa považuje v zmysle rozhodovacej činnosti ústavného súdu situácia, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodní a nevysporiada sa so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými sporovými stranami, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. V takom prípade všeobecný súd svojim postupom založí nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní, pričom zásada právneho štátu ľubovôľu v rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje; len vecne správne rozhodnutie a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy. 50. K namietanej arbitrárnosti rozhodnutia, dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. R II. ÚS 78/95 zo dňa 16. marca 2005, z ktorého vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré preskúmava v odvolacom konaní. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. (od 1. júla 2016 § 220 ods. 2 C. s. p. - pozn. dovolacieho súdu). 51. K prejednávacej zásade dovolací súd uvádza, že táto spočíva v tom, že je povinnosťou sporových strán navrhovať dôkazy. Z toho dôvodu súd vykoná len tie dôkazy, ktoré navrhli jednotlivé strany sporu v priebehu konania. Dôkazy môže súd vykonať aj bez návrhu, avšak len v zákonom ustanovených prípadoch. V danom prípade odvolací súd postupoval v zmysle ust. § 383 C. s. p., podľa ktorého je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Odvolací súd zopakoval a doplnil dokazovanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy navrhované stranami. Zároveň odvolací súd skonštatoval nedostatočne zistený skutkový stav v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý mal za následok iné právne posúdenie veci, k akému dospel odvolací súd. 52. Doplnenie dokazovania predstavovalo oboznámenie strán sporu s obsahom externého pamäťového disku v tej časti, v ktorej sa mu dal otvoriť aj s dôkazom predloženým žalobcom v listinnej podobe založenom v priehľadnom obale označenom pod por. č. 0, ku ktorému bola priložená aj disketa a externý pamäťový disk a s jeho prílohami č. 3 a 4, ako listinami kopírujúcimi sčasti pôvodný a nový stav na elektronických médiách, obsahom prílohovej obálky čl. 222, súčasťou ktorej je aj príloha 8 - opravená tabuľka dlžoby, ktorú zasielala N. Z. Múzeu SNP dňa 24. februára 2006, listom bývalého riaditeľa žalobcu, p. Z., zo dňa 14. marca 2006 adresovaného Múzeu SNP o priebehu uzatvárania zmluvy o dielo dňa 15. januára 2004, zápisom z kontrolného dňa fyzickej inventarizácie uskutočneného dňa 24. apríla 2006 v Múzeu SNP za účasti Ministerstva kultúry SR a jeho pracovníkov JUDr. O. K. a Ing. Z.U., za žalobcu Ing. N. Z. a za žalovaného Mgr. A. M., Ing. M. C., PhDr. Mgr. V. E., PhDr. B. A., CSc. Bc. B. W. a B. O., s prehľadom úrokových sadzieb NBS pre občanov, ktorá bola platná v rozhodujúcom období (k 26. júla 2006), listom Ministerstva kultúry SR zo dňa 28. februára 2006, ktorým žiadalo žalovaného o predloženie výstupov z uskutočnených rokovaní do 15. marca 2006, listom zo dňa 23. marca 2006, kde bol posunutý termín pre ukončenie fyzickej inventarizácie na žiadosť žalovaného MK SR do 7. apríla 2006, pričom žiadosť žalovaného zo dňa 17. marca 2006 je jeho prílohou, listom žalovaného označeným ako Stanovisko vo veci požiadavky žalobcu zo dňa 18. októbra 2006, ktoré obsahuje genézu celej situácie, listom žalobcu s dátumom 15. marca 2005 označeným ako Príloha č. 2 k odovzdávaciemu protokolu o zaslaní dvakrát projektu skutočného vyhotovenia expozície Múzea SNP, listom štatutárneho zástupcu žalovaného zo dňa 13. marca 2006, ktorý je súčasťou vyjadrenia žalovaného zo dňa 28. júla 2017, inventarizačným zápisom z DIK č. 1 zo dňa 25. júla 2006, z ktorého vyplýva, že u žalobcu bola vykonaná