1 Tr. zák., o dovolaní I. M. proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z
1, ods. 2 Tr. por. a § 388 ods. 1 Tr. por. takto rozhodol: Uznesením Krajského súdu v Košiciach z 26. novembra 2020, sp. zn. 7Tos/109/2020, bol z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.
1 Tr. zák. uložil I. M. ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou, nakoľko uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I z 18. januára 2019 sp. zn. 4Pv 225/18/8802 bolo zastavené trestné stíhanie proti menovanej, vedené pre prečin ohovárania
1 Tr. zák., pretože nebola v čase spáchania skutku pre nepríčetnosť trestne zodpovedná. Voči uvedenému uzneseniu podala I. M. sťažnosť, na podklade ktorej Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozhodol tak, že uznesením z 26. novembra 2020, sp. zn. 7Tos/109/2020 sťažnosť menovanej
1 pís.
nej z viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu. Dala do pozornosti rozhodnutia krajského a okresného súdu, kde
nej nie sú akékoľvek zmienky o jej nebezpečnosti, a preto ich považuje za nepreskúmateľné. Pripomenula vyjadrenie znalkyne MUDr. G. Ž. v závere znaleckého posudku č. 9/2018.
jej názoru zo záveru nevyplýva reálne nebezpečenstvo pre tretie osoby, a to vrátane absencie možnej brachiálnej agresivity. Ostatné závery o nevyspytateľnosti považuje za hypotetické a neopierajúce sa o žiadne konkrétne skutkové okolnosti. Preto nesúhlasí s tým, že bola splnená jedna z podmienok o uložení ochranného liečenia, a to jej nebezpečnosť pobytu na slobode. Poukázala na súdnu prax, kde uloženie ochranného liečenia nie je možné založiť iba na základe znaleckého posudku, ale musia byť prítomné aj iné dôkazy preukazujúce dôvodnosť jeho uloženia.
nej v napadnutom uznesení nie je uvedené, ktoré konkrétne vykonané dôkazy spolu so znaleckým posudok preukazujú jej nebezpečnosť na slobode. Len konštatovanie súdu, že je tendenčná kverulantka, ktorá podáva množstvo trestných oznámení, podaní a sťažností bez relevantného odôvodnenia a zaťažuje tak orgány činné v trestnom konaní v spojení s hypotetickým záverom znalkyne o jej možnom nevyspytateľnom správaní, nie je dostatočné pre odôvodnenie rozhodnutia. Preto navrhla, aby dovolací súd vylovil porušenie zákona v ustanovení § 73 ods. 1 Tr. zák.,
2 Tr. por. zrušil napádané uznesenia krajského a okresného súdu a prikázal Okresnému súdu Košice I vec v potrebnom rozsahu znova prejednať a rozhodnúť. Prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I vo svojom vyjadrení k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Tr. por. uviedol, že dovolací súd je viazaný skutkový zistením súdu prvého a druhého stupňa a tieto nemôže dopĺňať a ani meniť.
neho konanie o uloženie ochranného liečenia nerieši otázku viny za trestný čin ale otázku spáchania činu inak trestného. V každom prípade ide o rozhodovanie o občianskom práve, lebo uložené ochranné opatrenie predstavuje zásah do práva na súkromie a nie sú naň aplikovateľné práva
čl. 6 ods. 2 dohovoru, čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, ale práva týkajúce sa spravodlivého súdneho konania ako napríklad čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 2 ústavy. V konaní pred súdom bola
neho vypočutá obvinená, znalkyňa za prítomnosti obvinenej a jej obhajcu a prečítané listinné dôkazy. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu
1 písm. j) Tr. por. pripomenul potrebu splnenia dvoch kumulatívnych podmienok, a to že páchateľ nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a nebezpečenstvo jeho pobytu na slobode. Súdy pri uložení ochranného opatrenia vychádzali z výsledkov vyšetrenia duševného stavu dovolateľky u ktorej bola zistená neliečená paranoidná schizofrénia, ktorá sa vyvíjala dlhšiu dobu, čo bolo potvrdené aj výsluchom znalkyne. Táto psychická porucha zapríčinila, že I. M. nevedela ovládať svoje konanie a ani rozoznať jeho protiprávnosť, z čoho je
jeho názoru možné vyvodiť záver o jej nepríčetnosti. Okrem toho absentuje pocit chorobnosti a spolupráce, v dôsledku čoho je možné predpokladať zhoršenie jej stavu. Preto navrhol, aby bolo rozhodnuté o splnení zákonných podmienok pre uloženie ochranného liečenia. Ďalej navrhol, aby najvyšší súd
c) Tr. por. dovolanie na neverejnom zasadnutí bez presúkania veci odmietol, nakoľko nedošlo k naplneniu ani jedného z uplatnených dovolacích dôvodov I. M. vo svojom vyjadrení tvrdila, že jej obhajca Mgr. Bc. C. Y. sa s ňou nikdy nekontaktoval, dovolanie s ňou neprejednal, v konaní pred okresným súdom sa o rozhodovalo bez advokáta, znalkyňa MUDr. G. Ž. ju nikdy nevypočúvala, sudca JUDr. Ján Poprocký ju neinformoval o ustanovení znalkyne MUDr. G. Ž. a námietku voči nej krajský súd neprejednal.
