Obsah (6)

§ 419§ 421§ 431§ 432§ 440§ 420

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/28/2021 Identifikačné číslo spisu: 5115234921 Dátum vydania rozhodnutia: 17.03.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Andrea Moravčíková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

§ 419

CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 29. Podľa § 420 písm. f/ CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces 30.

§ 421ods.

1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 31.

§ 431ods.

1 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie v čom spočíva táto vada.( § 431 ods. 2 CSP) 32.

§ 432ods.

1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP). 33.

§ 440CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

1. Za porušenie práva na spravodlivý proces videl dovolateľ najmä v tom, že súdy sa v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali so všetkými dôkazmi a tvrdeniami uplatnenými žalobcom, a to najmä s ohľadom na (podľa žalobcu) neúčinné popretie skutkových tvrdení žalovanou, ďalej že súd vychádzal z nerovného postavenia strán sporu a tiež, že súdy nevykonali dokazovanie a nehodnotili dôkazy a tvrdenia strán sporu v súlade s CSP.
2. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je výlučne záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
3. Ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou SR.
4. Aby bola daná prípustnosť dovolania

§ 420písm.

f/ CSP, musí súd svojim nesprávnym procesným postupom znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu napr.: právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom vo svojom materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol strane rozsudok doručený do vlastných rúk. Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. Pre prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f/ CSP musí intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces.

1. Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozhodnutia stotožní s názorom vysloveným súdom prvej inštancie bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozhodnutia, nemožno túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že sporová strana s rozhodnutím nesúhlasí. Z ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, upravujúceho náležitosti odôvodnenia rozhodnutí odvolacieho súdu, vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Z ustanovenia § 387 ods. 3 CSP vo väzbe na ust. § 393 ods. 2 veta prvá CSP vyplýva, že odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami/námietkami uvedenými v odvolaní. Súčasne z čl. 3 ods. 1 CSP vyplýva, že každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s ústavou, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené
2. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Odvolací súd sa vyjadril ku všetkým podstatným a pre posúdenie veci relevantným odvolacím námietkam, a nie je mu možné vytýkať, že sa vo svojom rozhodnutí v odôvodnení dostatočne nevysporiadal s argumentáciou/námietkami sporových strán, resp. žalobcu. Súdy, v odôvodnení rozhodnutí uviedli rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísali priebeh konania, stanoviská sporových strán k prerokovávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citovali právne predpisy, ktoré aplikovali na daný prípad a z ktorých vyvodili svoje právne závery.
3. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Dovolací súd zároveň uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Skutočnosť, že žalobca mal na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nezakladá vadu podľa ust. § 420 písm. f/ CSP.
4. Ohľadom namietaného nevykonania dokazovania navrhovaného žalobcom dovolací súd uvádza, že súd vždy rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP). V súlade s § 191 ods. 1 CSP súd dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, pričom žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu (čl. 15 ods. 2 CSP). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§ 191 ods. 2 CSP). V danom prípade nebolo návrhu žalobcu na vykonanie ďalšieho dokazovania vyhovené s odôvodnením, že už dovtedy vykonaným dokazovaním boli dostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti, preto nebolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie.
5. Zároveň dovolací súd poukazuje na to, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom súde nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho ustálil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod) a či konajúci súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, avšak dovolací súd tieto vady v prejednávanej veci nezistil.
6. Vo vzťahu dovolacej argumentácii žalobcu, obsahom ktorej bola aj námietka, že súdy vyhodnotili vykonané dokazovanie jednostranne len v prospech žalovanej, a že nevykonali žalobcom navrhnutý dôkaz, dovolací súd uvádza, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať - za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (viď R 125/1999). Z hľadiska procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP aj ústavný súd považuje námietku nevykonania dôkazu za irelevantnú (I. ÚS 61/2019).
7. Žalobca namietal aj to, že v konaní nebola rešpektovaná zásada rovnosti. Treba dodať, že podstatou princípu rovného postavenia účastníkov civilného sporového konania (čl. 6 ods. 1 CSP) je rovnaká miera možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany. V danom prípade z obsahu spisu nevyplýva, že by súdy nevytvorili stranám sporu rovnakú možnosť realizovať ich procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by žalobca nemal rovnakú možnosť vyjadriť sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany. Vzhľadom na námietky žalobcu týkajúce sa (údajného) nevyváženého spôsobu dokazovania dovolací súd pripomína, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje aj právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom sporovom konaní viazaný návrhmi procesných strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu, a nie strán sporu. Žalobca aj žalovaná ako sporové strany mali rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňovali a plnili za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z týchto sporových strán. Mali rovnakú možnosť navrhovať dôkazy, tieto predkladať a vyjadrovať sa k nim, pričom aj prípadné nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nezakladá vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP.
8. Podľa presvedčenia žalobcu porušil odvolací súd zákon (a spôsobil procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP) tým, že v rozpore ust § 383 CSP nevychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, a to napriek tomu, že nedoplnil, ani nezopakoval dokazovanie. Podľa ust. § 383 je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Treba dodať, že podľa § 384 ods. 1 CSP odvolací súd sám zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla (§ 384 ods. 2 CSP). V danom spore sa ale odvolací súd stotožnil so skutkovými zisteniami a z nich vyvodenými skutkovými závermi súdu prvej inštancie, preto nemal odvolací súd dôvod dokazovanie zopakovať alebo doplniť (§ 384 ods. 1 a 2 CSP). Procesný postup odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohol viesť k procesnej vade zmätočnosti tvrdenej žalobcom, preto za neopodstatnenú považuje dovolací súd aj túto námietku žalobcu.
