← Slovensko

zdržanie sa porušovania práv k ochrannej známke

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Obdo/103/2020 Identifikačné číslo spisu: 7116213852 Dátum vydania rozhodnutia: 28.02.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Ivana Izakovičová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

konkrétnym dodatkom vytvára iné znenie, a tým aj odlišnosť všeobecného názvu fabrika.

  1. Pri porovnávaní ochrannej známky a označenia zo sémantického hľadiska odvolací súd odkázal opätovne na dodatky k slovu „FABRIKA“, ktoré charakterizujú služby poskytované stranami sporu, aj keď v skutočnosti môžu poskytovať aj iné služby. Ako dôvod odvolací súd uviedol, že spotrebiteľovi nie je známe, pre aké služby je ochranná známka žalobcu zapísaná, a teda až kým nenavštívi webové stránky alebo prevádzku žalobcu, nemôže mu byť známe, že poskytuje aj iné služby ako piváreň.
  2. Rovnako ako súd prvej inštancie odvolací súd skonštatoval, že napriek určitej podobnosti medzi ochrannou známkou žalobcu a označením žalovaného z fonetického hľadiska kvôli použitiu rovnakého slova „FABRIKA“, ktoré má slabú rozlišovaciu schopnosť v kompozícii s opisnými prvkami - dodatkami pod týmto slovom, umožňuje spotrebiteľovi orientovať sa a vytvárať celkový odlišný dojem označení. Vizuálne a sémanticky sú porovnávané označenia podľa odvolacieho súdu odlišné do takej miery, že prevážia fonetickú totožnosť slova „FABRIKA“, a preto ich nemožno považovať za zameniteľné, aj keď sú určené pre obdobné služby poskytované stranami sporu. Odvolací súd uzavrel, že odlišnosť ochrannej známky žalobcu od označenia žalovaného vylučuje ich vzájomnú zameniteľnosť.
  3. Na doplnenie odvolací súd uviedol, že len slovo „FABRIKA“, ktoré je v súčasnosti zrejme módne a používajú ho tak obchodné spoločnosti ako aj fyzické osoby - podnikatelia v názve svojich firiem a na označenie svojich podnikateľských aktivít pre rôzne oblasti podnikania, nemôže u bežného spotrebiteľa vyvolať pravdepodobnosť zámeny, že nimi označené služby, resp. ich prevádzkovatelia, hospodársky, personálne prípadne inak súvisia. Súvisí to najmä s charakterom stranami sporu poskytovanými službami a so značnou vzdialenosťou medzi ich prevádzkami, kde tieto služby poskytujú a aj priemerný spotrebiteľ s nižšou mierou pozornosti prevádzky strán sporu v krátkom čase rozlíši. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., ako vecne správny potvrdil.
  4. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
  5. V rámci podaného dovolania dovolateľ argumentoval tým, že otázka zameniteľnosti nie je otázkou skutkovou (nevykonáva sa tu dokazovanie), ale je otázkou právnou, aj keď je neoddeliteľne spätá so skutkovým stavom, pričom právne posudzuje zameniteľnosť, resp. podobnosť, z pohľadu právneho inštitútu tzv. priemerného spotrebiteľa. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.02.2016, sp. zn. 23Cdo/4292/