inventarizácia majetku a záväzkov k 30. júna 2006 na základe príkazu súčasného pána riaditeľa č. 7/2006 z 29. mája 2006, ktorá nevykazuje žiadne rozdiely oproti účtovnému stavu majetku, inventarizačným zápisom z dielčej inventarizačnej komisie č. 2 z 24. júla 2006, Protokolom o výsledku kontroly vyhotoveným Ministerstvom kultúry SR, odbor rezortnej kontroly, ktorá sa uskutočnila na základe poverenia č. 14/2006 z 30. mája 2006 u žalovaného ohľadom dodržiavania zákonnosti pri nadobúdaní a zhodnocovaní majetku štátu v správe Múzea pri reinštalácii expozície Nová expozícia Múzea SNP k 60. výročiu SNP a výsluchom právnych zástupcov strán sporu. 53. Dovolací súd preto opätovne konštatuje, že odvolací súd nevykonal nové dôkazy z vlastnej iniciatívy, ale na návrh sporových strán, čím nedošlo k porušeniu prejednávacej zásady. Uvedený postup odvolacieho súdu dovolací súd neposúdil ako zásah do sporu alebo pomáhanie niektorej zo sporových strán, teda ako neprípustné. 54. K tvrdeniu žalobcu o tom, že pokiaľ strana sporu riadne nevymedzila dôvody svojho odvolania, súd nemôže takéto nedostatky „konvalidovať“ svojou inkvizičnou procesnou aktivitou nad rozsah dôvodov odvolania, dovolací súd uvádza, že odvolací súd postupoval v súlade s ust. § 382 C. s. p. a vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ust. § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré môže byť pre rozhodnutie vo veci samej podstatné, čím nedošlo zo strany odvolacieho súdu k odstraňovaniu nedostatkov odvolania žalovaného, ale k zabezpečeniu možnosti sporových strán vyjadriť sa k použitiu ustanovenia, na ktoré dovtedy súd prvej inštancie neodkazoval a zabrániť tak vzniku prekvapivého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu bol preto v súlade so zákonom. 55. Dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 C. s. p. spĺňa, a preto ho možno považovať za preskúmateľný a ústavne akceptovateľný. 56. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že odvolací súd dospel k novému právnemu posúdeniu, a to na základe rovnakých skutkových zistení, ku ktorým už dospel súd prvej inštancie, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súd dospel, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci, prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). 57. Z obsahu dovolania žalobcu je zrejmá jeho námietka, že odvolací súd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania (posúdenie zápisnice ako dohody o urovnaní a Zmluvy o dielo v spojení s jej dodatkami ako aj zápismi z kontrolných dní, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní). Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 431 C. s. p. v spojení s § 420 C. s. p. a § 432 C. s. p. v spojení s § 421 C. s. p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie § 442 C. s. p., ktoré upravuje, že dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. 58. S prihliadnutím na argumentáciu dovolateľa nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 17. augusta 2016, sp. zn. I. ÚS/264/2016, podľa ktorého krajský súd preskúmavaním prvostupňového rozsudku nad rámec odvolania konal v rozpore s procesnými pravidlami obsiahnutými v Občianskom súdnom poriadku, a v konečnom dôsledku tak znemožnil sťažovateľke realizáciu tých práv, ktoré jej Občiansky súdny poriadok priznáva (napr. právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcim), dovolací súd uvádza, že dovolateľom uvedený nález ústavného súdu nemožno aplikovať na daný prípad. 