1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dôvodil tým, že žalobkyňa sa žalobou domáhala odstránenia oplotenia žalovanými 1/ a 2/ medzi svojím pozemkom, parcelou registra C č. XX/X zapísanou na LV č. XXXX pre k. ú. E. a pozemkami žalovaných, parcelami registra C č. XX/X a XX/X zapísanými na LV č. XX pre k. ú. E. z dôvodu, že oplotenie zasahuje 2 - 2,1 m do jej pozemku po celej jeho dĺžke (49,93 m), čím žalovaní z jej pozemku neoprávnene zaberajú asi 101,07 m2 (ďalej len sporný pozemok). Žalovaní poukázali, že medzi stranami je predovšetkým sporná otázka vlastníckeho práva, preto podali vzájomnú žalobu, ktorou sa domáhali určenia vlastníckeho práva k spornému pozemku. Predpokladom rozhodnutia v spore je tak bez ohľadu na vzájomnú žalobu vyriešenie otázky vlastníckeho práva k spornému pozemku. 1.
zamerania (r. 1977) a sporný pozemok naďalej užívali bez toho, aby ich v užívaní ktokoľvek spochybnil. Skutočnosť, že išlo o väčšiu výmeru, si ani po oplotení všimnúť nemuseli, keďže výmera sporného pozemku (107 m2) predstavovala z celkovej výmery užívanej žalovanými (907 m2, čo je súčet pozemkov výmery pozemkov žalovaných a sporného pozemku, t. j. 800 + 107 m2) menej ako 12 % - judikatúra akceptuje omyl vo veľkosti pozemku až do 50% (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2451/2011, 22Cdo/751/2011). Za pozemkom žalovaných parc. č. XX/X (záhrada) sa nachádzal pozemok susedy (parc. č. XX/X, v r. 1984 kúpený žalovanými), ktorý suseda užívala v rovnakej šírke ako žalovaní svoje pozemky vrátane sporného; žalovaní tak nemali žiaden dôvod pochybovať o šírke nimi užívaných pozemkov. Súd preto nemá pochybnosti o ich dobromyseľnosti. Z uvedeného potom vyplýva záver, že sú splnené všetky podmienky vydržania, pričom žalovaní nadobudli vlastnícke právo k spornému pozemku už k 1.1.1992. Súd sa teda už nezaoberal ich dobromyseľnosťou od tohto dňa ako to navrhla žalobkyňa. Vzájomná žaloba o určenie vlastníckeho práva je vzhľadom k vyššie uvedenému dôvodná, preto jej súd vyhovel; keďže sporný pozemok musí byť označený v zmysle katastrálneho zákona, súčasťou rozsudku je geometrický plán. Žalobu žalobkyne bolo potom ako nedôvodnú potrebné zamietnuť, keďže oplotenie, ktoré žalobkyňa žiadala odstrániť, nestojí na jej pozemku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd
1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) v spojení s § 255 ods. 1 CSP s ohľadom na plný úspech žalovaných v spore.
CSP potvrdil a žalovanému (?) priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2.1. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. K veci dal už len odpoveď na podstatnú odvolaciu argumentáciu žalobkyne. 2.2.
