1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného G. G. odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súd Dolný Kubín (ďalej tiež „okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") zo 17. decembra 2019, sp. zn. 7T/6/2019 bol obvinený G. G. (ďalej tiež „obvinený" alebo „dovolateľ") uznaný za vinného v bode 1) z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky
1 Trestného zákona, v bode 2) z pokračovacieho prečinu krádeže
1 Trestného zákona v súbehu s pokračovacím prečinom porušovania domovej slobody
1 Trestného zákona, v bode 3) zo zločinu lúpeže
1, ods. 2 písm.
2 Trestného zákona, § 38 ods. 7 Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov, pre výkon ktorého ho
2 písm. b) Trestného zákona, zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
2 písm. d) Trestného zákona uložil okresný súd obvinenému tiež ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou a
1 Trestného poriadku odkázal poškodeného F. O., nar. XX. W. XXXX, trvale bytom N. L., A. č. XXXX/XX s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal obvinený odvolanie, ktoré Krajský súd v Žiline (ďalej tiež „krajský súd" alebo „odvolací súd") uznesením z 12. mája 2020, sp. zn. 1To/27/2020
Proti naposledy označenému rozhodnutiu krajského súdu podal obvinený, prostredníctvom svojho zvoleného obhajcu JUDr. Vladimíra Kašubu, PhD., advokáta so sídlom v Martine, Holubyho 51, dovolanie, a to z dôvodov plynúcich z ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), písm. e) Trestného poriadku. V písomných dôvodoch podaného dovolania vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku obvinený namietal, že v rámci konania o jeho odvolaní na verejnom zasadnutí uskutočnenom
názoru dovolateľa, k porušeniu jeho práva na obhajobu zakotveného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor") a § 34 Trestného poriadku zásadným spôsobom a k ignorovaniu princípu „rovnosti zbraní" poukazujúc pritom aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudského práva (ďalej tiež „ESĽP") vo veciach Komanický proti Slovenskej republike zo
1 písm. e) Trestného poriadku poukazujúc na ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 12 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj § 31 ods. 1 Trestného poriadku zdôraznil svoje právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom namietajúc, že z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka. Pripustil, že ustanovenie § 31 ods. 1 Trestného poriadku je možné uplatniť prostredníctvom námietky zaujatosti
3 Trestného poriadku len v prípade, keď informáciami zakladajúcimi odôvodnenú pochybnosť disponuje strana v konaní ešte pred rozhodnutím osoby, ku ktorej sa dôvody pochybností upínajú. To však
názoru obvineného neznamená, že ustanovenie § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku je možné vykladať takto prísne formálne až formalisticky, pretože výkon súdnej moci musí zniesť aj kontrolu ex post za situácie, že vyjdú najavo skutočnosti, ktoré boli strane v konaní dovtedy neznáme, a ktoré sú tak závažného charakteru, že spochybňujú zachovanie elementárnych princípov spravodlivého procesu v dotknutom konaní. V tejto súvislosti uviedol, že jeho obhajca disponuje zápisnicami o výpovediach sudcu JUDr. P. P. (predsedu senátu v jeho trestnej veci) z prípravného konania vo veci vedenej Národnou kriminálnou agentúrou pod ČVS: PPZ-179/NKA-ST2-2019 z
názoru dovolateľa vylúčený, pričom v rovnakom svetle si obvinený vysvetlil aj jeho slová v odvolacom konaní, že „oni sú už dostatočne skúsení na to, aby vedeli, komu majú veriť.".
