potreby z tohto skladu tovar odoberať a mal zaň zaplatiť kúpnu cenu. Po odbere tovaru žalovaný vyhotovil zoznam tovaru a označil ho za objednávku a postupca vystavil žalovanému faktúru, ktorá bola zároveň dodacím listom. Za nesporné považoval súd prvej inštancie uzavretie ústnej dohody o zriadení tzv. konsignačného skladu, vznik kúpnych zmlúv na tovar medzi postupcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, s povinnosťou žalovaného zaplatiť kúpnu cenu, a tiež nesplnenie týchto záväzkov zo strany žalovaného, pre ktoré sa žalovaný dostal do omeškania. Spornými ostávala výška žalovanej sumy pre popretie existencie časti kúpnych zmlúv žalovaným, v ktorých čísla objednávok údajne nekorešpondovali s účtovnou evidenciou žalovaného, ďalej pre tvrdenie žalovaného o uhradení dvoch faktúr ešte vo februári 2018, a tiež aktívna legitimácia žalobcu (postupníka) súvisiaca s otázkou platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. 4. K námietkam týkajúcim sa výšky žalovanej sumy súd prvej inštancie uviedol, že záväzky z uhradených faktúr neboli predmetom sporu, to isté sa týkalo jednej faktúry, kde žalovaný popieral existenciu kúpnych zmlúv, a u ostatných žalovaným popieraných kúpnych zmlúv žalovaný sám vyvrátil svoje tvrdenie predložením originálov objednávok, na ktoré faktúry odkazovali. Vo vzťahu k posudzovaniu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok a s tým súvisiacej argumentácie žalobcu,
ktorej sa žalovaný s odkazom na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“ alebo „dovolací súd“) R 119/2003 nemôže dovolávať neplatnosti zmluvy, ak právnou skutočnosťou na základe ktorej má plniť novému veriteľovi je oznámenie postupcu, súd prvej inštancie uviedol, že námietka neplatnosti cesie z dôvodov upravených v § 525 Občianskeho zákonníka, ktorú uplatňoval aj žalovaný v prejednávanej veci, ostáva dlžníkovi zachovaná aj v takomto prípade. K námietke žalobcu o neúčinnosti dohody postupcu a žalovaného o zákaze cesie bez súhlasu dlžníka v dôsledku jej nezverejnenia poukázal na to, že takáto dohoda nemá predpísanú písomnú formu a keďže ani
tvrdení žalovaného v písomnej forme nikdy uzavretá nebola, nešlo o prípad jej povinného zverejnenia
211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy. K ďalšej námietke žalobcu, že došlo k uznaniu záväzku žalovaným v procese oddlženia nemocníc uviedol, že takéto uznanie nemalo charakter uznania
Základným dôvodom, pre ktorý obrane žalovaného nebolo možné prisvedčiť, bolo
súdu prvej inštancie neunesenie dôkazného bremena o existencii dohody o zákaze cesie, pretože skutkové tvrdenie žalovaného o existencii takejto dohody postupca poprel a žalovaný už žiaden ďalší dôkaz na jej existenciu nepredložil. Samotný odkaz na § 525 ods.2 Občianskeho zákonníka v niektorých objednávkach nemal
súdu prvej inštancie zásadný význam, keďže objednávku ani
žalovaného nemožno považovať za ofertu dohody o zákaze cesie a
súdu neplní ani funkciu potvrdenia o takejto dohode, keďže v nej absentuje prejav vôle druhej zmluvnej strany o prijatí takého návrhu, čo platí aj v spojení s faktúrami odkazujúcimi na takéto objednávky, pričom žalovaný nepreukázal doručenie týchto objednávok do dispozičnej sféry postupcu. S námietkami žalovaného týkajúcimi sa tvrdenej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok pre jej rozpor so zákonným zákazom postúpenia pohľadávky, ktorej obsah by sa postúpením zmenil (§ 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a z dôvodu zákazu postúpenia pohľadávok verejnoprávneho charakteru, sa súd prvej inštancie vysporiadal konštatovaním, že v predmetnom spore šlo o peňažnú pohľadávku, ktorá svojim obsahom nie je viazaná na osobu konkrétneho veriteľa, a navyše tu ide o pohľadávky zo súkromnoprávneho záväzkového vzťahu