  7. Nesprávne právne posúdenie dovolateľ videl v tom, že konajúce súdy neposúdili obe označenia (ochrannú známku žalobcu a označenie žalovaného) ako celok, nepriznali rozlišovaciu spôsobilosť označeniu kombinovanému prvku FABRIKA (pozostávajúceho z tohto slova a vyobrazenia fabriky) vo vzťahu ku gastronomickým službám, namiesto toho detailne analyzovali drobné odlišnosti oboch označení, čo sa prieči posúdeniu z pohľadu tzv. priemerného spotrebiteľa. Dovolateľ zdôraznil, že nikdy v konaní pred súdmi nižších inštancií netvrdil, že k podobnosti oboch označení dochádza len v dôsledku použitia slova „FABRIKA”, ale tvrdil, že obidve označenia obsahujúce tento slovný prvok spolu s nad ním vyobrazenou fabrikou sú podobné. Odvolací súd spolu so súdom prvej inštancie vyzdvihli práve nepodstatné odlišujúce prvky (s výnimkou dodatkov nepoužiteľných pri hodnotení z fonetického a sémantického hľadiska). Dovolateľ zdôraznil, že obe strany sporu používajú svoje označenia zhodne pre gastronomické služby, pričom žalobca bol ako prvý pre územie Slovenskej republiky, ktorý použil označenie „FABRIKA“ v súvislosti s gastronomickými službami, a preto mu patrí priorita nielen v súvislosti s nadobudnutím známkovej ochrany, ale aj s otvorením reštaurácie pod týmto názvom. Za nesprávne právne posúdenie dovolateľ považoval aj to, že konajúce súdy vyhodnotili argumentáciu žalobcu ako založenú výlučne na prvom slove slovného prvku a dodatkom („THE BEER PUB“ a „restaurant“) priznali rozlišovaciu spôsobilosť, a to napriek ich druhovému, resp. popisnému charakteru vo vzťahu k charakteru oboch služieb. Skutočnosť, že sa v obchodnom styku bežne používa slovo „fabrika”, podľa dovolateľa nemôže znamenať, že mu z tohto dôvodu nemožno poskytnúť súdnu ochranu. Rovnako túto skutočnosť dovolateľ vyhodnotil ako irelevantnú z hľadiska posúdenia zameniteľnosti, pretože priemerný spotrebiteľ nevykonáva podrobný prieskum trhu (rozsudok Najvyššieho Správneho súdu ČR zo dňa 17.05.2014, sp. zn. 6As/43/2013).
  8. Dovolateľ zdôraznil, že obe strany sporu používajú svoje označenia zhodne pre gastronomické služby, pričom žalobca bol ako prvý, ktorý použil označenie „FABRIKA“ v súvislosti s gastronomickými službami na území Slovenskej republiky, a preto mu patrí priorita nielen v súvislosti s nadobudnutím známkovej ochrany, ale aj s otvorením reštaurácie pod týmto názvom. Dovolateľ trvá na tom, že ako majiteľ ochrannej známky má plné právo domáhať sa nielen uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa užívať konkrétne označenie, ale má právo domáhať sa aj uloženia povinnosti všeobecnej povahy spočívajúcej v zdržaní sa používania akéhokoľvek iného označenia so slovným prvkom „fabrika“, pretože na Slovensku mu jednoznačne patrí priorita v gastronomických službách. Vzhľadom na používanie oboch označení v gastronomických službách, dovolateľ zastáva názor, že na záver o ich podobnosti stačí čo i len menšia podobnosť.
  9. V ďalšej argumentácii dovolateľ upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
  10. novembra 2017, sp. zn. 2Sžh/1/2015, v ktorom tento poukázal na rozhodnutie o rozklade, kde bolo zdôraznené, že pravdepodobnosť zámeny označení alebo ochranných známok musí byť posudzovaná celkovo podľa toho, ako relevantná skupina verejnosti vníma posudzované označenia alebo ochranné známky a príslušné tovary a služby, pričom sa berú do úvahy všetky okolnosti týkajúce sa konkrétnej veci, predovšetkým vzájomná previazanosť medzi podobnosťou kolíznych označení podobnosťou takto označovaných tovarov alebo služieb.
  11. Rozpor s konštantnou judikatúrou a odbornou literatúrou videl dovolateľ aj v tom, že konajúce súdy priznali jednotlivým dodatkom („THE BEER PUB“ a „restaurant“) rozlišujúci význam a degradovali rozlišujúcu spôsobilosť označenia slova „FABRIKA“. Dovolateľ trvá na tom, že práve slovo „FABRIKA“

