Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/35/2021 Identifikačné číslo spisu: 7217222420 Dátum vydania rozhodnutia: 27.04.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Halušková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 421ods.

1 písm. b/ CSP argumentujúc, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

1. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Výpočet dôvodov dovolania uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Dovolanie prípustné podľa tohto ustanovenia možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Závery o (ne)prípustnosti dovolania prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom (§ 432 CSP).
2. Z vyššie uvedenej dovolateľom 1/ vymedzenej prípustnosti dovolania, vychádzajúc z obsahu odôvodnenia dovolania (podľa čl. 11 ods. 1 základných princípov CSP a ustanovenia § 124 ods. 1 CSP) dovolací súd ustálil, že podstatnou je právna otázka, „či je do priemerného mesačného zárobku na účely stanovenia výšky odchodného pri skončení pracovného pomeru nevyhnutné zahrnúť priznanú mimoriadnu odmenu zamestnanca.“
3. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 19.
4. V zmysle ustanovenia § 118 ods. 2 Zákonníka práce mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam, náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada podľa § 83a ods. 4 a iné plnenie poskytované zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona, osobitných predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Takýmito ďalšími plneniami sú napr. náhrada za použitie vlastného náradia, zariadenia alebo vlastných predmetov (§ 145 ods. 2 ZP), finančný príspevok na stravovanie (§ 152 ods. 6 ZP), autorské odmeny, odmeny za zlepšovacie návrhy, vynálezy alebo za dizajn a i. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení. Podľa Zákonníka práce za mzdu treba považovať všetky plnenia od zamestnávateľa poskytované zamestnancovi za vykonanú prácu. Ide o relatívne široký právny pojem. Odmeňovanie podľa Zákonníka práce je založené na princípe zmluvnej voľnosti, do ktorej zákonodarca nechcel zasahovať napr. predurčením štruktúry mzdy. Súčasťou dohodnutých mzdových podmienok majú byť aj formy odmeňovania za prácu (mzdové formy). Mzdové formy sú prostriedkom na určenie diferencovanej výšky odmeny zamestnanca alebo skupiny zamestnancov v závislosti najmä od výsledkov a kvality práce, ako aj osobného prístupu k plneniu pracovných úloh a výsledku hospodárenia organizačnej jednotky alebo celého podnikateľského subjektu. Základnú diferenciáciu v odmeňovaní zamestnancov podľa kritérií zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti vytvára sústava tarifných miezd. Druhou skupinou mzdových foriem sú motivačné mzdové formy (prémie, výkonnostné a iné odmeny, bonusy a pod.), ktorými sa hodnotia výsledky a kvalita práce zamestnanca. Treťou skupinou sú mzdové formy, založené na ohodnotení osobných schopností, potrebných (napr. jazykových) zručností a vlastností zamestnancov a ich prístupu k práci (napr. osobné ohodnotenie, osobný príplatok a pod.). 19.
5. Napriek tomu, že pojem „mzda“ je v Zákonníku práce vymedzený relatívne široko, v § 118 ods. 2 ZP sa negatívnym vymedzením uvádzajú príklady niektorých plnení poskytovaných zamestnávateľom v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, avšak neviažu sa na výkon práce, a preto ich nemožno považovať za mzdu. Rozlíšenie je mimoriadne dôležité predovšetkým pri zisťovaní priemerného zárobku zamestnanca. 19.
6. Medzi vyššie uvedené mzdové formy (bod 19.
7. tohto uznesenia) možno nepochybne zaradiť i mimoriadnu odmenu. Výber motivačných mzdových foriem závisí len od zamestnávateľa, prípadne od dohody so zástupcami zamestnancov. Ich okruh nie je predurčený ani definovaný. Odlišnosti vyplývajú len z charakteru mzdovej formy a cieľa jej použitia. Poskytovanie motivačných mzdových foriem môže zamestnávateľ upraviť v kolektívnej zmluve alebo v internom predpise, napr. v pracovnom poriadku, mzdovom poriadku, v osobitnom prémiovom poriadku a pod.
8. Zhrnúc uvedené, základným pojmovým znakom mzdy je, že prináleží zamestnancovi za vykonanú prácu. Nie je rozhodujúce, či sa poskytuje v hotovosti, na účet alebo ako naturálna mzda. Okrem základnej mzdy (mesačnej, hodinovej alebo podielovej) sa jej ďalšie zložky (napr. príplatky, odmeny, prémie atď.) musia považovať za mzdu, ak boli poskytnuté zamestnancovi za prácu. Pokiaľ poskytnuté hmotné plnenie nijakým spôsobom nesúvisí s vykonanou prácou (napr. s odvedeným výkonom, odpracovaným časom atď.) a vyhodnocuje iné faktory (napr. samotná existencia pracovnoprávneho vzťahu), nejde o mzdu. Z tohto dôvodu zamestnanec v zásade nemá nárok na mzdu za čas, keď nevykonáva prácu (napr. počas prekážok v práci, keď má nárok na náhradu mzdy alebo na dávky nemocenského poistenia).
9. V súlade s ustanovením § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok“) zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Podľa ustanovenia § 134 ods. 2 Zákonníka práce je rozhodujúcim obdobím kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. V súlade s ustanovením § 134 ods. 4 Zákonníka práce sa priemerný zárobok zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Ak sa má podľa pracovnoprávnych predpisov použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.
10. S cieľom posúdiť opodstatnenosť nároku na zahrnutie mimoriadnej odmeny do výpočtu priemerného mesačného zárobku pre pracovnoprávne účely, in cocreto v prejednávanom spore pre určenie priemerného zárobku potrebného pre určenie výšky odstupného v zmysle dovolateľom vymedzenej otázky dovolací súd konštatuje, že je obzvlášť dôležité rozlišovať, či požadované plnenie predstavuje nárok na mzdu, ktorý je zamestnávateľ povinný poskytnúť, ak zamestnanec spĺňa dohodnuté predpoklady a podmienky (či ide o tzv. nárokovú zložku mzdy), alebo či ide o takú zložku mzdy, na ktorú vzniká nárok - bez ohľadu na splnenie ďalších dohodnutých predpokladov a podmienok na jeho poskytnutie - len na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jeho priznaní (či jedná o tzv. nenárokovú zložku mzdy). Nenároková zložka mzdy je charakterizovaná skutočnosťou, že bez rozhodnutia zamestnávateľa má fakultatívny charakter. Túto povahu však stráca, keď sa zamestnávateľ rozhodne toto právo zamestnancovi priznať. Po takomto rozhodnutí (kedy a či také rozhodnutie prijme, bude závisieť len od uváženia zamestnávateľa) sa povaha tohto nároku mení, pretože sú splnené všetky podmienky na poskytnutie tejto zložky mzdy a zamestnávateľ je povinný poskytnúť takúto zložku mzdy zamestnancovi. Dovolací súd uzatvára, že nepovinná (fakultatívna) zložka mzdy sa stáva v dôsledku rozhodnutia zamestnávateľa o jej priznaní oprávnenou (obligatórnou) zložkou mzdy.