názoru obvineného, človek, ktorý v čase rozhodovania čelil takýmto vážnym podozreniam, ktoré vyvrcholili jeho väzobným trestným stíhaním, nemohol byť garantom nezávislého a nestranného rozhodovania a podaniu námietky zaujatosti zo strany dovolateľa zabránil len nedostatok vedomosti v rozhodnom čase na jeho strane. Na základe vyššie uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v zmysle § 382a Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí
1 Trestného poriadku, vyslovil porušenie zákona v neprospech obvineného a súčasne zrušil uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/27/2020 z 12. mája 2020 a tomuto súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor konštatujúc, že rozhodnutia súdov nižšieho stupňa (tak okresného, ako aj krajského) sú,
jeho názoru, zákonné, založené na dôkazoch vykonaných zákonným spôsobom a ich postupom nebola porušená žiadna zásada Trestného konania. Súdy nižších stupňov sa,
názoru prokurátora, vysporiadali so všetkými skutkovými tvrdeniami, vrátane vierohodnosti výpovede poškodeného D. D., pričom dovolanie neobsahuje žiadne nové skutočnosti ako tie, ktoré už obvinený uviedol počas konania na súde prvého stupňa. Prokurátor ďalej uviedol, že obvinený mal v konaní pred súdom dvoch obhajcov, ktorí mohli kedykoľvek nahliadnuť do spisu, hlavné pojednávanie, ako aj verejné zasadnutie sa konali za prítomnosti obhajcu obvineného, preto práva obvineného na obhajobu neboli,
názoru prokurátora, v celom konaní porušené zásadným spôsobom, a to ani nedoručením vyjadrenia prokurátora k odvolaniu jeho obhajcom, pričom takýmto postupom nebolo zasiahnuté do kontradiktórnosti konania a nebola ani prokuratúre poskytnutá žiadna neprimeraná výhoda oproti obvinenému. V podanom vyjadrení prokurátor ďalej konštatoval, že senát, ktorý rozhodoval o odvolaní obvineného bol zložený zo zákonných sudcov, pričom z dovolania obvineného nevyplýva žiadna taká skutočnosť, ktorá by odôvodňovala postup
V prejednávanej trestnej veci neexistuje,
názoru prokurátora dôvod, pre ktorý by bolo možné hovoriť o pochybnosti o nezaujatosti dotknutého sudcu, pričom takýto dôvod neuviedol ani samotný obvinený, keďže v podanom dovolaní poukazoval len na neurčité tvrdenia a špekulácie. Na základe uvedeného prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí postupom
c) Trestného poriadku bez preskúmania veci dovolanie odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Podaním z 18. marca 2021 obvinený doplnil svoje dovolanie prílohou v podobe prepisu časti zvukového záznamu z trestnej veci vedenej okrem iných aj proti predsedovi senátu odvolacieho súdu v prejednávanej trestnej veci, ktorý
názoru obvineného podporuje podozrenia o manipulovaných rozhodnutiach, ktoré môžu viesť k ignorovaniu zásady „v pochybnostiach v prospech obvineného" v iných veciach. K doplneniu dovolania sa vyjadril prokurátor, ktorý vyjadril názor, že z listiny predloženej obvineným nevyplýva, že by v prejednávanej trestnej veci došlo k porušeniu zásady „in dubio pro reo" s tým, že predmetná listina v kontexte trestnej veci obvineného nič nepreukazuje, je neúplná, nakoľko chýba strana a mená sú začiernené, taktiež nie je zrejmé z akého zdroja pochádza a ani kto vyhotovil jej kópiu. Záver obvineného považoval prokurátor za špekuláciu, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Zdôraznil, že predloženému dokumentu nemožno v konaní o dovolaní priznať akúkoľvek výpovednú hodnotu. K tomuto vyjadreniu prokurátora sa podaním doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
1 písm.
1 písm.
4 Trestného poriadku si obvinený alebo oprávnená osoba môžu zvoliť v tej istej veci aj viacerých obhajcov.
7 Trestného poriadku ak si obvinený zvolil viacerých obhajcov v tej istej veci, povinnosti a práva
tohto zákona patria každému z nich. Pri úkonoch
tohto zákona stačí prítomnosť len jedného z nich, ak zákon neustanovuje inak.
