1 Trestného zákona, na verejnom zasadnutí konanom
1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku Obžalovaného Ing. Mgr. C. T., narodeného X. S. XXXX v J. J., bytom J. J. - D., T. XXXX/X, u z n á v a v i n n ý m , ž e - v postavení predsedu politickej strany Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko a súčasne vo funkcii predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja, v podvečerných hodinách dňa 14. marca 2017 v priestoroch auly Obchodnej akadémie na ulici P. XX v J. J., na spoločensko-kultúrnom podujatí, ktoré v tomto objekte v zriaďovateľskej pôsobnosti Banskobystrického samosprávneho kraja bezodplatne organizovala politická strana Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko pod záštitou predsedu tejto strany pri príležitosti pripomienky dňa vyhlásenia Slovenského štátu, v prítomnosti približne 300 pozvaných hostí a účinkujúcich odovzdal trom sociálne slabším viacdetným rodinám dosky o rozmere približne 1 m x 0,5 m s nápisom Naše Slovensko pomáha, s vyobrazením pripomínajúcim štátnu vlajku Slovenskej republiky, s krížom so zdvojenými ramenami v kruhu vo vymedzenej lište kruhopisu s legendou: K O T L E B A . ĽUDOVÁ STRANA NAŠE SLOVENSKO a sumou 1488 eur v strede dosiek, pričom tieto dosky symbolizovali finančný dar, ktorý poskytol prítomným rodinám s tým, že číslo 14 predstavuje heslo a symbol globálne pôsobiacich belošských rasistických skupín „14 slov”, ktorých autorom je americký neonacista David Eden Lane: „We must secure the existence of our people and a future for white children”, čo v preklade znamená „Musíme zabezpečiť existenciu našich ľudí a budúcnosť bielych detí“, a číslo 88 ako v poradí ôsme písmeno v abecede predstavuje kryptogram HH, ktorý utajuje nacistický pozdrav Heil Hitler používaný v rámci skupín hlásiacich sa k národnému socializmu; týmto konaním, ktoré bolo prezentované v novinách politickej strany C. T. Naše Slovensko v máji 2017 a ktorého videozáznam bol uverejnený na web stránke http://www.naseslovensko.net/, verejne prejavoval sympatie s politickým režimom založeným na princípoch nacizmu a neonacizmu, ktoré sú zamerané na odmietanie rovnosti ľudí a na zvýhodňovanie, či znevýhodňovanie ľudí
farby pleti a príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, pričom rovnosť v dôstojnosti a právach ľudí je chránená čl. 12 ods. l, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, t e d a - verejne používaním symbolov a hesiel prejavoval sympatie k ideológiám, ktoré smerujú a v minulosti smerovali k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, a ktoré hlásajú rasovú, etnickú, národnostnú, náboženskú nenávisť, č í m s p á c h a l - prečin prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd
1 Trestného zákona. Za to mu u k l a d á
1 Trestného zákona za použitia § 36 písm. j) Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov.
1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu podmienečne o d k l a d á.
1 Trestného zákona u r č u j e skúšobnú dobu na 1 (jeden) rok a 6 (šesť) mesiacov. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd v Pezinku (ďalej tiež „Špecializovaný trestný súd" alebo „súd prvého stupňa") rozsudkom z 12. októbra 2020, sp. zn. Pk-2T/33/2019 uznal obžalovaného Ing. Mgr. C. T. (ďalej tiež „obžalovaný" alebo „odvolateľ") za vinného zo spáchania zločinu založenia, podpory a propagácie hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd
1, ods. 2 písm.
farby pleti a príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, pričom rovnosť v dôstojnosti a právach ľudí je chránená čl. 12 ods. l, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Za to Špecializovaný trestný súd uložil obžalovanému
2 Trestného zákona, za použitia § 36 písm.
2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní, podal obžalovaný odvolanie, ktoré neskôr osobitnými podaniami aj prostredníctvom svojho obhajcu odôvodnil. V písomných dôvodoch podaného odvolania obžalovaný namietal, že v prejednávanej veci rozhodla sudkyňa, ktorá sa už nejaví ako nestranná, navyše o ním vznesenej námietke zaujatosti konajúcej sudkyne z
1 Trestného zákona obsahom videozáznamu zverejneného na internetovej stránke youtube.com, na ktorý ju upozornil vedúci strážny justičnej stráže, z čoho obžalovaný vyvodil záver, že konajúca sudkyňa Špecializovaného trestného súdu sa zaoberala sledovaním mediálnych výstupov súvisiacich s jeho trestnou vecou, ktorými je ovplyvnená, pričom o ich spájaní s jeho vecou svedčí skutočnosť, že o vybavení svojho podnetu chcela byť informovaná k sp. zn. jeho trestnej veci, čím konala v jeho neprospech, pretože ho spájala s vecami, ktoré stoja mimo jeho vôle a kontroly [s konaním cudzích osôb (amatérskeho youtubera)]. Za takejto situácie sa správanie zákonnej sudkyne,
názoru odvolateľa, už nejaví ako nestranné, pretože ak sa jej dokáže osobne dotknúť mediálny výstup amatérskeho youtubera, aký neporovnateľne väčší vplyv musia mať na spomínanú sudkyňu výstupy mainstreamových médií, pritom sudca sa
2 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. nesmie nechať ovplyvniť okrem iného ani oznamovacími prostriedkami. Taktiež
názoru obžalovaného neboli splnené ani podmienky pre postup
6 Trestného poriadku, keďže jeho námietka zaujatosti sa netýkala postupu súdu s tým, že odkaz súdu prvého stupňa na ustanovenie § 253 ods. 1 Trestného poriadku považoval odvolateľ za nepriliehavý, keďže v jeho zmysle je povinnosťou sudcu zabezpečiť riadny a nerušený priebeh hlavného pojednávania, ktorý
