← Slovensko

určenie povinnosti a zaplatenie 29 742,26 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/1/2021 Identifikačné číslo spisu: 7115209248 Dátum vydania rozhodnutia: 29.03.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hullová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 4ods.

2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. pre rok

  1. Jedná sa pritom o návrh formulárovej zmluvy, resp. zmluvy uzatváranej adhéznym spôsobom, v dôsledku čoho žalobcovi nemožno pripísať akúkoľvek účasť na formulácii uvedeného návrhu, resp. na prípadnom omyle na strane žalovaných ohľadne prejavu vôle. S poukazom na dátum účinnosti zmluvy počnúc 01.01.2015 a ustanovenie bodu 3 preambuly, podľa ktorého mal ako výrobca vyhlásiť, že spĺňa podmienky pre uplatnenie podpory, sa žalobca domnieva, že ak by textácia návrhu zmluvy nemala zodpovedať skutočnosti, pričom žalovaní v tom čase museli vedieť o skutočnom stave vecí, musela by byť vyhodnotená ako nedobromyseľná (vkladajúca do úst žalobcu nepravdu).Takáto absencia dobromyseľnosti žalovaných by však odporovala princípom kontraktačného procesu subjektov súkromného práva, najmä princípu „nemo turpitudem suam allegans auditur“ („nikto sa nemôže dovolávať výhody z vlastnej nepoctivosti“), priamo aplikovateľnému praeter legem, ako aj zákonnému princípu podľa § 265 Obchodného zákonníka (ďalej aj „Obch. zák.“) o nemožnosti právnej ochrany výkonu práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. 15 Podľa názoru žalobcu treba sprievodný list zo dňa 10.10.2014 s pripojeným návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 interpretovať podľa interpretačných pravidiel § 266 Obch. zák., pričom je nepochybné, že prejav vôle žalovaných spočíval v ich úmysle uzavrieť zmluvu o dodávke a doplatku 2015 tak, aby táto nadobudla účinnosť 01.01.2015 a tým nevyhnutne aj v úmysle poskytovať žalobcovi podporu pre rok
  2. Žalobca tiež považoval za nepochybné (s poukazom na § 266 ods. 2 Obch. zák.), že tretia osoba, ktorá by bola za danej situácie v jeho postavení, by mala za to, že žalovaní prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazaní aj v roku 2015, a teda že potvrdili

§ 4ods.

2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. voči žalovanému 1/, ku ktorému došlo v termíne do 15.08.2014. Žalobca tiež zastával názor (v súlade s § 266 ods. 4 Obch. zák.), že ak ustanovenia zmluvy o dodávke a doplatku 2015 ustanovujú jej účinnosť od 01.01.2015 a ak by bol možný aj odlišný výklad týchto ustanovení (podľa ktorého by podpora v roku 2015 nemala byť poskytovaná), potom by uvedené ustanovenia museli byť vykladané na ťarchu žalovaných, ktorí ich prvýkrát použili v návrhu uvedenej (formulárovej) zmluvy a sprievodných dokumentoch. Pokiaľ by žalovaní tvrdili, že v súvislosti s uzavretím zmluvy o dodávke a doplatku 2015 nepreverovali včasné

§ 4ods.

2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z., znamenalo by to, že zmluva ohľadne podpory formou odberu elektriny za cenu na straty a formou doplatku nemala byť podľa žalovaných uzavretá s účinnosťou pre rok 2015 a ak uzavretá bola, došlo na strane žalovaných k omylu. Takýto omyl (ak by aj existoval) je však právne irelevantný vzhľadom k vyššie uvedeným skutkovým okolnostiam uzavretia zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a s poukazom na závery rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/192/2008 a sp. zn. 10Sžr/21/

  1. Omyl žalovaných by hypoteticky mohol spočívať iba v pohnútke, ktorá však nebola v zmluve o dodávke a doplatku 2015 vyjadrená, a preto takýto omyl by nemohol spôsobiť neplatnosť danej zmluvy. Túto pohnútku je možné (vzhľadom na procesné podania žalovaných v konaní pred súdom prvej inštancie) vidieť v tom, že žalovaný 1/ hypoteticky mohol chcieť uzavrieť zmluvu o dodávke a doplatku 2015 len vtedy, ak by mu peňažné plnenia v prospech žalobcu boli kompenzované (zohľadnené) zo strany ÚRSO v konaní o cenovej regulácii. Žalovaní sa tohto (hypotetického) omylu nemôžu dovolávať aj s poukazom na § 267 ods. 1 Obch. zák. 16 Žalobca ďalej spochybnil záver súdu prvej inštancie (vyjadrený v bode 83 odôvodenia napadnutého rozsudku), že uznať možno iba záväzok existujúci v čase jeho uznania a v predmetnej veci takýto záväzok mohol najskôr vzniknúť zo zmluvy o dodávke a doplatku od 01.01.
  2. Poukázal na to, že nikdy neargumentoval uznaním splatného peňažného záväzku na zaplatenie splatnej ceny za už dodanú elektrinu na straty a splatného doplatku za už vyrobenú elektrinu v jeho zariadení. Jeho argumentácia predstavuje uznanie záväzku odobrať všetku dodanú elektrinu v roku 2015 od žalobcu za jej cenu na straty a poskytnúť doplatok za všetku žalobcom vyrobenú elektrinu v jeho zariadení vo výške určenej rozhodnutím ÚRSO. Skutočnosť, že ide o záväzok, ktorý sa má realizovať v roku 2015, je bez právneho významu. Záver prezentovaný v napadnutom rozsudku smeruje k absurdnému a nesprávnemu záveru, že pred splatnosťou záväzku by tento nemal existovať. Ako nezrozumiteľné a nezmyselné označil tiež tvrdenie súdu prvej inštancie, že zmluva o dodávke a doplatku 2015 predstavuje nováciu medzi žalobcom a žalovaným 1/ vo vzťahu k zmluve o dodávke a doplatku
  3. Poukázal na to, že tak privatívna, ako aj kumulatívna novácia predpokladajú existujúci záväzok. Je preto nezmyselné, ak súd prvej inštancie pri konštatovaní novácie zároveň tvrdí, že k žalobcom tvrdenej existencii uznania záväzku nemohlo dôjsť, pretože pre uznanie záväzku je nevyhnutné, aby tento v čase uznania existoval. Záver súdu prvej inštancie o novácii tak nevyvracia ani nevylučuje uznanie záväzku, ale ho priamo potvrdzuje. Ďalej žalobca namietal nesprávne právne posúdenie povahy e-mailovej komunikácie zo dňa 30.01.2014, ohľadom ktorej súd prvej inštancie dospel k záveru, že nepreukazuje

§ 4ods.