10 Trestného poriadku sa obhajca obvineného vždy zúčastní verejného zasadnutia, na ktorom sa koná o odvolaní, ako aj verejného zasadnutia, na ktoré dal podnet svojím návrhom obvinený. Z citovaných ustanovení je teda zrejmé, že pokiaľ si obvinený v prebiehajúcom trestnom konaní zvolil viacerých obhajcov, pri úkonoch
tohto zákona, akým je aj verejné zasadnutie konané o odvolaní obvineného (v tom čase obžalovaného), postačí prítomnosť jedného z nich, keďže zákon (Trestný poriadok) v tejto súvislosti inak neustanovuje. Verejného zasadnutia o odvolaní obvineného vykonávaného odvolacím súdom (12. mája 2020) sa okrem obvineného zúčastnil aj jeho zvolený obhajca JUDr. Martin Zuberec, čím bolo právo obvineného na obhajobu v podobe práva nechať sa pri úkonoch súdu zastúpiť kvalifikovaným obhajcom v plnom rozsahu naplnené. S ohľadom na vyššie citované ustanovenia skutočnosť, že druhý zvolený obhajca JUDr. Vladimír Kašuba, PhD. sa pre kolíziu s iným pojednávaním nemohol dotknutého verejného zasadnutia zúčastniť, nepredstavuje dôvod pre odročenie nariadeného verejného zasadnutia a ani porušenie práva obvineného na obhajobu, pričom súhlas obvineného na konanie dotknutého verejného zasadnutia v neprítomnosti jedného z dvoch zvolených obhajcov, z ktorých druhý sa verejného zasadnutia zúčastnil, nebol potrebný, alebo inak povedané, jeho nesúhlas za takejto situácie by nebol prekážkou konania verejného zasadnutia a ani dôvodom pre jeho odročenie. Napokon uvedenej skutočnosti si na verejnom zasadnutí neprítomný obhajca (JUDr. Vladimír Kašuba, PhD.) bol vedomý, keďže vo svojom podaní, ktorým ospravedlnil svoju neúčasť na dotknutom verejnom zasadnutí sám konštatoval, že vzhľadnom na to, že obvinený ma dvoch zvolených obhajcov, kolízia termínov jedného z nich nie je relevantným dôvodom na to, aby sa verejné zasadnutie neuskutočnilo. Preto skutočnosť, že obvinený by nebol za ním vymienených okolností s konaním verejného zasadnutia o jeho odvolaní v neprítomnosti jedného z dvoch zvolených obhajcov súhlasil, nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu a nenapĺňa dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku, pretože takýto jeho súhlas na konanie verejného zasadnutia nebol potrebný. Dovolateľovi je však potrebné prisvedčiť, že ani jemu a ani jeho zvoleným obhajcom (ako je to zrejmé z predloženého spisu) nebolo doručené vyjadrenie prokurátora k odvolaniu obvineného z 24. februára 2020, čím došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu a porušeniu princípu „rovnosti zbraní" ako súčasti práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru, pričom právo na doručenie písomnosti protistrany s možnosťou vyjadrenia sa k nej nemôže byť nahradené právom obvineného a jeho obhajcov nahliadnuť do spisu.
4, veta prvá, Trestného poriadku však dôvody
odseku 1 písm.
4 Trestného poriadku s Ústavou Slovenskej republiky rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2016 z 15. júna 2016). Na tomto mieste neobstojí námietka obvineného, že aj keď si bol na verejnom zasadnutí vedomý informácie o nedoručení vyjadrenia k jeho odvolaniu, túto vetu nedokázal zaradiť do kontextu verejného zasadnutia o jeho odvolaní, keďže išlo o informáciu jednoduchú (existuje vyjadrenie prokurátora k jeho odvolaniu), neobsahujúcu žiadne ďalšie komplikované informácie, ktorú nebolo potrebné zasadiť do žiadneho náročného, komplikovaného kontextu, ale len konfrontovať ju so skutočnosťou, že spomínané vyjadrenie mu nebolo doručené. A aj keby snáď obvinený, vzhľadom na to, že nejde o právne vzdelanú osobu, ale osobu neskúsenú v konaní pred súdom, mohol význam tejto informácie nedoceniť, bol kvalifikovane zastúpený zvoleným obhajcom, u ktorého neexistuje žiaden ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý na nedoručenie vyjadrenia k odvolaniu obvineného nezareagoval, nenamietal ho, ak túto skutočnosť z hľadiska zachovania práv obvineného považoval za významnú. Týmito skutočnosťami preto obvinený dovolací dôvod plynúci z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zjavne nenaplnil.