9. Dovolateľ taktiež vo vzťahu k tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom nevykonaním navrhovaných dôkazov namietal, že pokiaľ by žalovaná účinne poprela svoj podpis, k čomu podľa neho nedošlo, tak by zvolil ďalší procesný postup v podobe navrhnutia ďalších dôkazov, vrátane súkromného znaleckého posudku a výsluchu žalovanej, keďže podpis nebol účinne popretý, žalobca opakovane tvrdil, že tento nie je sporný. Takáto argumentácia dovolateľa je v príkrom rozpore s logikou priebehu celého konania na súdoch nižšej inštancie, ako aj s povahou nároku v konaní uplatnenom, t. j. nárokom zo zmenky.
10. Už z námietok žalovanej formulovaných vo vyjadreniach v priebehu konania je zrejmé, že neustále popiera podpísanie doložených listín. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie je úplne jasné, že tento jej podanie vyhodnotil tak, že žalovaná namietala platnosť zmenkových prehlásení, teda jednalo sa o námietku absolútnu, pričom žalovaná je oprávnená takúto námietku uplatniť voči komukoľvek, kto sa práv zo zmenky domáha. Samotná žalovaná navrhla vo vzťahu k spornosti podpisu vykonať vo veci znalecké dokazovanie, ktorého závery osvedčili jej tvrdenia, t. j. nepravosť jej podpisu, a z takéhoto dôkazu súd prvej inštancie nepochybne logicky dovodil neplatnosť zmenkového vyhlásenia vo vzťahu k žalovanej.
11. Spochybňovanie vykonaného dokazovania tvrdením žalobcu, že nebol vykonaný výsluch samotnej žalovanej za účelom zistenia, či predložené podpisy, z ktorých znalec vychádzal ako z porovnávacích materiálov, sa javia ako popierajúce podstatu vykonaného dôkazu. Tieto materiály ako spôsobilé pre znalecké dokazovanie zabezpečil samotný súd prvej inštancie a žalovaná ich nikdy nespochybnila, dovolací súd tak nevidí žiaden dôvod na to, aby nevykonanie takéhoto dôkazu mohol vyhodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom žalobcu, keď samotná žalovaná priebeh znaleckého dokazovania a jeho závery nespochybňuje. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí riadne zdôvodnil svoje závery a vyjadril sa veľmi detailne k vhodnosti požitého porovnávacieho materiálu ako aj k záverom znalca. Žalobca svojou úvahou smeruje vlastne k tomu, že spochybňuje porovnávacie podpisy, teda jeho úvaha speje k tomu, že každý podpis, ktorý bol znalcovi predložený ako porovnávací materiál, by mal byť podrobený ďalšiemu znaleckému skúmaniu ohľadom jeho pravosti. Takáto požiadavka sa prieči akejkoľvek racionálnej úvahe o tom, k čomu má znalecké dokazovanie slúžiť, pokiaľ samotný žalobca tieto podpisy nespochybnil relevantne inými dôkazmi, ktoré by mohli súd viesť k záveru, že ide o podpisy inej osoby ako žalovanej. Bez relevantných návrhov a racionálne dôvodných spochybnení (keď doposiaľ ide výlučne o hypotetické a špekulatívne úvahy žalobcu) nemožno jeho argumentáciu považovať za takú, ktorá by mohla súd viesť k záverom o potrebe vykonať ďalšie ním navrhované dokazovanie.
12. Predovšetkým však je potrebné akcentovať povahu prebiehajúceho sporu. Keďže ide o plnenie zo zmenky, kedy samotná listina (a jedine táto listina, ako cenný papier s osobitnou povahou) a výlučne jej zákonom predpokladaný obsah a forma sú predmetom skúmania súdom a podkladom pre uloženie povinnosti zo zmenky plniť (t. j. nemôže byť podkladom podpis na akejkoľvek inej listine), postupoval súd prvej inštancie správne, keď na základe procesného návrhu žalovanej vyhovel dôkaznému návrhu vykonať znalecké dokazovanie, pričom toto dokazovanie obmedzil len na skúmanie podpisu, ktorým je opatrená rozhodujúca listina - zmenka, ktorá inkorporuje právo jej majiteľa na vykonanie postihu - uplatnenie zmenkových nárokov. Úvaha súdov nižšej inštancie, že „v konaní bolo podstatnou skutočnosťou, či podpis v poradí prvého avalistu na zmenke, je vlastnoručným podpisom žalovanej, čo sa premietlo do vymedzenia znaleckej úlohy v uznesení súdu o nariadení znaleckého dokazovania“ je nepochybne správna a vyriešenie tejto úlohy znalcom dalo základ správnej skutkovej aj právnej úvahe vedúcej k zamietnutiu žalobného návrhu z dôvodu, že v konaní nebol osvedčený základný predpoklad viazanosti avalistu zo zmenky - a to pravosť jeho podpisu (tu žalovanej) na nej. Z obsahu dovolacích námietok v zásade vyplýva snaha dovolateľa presvedčiť dovolací súd o tom, že nevykonanie dokazovania smerujúceho k osvedčeniu pravosti podpisu žalovanej na Zmluve o vyplňovacom práve k zmenke, resp. to, že podľa neho dostatočne nepoprela jeho pravosť (k čomu smerujú aj ním položené rýdzo skutkové otázky, ktorými sa dovoláva judikatórneho odklonu resp. ktoré žiada riešiť ako právne otázky), mu môže privodiť úspech v konaní. Táto jeho úvaha však bola jednoznačne zodpovedaná v rozhodnutí súdu prvej inštancie, odobrenom rozhodnutím odvolacieho súdu, že je irelevantné to, či túto zmluvu žalovaná podpísala resp. že nie je podstatným to, či poprela alebo nepoprela svoj podpis na nej, keď jediným relevantným dokumentom v konaní o plnenie zo zmenky je len zmenka samotná.
