← Slovensko

11 870,46 eur s prísl.

Obsah (4)§ 3§ 420§ 432§ 421

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Obdo/16/2021 Identifikačné číslo spisu: 1115222235 Dátum vydania rozhodnutia: 28.02.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Ivana Izakovičová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

zákona č. 309/2009 Z. z., o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o podpore“) nasledujúcimi spôsobmi: a) prednostným pripojením zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy (

§ 3ods.

1 písm.

  1. a)bod 1. v spojení s § 4 ods. 1 písm.
  2. a)Zákona o podpore),
  3. b)odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty,

§ 3ods.

1 písm.

  1. b)v spojení s § 4 ods. 1 písm.
  2. b)Zákona o podpore),
  3. c)doplatkom (

§ 3ods.

1 písm.

  1. c)v spojení s § 4 ods. 1 písm.
  2. c)Zákona o podpore) a
  3. d)prevzatím zodpovednosti za odchýlku prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy (

§ 3ods.

1 písm.

  1. d)v spojení s § 4 ods. 1 písm.
  2. d)Zákona o podpore) (ďalej aj „Podpora“ a v množnom čísle „Podpory“). 3. Ďalej žalobca argumentoval tým, že žalovaný vykonáva prevádzkovú činnosť „distribúcia elektriny“ a má postavenie prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je pripojená aj FVE Martovce ako zariadenie výrobcu elektriny.

tvrdenia žalobcu bol žalovaný povinný poskytovať žalobcovi Podporu, na ktorú má žalobca právo, a to buď sám alebo prostredníctvom ním povereného subjektu ZSE Energia, a.s. v súlade s § 3 ods. 5 veta prvá Zákona o podpore. Podpora spôsobmi

§ 3ods.

1 písm. b/, c/ a d/ Zákona o podpore sa mala

žalobcu vzťahovať na FVE Martovce po dobu 15 rokov od času uvedenia FVE Martovce do prevádzky. FVE Martovce bola uvedená do prevádzky

  1. júna 2011, na základe čoho mal žalobca za dané jeho právo na Podporu na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov vo FVE Martovce, ktoré sa malo trvať do
  2. júna
  3. Za protiprávne žalobca považoval konanie žalovaného, ktorý žalobcovi právo na Podporu doplatkom a právo na Podporu odberom elektriny za cenu na straty na elektrinu vyrobenú v roku 2015 vo FVE Martovce odoprel, a to napriek tomu, že žalobca oznamovaciu povinnosť stanovenú v ust. § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore neporušil, ale riadne a včas si ju splnil.
  4. Po vykonanom dokazovaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi stranami sporu vznikol záväzkový vzťah, ktorý bol podriadený osobitnej právnej regulácii na základe právnych predpisov v oblasti energetiky a následne právnej úpravy obchodného práva. Sporným v konaní

názoru súdu prvej inštancie bol nárok na poskytnutie podpory formou doplatku na rok 2015, ktorý považoval žalobca za oprávnený a dôvodný, vzhľadom na splnenie notifikačnej povinnosti voči žalovanému, ktorý je oprávnený vo veci konať. Nárok žalobcu v konaní podporoval intervenient, ktorý bol prevodcom obchodného podielu žalobcovi s hrozbou sankcií za nesplnenie povinností z prevodu obchodného podielu voči žalobcovi, čím mal záujem na úspechu žalobcu. Súd prvej inštancie nemal v konaní za spochybnenú výšku žalobcom uplatneného nároku. 5. Súd prvej inštancie sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia zaoberal predovšetkým argumentáciou žalobcu, že si tento notifikačnú povinnosť vo vzťahu k oznámeniu „Oznámenie, Oznámenie o uplatnení podpory

zákona č. 309/2009 Z. z., (§ 4) z

  1. júna 2009“, v ktorom boli žalobcom vyplnené údaje vzťahujúce sa k FVE Martovce vrátane údaja o predpokladanom množstve dodanej elektriny na rok 2015 (ďalej „oznámenie“) splnil zaslaním mailu dňa 04.08.2014 na nesprávnu adresu a následne predmetné oznámenie doporučene spolu s faktúrou č. 72014 za odber v 7/2014 zaslal podaním zásielky na prepravu dňa 04.08.
  2. Po preskúmaní tejto argumentácie žalobcu súd prvej inštancie zistil, že obálka bola doručená žalovanému dňa 06.08.2014, (obsahovala faktúru za júl 2014 a Formulár pre technickú špecifikáciu pre zaslanie dát z 01.08.2014).
  3. Súd prvej inštancie vychádzajúc z mailovej komunikácie (č. l. 368 - 379 spisu) mal za nepochybné, že oznámenie zasielal subjekt splnomocnený predchodcom žalobcu, pričom v samotnom texte mailu bolo uvedené, že oznámenie bolo zasielané dňa 04.08.2014 iba mailom, následne došlo k zisteniu, že mail bol odoslaný na nesprávnu adresu. Z ďalšej mailovej komunikácie bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že žalobca sa ospravedlnil za uvedený omyl a žiadal o zohľadnenie chyby v uvedení mailovej adresy. Naopak z obsahu mailu nebolo zrejmé zasielanie oznámenia žalovanému prostredníctvom pošty.
  4. Súd prvej inštancie sa zaoberal tvrdeniami žalobcu a intervenienta o tom, že oznámenie o uplatnení podpory bolo zasielané aj poštou - doporučene, ktoré tvrdenie osvedčovali aj konajúce osoby, zamestnanec PV POWER s.r.o., a predchodca žalobcu, ktorí oznámenie vložili do obálky spolu s faktúrou č. 72014 a formulárom a odovzdali na prepravu. Zo svedkov mal súd prvej inštancie za to, že iba pani R. tvrdila, že išlo o oznámenie o podpore pre rok
  5. Tieto osoby následne súdu prvej inštancie predložili aj čestné prehlásenie bez uvedenia dátumu a vypovedali v konaní ako svedkovia. Odoslanie predmetného oznámenia žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie preukazoval aj internou knihou odoslanej pošty, v ktorej boli odoslané zásielky položkovito rozpísané

dátumu odoslania, obsahu odoslanej zásielky, priradením čísla podacieho lístka, váhou a datované. Pri zásielke zo dňa 04.08.2014 bolo uvedené v dvoch riadkoch faktúra a formulár a na ďalšom riadku oznámenie o uplatnení podpory s váhou 0,200g.