dvoch rovnoprávnych subjektov, založeného obchodnoprávnou kúpnou zmluvou. Súd prvej inštancie napokon neakceptoval ani obranu žalovaného inými dôvodmi, pre ktoré by malo byť postúpenie pohľadávok zakázané, keď uviedol, že žalovaný v rámci svojej argumentácie nerozlišoval medzi obchodnými zvyklosťami a praxou zavedenou medzi stranami pôvodného vzťahu, pričom žiadna obchodná zvyklosť zakazujúca postupovanie pohľadávok v oblasti zdravotníctva v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok neexistovala, rovnako tu neexistovalo žiadne ustanovenie právneho poriadku týkajúce sa postúpenia pohľadávok voči príspevkovým organizáciám, akou je aj žalovaný, či voči nemocniciam vo všeobecnosti. Napokon nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovaného týkajúcu sa údajného zneužitia práva postupcom, resp. žalobcom a ich konania v rozpore s poctivým obchodným stykom. 5. O nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi (v zmysle opravného uznesenia) priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu
pomeru jeho úspechu. Keďže žalobca zavinil zastavenie konania späťvzatím žaloby v časti 228.906,15 eur s príslušenstvom (49,07 %), a súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti 237.604,3 eur (50,93 %), pomer úspechu žalobcu v zmysle § 255 ods. 2 CSP predstavuje rozdiel, teda 1,86 %.
ktorých k uzavretiu jednotlivých kúpnych zmlúv došlo už prevzatím tovaru zamestnancom žalovaného zo skladu zriadeného postupcom, a žalovaným predložené objednávky, resp. hlásenky (ktoré nie všetky obsahovali odkaz na ust. § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka) tak nemali charakter oferty, v rámci ktorej by bolo možné vymieniť si tzv. zákaz cesie. Ak by aj toto neplatilo, a objednávky by predstavovali návrh na uzavretie dohody o zákaze cesie, nemožno z nich ani z následného správania postupcu jednoznačne vyvodiť vôľu postupcu takúto dohodu uzavrieť. Sám žalovaný v priebehu konania menil skutkové tvrdenia o tom, ako mala byť dohoda o zákaze postúpenia pohľadávok uzatvorená, keď pôvodne jej existenciu vyvodzoval z objednávok a následne tvrdil, že zákaz bol platne dohodnutý v tzv. rámcovej zmluve, čím sám spochybnil existenciu platného zmluvného dojednania
2 Občianskeho zákonníka. Aj v takomto prípade žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno o ním tvrdenej existencii dohody o zákaze cesie, ktoré žalovaný v konaní neuniesol. Obsah čísiel objednávok na faktúrach taktiež sám o sebe nepreukazuje ich doručovanie pre postupcu v písomnej forme v znení tak, ako boli predložené v konaní žalovaným, keďže zo spisového materiálu vyplýva, že postupca sa mohol dozvedieť skutočnosti z objednávky aj z inej formy komunikácie so žalovaným. Odvolací súd ďalej uviedol, že z jednostranného odkazu na ust. § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka zo strany žalovaného na objednávkach nemožno odvodzovať zvyklosť či zavedenú prax strán. Keďže žalovaný neuhradil kúpnu cenu dodaného tovaru v lehote splatnosti, čo ani nerozporoval, súd prvej inštancie žalovaného správne zaviazal i k úhrade zákonných úrokov z omeškania a správne tiež rozhodol, keď s prihliadnutím k pomeru úspechu a neúspechu strán sporu priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 1,86 %. 7. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“)