2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod 83) sa žalobcovi javí, že súd prvej inštancie nespochybnil, že v rámci e-mailovej správy zo dňa 30.01.2014 došlo k oznámeniu predpokladaného množstva dodanej elektriny pre rok 2015, pretože takýto údaj bol zrejmý z priloženého rozhodnutia ÚRSO. Napadnutý rozsudok spochybňuje iba určitosť a zrozumiteľnosť prejavu vôle vyjadrenej v predmetnej e-mailovej správe v tom smere, že by táto smerovala k uplatneniu podpory podľa zákona č. 309/2009 Z. z. pre rok 2015. Uvedené právne posúdenie veci je nesprávne, pretože žalobca už v konaní pred súdom prvej inštancie poukázal na potrebu aplikácie § 266 Obch. zák., ako aj na to, že e-mailová správa zo dňa 30.01.2014 bola uskutočnená v kontexte uplatnenia podpory žalobcu podľa zákona č. 309/2009 Z. z. pre rok 2015 a takto bola aj prijatá a vnímaná žalovaným 1/, o čom svedčí jeho e-mailová odpoveď zo dňa 30.01.2014. 17 Napokon žalobca spochybnil aj skutkové závery súdu prvej inštancie, podľa ktorých nepreukázal splnenie povinnosti voči žalovanému 1/ podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. v termíne do 15.08.2014, poukazujúc na to, že súd zároveň odmietol jeho argumenty o právnej irelevantnosti dokazovania tejto otázky a rozhodol, že nevykoná ním navrhnuté dôkazy. Žalobca má za to, že žalovaní v zmysle § 323 Obch. zák. uznali svoj záväzok zodpovedajúci nárokom žalobcu na poskytnutie podpory podľa zákona č. 309/2009 Z. z. pre rok 2015 a keďže podstata uznania záväzku spočíva v nastúpení vyvrátiteľnej právnej domnienky, že uznaný záväzok v čase jeho uznania trvá, dôkazné bremeno o neexistencii záväzku zaťažuje dlžníka (žalovaných). Za tejto situácie mal súd prvej inštancie aplikovať § 192 CSP, a teda posudzovať, či žalovaní poskytli dôkaz opaku a zároveň (vzhľadom na protidôkazy žalobcu), či uniesli svoje dôkazné bremeno. Podľa názoru žalobcu, žalovaní dôkazné bremeno neuniesli, keď neposkytli dôkaz opaku. Naviac, akékoľvek dôkazy žalovaných - vzhľadom k protidôkazom žalobcu - vyvolávajú minimálne stav non liquet, ktorý mal byť za danej situácie posúdený v neprospech žalovaných. Súdu prvej inštancie vytýkal, že väčšiu váhu pripísal tvrdeniu žalovaného 1/ a zároveň ignoroval relevantné návrhy žalobcu na dokazovanie, čo hodnotí ako porušenie práva na spravodlivý súdny proces (rovnosti zbraní). Poukázal na to, že svoju povinnosť voči žalovanému 1/ si riadne a včas splnil prostredníctvom oznámenia doručeného žalovanému 1/ dňa 05.06.2014 v poštovej zásielke č. RP909909977SK spolu s faktúrou č. 005/2014 a jej prílohou, pričom zároveň predložil dôkaz o odoslaní takejto zásielky a jej hmotnosti. Jeho tvrdenia o obsahu zásielky potvrdila svedecká výpoveď p. Mgr. G.. Naproti tomu žalovaný 1/ tvrdil, že pre neho činná podateľňa eviduje príjem uvedenej zásielky, avšak neeviduje, že by jej obsahom bolo predmetné oznámenie. Žalovaný 1/ pritom nepredložil originál ním prijatej zásielky spolu s obálkou, v ktorej mu bola táto doručená a zo svedeckej výpovede p. V. (pracovníčky podateľne) vyplynulo, že evidencia obsahu prijatých zásielok neprebiehala podľa formalizovaných pravidiel, je veľmi nepresná a nespoľahlivá a v prípade prijatia zásielky, ktorej obsahom bola faktúra a iné doklady, sa obsah prijatej zásielky evidoval iba ako príjem faktúry. Žalobca navrhoval, aby k okolnostiam a dôvodom uzavretia zmluvy o dodávke a doplatku 2015 boli vypočuté konkrétne osoby, ktoré predmetnú zmluvu a sprievodné listy k jej návrhu podpisovali za žalovaného 1/, avšak súd prvej inštancie rozhodol, že vypočutie týchto svedkov nevykoná, pretože už inak (t. j. iba na základe výpisu z nepresnej evidencie doručenej pošty do podateľne a špekulatívneho tvrdenia žalovaného 1/, že podľa informácií Slovenskej pošty, a.s. hmotnosť zásielky na podacom lístku nemusí vždy zodpovedať reálnej hmotnosti) mal za nepochybné, že žalobca si svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. nesplnil riadne a včas. K uvedenému žalobca namietal, že vyjadrenie pošty vo vzťahu k hmotnosti zásielky uvedenej na podacom lístku, na ktoré sa súd prvej inštancie odvolával, nebolo v konaní nikdy predložené a podrobne argumentoval, prečo je toto údajné vyjadrenie vecne nesprávne. Namietal aj voči spôsobu, akým bola hodnotená svedecká výpoveď p. Q. G., ktorý dôkaz súd prvej inštancie doslova „zotrel z povrchu zemského“. Poukázal na to, že súd prvej inštancie vykonanie tohto dôkazu (ktorý ani jeden zo žalovaných nenamietal) pripustil, avšak následne, už po vykonaní dôkazu a za znalosti jeho výsledku, skonštatoval, že má pochybnosti o vierohodnosti výpovede svedkyne pre jej rodinný pomer s konateľom a spoločníkom žalobcu. Poukázal aj na závery nálezu ÚS SR č. k. II. ÚS 276/2014-29 z 9. júna 2015, v kontexte ktorých nemožno diskvalifikovať svedeckú výpoveď menovanej svedkyne len s poukazom na to, že je manželkou konateľa a spoločníka žalobcu. Namietal, že je objektívne nemožné, aby mohol inak preukázať, čo bolo obsahom predmetnej poštovej zásielky pri jej otvorení v podateľni činnej pre žalovaného 1/, zvlášť v situácii, keď uvedená podateľňa nefungovala podľa formalizovaných pravidiel a jej evidencia nebola presná. Opätovne poukázal na výpoveď svedkyne p. Q. V., ktorá v relevantnom čase pracovala v spoločnej podateľni činnej pre žalovaných, a ktorá vo svojej výpovedi potvrdila, že ak do podateľne došla zásielka, v ktorej boli viaceré dokumenty (faktúra a ešte niečo iné), nerozlišovalo, resp. neoddeľovalo sa to, ale sa to evidovalo iba ako príjem faktúry. Oznámenie o uplatnení podpory sa evidovalo jedine vtedy, ak bolo iba ono samotné obsahom zásielky. 