jeho názoru nemôže byť narušený osočovaním (aj keby k nemu došlo) zákonného sudcu zo strany tretích osôb, ktoré nie sú účastníkmi konania a ani sa nezúčastnili žiadneho hlavného pojednávania. Z tohto dôvodu považoval odvolateľ napadnutý rozsudok za nezákonný. V dôvodoch podaného odvolania obžalovaný ďalej namietal zásadné porušenie jeho obhajobných práv tým, že sudkyňa súdu prvého stupňa opakovane prerušila jeho výpoveď v monologickej časti z dôvodu, že sa vyjadroval k návrhom dôkazov uvedeným v obžalobe, ktoré ešte neboli vykonané vôbec či k dôkazom, ktoré ešte neboli vykonané na hlavnom pojednávaní, hoci ustanovenie § 258 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s ustanovením § 122 ods. 2 a ods. 3 Trestného poriadku mu priznáva právo na podrobné (nie povrchné) vyjadrenie sa k obžalobe ako celku a jej zhodnotenie aj z hľadiska navrhovaných dôkazov, a to aj za situácie, že mu zároveň patrí právo vyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom po ich vykonaní, pričom Špecializovaný trestný súd tento svoj postup náležite neodôvodnil a obdobne tak primerane neodôvodnil ani prerušenie monologickej časti jeho výpovede z dôvodu zámerného zdržiavania hlavného pojednávania bez poukázania na konkrétne jeho vyjadrenia, ktoré nemali mať vzťah k prejednávanej veci a bez vysvetlenia prečo tento vzťah nemajú, takýmto
názoru odvolateľa svojvoľným postupom súdu prvého stupňa bol neustále rušený v jeho koncentrácii. Za nesprávne považoval odvolateľ aj prerušenie monologickej časti jeho výpovede Špecializovaným trestným súdom z dôvodu zdržiavania hlavného pojednávania čítaním čísel, ktorými však chcel poskytnúť aj verejnosti ucelený obraz o obžalobe a jej absurdnosti. Z uvedeného vyvodil záver, že neprednášal žiadne skutočnosti, ktoré by nemali vzťah k prejednávanej veci, pritom žiadne ustanovenie Trestného poriadku neustanovuje, ako dlho má obžalovaný vypovedať. Súd prvého stupňa mu napokon opatrením „zobral" jeho právo monologicky sa vyjadriť k veci, a to bez umožnenia porady s obhajcami, preto bol jeho výsluch,
názoru odvolateľa, vykonaný nezákonným spôsobom, v dôsledku čoho aj samotný rozsudok založený na takomto výsluchu je nezákonný. V tejto súvislosti obžalovaný zdôraznil, že súd prvého stupňa mu opakovane, a to 21. septembra 2020 počas jeho výsluchu, ako aj 12. októbra 2020 počas jeho záverečnej reči neumožnil poradu s jeho obhajcami, čím
názoru odvolateľa došlo k úplnému popretiu jeho práva na prístup k jeho obhajcom a k účinnej jeho obhajobe. Špecializovanému trestnému súdu vyčítal obžalovaný aj postup pri prednese jeho záverečnej reči, v rámci ktorej nečítal, ako dôvodil dotknutý súd, legislatívne návrhy, ale len ich zhrnutie, čítal taktiež časti podaných trestných oznámení a písomnosti obsahujúce rôzne reklamné akcie, v dôsledku čoho bol súdom prvého stupňa v jeho (obžalovaného) záverečnej reči prerušený a konajúcou sudkyňou inštruovaný, aby nevybočoval z rámca prejednávanej veci s tým, že ani za takejto situácie mu nebola umožnená porada s jeho obhajcami, navyše následne mu ešte bola uložená poriadková vo výške 500,- Eur, pričom zásahy zo strany konajúcej sudkyne mu v súhrne spôsobovali značný diskomfort a negatívny dopad na jeho sústredenosť. Súd prvého stupňa pritom,
názoru odvolateľa, na hlavnom pojednávaní, ale ani v písomnom vyhotovení napadnutého rozhodnutia nevysvetlil, v čom malo spočívať jeho zdržiavanie hlavného pojednávania a ako svojím prejavom zrejme vybočoval z rámca hlavného pojednávania, keď samotný Špecializovaný trestný súd vykonával rozsiahle dokazovanie vo vzťahu k jeho politickej činnosti. V tejto súvislosti odvolateľ ešte namietal, že konajúca sudkyňa pri jeho ďalšom prerušení v prednese záverečnej reči požiadala jeho obhajcov, aby ho usmernili k možnosti prokurátora zabezpečovať dôkazy po podaní obžaloby, hoci
jeho názoru mal právo (v rámci záverečnej reči) vyjadrovať sa aj k jednotlivým procesným postupom, navyše keď súd prvého stupňa počas hlavného pojednávania svojou aktivitou naprával ním (obžalovaným) namietané pochybenia v postupe prokurátora (ktorý napríklad neprečítal celý znalecký posudok) s tým, že Špecializovaný trestný súd neponúkol žiadne relevantné zdôvodnenie, čím sa mal v jeho záverečnej reči odchýliť, a to zrejmým spôsobom, od merita veci. Obdobne tak,
názoru obžalovaného, nepostupoval súd prvého stupňa správne, keď neumožnil jeho obhajcom JUDr. Tomášovi Rosinovi a Mgr. Petrovi Kupkovi bez prerušenia predniesť ich záverečné reči. JUDr. Tomáš Rosina bol v hodnotení konkrétnych skutočností poukazujúc na hmotnú a procesnú stránku veci, ako aj nezákonný postup súdu, prerušený konajúcou sudkyňou Špecializovaného trestného súdu s odôvodnením, že vybočuje z rámca prejednávanej veci, v dôsledku čoho postup súdu prvého stupňa,
názoru odvolateľa, vykazoval znaky svojvôle. Rovnako tak bol v záverečnej reči prerušený aj obhajca Mgr. Peter Kupka, ktorý v rámci uvedeného úkonu čítal listiny, ktoré obžalovaný navrhoval vykonať, ale súd prvého stupňa ich do rozsahu dokazovania nezahrnul, pričom konajúca sudkyňa neodôvodnila, v čom dotknutý obhajca vybočoval z rámca prejednávanej veci, keďže takýmto postupom poukazoval na dôkaz v prospech obžalovaného, ktorý bol v konaní navrhnutý, avšak súd prvého stupňa ho vykonať odmietol. Menovaný obhajca takýmto postupom vytváral Špecializovanému trestnému súdu priestor pre postup
Trestného poriadku vo forme doplnenia dokazovania, napriek tomu súd prvého stupňa dotknutému obhajcovi odňal slovo a keď na túto situáciu chcel zareagovať obhajca JUDr. Ondrej Mularčík, bol upozornený na rušenie hlavného pojednávania a na možnosť uloženia poriadkovej pokuty
1 Trestného poriadku. Takýmto postupom súdu prvého stupňa nebolo obžalovanému,
jeho názoru, umožnené plné uplatnenie jeho práv. V podanom odvolaní obžalovaný ďalej namietal porušenie jeho práva vyjadriť sa k dôkazom, a to konkrétne ku kandidátnej listine pre voľby do Národnej rady Slovenskej republiky, keďže konajúca sudkyňa vykonala tento dôkaz selektívnym prečítaním 13 mien s dôrazom na meno C. C. (ohľadom ktorého bol čítaný odpis registra trestov a trestné rozsudky, hoci s trestnou vecou obžalovaného nesúvisia), so súhlasom súdu obžalovaný prečítal celý tento dôkaz (150 mien), no keď sa chcel vyjadriť ku kandidátke Ing. C. D. na vyváženie (v rámci zásady „rovnosti zbraní") poukazovania na osobu C. C., bol súdom prvého stupňa prerušený, že sa jedná o zdržujúci prejav nesúladný so zameraním hlavného pojednávania. Obdobne tak, keď chcel vysvetliť volebný program politickej strany Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko prečítaný súdom prvého stupňa, bol konajúcou sudkyňou prerušený z dôvodu, že ide o zdržujúci prejav nesúladný so zameraním hlavného pojednávania