59. Svoj názor dovolací súd odôvodňuje tým, že v náleze bol riešený prípad, kedy nebol odvolaním napadnutý výrok o trovách konania, ale odvolací súd v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil. V prejednávanom spore však žalovaný odvolaním napadol všetky výroky rozsudku súdu prvej inštancie. Tvrdenie dovolateľa, že mu odvolací súd svojím postupom (preskúmaním rozhodnutia súdu prvej inštancie nad rámec odvolacích dôvodov) znemožnil realizáciu jemu patriacich procesných práv, dovolací súd posúdil ako nedôvodné. K uvedenému záveru dovolací súd dospel s prihliadnutím na zápisnicu z pojednávania uskutočneného pred odvolacím súdom dňa 24. januára 2019. Z predmetnej zápisnice je zrejmé, že na pojednávaní sa zúčastnil právny zástupca žalobcu a žalovaný osobne spolu so svojím právnym zástupcom. Odvolací súd zhrnul, ktoré skutkové tvrdenia považoval za nesporné a ktoré za sporné a uviedol aj predbežný právny názor. Obidve sporové strany dostali možnosť vyjadriť sa na pojednávaní k vykonaným dôkazom ako aj k predbežnému právnemu posúdeniu. Nakoľko strany sporu nemali ďalšie návrhy na dokazovanie, bolo vyhlásené dokazovanie za skončené a došlo odvolacím súdom k vyhláseniu rozsudku. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd uzavrel, že postupom odvolacieho súdu nebolo žalobcovi v konaní znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa ust. § 420 písm. f/ C. s. p. Dovolací súd zároveň dodáva, že z obsahu dovolania je zrejmé, že pod dovolací dôvod vymedzený podľa § 420 písm. f/ C. s. p. spadá aj dovolateľom napadnutý III. výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým rozhodnutie súdu prvej inštancie v prvej výrokovej vete o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % za každý deň omeškania zo sumy 193 615,52 eur od 26. júla 2006 do zaplatenia zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol. V tejto súvislosti odvolací súd dostatočne a preskúmateľným spôsobom uviedol, že žalobca v konaní nepredložil žiadnu inú dohodu o zmluvnej pokute na nové práce a materiály okrem tej, ktorá bola obsiahnutá v zmluve o dielo. Z dôvodu, že táto dohoda nebola súčasťou zápisnice, odvolací súd uzavrel, že zmluvná pokuta nebola platne dohodnutá, a preto ju žalobcovi nepriznal. 60. Dovolací súd preto rovnako ako vo svojom skoršom rozhodnutí konštatuje,

§ 420písm.

f/ C. s. p., nie je procesne prípustné, z ktorého dôvodu jeho dovolanie proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu podľa § 447 písm. c/ C. s. p., v časti tohto dovolacieho súdu ako procesne neprípustné odmietol bez toho, aby sa mohol zaoberať dôvodnosťou dovolania. V tejto súvislosti dovolací súd zdôrazňuje, že jeho postup pri posudzovaní dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. bol podrobený testu ústavnosti, kedy ústavný súd vo vyššie uvedenom náleze uzavrel, že „jednotlivé dovolacie námietky dovolateľa ohľadom tzv. vád zmätočnosti posúdil dovolací súd materiálnym spôsobom, teda podľa ich skutočného obsahu, konfrontoval ich som závermi všeobecných súdov, z čoho vyvodil, že dovolateľom namietané nedostatky prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. nezakladajú, a preto z uvedeného dôvodu nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.“

1. V zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
2. Dovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
3. V prejednávanej veci žalobca prípustnosť svojho dovolania formálne vyvodzuje okrem iného aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.
4. K tomu dovolací súd uvádza, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 C. s. p.) táto otázka spadá. Prípustnosť podaného dovolania teda dovolací súd posudzuje vždy autonómne podľa jeho obsahu, keďže povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 432 C. s. p. nie je uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí prípustnosť podaného dovolania (I. ÚS 51/2020).
