zmluvy a jej príloh v prospech poisťovne (žalobkyne), a teda nemal nárok na odmenu a ani mu odmena zo strany žalobkyne nebola poukazovaná. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný 1/ sa neobohatil na úkor žalobkyne a preto žalobu vo vzťahu k nemu zamietol. Vo vzťahu k žalovanej 2/ uviedol, že s ňou žalobkyňa síce nemala uzatvorenú písomnú zmluvu na finančné sprostredkovanie
zákona č. 186/2009 Z. z., avšak žalovaná 2/ nepopierala, že vyvíjala činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu a to zmluvu sprostredkúvanú s treťou osobou, pričom žalobkyňa sa aj ako záujemca správala, čo preukazovali v konaní predložené poistné zmluvy. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na to, že na platnosť zmluvy o sprostredkovaní sa nevyžaduje písomná forma. Ďalej zdôraznil, že pokiaľ žalovaná 2/ predkladala poistné zmluvy a pritom používala identifikačné údaje žalovaného 1/, bolo na žalobkyni zabezpečiť, aby takto ponúkanú činnosť žalovanej 2/ ako záujemca neprijímal, prípadne aby vyvodila zodpovednosť voči agentúrnemu manažérovi, ktorý zrejme spolupracoval so žalovanou 2/. Žalovaná 2/ uznala nárok žalobkyne v uplatnenej sume 6.135,30 eur a nespochybňovala, že išlo o sumu, ktorú bola povinná vrátiť ako príslušnú časť vyplatenej odmeny z poistných zmlúv, nakoľko došlo k zániku poistných zmlúv a išlo o bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej 2/. Pokiaľ išlo o sumu vo výške 5.498,90 eur, súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa rozšírila žalobou uplatnený nárok, ktorým si uplatnila nárok voči žalovaným 1/ a 2/ na zaplatenie všetkých vyplatených odmien vyplácaných na základe splnenia podmienok programu financovania kariéry a zároveň aj vyplatených základných odmien, tzv. provízií. Súd prvej inštancie v uvedenej časti žalobu zamietol aj voči žalovanej 2/, keď dospel k záveru, že žalovaná 2/ sprostredkovateľskú činnosť pre žalobkyňu predsa len vykonávala, pričom v prípade absencie dohody o výške odmeny sprostredkovateľovi vznikne nárok na províziu vo výške obvyklej za sprostredkovanie obdobnej zmluvy v čase uzavretia zmluvy o sprostredkovaní. Napokon s poukazom na § 563 Občianskeho zákonníka uzavrel, že žalovaná 2/ sa dozvedela o vôli veriteľa - žalobkyne požadovať vrátenie bezdôvodného obohatenia preukázateľne až dňa 10. novembra 2017, a preto lehota na plnenie
citovaného zákonného ustanovenia jej uplynula ďalší deň. Keďže v omeškaní je preukázateľne až od 11. novembra 2017, z tohto dôvodu v prevyšujúcej časti súd žalobu o úroky z omeškania zamietol. O trovách konania rozhodol
1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
odvolacieho súdu bolo práve naopak preukázané, že žalobkyňa prostredníctvom svojich poistných agentov v súčinnosti so žalovanými uzatvorila so žalovanou 2/ konkludentne zmluvu o sprostredkovaní, ktorá nadobudla aj listinnú podobu, avšak s osobnými údajmi žalovaného 1/. Vzhľadom na vykonané dokazovanie konštatoval, že žalovaný 1/ poprel akékoľvek podpisovanie, či už písomných zmlúv alebo dodatkov, respektíve následných poistných zmlúv s tretími osobami a túto skutočnosť ohľadom podpisovania zmlúv potvrdila samotná žalovaná 2/. Za daného stavu
odvolacieho súdu došlo k otočeniu dôkazného bremena a bolo na samotnej žalobkyni preukázať jej tvrdenia, že takúto zmluvu a ďalšie dodatky nepodpisovala samotná žalovaná 2/, ale žalovaný 1/ a za týmto účelom aj smerovať ďalšie dokazovanie vo veci. Len skutočnosť, že žalovaný 1/ sa zúčastňoval jednotlivých osobitných jednaní s agentmi žalobkyne a že do písomnej zmluvy o sprostredkovaní boli vpísané jeho údaje, ešte nepreukazuje, že došlo k vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia v prospech žalovaných 1/ a 2/ bez právneho dôvodu. Odvolací súd v tejto súvislosti dospel k záveru, že zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou 2/ reálne vznikol, keď táto riadne vykonávala prácu pre samotnú žalobkyňu, za čo jej patrila aj adekvátna odmena v zmysle Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k ďalšej odvolacej námietke ohľadom odklonu súdu prvej inštancie od svojho predbežného právneho názoru uviedol, že práve inštitút predbežného právneho názoru v sebe obsahuje aj tú skutočnosť, že tento je možné v priebehu vykonaného dokazovania, resp. počas priebehu kontradiktórneho sporu meniť. Odvolací súd konštatoval, že aj keď sa súd prvej inštancie od svojho predbežného právneho posúdenia vysloveného pri intencionalite dokazovania odklonil, tento svoj odklon náležite, podrobne a zrozumiteľne vysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia. V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že samotná žalovaná 2/ údajne uznala celú sumu, odvolací súd dospel k záveru, že sa v danom prípade nejednalo o samostatné uznávacie prehlásenie, ale skôr o snahu presvedčiť súd, aby jej povolil splácať dlžnú sumu v čo najnižších, pre ňu vyhovujúcich mesačných splátkach. Dodal, že reálne uznanie záväzku spolu aj s dôvodmi takéhoto uznania samotná žalovaná 2/ pred súdom prvej inštancie uviedla iba čo do sumy vo výške 6.135,30 eur. Ďalej podotkol, že v konaní nebolo preukázané, že by finančné prostriedky boli zasielané na účet samotného žalovaného 1/ a práve naopak z dokazovania vyplynulo, že boli zasielané na účet dcéry žalovaných, pričom nebolo preukázané, že by týmito finančnými prostriedkami samotný žalovaný 1/ mohol disponovať. Odvolací súd považoval za dôvodnú námietku,
ktorej sa súd prvej inštancie riadne nevysporiadal s výškou sadzby úrokov z omeškania, keď ich priznal v zmysle Občianskeho zákonníka, avšak hmotnoprávny nárok pôvodne posudzoval
Obchodného zákonníka. Navyše neuviedol úvahy, ktoré ho k použitiu ustanovení Občianskeho zákonníka pri výške sadzby viedli. Rovnako z rozhodnutia súdu prvej inštancie nebol zrejmý moment, od ktorého určoval povinnosť žalovanej 2/ platiť samotné úroky z omeškania, a zároveň sa súd prvej inštancie nevysporiadal s dátumom 3. apríla 2017, kedy došlo k vzájomnému rokovaniu medzi žalobcom a žalovanými ohľadne údajného vzniku bezdôvodného obohatenia. Napokon odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie priznanie možnosti splatiť žalovanou 2/ dlžnú sumu v 200,- eurových mesačných splátkach, keďže zo spisu nevyplývalo, že by súd pri poskytnutí výhody splátok u žalovanej 2/ reálne preskúmal a posúdil jej majetkové pomery. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. 4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Namietala, že odvolací súd sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, že žalovaná 2/ sprostredkúvala uzatváranie poistných zmlúv a vykonávala súvisiacu činnosť na základe konkludentne uzavretej zmluvy, keď v zmysle zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 186/2009 Z. z.“) je takáto činnosť finančným sprostredkovaním, na vykonávanie ktorého sa vyžaduje okrem iného uzavretie osobitnej písomnej zmluvy. Odvolací súd sa zároveň vôbec nevyjadril k skutočnosti, že žalovanej 2/ za činnosť, ktorú vôbec nebola oprávnená vykonávať, priznali dvojnásobne vyššiu odmenu než na akú by mala nárok, ak by túto činnosť vykonávala zákonne. Žalobkyňa v tejto súvislosti tiež uviedla, že už v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie pri posudzovaní jej nároku vôbec neprihliadol na preukázaný postoj a úmysel žalovanej 2/ vykonávať predmetnú činnosť podvodne a zavádzajúco v mene a pod údajmi žalovaného 1/, keďže sama nespĺňala podmienky pre zaradenie do programu financovania kariéry. Ďalej súdu prvej inštancie vytkla, že v rámci predbežného právneho posúdenia veci posúdil nárok žalobkyne ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k obom žalovaným, avšak následne v samotnom rozsudku dospel k odlišným záverom, a to že medzi žalovanou 2/ a žalobkyňou došlo platnému uzavretiu zmluvy, pričom súd prvej inštancie nesprávne stanovil právny dôvod pre priznanie nároku - vrátenie zmluvného plnenia z dôvodu naplnenia podmienok tzv. storna. Navyše, súd prvej inštancie tento odklon v rozsudku žiadnym spôsobom neodôvodnil a uvedenú vadu neodstránil ani odvolací súd. Dovolateľka konštatovala, že uvedeným postupom zaťažil odvolací súd konanie takými vadami, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom
1 písm. b/ CSP žiadala dovolací súd o zodpovedanie právnej otázky, či je právne dovolený postup, aby určitá osoba vykonávala činnosti spadajúce pod finančné sprostredkovanie aj na základe inej ako písomnej zmluvy uzavretej na základe a v súlade so zákonom č. 186/2009 Z.z. Keďže medzi žalobkyňou a žalovanou 2/ takáto písomná zmluva uzavretá nebola, žalobkyňa mala za to, že žalovaná 2/ nebola oprávnená pre žalobkyňu tieto činnosti vykonávať a z toho dôvodu jej nemohol vzniknúť nárok na vyplatenie odmeny. Na základe uvedeného navrhla, aby dovolací súd rozsudky súdov nižších inštancií v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 5. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolateľka nevymedzila dovolacie dôvody spôsobom uvedeným v § 431 ods. 2 a § 432 ods. 2 CSP. Navrhol podané dovolanie ako neprípustné odmietnuť
f/ CSP, prípadne ako nedôvodné zamietnuť.
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 11. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 12. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
2 CSP s konečným posúdením veci vyjadreným v rozsudku súdu prvej inštancie a tiež riadne nezdôvodnenie tohto rozporu. 18.1.
2 CSP po úkonoch
odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. 18.2. Dovolací súd k uvedenému dodáva, že cieľom § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú
posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú
názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv (uznesenie najvyššieho súdu z 28. decembra 2020 sp. zn. 2 Obdo 56/2020). Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. IV. ÚS 16/2012) vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu
2 Občianskeho súdneho poriadku, vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci (porovnaj aj uznesenie najvyššieho súdu z
2 CSP zo strany konajúceho súdu prvej inštancie nie je opodstatnená. Vychádzajúc aj z teleologického výkladu inštitútu predbežného právneho názoru je totiž zrejmé, že tento v sebe zahŕňa eventualitu, že v priebehu vykonaného dokazovania môže dôjsť k jeho zmene. Povinnosťou súdu prvej inštancie je uviesť len predbežné právne posúdenie veci a je zjavne vecou kvality, ucelenosti a objektívnej uspokojivosti prípadnej následnej oponentúry voči takémuto právnemu posúdeniu veci, či ju súd pri konečnom rozhodovaní akceptuje (a od predbežného právneho názoru ustúpi) alebo si naopak svoj názor podrží. Dovolací súd preto uzatvára, že uvedeným postupom v danom prípade nedošlo k založeniu vady zmätočnosti
f/ CSP. 19. V súlade s § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces (čo zakladá vadu konania
1 CSP v spojení s § 420 písm. f/ CSP), pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. 20. Po posúdení obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí vadou konania
f/ CSP.
f/ CSP a dovolateľka v ňom dôvodne namieta ňou uvádzanú procesnú vadu zmätočnosti, pretože jej týmto nesprávnym procesným postupom súdu bolo znemožnené realizovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 24. Vzhľadom na zistenie, že v konaní došlo k procesnej vade
f/ CSP, ktorá skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Vzhľadom na výskyt vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP, dovolací súd sa už nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.