na čo najúčinnejšie objasnenie veci v nevyhnutnom rozsahu na spravodlivé rozhodnutie a prerušený bol aj v prípade, keď sa chcel vyjadriť k listine 10 bodov Za naše Slovensko, Za boha a za národ, pri čítaní ktorého prokurátor vynechal pasáž týkajúcu sa štátneho rozpočtu a štátneho dlhu z dôvodu, že išlo o prednes nesúvisiaci s prejednávanou vecou, hoci následne konajúca sudkyňa z vlastnej iniciatívy čítala archív novín politickej strany vrátane pasáži týkajúcich sa štátneho dlhu. V podanom odvolaní obžalovaný ďalej namietal neprípustný aktivizmus vo veci konajúceho súdu, ktorý rezignoval na svoju úlohu nestranného riešiteľa sporu medzi prokurátorom a obžalovaným bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom vysporiadal s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tomto smere, a to najmä rozhodnutiami publikovanými v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") pod číslami 51/2016 a 118/2014 (čím porušil princíp predvídateľnosti práva a právnej istoty), pritom „kostru" jeho odsudzujúceho rozsudku tvoria,
jeho názoru, selektívne spracované závery odborných vyjadrení Ústavu rómskych štúdií Prešovskej Univerzity v Prešove, Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a znaleckého posudku Mgr. C. C. G., pri pribratí do konania ktorých, ako to vyplýva z odôvodnení príslušných opatrení a uznesenia, postupoval súd prvého stupňa výhradne z vlastnej iniciatívy bez návrhu strán v konaní, čím bolo zasiahnuté do kontradiktórneho procesu garantovaného Trestným poriadkom, a keďže súd v kontradiktórnom konaní predstavujúcom súčasť spravodlivého procesu garantovaného článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nemôže byť akýmsi pomocníkom prokurátora, respektíve strán v konaní, nie je možné na ne,
názoru odvolateľa, prihliadať, pritom súd prvého stupňa tento svoj postup nijakým spôsobom neodôvodnil. V tejto súvislosti obžalovaný namietal, že Špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. Pk-2T/23/2018 z 3. septembra 2018 prejednávanú trestnú vec vrátil prokurátorovi do prípravného konania s inštrukciami, akým smerom má vykonať dokazovanie s uvedením konkrétnych dôkazov, aby bolo možné vec posudzovať prísnejšie, pretože obsah spisu neposkytoval na takýto postup spoľahlivý podklad, pričom týmito inštrukciami súd prvého stupňa zasiahol do rovnosti strán a zároveň uznal dôkaznú núdzu konštatujúc, že zo spisu nevyplýva (absentuje) úmysel obžalovaného dopustiť sa trestného činu, prokurátor však neakceptoval ani jedno z týchto usmernení, respektíve inštrukcií súdu prvého stupňa a nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie, v dôsledku čoho ním naznačené dokazovanie vykonal súd prvého stupňa sám, iniciatívne, bez návrhu strán v konaní, čím zároveň priznal dôkaznú núdzu na strane žalobcu, ktorú sa snažil v rozpore s Trestným poriadkom a judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky naprávať. Na tomto podklade potom odvolateľ uzavrel, že dôkazy vykonané samoiniciatívne súdom prvého stupňa bez návrhu strán v konaní sú,
jeho názoru, nezákonné, na ktoré nie je možné z tohto dôvodu prihliadať, navyše takýmto postupom Špecializovaný trestný súd porušil zásadu prezumpcie neviny a zásadu „v pochybnostiach v prospech obžalovaného" požadujúce, aby súd nevychádzal z vopred zaujatého presvedčenia, že obžalovaný spáchal čin, ktorý mu je kladený za vinu a aby dôkazné bremeno spočívalo na obžalobe. V tejto súvislosti obžalovaný poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Melich a Beck proti Českej republike a namietal, že Špecializovaný trestný súd k týmto jeho výhradám neposkytol žiadnu odpoveď. V dôvodoch podaného odvolania obžalovaný ďalej namietal, že Špecializovaný trestný súd upozornením na možnosť zmeny právnej kvalifikácie (prísnejšej) ešte pred samotným prednesením obžaloby zo strany prokurátora, pričom tomu sám (na základe vlastnej iniciatívy) prispôsoboval dokazovanie pribratím (do konania) Ústavu rómskych štúdií Prešovskej Univerzity v Prešove, Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a znalca PhDr. C. C., a to bez návrhu strán konania s tým, že ide o dôkazy predstavujúce nosnú os usvedčujúceho rozsudku, bezprecedentne narušil „rovnosť zbraní", navyše išlo o dokazovanie, ktoré so samotnou vecou (odovzdávaním šekov) nesúviselo (napríklad z takzvanej skutkovej vety napadnutého rozhodnutia nijakým spôsobom nevyplývalo, že by sa k rómskemu etniku nejakým spôsobom vyjadroval), pričom súdom prvého stupňa naformulovaný skutok je,
názoru odvolateľa, diametrálne odlišný od skutku uvedeného v takzvanej skutkovej vete obsiahnutej v obžalobe. V ďalšej časti podaného odvolania obžalovaný vyjadril názor, že v prejednávanej veci nie je možné prihliadať ani na výsluchy svedkov I. Y., C. D. a I. K. (spracovateľov odborného vyjadrenia Historického ústavu Slovenskej akadémie vied), keďže boli vypočutí v rozpore s ustanovením § 261 ods. 2 Trestného poriadku a to tak, že počas výsluchu svedka I. Y. svedkovia C. D. a I. K. zotrvali v pojednávacej miestnosti, pričom svedok I. K. zotrval v pojednávacej miestnosti so súhlasom súdu prvého stupňa aj počas výsluchu svedka C. D., pričom konajúci súd tento svoj postup v napadnutom rozsudku nijakým spôsobom nevysvetlil. V tejto súvislosti obžalovaný ešte namietal, že spracovateľ vyššie uvedeného odborného vyjadrenia I. K. bol voči nemu zaujatý, ešte pred vypracovaním spomínaného odborného vyjadrenia mal vytvorený negatívny názor na jeho (obžalovaného) osobu a stranu, ktorej je predsedom, v minulosti poskytoval rôznym médiám množstvo rozhovorov, v rámci ktorých označil jeho stranu za neonacistickú, pritom z návrhu prokurátora na vykonanie dôkazu, a to vypočutie práve svedka I. K., je zrejmé, že je autorom knihy „.., v ktorej vyjadroval svoj subjektívny názor na adresu obžalovaného a politickú stranu, ktorej je predsedom s tým, že ide o neonacistickú stranu, pričom z uvedeného návrhu prokurátora bolo jasné, že dotknutý svedok pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Napriek tomu súd prvého stupňa iniciatívne bez návrhu strán v konaní,