  1. Z predložených dôkazov súd prvej inštancie ustálil, že si žalobca svojej povinnosti zakotvenej z ust. § 4 Zákona o podpore bol vedomý, a rovnako aj následkov za jej nesplnenie, ktorá skutočnosť vyplývala z mailovej komunikácie žalobcu so žalovaným zo dňa 30.10.2014, kde pán H. v maily pánovi P. uviedol, ,,že i když sme si nesplnili stanovený termín pro podání oznámení, tak zda by naše žádost mohla být i přesto vyřízena. Za vstřícnost v této věci předem dekuji.“ Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie pochybnosť o tom, či bolo oznámenie doručované aj poštou v rámci zásielky odoslanej dňa 04.08.2014, aj keď táto bola žalovanému preukázateľne doručená. Uvedenú pochybnosť súdu prvej inštancie žalobca predloženými dôkazmi nevyvrátil. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
  2. februára 2012, sp. zn. 4MCdo/3/2011, ktorým argumentoval intervenient,

súdu prvej inštancie neriešilo obsah zásielky. Na podporu svojej úvahy súd prvej inštancie upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa

  1. apríla 2008, sp. zn. 2Obo/3/
  3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že sa v danom prípade na strane žalobcu jedná o povinnosť ustanovenú zákonom v oblasti verejného práva, konkrétne Zákonom o podpore, ktorý pre prípad jej nesplnenia zakotvuje ex lege aj sankciu, kedy nie je daný priestor pre zmäkčovanie zákonných ustanovení ani odvolávkou na charakter sankcií vo vzťahu k súkromnému právu ani k polemike o primeranosti výšky sankcie.
  4. V rámci argumentácie obsiahnutej v odôvodnení súd prvej inštancie poukázal na nález pléna Ústavného súdu SR zo dňa
  5. júna 2017, č. k. PL. ÚS/50/2015-148, ktorý vo svojom obsahu riešil obdobnú situáciu. Názor vyslovený Ústavným súdom SR v náleze súd prvej inštancie rešpektoval v plnom rozsahu,

ktorého dôsledné plnenie povinností ustanovených v § 4 ods. 2 Zákona o podpore vedie k tomu, že je možné sa vyhnúť sankcii. K samotnej notifikačnej povinnosti, ktorej splnenie bolo v predmetom konaní sporným, súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že adresátmi vyššie uvedenej právnej úpravy sú podnikateľské subjekty, ktoré okrem základných predpokladov na konanie ako odbornosť, profesionálnosť vyžadovaných samotným Obchodným zákonníkom, Zákon o podpore predpokladá nadstavbu týchto predpokladov, nakoľko samotná činnosť v energetike vyžaduje odbornosť a spĺňanie kritérií vyžadovaných zákonom. Síce povinnosť uvedená v § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore má

súdu prvej inštancie administratívny charakter, jej nesplnenie môže privodiť závažné dôsledky pre preplácanie nákladov na energiu.

  1. Argumentáciu žalobcu týkajúcu sa alternatívneho splnenia notifikačnej povinnosti (údaje, ktoré sú obsahom oznámenia, boli žalovanému oznamované prostredníctvom iných dokladov v priebehu obdobia do 15.8.) súd prvej inštancie posúdil s odkazom na znenie ust. § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore ako neakceptovateľnú. Súd prvej inštancie riadne splnenie uvedenej povinnosti zo strany žalobcu za preukázané nemal, pretože z argumentácie žalobcu bolo zrejmé, že k zaslaniu správy mailom došlo, avšak nie na správnu adresu, teda nie riadne.
  2. Spochybnenie žalobcom tvrdenej argumentácie o splnení svojej povinnosti súd prvej inštancie videl aj vo svedeckej výpovedi pani Z.. R., ktorá podrobným autentickým opisom ozrejmila priebeh zisťovania obsahu zásielok doručovaných žalovanému. Na základe uvedeného súd prvej inštancie mal bez pochybností za to, že žalobca neuniesol dôkaznú povinnosť, keď nenavrhol v rámci konania žiadne iné dôkazy, ani neuviedol argumentáciu, na základe ktorej by bolo preukázané splnenie jeho povinnosti, čo malo za následok nevyhovenie žalobnému návrhu súdom prvej inštancie. V súvislosti s otázkou unesenia dôkazného bremena súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
  3. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/
  5. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu o nemožnosti aplikácie ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore, účinného od
  6. januára 2014

ktorého, „Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované

doterajších predpisov.“, nakoľko za podmienky podpory v zmysle citovaného § 18e ods. 1 Zákona o podpore bolo

žalobcu potrebné považovať aj podmienky, za akých sa na zariadenie výrobcu elektriny vzťahuje Podpora odberom elektriny za cenu na straty a Podpora doplatkom, a za akých právo na tieto Podpory vzniká, trvá a zaniká. Pretože žalobca uviedol FVE Martovce do prevádzky dňa 21.06.2011, tzn. Pred 1. januárom 2014, tak § 4 ods. 3 Zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014 sa na žalobcu vo vzťahu k podmienkam Podpory výroby elektriny vo FVE Martovce priznaným

Zákona o podpore neuplatní. Svoj názor súd prvej inštancie odôvodnil tým, že Zákon o podpore dôsledne rozlišuje Podmienky v ustanovení § 3 a Práva a povinnosti v ustanovení § 4. Novelu č. 382/2013 Z. z., Zákona o podpore považoval súd prvej inštancie za logickú snahu zákonodarcu zjednotiť povinnosti pre všetky subjekty podnikajúce v energetike. Ako nelogické naopak vyhodnotil súd prvej inštancie odlišné vynímanie skupiny subjektov len z dôvodu skoršieho zaradenia výrobcu energie do prevádzky. Súd prvej inštancie opätovne akcentoval na to, že sa nejedná o povinnosť, ktorá by kládla na povinné osoby špecifické novozakotvené povinnosti vyžadujúce technickú alebo inú odbornú pripravenosť. K formulácii, že „podmienky podpory zostávajú zachované“ súd prvej inštancie uviedol, že sa jedná skôr o podmienky technického charakteru, ktoré už boli raz splnené. Uvedený výklad však

názoru súdu prvej inštancie nie je možné aplikovať extenzívne aj na povinnosti, inak by to znefunkčnilo realizáciu a samotný zámer novely vo vzťahu k jednotlivým povinným (regulovaným) subjektom. Za účelom zachovania zákazu retroaktivity pri Podmienkach podpory v zmysle ust. § 3 Zákona o podpore, súd prvej inštancie uzavrel, že sa uvedené neaplikuje aj na Práva a povinnosti obsiahnuté v ust. § 4 Zákona o podpore. V tomto súd prihliadol aj na obsah ust. § 17 Zákona o podpore.

