OZ za neurčitý, a teda absolútne neplatný právny úkon, nakoľko nie je zrejmé, ktoré čiastkové pohľadávky z celkovej sumy 187.848,16 eur započítala žalovaná na uplatnenú pohľadávku žalobcu vo výške 68.535,99 eur. Z uvedeného dôvodu pohľadávka žalobcu voči žalovanej nezanikla a keďže započítací prejav žalovanej voči tomuto nároku bol len prostriedkom procesnej obrany žalovanej, preto súd prvej inštancie o pohľadávke žalovanej v sume 68.535,99 eur vo výroku nerozhodoval. 8. Pokiaľ ide o žalovanou uplatnený protinávrh vo výške 119.312,17 eur,
názoru súdu prvej inštancie tu žalovaná takisto neuviedla, súčet ktorých jej pohľadávok má tvoriť predmetnú sumu. Odhliadnuc od toho však ide o pohľadávky, ktoré vznikli do začatia reštrukturalizačného konania dlžníka (žalobcu) a žalovaná bola povinná si ich prihlásiť
1 ZKR prihláškou do reštrukturalizačného konania. Žalovaná si však tieto nároky v reštrukturalizačnom konaní neuplatnila, čo sama oznámila súdu dňa 14. júla 2016 (č.l. 797). Reštrukturalizačné konanie žalobcu bolo zverejnením uznesenia o skončení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku ukončené, a konania, ktoré boli začatím reštrukturalizácie prerušené
4 ZKR, teda aj konanie o zaplatenie 119.312,17 eur, sa zo zákona zastavujú. Nárok žalovanej vymáhať túto pohľadávku teda zanikol, a z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie o tomto protinávrhu nerozhodoval, keďže toto konanie bolo ex lege zastavené. 9. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetom konania zostali len žalobné nároky žalobcu. Bol názoru, že vznesením kompenzačnej námietky voči nároku zo žaloby o zaplatenie 57.272,42 eur s príslušenstvom žalovaná de facto uznala ten nárok, voči ktorému námietku vzniesla. Žalovaná spochybnila nárok zo žaloby o zaplatenie 31.008,09 eur s príslušenstvom, keď uviedla, že stroj, za ktorý nezaplatila kúpnu cenu, jej žalobca odpredal ako použitý napriek tomu, že deklaroval odpredaj nového (predvádzacieho) stroja. Vykonaným dokazovaním však toto tvrdenie nebolo preukázané, pričom žalovaná si mala tento nárok uplatniť v lehote
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „Obchodný zákonník“ alebo „OBZ“), keď bolo možné vady zistiť, t.j. neodkladne potom, ako stroj prevzala bola povinná vady oznámiť žalobcovi a uplatniť si nárok, čo však neurobila. Stroj jej bol odovzdaný
1 aj 2 CSP, stotožniac sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu.
1 ZKR. Keďže tak neučinila, zverejnením uznesenia o ukončení reštrukturalizačného konania zanikol jej nárok tieto pohľadávky vymáhať, pretože konanie bolo
4 ZKR zastavené (ex lege). 13. Odvolací súd vo vzťahu k nároku žalobcu na zaplatenie 31.008,09 eur s príslušenstvom tiež konštatoval, že ani vykonané znalecké dokazovanie ani svedecké výpovede nepreukázali tvrdenia žalovanej, že žalobca jej odpredal použitý stroj namiesto predvádzacieho, pričom žalovaná svoj nárok voči žalobcovi neuplatnila v lehote
Nárok na zaplatenie 57.272,42 eur s príslušenstvom nebol spochybnený a žalovaná neuviedla ani dôvody, pre ktoré vystavené faktúry nezaplatila, pričom žalobca svoj nárok riadne preukázal. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol, ked obom žalobám vyhovel. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % .
nej neodstránil nedostatky argumentácie súdu prvej inštancie a taktiež v tom, že odvolací súd porušil povinnosť
3 CSP tým, že sa nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, najmä so špecifickým argumentom (opierajúcim sa o závery z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6 M Cdo 3/2010) o tom, že uplatnenie kompenzačnej námietky v súdnom konaní nevyžaduje urobenie samostatného prejavu smerujúceho k započítaniu a prípadné nejasnosti o obsahu takéhoto (procesného) úkonu (nech aj s hmotnoprávnym dopadom) treba odstraňovať postupom
Dovolateľka v tejto súvislosti vytýka súdom nižších inštancií, že argumentáciou o neplatnosti kompenzačnej námietky sa vyhli potrebe skúmania, či a prípadne v akom rozsahu sú, resp. boli existujúcimi pohľadávky žalovanej a či ich stret s pohľadávkami žalobcu mohol spôsobiť ich zánik. Zo započítacieho prejavu je
dovolateľky jasné a zrejmé, že eviduje voči žalovanému jednu pohľadávku vo výške 187.848,16 eur, a to z viacerých titulov, popísaných v bode 3/ písm. a/ až ch/ (v podanom odpore), ktorá sa započítava s pohľadávkami uplatnenými žalobou (o 57.272,42 eur s príslušenstvom) „z jednotlivých faktúr, ako sú uvedné v žalobe s tým, že vzhľadom k tomu, že pohľadávka žalovanej je vo výške 187.848,16 € a pohľadávky žalovanej zo žaloby 2 žalobkyne sú spolu s príslušenstvom len vo výške 68.535,99 € tieto úplne zápočtom zanikajú a pohľadávka žalovanej ostáva neuspokojená do výšky 119.312,17 €“. Preto záver súdu prvej inštancie o neurčitosti ňou vznesenej kompenzačnej námietky vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolateľka uvádza, že „sám súd prvej inštancie nemal pochybnosti o neurčitosti prejavu žalovanej, ktorou uplatnila svoju pohľadávku na započítanie“, keďže i po povolení reštrukturalizácie žalobcu nezrušil uznesenie o ustanovení znalca, ktorý skúmal nároky uplatnené kompenzačnou námietkou (či sú protižalobou dané a v akej výške). Dovolateľka tiež namieta, že pre nesprávne vyriešenie otázky dôkazného bremena tej ktorej strany sporu a nepopretie dôkazov o výške pohľadávok žalovanej voči žalobcovi, bolo treba prejednať vec odvolacím súdom na pojednávaní. Žalovaná má za to, že odvolací súd sa pri riešení kompenzačnej námietky ako právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorou sa nezaoberal súd prvej inštancie a túto nesprávnosť nenapravil ani odvolací súd. Dovolateľka pritom poukázala na uznesenie NS SR sp. zn. 6 M Cdo 3/2010 zo dňa 30. novembra 2010 a taktiež na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej tiež skrátenie „NS ČR“) vo veci sp.zn. 32Odo/432/2005. 16. Vo zvyšnej časti dovolania žalovaná vo vzťahu k žalobnému návrhu o zaplatenie 31.008,09 eur s príslušenstvom namieta, že predmet kúpy jej nebol dodaný (bol dodaný iný, opotrebovaný), a preto k uzavretiu kúpnej zmluvy ani nedošlo, a nemala tak dôvod vytýkať vady návesu, zo strany súdu prvej inštancie tak bola vec nesprávne právne posúdená. Rovnako
nej nebol zo strany súdu prvej inštancie vyhodnotený a spomenutý dôkaz ,,čestné vyhlásenie F. W. z
1 písm.
CSP, je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 23.