13. Snaha žalobcu vykonať ďalšie dokazovanie za účelom preukázania pravosti podpisu na Zmluve o vyplňovacom práve bez preukázania pravosti podpisu na zmenke, ktorá je cenným papierom, v ktorom je inkorporované právo majiteľa zmenky domáhať sa voči zmenkovo zaviazaným osobám svojich zmenkových nárokov, bola správne vyhodnotená súdmi nižšej inštancie ako neefektívna, takéto dokazovanie by nemalo žiaden účel a nemohlo by zmeniť záver o tom, že pokiaľ v konaní nie je jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že zmenka je opatrená pravým podpisom žalovanej ako avalistu zmenky, nie je možné uplatňovať akékoľvek zmenkové nároky voči takejto osobe. Správny tak bol postup súdu prvej inštancie, ktorý návrh na výsluch žalovanej k pravosti podpisu na Zmluve o vyplňovacom práve zamietol.
14. Zo všetkých, vyššie uvedených, dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci
15. V súvislosti s uplatnenými dôvodmi prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 CSP dovolací súd uvádza, že pre úspešnosť dovolania pre riešenie právnej otázky podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/, b/ alebo c/ CSP, musí dovolateľ vymedziť dovolací dôvod spôsobom upraveným v ust. § 432 ods. 1 a 2 CSP, teda tak, že uvedie právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, a konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku významnú pre rozhodnutie sporu správne vyriešiť, t. j. predložiť vlastnú právnu argumentáciu, ktorej opodstatnenosť, resp. neopodstatnenosť má dovolací súd v nadväznosti na právne závery odvolacieho súdu posudzovať.
16. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/, b/ alebo c/ CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zároveň dovolací súd uvádza, že argumentácia dovolateľa musí byť prispôsobená tomu, že dovolanie opierajúce sa o dovolací dôvod podľa § 432 CSP je zamerané výlučne na riešenie právnych otázok, ktoré sú významné aj pre rozhodnutie konkrétneho sporu, čo znamená, že nesmie ísť o otázky hypotetické, prípadne akademické.
17. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 222/2009 z
18. februára 2010).
19. Z vyššie uvedeného vyplýva rozsah i obsah dôvodov, ktoré musí dovolateľ uplatniť. Nesprávne právne posúdenie pritom môže byť dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok napadnutého rozhodnutia. Ak bude dovolateľ tvrdiť, že súdy z vykonaného dokazovania nezistili správne skutkový stav a nesprávne vec preto právne posúdili, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky, nepôjde o dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatočné zistenie skutkového stavu. Predložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý považoval za dôležitý pre rozhodnutie, dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti skutkovým zisteniam. Nemôže byť v tomto smere postačujúce, nakoľko je dovolací súd viazaný obsahovým vymedzením dovolacieho dôvodu, aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo uvedené len odkazom na zákonné ustanovenie, ale je potrebné, aby dovolateľ konkrétne uviedol právnu otázku a uviedol, prečo zaujal odvolací súd nesprávny názor na jej riešenie (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J. Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 1409 s.).
20. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu otázku zásadného právneho významu, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/206/2016 z 26.09.2017, uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/52/2017 z 8.06.2017).
21. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ založil prípustnosť svojho dovolania na ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ CSP. Ak dovolací súd má riešiť právnu otázku, ktorou sa dovolací súd ešte nezaoberal (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP), tak v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd a b/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (viď uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22.02.2018). Pokiaľ dovolateľ namieta aj nesprávne právne posúdenie právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), je povinný zároveň špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť. Z dovolania vyplýva, že žalobca vytýka odvolaciemu súdu viacero nesprávností, namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je podložené náležitým zistením skutkových okolností významných pre správne právne posúdenie veci, kritizuje správnosť jeho úvah, spôsobu vykonania a hodnotenia dôkazov ako aj jeho záverov, a neopodstatnenosť niektorých jeho konštatovaní. Posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádza do úvahy až vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné (viď R 54/2012 a rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010, sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 7Cdo/17/2013). Prípustnosť dovolania nastáva vtedy, ak dovolací súd sám dospeje k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu, resp. ním riešená právna otázka po právnej stránke zásadný význam skutočne má. V tomto smere nie je relevantný subjektívny názor dovolateľa.
22. V časti, v ktorej vyvodzoval dovolateľ prípustnosť podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP konkretizoval 4 otázky - či má súd povinnosť hodnotiť navzájom si odporujúce dôkazy v súlade s pravidlami logického myslenia, či má súd povinnosť vysporiadať sa so všetkými podstatnými dôkazmi alebo si môže vybrať na základe, ktorých dôkazov bude nárok posudzovať, či je súd viazaný závermi znaleckého posudku, vykonaným za účelom určenia pravosti podpisu, ak v konaní existujú dôkazy vylučujúce správnosť záverov znaleckého posudku a či má súd povinnosť hodnotiť vyhotovený znalecký posudok, a to v otázke, či závery posudku nie sú v rozpore s výsledkami ostatných dôkazov.