18 O odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 3Cob/41/2019-1097 z 26. novembra 2019 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovanému 1/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 19 Odvolací súd po prejednaní odvolania žalobcu podľa § 379 až § 385 CSP dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 20 Uviedol, že žalobca podal odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP, t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ďalej že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd konštatoval, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 CSP, na základe týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov, ktoré aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím dôvodom žalobcu uviedol nasledovné: 21 Predmetom konania je nárok žalobcu na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podľa § 3 zákona č. 309/2009 Z. z. Súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých povinností potrebných na preukázanie nároku, t. j. nepreukázal, že oznámil žalobcovi predpokladané množstvo dodanej elektriny k 15.augustu na nasledujúci kalendárny rok. 22 Odvolací súd ďalej konštatoval, že § 3 zákona č. 309/2009 Z. z. upravuje spôsob a podmienky podpory výroby elektriny a § 4 citovaného zákona určuje práva a povinnosti výrobcu elektriny, ktoré musí splniť na to, aby mal zabezpečenú podporu výroby. 23 Vychádzajúc z § 18e zákona č. 309/2009 Z. z., novela účinná od 01.01.2014, ktorá zaviedla povinnosť oznámiť aj predpokladanú dodávku elektriny k 15. augustu, platí aj na tento prípad, i keď zariadenie bolo uvedené do prevádzky pred týmto dátumom. Spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom od 01.01.2014 sa zabezpečuje podľa písm. a/ prednostným pripojením zariadenia na výrobu elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny; písm. b/ odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty; písm. c/ doplatkom a písm. d/ prevzatím zodpovednosti za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy. 24 Výrobca elektriny, ktorý spĺňa vyššie uvedené podmienky, musí na to, aby dostal podporu (okrem iných povinností) oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b/ a písm. c/, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok (§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z.). 25 Žalobca v konaní nepreukázal, že žalovanému oznámil predpokladané množstvo dodávky elektriny podľa vyššie uvedeného ustanovenia na rok 2015, a to do 15. augusta 2014. Súd prvej inštancie vykonané dôkazy hodnotil v súlade s § 191 CSP, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Týka sa to tak výpovede svedkyne Mgr. Q. G., ktorá je manželkou konateľa a spoločníkom žalobcu, ale aj ostatných dôkazov. Za danej situácie by vykonanie dôkazov navrhovaných žalobcom nemohlo priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. 26 Za splnenie povinnosti nemožno považovať e-mailovú komunikáciu z 30.01.2014 a ani uzavretie zmluvy o dodávky elektriny s účinnosťou od 01.01.2015 tomu nenasvedčuje. Návrh zmluvy o dodávke elektriny, sprievodný list žalovaného z 10.10.2014 a sprievodný list žalovaného z 10.12.2014 v žiadnom prípade nemožno považovať za uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej aj „Obch. zák.“), pretože toto ustanovenie vyžaduje existenciu záväzku v čase uznania. Nemôže ísť o záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti. 27 Rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 10Cb/287/2014 rieši iný právny problém, a pre tento prípad nemá právny význam. 28 Keďže nebolo preukázané, „aby žalobca oznámil žalobcovi k 15. augustu 2014“ predpokladanú dodávku elektriny na rok 2015, nevzniklo mu právo na podporu za rok 2015. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. 29 O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný 1/ bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca a žalovaný 2/ nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému 2/ v odvolacom konaní trovy nevznikli. 30 Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie v zmysle § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ CSP s návrhom, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“ alebo „dovolací súd“) napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Pokiaľ by NS SR dospel k názoru, že dovolanie je dôvodné, dovolateľ navrhol, aby dovolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a dovolateľovi prizná nárok na náhradu celých trov konania voči žalovaným 1/ a 2/. 31 V úvodnej časti dovolania dovolateľ zhrnul konanie pred súdom prvej a druhej inštancie po skutkovej a právnej stránke a odcitoval relevantné časti odôvodnenia súdov oboch inštancií. Zároveň poukázal aj na relevantné dôvody uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie. 32 K prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (

  1. i)neobsahuje dostatočné a presvedčivé odôvodnenie postupu a spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré by sa zaoberalo všetkými skutkovo a právne relevantnými dôvodmi uplatnenými žalobou a odvolaním proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, (