vyobrazením továrne (fabriky) je používané v súvislosti s gastronomickými službami vysoko originálne.

  1. K dodatku „THE BEER PUB“ považoval dovolateľ za potrebné uviesť, že tento predstavuje piváreň, resp. reštauráciu s podávaním piva, pričom je všeobecne známe, že v súčasnosti sú pivárne špecifickými typmi reštaurácii spojenými s výrobou vlastného piva alebo konkrétnou značkou výrobcu piva ponúkajúce tzv. pivné jedlá - jedlá s väzbou na pivo. Naopak v prípade dodatku „restaurant“ tento reprezentuje podľa dovolateľa väzbu na gastronomické služby s jednoznačným druhovým, resp. popisným charakterom, teda bez akejkoľvek rozlišujúcej spôsobilosti, či už z vizuálneho, fonetického alebo sémantického hľadiska. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa
  2. apríla 2012, sp. zn. 23Cdo/3412/2010, z ktorého vyplýva, že „Soudy dospěly ke správnému závěru, že žaloba je důvodná z titulu porušení práv žalobce k ochranné známce, pokud označení „Rustica“, které je chráněné ochrannou známkou žalobce, je označením podobným označení „Rustika“, jak je užívá žalovaná, a to vzhledem k tomu, že užití různých písmen („C“ a „K“) nelze přikládat větší význam, protože běžný spotřebitel bude obě tato písmena vyslovovat stejně (jako „k“); pokud žalovaná užívá toto označení ve spojení s římskými číslicemi nebo ve spojení s výrazem „restaurace“ nebo „jídelna v jiném stylu“, nemají tyto slovní prvky rozlišovací způsobilost vzhledem k tomu, že jde o výrazy, které nejsou distinktivní. “ V ďalšom dovolateľ odkázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
  3. februára 2018, sp. zn. 6Sžh/2/2016, a rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
  4. novembra 2008, sp. zn. 1ObdoV/66/
  6. Čiastočne použitú oranžovú farbu, hviezdy, kružnice a detaily odlišnosti vyobrazenia továrne (fabriky) sú podľa názoru dovolateľa nepodstatné. Odlišnosti, na ktoré konajúce súdy poukázali, považuje dovolateľ pri posudzovaní fonetického hľadiska za nepoužiteľné. V zmysle rozsudku SD EÚ zo dňa
  7. októbra 2002, Oberhauser v OHIM - Petit Liberto (Fifties), T-104/01, ods. 40), ozdobné prvky sa pri fonetickej komparácii nezohľadňujú, a preto EUIPO rozhodol správne, keď skonštatoval, že výslovnosť oboch porovnávaných prvkov sa zhoduje. Pri porovnávaní výslovnosti („ugo” alebo „il ugo”) je preto potrebné najskôr vyhodnotiť, či niektorú časť slovného označenia nachádzajúceho sa v ochrannej známke nemožno kategorizovať skôr ako prvok s dekoratívnou funkciou, ktorý potom pri posudzovaní fonetickej zhody bude potrebné ignorovať.
  8. V súvislosti s inou farbou písma, resp. použitím oranžových hviezd, dovolateľ upozornil na to, že použitie označenia, ktoré je predmetom známkovej ochrany v inej farbe spadá pod práva majiteľa ochrannej známky (aj keď je ochranná známka zapísaná v inom farebnom vyhotovení) a poukázal pri tom na ust. § 9 ods. 3 písm. a/ zákona č. 506/2009 Z. z., o ochranných známkach (ďalej len „zákon o ochranných známkach“), podľa ktorého sa za používanie ochrannej známky podľa odseku 1 považuje aj používanie ochrannej známky v podobe, ktorá sa od podoby, v ktorej bola ochranná známka zapísaná, odlišuje len v prvkoch nemeniacich jej rozlišovaciu spôsobilosť (znenie zákona o ochranných známkach v stave účinnom do 13.01.2019). Takýmito prípustnými variáciami sú podľa dovolateľa zmena farebnosti, či zmena, vynechanie alebo zámena jednotlivých prvkov ochrannej známky. Dovolateľ trvá na tom, že farebné vyhotovenie, resp. drobné úpravy, ešte nespôsobujú, že sa nejedná o ochrannú známku, ale práve naopak ide o použitie registrovanej ochrannej známky. Vzhľadom na uvedené dovolateľ zastáva názor, že použitie inej farby, resp. použitie hviezdičiek, znamená existenciu iba drobných rozdielov (relevantných iba z vizuálneho hľadiska), ktoré okolnosti však nemôžu mať za následok spôsobenie dostatočnej odlišnosti.