  1. V súlade so závermi prezentovanými v náleze Ústavného súdu SR zo dňa
  2. júna 2017, č. k. PL. ÚS/50/2015-148 (ďalej aj ako „Nález“), súd prvej inštancie zdôraznil, že „Plnenie povinností (v zásade oznamovacieho, resp. informujúceho charakteru) výrobcami elektriny ako podnikateľských subjektov (§ 4 ods. 2 zákona o OZE) tvorí súčasť výkonu ich podnikania, pričom tieto podnikateľské subjekty vstupujú do podnikania (na trh) s vedomím, že v záujme presadenia sa na trhu a získania podpory

zákona o podpore OZE je z ich strany nevyhnutné, aby si dôsledne plnili povinnosti ustanovené v § 4 ods. 2 tohto zákona. Ide pritom o povinnosti, ktoré ústavný súd považuje za legitímne aj s ohľadom na to, že vyplývajú zo špecifických čŕt právnej regulácie v odvetví elektroenergetiky. V naznačených súvislostiach ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že schválením napadnutého ustanovenia sledoval zákonodarca legitímny verejný záujem, a preto prípadný negatívny dopad napadnutej právnej úpravy na dotknutú skupinu výrobcov elektriny (podnikateľov) vo svojej podstate spôsobený nedôsledným plnením zákonom ustanovených povinností a priori nemožno hodnotiť ako zásah do podstaty a zmyslu základného práva na podnikanie, a to aj preto, že napadnuté ustanovenie zákona o OZE samo osebe (bez zavinenia výrobcov elektriny ako podnikateľov) celkom zjavne nie je spôsobilé zabrániť tomu, aby dotknutí podnikatelia dosahovali kladný hospodársky výsledok, teda zisk, ktorý je podstatou a zmyslom podnikania. Zohľadňujúc aj predbežné závery vyjadrené v ostatných častiach tohto nálezu, ústavný súd dospel k záveru, že podmieňovanie uplatnenia práva na podporu splnením už existujúcich zákonných povinností nemožno v žiadnom prípade považovať za neprípustný zásah do podstaty a zmyslu práva na podnikanie, a teda v posudzovanej veci zjavne neobstojí názor skupiny poslancov,

ktorého je § 4 ods. 3 zákona o podpore v rozpore s čl. 35 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy.“ 15. V závere súd prvej inštancie upozornil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

  1. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa
  2. apríla 2020, č. k. 4Cob/170/2018-758, rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa
  3. marca 2018, č. k. 28Cb/151/2015-584, potvrdil a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
  4. Po preskúmaní s vecou súvisiaceho spisu odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je ako vecne správny potrebné

ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdiť. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko tento

jeho názoru vykazoval známky vecnej správnosti. Odvolací súd mal za to, že žalobca vo svojom odvolaní neargumentoval žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie daného rozhodnutia. Inými slovami, argumenty žalobcu odvolací súd nevyhodnotil ako spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. 18. Ako nedôvodnú posúdil odvolací súd námietku žalobcu, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tvrdeniami a dôkazmi o tom, že si splnil oznamovaciu povinnosť riadne a včas a uplatnenie podpory

ust. § 3 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona o podpore vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na kalendárny rok 2015 vo vzťahu k FVE Martovce žalovanému oznámil písomným oznámením urobeným na vzorovom formulári žalovaného označeným „Oznámenie o uplatnení podpory

zákona č. 309/2009 Z. z. (§4) z

  1. júna 2009“, ktoré bolo žalovanému doručené prostredníctvom pošty listovou zásielkou doručenou žalovanému dňa 06.08.
  2. Skutočnosť, že obsahom uvedenej listovej zásielky malo byť aj predmetné oznámenie žalobca preukazoval tvrdeniami žalobcu a intervenienta, čestnými vyhláseniami a svedeckými výpoveďami p. J. R. a p. H. X., podacím lístkom č. PR029269981CZ zo dňa 04.08.2014, informáciou Českej pošty a Slovenskej pošty o sledovaní zásielky č. PR029269981CZ, kópiou odoslanej pošty intervenienta za rok
  3. V tejto súvislosti odvolací súd zdôraznil, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie vzal na zreteľ túto argumentáciu žalobcu, keď dokazovanie vykonal aj uvedenými listinnými dôkazmi, s ktorou argumentáciou sa súd prvej inštancie zaoberal v bode 26.,
  4. a 33., odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých zhrnul tvrdenia a dôkazy produkované žalobcom a z ktorých vyplýva, že súd nemal preukázané tvrdenia žalobcu o doručení oznámenia v dotknutej zásielke, preto dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkaznú povinnosť, čo malo za následok nevyhovenie žalobnému petitu. Okrem toho odvolací súd považoval za potrebné upriamiť pozornosť i na dôkazy predložené žalovaným, ktorými spochybnil skutočnosti tvrdené žalobcom, a to najmä email žalobcu zo dňa 04.08.2014 zaslaný na nesprávny email, emailová komunikácia medzi sporovými stranami, svedecká výpoveď p. R., sken, zadávaný do elektronického informačného systému, obsahu zásielky doručenej dňa 06.08.2014 a interná schéma evidovanej došlej pošty u žalovaného.
  5. V tejto súvislosti odvolací súd akcentoval na zásadu voľného hodnotenia dôkazov vyjadrenú v ustanovení § 191 C.s.p. Odvolací súd vyhodnotil postup súdu prvej inštancie, ktorým po vyhodnotení dôkazov v zmysle § 191 C.s.p., dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom o doručení oznámenia v listovej zásielke doručenej žalovanému prostredníctvom pošty dňa 06.08.2014, ako správny. Rovnako súd prvej inštancie správne uviedol, že skutočnosť, že žalovanému bola predmetná zásielka doručená nepreukazuje, či bolo obsahom tejto zásielky aj sporné oznámenie.
  6. Na podporu tohto právneho záveru odvolací súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 02.04.2008, sp. zn. 2Obo/3/2008, v ktorom uviedol: „Treba súhlasiť so súdom prvého stupňa, že dôkazné bremeno ohľadne preukázania doručenia predmetného započítacieho prejavu voči spoločnosti K. je na žalovanom, ktorý toto dôkazné bremeno neuniesol. Podací lístok o podaní doporučenej zásielky je len dôkazom o tom, že žalovaný žalobcovi zaslal listovú zásielku, ale nepreukazuje obsah tejto listovej zásielky ani jej doručenie.“ (v danom prípade naopak listovú zásielku poslal žalobca). Vzhľadom na uvedené, sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania svojho tvrdenia, že súčasťou listovej zásielky, odoslanej poštou dňa 04.08.2014 a doručenej žalovanému dňa 06.08.2014, bolo aj sporné oznámenie.
  7. S námietkou žalobcu, ktorou vytýkal súdu prvej inštancie, že sa náležite nezaoberal a nevysporiadal s jeho tvrdeniami a dôkazmi preukazujúcimi, splnenie oznamovacej povinnosti voči žalovanému riadne a včas aj inak ako doručením Oznámenia dňa 06.08.2014, sa odvolací súd nestotožnil. Rovnako ako súd prvej inštancie odvolací súd upozornil na striktnosť a formálne ponímanie povinností uvedených v Zákone o podpore, poukázal na citácie relevantných časti Nálezu súdom prvej inštancie a záver súdu prvej inštancie o neakceptovateľnom ponímaní alternatívneho splnenia notifikačnej povinnosti žalobcom.
  8. Stotožňujúc sa s právnym záverom súdu prvej inštancie odvolací súd považoval za potrebné zdôrazniť, že oznámenie v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore ako jednostranný prejav vôle, musí byť dostatočne určitým spôsobom vyjadrený, aby nebol zameniteľný, resp., aby z tohto oznámenia bolo určitým spôsobom vyjadrené, čo sa ním uplatňuje, zároveň musí byť jednoznačná vôľa, komu táto vôľa smeruje a v akom rozsahu.