názoru obžalovaného, cielene vybral za spracovateľa dotknutého odborného vyjadrenia Historický ústav Slovenskej akadémie vied, hoci v ňom pracuje svedok I. K., o ktorom vopred (z jeho knihy tvoriacej súčasť spisu) vedel, že má negatívny názor na obžalovaného a politickú stranu, ktorej je členom, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. O zaujatosti uvedeného svedka,
tvrdenia obžalovaného, svedčí aj skutočnosť, že dotknutý svedok nevylúčil podpísanie petície pod názvom „Fašisti nepatria do vedenia bezpečnostných ani žiadnych iných výborov" týkajúcej sa obžalovaného v súvislosti s jeho voľbou do branno-bezpečnostného výboru a aj keď si údajne na podpis tejto nie bežnej listiny nepamätal, z mediálnych informácií plynie, že ju skutočne podpísal. K tejto námietke Špecializovaný trestný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že vopred nevedel, ktorý zamestnanec bude odborné vyjadrenie vypracovávať, pričom dotknutý svedok sa vo svojej publikačnej činnosti nezameriava len na osobu obžalovaného a stranu, ktorej je predsedom, ale zaoberá sa extrémizmom v celom politickom spektre. Takéto vyjadrenie považoval odvolateľ za nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, pretože jeho námietka nesmerovala k tomu, na koho sa svedok zameriava, ale ku skutočnosti, že svedok o ňom (obžalovanom) už publikoval, a to v negatívnom zmysle. Za nezákonný dôkaz považoval obžalovaný aj výsluch svedka N., keďže dotknutý svedok sa nevyjadroval k tomu, čo videl vlastnými zmyslami, ale vypovedal k obchodu v J. J., ktorý s predmetom obžaloby nesúvisel a jeho výsluch mal byť už v štádiu vyjadrenia, že obžalovaného osobne nepozná a nebol ani účastníkom spornej akcie, ukončený. Obdobne tak za nezákonný dôkaz považoval obžalovaný aj znalecký posudok znalca PhDr. I. A. PhD. a jeho výsluch z dôvodu, že dotknutý znalec v pôvodnom ním vypracovanom znaleckom posudku uviedol vetu, ktorá mala len 11 slov (namiesto 14), pritom na hlavnom pojednávaní klamal, že v druhom ním vypracovanom znaleckom posudku upravil len chybný dátum, hoci v skutočnosti zmenil aj odpoveď na prvú otázku. Za takejto situácie bol súd prvého stupňa,
názoru odvolateľa, povinný prečítať oba znalecké posudky, k čomu však nedošlo a na hlavnom pojednávaní bol prečítaný len preklad znaleckého posudku do slovenského jazyka, hoci sa obžalovaný domáhal jeho prečítania v origináli v českom jazyku (obsahujúcom namietanú chybu) a Špecializovaný trestný súd vykonal výsluch znalca taktiež v českom jazyku bez tlmočenia. Takýmto postupom súdu prvého stupňa došlo,
názoru odvolateľa, k zmareniu možnosti konfrontovať znalca s jeho znaleckými posudkami, a to v neprospech obžalovaného, pritom znalec bol pribratý do konania pred vznesením obvinenia, čo znamená, že proti uzneseniu o pribratí znalca odvolateľ nemal možnosť podať sťažnosť, a to či už pre vecné dôvody alebo osobu znalca. V tejto súvislosti obžalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 8Tdo/819/2015, z ktorého plynie, že dotknutý znalec sa v žiadosti o zápis do zoznamu znalcov vyjadril, že k pravicovým extrémistickým prejavom má rodinnú averziu a rád by
svojich možností prispel k ich identifikácii, lebo ich považuje za spoločensky mimoriadne nebezpečné, z čoho Najvyšší súd Českej republiky vyvodil, že dotknutý znalec nemôže nestranne a nezaujato vypracovať znalecký posudok, a preto na ním vypracované odborné vyjadrenie nie je možné prihliadať. Odvolateľ ďalej namietal nepreskúmateľnosť, zmätočnosť a nedôveryhodnosť tak znaleckého posudku znalca PhDr. I. A. PhD., ako aj Mgr. C. C. PhD. z dôvodu, že dotknutí znalci v nimi vypracovaných znaleckých posudkoch konštatujú, že čísla 14, 88, 1488 sa objavujú v neonacistickom prostredí bez uvedenia akéhokoľvek odborného postupu, na základe ktorého sa k takémuto záveru dopracovali, znalci nevysvetlili, prečo nejde o zloženinu napríklad čísel 1, 4, 8, 8 alebo 148 a 8 alebo 1 488, nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, že v nacistickom prostredí sa číslo 1488 používalo, išlo len o samotné konštatovanie nepodporené inými dôkazmi. V dôvodoch podaného odvolania obžalovaný ešte namietal, že súd prvého stupňa upravil skutkové zistenia obsiahnuté v obžalobe výhradne na základe dokazovania, ktoré sám vykonal a inicioval a ohľadne ktorého už skôr inštruoval orgány činné v trestnom konaní v súvislosti s vrátením veci do prípravného konania a hoci mal právo vedieť z čoho konkrétne je obvinený, súd prvého stupňa po upozornení na možnosť posudzovania žalovaného skutku
prísnejšieho zákonného ustanovenia [§ 421 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona], ktorého objektívna stránka je tvorená viacerými alternatívami, mu odmietol, a to aj na hlavnom pojednávaní konanom 29. mája 2020, vysvetliť, ktorá z viacerých alternatív objektívnej stránky dotknutého trestného činu prichádza do úvahy s odôvodnením, že Trestný poriadok mu neukladá povinnosť skutkové okolnosti vykladať. Odvolateľovi tak
jeho vyjadrenia nebolo jasné, a to až do vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku, voči čomu konkrétne (ktorej objektívnej stránke) sa ma brániť, pritom Špecializovanému trestnému súdu nič nebránilo, aby jednou vetou uviedol, že do úvahy prichádza propagácia ideológie, ktorá smeruje a v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd osôb s tým, že
článku 6 bod 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13 z 22. mája 2012 má právo na poskytnutie informácie o obvinení, a to bezodkladne [najneskôr pri podaní obžaloby (
článku 6 bodu 3 dotknutej Smernice)] a v takom rozsahu, aký je potrebný na zaručenie spravodlivého konania a účinné uplatnenie práva na obhajobu. V ďalšej časti podaného odvolania obžalovaný poukázal na okruhy ním navrhovaných dôkazov, vykonanie ktorých Špecializovaný trestný súd odmietol, a to aj s argumentáciou, že časť týchto dôkazov nemala procesne relevantnú formu a o spoľahlivosti a úplnosti nimi nesenej informácie mal súd prvého stupňa pochybnosti, zároveň ich cieľom bolo predlžovať súdne konanie. V tejto súvislosti vyjadril názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nedáva primeranú odpoveď na otázku, prečo jeho návrhom na vykonanie dokazovania nebolo vyhovené a nie je z neho zrejmé, ako sa súd vysporiadal s jeho obhajobou. K argumentácii Špecializovaného trestného súdu, ktorý dôvodil nevedomosťou, že spracovateľom odborného vyjadrenia bude aj svedok Mgr. I. K., odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa sa nakoniec túto skutočnosť dozvedel, preto nebol dôvod následne (po zistení, že je spracovateľom) odmietnuť dokazovanie týkajúce sa jeho osoby. Obdobne tak nemal Špecializovaný trestný súd,