jej názoru nič nenasvedčuje o jej narušenej psychickej stránke, čo dokazuje, že vedela poukázať na chyby, ktoré robia sudcovia, prokurátori a iní. Jej sociálna a pracovná anamnéza nekorešponduje s narušeným duševným stavom. Posudok znalkyne MUDr. G. Ž.
jej názoru slúži na umlčanie, aby nemohla vypovedať, že sudca Šalata na krajskom súde vykonával svoju funkciu len s výučným listom tesára a súčasne sudca Ján Lokša vykonáva svoje povolanie bez kvalifikácie. Nakoľko sa k uvedenému podaniu prokurátor nevyjadril, okresný súd doručil dovolanie najvyššiemu súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Tr. por. a zistil, že dovolanie bolo podané obvinenou ako oprávnenou osobou
2 písm.
1 Tr. por. a s uvedením dôvodu dovolania
odseku 2 tohto ustanovenia. Nezistiac dôvody pre odmietnutie dovolania
por. najvyšší súd viazaný jeho dôvodmi (§ 385 ods. 1 Tr. por.) následne preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým podala obvinená I. M. dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, a dospel k záveru, že uplatnený dôvod dovolania
1 písm. j) Tr. por. je v posudzovanej veci zjavne preukázaný (§ 382a Tr. por.).
1 Tr. por. dovolanie možno podať, ak
1 Tr. zák. súd uloží ochranné liečenie v prípadoch uvedených v § 39 ods. 2 písm.
Trestného poriadku voči osobe, ktorej procesné postavenie obvinenej zaniklo v dôsledku zastavenia trestného stíhania pre nepríčetnosť, nerieši otázku viny, ale otázku spáchania činu ináč trestného. Keďže v ňom nejde o vinu trestného činu, ale sa týka rozhodovania o občianskom práve, lebo možné uloženie ochranného liečenia predstavuje zásah do práva na súkromie, nie sú naň aplikovateľné práva
čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava"), ale práva týkajúce sa spravodlivého súdneho konania (napr.
čl. 48 ods. 2 Ústavy a
čl. 6 ods. 1 Dohovoru). Uloženie ochranného liečenia je z hľadiska práva
čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavne akceptovateľné vtedy, ak k nemu dôjde na základe spravodlivého súdneho konania, rešpektujúceho zároveň základné náležitosti pre jeho uloženie
Trestného zákona (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 241/05, z 10. mája 2006).
12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Samosudca prvostupňového súdu uvedeným spôsobom nepostupoval. Bude preto úlohou prvostupňového súdu vykonať na verejnom zasadnutí dokazovanie so zameraním na dôsledné objasnenie všetkých zákonných podmienok § 73 ods. 1 Tr. zák., na ktoré najvyšší súd poukázal už v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia, významných pre zákonné rozhodnutie o podanom návrhu prokurátora. Z tohto dôvodu preto bude musieť dokazovať, či I. M. je páchateľkou činu ináč trestného, či nie je tento pre nepríčetnosť trestne zodpovedná a či jej pobyt na slobode je nebezpečný. V tejto súvislosti najvyšší súd poznamenáva, že samotné uznesenie prokurátora o zastavení trestného stíhania menovanej, nie je záväzným ani dostatočným dôkazom o tom, že I. M. čin spáchala. K riešeniu právne významnej otázky, či je dovolateľka „páchateľkou činu ináč trestného“ nebolo v konaní pred samosudcom prvostupňového súdu vykonané žiadne dokazovanie. Rozhodnutie prokurátora o zastavení trestného stíhania nachádzajúce sa v spise pritom riešilo pre súd záväzným spôsobom iba otázku zastavenia trestného stíhania. Eventuálne skutkové závery prokurátora ohľadne spáchania skutku dovolateľkou nemohli nahradiť vlastné posúdenie tejto otázky súdom, založené na dokazovaní zodpovedajúcom zásadám spravodlivosti konania zahŕňajúcim kontradiktórnosť a princíp „rovnosti zbraní“ (porovnaj s uznesením najvyššieho súdu z 03. marca 2021 sp. zn. 2Tost/8/2021). Konanie prvostupňového súdu, ktoré predstavuje zásah do súkromného života dovolateľky, nebolo preto
názoru najvyššieho súdu ako celok spravodlivé. Preto bude úlohou súdu prvého stupňa v rámci odôvodnenia svojho uznesenia vysvetliť svoje úvahy, ktorými sa riadil pri hodnotení jednotlivých dôkazov, aby z neho bolo zrejmé, ktoré skutočnosti považuje za dokázané a ako sa vysporiadal s rozpormi vo vykonaných dôkazoch, a na podklade akých úvah dospel k záveru, že I. M. sa dopustila konania, ktorými mala naplniť znaky činu inač trestného a ustálený skutok popísať v skutkových vetách uznesenia. Pokiaľ ide o posúdenie, či je pobyt dovolateľky na slobode nebezpečný, dokazovanie samosudcu sa obmedzilo na v tom čase takmer 2 roky starý znalecký posudok (v súčasnosti už takmer 4 roky) a výsluch znalkyne MUDr. G. Ž. vychádzajúci z neaktuálneho posúdenia. Spáchanie činu inak trestného nepríčetným páchateľom samo o sebe však nestačí na uloženie ochranného liečenia, ak nie je súčasne splnená aj podmienka, že pobyt páchateľa na slobode je nebezpečný. Stav nepríčetnosti musí existovať v čase spáchania činu, ale nebezpečnosť pobytu páchateľa na slobode treba posudzovať
stavu existujúceho v čase rozhodovania súdu o ochrannom liečení.
ustálenej judikatúry nemožno nebezpečnosť pobytu páchateľa na slobode vyvodzovať iba z jeho konania, ktoré inak vykazuje znaky trestného činu. Pre záver o pravdepodobnosti možného opakovania takéhoto inak trestného konania, sa musí zisťovať stupeň duševnej poruchy páchateľa, prípadne jeho doterajšie recidivistické prejavy, ktoré môžu vytvárať stav nebezpečenstva pre spoločnosť pri jeho ponechaní na slobode. Posúdenie takýchto prípadov závisí od druhu duševnej poruchy, jej stupňa a prejavu správania trestne nezodpovedného páchateľa. Táto podmienka je splnená, ak je vysoko pravdepodobné, že nepríčetná osoba, ktorá spáchala čin inak trestný, znovu spácha závažnejší útok na záujmy chránené Trestným zákonom v dôsledku duševnej choroby. Splnenie tejto podmienky treba posúdiť na základe zistenia o povahe a správaní nepríčetnej osoby a na základe posudku znalcov z odboru psychiatrie, o tom, či duševná porucha má taký charakter, že pobyt nepríčetnej osoby na slobode je aj v budúcnosti v uvedenom zmysle nebezpečný. Samotné odporúčanie znalcov lekárov či je, alebo nie je vhodné páchateľovi protiprávneho činu uložiť ochranné liečenie, nie je dostatočným podkladom na rozhodnutie súdu o tejto otázke. Také rozhodnutie môže súd vydať až na základe zhodnotenia všetkých dôkazov prichádzajúcich do úvah (R 58/1968, R 11/1974, R 23/1979). Psychický stav musí byť
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva do istej miery závažný, aby sa mohol považovať za „skutočnú“ duševnú poruchu. Aby bola dotknutá duševná porucha kvalifikovaná ako skutočná duševná porucha v zmysle čl. 5 ods. 1 písm.
1 Tr. zák. bez preukázania a splnenia v ňom uvedených v ňom zákonných podmienok odôvodňuje tento záver súdu. Najvyšší súd naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Tr. por. u obvinenej I. M. nezistil, pretože
jeho názoru dovolací dôvod
1 písm. j) Tr. por. je k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Tr. por. vo vzťahu špeciality. Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Rozsudok prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.