odvolacieho súdu nebolo možné stotožniť sa so žalobcom v tom, že si svoju oznamovaciu povinnosť mohol splniť akýmkoľvek neformálnym oznámením doručeným žalovanému ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. Bez ohľadu na to, že ust. § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore nevyjadruje náležitosti oznamovacej povinnosti, odvolací súd zdôraznil, že oznámenie je prejavom vôle, ktorý prejav musí byť určitý, jednoznačný, konkrétny a nepochybným spôsobom prejavený k tomu, aby založil právo výrobcu elektriny na podporu. Cenové rozhodnutie ÚRSO č. 2057/2014/E-OZ zo dňa 12.03.2014 a Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie č. 0797/2012/PoP-OZE vydané ÚRSO dňa 31.01.2012, doručené žalovanému,

názoru odvolacieho súdu nemohlo takýto prejav vôle nahradiť, preto odvolací súd uzavrel, že doručením týchto dokumentov žalovanému žalobcom nedošlo k splneniu notifikačnej povinnosti žalobcu. Na doplnenie odvolací súd uviedol, že cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode sú dokumenty, ktoré vydáva regulačný úrad pre výrobcu a preukazujú len to, že výrobca má právo si podporu uplatniť. Predloženie týchto listín odvolací súd nepovažoval za prejav vôle žalobcu splniť si zákonom definované povinnosti, pretože žalobca bol povinný oznámiť jednak, či si právo na uplatnenie podpory uplatňuje, a rovnako bol povinný uviesť aj predpokladané množstvo elektriny, ktoré plánuje vyrobiť v tom nasledujúcom kalendárnom roku. 23. Odvolací súd upozornil, že rozhodnutie ÚRSO vydané na obdobie 2014 až 2026, ktoré v žiadnom prípade automaticky nezakladá uplatnenie podpory na celé dané obdobie, pretože je vecou žalobcu, a teda každého výrobcu elektriny, či si v tom konkrétnom roku uplatní podporu voči žalovanému alebo nie. Žalobca sa preto

odvolacieho súdu nesprávne domnieval, že oznamovaciu povinnosť má právo splniť si aj jednorazovo na niekoľko rokov dopredu, pretože takýto výklad odporuje zneniu ust. § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore,

ktorého má dôjsť k splneniu povinnosti vždy k

  1. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Inými slovami, nakoľko sa jedná o každoročne opakovanú povinnosť, pokiaľ má žalobca záujem si podporu uplatniť, musí si predmetnú oznamovaciu povinnosť splniť každý rok.
  2. Za splnenie oznamovacej povinnosti v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore odvolací súd nepovažoval ani Zmluvu o dodávke elektriny č. 153/2014 zo dňa 10.12.2013, a emailovú správu s predmetom „SOLEK VI příprava provozu pro rok 2015“, nakoľko je zrejmé, že dané písomnosti nespĺňajú vyššie uvedené požiadavky na takýto prejav vôle, sú uzavreté, resp. adresované subjektu odlišnému od žalovaného, a to ZSE Energia a.s., čo vylučuje riadne splnenie oznamovacej povinnosti

ust. § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore.

  1. Žalobcom namietaný rozpor medzi bodmi
  2. a
  3. odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nezistil a uviedol, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie v bode 23., sa žiadnym spôsobom nevylučujú so záverom vysloveným v bode 32., odôvodnenia napadnutého rozsudku o neakceptovateľnosti splnenia notifikačnej povinnosti alternatívnymi spôsobmi.
  4. Argumentáciou v odvolaní žalobca vytkol súdu prvej inštancie, že sa náležite nezaoberal a nevysporiadal ani s tvrdeniami žalobcu, že ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore v znení účinnom od 01.01.2014 nie je možné uplatniť na zariadenia výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, nakoľko pre takéto zariadenie ostávajú zachované podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie

predpisov v znení účinnom do 31.12.2013, čo vyplýva z ust. § 18e Zákona o podpore. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na bod 34. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, kde súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil, z akého dôvodu sa nestotožnil so žalobcovým výkladom ust. § 18e Zákona o podpore. Názor súdu prvej inštancie,

ktorého Zákon o podpore rozlišuje Podmienky v ust. § 3 a Práva a povinnosti v ust. § 4 s tým, že bolo logickou snahou zákonodarcu zjednotiť povinnosti pre všetkých podnikajúcich v energetike, čo sa prijatou novelou Zákona o podpore zákonom č. 382/2013 Z. z., aj docielilo, vyhodnotil odvolací súd ako správny. So súdom prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil aj v tom, že v ust. § 4 ods. 2 Zákona o podpore nejde o novozakotvené povinnosti. 27. Odvolací súd v tomto smere upriamil pozornosť na právny názor vyslovený Ústavným súdom SR na strane 23 Nálezu,

ktorého „Vo vzťahu k povinnostiam ustanoveným v § 4 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ zákona o podpore OZE ústavný súd podčiarkuje, že ide o povinnosti, ktoré zákon o podpore OZE ukladal výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie už

pôvodného znenia (tieto ustanovenia sú účinné od

  1. januára 2010) a povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 2 písm. d/ majú výrobcovia elektriny od
  2. marca 2013.“ S prihliadnutím na uvedené odvolací súd ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore kvalifikoval ako ustanovenie, ktoré sa výslovne viaže k podmienkam podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré sú upravené v § 3 Zákona o podpore. Z uvedeného dôvodu mal odvolací súd za to, že ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore nemožno aplikovať aj na sankciu vyplývajúcu z ust § 4 ods. 3 Zákona o podpore pri porušení povinnosti

ust. § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore.

  1. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd vyjadril nesúhlas s odvolacou argumentáciou žalobcu, že ako výrobca elektriny, ktorý má svoje zariadenie uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, sa v zmysle ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore na neho nevzťahuje ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore, pretože ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore sa vzťahuje k podmienkam podpory výroby elektriny, ktoré sú upravené v ust. § 3 Zákona o podpore a nemá väzbu na ust. § 4 Zákona o podpore, v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny.
  2. Odvolací súd dodal, že ust. § 4 ods. 3 s účinnosťou od 01.01.2014 stanovilo novú sankciu za nesplnenie povinností

ust. § 4 ods. 2 Zákona o podpore, ktoré však existovali už pred účinnosťou novely zákona o podpore zákonom č. 382/2013 Z. z. Od účinnosti uvedenej novely sa týmito právnymi normami boli povinné riadiť právne vzťahy, ktoré táto norma upravuje. Na podporu tohto záveru odvolací súd poukázal na Nález, ktorom Ústavný súd SR uviedol, že: „Zohľadňujúc účel a ciele sledované napadnutou právnou úpravou, ústavný súd zastáva názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods. 1 ústavy z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce.“ 30. Ako nedôvodnú posúdil odvolací súd námietku žalobcu, že síce súd prvej inštancie odcitoval právne normy, ktoré aplikoval vo veci, avšak ďalej nevysvetlil, ako tieto právne normy interpretuje a ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú ich aplikáciu. V tejto súvislosti odvolací súd zdôraznil, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, prečo na prejednávanú vec aplikoval tie-ktoré procesné a hmotnoprávne ustanovenia právnych predpisov. Rovnako považoval odvolací súd za jasné, z akých dôvodov súd prvej inštancie vychádzal, keď dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena tvrdenia žalobcom o jeho riadnom a včasnom splnení notifikačnej povinnosti voči žalovanému vyplývajúcej z ust. § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore. Pre právne posúdenie veci boli

odvolacieho súdu rozhodujúce ust. § 4 ods. 2 písm. c/, § 4 ods. 3 Zákona o podpore. Odvolací súd uzavrel, že súd prvej inštancie správne subsumoval zistený skutkový stav pod uvedené ustanovenia Zákona o podpore tým, že citoval i ďalšie relevantné ustanovenia zákonov, a teda žiadnym spôsobom nepochybil.

  1. Námietku žalobcu, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov, odvolací súd rovnako nevzhliadol ako dôvodnú. Odôvodnenie napadnutého rozsudku vyhodnotil odvolací súd za dostačujúce, nakoľko v ňom súd prvej inštancie jasne, dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, na základe akých dôvodov vec právne posúdil tak, že uplatnený nárok žalobcu považoval za nedôvodný, v dôsledku čoho žalobu žalobcu zamietol. Odvolací súd konštatoval, že odôvodnenie spĺňa atribúty ust. § 220 C.s.p. Na doplnenie odvolací súd upozornil aj na skutočnosť, že súd prvej inštancie v súlade s princípom právnej istoty a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít v odôvodnení napadnutého rozhodnutia viackrát poukazoval na Nález, na základe čoho odvolací súd takéto odôvodnenie vyhodnotil ako výstižné a vecne správne. V závere a s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ako vecne správny potvrdil.
  2. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) prostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil tým, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (ust. § 420 písm. f/ C.s.p.) a jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p.).
  3. V rámci dovolania žalobca tvrdil, že rozsudok odvolacieho súdu je nesprávny, pretože jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie odvolacieho súdu v danej veci. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu považuje dovolateľ za argumentačne neudržateľné, pretože vykazuje nezodpovedanie zásadných otázok a vychádza tiež z nesprávneho posúdenia veci. Nakoľko v sebe rozsudok odvolacieho súdu po obsahovej stránke zahŕňa aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, je rozsudok odvolacieho súdu

dovolateľa postihnutý rovnakými nedostatkami a vadami ako rozsudok súdu prvej inštancie. Dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu, že napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil, v dôsledku čoho odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie ako celok nespĺňa zákonné predpoklady na odôvodnenie rozsudku. Argumentácia dovolateľa sa týkala predovšetkým toho, že v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvej inštancie nie je vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní súdy vychádzali a ako zistený skutkový stav právne posúdili.

  1. Pretože doručenie oznámenia žalovanému bolo kľúčovou a rozhodujúcou otázkou pre rozhodnutie vo veci samej, dovolateľ trvá na tom, že sa odvolací súd a ani súd prvej inštancie touto otázkou náležite nezaoberali a nevysporiadali sa s ňou. Dovolateľ v rámci svojej argumentácie poukázal na zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR, R 2/2016, ktorému písomné vyhotovenie rozsudku odvolacieho súdu odporuje, nakoľko neobsahuje základné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie.
  2. Dovolateľ trvá na tom, že v konaní pred všeobecnými súdmi preukázal dôkazmi a tvrdeniami nielen doručenie listovej zásielky, ale aj jej obsah. Inými slovami žalobca v konaní preukázal, že oznámenie bolo obsahom listovej zásielky odoslanej za žalobcu dňa 04.08.2014 a doručenej žalovanému dňa 06.08.
  3. Avšak odvolací súd tieto skutočnosti a dôkazy

dovolateľa pri rozhodovaní vo veci nezobral do úvahy a neprihliadol na ne. Dovolateľ opätovne poukázal na svoje tvrdenia v konaní pred všeobecnými súdmi a tvrdenia intervenienta, ktoré preukazujú a potvrdzujú, že oznámenie bolo obsahom listovej zásielky. Zo svedeckých výpovedí H. X. a J. R. v spojení s predloženými listinnými dôkazmi, rovnako

dovolateľa vyplynulo, že oznámenie urobené v mene žalobcu na uplatnenie podpory odberom elektriny za cenu na straty a podpory doplatkom vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na kalendárny rok 2015 vo vzťahu k FVE Martovce v papierovej podobe bolo obsahom listovej zásielky zasielanej intervenientom dňa 04.08.2014 a doručenej žalovanému dňa 06.08.

  1. Dovolateľ apeloval na to, že uvedenej skutočnosti svedčí podací lístok pod číslom: RR029269981CZ zo dňa 04.08.2014, v spojení s informáciou Českej pošty o sledovaní zásielky podacie číslo RR029269981 CZ „Sledovaní zásilek (Track & Tracey)“, a informáciou Slovenskej pošty o sledovaní zásielky pod číslom: RR029269981CZ a kópiou knihy odoslanej pošty intervenienta za rok
  2. Dovolateľ vytýkal, že súdy bez akéhokoľvek zdôvodnenia prihliadli len na výpoveď svedkyne Z.. R., ktorá obsah tejto listovej zásielky svojimi zmyslami nevnímala, a preto skutočnosť, či oznámenie bolo obsahom listovej zásielky objektívne nemohla potvrdiť a ani vyvrátiť.
  3. Rovnako ako v prípade rozsudku súdu prvej inštancie dovolateľ namietal, že odvolací súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a teda vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentáciu o nesprávnom právnom posúdení dovolateľ založil na tom, že sa odvolací súd odklonil od záverov Najvyššieho súdu SR vyslovených v uznesení zo dňa 27.02.2012, sp. zn. 4MCdo/3/2011, a záverov Ústavného súdu SR v uznesení zo dňa 13.03.2012, sp. zn. II. ÚS 32/
  4. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo/3/2011, dovolateľ akcentoval na záver, že v záujme odstránenia spornosti otázky, či určitá listina bola alebo nebola súčasťou doručenej zásielky, je procesnou povinnosťou (§ 120 ods. 1 O.s.p.) toho, kto tvrdí, že listina súčasťou doručenej zásielky nebola, preukázať opak toho, čo o obsahu tejto zásielky tvrdí protistrana.
  5. Vzhľadom na uvedené dovolateľ trvá na tom, že odvolací súd mal v konaní vychádzať z takého právneho posúdenia veci, že ak je obsah listovej zásielky zasielanej intervenientom v mene žalobcu dňa 04.08.2014 a doručenej žalovanému dňa 06.08.2014 medzi stranami sporu sporný a

žalovaného obsahom doručenej zásielky oznámenie nebolo, je na žalovanom, aby preukázal opak toho, čo o obsahu tejto listovej zásielky v konaní zhodne tvrdia a preukázali žalobca spolu s intervenientom. Nakoľko sa odvolací súd uvedeným právnym posúdením veci pri svojom rozhodovaní neriadil, otázku preukazovania obsahu zásielky posúdil rozdielne ako Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 27.02.2012, sp. zn. 4MCdo/3/2011, a Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 13.03.2012, sp. zn. II. ÚS 32/

  2. Na doplnenie dovolateľ uviedol, že okrem všetkých dôkazov predložených žalobcom v konaní pred všeobecnými súdmi, bol jeho zámer zaslať žalovanému oznámenie nespochybniteľne preukázaný emailovou správou odoslanou dňa 04.08.2014 za žalobcu spoločnosťou PV Power s.r.o., ktorá však zrejme nebola žalovanému doručená z dôvodu, že v emailovej správe bola uvedená neúplná emailová adresa žalovaného ako adresáta. V závere žalobca skonštatoval prípustnosť podaného dovolania a navrhol dovolaciemu súdu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
  3. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovaný s tým, že zotrval na svojich doterajších vyjadreniach,

ktorých si žalobca svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore vo vzťahu k žalovanému nesplnil, a to tak e-mailovou správou odoslanou dňa 04.08.2014, ktorá nebola žalovanému doručená z dôvodu nesprávne uvedenej adresy, ako ani doručením listovej zásielky žalovanému dňa 06.08.2014, ktorá mala

tvrdení žalobcu obsahovať formulár s označením Oznámenie o uplatnení podpory

Zákona o podpore z

  1. júna 2009 (ďalej aj len „Formulár”), ktorý mal údajne obsahovať aj časť 7, kde mali byť uvedené údaje o predpokladanom množstve dodanej elektriny na kalendárny rok 2015 a faktúry, čo preukazoval čestným vyhlásením p. R. a p. X., Formulárom, podacím lístkom o podaní zásielky a údajnou poštovou knihou.
  2. Rovnako ako v konaní pred všeobecnými súdmi žalovaný zdôraznil, že od žalobcu neobdržal žiadny list zo dňa 04.08.2014, ktorý by obsahoval oznámenie, že si žalobca uplatňuje podporu na vyrobenú elektrickú energiu vrátane predpokladaného množstva vyrobenej elektriny. Žalovaný trvá na tom, že obsahom zásielky bola iba faktúra č. 72014 za obdobie júl 2014 a formulár technická špecifikácia pre výmenu dát. V prospech tvrdení žalovaného svedčí aj e-mailová komunikácia spoločnosti PV Power a žalovaného v období od 04.08.2014 do 21.12.2014, obsah zásielky doručenej žalovanému dňa 06.08.2014, výstup z informačného systému žalovaného, výstup zo systému SAP obsahujúci sken zásielky doručenej dňa 06.08.2014, dôkaz preukazujúci vlastnosti excel tabuľky, ktorá bola súčasťou (nedoručeného) e-mailu zo dňa 04.08.2014 o 19:52 hod., vlastnosti dokumentu Formulára, ktorý bol súčasťou (nedoručeného) e-mailu zo dňa 04.08.2014 o 19:52 hod., výpoveď p. R..
  3. Nakoľko z logického sledu udalostí a vykonaného dokazovania bolo

žalovaného v konaní jednoznačne preukázané, že zásielka neobsahovala oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015 s údajom o predpokladanom množstve dodanej elektriny, žalovaný sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie. Žalovaný okrem iného vo svojom vyjadrení upozornil, že ust. § 18e ods. 1 Zákona o podpore nevylučuje aplikáciu ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore na zariadenia uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, teda žalobcu, ktorý záver potvrdil aj Ústavný súd SR vo svojom Náleze. K dôkazom produkovaným žalobcom v konaní na preukázanie doručenia oznámenia v rámci listovej zásielky zo dňa 04.08.2014, žalovaný uviedol, že tieto boli od počiatku nedôveryhodné, zavádzajúce a tendenčné. 42. Žalobcom namietané nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu žalovaný vyhodnotil ako súladné s požiadavkami kladenými na riadne odôvodnenie rozhodnutia, keď odvolací súd citoval všetky relevantné právne ustanovenia aplikované na posúdenie zisteného skutkového stavu, pričom aj napriek tomu, že sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie na zdôraznenie jeho správnosti uviedol doplňujúce odôvodnenie, v ktorom dostatočne zreteľne odôvodnil svoje právne posúdenie veci.

žalovaného sa súdy naopak náležite zaoberali rozhodujúcou otázkou doručenia oznámenia, keďže podstatná časť rozsudkov súdov obidvoch inštancii sa týka práve (ne)doručenia oznámenia. Na doplnenie žalovaný uviedol, že za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoj rozsudok

predstáv žalobcu.

  1. V súvislosti s námietkou dovolateľa, že rozhodnutia konajúcich súdov sú zaťažené vadami spočívajúcimi v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1Cdo/85/2010, 2Cdo/29/2011, 3Cdo/268/2012, 3Cdo/108/2016, 2Cd0/130/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011, 7Cdo/38/2012). Pozornosť upriamil hlavne na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.06.2020, sp. zn. 8Cdo/258/2019, v ktorom je vyjadrený právny názor, že „ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť
  2. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle 420 písm. f/ C.s.p., nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.”
  3. K prípustnosti dovolania žalobcu v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p., žalovaný otázku (ne)unesenia dôkazného bremena žalobcom vyhodnotil ako otázku skutkovú, a nie otázku právnu. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu žalovaný nevzhliadol.

žalovaného vymedzenie otázky dovolateľom, že „Rozhodnutie vo veci záviselo od vyriešenia právnej otázky, či obsahom Listovej zásielky bolo Oznámenie, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, pričom Žalobca konkrétne poukazuje na rozhodnutie tejto otázky NS SR v jeho Uznesení spis. zn. 4MCdo/3/2011.“ nepredstavuje prejednanie právnej otázky, ale otázky skutkovej, pretože sa týka posúdenia „čo bolo obsahom zásielky”, resp. „posúdenia dôkazného bremena”. 45. Okrem neprípustnosti dovolacieho dôvodu

ust. § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p., s ohľadom na položenú skutkovú otázku, žalovaný upozornil, že uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.02.2012, sp. zn. 4MCdo/3/2011, sa na predmetný spor nevzťahuje. Tento svoj názor žalovaný odôvodnil tým, že v konaní vedenom pod sp. zn. 4MCdo/3/2011, išlo o otázku účinného doručenia výpovede z nájmu bytu, kedy žalovaný síce prevzal doporučenú zásielku na pošte, ale nevedel uviesť, čo prevzal, a bolo preto potrebné „preukázať opak toho, čo o obsahu tejto zásielky tvrdili žalobcovia“, čo však žalovaný neurobil. V prípade uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 13.03.2012, sp. zn. II. ÚS 32/2012, sa zase jednalo o doručenie výpovede z nájmu bytu a sporným bolo, kto prevzal a podpísal predmetnú zásielku do vlastných rúk a čo bolo jej obsahom. Žalovaný nevidel žiadnu súvislosť medzi dovolateľom uvádzanými rozhodnutiami a prejednávaným sporom. 46. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 02.04.2008, sp. zn. 2Obo/3/2008 a rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.09.2015, sp. zn. 21Cob/166/2014, a na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 14. júna 2007, č. k. 5Afs/104/2006-73. V závere žalovaný uviedol, že sa s názorom odvolacieho súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcom stotožňuje a prípustnosť dovolacieho dôvodu

ust. § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p., nepovažuje za danú.

  1. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj ako „dovolací súd“) [(ust. § 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)], po zistení, že dovolanie podal včas žalobca v súlade s ust. § 429 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust. § 443 C.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (ust. § 447 písm. c/ C.s.p.) a nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 (ust. § 447 písm. f/ C.s.p.).
  2. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.
  3. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou, ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom procese zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia, ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Ako už Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval vo viacerých skorších rozhodnutiach (por. napr. sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012, 7Cdo/92/2012), dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Tejto mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. 50.

ust. § 419 C. s. p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď napr. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 C.s.p. (rovnako aj I. ÚS 438/2017).

  1. V zmysle ust. § 420 C. s. p., je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo, ktorým sa konanie končí, ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú vymenované v ust. § 420 písm. a/ až f/ C. s. p.: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
  2. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné

ust. § 420 C. s. p., je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej, alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 C. s. p., dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a/ až f/ C.s.p., pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto ustanovení. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. a/ až f/ CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo, alebo nedošlo. 53.

ust. § 421 ods. 1 C. s. p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

  1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
  2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená alebo
  3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 54.

ust. § 431 ods. 1, 2 C. s. p., dovolanie prípustné

ust. § 420 C. s. p., možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

  1. Zo samej podstaty dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku vyplýva, že právnu úpravu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých možno na podklade dovolania výnimočne prelomiť záväznosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia súdu predstavujúceho už res iudicata, nemožno interpretovať rozširujúco. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch.
  2. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania v rozhodovanom spore dovolací súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, ako má dovolateľ svoje dovolanie odôvodniť. 57.

ust. § 431 ods. 1 C. s. p., dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ods. 2). 58.

§ 432ods.

1 C. s. p., dovolanie prípustné

§ 421

možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ods. 2). 59. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (ust. § 440 C. s. p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ust. § 428 C. s. p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

ust. § 447 písm. f/ C. s. p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (ust. § 420 C. s. p. v spojení s ust. § 431 ods. 1 C. s. p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 60. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje z ust. § 420 písm. f/ C.s.p.,

ktorého je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú:

  1. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
  2. b)nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 61. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. 62. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 63. Pod pojmom „procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R129/1999). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. 64. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ nemôže byť ani časť rozhodnutia (jeho odôvodnenie), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol. 65. Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ napadol nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie, pretože odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.) s tým, že sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd ani súd prvej inštancie

žalobcu nevysvetlili, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali a ako zistený skutkový stav právne posúdili. Dovolateľ namietol, že sa konajúce súdy náležite nevysporiadali s otázkou, či bolo oznámenie obsahom listovej zásielky odoslanej dňa 04.08.2014 a doručenej žalovanému dňa 06.08.2014, ktorej zodpovedanie bolo za účelom rozhodnutia sporu kľúčové a rozhodujúce. Pri posudzovaní uvedenej otázky dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu, že dôkazy, ktorými žalobca preukázal, že obsahom listovej zásielky bolo aj oznámenie urobené v mene žalobcu na uplatnenie podpory odberom elektriny za cenu na straty a podpory doplatkom vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na kalendárny rok 2015 vo vzťahu k FVE Martovce, nezobral do úvahy a neprihliadol na ne.

  1. Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
  2. Dovolací súd uvádza, že za porušenie práva na spravodlivý proces sa považuje v zmysle rozhodovacej činnosti ústavného súdu situácia, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodní a nevysporiada sa so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými sporovými stranami, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. V takom prípade všeobecný súd svojim postupom založí nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní, pričom zásada právneho štátu ľubovôľu v rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje; len vecne správne rozhodnutie a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa - ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy.
  3. K namietanej arbitrárnosti rozhodnutia, dovolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. R II. ÚS 78/95 zo dňa
  4. marca 2005, z ktorého vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré preskúmava v odvolacom konaní. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. (od

  1. júla 2016 § 220 ods. 2 C. s. p. - pozn. dovolacieho súdu).
  2. Dovolací súd v súvislosti s namietanou absenciou náležitého odôvodnenia uvádza, že dovolacie námietky žalobcu sú zhodné s jeho námietkami uplatnenými v rámci prvoinštančného konania, s ktorými sa odvolací súd vysporiadal spôsobom odkazujúcim na rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý postup mu umožňovalo ust. § 387 ods. 2 C.s.p., čím napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spolu s rozhodnutím súdu prvej inštancie tvoria jeden celok.
  3. Dovolací súd sa zaoberal najprv námietkou žalobcu, že z napadnutých rozhodnutí súdov obidvoch inštancii nie je zrejmé, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali a ako zistený skutkový stav právne posúdili. Dovolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na rozsudok súdu prvej inštancie, konkrétne bod 26, z ktorého je zrejmé, že pri preukazovaní splnenia notifikačnej povinnosti o oznámení predpokladaného množstva dodanej elektriny na rok 2015 žalobca najprv argumentoval zaslaním mailu dňa 04.08.2014 na nesprávnu adresu s tým, že následne predmetné oznámenie zaslal doporučene spolu s faktúrou č. 72014 za odber v 7/2014 podaním zásielky na prepravu dňa 04.08.2014, ktorá obálka bola doručená žalovanému dňa 06.08.
  4. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí výslovne uviedol, že „Žalobca a intervenient tvrdili, že oznámenie o uplatnení podpory bolo zasielané aj poštou - doporučene s tým, že toto tvrdenie osvedčili aj konajúce osoby zamestnanec PV POWER s.r.o., a predchodcu žalobcu, ktorí oznámenie vložili do obálky spolu s faktúrou č. 72014 a formulárom a odovzdali na prepravu. Zo svedkov iba pani R. tvrdila, že išlo o oznámenie o podpore pre rok
  5. Tieto osoby následne predložili čestné prehlásenie bez uvedenia dátumu a následne vypovedali v konaní ako svedkovia. Odoslanie oznámenie žalobca preukazoval aj internou knihou odoslanej pošty, v ktorej boli položkovito

dátumu odoslania, obsahu odoslanej zásielky a priradením čísla podacieho lístka a váhou a datované. Pri zásielke zo dňa 04.08.2014 je uvedené v dvoch riadkoch faktúra a formulár a na ďalšom riadku oznámenie o uplatnení podpory s váhou 0,200g.“

  1. V ďalšom, konkrétne v bode 29 rozhodnutia, súd prvej inštancie poukázal na mail pána H. adresovaný pánovi P. (za žalovaného) zo dňa 30.10.2014 (č. l. 368 spisu), v ktorom pán H. jasne uviedol, že ,,že i když sme si nesplnili stanovený termín pro podání oznámení, tak zda by naše žádost mohla být i přesto vyřízena. Za vstřícnost v této věci předem dekuji.“ Týmto súd prvej inštancie nadobudol pochybnosť o tom, že oznámenie bolo doručované aj poštou v rámci zásielky odoslanej dňa 04.08.2014, ktorú pochybnosť žalobca predloženými dôkazmi nevyvrátil. Následne v bode 33 odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie skonštatoval, že preukázanie splnenia oznamovacej povinnosti žalobcom vo výraznej miere spochybnila svedkyňa pani Z.. R., ktorá podrobným autentickým opisom ozrejmila priebeh zisťovania obsahu zásielok doručovaných žalovanému. Na základe uvedeného súd prvej inštancie mal za to, že žalobca neuniesol dôkaznú povinnosť, keď nenavrhol v rámci konania žiadne iné dôkazy alebo uviedol argumentáciu, na základe ktorej by bolo preukázané splnenie jeho povinnosti. Uvedené malo za následok nevyhovenie žalobnému návrhu súdom.
  2. K aplikácii názoru vysloveného Najvyšším súdom SR v uznesení zo dňa 27.02.2012, sp. zn. 4MCdo/3/2011, ktorým argumentoval intervenient, súd prvej inštancie uviedol, že predmetné rozhodnutie nerieši obsah zásielky. Namiesto toho súd prvej inštancie našiel podporu svojej úvahy v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 02.04.2008, sp. zn. 2Obo/3/
  4. Z bodu 21 odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súd jednoznačne vyplýva, že žalobca preukazoval obsah listovej zásielky doručenej žalovanému, ktorej súčasťou malo byť aj samotné oznámenie, svojimi tvrdeniami, tvrdeniami intervenienta, čestnými vyhláseniami a svedeckými výpoveďami p. R. a p. X., podacím lístkom č. PR029269981CZ zo dňa 04.08.2014, informáciou Českej pošty a Slovenskej pošty o sledovaní zásielky č. PR029269981CZ, kópiou odoslanej pošty intervenienta za rok
  5. Odvolací súd preskúmaním rozhodnutia súdu prvej inštancie mal za zrejmé, že súd prvej inštancie túto argumentáciu žalobcu vzal na zreteľ, keď vykonal dokazovanie týmito dôkazmi, ktoré vo svojom odôvodnení

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.