  9. Dovolateľ ďalej argumentoval tým, že označenie FABRIKA a vyobrazenie továrne je v danom prípade tzv. známkovým motívom, a to výtvarne spracovaným. Ak obidve označenia obsahujú zhodný známkový motív, ktorý ich robí pri celkovom posudzovaní veľmi blízkymi, potom pridanie alebo naopak potlačenie niektorej zo známkových zložiek neodstraňuje samo osebe nebezpečenstvo zámeny označení a vypovedá skôr o snahe obísť rozsah staršej známkovej ochrany než o snahe výrazne odlíšiť svoje výrobky od výrobkov rovnakého druhu. Vzhľadom na uvedené dovolateľ považuje závery konajúcich súdov za nesprávne.
  10. Nesprávneho právneho posúdenia sa konajúce súdy podľa dovolateľa dopustili aj v tom, že nezohľadnili celkový dojem priemerného spotrebiteľa, ktorý nehľadí na obidve označenia a neporovnáva ich v podrobnostiach, ale vychádza len z dominantného prvku, ktorým je v danom prípade slovo „FABRIKA“, nad ktorým je vyobrazená továreň a industriálny štýl oboch označení. Podľa dovolateľa sú zvyšné detaily nepodstatné alebo nemajú rozlišovaciu spôsobilosť. Pri vzatí do úvahy sémantického a fonetického hľadiska jednoznačne rozhoduje slovo „FABRIKA“, a nie popisné dodatky.
  11. V rámci ustálenej judikatúry dovolateľ poukázal aj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
  12. januára 2012, sp. zn. 5Sžhuv/2/2011, z ktorého vyplýva, že „pravdepodobnosť zámeny predstavuje nebezpečenstvo, že by sa verejnosť mohla domnievať, že predmetné výrobky alebo služby pochádzajú od toho istého podniku, alebo prípadne od podnikov, ktoré súd ekonomicky prepojené. Okrem toho podľa rozsudku Všeobecného súdu EÚ vo veci T -385/09, sa má celkové posúdenie z hľadiska vizuálnej, fonetickej alebo koncepčnej podobnosti kolidujúcich označení zakladať na celkovom dojme, ktorý tieto označenia vytvárajú, so zohľadnením najmä ich rozlišujúcich a dominantných prvkov. Zo znenia článku 8 ods. 1 písm. b/ Nariadenie Rady (ES) č. 207/2009 „existuje pravdepodobnosť zámeny zo strany verejnosti“, vyplýva, že vnímanie ochranných známok priemerným spotrebiteľom predmetných tovarov alebo služieb má v celkovom posúdení pravdepodobnosti zámeny určujúci význam. Priemerný spotrebiteľ obvykle vníma ochrannú známku ako celok a nevenuje sa skúmaniu jej rôznych detailov (pozri rozsudok CAPIO, tiež analogicky rozsudok SABEL). Z judikatúry Všeobecného súdu EÚ a Súdneho dvora EÚ takisto vyplýva, že dve ochranné známky sú si podobné, keď z pohľadu príslušnej skupiny verejnosti medzi nimi existuje aspoň čiastočná zhodnosť jedného alebo viacerých rozhodujúcich prvkov, čiže vizuálne, fonetické a koncepčné prvky (rozsudky MATRATZEN, bod 30, a CAPIO, bod 89; tiež analogicky rozsudok SABEL, bod 23).“ K tomuto názoru sa priklonil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zo dňa 28.02.2018, sp. zn. 8Sžh/2/
  14. Dovolateľ trvá na tom, že pri posudzovaní podobnosti nie je správe zameranie sa na samostatné detaily ochrannej známky, ale súdy by mali vziať do úvahy jednotlivé prvky ochrannej známky vo vzájomnej kombinácii vnímajúc celkový dojem, ktorá ochranná známka vzbudzuje. S odkazom na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ dovolateľ ďalej uviedol, že celkový dojem navodený relevantnej verejnosti by za určitých okolností mohol byť spôsobený aj len jedným konkrétnym prvkom ochrannej známky (rozsudok z
  15. júna OHIM v. Shaker, C-344/05 ods. 41). Z rozsudku z
  16. júna OHIM v. Shaker, C-344/05 ods. 35 ďalej vyplýva, že založiť posúdenie podobnosti možno oprieť aj iba o jeden dominantný prvok, to však výlučne v situácii, kedy všetky ostatné prvky ochrannej známky budú zanedbateľné. Tak tomu bude v prípade, ak takýto prvok ako taký má potenciál vytvoriť (dominovať) celkový image ochrannej známky, ktorý spotrebitelia vnímajú s výsledkom, že všetky ostatné prvky sú pri celkovom dojme zanedbateľné.
  17. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolateľ zhrnul, že pri vyhodnocovaní podobnosti prihlasovanej ochrannej známky s inou ochrannou známkou je okrem celkového dojmu potrebné vyhodnotiť aj, či určitý ochranný prvok nie je natoľko dominantný, že by mohol znegovať celkový dojem rozdielnosti ochranných známok a odôvodniť tak existenciu podobnosti, ktorá by eventuálne mohla viesť k zamietnutiu registrácie. V danom prípade dominuje v oboch označeniach slovný prvok „FABRIKA“ a nad ním sa nachádzajúci vizuálny prvok v podobe vyobrazenia fabriky s tromi komínmi. Takéto označenie si podľa dovolateľa priemerný spotrebiteľ zapamätá, resp. mu utkvie v pamäti, a tomuto prispôsobí spotrebiteľ svoje správanie.
