Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Obo/1/2022 Identifikačné číslo spisu: 6114202745 Dátum vydania rozhodnutia: 30.05.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Katarína Pramuková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 238

Trestného zákona, bol porušený zákon, predmetný rozsudok krajského súdu zrušil a krajskému súdu prikázal, aby vec v predmetnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že úprava povinnosti správcu v ustanovení § 8 ods. 2 „s odbornou starostlivosťou“ je všeobecná a abstraktná a jej obsahové vymedzenie je možné len cez špeciálnu a explicitne existujúcu zákonnú povinnosť (objektívna stránka skutkovej podstaty § 237, § 238 Trestného zákona... poruší všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť...) Musí ísť o povinnosť konkrétne existujúcu v špeciálnej norme zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorá explicitne musí byť pre potreby trestnej zodpovednosti vo forme normatívneho príkazu alebo zákazu. 9.

1. Najvyšší súd tak v predmetnej veci uzavrel, že pre potreby trestnej zodpovednosti a naplnenie skutkovej podstaty § 237 a § 238 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), je potrebná zákonom špeciálne a explicitne stanovená zákonná povinnosť, ktorou podľa senátu konajúceho vo veci všeobecná a abstraktná povinnosť správcu konkurznej podstaty konať s odbornou starostlivosťou nebola. V uvedenej veci tak najvyšší súd nekonštatoval, že žalobca neporušil svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou, ale konštatoval, že z pohľadu trestného práva pre naplnenie príslušnej skutkovej podstaty by bolo potrebné mať v zákone konkrétne špecifikovanú povinnosť správcu konkurznej podstaty konať alebo nekonať určitým spôsobom s finančnými prostriedkami úpadcu. 9.
2. Najvyšší súd zároveň považuje za vhodné poukázať aj na neskoršie zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. septembra 2017, sp. zn. Tpj 28/2017 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2017 ako R 51/2017, ktoré vzhľadom na výkladové rozdiely riešilo otázku, či je možné porušením povinnosti správcu podstaty postupovať pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou podľa § 8 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov spáchať trestný čin porušovania povinnosti

§ 237alebo podľa § 238 Trestného zákona.

Trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu v predmetnom stanovisku prijalo záver, že aj porušením povinnosti postupovať pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou sa môže správca dopustiť spáchania trestného činu porušovania povinnosti

§ 237alebo § 238 Trestného zákona.

Aj z odôvodnenia uvedeného stanoviska vyplýva, že jedna výkladová línia senátov najvyššieho súdu uvedená v stanovisku ako variant A/ (v skutkovo obdobných veciach ako vec žalovaného) prijímala záver, že trestnosť činu nemožno založiť na porušení povinnosti správcu podstaty postupovať s odbornou starostlivosťou bez ustanovenia ďalšej špecifickej „vykonávacej“ povinnosti. Neskoršie citované stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu však dospelo k záveru, že aj porušenie všeobecnej povinnosti správcu postupovať pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou môže naplniť skutkovú podstatu trestného činu podľa § 237 alebo § 238 Trestného zákona. 9.