odvolacieho súdu žalobkyňa v odvolaní namietala nedostatok naliehavého právneho záujmu žalovaných na žalovanom určení vzájomnou žalobou a spochybňovala nadobudnutie vlastníckeho práva sporného pozemku žalovanými vydržaním rôznymi úvahami. Žalovaní ale postupovali správne, ak v spore o odstránenie plotu na základe žaloby žalobkyne podali vzájomnú žalobu, ktorou sa domáhali určenia vlastníckeho práva k časti nehnuteľnosti, na ktorej plot stojí. Vo všeobecnosti platí, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení vlastníctva nehnuteľnosti v prípade, ak má dôjsť na podklade vydaného rozsudku k správnemu zápisu do katastra nehnuteľností; tento záver platí najmä tam, kde žalobca uplatňuje argumenty alebo dôkazy,
ktorých by mal byť vlastníkom spornej nehnuteľnosti, inak povedané, ak po vydaní vyhovujúceho rozhodnutia, dôjde k zmene postavenia žalobcu, má naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Požadovaným určením sa ustáli a do budúcnosti vyrieši sporná otázka vlastníckeho práva, žalovaní nadobudnú isté postavenie (napokon aj žalobkyňa sa bude vedieť definitívne zariadiť s inou výmerou pozemku ako pôvodne rátala) a žalovaným nebude hroziť žiadna ujma, t. j. vzájomné vzťahy medzi stranami sporu budú ustálené a skutočný vzťah (doposiaľ vybudovaný na základe užívania veci) sa dá do súladu so vzťahom právnym (zápisom do katastra, ktorý doposiaľ nebol v súlade so skutočnosťou). Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci mali žalovaní 1/ a 2/ nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení v súlade s § 137 písm. c/ CSP. 2.3. Žalobkyňa v ďalšej časti odvolania vyjadrila pochybnosti o dobromyseľnosti žalovaných pri vydržaní vlastníckeho práva k časti nehnuteľnosti.
odvolacieho súdu ale prvoinštančný súd dôsledne v bodoch
odvolacieho súdu po právnej stránke nie sú relevantné ani úvahy žalobkyne o tom, či žalovaný 1/ ako starosta obce v minulosti vedel, resp. mohol vedieť o tom, že užíva s manželkou, žalovanou 2/ väčšiu výmeru pozemkov, ak zároveň žalobkyňa netvrdila a nepreukazovala, že v rozhodnom období (do 1.1.1992, kedy došlo k vydržaniu) boli žalovaní skutočným vlastníkom, t. j. obcou upozorňovaní na zásah do vlastníckeho práva. Práve naopak, žalovaní preukázali, že nehnuteľnosti k rozhodnému dátumu nerušene užívali. Nie je tiež podstatné, či žalovaní vedeli, alebo nevedeli o inštitúte vydržania, dôležité je, že to zistili včas a inštitút vydržania aplikovali relevantným spôsobom v súdnom konaní. Rovnako nemožno prihliadnuť na žalobkyňou spochybňovanú dobu výstavby plota, čím chcela zrejme spochybniť rozsah pozemkov užívaných žalovanými. Faktom je, že žalovaní si svoj nárok vyplývajúci im z protižaloby uplatnili v rámci svojich zákonných možností, v súlade s procesnými a hmotnoprávnymi právnymi normami (CSP, Občianskeho zákonníka) a svoj nárok riadnym spôsobom tvrdili a preukázali. Ak žalovaní tvrdili, že plot postavili v roku 1977 a plot tam do rozhodnutia súdu stál, dôkazné bremeno sa prenieslo na žalobkyňu a bolo jej povinnosťou, ak chcela žalovanými tvrdenú a preukázanú skutočnosť vyvrátiť, tvrdiť a preukázať, že plot bol postavený v inej dobe, napríklad počas priestupkového konania v roku 2017, ako to žalobkyňa tvrdila v odvolaní. Žalobkyňa však stavbu oplotenia z časového hľadiska počas konania na súde prvej inštancie ani nenamietala a nenavrhovala vykonať dokazovanie zamerané na dobu výstavby plota. 2.6. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie s použitím potvrdil a v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP voči v odvolaní neúspešnej žalobkyni.