11. Preto, ak odvolací súd v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie uviedol v bode
12. rozhodnutia: „Mimoriadna odmena 10.000 € aj podľa názoru odvolacieho súdu predstavovala určitý benefit pri príležitosti skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného, ktorý však nemal žiadnu priamu väzbu na konkrétnu - fakticky vykonanú prácu vo februári 2017, kedy bola priznaná. Pre záver, či určité peňažné plnenie patrí do základu pre výpočet priemerného zárobku pritom nie je rozhodujúce, ako je toto plnenie označené; podstatná je okolnosť, či ide o peňažné plnenie poskytované zamestnancovi za odvedenú prácu. Z obsahu preskúmavaného úkonu zo dňa 10.2.2017, z jeho textu a s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k nemu došlo je zrejmé, že pre priznanie mimoriadnej odmeny nebolo relevantné plnenie pracovných úloh a pracovná aktivita vyvíjaná vo februári 2017, ale pre ňu podstatné bolo ukončenie pracovného pomeru žalobcu a nemalú úlohu zohral aj fakt, že i predchádzajúcemu riaditeľovi bola priznaná pri jeho odchode odmena, a to ešte vo väčšom rozsahu. Pre chýbajúcu väzbu mimoriadnej odmeny na konkrétne odvedenú prácu opodstatnene teda prvoinštančný súd sumu 10.000 € nezahrnul do príjmov podstatných pre účely výpočtu jeho priemernej mesačnej mzdy“, vec nesprávne právne posúdil nakoľko v zmysle vyššie konštatovaného bolo nevyhnutné priznanú mimoriadnu odmenu zahrnúť do výpočtu priemernej mesačnej mzdy.
13. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby nad 5.573,17 eur s príslušenstvom zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP). Keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu jeho zamietajúceho výroku (§ 449 ods. 2 CSP) a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
14. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
15. Žalovaný vyvodil prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP namietajúc zreteľne nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu ako aj nedostatočne zistený skutkový stav veci majúci svoj základ v neobjektívnom hodnotení dôkazov. V zmysle argumentácie dovolateľa 2/ bol nesprávny právny záver súdov nižších inštancií týkajúci sa práva žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré s odkazom na ustanovenie § 222 ods. 6 Zákonníka práce nevzniklo, teda výrok týkajúci sa zamietnutia jeho vzájomnej žaloby. Súdy v predmetnej veci podľa žalovaného 2/ nesprávne aplikovali § 222 ods. 6 Zákonníka práce, hoci žalovaný preukázal, že žalobca vedel alebo prinajmenšom musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené. Žalobca teda nebol dobromyseľný a vedel alebo prinajmenšom musel z okolností predpokladať, že mimoriadna odmena ako aj náhrada za dovolenku a ošetrenie v tej časti, pri ktorých bola do základu pre ich výpočet zahrnutá mimoriadna odmena, boli nesprávne určené a nemali byť vyplatené, a to aj s ohľadom na to, že žalobca vykonával funkciu riaditeľa a predtým bol vedúcim úseku ekonomicko-prevádzkových činností a obsah mzdového predpisu a pracovného poriadku mu bol veľmi dobre známy. Navyše návrh na priznanie odmeny bol z
16. februára 2017 a týkal sa obdobia februára 2017, teda bol zo skoršieho dátumu ako uplynula doba, za ktorú mala byť odmena vyplatená, pričom žalobca potvrdil, že vo februári 2017 žiadne mimoriadne úlohy, za ktoré mu mala byť priznaná odmena, neplnil. 26.
17. Na základe týchto námietok dovolací súd poukazuje na body
18. -
19. rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré uvádzajú okrem iného i nasledovné: „V konaní nebolo preukazované a ani tvrdené, aby neplatnosť či nezákonnosť vyplatenia odmeny a ďalších nárokov zapríčinil výlučne sám žalobca. Uvedený výklad je vyústením ochrannej funkcie pracovného práva, keďže ochrana slabšej strany je základným a najdôležitejším cieľom sledovaným pracovným právom a vo svojej podstate ide o uholný kameň existencie samostatného pracovno-právneho kódexu a nadväzujúcej právnej úpravy. Teda aj keby plnenia boli vyplatené žalobcovi na podklade neplatných aktov, táto skutočnosť by mohla byť na ujmu žalobcovi len vtedy, ak by ich neplatnosť spôsobil sám pri existencii plného zavinenia na jeho strane, čo preukázané nebolo. Tak aj v prípade kladného výsledku sporu o vzájomnej žalobe by sa žalovaný nezbavil povinnosti žalobcovi uhradiť vzniknutú škodu (§ 17 ods. 3 Zákonníka práce).“
20. Odôvodnenie dovolaním dovolateľa 2/ napadnutého rozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky náležitosti vyžadované zákonom v § 393 CSP. V reakcii na dovolacie argumenty žalovaného dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Neobstojí preto námietka, že odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia porušil právo žalovaného na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP, správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). 27.
21. Z uvedeného vyplýva, že zo strany odvolacieho súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil dovolateľovi 2/, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto dovolací súd konštatuje, že žalovaným uplatnený dovolací dôvod neexistuje (nie je daný). Z uvedeného dôvodu preto dovolanie žalovaného podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP odmietol.
22. Dovolanie podané z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci dovolateľ 2/ odôvodnil tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP).
23. V zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Aby na základe dovolania podaného v zmysle § 421 ods. 1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP.
24. V súvislosti s tým, že dovolateľ 2/ vymedzil prípustnosť