1. Uvedený výklad napokon zjednotený v rámci trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu však najvyšší súd považoval za potrebné uviesť nie z dôvodu, že by bol podstatný pre rozhodnutie v tejto veci (keďže žalovaný bol právoplatne oslobodený a neskoršie zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia na tom nič nemení), ale pre zdôraznenie toho, že i závery trestného súdu, na ktoré poukazuje v konaní opakovane žalovaný, neznamenajú, že by trestný súd vyslovil, že žalovaný sa skutkom, z ktorého titulu mala vzniknúť žalobcovi škoda uplatňovaná v tomto konaní, nedopustil porušenia povinnosti (aj keď všeobecnej a abstraktnej) konať s odbornou starostlivosťou. Znamenajú len, že v tom čase prijali súdy konajúce v trestnej veci žalovaného výklad, že pre vyvodenie trestnej zodpovednosti je potrebné porušenie vo všeobecne záväznom právnom predpise presnejšie vymedzenej povinnosti. 9.
2. Závery trestného súdu však nie sú podľa názoru najvyššieho súdu pre účely rozhodovania o zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka v tomto konaní podstatné, a to z dôvodu, že sa týkajú výkladu normy trestného práva a naplnenia skutkovej podstaty trestného činu, kde trestný súd vyslovil, že pre potreby trestnej zodpovednosti je potrebná ešte špeciálna norma. Uvedený výklad právnej normy trestného práva učinený trestným súdom sa preto nemôže vzťahovať na svojím účelom a zaradením v systéme práva odlišnú právnu normu obsiahnutú v § 420 Občianskeho zákonníka. 9.
3. Najvyšší súd je preto toho názoru, že záver súdu prvej inštancie o naplnení jedného z predpokladov zodpovednosti za škodu, a to predpokladu porušenia povinnosti žalovaným, ktorou je povinnosť správcu konkurznej podstaty postupovať s odbornou starostlivosťou podľa § 8 ods. 2 zákona o vyrovnaní, bol súdom prvej inštancie prijatý správne. Odvolací súd sa stotožňuje aj s opisom skutkových okolností, na základe ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru o porušení povinnosti žalovaného konať s odbornou starostlivosťou, odôvodnením rizikovosti konania žalovaného a aj s odôvodnením nedbanlivostného konania žalovaného. K ostatným predpokladom zodpovednosti za škodu
4. Súd prvej inštancie k ďalšiemu predpokladu zodpovednosti žalovaného za škodu, a to vzniku samotnej škody, uviedol, že na moment vzniku škody a jej výšku má vplyv skutočnosť, že žalovanému sa nepodarilo vymôcť finančné prostriedky od spoločnosti CI HOLDING, akciová spoločnosť a zároveň vyhlásením konkurzu na vystaviteľa zmenky (
5. júna 2012) už bolo žalovanému, ako bývalému správcovi zrejmé, že dlžník je platobne neschopný, pričom vymáhanie plnenia bolo znemožnené v dôsledku právnych účinkov vyhlásenia konkurzu na neho. Plnenie zo strany dlžníka tak do konkurznej podstaty nebolo poskytnuté. Zmenšením majetku úpadcu o sumu zodpovedajúcu zmenkovej istine tak vznikla žalobcovi škoda. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že výška škody je v tomto prípade suma, o ktorú sa zmenšil majetok úpadcu. Žalovaný speňažením majetku úpadcu získal finančné prostriedky, ktoré patrili úpadcovi a ktoré bol povinný úpadcovi vydať. 9.
6. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdil, že pohľadávka úpadcu CONUS BB, spol. s r.o. titulom vystavenej zmenky bola prihlásená do konkurzu vyhláseného na majetok spoločnosti CI HOLDING, akciová spoločnosť, avšak predpoklad uspokojenia pohľadávky je zo zistených informácií o stave majetku zanedbateľný. K tomuto svojmu tvrdeniu žalobca žiadne dôkazy do konania nepredložil. 9.
7. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie argumentoval, že škoda doposiaľ nevznikla z dôvodu, že konkurz na majetok CI HOLDING, akciová spoločnosť, stále prebieha a nie je zrejmé v akej miere bude uspokojená prihlásená pohľadávka spoločnosti CONUS BB, spol. s r.o. Keďže škoda doteraz nevznikla a už vôbec nie je možné ustáliť jej výšku, je rozhodovanie o náhrade škody podľa žalovaného predčasné. 9.
8. V odvolaní žalovaný namieta aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p., teda nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súčasťou práva sporovej strany na spravodlivý proces a súčasťou správneho procesného postupu súdu je aj poskytnutie odpovedí súdom na podstatné otázky, ktoré v konaní vznikli a logické odôvodnenie rozhodnutia. 9.