23. V časti, v ktorej dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, špecifikoval 3 otázky - či skutkové tvrdenia žalovanej, že si nie je vedomá podpísania zmluvy, resp. že si to nepamätá možno považovať za účinné vznesenie námietky nepravosti podpisu, či skutkové tvrdenie žalovanej o skutočnosti týkajúcej sa jej vlastného konania možno považovať za účinné popretie tvrdení protistrany podľa § 151 CPS a posúdenie, či ide o účinné vznesenú námietku nepravosti podpisu, keď žalovaná neuvedie, či popiera alebo nepopiera svoj podpis.
24. Dovolací súd konštatuje, že obsahom položených otázok sú vlastne námietky žalobcu, že súd prvej inštancie ako aj odvolací súd sa nevysporiadali s podstatnými argumentami sporovej strany ohľadom ne/účinného popretia skutkových tvrdení žalovanou týkajúcich sa podpisu na zmluve o zmenkovom vyplňovacom práve, resp. zmenke, čo bolo dôvodom, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a je v rozpore so zákonom ako aj kritika spôsobu hodnotenia dôkazov súdmi a tiež namietanie ne/vykonania dokazovania súdmi nižšej inštancie.
25. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu vyplýva, že z rozsiahle vykonaného dokazovania, vyvodili právne závery s oporou v zákone tak, že sa vyjadril ku všetkým podstatným námietkam a argumentom, ktoré žalobca počas konania vzniesol. Podstata argumentácie žalobcu, ktorú v konaní prezentoval, spočívala v jeho predpoklade o neúčinnosti popretia pravosti podpisu na zmluve. Už súd prvej inštancie v zhode s odvolacím súdom však dovodili, že žalovaná jednoznačne spochybnila pravosť podpisov a účinne poprela podpísanie zmluvy o zmenkovom vyplňovacom práve ako aj podpísanie zmenky (č.l. 29, 47, 186, 295 spisu), čo sa napokon potvrdilo znaleckým dokazovaním. Následne sa odvolací súd vysporiadal s takmer zhodnými námietkami žalobcu ako odvolateľa, kedy predmetom odvolacieho prieskumu bola opäť takmer rovnaká argumentácia vychádzajúca z tvrdenia žalobcu, že nedošlo k účinnému popretiu skutkových tvrdení žalovanou, že táto dostatočne nepreukázala popretie svojho podpisu na zmluve, resp. zmenke ako aj námietky voči spôsobu vykonania dokazovania a hodnotenia dôkazov v konaní. Odvolací súd v celom rozsahu prijal a odobril rozhodnutie súdu prvej inštancie svojím potvrdzujúcim rozhodnutím. Dovolací súd opätovne poukazuje na to, že nie je oprávnený posudzovať procesne náležitým spôsobom zistený a ustálený skutkový stav zo strany súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu a zaoberať sa skutkovými otázkami. Súdy dospeli k záverom vyjadreným vo svojich rozhodnutiach na základe riadne vykonaného dokazovania, v súlade so zákonom stanoveným procesným postupom. Spochybňovanie výsledkov vykonaného dokazovania a skutkových záverov alebo polemizovanie s odôvodnením rozhodnutia súdov oboch inštancií nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP.
26. Dovolateľ v podanom dovolaní, vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP nastolil celkovo 7 otázok. Vzhľadom na vyššie uvedené však dovolací súd konštatuje, že uvedené otázky sa týkali vykonaného dokazovania, keď žalobca nesúhlasil so spôsobom vyhodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie a následne odvolacím súdom. Z dovolateľom predložených otázok vyplývala jeho nespokojnosť s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, kedy predkladá vlastnú konštrukciu predpokladov, z ktorých podľa neho mali konajúce súdy vychádzať (t. j. ním tvrdený nedostatočný popierací prejav žalovanej), a hoci dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižšej inštancie, ním nastolené otázky sa netýkali interpretácie právneho predpisu, ale boli výsledkom skutkových zistení súdov. Všetky dovolateľom nastolené otázky sú tak otázkami skutkovými, ktoré dovolací súd neskúma, a tu navyše otázkami, ktorými podsúva dovolateľ svoje videnie skutkového stavu.
27. Záverom ešte dovolací súd poukazuje na to, že je nevyhnutné rozlišovať medzi právnymi a skutkovými otázkami v súvislosti s mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Revízia rozhodnutí súdov nižšej inštancie je možná výlučne vo svetle skúmania riešenia právnych otázok, nikdy nie skutkových. Otázky položené dovolateľom nespĺňajú predpoklad prípustnosti tak, ako to predpokladá ust. § 421 ods. 1 CSP, a to najmä z dôvodu, že tak, ako sú formulované, netvoria právnu otázku od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom aj formulácia samotných otázok súvisí výlučne s vyhodnocovaním zisteného skutkového stavu. Dovolateľom formulované otázky teda nemožno považovať za právne, ale čisto skutkové otázky, pričom z obsahu dovolania je zrejmá len všeobecná nespokojnosť dovolateľa s vyvodením iných skutkových zistení a záverov súdmi nižších inštancií konajúcimi súdmi, čo tieto učinili spôsobom, ktorý sa neprieči logike ani výsledkom vykonaného dokazovania. Je zrejmé, že v prejednávanej veci sú otázky položené dovolateľom skutkovými otázkami, na ktoré už odpovedali súdy nižšej inštancie, avšak spôsobom, s ktorým sa dovolateľ nestotožnil.
28. Súd prvej inštancie ako i odvolací súd v štádiu dokazovania získavajú pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci,