súdu prvej inštancie výroky prezentované ministrom spravodlivosti s ohľadom na spoločensky uznávanú autoritu jeho funkcie, závažnosť ich obsahu i deklarované následky, nielenže boli objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach žalobkyne, ale túto ujmu aj reálne privodili, a to v oblasti jej morálnej integrity, občianskej a profesionálnej cti a dobrého mena. Vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostných práv žalobkyne, súd prvej inštancie okrem morálnej satisfakcie priznal žalobkyni i peňažné zadosťučinenie, ktorého výška zodpovedá okolnostiam, rozsahu a intenzite zásahu do jej osobnostných práv.
toho, či výkon týchto práv a povinností vykonáva sám vo vlastnom mene, alebo ich výkonom na základe právnej úpravy poveril iné subjekty, ktoré výkon práv a povinností realizujú vo vlastnom mene. Toto rozlíšenie je dôležité najmä pre určenie hmotnoprávnej (vecnej) aktívnej a pasívnej legitimácie a od toho závislého procesného postavenia štátu, resp. subjektov, na ktoré štát preniesol výkon svojich práv a povinností. V preskúmavanej veci žalobkyňa uplatnila na súde nárok na och-ranu osobnosti z dôvodu neoprávneného zásahu spôsobenej jej „nepravdivou“ informáciou poskytnutou médiám ministrom spravodlivosti.
názoru odvolacieho súdu minister spravodlivosti vystupoval ako zástupca štátu, nebol z pozície svojej funkcie podriadený (resp. zamestnancom) MS SR, ale stál na jeho čele ako člen vlády. Za jeho činnosť preto nezodpovedá MS SR. Za prípadné porušenie povinností samotným ministrom spravodlivosti je daná preto priama zodpovednosť štátu a nie MS SR. V prípade, ak pri výkone verejnej moci dôjde k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, pri riešení otázky pasívnej legitimácie treba postupovať analogicky
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/ 2003 Z. z.“), t. j. pri vzniku nemajetkovej ujmy
je pasívne legitimovaný štát, v mene ktorého koná MS SR. Vzhľadom na uvedené odvolací súd vyhodnotil námietku žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie v spore ako nedôvodnú.
O. z., je pôvodca neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Uviedol, že v danom prípade žalobkyňa uplatnila nárok na ochranu osobnosti z dôvodu neoprávneného zásahu spôsobeného jej nepravdivou informáciou poskytnutou médiám ministrom spravodlivosti v rámci tlačovej konferencie konanej 4. júna 2004, pričom ako žalovanú označila Slovenskú republiku - Ministerstvo spravodlivosti SR. Z rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že v posudzovanom prípade odvolací súd vychádzal zo záveru o danosti pasívnej legitimácie žalovanej označenej žalobkyňou v žalobe. Právne názory odvolacieho súdu k tejto otázke však neboli náležite podložené zohľadnením právnych záverov, ku ktorým dospel už skôr najvyšší súd v tejto právnej otázke (3Cdo/201/2007, 4Cdo/168/2009, 6Cdo/149/2011 a 3Cdo/176/2013). Dovolací súd sa nestotožnil s právnou argumentáciou odvolacieho súdu súvisiacou s použitím (pri riešení otázky pasívnej legitimácie) „analógie legis“ zákona č. 514/2003 Z. z. a to z toho dôvodu, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti sú
platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu škody. Dodal, že pokiaľ odvolací súd pri úvahách o pasívnej legitimácii žalovanej neprihliadol na závery najvyššieho súdu a za pasívne legitimovaný subjekt označil štát, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a rozhodol nesprávne. 9. Odvolací súd nato rozsudkom z 30. januára 2019 sp. zn. 6Co/295/2018 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, ktorými bolo žalobe vyhovené,
p. zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho ani dovolacieho konania a napokon tiež zrušil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie. K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej odvolací súd uviedol, že túto bolo potrebné, i s ohľadom na právne závery dovolacieho súdu vyslovené v jeho zrušujúcom uznesení, vyhodnotiť ako dôvodnú. Žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia § 13 O. z. nesmerovala voči tomu, kto bol pasívne legitimovaný, keď žalovaná sa nedopustila konania, ktoré
žalobkyňou tvrdených skutkových okolností zasiahlo do práva na ochranu jej osobnosti. Z hľadiska určenia subjektu zásahu do osobnostných práv nemožno štát (Slovenskú republiku) stotožňovať s odlišnými subjektmi (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a pod.), ktoré majú samostatnú právnu subjektivitu a nesú vlastnú zodpovednosť za prípadné zásahy do osobnostných práv fyzických osôb. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky aj Slovenská republika (štát) sú samostatnými subjektmi práva a sú spôsobilé mať práva a povinnosti (§ 18 a nasl. O. z.). Správny je potom záver,
ktorého označená žalovaná (Slovenská republika) nie je nositeľom povinností vyplývajúcich z porušenia práva na ochranu osobnosti ministrom spravodlivosti. Minister spravodlivosti ako predstaviteľ Ministerstva spravodlivosti SR poskytol médiám („nepravdivé“) informácie, ktoré mali zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne, nie však ako zástupca štátu (nešlo o priame zastupovanie štátu), ale z titulu výkonu funkcie ministra spravodlivosti, ktorý toto ministerstvo riadi a zodpovedá za jeho činnosť (§ 4 zákona č. 575/2001 Z. z.). Preto aj za (prípadné) porušenie povinností vyplývajúcich z výkonu funkcie ministra spravodlivosti je daná priama zodpovednosť MS SR, nie Slovenskej republiky, za ktorú pred súdom koná príslušný štátny orgán. V konaní o ochranu osobnosti fyzickej osoby, do ktorej bolo zasiahnuté nepravdivou informáciou poskytnutou médiám ministrom príslušného ministerstva, je pasívne vecne legitimované toto ministerstvo, nie Slovenská republika. Rozhodnutia o trovách konania potom odôvodnené boli právne ust. § 453 ods. 1 a 3, § 396 ods. 1 a 2 a § 255 ods. 1 C. s. p. a vecne úspechom žalovanej, ktorej ale v týchto konaniach žiadne trovy nevznikli. 10. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“). Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 420 písm. f/ aj § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. K porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 431 v spojení s ustanovením § 420 písm. f/ C. s. p. dovolateľka namietala, že postup oboch nižších súdov bol závadný, spočívajúci v neuplatnení osobitnej poučovacej povinnosti, ktorým sa dovolateľke znemožnila realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej skôr platný O. s. p. a v súčasnosti C. s. p. priznáva na účely ochrany jej právom chránených záujmov. Výklad prezentovaný odvolacím súdom, ktorý bol viazaný názorom dovolacieho súdu k pasívnej legitimácii subjektu - žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti SR (správne „Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR - pozn. najvyššieho súdu), je najmä svojimi dôsledkami pre dovolateľku prehnane formalistický, vo svojich dôsledkoch zasiahol do podstaty základného práva dovolateľky na súdnu ochranu a jej právo na spravodlivé konanie, čo má v konečnom dôsledku za účinok odmietnutie spravodlivosti. V súlade s § 43 ods. 1 O. s. p. sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorý určí, ktorá nemôže byť kratšia ako 10 dní.
s. p., ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka, a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. Poukázala aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 675/2016 z 12. januára 2017, v ktorom
nej išlo o skutkovo obdobný prípad (kde sťažovateľ „opačne“ ako v jej právnej veci označil za žalované v spore o náhradu škody Ministerstvo spravodlivosti a nie so „správnym označením“ Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti.). Ústavný súd v náleze konštatoval, že ak z iných častí žaloby zjavne vyplývalo, že smeruje proti štátu, bolo
neho namieste, aby vo veci sťažovateľa konajúci všeobecný súd pristúpil k aplikácii § 43 ods. 1 O. s. p. pre vadu žaloby spočívajúcu v jej nezrozumiteľnosti z dôvodu neurčitosti. Dovolateľka tvrdila, že je už od počiatku sporu zrejmé (či už zo žaloby alebo neskôr v priebehu konania), že uvádzala skutkové a právne argumenty, ktorými sa domáhala práva na ochranu osobnosti. Súdom tak boli zrejmé okolnosti jej žaloby a mal brať na zreteľ jej skutočnú vôľu. Závadný postup súdov vidí v nevyzvaní na odstránenie vád, čím sa jej znemožnila realizácia procesných práv, ktorá sa prejavila až zrušujúcim uznesením dovolacieho súdu. 11. K nesprávnemu právnemu posúdeniu v zmysle § 432 v spojení s ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. dovolateľka uviedla, že
rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 5Cdo/5/ 2012 je pri riešení otázky pasívnej legitimácie odporcu v konaní o ochranu osobnosti nutné postupovať analogicky so zákonom č. 514/2003 Z. z. a súd je povinný postarať sa v zmysle ust. § 43 ods. 1 O. s. p. o opravu alebo doplnenie návrhu, aby v ňom bol účastník označený v súlade s ust. § 79 ods. 1 O. s. p. a § 3 zák. č. 514/2003 Z. z., pretože správne právne posúdenie na základe skutkových okolností je vždy úlohou súdu. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. 12. Žalovaná navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť a v prípade, ak ho dovolací súd pripustí, aby toto ako nedôvodné zamietol, nesúhlasiac s názorom dovolateľky o vade konania v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. ani o odklone odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
1 písm. a/ C. s. p. 13. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C. s. p. v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene živnostenského zákona v znení neskorších zmien a doplnení), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie, prečo bol
neho namieste takýto postup, uvádza v nasledujúcich bodoch. 14. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Pokiaľ zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. 15.
p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, a/alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 16.
1 C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
dovolateľky nedostatok pasívnej vecnej legitimácie spočíva výlučne v nesprávnom označení žalovaného subjektu, kde namiesto označenia „ Ministerstvo spravodlivosti SR“ bola ako žalovaná označená „Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti“.
žalobkyne bolo z obsahu žaloby aj na ňu nadväzujúcich podaní zrejmé, že žaloba v predmetnej veci (aj na základe znejúceho petitu žaloby) smeruje voči subjektu, ktorý zasiahol do jej práv na ochranu osobnosti - t. j. Ministerstvu spravodlivosti SR (konkrétne počínaním niekdajšieho ministra spravodlivosti). V priebehu súdneho konania bol v zmysle predošlých rozhodnutí súdov preukázaný skutkový základ, že došlo k hrubému zásahu do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobkyne, preto poukázanie žalovanej „Slovenskej republiky - Ministerstva spravodlivosti SR“ na nedostatok vecnej pasív-nej legitimácie z dôvodu „nadbytočného označenia štátu“ pri procesne legitimovanej právnickej osobe (príslušnej zložke štátu) považuje za striktne formalistické chápanie, ktoré vedie k odmietnutiu spravodlivosti („denegatio iustitiae“). Vytýkala obom nižším súdom neuplatnenie osobitnej poučovacej povinnosti vo vzťahu k označeniu žalovanej strany sporu tým, že žalobkyňu nepoučili o tom, že ňou označená žalovaná nie je pasívne vecne legitimovaná. 20. Dovolací súd uvádza, že v zmysle ustanovení C. s. p. (rovnako ako v režime predchádzajúcej právnej úpravy v rámci O. s. p.) súd vykonáva poučenie strán (skôr účastníkov) len o procesných právach. V zmysle § 5 O. s. p. bolo možné hovoriť o povinnosti súdu poskytnúť pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach, ktorá tu však nebola v prípadoch zastúpenia účastníka v občianskom súdnom konaní advokátom (o aký prípad inak šlo už od začatia konania aj v prejednávanej veci). Obsahom poučenia je poučenie o procesných právach a procesných povinnostiach. Procesné práva a povinnosti sú obsahom procesnoprávnych vzťahov, ktoré vznikajú po začatí občianskeho súdneho konania, výnimočne aj v konaní o činnosti súdu pred začatím konania
druhej časti O. s. p. Ide o množstvo práv a povinností s nerovnakým významom pre postup súdu a účastníkov v konaní. Poučovacia povinnosť sa týka najmä tých procesných práv a povinností, ktorých využitie (realizácia) alebo splnenie (rešpektovanie) má základný význam pre kvalitu zabezpečenia a realizácie základného práva na súdnu ochranu. Z tohto dôvodu má poučovacia povinnosť základný zmysel pri začatí občianskeho súdneho konania, pri zmene jeho predmetu a účastníkov, pri skúmaní procesných podmienok a napokon aj pred rozhodnutím súdu o veci. Prax najvyššieho súdu preto trvá na poučení o náležitostiach žaloby, o správnej formulácii návrhu na rozhodnutie vo veci samej (vlastného žalobného návrhu alebo tiež petitu) a v priebehu konania aj na takom poučení, ktoré účastníkovi umožní pokračovanie v konaní a dosiahnutie rozhodnutia v merite veci. 21. O právach a povinnostiach, ktoré pre účastníka vyplývajú z hmotného práva, ale súd nepoučuje. Tieto práva a povinnosti určujú aj vecnú legitimáciu účastníka (tzv. aktívnu alebo pasívnu
toho, či sa týka toho, kto sa v konaní na niekom inom niečoho domáha alebo naopak toho, voči komu požiadavka niekoho iného, vyjadrená v žalobe, smeruje) a tá sa prejaví až vo výsledku sporu. Optimálne plnenie poučovacej povinnosti vyžaduje materiálne chápanie tejto povinnosti súdu a súčasne aj odmietnutie prílišného formalizmu pri plnení manudukčnej povinnosti súdu. Tieto dve základné pravidlá umožnia súdu vyhnúť sa všetkým extrémom pri plnení poučovacej povinnosti bez toho, aby sa chybným plnením povinnosti narušili ústavné základy práva na súdnu ochranu. Tieto pravidlá znamenajú, že rozsah a kvalitu plnenia poučovacej povinnosti vnímame vždy konkrétne a so zreteľom na prejednávanú a rozhodovanú vec, ktorá nemôže byť charakterizovaná hmotným právom, ale potrebou upozorniť účastníka na jeho procesné práva a povinnosti bez ohľadu na to,
akého hmotného práva sa jeho nárok posudzuje alebo môže posudzovať. Spôsob plnenia poučovacej povinnosti musí rešpektovať ústavný princíp rovnosti účastníkov, nestrannosť súdu a zákaz prejudikovania názoru súdu. Tieto tri požiadavky spolu súvisia a ich rešpektovanie je výsledkom náležitého zhodnotenia situácie sudcom pred poskytnutím poučenia o procesných právach a povinnostiach niektorému účastníkovi (strane sporu). Obsah týchto požiadaviek je jasný a definovaný nielen v zákonoch, ale aj v justičnej praxi, a preto bude len vecou konkrétnej situácie, ako sa sudca vyrovná nielen s plnením poučovacej povinnosti, ale aj s nevyhnutnosťou postupovať nestranne a bez narušenia procesnej rovnováhy medzi účastníkmi (stranami), prípadne predčasného uvedenia jeho názoru na meritum prípadu. 22. K namietanej „nesplnenej povinnosti súdu vyzvať žalobkyňu na opravu žaloby (označenia žalovanej)“ dovolací súd uvádza, že otázka pasívnej vecnej legitimácie nie je vadou návrhu (v sporovom konaní žaloby) a súd (prvej inštancie ani odvolací) preto nebol povinný vyzývať navrhovateľa (v sporovom konaní z prejednávanej veci žalobkyňu) na odstraňovanie vád návrhu (žaloby). Len žalobca je oprávnený v žalobe uviesť osobu, voči ktorej sa svojho nároku bude domáhať. Súd je povinný takúto voľbu žalobcu (jeho výlučné dispozičné oprávnenie) rešpektovať (akceptovať) a následne len skúmať, či žalovaný, ktorý bol v žalobe označený žalobcom, je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti majúcej sa
žaloby splniť a teda či mu môže alebo naopak nemôže byť uložená povinnosť na plnenie, ktorého sa žalobca v žalobe domáhal. Vecná legitimácia účastníka konania je otázkou hmotného práva a zistenie jej nedostatku sa prejaví vo výsledku konania zamietnutím žaloby (7Cdo/500/2014). Jedinou výnimkou z práve uvedeného pravidla je prípad, v ktorom žalobca označí žalovaného nedostatočne určitým spôsobom, vyvolávajúcim pochybnosti o tom, kto vlastne má byť žalovaným a len na taký prípad dopadá aj dovolateľkou uvádzaná úprava o potrebe odstraňovania vád žaloby za pomoci výzvy súdu žalobcovi. 23. V tentoraz posudzovanom prípade ale
názoru dovolacieho súdu nemožno prijať ako záver, žeby ktorýkoľvek z nižších súdov mal povinnosť
1 O. s. p, resp. §§ 128 a 129 C. s. p. a takúto povinnosť porušil, tak ani záver, žeby odvolací súd (ako pôvodca rozhodnutia predstavujúceho primárny a v tomto prípade jediný predmet prieskumu na základe dovolania žalobkyne) postupoval spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. 24. Hoci z obsahu spisu vyplýva, že v žalobe (porovnaj č. l. 1 spisu) bola žalovaná označená spôsobom „Slovenská republika Ministerstvo spravodlivosti SR Župné nám. 13, 813 11 Bratislava 1“, tento spôsob označenia v čase začatia konania mohol vzbudiť pochybnosti, či úmyslom žalobkyne bolo uplatniť jej požiadavky 1/ voči Slovenskej republike, 2/ voči Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, 3/ voči obom takýmto právnickým osobám alebo 4/ voči právne nemožnému krížencovi takýchto osôb bez potrebnej procesnej subjektivity
p. (skôr spôsobilosti byť účastníkom konania
p.) a zo všetkých štyroch práve priblížených možností by zjavne bez ďalšieho šlo vylúčiť len tú poslednú; žalobkyňa už podaním z 12. mája 2008 (č. l. 75 spisu) predišla súd (majúci sa postarať o odstránenie vyššie opísaných pochybností, v rozhodnom čase však
všetkého netušiaci, že žalobkyňou zvolený spôsob označenia žalovanej vznik takýchto pochybností pripúšťa) tým, že pôvodné označenie opravila na „SR - Ministerstvo spravodlivosti SR“ (zaužívané v minulosti väčšinou súdov vrátane najvyššieho súdu, relevantnou judikatúrou však už opustené a nahradené presnejším obratom uvedeným aj v záhlaví tohto uznesenia dovolacieho súdu, vyjadrujúcim status prvej z osôb ako strany sporu a druhej ako orgánu štátu konajúceho v jeho mene). Na takomto označení už žalobkyňa v ďalšom konaní (môžbyť aj v dôsledku zavedenia spôsobom označovania žalovanej v podaniach tejto strany sporu) zotrvala, čoho nepochybným dôkazom a aj dôkazom úmyslu žalovať Slovenskú republiku (štát) a nie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (majúce takto vystupovať „len“ v pozícii reprezentanta štátu) bolo tiež vyjadrenie na pojednávaní súdu prvej inštancie 21. októbra 2008, ktorým bolo uvedenie za žalované len Ministerstva spravodlivosti v podaní zo 17. októbra 2008 (na č. l. 91 a nasl. spisu) označené za omyl a opomenutie (č. l. 134). 25. V práve priblíženej procesnej situácii tak žaloba netrpela žiadnou vadou znemožňujúcou jej vecné prejednanie, žiaden z nižších súdov preto ani nemal povinnosti uvádzané dovolaním a nesplnenie neexistujúcej povinnosti ktorýmkoľvek z nich nemohlo založiť tvrdenú tzv. zmätočnostnú vadu
f/ C. s. p. 26. Dovolateľka ďalej namietala, že jej dovolanie je prípustné aj
1 písm. a/ C. s. p. Dovolaním nastolila právnu otázku „pasívnej vecnej legitimácie subjektu v konaní o ochranu osobnosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv zo strany osoby reprezentujúcej orgán verejnej moci pri výkone tejto moci“, tvrdiac, že pri riešení takejto otázky sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu a v dovolaní uvádzajúc i rozhodnutie dovolacieho súdu, predstavujúce
dovolateľky jeho ustálenú rozhodovaciu prax. 27. Samo tvrdenie, že odvolací súd sa riešením určitej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ešte nezakladá prípustnosť dovolania
1 písm. a/ C. s. p.; relevantným je až zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom tvrdenému odklonu skutočne došlo. Dovolací súd preto pristúpil k posúdeniu, či je opodstatnená argumentácia dovolateľky o odklone odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
c/ C. s. p. ako procesne neprípustné odmietol.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.