  18. Dovolateľ považuje slovo „FABRIKA“ za dominantné, a to z hľadiska fonetického a významového, pričom je vysoká pravdepodobnosť, že priemerný spotrebiteľ povie, že „pôjde do FABRIKY“. V rámci odbornej literatúry dovolateľ poukázal na to, že pri kombinovaných ochranných známkach obvykle stačí podobnosť v slovnej časti, pretože môžu byť reprodukované zvukovo. Nakoľko sa slovo „FABRIKA“ zhodne objavuje úmyselne ako prvé v poradí v ochrannej známke žalobcu a aj v označení používanom žalovaným, predstavuje tak výraznú zložku ochrannej známky. Dovolateľ zastáva názor, že slovný prvok vníma spotrebiteľ viac ako obrazový prvok , pretože verejnosť sa obvykle zmieňuje o označení v jeho slovnej podobe. Z uvedeného dôvodu je potom podobnosť označení pravdepodobnejšia v prípadoch, kedy označenia obsahujú podobný alebo totožný slovný prvok a odlišný obrazový prvok.
  19. V súvislosti so sémantickým (významovým) hľadiskom dovolateľ zdôraznil, že zákazník vníma najmä slovo „FABRIKA“, ktoré je pre oblasť gastronómie netypické a aj v bežnej konverzácii je prirodzenejšie uviesť „stretneme sa vo fabrike“ ako použiť celý názor reštauračného zariadenia s príslušnými dodatkami („THE BEER PUB“ alebo „restaurant“), pretože dodatok iba určuje druh služieb, ktoré sú v danom prípade rovnaké.
  20. Pozornosť tak ako v konaní pred všeobecnými súdmi dovolateľ upriamil aj na skutočnosť, že žalovaný je časovo neskorším užívateľom označenia svojej reštaurácie ako žalobca. Dovolateľ má za to, že všetky vyššie uvedené skutočnosti preukazujú existenciu pravdepodobnosti zámeny medzi obomi označeniami na úkor ochrannej známky žalobcu, a to napriek tomu, že na konštatovanie neoprávneného zásahu do práv majiteľa ochrannej známky je postačujúce nebezpečenstvo zámeny bez potreby preukazovania, či k zámene skutočne došlo. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.09.2001, sp. zn. ObdoV/57/1999, vyplýva, že k porušeniu práva majiteľa ochrannej známky stačí potenciálna hrozba zámeny, preto nie je potrebné skúmať úmysel osoby alebo okolnosti, či vedela alebo mohla vedieť, že existujú výrobky chránené v prospech iného majiteľa ochrannej známky. V tejto súvislosti dovolateľ upozornil, že z e-mailovej správy zo dňa 22.01.2016 od zákazníka je zrejmé, že k zámene medzi obomi označeniami aj reálne došlo. Za potrebné považoval dovolateľ uviesť, že z hľadiska výberu zákazníka v súčasnej dobe internetu a sociálnych sietí nerozhoduje, kde sa zákazník momentálne nachádza (v Poprade alebo v Bratislave), k zámene môže dôjsť už na základe používanie informačných technológií.
  21. Dovolateľ opätovne zdôraznil, že slovo „FABRIKA“ s vyobrazením továrne spôsobuje pravdepodobnosť zámeny v podobe možnej mylnej asociácie o potenciálnom prepojení reštaurácie žalobcu a reštaurácie žalovaného. S poukazom na odbornú literatúru dovolateľ uviedol, že z teritoriálneho pohľadu je relevantnou verejnosťou vždy verejnosť na území, pre ktoré je staršia ochranná známka zapísaná. V prípade národnej ochrannej známky je za relevantnú verejnosť považovaná tá, ktorá pôsobí na území daného členského štátu (HORÁČEK, Roman. Práva na označení a jejich vymáhání : zákon o ochranných známkách, zákon o ochraně označení původu a zeměpisných označení, zákon o vymáhání práv z průmyslového vlastnictví: komentář.
  22. vydání. Praha : C.H. Beck, 2015, str. 60).
  23. V závere dovolania dovolateľ zhrnul, že nesprávne právne posúdenie zo strany všeobecných súdov sa uskutočnilo vo forme odklonu od ustálenej judikatúry a odbornej literatúry, keď bola prednosť priznaná druhovým, popisným a nepodstatným odlišnostiam, negovaním princípu preferencie celkového dojmu a dominantných častí označení z pohľadu priemerného spotrebiteľa. Dovolateľ navrhol, aby za daných okolností dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil alebo