§ 421ods.

1 písm. a/ CSP je potrebné uviesť, že pre všetky procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má okrem obsahu pojmu právna otázka mimoriadny význam to, ako dovolateľ túto otázku v dovolaní zadefinuje a špecifikuje. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). 31. Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP zákonodarca sleduje zámer minimalizovať nežiaduce odklony rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému rozhodovaniu. 32. Dovolateľ 2/ tvrdil prípustnosť podaného

§ 421ods.

1 písm. a/ CSP. Dovolací súd ale musí v tejto súvislosti konštatovať, že prípustnosť dovolania dovolateľ riadne nešpecifikoval, pretože jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom nešpecifikoval (konkrétnu) právnu otázku riešenú odvolacím súdom, neuviedol ako ju riešil odvolací súd, a taktiež neuviedol, ako mala byť (konkrétna) právna otázka správne riešená. V súvislosti s týmto dovolacím dôvodom žalovaný de facto len vo všeobecnosti namietal „vady právneho posúdenia veci odvolacím súdom“, čo nemožno považovať za riadne uplatnenie (zdôvodnenie) prípustnosti dovolania.

1. Z uvedených dôvodov preto dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalovaného uplatnené podľa ustanovení CSP nebolo odôvodnené prípustnými dôvodmi a dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom uvedeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. Z uvedeného dôvodu preto dovolanie žalovaného podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP odmietol.
2. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
3. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.