  2. ii)nezaoberá sa dostatočne a presvedčivo ani argumentáciou žalobcu, ktorá si vyžadovala špecifickú odpoveď a ktorá mohla mať eventuálne zásadný význam pre rozhodnutie vo veci, (iii) je založené na dôvodoch, ktoré sú zjavne protirečivé a popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky a taktiež sú zjavne jednostranné a sú aj v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, (
  3. iv)náležitým spôsobom nevyhodnocuje všetky skutkové zistenia, ktoré vyšli v konaní najavo, niektoré z podstatných zistení úplne ignoruje, pričom dostatočne neodôvodňuje ich prípadnú nepodstatnosť a ani nevysvetľuje myšlienkový postup súdu pri prijímaní potrebných právnych záverov, vyplývajúcich zo všetkých rozhodujúcich skutočností, zistených vykonaným dokazovaním, (
  4. v)je zjavne neodôvodnené a arbitrárne v s súvislosti s právnym posúdením, pretože interpretácia a aplikácia zvolených právnych noriem zo strany súdu na zistený skutkový stav je neudržateľná a zásadne popiera ich účel a význam, je ústavne nesúladná, svojvoľná a bez presvedčivého, racionálneho a logického odôvodnenia, (
  5. vi)dokumentuje nesprávny procesný postup odvolacieho súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a zároveň tak znamená aj porušenie Ústavou SR zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva a (vii) odníma žalobcovi možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu v rámci využitia opravného prostriedku, čím v konečnom dôsledku porušuje právo žalobcu na spravodlivý súdny proces. 33 Dovolateľ poukázal na viacero nálezov ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS 345/2009, sp. zn. IV. ÚS 196/2014, sp. zn. I. ÚS 33/2012, sp. zn. III. ÚS 314/2018) a rozhodnutí NS SR (sp. zn. 7Cdo/126/2018, sp. zn. 4Cdo/46/2019, sp. zn. 2Cdo/127/2018, sp. zn. 3Obdo/72/2016, sp. zn. 3Obdo/72/2019 a sp. zn. 3Obdo/64/2019), z ktorých vyplýva, že ak všeobecný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedá odpovede na zásadné otázky, podstatné pre rozhodnutie vo veci a nevysporiada sa so zásadnou argumentáciou sporovej strany, takéto rozhodnutie je nezlučiteľné s ústavne garantovaným právom na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. s právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“). Rovnako v prípade, ak odvolací súd nedá odpovede na zásadné otázky, podstatné pre rozhodnutie vo veci a nevysporiada sa so základnou argumentáciou odvolateľa, je naplnený dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. 34 Dovolateľ uviedol, že v konaní pred súdmi nižšej inštancie poukazoval na to, že primárne je potrebné posúdiť povahu záväzkovo-právneho vzťahu založeného Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 zo dňa 09.12.2014 a v tejto súvislosti aj charakter právnej úpravy, ktorá dopadá na reguláciu jednotlivých podmienok a foriem podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vo väzbe na takéto posúdenie následne posúdiť otázku platnosti tejto zmluvy a z nej vyplývajúcich právnych účinkov. Žalované nároky sú nárokmi založenými zmluvou, ktorá má súkromnoprávnu povahu, a preto aj ňou založený zmluvný vzťah má súkromnoprávnu povahu, a to aj vtedy, ak sa týka poskytovania podpory podľa zákona č. 309/2009 Z. z. Rovnako aj sankcia predpokladaná v ustanovení 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. má súkromnoprávnu povahu. 35 V prejednávanom prípade bolo preto kľúčové, že po uplynutí termínu (15.08.2014), v ktorom bol dodávateľ povinný splniť si povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. pre rok 2015 voči žalovanému 1/: (
  6. i)práve žalovaný 1/ navrhol dňa 10.10.2014 dovolateľovi, aby tento s ním a so žalovaným 2/ (konajúcim z poverenia žalovaného l/) uzavrel zmluvu o dodávke a doplatku 2015 s účinnosťou od 01.01.2015, (
  7. ii)zmluva o dodávke elektriny bola uzavretá dňa 09.12.2014 s účinnosťou od 01.01.2015, (iii) žalovaný 1/ zaslal riadne podpísanú zmluvu dovolateľovi dňa 10.12.2014 spolu so sprievodným listom z rovnakého dňa, v ktorom inštruoval dovolateľa k fakturácii podľa tejto zmluvy práve pre rok 2015 a (
  8. iv)ani jeden zo žalovaných v tom čase v súvislosti s uvedeným nenaznačil, že by na ich strane existovala akákoľvek pochybnosť o splnení povinnosti dovolateľa podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. 36 Zmluva o dodávke a doplatku 2015 bola uzavretá podľa § 269 ods. 2 Obch. zák., preto mala byť súdom interpretovaná podľa pravidiel uvedených v § 266 Obch. zák., na čo dovolateľ po celý čas poukazoval, avšak súdy nižšej inštancie to úplne ignorovali bez akéhokoľvek odôvodnenia. 37 Podľa názoru dovolateľa, práve toto sú relevantné právne otázky, ktoré mali byť v priebehu konania pred súdmi nižšej inštancie skúmané a vyžadovali si osobitnú odpoveď v odôvodnení ich rozhodnutí, pričom práve vyriešenie týchto otázok určuje výsledok sporu a vedie k presne opačnému výsledku, než k akému dospeli obidva súdy nižšej inštancie. 38 Záver a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, potvrdené odvolacím súdom o tom, že sankcia podľa § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. vyplýva priamo zo zákona, a preto dovolateľovi nevznikli žalované nároky, sú rozporné, arbitrárne a neposkytujú náležitú odpoveď na argumentáciu dovolateľa o absencii kogentnej povahy uvedeného ustanovenia, najmä vzhľadom k predmetu a účelu zákona č. 309/2009 Z. z. Aj z nálezu ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 50/2015 vyplýva, že ex lege následok bol spojený iba s ustanovením § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. v jeho znení účinnom pred 01.01.2014. Účinok podľa tohto ustanovenia v jeho znení od 01.01.2014 má však už inú povahu - povahu súkromnoprávnej sankcie. 