rozsudkom súdu prvej inštancie zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

  1. K dovolaniu žalobcu sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril žalovaný, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v napadnutom rozsudku. Žalovaný nesúhlasí s názorom dovolateľa, že otázka zameniteľnosti ochrannej známky je otázkou právnou, a nie skutkovou otázkou. Tento záver žalovaný uviedol s poukazom na návrh žalobcu na vykonanie dôkazu v konaní pred súdom prvej inštancie mailom od spotrebiteľa, ktorý si údajne zamenil reštauráciu v Poprade s „pubom“ v Bratislave. V súvislosti s problematikou geografickej vzdialenosti žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. 4Cob/52/2016 - 86, z ktorého vyplýva „krátkosť obdobia medzi registráciou ochrannej známky navrhovateľa (13.10.2014) a otvorením prevádzky odporcu (16.10.2015) v dôsledku čoho sa ochranná známka navrhovateľa nestala tak známou, aby z jej napodobenia odporca profitoval, nadobudol výhodu v hospodárskej súťaži alebo inak ťažil z podobnosti označení a navrhovateľ v tomto smere svoje tvrdenie ani žiadnym spôsobom neosvedčil. Aj keď účastníci konania podnikajú v rovnakom odvetví - v reštauračných službách, podľa názoru odvolacieho súdu je podstatné to, že ani u jedného z účastníkov konania nejde o podnikateľské aktivity so zameraním na celé územie Slovenskej republiky. Navrhovateľ má otvorenú prevádzku v Bratislave a odporca v Poprade, to znamená, že vzhľadom na vzdialenosť týchto miest, služby navrhovateľa využíva iný okruh klientov, na inom území ako služby odporcu. Aj keď navrhovateľ predložil dôkaz o tom, že došlo k zámene týchto zriadení, možno dôvodne pochybovať o tom, že zákazník, ktorý má záujem o stravovanie, si pomýli reštauráciu v Poprade s reštauráciou v Bratislave alebo naopak. V konaní neholo preukázané, že účastníci konania konajú v hospodárskej súťaži na rovnakom území, vo vzťahu k rovnakej skupine zákazníkov.“ Žalovaný sa s týmto názorom stotožňuje v tom zmysle, že priemerný spotrebiteľ z Popradu nebude cestovať do Bratislavy približne 344 km, alebo naopak spotrebiteľ z Bratislavy nebude cestovať toľko kilometrov do Popradu, aby využil reštauračné služby účastníkov konania. Žalovaný navrhol dovolanie žalobcu zamietnuť.
  2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)], po zistení, že dovolanie podal včas dovolateľ zastúpený v súlade s § 429 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť podľa § 447 písm. f/ C.s.p.
  3. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
  4. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.
  5. Podľa ustanovenia § 419 C.s.p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 C.s.p. (rovnako aj I. ÚS 438/2017).
  6. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 C.s.p., rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C.s.p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C.s.p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 C.s.p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.
  7. Dovolací súd však nie je vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju sám, nakoľko nemôže byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 C.s.p., oprel dovolateľ prípustnosť dovolania (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020).
  8. Podľa § 428 C.s.p., dovolateľ musí v dovolaní popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
  9. Podľa § 432 ods. 1 C.s.p., dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ods. 2).
  10. Dovolací súd ďalej uvádza, že právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej podmienky prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 C.s.p., sa rozumie otázka hmotnoprávna - ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine - ako aj otázka procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení. Zároveň právnu otázku (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) je potrebné koncipovať jednak spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 C.s.p., no zároveň aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej otázke skutočne existuje alebo neexistuje ustálená/rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Tento záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
  11. apríla 2020, sp. zn. III. ÚS 123/2020, podľa ktorého už zo samotného znenia § 421 C.s.p., je možné vyvodiť, že vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum, a to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne alebo ju ešte neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad jej „zovšeobecnenia“.
  12. Pokiaľ v dovolaní vymedzená otázka, ktorú má podľa dovolateľa posudzovať dovolací súd, predstavuje skutkovú otázku, nie je splnená zákonná podmienka prípustnosti dovolania uvedená v ustanovení § 421 ods. 1 C.s.p., a takúto otázku nie je dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí riešiť.
  13. V prípade, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.), je dovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť označením rozhodnutí dovolacieho súdu, od ktorých sa odvolací súd v riešenom spore odklonil. Tento dôvod prípustnosti sa viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
  14. Ak už došlo k judikatórnemu vyriešeniu určitej otázky a k publikovaniu niektorého rozhodnutia alebo stanoviska riešiaceho túto otázku v Zbierke, je potrebné, aby súdy tento judikatórny posun vo svojej rozhodovacej praxi zohľadňovali. Skutočnosť, že súd bez vysvetlenia nerešpektuje niektorý judikát najvyššieho súdu, oslabuje presvedčivosť jeho rozhodnutia. Ide tiež o negatívny dopad na predvídateľnosť súdneho rozhodovania. Súd sa pri prejednávaní a rozhodovaní určitej veci nemusí stotožniť s judikátom najvyššieho súdu vydaným v skutkovo a právne podobnej veci, avšak je nevyhnutné, aby svoj odlišný právny názor argumentačne (kriticky) konfrontoval v odôvodnení rozhodnutia a dostatočne vysvetlil, prečo nebolo možné stotožniť sa s judikátom.
  15. Je potom úlohou dovolacieho súdu, ak sú dôvody prípustnosti z tohto pohľadu dovolateľom uvedené, t. j. predpokladá sa, že dovolateľ „presvedčí“ dovolací súd, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, aby tento odklon, ak bude mať za to, že dovolanie je prípustné, z hľadiska právneho posúdenia vec vyriešil. Dovolateľ preto musí v dovolaní presne uviesť, ktorý konkrétny judikát (rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky) nerešpektoval odvolací súd vo svojom rozhodnutí (Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., 2016, str. 1382).
  16. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C.s.p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 C.s.p.