názoru obžalovaného, dôvod odmietnuť vykonať výsluchy ním navrhovaných svedkov - priamych účastníkov spornej akcie, keď prokurátorovi vyhovel a umožnil výsluch svedka N., ktorý na dotknutej akcii ani nebol a obžalovaného nepozná. Vzhľadom na to, že predmetom dokazovania bola jeho (obžalovaného) politická činnosť, nemal súd prvého stupňa dôvod odmietnuť vykonať dokazovanie týkajúce sa prehľadu jeho a poslancov politickej strany, ktorej je predsedom, legislatívnej činnosti a nemal dôvod ani odmietnuť dokazovanie v smere preukázania, že výraz Cigán je úplne bežné označenie. Odmietnutie vykonávania ďalšieho dokazovania z dôvodu nadbytočnosti a neúčelnosti nebolo,
názoru odvolateľa, v jeho prípade na mieste (bolo až svojvoľné), pretože svojimi návrhmi len reagoval na obžalobu a priebežne dopĺňané dokazovanie s tým, že boli (jeho dôkazné návrhy) spôsobilé privodiť zmenu dôkaznej situácie, keďže dokazovanie bolo vykonávané len v jeho neprospech. Odvolateľ ďalej vyjadril názor, že svoje návrhy na doplnenie dokazovania riadne zdôvodnil, navrhol spôsob ich vykonania, pričom zabezpečenie týchto dôkazov bolo realizované pod dohľadom notára, za takejto situácie potom súd prvého stupňa nevysvetlil, v čom konkrétne boli tieto dôkazy procesne nerelevantné. V podanom odvolaní s poukazom na ustanovenia § 274 a § 275 Trestného poriadku vyjadril obžalovaný názor, že súd prvého stupňa sa musí riadne oboznámiť s prednesenými záverečnými rečami a vyhodnotiť ich, k čomu v prejednávanej veci nemohlo dôjsť, keďže konajúca sudkyňa viac ako 8 hodín trvajúce záverečné reči vyhodnotila za dobu 16 minút a následne hodinu a pol čítala odôvodnenie rozsudku, v ktorom nie je ani zmienka o obsahu prednesených záverečných rečí, čo nasvedčuje tomu, že rozsudok bol pripravený vopred, a to bez ohľadu na ich obsah. V tejto súvislosti namietal, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje jeho obhajobné vyjadrenia, ku všetkým dôkazom, ktoré súd prvého stupňa použil na jeho odsúdenie, ani podstatnú časť jeho výpovede a ani argumentáciu ako sa vysporiadal s jeho obhajobou, preto celkovo vyznieva tendenčne a svojvoľne, nie je jasný, zrozumiteľný dostatočne odôvodnený. V podstate z vyššie uvedených dôvodov odvolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a
1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. V doplnení dôvodov odvolania obžalovaný zosumarizoval dôkazy vykonané súdom prvého stupňa, uviedol, ktoré dôkazy boli vykonané na návrh prokurátora, z vlastnej iniciatívy súdu a na návrh obhajoby, ktoré dôkazy navrhované obhajobou boli Špecializovaným trestným súdom odmietnuté a zdôraznil výrazný početný nepomer medzi množstvom dôkazov vykonaných na návrh prokurátora
jeho názoru absentuje akýkoľvek dôkaz, teda v prejednávanej veci chýba akýkoľvek dôkaz, že chcel odkazovať na heslo Davida Edena Lanea a nacistický pozdrav, pričom súd prvého stupňa jednoznačný dôkaz o jeho úmysle nahradil svojím vlastným tvrdením. Namietal taktiež, že mu nemôže byť pričítané uverejnenie videozáznamu na webstránke, keďže už zo samotného popisu skutku obsiahnutého v napadnutom rozsudku plynie, že nie je známy pôvodca jeho uverejnenia, vzhľadom na to, že táto časť skutku je formulovaná v trpnom rode (videozáznam bol uverejnený) a pokiaľ ide o uverejnenie článku o dotknutom podujatí v novinách Naše Slovensko z mája 2017, v uvedenom článku absentuje akákoľvek zmienka o vyššie spomínaných symboloch, uvádza sa v ňom len, že bola odovzdaná pomoc vo výške takmer 5.000,- Eur. V doplnení dôvodov odvolania obžalovaný ďalej tvrdil, že v prípade, ak by súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktoré navrhoval, zistil by, že činnosť jeho osoby, ako aj strany, ktorej je predsedom, je jednoznačne v rozpore s myšlienkami nacizmu, neonacizmu a podobne. Namietal, že počas troch minút odovzdávania finančnej pomoci rodinám nepropagoval a neuvádzal do života žiadne myšlienky nacizmu, respektíve na nich založené režimy alebo ideológie, ktoré navyše súd prvého stupňa nijako konkrétne a preskúmateľne nešpecifikoval, a to ani z pohľadu čím majú smerovať k potláčaniu práv a slobôd a akým spôsobom s tým, že jeho vystúpenie sa obmedzilo na dva krátke prejavy, obsah ktorých,
názoru obžalovaného, absolútne „rozbíja" koncept nejakej propagácie nacistického hnutia alebo režimu, ako aj koncept akejkoľvek diskriminácie ľudí, a to aj z dôvodu, že finančná výpomoc bola poskytnutá taktiež rodinám s ťažko zdravotne postihnutými deťmi, ktoré nacisti diskriminovali, prenasledovali, či fyzicky likvidovali (čo vyplynulo aj z výpovede znalca PhDr. I. J. A., PhD.), pričom predmetom jeho prejavu bola kritika štátu, že takýmto rodinám nepomáha a jeho túžba pomáhať im, keďže strana, ktorej je predsedom, takýmto rodinám pomáha dlhodobo, čo by súd prvého stupňa zistil, keby pripustil dokazovanie navrhované obhajobou. V tejto súvislosti poukázal na definíciu výrazu „propagácia"
slovníka slovenského jazyka, v zmysle ktorej sa propagáciou rozumie rozširovanie poznatkov o niečom, odporúčanie niečoho, pričom propagovať nejakú ideológiu prostredníctvom symbolu je možné len za súčasného prejavu, ktorý určitú ideológiu s týmto symbolom spája, a ktorý je spôsobilý ovplyvniť myslenie ľudí smerom k prijatiu určitej myšlienky, súčasne musí byť takýto symbol dostatočne známy a uložený vo vedomí spoločnosti ako symbol reprezentujúci určitú ideológiu, v opačnom prípade jeho prezentácia nie je spôsobilá vyvolať v širokej verejnosti asociáciu s takouto ideológiou. O tom, že prejednávané symboly neboli dostatočne vžité v povedomí slovenskej spoločnosti svedčí fakt, že na preukázanie tejto symboliky museli orgány činné v trestnom konaní a súd zaangažovať hneď niekoľkých znalcov, pretože nik zúčastnený na predmetnej akcii odovzdávanú sumu 1488,- Eur neopovažoval za žiadnu symboliku. Samotným zverejnením vo verejnosti absolútne nevžitého, neznámeho, neprijatého symbolu, ktorý sa stal známym iba z dôvodu medializácie trestného stíhania obžalovaného, avšak bez jeho zavinenia, a ktorý si z dôvodu svojej neznámosti vo verejnosti vyžiadal rozsiahle znalecké dokazovanie, nemohol naplniť obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu
1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, a to „propagoval", navyše pri pripustení úvahy súdu prvého stupňa, že už samotnou prezentáciou nejakého neznámeho symbolu by sa páchateľ takéhoto konania mal dopustiť rovno propagácie, ustanovenie § 422 Trestného zákona, postihujúce menej závažné konanie spočívajúce vo vyjadrovaní sympatií bez aktívneho presvedčovania a uvádzania do povedomia, by sa stalo obsolétnym. V tejto súvislosti obžalovaný poukázal na existenciu priestupku extrémizmu
1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorý v zmysle zásady „ultima ratio" najpresnejšie vystihuje skutok popísaný v napadnutom rozhodnutí, touto skutočnosťou sa však Špecializovaný trestný súd ani len nezaoberal. Zdôraznil ešte, že samotná suma v tvare 1488 ani nepredstavuje žiaden symbol, ale len pri jej rozdelení na čísla 14 a 88, navyše súd prvého stupňa subjektívnu stránku jeho konania nevyvodil,
jeho názoru, z existujúcich objektívnych skutočností a jednoznačných dôkazov, ale z vlastného presvedčenia založeného na ničím nepodložených úvahách, že predmetné číslo je preňho symbolikou, pričom Špecializovaný trestný súd sa snažil vytvoriť akúsi pavučinu nepriamych dôkazov hodnotiac jeho politickú činnosť a postoje z minulosti o tom, aký je človek, a preto musel konať s úmyslom, ktorý sa mu súd prvého stupňa snažil za každú cenu dokázať. Zároveň vyjadril pochybnosť, či trest vo výmere 4 roky a 4 mesiace bol vecou náhody, alebo mal byť prejavom sympatií k nacistickej organizácii SS, ktorú
článkov na internete symbolizuje číslo 44. Namietal taktiež konštatovanie priťažujúcej okolnosti
e) Trestného zákona, keďže vykonaným dokazovaním nebolo
jeho názoru preukázané, že akokoľvek vplýval na to, aby nebola vystavená faktúra za použitie priestoru školy, ktorej zriaďovateľom bol Banskobystrický kraj, na spáchanie stíhaného skutku. Takýmto konštruktom chcel súd prvého stupňa,
názoru odvolateľa, v očiach verejnosti vykresliť konanie obžalovaného ako skutočne spoločensky nebezpečné, spojené so zneužitím jeho politického postavenia alebo funkcie. V podstate na základe vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie zrušil a oslobodil ho spod obžaloby prokurátora. V doplnení odvolania označenom ako záverečný návrh obžalovaný vyjadril názor spočívajúci v tom, že už samotná propagácia ako znak základnej skutkovej podstaty trestného činu
Trestného zákona obsahuje v sebe prvok verejnosti, preto nemôže byť súčasne (duplicitne) s ohľadom na znenie §-u 38 ods. 1 Trestného zákona zároveň aj okolnosťou podmieňujúcou použitie vyššej trestnej sadzby
odseku 2 §-u 421 Trestného zákona. Namietal ďalej, vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 5/2017, že pri výklade ustanovení § 421 a § 422 Trestného zákona v kontexte ustanovenia § 10 ods. 2 Trestného zákona, teda pri posúdení trestnosti jeho konania z hľadiska jeho závažnosti ako materiálneho korektívu pri prečinoch, je potrebné zohľadniť, či jeho konanie narúšalo verejný poriadok alebo smerovalo k vzbudzovaniu násilia. Na tomto podklade potom vyjadril názor, že s ohľadom na uvedený materiálny korektív jeho konanie nie je prečinom, a preto by mal byť spod obžaloby oslobodený alebo alternatívne by mala byť jeho vec postúpená príslušnému orgánu na prejednanie priestupku
372/1990 Zb. o priestupkoch. K odvolaniu obžalovaného sa prokurátor Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej tiež „prokurátor") nevyjadril. Na základe obžalovaným podaného odvolania postupoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku,
ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie
1, alebo nezruší rozsudok
3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1 Trestného poriadku, a dospel k nasledovným záverom. V posudzovanej trestnej veci bolo,
názoru najvyššieho súdu, pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie v zásade v takom rozsahu, ktorý mu vychádzajúc z ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku, umožňoval spravodlivé rozhodnutie v prejednávanej veci. Najvyšší súd však považoval za potrebné opätovne vykonať dôkaz, a to obrazovo-zvukový záznam na DVD - súbor Video - Slávnostné oslavy 14. marca 2017 - Deň slovenskej štátnosti (príloha doplnku č. 1 znaleckého posudku č. 14/2020 znalca Mgr. C. C., PhD.), preto dokazovanie v tomto smere na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného zopakoval. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania spôsobom uvedeným v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku dospel najvyšší súd k záveru, že je potrebné skutkové a právne závery súdu prvého stupňa čiastočne upraviť, preto napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vo veci sám rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
názoru najvyššieho súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že skutok, ktorý sa kladie obžalovanému za vinu tak, ako bol v tomto rozhodnutí ustálený, sa stal, a že ho spáchal práve obžalovaný. V prejednávanej veci nebolo sporné, že obžalovaný (zjednodušene povedané)
programu tejto politickej strany v časti „Národný princíp" je úlohou Slovenského štátu v prvom rade zabezpečenie vlastného slovenského národa vo všetkých oblastiach života a až potom starostlivosť o ostatných občanov, pričom už tento programový postoj by