1 písm. b/ CSP uviedla, že je absolútne vylúčené, aby bol držiteľ dobromyseľný pokiaľ omyl pri stavbe plota spravil úmyselne. Za otázku zásadného právneho významu z hľadiska posúdenia stavby plotu v prípade neúmyselného pochybenia, resp. omylu pri oploťovaní požadovala zodpovedať: „či je držba časti pozemku o výmere 107 m2 dobromyseľná, keď držiteľ
písomnej zmluvy zo dňa 18.4.1968 zriadil osobné užívanie pozemku o výmere 800 m2 (15x60m), pričom následne v rolu 1977 držiteľ oplotil 907 m2, t. j. o 107 m2 pozemku viac ako bol oprávnený užívať?" (otázka č. 1). Následne doplnila, že je absolútne vylúčená dobromyselnosť, keďže sa držiteľ dopustil omylu pri výstavbe plotu v dôsledku jeho nedbanlivosti. Pri danej stavbe plotu držiteľ vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery mal a mohol vedieť, že oplotiť bolo možné presne 800 m2 a nie 907 m2. Dovolateľka v tejto súvislosti odkázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/30/2010, z ktorého citovala a tiež na čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, s tým že súd zasiahol do jej práva vlastniť majetok. Za zásadnú právnu otázku
1 písm. b/ CSP žalobkyňa považovala i otázku: „či pokiaľ držiteľ pozemku úmyselne, alebo z nedbanlivosti oplotí v priamom rozpore s existujúcou zmluvou aj časť susedného pozemku, tak je potom držba tejto časti oploteného susedného pozemku dobromyseľná?" (otázka č. 2). Domnievala sa, že pokiaľ držiteľ pozemku úmyselne, alebo z nedbanlivosti oplotí väčšiu výmeru ako mu
existujúceho právneho titulu k pozemku prislúcha a zasiahne tak do iného vlastníckeho práva k susednému pozemku, tak je vylúčené, aby bola takáto držba časti susedného pozemku dobromyseľná. Tento záver vyplýva tiež z právnej logiky a preto žiada dovolací súd v tomto zmysle rozhodnúť. 3.2. Prípustnosť dovolania žalobkyňa vyvodzovala i z § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP tvrdiac, že v zmysle ustálenej judikatúry platí, že dražba v exekučnom konaní je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorý nie je odvodzovaný od predchádzajúceho vlastníka a preto argument odvolacieho súdu konštatujúci, že právny predchodca o vlastníctvo k daným 107 m2 k pozemku prišiel je irelevantný a nemá dopad na ňou nadobudnuté vlastnícke právo, keďže sa nejedná o derivatívne, ale o originárne nadobudnutie vlastníckeho práva. Právny záver odvolacieho súdu,
ktorého sa nie je možné prikloniť k danej argumentácii, pretože v roku 2017 nemohla ako vydražiteľ v exekučnej dražbe nadobudnúť sporný pozemok, ktorý žalovaní vlastnia od 1.1.1992 jeho vydržaním, je v rozpore s judikatúrou, ktorá potvrdzuje originárne nadobudnutie vlastníckeho práva v exekučnej dražbe (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/20/2011). Tiež v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 289/08 sa vlastníctvo nadobudnuté v exekučnej dražbe (čo je jeho prípad) v zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka považuje za „privilegovaný" (prioritný) spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, majúci prednosť pred vlastníckym právom nadobudnutým iným, zákonom predvídaným spôsobom, z ktorého rozhodnutia v rámci citácie dovolateľkou okrem iného vyplýva i to, že pokiaľ vlastník nehnuteľnosti, ktorý v katastri nie je zapísaný ako vlastník zistí, že jeho nehnuteľnosť má byť predaná v dražbe na základe už nariadenej exekúcie, môže sa brániť vylučovacou žalobou v zmysle § 55 ods. 1 Exekučného poriadku Ak vylučovacia žaloba nie je podaná, nič nebráni vykonaniu dražby a vydražiteľ sa stáva vlastníkom za splnenia uvedených zákonných predpokladov, aj keď vydražená nehnuteľnosť nebola vlastníctvom povinného. Nie je vylúčená možnosť prípadne podať žalobu proti oprávnenému v súdnej exekúcii na plnenie z bezdôvodného obohatenia, tak ako sa to uvádza v stanovisku Najvyššieho súdu ČSSR z 11.1.1974 uverejnenom pod č. 20 z roku 1974 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk. Aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu Českej republiky platí, že dražba je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva a nie je odvodzovaná od vlastníckeho práva predchodcu (rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 538/05). Dovolateľka dovolací súd žiada, aby dané pochybenie napravil a z opatrnosti podáva dovolanie aj z dôvodu
1 písm. b/ CSP, keďže rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia i ďalšej právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená: „či je vlastnícke právo nadobudnuté v exekučnej dražbe originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, alebo je toto vlastnícke právo odvodzované od predchádzajúceho vlastníka?" (otázka č. 3). Dovolateľka konštatovala, že sa jej nepodarilo nájsť judikát dovolacieho súdu, z ktorého by odpoveď na túto otázku vyplývala priamo, ale len nepriamo (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/20/2011), z opatrnosti preto podáva dovolanie pri tejto otázke z uvedeného dôvodu
1 písm. b/ CSP (odpoveď na túto otázku našla len v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 289/08). 3.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 6.2. V zmysle § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
2 CSP sa dovolací dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 6.3. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolanie
1 písm. a/, b/ a c/ CSP 7. Žalobkyňa podala dovolanie
1 písm. a/, b/ a c/ CSP, v rámci ktorých dôvodov zvýraznila nesprávne právne posúdenie veci a odklon od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a tiež Ústavného súdu Českej republiky. V tejto súvislosti vymedzila 3 právne otázky, z ktorých iba jedna s použitím výkladového pravidla uvedeného v § 124 ods. 1 CSP bola vymedzená spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 432 až § 435 CSP a tak, ako to predpokladajú tieto a nižšie uvedené zákonné ustanovenia. 8.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.
1 písm. a/, b/ a c/ CSP. K možnosti súbežného uplatnenia prípustnosti dovolania
1 písm. a/ a (zároveň) písm. b/ a (zároveň) písm. c/ CSP v zásade platí, že uplatnenie všetkých troch dovolacích dôvodov naraz (t. j. dovolacieho dôvodu
1 písm. a/, b/ a c/ CSP) sa bez ďalšieho z logiky veci vylučuje. Odvolací súd sa totiž nemôže odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu za súčasnej existencie stavu, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, resp. ktorá bola rozhodovaná rozdielne.
uvedeného vyplýva i zo samotnej konštatácie dovolateľky pri ich nastolení,
ktorej v zmysle nimi uvedenej argumentácie žalobkyňa iba podrobila kritike právne závery odvolacieho súdu. 19.
dovolacieho súdu zase platí, že táto vôbec nemala charakter polemiky so závermi odvolacieho súdu, vedúcimi k zamietnutiu žaloby a vyhoveniu vzájomnej žalobe, ale v skutočnosti bola požiadavkou na návod, ako v druhovo totožných prípadoch postupovať, aby žalobca docielil úspech v spore a to bez toho, aby žalobkyňa dokázala čo i len jedným relevantným argumentom spochybniť záver odvolacieho súdu o neakceptovateľnosti jej konečnej požiadavky z konania v prejednávanej veci. Odhliadajúc od toho, že poskytovanie takýchto návodov (na rozdiel od rozhodovania o správnosti niektorého z ponúkaných riešení) nie je úlohou súdov, takáto rýdzo hypotetická a akademická povaha otázky bez možnosti ovplyvnenia tou či onou možnou odpoveďou na ňu aj výsledku konania v tejto veci, ktorá otázka obsahovala už i samotnú odpoveď, ktorej správnosť si dovolateľka chcela dovolacím súdom len osvedčiť spôsobovala, že nemohla byť naplnená tá požiadavka zákona, že tu ide o otázku, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. 19.