39 V konaní pred súdmi nižšej inštancie došlo podľa mienky dovolateľa k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko súd prvej inštancie a odvolací súd pri svojom rozhodovaní nesporne konštatovali existenciu zmluvy o dodávke elektriny zo dňa 09.12.2014 (s účinnosťou od 01.01.2015), avšak nezaoberali sa namietanou otázkou absencie kogentnej povahy ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. a ani nekonštatovali a neodôvodnili neplatnosť alebo neúčinnosť uvedenej zmluvy, ktorá jedine by mohla byť dôvodom odopretia žalovaných zmluvných nárokov. Odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšej inštancie sa tak stáva vnútorne rozporným, nejasným a nezrozumiteľným v kľúčovej otázke. 40 Dovolateľ nesúhlasil ani so záverom, že rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 10Cb/287/2014 rieši iný právny problém a pre tento prípad nemá právny význam. Takýto záver odvolacieho súdu považuje za nesprávny a svojvoľný, ale najmä za absolútne neodôvodnený, keďže odvolací súd žiadnym spôsobom nezdôvodnil ním tvrdenú irelevantnosť spomenutého rozsudku. Podľa názoru dovolateľa, rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 10Cb/287/2014 sa priamo týka podstaty sporu prejednávaného pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom, t. j. toho, či má prednosť uzavretá súkromnoprávna zmluva alebo či takáto zmluva je prípadne neplatná alebo neúčinná pre údajné nesplnenie podmienky podpory, ktorá mala byť splnená ešte pred uzavretím zmluvy, pričom prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy o takomto nesplnení musel vedieť a aj vedel. 41 Za rozporuplné a argumentačne nepodložené dovolateľ označil odôvodnenie rozhodnutí súdov oboch inštancií, podľa ktorých do 01.01.2015 neexistoval záväzok žalovaného 1/ poskytovať dovolateľovi podporu pre rok 2015. Namietal, že takýto záväzok existoval už zo zmluvy o dodávke a doplatku 2011 (uzavretej na dobu neurčitú) a naviac, žalovaný 1/ počas jej platnosti a účinnosti aj uznal, že existuje takýto jeho záväzok poskytovať dovolateľovi uplatnenú podporu práve pre rok 2015. 42 Podľa názoru dovolateľa, sprievodný list žalovaného 1/ zo dňa 10.10.2014 spolu s návrhom zmluvy o dodávke elektriny, ako aj následne uzavretá zmluva zo dňa 09.12.2014 a sprievodný list žalovaného 1/ zo dňa 10.12.2014 predstavujú uznanie záväzku. V predmetnom spore je dôležité, že zákon č. 309/2009 Z. z. za stanovených podmienok stanovuje povinnú podporu výroby elektriny o. i. formou odberu elektriny za cenu na straty a formou doplatku za vyrobenú elektrinu a zákonnú kontraktačnú povinnosť žalovaného 1/ ohľadne podpory formou odberu elektriny za cenu na straty. Táto podpora je stanovená v zmysle § 3 ods. 6 zákona č. 309/2009 Z. z. na dobu 15 rokov od uvedenia zariadenia na výrobu elektriny do prevádzky (zariadenie dovolateľa na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky dňa 26.04.2011). Zmluva o dodávke a doplatku 2015 nadobudla účinnosť dňom 01.01.2015 a zároveň nahradila zmluvu o dodávke a doplatku 2011. Žalovaný 1/ počas platnosti a účinnosti zmluvy o dodávke a doplatku 2011 a po 15.08.2014 v liste zo dňa 10.10.2014 (ku ktorému bol pripojený návrh zmluvy s účinnosťou od 01.01.2015) jasne uviedol, že prijal rozhodnutie, že činnosť výkupu elektriny na účely pokrytia strát deleguje podľa zákona č. 309/2009 Z. z. na žalovaného 2/, pričom vyplácanie doplatku ostane naďalej v jeho zodpovednosti a zároveň uviedol, že naďalej garantuje dovolateľovi vykúpenie všetkej ním dodanej elektriny za cenu na straty. Teda, žalovaný 1/ uvedenými listinami potvrdil svoj existujúci záväzok podľa zmluvy o dodávke a doplatku 2011 práve pre rok 2015. 43 Napriek podrobnej argumentácii dovolateľa pred súdmi nižšej inštancie smerom k uznaniu záväzku, súdy toto ignorovali a neposkytli špecifickú, zrozumiteľnú, jasnú a neprotirečivú odpoveď na túto otázku, ktorá má však zásadný význam pre ich postup z pohľadu dokazovania a rozloženia dôkazného bremena strán sporu. 44 Dovolateľ ďalej vytýkal súdom oboch inštancií, že ignorovali obsah svedeckej výpovede Q. G. s poukazom na to, že je manželkou konateľa a spoločníka žalobcu, a preto mali pochybnosť o vierohodnosti jej výpovede, ako aj obsah svedeckej výpovede p. V., pracovníčky podateľne vo vzťahu k zaevidovaniu zásielky, pričom práve uvedená svedkyňa potvrdila, že ak do podateľne došla zásielka, v ktorej bola faktúra a ešte aj iné písomnosti, podateľňa zaevidovala iba príjem faktúry. Dovolateľ namietal, že odvolací súd sa nevysporiadal so žiadnym konkrétnym argumentom, ktorý žalobca uviedol v odvolaní a nevyhodnotil námietku proti postupu súdu prvej inštancie, ktorý nehodnotil všetky vykonané dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, ale striktne iba každý jednotlivo a naviac aj vo veľmi obmedzenej miere, selektívne a jednostranne. 45 Dovolateľ tiež namietal, že odvolací súd sa nezaoberal jeho námietkou v odvolaní vo vzťahu k § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z. z., prostredníctvom ktorého bola riešená otázka stretu právnej úpravy zákona pred a po 01.01.2014. Podľa názoru dovolateľa, prechodné ustanovenie zákona č. 309/2009 Z. z. (§ 18e ods. 1) je aplikovateľné aj na jeho prípad, pričom sankcia podľa § 4 ods. 3 zákona (v jeho znení od 01.01.2014) sa v jeho prípade nemá aplikovať. Pojem „podmienky podpory“, použitý v prechodnom ustanovení, je širší, ako sú podmienky podľa § 3 zákona č. 309/2009 Z. z. Podmienkami podpory sa nemyslia (len) podmienky získania podpory podľa § 3 zákona č. 309/2009 Z. z., ale práve aj podmienky vyplývajúce z § 4, kde sú vymedzené práva a povinnosti výrobcu elektriny a zákonné dôsledky splnenia alebo nesplnenia niektorých povinností výrobcu elektriny vo väzbe na existenciu a trvanie práva na podporu. Vo vzťahu k právnej úprave zákona č. 309/2009 Z. z. (účinnej od 01.01.2014) bolo potrebné zohľadniť to, že povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. existovala aj pred 01.01.2014, avšak jej nesplnenie nebolo sankcionované podľa § 4 ods. 3 (stratou, resp. neexistenciou práva na podporu pre ten-ktorý rok). Podľa dovtedajšej právnej úpravy podliehali sankcii podľa § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. iba situácie porušenia povinností podľa § 4 ods. 2 písm. a/ a písm. b/. S účinnosťou od 01.01.2014 sa rozšírila hypotéza uvedenej právnej normy aj o situácie porušenia povinností podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. Sankcia podľa § 4 ods. 3 sa na jednej strane rozšírila tak, že postihovala naviac aj podporu formou doplatku a na druhej strane sa formulačne (avšak bez materiálnej zmeny podstaty) pozmenila z jej znenia „výrobca právo nemá“ na „výrobca si právo nemôže uplatniť“. 46 Splnenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/12009 Z. z. nebolo do 01.01.2014 podmienkou podpory (práva na podporu) pre zariadenia dovolateľa na výrobu elektriny. S účinnosťou od 01.01.2014 sa predmetná právna norma zmenila neštandardným spôsobom, pričom táto zmena spočívala v tom, že hypotéza právnej normy (obsiahnutá v § 4 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. v jeho dovtedajšom znení) sa rozšírila v tom, že poňala aj nesplnenie dovtedy existujúcej (avšak nesankcionovanej) povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. Ak by nedošlo aj k zmene sankcie predmetnej právnej normy (vyjadrenej v § 4 ods. 3 zákona), nemohla by ani len teoreticky vzniknúť rozumná pochybnosť o tom, že rozšírenie spomenutej hypotézy sa vzhľadom na ustanovenie § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z. z. od 01.01.2014 vôbec nedotýka tých zariadení na výrobu elektriny, ktoré boli uvedené do prevádzky pred 01.01.2014 (vzhľadom k neprípustnej retroaktivite). 47 K prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ CSP dovolateľ uviedol, že podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie) záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené. Súdy nižšej inštancie tieto otázky nesprávne právne posúdili a zároveň na takomto nesprávnom posúdení otázok aj v podstatnej miere založili svoje rozhodnutia, pričom posúdenie uvedených otázok bolo pre obidve rozhodnutia kľúčové. 48 Prvou otázkou je, či ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. v jeho znení účinnom od 01.01.2014 má kogentnú alebo iba dispozitívnu povahu. Práve táto otázka priamo určuje posúdenie, či zmluva o dodávke elektriny je platná a účinná pre rok 2015, ak bola uzavretá dňa 09.12.2014 (po 15.08.2014 s účinnosťou od 01.01.2015), a teda či žalované nároky dovolateľa sú dôvodné. Na riešení tejto otázky je založené napadnuté rozhodnutie, ktoré uvedenému ustanoveniu pripisuje účinky, ktoré sú spojené iba s kogentnými ustanoveniami zákona. Dovolateľ považuje vyriešenie uvedenej právnej otázky za nesprávne, pretože má za to, že uvedené ustanovenie nemá kogentnú povahu. 49 Druhou otázkou je, či vzhľadom na § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z. z. možno ustanovenie § 4 ods. 3 zákona v jeho znení účinnom od 01.01.2014 aplikovať na zariadenie výrobcu elektriny s právom na podporu podľa zákona č. 309/2009 Z. z. (dovolateľa), uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, ak by si takýto výrobca nesplnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. 50 Správne právne posúdenie povahy ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. vyžaduje zohľadnenie predmetu a účelu právnej úpravy danej citovaným zákonom. Predmetom právnej úpravy podľa zákona č. 309/2009 Z. z. je iba stanovenie spôsobu a podmienok povinnej a nárokovateľnej podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Táto právna úprava reguluje iba povinnú nárokovateľnú podporu, ktorej náklady sú zohľadňované jej poskytovateľovi (prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy) v rámci cenovej regulácie pred ÚRSO. Táto právna úprava zároveň ale nezasahuje do zmluvnej autonómie súkromno-právnych subjektov (výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy) mimo uvedenej sféry. To znamená, že založenie (inak) platného záväzku k podpore výroby elektriny, ktorý sa odkláňa od § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z., nie je v rozpore s predmetom a účelom tohto zákona, nespôsobuje neplatnosť takéhoto záväzku a spôsobuje iba to, že náklady na takúto podporu nebudú v rámci cenovej regulácie zohľadnené a kompenzované jej poskytovateľovi (prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy). 51 K nesprávnej aplikácii § 4 ods. 3 v spojení s § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z. z. dovolateľ uviedol, že mu je známa existencia uznesenia NS SR sp. zn. 2Obdo/18/2018 z 27.08.2019, avšak uvedené uznesenie nerieši ním nastolené otázky, pretože v odôvodnení podáva iba popis názoru súdov nižšej inštancie na uvedenú otázku v rámci sumarizácie obsahu ich rozhodnutí. 52 K prípustnosti dovolania z pohľadu § 422 ods. 1 písm. a/ CSP dovolateľ uviedol, že výška žalovaných nárokov je irelevantná z pohľadu prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP. Prípustnosť dovolania proti napadnutému rozhodnutiu ohľadne nároku voči žalovanému 2/ z pohľadu § 421 v spojení s § 422 CSP by bolo možné posudzovať samostatne iba vtedy, ak by išlo o dielčí nárok so samostatným skutkovým, resp. právnym základom. Nároky uplatnené dovolateľom proti žalovanému 1/ a žalovanému 2/ vyplývajú z jednej a tej istej zmluvy o dodávke elektriny, ktorá konštruuje nároky voči obom žalovaným kumulatívne a ich podstatou je rovnaký skutkový základ. 53 K dovolaniu žalobcu sa žalovaný 2/ písomne nevyjadril. 54 K dovolaniu žalobcu zaslal písomné vyjadrenie žalovaný 1/ s návrhom, aby dovolací súd dovolanie ako neprípustné odmietol, resp. ak by ho považoval za prípustné, aby ho ako nedôvodné zamietol a zároveň žalobcu zaviazal k náhrade trov dovolacieho konania v prospech žalovaného 1/ v rozsahu 100%. 55 K uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. f/ CSP uviedol, že tento nie je daný, pretože súdy oboch inštancií sa vo svojich rozsudkoch so všetkými argumentmi dôležitými pre správny právny záver a rozhodnutie vo veci samej riadne a v dostačujúcom rozsahu vysporiadali, a teda nebolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces. Poukázal na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/26/2017, z ktorého vyplýva, že „postupom súdu“ nemôže byť rozhodnutie súdu - finálny meritórny produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní a teda ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie, úlohou ktorého je vysvetliť dôvody, so zreteľom, na ktoré súd rozhodol. V zmysle stanoviska NS SR R 2/2016 (ktoré je aktuálne aj vo vzťahu k § 420 písm. f/ CSP) nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku, pričom len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku a týka sa výlučne celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, napríklad, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie. 56 Odvolací súd predmet sporu správne zadefinoval a správne naň aplikoval dotknuté právne normy § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. a § 4 ods. 3 citovaného zákona. Konajúce súdy sa zaoberali skúmaním existencie všetkých relevantných skutočností, ktoré predpokladá hypotéza právnej normy - § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. a na ňu nadväzujúca právna norma - § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. 57 K uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ CSP žalovaný 1/ uviedol, že podľa jeho názoru dovolateľom nastolená otázka posúdenia dispozitívnej, resp. kogentnej povahy ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. nie je otázkou, na ktorej bolo založené rozhodnutie odvolacieho súdu, a teda nejde o právnu otázku, ktorá by mala pre spor dôležitý, resp. zásadný právny význam. Ak by aj všeobecné súdy dospeli k záveru o dispozitívnej povahe ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z., takéto právne posúdenie by nemalo žiaden vplyv na výsledok sporu. Zmluva o dodávke elektriny, uzavretá medzi stranami sporu, na ktorú žalobca vo svojom dovolaní poukazuje, neobsahuje žiadne odchylné dojednanie, ktoré by vylučovalo aplikáciu sankcie v § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. 58 Ohľadne druhej dovolacej otázky - či vzhľadom na § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z. z. možno § 4 ods. 3 citovaného zákona aplikovať na zariadenie výrobcu uvedené do prevádzky pred 01.01.2014 - nie je zrejmé, či tento uplatňuje dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/, písm. b/ alebo písm. c/ CSP, a teda tento dôvod prípustnosti dovolania je nedostatočne vymedzený. Uvedená dovolacia otázka však už bola predmetom posudzovania zo strany ÚS SR v jeho náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015, ako aj v uzneseniach NS SR sp. zn. 2Obdo/18/2018, sp. zn. 3Obdo/72/2019 a sp. zn. 3Obdo/119/2019. 59 Podstatou rozhodnutia sporu pred súdmi nižšej inštancie bolo posúdenie základnej otázky, a to, či si žalobca voči žalovanému 1/ riadne a včas splnil oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. Súdy oboch inštancií správne identifikovali kľúčovú právnu otázku, ktorej vyriešením sa aj náležite zaoberali, pričom žalobcovi sa v konaní pred súdom prvej a druhej inštancie nepodarilo preukázať, že by zákonom predpokladané oznámenia boli žalovanému 1/ doručené. 60 Potenciálna požiadavka súdu, aby žalovaný 1/ preukázal, že zo strany žalobcu mu oznámenie o uplatnení podpory na nasledujúci kalendárny rok spolu s oznámením o predpokladanom množstve dodania elektrickej energie, nebolo v poštovej obálke spolu s faktúrou doručené, je z povahy veci nesplniteľná, pretože nemožno preukázať negatívnu skutočnosť. Žalovaný 1/ nemá možnosť, ako preukázať negatívne tvrdenie, že mu dokument, na ktorý žalobca poukazuje, nebol doručený, keďže v dotknutom období žiaden dokument so žalobcom uvádzaným obsahom neobdržal. K námietke ohľadne hodnotenia vykonaných dôkazov žalovaný 1/ uviedol, že otázka dokazovania nie je dôvodom prípustnosti dovolania v zmysle CSP a ani v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keďže dovolací súd nie je skutkovým súdom a tento je viazaný skutkovým stavom tak, ako bol zistený súdmi nižšej inštancie. 