9. Najvyšší súd konštatuje, že v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie nenašiel odpoveď na otázku, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s argumentáciou žalovaného ohľadom pohľadávky úpadcu prihlásenej v konkurze spoločnosti CI HOLDING, akciová spoločnosť, ktorý ešte nebol ukončený a v ktorom môže prísť k čiastočnému uspokojeniu pohľadávky úpadcu CONUS BB, spol. s r.o., čo bude mať nevyhnutne za následok zníženie výšky škody uplatňovanej žalobcom v tomto konaní. Žalobca v konaní netvrdil a nepreukazoval, že uspokojenie úpadcu CONUS BB, spol. s r.o. bude nulové, tvrdil len, že vzhľadom na dostupné informácie bude zanedbateľné. Na základe takýchto tvrdení žalobcu a následne aj v súlade s ustáleným skutkovým stavom súdom prvej inštancie potom nie je zrejmé, ako možno v čase, kedy ešte výška uspokojenia úpadcu v konkurze nie je známa, uložiť žalovanému povinnosť nahradiť škodu, ktorej výška tak v skutočnosti ešte zistená nie je. Podľa názoru najvyššieho súdu za takto ustáleného skutkového stavu v čase rozhodovania súdu prvej inštancie ešte ani neprišlo ku vzniku škody, a to vzhľadom na tú skutočnosť, že stále môže prísť k (aj keď len čiastočnému) uspokojeniu pohľadávky úpadcu CONUS BB, spol. s r.o., ktorá je prihlásená v konkurze spoločnosti CI HOLDING, akciová spoločnosť. 9.
10. Žaloba sa z uvedeného dôvodu za zisteného skutkového stavu javí ako predčasná. Najvyšší súd si je vedomý tej skutočnosti, že vzhľadom na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka je pravdepodobné, že už nepríde k významnému plneniu do konkurznej podstaty úpadcu CONUS BB, spol. s r.o., avšak žalovanému nemožno uložiť povinnosť nahradiť škodu na základe pravdepodobnosti jej vzniku a odhadu jej výšky, ale je potrebné presne ustáliť v akej časti nebude pohľadávka úpadcu CONUS BB, spol. s r.o. uspokojená a až následne v tejto časti uložiť žalovanému povinnosť nahradiť škodu. 9.
11. Na základe vyššie uvedeného dôvodu je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p. a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C. s. p. a vec vrátiť podľa § 391 ods. 1 C. s. p. na ďalšie konanie, keďže zistený nedostatok nie je možné napraviť v odvolacom konaní. 9.
12. Najvyšší súd vo vzťahu k úprave povinnosti odvolacieho súdu rozhodnúť vo veci podľa § 390 C. s. p. uvádza, že v predmetnej veci ide o prípad, kedy síce predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z
13. novembra 2019, č. k. 16Cbi/2/2014-218, ako súdu prvej inštancie, bol už zrušený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z
14. augusta 2020, č. k. 43CoKR/19/2020-247, avšak k zrušeniu došlo z dôvodu, že na konanie v prvej inštancie bol výlučne príslušným súdom Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý vo svojom zrušujúcom uznesení zaviazal Okresný súd Banská Bystrica spor postúpiť Krajskému súdu v Banskej Bystrici. V uvedenom konaní preto nebola podľa najvyššieho súdu splnená podmienka, že rozhodnutie súdu prvej inštancie už bolo raz odvolacím súdom zrušené a vo veci opätovne konal súd prvej inštancie, keďže vo veci doposiaľ neprebehlo opätovné meritórne rozhodovanie tým istým súdom ako súdom prvej inštancie a najvyššiemu súdu je vec prvýkrát predložená ako súdu odvolaciemu. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol ako súd prvej inštancie prvýkrát až rozsudkom, ktorého odvolací prieskum je predmetom tohto odvolacieho konania.
15. Vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom najvyšší súd ich naplnenie nezistil. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a aj so zisteným skutkovým stavom. Odvolací súd dôvod pre zrušenie rozhodnutia vzhliadol nie v nesprávnych skutkových zisteniach, ale v neprihliadnutí na zistené skutočnosti, ktoré následne neboli riadne zohľadnené ani v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e/ C. s. p. najvyšší súd uvádza, že žalovaný navrhoval doplnenie dokazovania pripojením trestného spisu. Súd prvej inštancie na pojednávaní
16. októbra 2021 predmetný návrh na doplnenie dokazovania zamietol a podľa názoru najvyššieho súdu za aktuálne ustáleného skutkového stavu aj vzhľadom na závery konštatované v tomto rozhodnutí, nie je oboznámenie sa s obsahom trestného spisu potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania žalovaný na pojednávaní dňa
17. októbra 2021 po výzve súdu neuviedol.
18. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).
19. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
20. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je dovolanie prípustné (§ 419 a nasl. C. s. p.).