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), Nižšie súdy v tejto súvislosti v rozpore s ustálenou judikatúrou posudzovali otázku komu svedčí vlastnícke právo k spornej časti pozemku, ktoré nadobudla originárnym spôsobom v exekučnej dražbe príklepom zo dňa 21. apríla 2017, ktoré vlastnícke právo by na ňu prešlo i v prípade, ak by nebolo predmetom vlastníctva povinného, v danom prípade z dôvodu žalovanými namietaného skoršieho nadobudnutia vydržaním (bod 3.2.). Žalobkyňa nastolenú právnu otázku spojila s dovolaním
1 písm. a/, b/ a c/ CSP, dôvodiac neznalosťou všetkých dovolacích rozhodnutí. 21. Z hľadiska prípustnosti dovolania
1 CSP má osobitný význam korelačný vzťah medzi „právnou otázkou" a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu". Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí
2 písm. 1) Exekučného poriadku totiž musí dražobná vyhláška obsahovať výzvu, aby sa uplatnenie práv, ktoré nepripúšťajú dražbu, preukázalo pred začatím dražby, s upozornením, že inak by také práva nemohli byť uplatnené na ujmu dobromyseľného vydražiteľa. Z citovaného ustanovenia 9 (najmä v spojení s extenzívnou interpretáciou § 61 Exekučného poriadku, ktorú dlhodobo presadzuje judikatúra) je tak zrejmé, že zákonodarca vyslovene počíta s tým, že v rámci exekučnej dražby môže (a má) dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva (dobromyseľným) vydražiteľom, i keď povinný nebol vlastníkom nehnuteľnosti. Zákon č. 527/2002 Z. z. však neobsahuje žiadne podobné ustanovenia, z ktorých by sa dalo vyvodiť, že by mal v dobrovoľnej dražbe (dobromyseľný) vydražiteľ nadobúdať vlastnícke právo k predmetu dražby aj vtedy, ak navrhovateľ dražby nie je ani vlastníkom predmetu dražby, ani ním nie je ten, v čiom mene navrhovateľ koná (napr. záložca pri dražbe v rámci výkonu záložného práva). Z uvedeného je zrejmé, že zo znenia samotného zákona č. 527/2002 Z. z. nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka a teda, že by došlo k prelomeniu zásady „nemo plus iuris". V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. apríla 2011 sp. zn. III. ÚS 448/2010". 22.1. Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí poukázal i na verejnoprávny charakter konania
Exekučného poriadku, ktorý absentuje v postupe
zákona č. 527/2002 Z. z., ktorý má súkromnoprávny charakter. Táto odlišnosť
neho odôvodňuje aj rozdielne účinky príklepu na dražbe
Exekučného poriadku a
zákona č. 527/2002 Z. z. V odôvodnení uviedol: „Príklep v dobrovoľnej dražbe udeľuje licitátor, ktorým je
1 a 2 zákona č. 527/2002 Z. z. zamestnanec dražobníka, ktorý je oprávnený robiť na dražbe úkony v mene a na účet dražobníka. Dražobník je
1 až 3 tohto zákona podnikateľom, ktorý organizovanie dobrovoľných dražieb vykonáva ako svoje podnikanie na základe živnostenského oprávnenia. Z uvedených dvoch ustanovení je zrejmé, že činnosť licitátora a dražobníka pri dražbe je činnosťou súkromnoprávneho charakteru (obaja nevykonávajú verejnú moc). Súkromnoprávnu povahu činnosti dražobníka a licitátora ďalej dosvedčuje aj § 20 ods. 13 zákona č. 527/2002 Z. z.,
ktorého sa priebeh dražby osvedčuje notárskou zápisnicou. Zo zákona č. 323/1992 Zb. (Notársky poriadok) ťažko možno súdiť, že by notár bol oprávnený osvedčovať priebeh verejnoprávnych skutočností, teda priebeh úradných výkonov; naopak, ním osvedčované skutočnosti sú súkromnoprávneho charakteru. Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje každému právo vlastniť majetok a každému vlastníkovi rovnaký obsah a ochranu jeho vlastníckeho práva.
konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky toto ustanovenie nezaručuje právo nadobudnúť určitú konkrétnu vec do vlastníctva, ale zaručuje naopak každému, kto v súlade s právnym poriadkom určitú konkrétnu vec do vlastníctva nadobudol, že svoje vlastnícke právo stratí opäť iba v súlade so zákonom. Rýdzo ekonomický pohľad jednostranne zohľadňujúci len investíciu vydražiteľa je nezlučiteľný s vyššie uvedenou ústavnou ochranou existujúceho vlastníckeho práva skutočného vlastníka predmetu dražby. Vlastník má právo užívať svoj majetok „pokojne", a nemôže byť teda nútený pravidelne si zisťovať, či jeho majetku náhodou nehrozí zo strany tretích osôb zásah. Dobrovoľná dražba, ktorej navrhovateľom nie je skutočný vlastník, je konaním, ktoré sa vedie absolútne mimo vôle a i bez pričinenia skutočného vlastníka, bez akejkoľvek predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci, výlučne pod kontrolou dražobníka, ktorý je súkromnoprávnym subjektom vykonávajúcim svoju činnosť ako podnikanie, teda za účelom dosiahnutia zisku.
názoru odvolacieho súdu je nezlučiteľné s ústavnou zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach (čl. 12 ods. 2 Ústavy SR), aby mohlo konanie (právne úkony) určitých subjektov zasahovať do právneho postavenia tretej osoby, bez jej súhlasu. Dovolací súd len pre úplnosť uvádza, že nie je možné porovnávať dobrovoľnú dražbu s dražbou konanou v rámci exekúcie, ktorú vykonáva exekútor ako štátom splnomocnená osoba (§ 2 Exekučného poriadku) a to pod kontrolou súdu (§ 148 Exekučného poriadku). Názor odvolacieho súdu o prelomení zásady „nemo plus iuris" v danej veci je vzhľadom na vyššie uvedené nesprávny.". 22.2. Uvedené uznesenie najvyššieho súdu potom zakladá v zásade i ten právny názor,
ktorého neexistencia vlastníckeho práva povinného k predmetu dražby v čase udelenia príklepu sa nepovažuje za prekážku nadobudnutia vlastníckeho práva v prospech vydražiteľa, ktorý v súlade so zákonom zaplatil najvyššie podanie a bol mu súdom schválený príklep udelený súdnym exekútorom, a to z dôvodu, že ide o nadobudnutie vlastníckeho práva rozhodnutím štátneho orgánu, t. j. ide o „privilegovaný" spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorý je osobitne chránený pred nárokom pôvodného skutočného vlastníka vydraženej veci. 23. K dovolateľkou nastolenej právnej problematike sa vyjadril i Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 289/08 (dovolateľkou označeného), keď uviedol, že „Citovaná právna úprava (§ 134 ods. 1, § 55 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. e/, § 150 ods. 2 Exekučného poriadku, § 80 písm. c/, § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku - pozn. dovolacieho súdu), viedla ústavný súd k záveru, že v prípade, ak exekučné konanie prebehne v súlade s účinnou právnou úpravou, t. j. ak exekučný súd, ako aj exekučným súdom poverený súdny exekútor pri nútenom výkone súdneho alebo iného rozhodnutia predajom (dražbou) nehnuteľných vecí vychádzajú z aktuálnych záznamov o vlastníkoch predávaných nehnuteľností vedených v katastri nehnuteľností a osoba, ktorá má voči týmto nehnuteľnostiam právo spochybňujúce právo vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, sa nedomáha tohto jej práva včas (pred predajom nehnuteľnosti) podaním vylučovacej žaloby, nič nebráni tomu, aby sa vydražiteľ, ktorý zaplatil najvyššie podanie a ktorému bol súdnym exekútorom udelený a exekučným súdom schválený príklep, stal vlastníkom vydraženej nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu bez ohľadu na „pravdivosť" vlastníctva povinného z exekúcie, ktorý bol k okamihu udelenia príklepu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník. Nepochybne aj „pôvodný vlastník" alebo iná osoba disponujúca silnejším právom k predmetu exekúcie ako je právo povinného z exekúcie, ktorá sa síce včas (pred predajom exekuovanej nehnuteľnosti) nedovolala ochrany svojho vlastníckeho práva, či už z dôvodu jej nevedomosti o prebiehajúcom exekučnom konaní, alebo z jej nevedomosti o existencii právnych prostriedkov (vylučovacia žaloba), ktoré jej na ochranu jej práva (silnejšieho od práva povinného v exekúcii) poskytuje právny poriadok, má možnosť domáhať sa ochrany tohto práva (v prípade jeho preukázania) aj po vykonaní exekúcie, a z titulu „práva silnejšieho" k vydraženej veci sa môže od oprávneného v exekúcii domáhať vydania výťažku z predaja tejto veci ako náhrady za odňatie jej práva k vydraženej veci. Táto osoba sa však nemôže domôcť samotného vydania exekuovanej veci od vydražiteľa, ktorý sa stal jej vlastníkom zákonným spôsobom navyše odobreným rozhodnutím štátu (schválenie udelenia príklepu), ktorý sa spomedzi spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva upravených v § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka považuje za „privilegovaný" (prioritný) spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, majúci prednosť pred vlastníckym právom nadobudnutým iným, zákonom predvídaným spôsobom. Navyše v prípade, ak sa osoba so silnejším právom k exekuovanej veci k právu povinného z exekúcie nemohla domôcť ochrany svojho práva pred predajom (vydražením) tejto veci v dôsledku nesprávneho postupu exekučného súdu alebo súdneho exekútora, môže sa domáhať proti týmto subjektom náhrady škody