61 Zotrval na svojom stanovisku, že predmet sporu posudzovaný Okresným súdom Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 10Cb/287/2014 sa netýka otázky splnenia zákonom stanovenej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. Za nesprávny a mylný považuje aj názor dovolateľa, podľa ktorého by mala zmluva o dodávke elektriny predstavovať uznanie záväzku. O nesprávnosti existencie uznania záväzku na strane žalovaného 1/ vypovedá aj tá skutočnosť, že záväzok žalovaného 1/ na úhradu doplatku priznaného žalobcovi príslušným cenovým rozhodnutím ÚRSO, na ktorý žalobcovi vznikne v príslušných kalendárnych rokoch nárok, mohol najskôr vzniknúť zo zmluvy o dodávke elektriny, účinnej od 01.01.2015. Samotné uzavretie zmluvy nemohlo predstavovať uznanie záväzku, nakoľko tento v čase jej uzavretia, ešte neexistoval. 62 K aplikácii prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z. z. žalovaný 1/ uviedol, že cieľom prechodného ustanovenia bolo zakotviť nemennosť podmienok vzniku práva na podporu pre subjekty, ktorých zariadenia boli uvedené do prevádzky pred 01.01.2014 z dôvodu zachovania právnej istoty, stability, ochrany už nadobudnutých práv a dodržania zásady zákazu retroaktivity. Novelou zákona č. 309/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2014 došlo len k zmene, resp. rozšíreniu právnych následkov nesplnenia niektorých zákonom stanovených povinností zo strany tých výrobcov, ktorí majú priznané právo na podporu, pričom povinnosti, ktorých sa novela týka, nie sú pre žalobcu nové a tieto boli žalobcovi riadne známe už pred nadobudnutím účinnosti predmetnej novely. Posudzovaním účinkov novely, vrátane § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z., sa zaoberal aj ÚS SR vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015, pričom dospel k záveru, že sa jedná o nepravú retroaktivitu. 63 Zákonom vyjadrená sankcia v § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. sa jednoznačne vyznačuje svojou kogentnosťou. Normatívne znenie a formulácia zákonného ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. neposkytuje žalobcovi možnosť voľby plnenia, resp. neplnenia zákonom stanovenej povinnosti a rovnako ani § 4 ods. 3 citovaného zákona neposkytuje žalovaným možnosť voľby, či v prípade nesplnenia povinností žalobcom pripustia vznik zákonom predpokladaného následku alebo nie. O imperatívnosti právnej normy - § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. svedčí aj jeho obsahová previazanosť na § 4 ods. 2 písm. c/ citovaného zákona, ktoré taktiež výslovne ukladá povinnosť výrobcom elektriny vykonať oznamovacie úkony voči ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy pod sankciou nemožnosti uplatnenia podpory na nasledujúci kalendárny rok. K strate nároku žalobcu na uplatnenie si podpory v zmysle § 3 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. došlo výlučne z dôvodu nesplnenia zákonnej povinnosti zo strany žalobcu. 64 K vyjadreniu žalovaného 1/ zaslal žalobca vyjadrenie (repliku), v ktorom nesúhlasil s tvrdením žalovaného 1/, že v predmetnej veci nie je daná prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP s poukazom na to, že nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nezakladá bez ďalšieho jeho zmätočnosť a prípustnosť dovolania. Uviedol, že v dovolaní poukázal na viaceré rozhodnutia dovolacieho súdu, ako aj ÚS SR, ktoré jednoznačne potvrdzujú, že riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je súčasťou práva na spravodlivý proces. 65 K uzneseniam NS SR sp. zn. 3Obdo/72/2019 a sp. zn. 3Obdo/116/2019 (na ktoré odkázal žalovaný 1/ vo vyjadrení) uviedol, že ak by mala byť relevantná námietka žalovaného 1/ o neprípustnosti dovolania v predmetnej veci podľa § 420 písm. f/ CSP, potom by nebolo možné, aby uspeli dovolania vo veciach vedených pred dovolacím súdom pod sp. zn. 3Obdo/72/2019 a sp. zn. 3Obdo/116/2019, ktoré boli posúdené ako prípustné práve z dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP. 66 K povahe žalovaných nárokov dovolateľ uviedol, že pre správne právne posúdenie veci je potrebné primárne posúdiť povahu záväzkovo-právneho vzťahu pre rok 2015, založeného zmluvou o dodávke elektriny zo dňa 09.12.2014 (s účinnosťou od 01.01.2015), uzavretie ktorej navrhli samotní žalovaní a v tejto súvislosti posúdiť aj charakter právnej úpravy podľa zákona č. 309/2009 Z. z. a vo väzbe na takéto posúdenie následne vyriešiť otázku platnosti zmluvy o dodávke elektriny pre rok 2015, čo súdy nižšej inštancie bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia úplne ignorovali. Ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. nemôže mať kogentnú povahu, t. j. nezakazuje, aby bola zmluvne dohodnutá a poskytnutá podpora pre rok, ohľadne ktorého by aj prípadne nedošlo k splneniu povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 309/2009 Z. z. Počas platnosti a účinnosti zmluvy o dodávke a doplatku 2011 mu žalovaní zaslali sprievodný list zo dňa 10.10.2014 s návrhom zmluvy o dodávke elektriny s navrhnutou účinnosťou od 01.01.2015, pričom táto zmluva bola v navrhovanom znení aj uzavretá dňa 09.12.2014. Jej podpísanú verziu obdržal spolu so sprievodným listom žalovaného 1/ zo dňa 10.12.2014, obsahujúcim aj in

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.