§ 431ods.

1 C.s.p. a § 432 ods. 1 C.s.p.). 60. Dovolací súd v prvom rade konštatuje, že otázka zameniteľnosti ochrannej známky, ktorá je predmetom konania o zdržanie sa porušovania práv k ochrannej známke, tvorí otázku právnu, hoci je úzko spätá so skutkovým stavom prislúchajúcim k takejto zameniteľnosti, resp. porušovania práv. Preskúmaním dovolania zároveň dovolací súd konštatuje, že dovolateľ v podanom dovolaní právne posúdenie zameniteľnosti ochrannej známky komparuje rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré rozhodnutia však boli vydané v rámci odvolacieho konania (napr. rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.02.2018, sp. zn. 6Sžh/2/2016; rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.01.2012, sp. zn. 5Sžhuv/2/2011, sp. zn. 8Sžh/2/2015 a nasl.). Vyvodzovať odklon konajúceho odvolacieho súdu od iných rozhodnutí odvolacieho súdu, nie je v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.

§ 432ods.

1 C.s.p., prípustné.

  1. Súčasne dovolací súd dodáva, že rozdielne rozhodovanie dovolacieho súdu dovolateľ vzhliadol aj v rozsudkoch Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.02.2016, sp. zn. 23Cdo/4292/2015 a zo dňa 19.04.2012, sp. zn. 23Cdo/3412/2010 a Najvyššieho Správneho súdu ČR zo dňa 17.05.2014, sp. zn. 6As/43/
  2. Vo vzťahu k rozhodnutiam Najvyššieho súdu ČR dovolací súd upozorňuje, že zákon viaže prípustnosť dovolania v ustanovení § 421 ods. 1 C.s.p., výlučne na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, a žiadne takéto odlišné rozhodnutia v podanom dovolaní žalobkyňa neuviedla. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR dňa 10.10.2018 prijalo ako judikát rozhodnutie zo dňa 24.01.2018, sp. zn. 6Cdo/29/2017 (pod č. R71/2018), právna veta ktorého znie: Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV. vydaných ŠEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.“ Pod pojem ustálenej súdnej praxe v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p., teda nemožno zahrnúť rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, na ktoré dovolateľ poukazuje vo svojom dovolaní. Vo vzťahu k uvedenému dovolací súd pre úplnosť dopĺňa, že argumentácia inými rozhodnutiami môže byť relevantná ako podporná argumentácia pri odôvodňovaní dovolania prípustného podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.
  3. S poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020, je za danej situácie potrebné posudzovať prípustnosť podaného dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné v rámci nesprávneho právneho posúdenia v takých prípadoch, kedy rozhodnutie odvolacieho súdu malo závisieť od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
  4. Dovolací súd podrobným preskúmaním dovolania zisťuje, že v ňom absentuje jednoznačné vymedzenie takej právnej otázky, ktorá bola konajúcimi súdmi nižších inštancií nesprávne právne posúdená s tým, že túto nie je možné jednoznačne vyvodiť ani z obsahu podaného dovolania s dopadom na jej zovšeobecnenie (III. ÚS 123/2020).
  5. Dovolateľ v podanom dovolaní opakovane namieta, že pravdepodobnosť zámeny zo strany verejnosti mala byť posudzovaná si zohľadnením rozhodujúcich okolností prejednávanej veci, a to podľa toho, ako relevantná skupina verejnosti vníma posudzovanie označenia alebo ochrannej známky a podobne, pričom je potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti týkajúce sa konkrétnej veci, a to vo vzájomnej previazanosti medzi podobnosťou označení. Týmto dovolateľ usudzuje, že konajúce súdy jednotlivé dodatky „THE BEER PUB“ a „restaurant“, ako aj slovné označenie „FABRIKA“

vyobrazením továrne fabriky v rámci gastronomických služieb, degradovali a nepripisovali im náležité rozlišujúce spôsobilosti. Takto vymedzené a dovolateľom namietnuté nesprávne právne posúdenie nie je možné zovšeobecniť, čím nie je daný predpoklad na vyvodenie prípustnosti dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. 65. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu pre jeho odklon od rozhodnutia dovolacieho súdu dovolateľ dôvodí s poukazom na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. ObdoV/57/1999 v súvislosti s otázkou preukazovania „zlého úmyslu žalovaného porušovania práv k ochrannej známke“, ktoré právne posudzovanie však nebolo pre napadnuté rozhodnutie (ako ani rozhodnutie súdu prvej inštancie) kľúčové, nakoľko sa odvolací súd otázkou „zlého úmyslu žalovaného“ v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dotkol len okrajovo s tým, že odkaz dovolateľa na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 1ObdoV/66/2006 je spätý s „rozlišovacou spôsobilosťou ochrannej známky“, kde však súd nekonštatoval nekalú súťaž, resp. nie je zrejmé čo mal dovolateľ na mysli odkazom na toto rozhodnutie. Z uvedených dôvodov nie je možné vyvodiť prípustnosť dovolania ani v tejto časti (§ 421 ods. 1 C.s.p.

§ 432ods.

1 C.s.p.).

  1. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by sa pri posudzovaní náležitostí dovolania uplatňoval prílišný formalizmus, alebo nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí dovolania, ktoré nemajú oporu v zákone, alebo idú nad rámec zákona. V rozpore s týmito princípmi ale nie je prístup, majúci na zreteli, že ustanovenia Civilného sporového poriadku vyžadujú istú mieru nielen obsahového, ale aj formálneho vyjadrenia dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania. Dovolací súd zastáva názor, podľa ktorého ak nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je (procesnou) povinnosťou strany vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a špecifikovať v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod, keďže pristúpiť k dovolaciemu prieskumu je dovolací súd oprávnený len v prípade zákonom predpokladaného riadneho vymedzenia dovolacích dôvodov.
  2. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalovaného opreté o nesprávne právne posúdenie podľa § 421 C.s.p. bez uvedenia v akej konkrétnej otázke nesprávne právne posúdenie spočívalo (so zdôraznením dôležitosti správneho právneho posúdenia tejto otázky pre posudzovanú vec), nenapĺňa kvalitatívne požiadavky kladené zákonom na dovolanie v časti vymedzenia dovolacích dôvodov, ktorých garanciou splnenia má byť povinné právne zastúpenie dovolateľa.
  3. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ C.s.p., nie je procesne daná, preto jeho dovolanie podľa § 447 písm. f/ C.s.p., odmietol.
  4. O trovách dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 453 ods. 1 C.s.p.,

§ 255ods.

1 C.s.p., s dôrazom na skutočnosť, že žalovaný nepožiadal o náhradu trov dovolacieho konania.

  1. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
  2. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.