CSP, je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm. a/ až f/ predmetného ustanovenia (zakotvujúceho tzv. vady zmätočnosti); o. i. teda aj vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písmeno f/ ustanovenia). Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP). 24. Naproti tomu pre dovolanie prípustné
CSP (
ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne) platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 25. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný (§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a/ až c/ tohto ustanovenia). Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 v spojení s § 431 ods. 1 CSP a/alebo § 421 CSP v spojení s § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 59/2017 z
1 písm. c/ CSP. V závere dovolania na strane 14 potom dovolateľka výslovne žiada, aby dovolací súd skúmal obsah dovolania z pohľadu prípustnosti ,,
f/ CSP a § 421 písm. a/ CSP.“ Posudzujúc dovolanie
jeho obsahu najvyšší súd nevzhliadol žiadne špecifické argumenty dovolateľky, ktoré by sa obsahovo týkali dovolacieho dôvodu
1 písm. c/ CSP, a nedostatok úmyslu žalovanej podať dovolanie aj z tohto dôvodu vyvodil najvyšší súd tiež z toho, že dovolanie neuvádza ani žiadnu rozdielne rozhodovanú judikatúru najvyššieho súdu. Dovolanie preto posudzoval z hľadiska žalovanou uplatnených dovolacích dôvodov
ustanovení § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Tiež je namieste poznamenať, že dovolanie je z hľadiska formulovania kumulatívne nastolených dovolacích dôvodov (§ 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP) neprehľadné, keď dovolateľka súbežne prelína svoju argumentáciu tak k zmätočnosti napadnutého rozhodnutia ako aj k právnemu posúdeniu veci a tiež k skutkovej stránke veci, s ktorými nesúhlasí. K prípustnosti dovolania z dôvodov
f) CSP.
Občianskeho súdneho poriadku) dospel najvyšší súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa právnym posúdením účastníkovi (dnes strane sporu) neznemožňuje. Na tom zotrváva rozhodovacia prax najvyššieho súdu aj za účinnosti novej právnej úpravy (R 24/2017 a tiež 1 Cdo 202/2017, 2 Cdo 101/2017, 3 Cdo 94/2017, 4 Cdo 47/2017, 5 Cdo 145/2016, 7 Cdo 113/2017, 8 Cdo 76/2018). 31. Ak teda žalovaná dovolaním namieta, že k vade zmätočnosti predpokladanej ustanovením § 420 písm. f/ CSP došlo v dôsledku toho, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nemá zákonom stanovené náležitosti, je nepreskúmateľné, arbitrárne a náležite (či presnejšie vôbec) nereaguje na jej odvolaciu argumentáciu, a to v miere, ktorá má zakladať porušenie jej práva na spravodlivý proces, tak s dovolateľkou nemožno súhlasiť. 32.
článku 2 Základných princípov CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty (odsek 1); právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (odsek 2, časť vety pred bodkočiarkou) a ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu (odsek 3). 33.
ust. § 387 ods. 2 a 3 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody
2 a 3 CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté.
Dovolateľkou spomínané opomenutie čestného vyhlásenia p. Balka, majúceho potvrdiť dodanie opotrebovaného stroja, nebolo spôsobilé na týchto záveroch nič zmeniť, pretože aj prípadnej zľavy z kúpnej ceny z tohto dôvodu by sa musel týkať argument o neuplatnení takéhoto nároku zo zodpovednosti za vady v lehote
Odvolací súd z tohto hľadiska neporušil úpravu v ust. § 387 ods. 3 druhej vety CSP a stotožnením sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie ako celkom (§ 387 ods. 2 CSP) dal jasne najavo, že tu nebolo žiadnych podstatných tvrdení, s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie (z ktorého dôvodu nebolo prečo trvať aj na splnení povinnosti
3 vety prvej CSP). Pretože správnosť týchto jeho záverov nebol dôvod spochybniť, dovolací súd v tomto prípade nevzhliadol prípad tzv. zmätočnostnej vady
f/ CSP. 40. Pokiaľ ide o procesný postup pred súdmi nižších inštancií ani tvrdenie dovolateľky o nevykonaní dôkazu dotknutým čestným vyhlásením neobstojí, keďže práve z dôvodu spochybnenia jeho pravdivosti a vierohodnosti žalobcom, bol autor čestného prehlásenia k obsahu tejto nedatovanej listiny (č.l. 286) pred súdom prvej inštancie opakovane vypočutý a tiež, k oproti nemu odchylným výpovediam ďalších svedkov, s nimi konfrontovaný (č.l. 342, 646). Dovolací súd len pre úplnosť pripomína, že nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu civilného súdneho konania. Zo samotnej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je
f/ CSP prípustné (obdobne za účinnosti OSP pozri R 37/1993 a R 125/1999). Ani prípadné nesprávne hodnotenie dôkazov (§ 191 CSP) nezakladá vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Vydanie prekvapivého rozhodnutia v rozpore so zisteným skutkovým stavom a výsledkami dokazovania, záver súdu o neunesení dôkazného bremena, či postup súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania sú námietky týkajúce sa postupu súdu v procese dokazovania. Spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov súdom odchylne od tvrdení a názoru sporovej strany predstavuje skutkovú rovinu posudzovania sporu. V tomto ohľade dovolací súd poukazuje na § 442 CSP,
ktorého je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, z čoho vyplýva, že skutkový stav veci zistený odvolacím súdom (prípadne uzavretý už pred súdom prvej inštancie) nepodlieha prieskumu v dovolacom konaní. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, ale neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, akým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je v zásade v právomoci orgánu, ktorý rozhoduje o merite veci. Z uvedeného vyplýva, že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe zahŕňa právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné (I. ÚS 52/03). Dovolací súd zdôrazňuje, že procesným pochybením by bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní znemožnil dôkazy predkladať alebo navrhovať. To však nie je prípad tu posudzovanej veci. Naopak z priebehu prvoinštančného konania ako vyplýva z obsahu spisu je zrejmé, že súd akceptoval návrhy strán a vykonal rozsiahle dokazovanie tak k tvrdeniam žalobcu ako aj k obrane žalovanej (okrem listín tiež výsluchom a konfrontáciou svedkov, znaleckým posudkom). Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 420 CSP. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 41. Pokiaľ ide o námietky žalovanej ohľadom odôvodnenia rozhodnutia súdu o nároku na zaplatenie sumy 31.008,09 eur s prísl. a obrane proti tomuto nároku, dovolací súd ďalej uvádza, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku (ods. 82, 83) predmetnou obranou žalovanej zaoberal, keď stručne, ale dostatočne a výstižne poukázal na v tomto ohľade vykonané dokazovanie, so záverom, že tvrdenie žalovanej preukázané nebolo „...ani zo svedeckej výpovede vypočutých svedkov (W., H., X.), a nebolo preukázané ani vykonaným znaleckým dokazovaním. Naviac, žalovaná si tento nárok voči žalobcovi mala uplatniť v lehote
keď bolo možné vady zistiť, t.j. neodkladne potom, ako stroj prevzala, a neodkladne potom, ako stroj prevzala bola povinná vady oznámiť žalobcovi a uplatniť si nárok zo zodpovednosti za vady“. Toto hodnotenie a závery nadväzovali na predchádzajúcu podrobnú konštatačnú časť odôvodnenia s uvedením tvrdení strán a k nim vykonaných dôkazov. Práve v nadväznosti na prvoinštačný rozsudok, za stotožnenia sa s jeho dôvodmi odvolací súd správnosť týchto záverov potvrdil a na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia v tejto časti (v ods. 30) o. i. uviedol, že „žalovaná nepreukázala svoje tvrdenia, že stroj, za ktorý nezaplatila dohodnutú kúpnu cenu, jej žalobca odpredal použitý ..... hoci deklaroval, že predáva stroj nový, bola povinná si svoj nárok voči žalobcvovi uplatniť v lehote
ust. § 428 Obchodného zákonníka tak, ako to deklaroval súd prvej inštancie. Keďže tak žalovaná neurobila, súd takúto obranu žalovanej neuznal a správne ju zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 31.008,09 eur spolu s úrokom z omeškania 9% ročne“. Takéto odôvodnenie
názoru dovolacieho súdu nevykazuje znaky nepreskúmateľnosti či arbitrárnosti rozhodnutia. Možno uzavrieť, že základom rozhodnutia v tejto časti sporu je záver o unesení dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k ním uplatnenému peňažnému nároku a naopak o neunesení dôkazného bremena žalovanej vo vzťahu k ňou uplatnenej obrane, čo je dostatočne a preskúmateľne zreteľné z odôvodnení oboch rozsudkov súdov nižších inštancií. To, že s týmito rozhodnutiami a ich dôvodmi žalovaná (dovolateľka) nesúhlasí, v danom prípade nezakladá opodstanenosť ňou tvrdenej vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Treba osobitne podotknúť, že tejto časti predmetu konania sa vôbec netýkali špecifické argumenty odvolateľky (neskoršej dovolateľky), ani namietané nesprávne právne posúdenie veci, viažúce sa k otázke započítania. Tie sa totiž týkali len nároku žalobcu na sumu 57.272,42 eur s úrokmi z omeškania a iba pôvodného konania sp. zn. 7Cb/73/2012, v ktorom bol aj vydaný platobný rozkaz (z 10. mája 2012) a proti nemu následne podaný odpor žalovanej s kompenzačnou námietkou (podaný 1. júna 2012), pričom k spojeniu vecí došlo až 23. októbra 2012. 42. Len na okraj žiada sa dovolaciemu súdu dodať, že v prípade, ak dôjde zo strany predávajúceho k dodaniu iného tovaru než kupujúcim dojednaného (aliud), ide o faktickú vadu tovaru. Nejedná sa teda o nesplnenie záväzku predávajúceho, či dokonca o absenciu vzniku kúpnej zmluvy, ako uvádza dovolateľka.
1 OBZ dodanie iného tovaru, než určuje zmluva sa považuje za vady tovaru. Ak bol dodaný iný tovar, je dôvodné aplikovať relevantné ustanovenia o zodpovednosti za vady tovaru. Dovolateľka pritom sama v dovolaní uviedla, že žalobca jej ponúkol predvádzací stroj v nižšej cene a žalovaná súhlasila s dodaním predvádzacieho návesu (Bergmann cargo 400), ktorý jej však dodaný nebol „(bol jej dodaný používaný a opotrebovaný náves)“. Uviedla, že ... „dodal iný náves používaný, ktorý nebol predmetom kúpnej zmluvy...“. V tejto súvislosti teda nemožno za nedostatočné či arbitrárne považovať odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu ako ani súdu prvej inštancie, keď sa uvedenou obranou žalovanej zaoberali aj z hľadiska právnej úpravy zodpovednosti za vady tovaru (§ 428 OBZ), avšak nie
predstáv žalovanej. 43. Ak teda rozsudok odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa nároku žalobcu na zaplatenie sumy 31.008,09 eur s príslušenstvom, poskytoval objektívne uspokojivé odpovede na otázky nastolené odvolaním a ani v postupe odvolacieho súdu, predchádzajúcom vydaniu takéhoto rozhodnutia, nebadať žiadne pochybenie na ujmu procesných práv neskoršej dovolateľky v takej miere, aby to odôvodňovalo ďalší záver o porušení práva na spravodlivý proces, dovolanie bolo v tejto časti, pre jeho neprípustnosť a tým aj nedôvodnosť,
c/ CSP potrebné odmietnuť. 44. Odvolací rozsudok ohľadom druhej časti predmetu konania (o zaplatenie 57.272,42 eur s prísl.), bol taktiež dotknutý námietkou porušenia práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP), tu ale dovolateľkou odôvodnenou najmä nedostatkom odpovede odvolacieho súdu na špecifickú argumentáciu opretú o závery jedného z rozhodnutí NS SR a tiež vo vzťahu k odôvodneniu posúdenia kompenzačnej námietky žalovanej. Tieto dôvody sa prelínali aj s dôvodmi nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), ku ktorému malo dôjsť odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu predstavovanej
dovolateľky uznesením NS SR z
ktorého možnosť praktického prevzatia argumentácie súdu prvej inštancie odvolacím súdom (dnes § 387 ods. 2 CSP, skôr § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej tiež „OSP“) nezbavuje odvolací súd povinnosti hoc aj len veľmi stručne a úmerne okolnostiam konkrétneho prípadu reagovať na argumentáciu z odvolania (prinajmenšom tak, že sa poukáže na tie odvolacie námietky, ktoré sú iba opakovaním už súdom prvej inštancie neprijatej argumentácie, ku ktorej však takýto súd zaujal adresné stanovisko, alebo aspoň zrozumiteľne vysvetlil, prečo táto bola bez právneho významu a v prípade iných námietok odvolací súd ozrejmí, prečo spôsob nazerania na problém neboli spôsobilé ovplyvniť). Odvolací súd samozrejme nemusí dať odvolateľovi za pravdu, avšak odvolateľ musí dostať objektívne zrozumiteľnú odpoveď na svoj špecifický argument (tu porovnaj 7 Cdo 226/2017).
čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré boli obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (účinnom do
obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.). Pri posudzovaní procesných úkonov preto nie je významné, ako ich účastník označil alebo že vôbec neboli označené, a ani to, aký obsah im účastník prisudzuje. Súd vždy uváži obsah (zmysel) prejavu vôle účastníka a uzavrie, o aký úkon sa z tohto hľadiska jedná. Uvedeným spôsobom však súd postupuje len vtedy, ak je úkon účastníka dostatočne určitý a zrozumiteľný a má všetky potrebné náležitosti. Ak úkon neumožňuje jednoznačný záver o tom, čo ním účastník vyjadril, treba najprv účastníka vyzvať, aby úkon náležite formuloval, a až potom ho možno posudzovať
jeho obsahu. Povinnosť súdu vyzvať účastníka na náležitú formuláciu úkonu vyplýva zo zmyslu a účelu občianskeho súdneho konania, ktorým je
p. predovšetkým zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov.“
dovolacieho súdu podstatné, že uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu vychádzalo z celkom odlišného skutkového a tiež procesného stavu, než ktorý tvoril základ tu napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Odhliadnuc od toho, že sa nejedná o rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré by bolo príslušným postupom prijaté do Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, z jeho odôvodnenia vyplýva, že nižšie súdy pred svojím rozhodnutím nemali jednoznačne ustálené, či obrana žalovanej strany v konaní v sebe zahŕňa aj kompenzačnú námietku a z tohto hľadiska im napokon najvyšší súd v rámci rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora vytkol, že za týchto nejasných okolností nevyzvali (§ 43 ods. 2 OSP) žalovanú stranu na to, aby svoj dovtedy nejasný procesný úkon z hľadiska toho, či ním vôbec mienila kompenzačnú námietku podať, upresnila. Celkom jasne to vyplýva z konštatovania najvyššieho súdu v dotknutom uznesení (6 M Cdo 3/2010), v ktorom na str. 5 uviedol, že „...i keď prejav žalovaného o vynaložených investíciách bez ďalšieho jednoznačný záver, či má byť považovaný za procesný úkon o uplatnení kompenzačnej námietky, spravodlivá ochrana jeho práv, s prihliadnutím na všetky vyššie uvedené konkrétne okolnosti vyžadovala, aby bol súdom prvého stupňa vyzvaný na odstránenie pochybností v tomto smere. Aj v prípade, ak by o takýto procesný úkon nešlo, bol prvostupňový súd povinný vyzvať žalovaného, vzhľadom na ním tvrdené skutočnosti, na predloženie alebo označenie dôkazov preukazujúcich, že k započítacej námietke došlo už skôr v súvislosti s jeho písomnými podaniami adresovanými právnej predchodkyni žalobkyne, resp. bol povinný sa už predloženými dôkazmi v súvislosti s touto okolnosťou zaoberať, t.j. riadne ich vykonať a vyhodnotiť. “ Ide teda o diametrálne odlišnú situáciu, než v prejednávanej veci. V danom prípade totiž súdy nižších inštancií z hľadiska posudzovania procesných úkonov strán v zmysle Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom a účinnom k momentu vykonania dotknutho úkonu (odporu v písomnom podaní žalovanej zo dňa