f/ a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, navrhujúc zrušenie oboch rozsudkov súdov nižších inštancií a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Nad rámec rekapitulácie konania pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom, podstatných odvolacích námietok a časti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu viažucej sa k takýmto námietkam, dovolateľ zdôraznil prílišné zameranie sa súdov nižších inštancií v rámci hodnotenia dôkazov na jedno z vyjadrení jeho právneho zástupcu (z 15. augusta 2018), ktoré, ako uvádza, bolo nesprávne interpretované, pretože predstavovalo reakciu na predbežné právne posúdenie súdom. Na príkladoch jednotlivých výňatkov z argumentácie rozsudku súdu prvej inštancie, resp. odvolacieho súdu, dovolateľ uvádzal, že súd prvej inštancie nevyhodnocoval dôkazy vo vzájomnej súvislosti, ale sa jednostranne priklonil na stranu žalobcu, pričom )ani odvolací súd
jeho názoru tento nedostatok nenapravil, keď sa nevysporiadal dostatočne s jeho odvolacími námietkami, najmä nedal odpoveď na zásadnú otázku žalovaného, odkiaľ mal postupca vedomosť o predmete a výške kúpnej ceny, ktorá bola uvedená na faktúrach, ak objednávky neboli doručované. Obidva konajúce súdy sa priklonili k rozdeleniu záväzku na dve samostatné časti - kúpnu zmluvu a dohodu o zákaze postúpenia, napriek tomu, že faktúry boli vystavované v zmysle objednávok. Ďalej poukázal na procesné správanie žalobcu, ktorý zobral žalobu späť v časti 228.906,15 eur z dôvodu odstúpenia od časti zmluvy o postúpení pohľadávok v dôsledku právnej vady postúpených pohľadávok vo forme dojednaného zákazu postúpenia bez súhlasu dlžníka, čím
dovolateľa uznal existenciu zákazu postúpenia daných pohľadávok. Podobne sa
názoru dovolateľa súdy nižších inštancií nevysporiadali s námietkou nepravdivosti čestných vyhlásení postupcu a námietkou neplatnosti kúpnych zmlúv medzi postupcom a žalovaným pre nezverejnenie objednávok. Dosiaľ neriešenou právnou otázkou je
názoru žalovaného otázka, či je možné vykladať ust. § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka tým spôsobom, že akceptácia prejavu vôle vykonaná na základe prvotnej oferty predstavuje aj akceptáciu následne doručenej oferty, ktorá je doručená pred akceptáciou. 8. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol toto odmietnuť
f/ CSP, alebo zamietnuť
Poukázal na to, že so žalovaným vedie viacero sporov, ktorých predmetom je úhrada dlžných pohľadávok, a snaží sa o ich judikovanie súdom, naopak žalovaný preferuje, aby jeho veriteľom bol postupca, keďže by mu to umožňovalo, aby sa dlhov zbavil v procese oddlženia, na ktorý sa skladajú daňoví poplatníci. Tvrdenia žalovaného o nepravdivom čestnom vyhlásení považuje za výmysel, keďže žalovaný neuniesol v konaní dôkazné bremeno. Za podstatný záver nižších súdov považuje to, že samotným dodaním tovaru nedochádza k akceptácii oferty žalovaného na uzatvorenie dohody o zákaze cesie pohľadávok vzniknutých na základe jednotlivých dodávok. Žalovaným položenú dosiaľ neriešenú otázku považuje za nezrozumiteľnú a nejudikovateľnú, keďže odvolací súd neposudzoval súvis poctivého obchodného styku s akceptáciou oferty na dodávku tovaru a ďalšej oferty na uzatvorenie dohody o zákaze cesie, odvolací súd sa vyjadril len k otázke akceptácie oferty bez súvzťažnosti k zásade poctivého obchodného styku, prípadne obchodnej zvyklosti alebo praxe medzi zmluvnými stranami. Sama skutočnosť, že žalovaný sa v nejakom čase rozhodol účelovo písať ofertu na dohodu o zákaze cesie ešte neznamená, že ide o obchodnú zvyklosť, pretože tá predpokladá akceptáciu druhou stranou. Žalobca konštatoval, že dodaním objednaného tovaru dochádza len k akceptácii oferty na dodanie tovaru. Snahu žalovaného dostať do objednávky aj inú ofertu (o zákaze cesie) považuje za úkon parazitujúci na uzavretí kúpnej zmluvy. Ak sa žalovaný pokúša uzatvoriť s dodávateľom dohodu o zákaze cesie, pretože vopred vie, že záväzok nezaplatí riadne a včas, no nechce umožniť dodávateľovi postúpiť takúto pohľadávku na tretí subjekt, nemôže sa žalovaný odvolávať na neexistujúcu zvyklosť. Záverom uviedol, že nespokojnosť žalovaného s výsledkom konania nezakladá nepreskúmateľnosť rozsudku.
CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 13.
CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
ust. § 387 ods. 2 a 3 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
ust. § 442 CSP je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.
svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku.
dovolacieho súdu vysporiadal so všetkými dôležitými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie aj odvolací súd svoje rozsudky riadne odôvodnili a objektívne vysvetlili, prečo bolo potrebné (v dovolaním napadnutej časti) žalobe vyhovieť. Pokiaľ ide o zhrnutie vykonaného dokazovania a skutkových zistení, pri týchto sa súd de facto nikdy nevyhne určitým parafrázam (prerozprávaniu toho, čo sa stalo, za pomoci vlastných formulácií), v tomto prípade sa však v odôvodneniach rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nenachádza nič, čo by bolo možné označiť za rozporné s výsledkami dokazovania. Dovolací súd nevzhliadol v argumentácii nižších súdov žiadne logické medzery, pričom skutočnosť, že interpretácia súdom vykonaných dôkazov a nimi podložených skutkových zistení nezodpovedala predstavám dovolateľa, nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces, nakoľko v zmysle konštantnej judikatúry NS SR je vykonávanie dôkazov, rozhodovanie o vykonaní alebo nevykonaní určitých dôkazov i hodnotenie dôkazov vecou konajúceho súdu a nie strán sporu.
obsahu dovolania mala byť inak námietkou žalobcu). Pominúc skutočnosť, že žalobca svoju námietku uplatnil ako reakciu na snahu žalovaného preukázať dohodu o zákaze cesie či už za pomoci tvrdenia o ústnej tzv. rámcovej zmluve alebo iného tvrdenia o vymienení si zákazu cesie žalovaným v objednávkach a tiež to, že žalovaný tu zmiešal inštitúty platnosti a účinnosti zmluvy, totiž už súd prvej inštancie (správne v zhode s argumentáciou žalobcu poukazujúcou len na „účinnosť“) uviedol, že pôvodná ústne uzavretá (tzv. rámcová) zmluva nebola spôsobilou na zverejnenie a pre možnosť jej dojednania aj v ústnej forme nespadala do okruhu povinne zverejňovaných zmlúv. Z takéhoto záveru, predovšetkým však z ďalšieho záveru súdov nižších inštancií o nevýznamnosti objednávky v kontraktačnom procese, potom vyplýva, že obrana údajným nedostatkom vzniku záväzkového vzťahu z tohto dôvodu, okrem zjavnej účelovosti, bola bez nádeje na úspech. Preto ani nezaujatie explicitného stanoviska súdmi nižších inštancií aj k problému nezverejnenia objednávok, nemohlo mať na rešpektovanie práva strán sporu na spravodlivý proces žiaden dopad. 28. Odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie, v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedli rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísali priebeh konania, stanoviská sporových strán k prerokovávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citovali právne predpisy, ktoré aplikovali na daný prípad a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel dovolací súd k záveru, že v konaní pred odvolacím súdom nedošlo k dovolateľom namietanej vade zmätočnosti uvedenej s ustanovení § 420 písm. f/ CSP. 29.