názoru najvyššieho súdu vyjadreného v spomínanom rozhodnutí umožňoval nerovnaké postavenie občanov a nevylučoval diskrimináciu príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín vo vzťahu k zaručeniu základných práv a slobôd s tým, že naplnením programu dotknutej strany v uvedenom smere by už samotná príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine viedla k ujme na právach. Obdobne tak z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8Sr/1/2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o odmietnutí registrácie občianskeho združenia „Ľudová stráž" navrhovanej Mgr. Ing. C. T. plynie, že obžalovaný sa snažil o zaregistrovanie občianskeho združenia s tendenciami glorifikovať symboliku Slovenskej republiky z rokov 1939 až
názoru najvyššieho súdu, rozumieť ich šírenie a zároveň presadzovanie, odporúčanie, prezentovanie s cieľom získať iné osoby pre ich myšlienky (skupiny, hnutia alebo ideológie). Vykonaným dokazovaním, a to ani dokazovaním, ktoré vykonal súd prvého stupňa bez návrhu strán v konaní, nebolo takéto konanie obžalovaného spoľahlivo bez akýchkoľvek rozumných a dôvodných pochybností preukázané a napokon ani skutok obsiahnutý v takzvanej skutkovej vete napadnutého rozsudku, tak ako ho súd prvého stupňa ustálil, záveru o propagácii spomínaných ideológií nenasvedčuje. Obžalovaný verejne teda v prítomnosti viac ako dvoch osôb súčasne počas osláv slovenskej štátnosti odprezentoval symboly spájané s nacistickou a neonacistickou ideológiou, čím sa k týmto hnutiam prihlásil, prejavil sympatie s nimi. Z jeho prejavov na spomínanom podujatí, ale ani ďalšieho jeho konania s tým spojeného,
názoru najvyššieho súdu, preukázateľne (zjavne ale ani skryte) nevyplynula snaha adresátov tohto jeho počinu pre tieto myšlienky získať, presadiť ich, odporúčať.
názoru najvyššieho súdu len samotná prezentácia takýchto symbolov alebo hesiel bez ďalšieho pre záver o propagácii nacistickej a neonacistickej ideológie nestačí. Aj pri akceptácii obsahu dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa bez návrhu strán v konaní, by nebolo možné,
názoru najvyššieho súdu, dospieť k opačnému záveru. Súd prvého stupňa sa v podstate ním vykonaným dokazovaním snažil zjednodušene povedané preukázať, že obžalovaný predsedá strane, ktorá vykazuje črty extrémistických pravicových strán, že obžalovaný takúto „závadnú" symboliku už v minulosti používal, zúčastňoval sa akcií s rasistickým podtónom. Ani reálne preukázanie týchto skutočností by však
názoru najvyššieho súdu, nepreukázalo (pre neexistenciu vecnej súvislosti), že obžalovaný prezentáciou symbolov spájaných s nacistickými a neonacistickými ideológiami tieto ideológie aj propagoval. V prejednávanej veci obžalovaný nebol trestne stíhaný za to, že predsedá strane, ktorá by mohla vykazovať črty extrémistických pravicových strán, že takúto „závadnú" symboliku mal používať aj v minulosti, že sa mal zúčastňovať akcií s rasistickým podtónom a podobne [ak k tomu v minulosti došlo a obžalovaný sa takýmto konaním mal dopustiť trestného činu, bolo potrebné, aby orgány činné v trestnom konaní vykonali v tomto smere vyšetrovanie, dokazovanie a prípadne podali obžalobu aj za takéto jeho konanie, keďže súd je vychádzajúc z ustanovení § 237 ods. 1, § 235 písm. c) Trestného poriadku oprávnený prejednať len taký skutok, ktorý je uvedený v obžalobe (takzvaná obžalovacia zásada)], ale za to, ako to už bolo vyššie uvedené, že
Dokazovanie „v tomto smere závadnej" minulosti obžalovaného, teda preukázanie osobitného kontextu, v ktorom boli predmetné symboly odprezentované by malo svoje opodstatnenie, ak by obžalovaný svoj úmysel dotknuté symboly nielen prezentovať a sympatizovať s myšlienkami, ktoré predstavujú, ale aj ich propagovať síce vyjadril, nie však jednoznačne a ďalšie vykonanie dokazovania by bolo nevyhnutné v záujme odstránenia pochybností v tomto smere (primerane napríklad rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Király a Dömötör proti Maďarsku, Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 2011/10, IV. ÚS 1070/18). V prejednávanej veci poukázanie na minulosť obžalovaného slúžilo na preukázanie úmyslu z jeho strany použitím čísel 14 a 88 prezentovať nacistické a neonacistické symboly a prejaviť sympatie s myšlienkami, ktoré predstavujú, avšak ako to už bolo vyššie naznačené, na tento účel postačovalo dokazovanie vykonané a navrhnuté orgánmi činnými v trestnom konaní. Navyše výsledky dokazovania, ktoré vzišli z dokazovania vykonaného Špecializovaným trestným súdom bez návrhu strán v konaní nenašli odraz v takzvanej skutkovej vete napadnutého rozsudku, teda súd prvého stupňa ich nepojal do skutku, z ktorého bol obžalovaný uznaný vinným, preto ani nemôžu byť podkladom pre odsúdenie obžalovaného, pritom prokurátor odvolanie v neprospech obžalovaného nepodal [v dôsledku čoho zmena rozsudku v neprospech obžalovaného v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3, veta druhá, Trestného poriadku (a contrario) nie je možná]. Na strane druhej najvyšší súd nedospel k záveru, že by konanie obžalovaného naplnilo pojmové znaky „len" priestupku extrémizmu
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Vzhľadom na to, že obžalovaný sa stíhaného skutku dopustil ako predseda samosprávneho kraja a predseda parlamentnej politickej strany, teda verejne známa osoba za prítomnosti desiatok iných osôb, prihliadajúc takto na jeho osobu a okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, pričom ostatné hľadiská vyplývajúce z vyššie citovaného ustanovenia nepôsobia výrazne ani v smere zvýšenia, ale ani zníženia závažnosti konania obžalovaného, nemožno dospieť k záveru, že by závažnosť jeho konania bola nepatrná a teda, že by v prejednávanej veci nešlo o trestný čin, ale „len" priestupok. Prezentovanie symbolov spájaných s fašistickými a neofašistickými ideológiami,
názoru najvyššieho súdu, narúša verejný poriadok, a to aj za situácie, že sa ich obžalovaný pokúšal zastrieť finančným dobročinným darom (poskytnutie finančného daru samé osebe samozrejme verejný poriadok nenarúša, narúša ho ale skutočnosť, že obžalovaný úmyselne na tento účel použil sumu pozostávajúcu z vyššie uvedených symbolov s cieľom vyjadrenia sympatií k ideológiám, ktoré reprezentujú). Nemožno súhlasiť s tvrdením obžalovaného, že by číslo 88 ako kryptogram HH predstavujúci nacistický pozdrav „Heil Hitler" nebol vžitý v povedomí občanov.