dovolateľky zakladať prekvapivosť rozhodnutia. Procesný postup súdu nasledujúci po vykonaní právneho úkonu, ktorým strana mieni vyvolať hmotnoprávne účinky, totiž spätne nemôže mať žiadny plyv na to, či tento právny úkon po obsahovej stránke z hľadiska úpravy právnych úkonov v Občianskom zákonníku (§ 34 a nasl.) spĺňa alebo nespĺňa náležitosti pre jeho (absolútnu) platnosť. Aj tu je potrebné zdôrazniť rozdiel medzi posudzovaním úkonu ako podania uskutočneného stranou vo vzťahu k súdu a protistrane z hľadiska dodržania náležitostí pre procesné podanie (§ 41 a nasl. OSP, aktuálne § 123 a nasl. CSP) a posudzovaním totožného úkonu adresovaného protistrane z hľadiska splnenia náležitostí stanovených normami hmotného práva pre to, aby vyvolal stranou zamýšľané hmotnoprávne účinky. Práve preto nemohla byť v tu posudzovanom prípade dovolacím súdom vzhliadnutá dôvodnosť argumentácie dovolateľky závermi uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 3/2010, ktoré sa týkali povinnosti súdu odstraňovať nedostatky úkonu strany z hľadiska procesných náležitostí podania, keď z neho nebolo možné jednoznačne (vôbec) zistiť, čo ním žalovaná strana sledovala (či vôbec mienila podať námietku započítania). V danej veci však všetky náležitosti podania
ust. § 42 ods. 3 OSP (
právnej úpravy platnej v dobe jeho vykonania, v spojení s § 470 ods. 2 veta prvá CSP) splnené boli, keďže z obsahu predmetného odporu žalovanej bolo zjavné, ktorému súdu je toto podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a bolo podpísané a datované. Z tohto podania bolo celkom zjavné, že je v ňom okrem odporu proti platobnému rozkazu obsiahnutý aj protinávrh a kompenzačný prejav žalovanej. Preto v tomto prípade nemal súd povinnosť žalovanú vyzvať na odstraňovanie procesných vád podania. Treba ešte dodať, že ak by súd prikročil k procesnej výzve žalovanej na odstraňovanie nedostatkov jej úkonu jednostranného započítania z hľadiska dodržania podmienky určitosti a zrozumiteľnosti vyžadovanej pre právny úkon normami hmotného práva (§ 37 OZ v spojení s § 580 OZ), porušil by zásadu rovnosti strán (§ 18 OSP). Toto dovolateľkou vyžadované „odstraňovanie vád podania“ by totiž zo strany súdu v konečnom dôsledku predstavovalo poučovanie o hmotnom práve, v rozpore s § 5 ods. 1 OSP (a contrario). Takéto vychýlenie procesného postupu súdu v konaní len v prospech jednej zo strán, by vo svojom dôsledku znamenalo porušenie práva protistrany na spravodlivý proces, z hľadiska dodržania zásady rovnosti strán. Naviac, z povahy samotného úkonu započítania ako jedného zo spôsobov zániku proti sebe stojacich pohľadávok (záväzkov) strán, vyplýva, že spätné posudzovanie, či už vykonaný jednostranný úkon započítania mal alebo nemal všetky náležitosti vyžadované hmotnoprávnou úpravou, aby vyvolal účinky zániku vzájomných pohľadávok, sa viaže práve k tomuto úkonu. Nemožno ho dodatočne naprávať, dopĺňať, meniť, ako sa domnieva dovolateľka, keďže by už išlo o úkon nový, iný. 53. Dovolací súd k celej argumentácii dovolateľky o nepreskúmateľnosti napadnutého odvolacieho rozsudku uzatvára, že z jeho odôvodnenia vyplýva, že odvolací súd považoval ním preskúmavané rozhodnutie za vecne správne, a preto pokiaľ pri potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie postupoval v súlade s ust. § 387 ods. 1 až 3 CSP,
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.