5. Vzhľadom na kasačnú záväznosť rozhodnutia ústavného súdu (§ 134 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z.) a poznajúc vlastnú rozhodovaciu prax, dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom nastolená právna otázka v kontexte skutkových okolností prejednávaného prípadu, kedy odvolací súd pri vzťahu pôvodne založeného zmluvou o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka, určil výšku úrokov z omeškania s plnením peňažného dlhu v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., bola vyriešená stanoviskom obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
6. septembra 2002, sp. zn. Obpj 3/2002, ZSR 20/2003, ktoré stanovisko spadá pod „ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2017).“
7. V tejto súvislosti s posúdením prípustnosti dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. poukazuje dovolací súd na nález Ústavného súdu z
8. júna 2020, sp. zn. I. ÚS 51/2020, v ktorom ústavný súd ,,poukazuje na potrebu citlivého prístupu pri posudzovaní, či je dovolací dôvod daný v tom zmysle, že dovolací súd nie je vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju sám?. V tomto dovolacom konaní je dovolaciemu súdu známe vyššie uvedené stanovisko obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
9. septembra 2002, sp. zn. Obpj 3/2002, ZSR 20/2003, v ktorom je vyslovený nasledovný právny záver: ,,Ustanovenie § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, nie je použiteľné pre určenie výšky úrokov z omeškania s plnením peňažného dlhu vo vzťahoch upravených Obchodným zákonníkom.“ V dôsledku uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že je daná prípustnosť dovolania podaného dovolateľom podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. a nie podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. (hoci túto dovolateľ subsumoval aj pod tzv. vadu zmätočnosti podľa ust. § 420 písm. f/ C. s. p., pozn. dovolacieho súdu).
10. Žalobca definoval ako právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, otázku právneho posúdenia úrokov z omeškania vzhľadom na povahu účastníkov (subjekty obchodného práva) pri vzniku záväzkového vzťahu, z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že išlo o obchodnoprávny vzťah, a preto sa aj úroky z omeškania musia spravovať obchodným právom. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase omeškania, podľa ktorého „ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 10 % vyššie, než je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska platná v prvý kalendárny deň kalendárneho polroka sa použije počas celého tohto polroka.“ Vzhľadom na uvedené dovolateľ stanovil výšku zákonných úrokov z omeškania v čase omeškania dlžníka na výšku 14,5 % ročne. Preto dovolateľ konštatoval, že odvolací súd nesprávne právne posúdil výšku úrokov z omeškania, ak postupoval podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom ku dňu
11. júla 2006 a určil celkovú výšku zákonného úroku z omeškania ku dňu
12. júla 2006 na 9 %, z ktorého dôvodu rozhodnutie súdu prvej inštancie v prvej výrokovej vete o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,04 % za každý deň omeškania zo sumy 193 615,52 eur od
13. júla 2006 do zaplatenia, zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 193 615,52 eur od
14. júla 2006 do zaplatenia a vo zvyšnej časti nároku na úrok z omeškania nad zákonnú sadzbu 9 % ročne žalobu, zamietol.
15. Z obsahu spisu je zrejmé, že medzi žalobcom, ktorý je obchodnou spoločnosťou (podnikateľom podľa § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka) a žalovaným, ktorý je príspevkovou organizáciou v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka sa naň vzťahuje Obchodný zákonník), bola dňa
16. januára 2004 uzatvorená zmluva o dielo v zmysle § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Dielo bolo žalobcom podľa zistení konajúcich súdov riadnym spôsobom ukončené a odovzdané žalovanému na základe Protokolu o odovzdaní diela dňa
17. augusta 2004, pričom žalovaný dielo od žalobcu prevzal. Žalobca vystavil faktúru podľa dodatku č. 3 k Zmluve o dielo na čiastočnú cenu diela a aj cenu prác ním naviac vykonaných, a to na základe obojstranne písomného odsúhlasenia obsiahnutého v Zápisnici zo dňa
18. marca
20. Dovolací súd ďalej zisťuje, že odvolací súd dotknutú Zápisnicu z dokončenia fyzickej inventarizácie Múzea SNP v Banskej Bystrici realizovanej v roku 2004 a vykonanej dňa
21. marca 2006, posúdil ako platnú Dohodu o urovnaní v zmysle ust. § 585 Občianskeho zákonníka (aplikujúc § 382 C. s. p., pozn. dovolacieho súdu). Odvolací súd uviedol, že touto Zápisnicou, resp. Dohodou o urovnaní si sporové strany upravili dovtedy sporné vzájomné práva a povinnosti vzniknuté na základe absolútne neplatných právnych úkonov vyplývajúcich zo záznamov z kontrolných dní a pôvodný nárok z bezdôvodného obohatenia nahradili novým, ktorý presne špecifikovali finančným ohodnoten