názoru najvyššieho súdu ide o symbol, ktorého význam je dlhodobo bežnej populácii známy. Navyše v súčasnej dobe (a to aj v čase spáchania skutku) jednoduchého prístupu v podstate k akýmkoľvek informáciám, požiadavka na vžitosť takýchto symbolov alebo hesiel do povedomia členov občianskej spoločnosti ako predpokladu trestnosti nie je na mieste. Navyše použitie symbolu „14" popri známom kryptograme „88" spájanom s nacistickou ideológiou osobou známou založením politickej strany zrušenej práve z dôvodu, že jej program vykazoval, zjednodušene povedané, črty nacistickej a neonacistickej ideológie, nabáda k poznaniu, že aj číslo 14 predstavuje obdobnú symboliku, čo je ľahko zistiteľné z bežne dostupných informačných zdrojov. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že na preukázanie prepojenia medzi použitými symbolmi a nacistickou, prípadne neonacistickou ideológiou vykonal súd znalecké dokazovanie, keďže jeho cieľom bolo vylúčiť akúkoľvek aj najmenšiu pochybnosť o korektnosti bežne verejne dostupných zdrojov prinášajúcich v tomto smere v podstate kompletné informácie. Pokiaľ obžalovaný mal snahu preukázať, že čísla 14 a 88 sa bežne používajú a uvádzajú na faktúrach, daňových priznaniach, dokladoch, zmluvách týkajúcich sa aj verejných inštitúcií a podobne, k tomu je potrebné uviesť, ako to už napokon bolo vyššie konštatované, že dotknuté trestné činy (tak
Preto len samotné používanie týchto čísel bez ďalšieho, teda bez preukázania úmyslu sympatizovať alebo takto zjednodušene povedané propagovať ideológie smerujúce k potlačovaniu základných práv a slobôd nie je trestné. Ide o skutočnosť, ktorá vyplýva z jednoznačného jednoduchého výkladu jednotlivých znakov skutkových podstát dotknutých trestných činov, preto ju nie je potrebné zvlášť dokazovať, čo znamená, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď priebeh hlavného pojednávania nezdržiaval vykonávaním obžalovaným navrhovaného dokazovania v tomto smere a takéto doplnenie dokazovania odmietol. Inak povedané niet pochýb o tom, že čísla 14 a 88 sa v bežnom občianskom živote bežne požívajú bez toho, aby išlo o trestný čin, avšak ich použitie sa stane trestným vtedy, keď ich niekto (tak ako to urobil obžalovaný) použije s úmyslom prejaviť takto sympatie k ideológiám smerujúcim k potlačovaniu základných ľudských práv a slobôd, či takéto ideológie propagovať. Pokiaľ ide o počet osôb zúčastnených na predmetnej akcii, svedok G. K. sa vyjadril, že tam bolo prítomných 200 až 300 ľudí (s istotou teda presný počet osôb uviesť nevedel, išlo o jeho odhad), svedkyňa Ing. K. E. (v čase skutku riaditeľka Obchodnej akadémie, v aule ktorej sa dotknutá akcia uskutočnila) kapacitu spomínanej auly nevedela s istotou upresniť, na jednej strane uvádzala, že jej kapacita je „tých 300 ľudí určite", zároveň však pripustila aj kapacitu vyššiu (mali tam už aj 400 osôb aj viac, pokiaľ išlo o mládež), pre dospelých odhadla kapacitu dotknutej miestnosti „tak do 300", v článku popisujúcom priebeh dotknutej akcie uverejnenom v novinách Naše Slovensko sa uvádza 400 zúčastnených osôb, pričom určitú predstavu o počte zúčastnených osôb si najvyšší súd urobil aj na podklade na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného prehratého obrazového záznamu a dospel k záveru, že na predmetnej akcii sa zúčastnilo približne 300 osôb. Vo vzťahu k námietkam obžalovaného, ktorý sa v tomto smere odvolával najmä na výpoveď svedkyne Ing. K. E. sa žiada uviesť, že ani táto svedkyňa nedokázala kapacitu dotknutej miestnosti so stopercentnou istotou upresniť, z jej vyjadrení (vyššie naznačených) je zrejmé, že kapacitu „do 300 osôb" len odhadla. Napokon z hľadiska ustálenia skutku, jeho právnej kvalifikácie a postavenia obžalovaného je nepodstatné, či sa na dotknutej akcii zúčastnilo 200, 400 (minimálna a maximálna hranica, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania) osôb alebo akýkoľvek iný počet medzi týmito dvomi hranicami, preto jeho približné ustálenie na počte 300 osôb je,
názoru najvyššieho súdu, pre vyššie uvedený účel
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.