1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
1 písm. b/ CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 CSP, má viazanosť dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od tohto, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. 31. Zároveň platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické (akademické, teoretické) otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom. Prípustnosť dovolania nezakladá ani všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu (resp. jeho právnymi závermi). Pre prípustnosť dovolania
1 písm. b/ CSP nie je relevantný len subjektívny názor dovolateľa, teda čo on sám z hľadiska svojho (ne)úspechu v spore považuje za právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a ani jeho hodnotenie právneho posúdenia veci súdom.
dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP). Za dovolacím súdom dosiaľ nevyriešenú označil dovolateľ otázku, či je možný výklad ust. § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka tým spôsobom, že akceptácia prejavu vôle vykonaná na základe prvotnej oferty predstavuje aj akceptáciu následne doručenej oferty, ktorá je doručená pred akceptáciou ? Dovolateľ teda vymedzil posúdenie veci uskutočnené odvolacím súdom, ktoré považuje za nesprávne. Napriek tomu dovolací súd musel konštatovať, že dovolanie žalovaného ani v časti opieranej o ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP nie je prípustné. 34. Z obsahu dovolania a súvisiacej argumentácie dovolateľa vyplýva, že za prvotnú ofertu považuje ústne dojednanú rámcovú zmluvu vedúcu k zriadeniu tzv. konsignačného skladu postupcom v areáli žalovaného a následnej praxi spočívajúcej v preberaní tovaru osobami konajúcimi v mene žalovaného zo skladu, vystavovaní objednávok žalovaným a vo fakturovaní ceny takto prebratého tovaru postupcom. Následne doručenou ofertou rozumie dovolateľ objednávku a akceptáciou faktúry. Odvolací súd
názoru dovolateľa vyriešil nastolenú otázku tak, že akceptácia sa vzťahuje len k oferte, ktorá ju vyvolala, nie ku každej oferte doručenej do prijatia akceptácie (čo dovolateľ nepovažuje za správne). 35. Pokiaľ ide o dôvod prípustnosti dovolania
421 ods. 1 písm. b/ CSP, dovolaním vymedzená právna otázka nie je takou, akú má na mysli toto ustanovenie, a to predovšetkým z dôvodu, že ju nemožno považovať za takú, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (ani súdu prvej inštancie). Ako v prípade prijatia interpretácie, že pre všetky čiastkové kontrakty uzavreté na základe prvotnej rámcovej zmluvy je dôležité vymienenie si zákazu postúpenia pohľadávky žalovaným (bez jeho písomného súhlasu) už v takejto prvotnej rámcovej zmluve (ktorý výklad zastávajú nižšie súdy), tak aj v prípade opačnej interpretácie,
ktorej sa za ofertu má považovať objednávka, ktorá inak v kontraktačnom procese osobitný význam nemá (výklad preferovaný dovolateľom), totiž nižšie súdy založili svoje rozhodnutia na závere, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie existencie takej zmluvy strán sporu, v ktorej by bolo diskutované dojednanie obsiahnuté. Otázka kladená dovolaním má za takejto situácie charakter len akademickej otázky, nespôsobilej ovplyvniť (pri akomkoľvek jej riešení) výsledok tohto konkrétneho sporu. To, že rozhodnutia nižších súdov za ofertu považovali už prevzatie tovaru a nie až jeho následnú objednávku (plniacu v tomto prípade len úlohu akéhosi potvrdenia o množstve tovaru odobratého zo skladu postupcu), spôsobuje pri zhode dovolateľa s nižšími súdmi na tom, že akceptáciou je tu fakturácia, ďalší dôvod akademickosti dovolaním kladenej otázky, nakoľko vymienenie si zo strany žalovaného zákazu postúpenia pohľadávky bez jeho písomného súhlasu v objednávke, ktorá neplní funkciu oferty, je tu bez právneho významu.
1 písm. b/ CSP a tento záver v spojení s konštatovaním o neexistencii dôvodu prípustnosti dovolania
f/ CSP, viedol dovolací súd k rozhodnutiu o odmietnutí celého dovolania
c/ CSP (dovolanie z hľadiska § 420 CSP smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné) a
f/ CSP (dovolanie z hľadiska § 421 ods. 1 CSP nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi) bez možnosti prieskumu vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.