1 Exekučného poriadku,
ktorého exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou
tohto zákona, prípadne žalobou
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.". 23.1. V predmetnom rozhodnutí ústavného súdu sa nachádza i citácia z korešpondujúceho stanoviska Najvyššieho súdu ČSSR z 11.1.1974, sp. zn. Cpjf 79/72, publikovaného pod č. 40 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk z roku 1974,
ktorého „nepodanie návrhu na vylúčenie hnuteľných vecí, u ktorých dochádza pri súdnom výkone k predaju, z exekúcie
ustanovenia § 267 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, nevylučuje možnosť žalovať veriteľa (oprávneného v rámci súdneho výkonu rozhodnutia) na plnenie z bezdôvodného obohatenia.".
ústavného súdu právna teória a prax teda nevylučujú možnosť, aby súd vydražil vec, ktorá nie je vo vlastníctve dlžníka. Možno preto dospieť k záveru, že príklep na dražbe uskutočnenej v rámci výkonu rozhodnutia predajom hnuteľných vecí spolu so zaplatením najvyššieho podania a prevzatím predmetu dražby vydražiteľom po udelení príklepu má za následok prechod vlastníckeho práva k predmetu dražby na vydražiteľa, aj keď povinný nebol vlastníkom predmetu dražby a jeho vlastník o prebiehajúcom výkone rozhodnutia nevedel. 24. Napokon i z uznesenie najvyššieho súdu, ktorý rozhodol vo veľkom senáte obchodnoprávneho kolégia dňa 27. apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020, s poukazom na právnu zásadu,
ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet) vyplýva, že i keď nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností, dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. 24.1. Takýmto taxatívne vymedzeným prípadom je
dovolacieho súdu, v súlade s prezentovanou judikatúrou i dobromyseľné nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka pri exekučnej dražbe. Okrem dobromyseľnosti musia byť samozrejme tiež splnené podmienky, že nehnuteľnosť bola nadobudnutá v dražbe
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej muselo dôjsť k zaplateniu najvyššieho podania, a príklep udelený na dražbe musel schváliť súd. Až za kumulatívneho splnenia všetkých podmienok dôjde k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti aj od nevlastníka dobromyseľným nadobúdateľom. 25.
názoru dovolacieho súdu sa potom odvolací súd riešením „dovolacej" otázky nastolenej žalobcom (bod 3.2 a 20) odklonil od podstaty všeobecných právnych záverov dovolacieho súdu uvedených v rozhodnutiach, podstatná časť ktorých bola vyššie citovaná. Nosné dôvody (ratio decidendi) oboch nižších súdnych rozhodnutí, na základe ktorých bola žaloba zamietnutá a vzájomnej žalobe bolo vyhovené (prvoinštančný súd) resp. rozhodnutie o zamietnutí žaloby a vyhovení protižalobe bolo potvrdené (odvolací súd) sa preto dostali do kolízie s právnymi závermi zodpovedajúcimi ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Správny bol preto právny názor žalobkyne, že odvolací súd nesprávne posúdil otázku originárnej povahy ňou nadobudnutého vlastníckeho práva k spornému pozemku príklepom na dražbe a v tejto súvislosti nesprávne hodnotil uplatnenie zásady „nemo plus iuris" v prípade dražby v exekučnom konaní
Exekučného poriadku, ktoré vlastnícke právo na ňu prešlo i v prípade, že by nebolo predmetom vlastníctva povinného. 26. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie
1 písm. a/ CSP je prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP). Keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.