1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Úspešné uplatnenie vyššie uvedeného dovolacieho dôvodu predpokladá, že v prejednávanej veci konala alebo rozhodovala vylúčená osoba, ktorá je zároveň z procesného hľadiska nositeľom postavenia orgánu činného v trestnom konaní (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku), sudcu alebo prísediaceho, a o vylúčení ktorej nebolo rozhodnuté.
1 Trestného poriadku, z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Pomerom úradnej osoby k prejednávanej veci je najmä vzťah prezentovaný záujmom úradnej osoby na výsledku prejednávanej veci, napr. z dôvodu, že v takejto veci vystupuje ako poškodený alebo poškodeným je jej blízky príbuzný, alebo vzťah založený na situácii, že úradná osoba bola svedkom prejednávanej veci a podobne. Pomerom k osobe, ktorej sa úkon týka alebo jej zástupcovi, môže byť napríklad vzťah príbuzenský, úzko priateľský alebo prípadne naopak nepriateľský, opierajúci sa však o konkrétne skutočnosti, z ktorých by bolo možné takýto pomer vyvodiť. Vždy však ide o okolnosti, ktoré bránia byť sudcovi vo veci, či už subjektívne alebo objektívne nestranným. Okolnosti, ktoré bránia sudcovi objektívne byť nestranným, nastávajú nezávislé od jeho vôle, vyvolávajú však oprávnené pochybnosti o jeho nestrannosti, so zreteľom napr. na štatút, či funkcie, ktoré vo veci vykonával a aj keby sudca subjektívne bol nestranným, nemôže vo veci pre ich existenciu konať v zmysle teórie zdania,
ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa taký aj objektívne javiť stranám v konaní. Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je preukázaný opak a spravidla sa posudzuje
správania sudcu. S ohľadom na existenciu Ústavou Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 1 zákona číslo 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) garantovanú zásadu zákonného sudcu, však musí ísť o taký výnimočný dôvod, ktorý spôsobuje, že v konkrétnej trestnej veci bude lepšie zabezpečené uplatnenie základných zásad trestného konania prostredníctvom iného sudcu. Teda sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Ako to už bolo vyššie naznačené, pri riešení otázky nestrannosti sudcu je nutné zohľadniť aspekty tak subjektívneho, ako aj objektívneho charakteru (primerane rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Piersack proti Belgicku), pritom pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak, pričom na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti sa vyžaduje dôkaz o skutočnej zaujatosti (primerane rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Hauschildt proti Dánsku). Objektívna nestrannosť sa neposudzuje
subjektívneho stanoviska sudcu, ale
objektívnych symptómov v zmysle už spomínanej tzv. teórie zdania nezaujatosti,
ktorej spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná, nestačí teda, že sudca je objektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (primerane rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudská práva Delcourt proti Belgicku), pričom vždy je treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti (primerane rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudská práva Pullar proti Spojenému kráľovstvu) s tým, že relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych, dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť však nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo i len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. V tejto súvislosti je potrebné brať na zreteľ skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti, preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu a znamenala by dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci, môže aj pri zohľadnení už spomínanej tzv. teórie zdania nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že vzťah sudcu k danej veci, k stranám v konaní alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne (primerane rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 332/2008). Obvinený videl naplnenie vyššie uvedeného dovolacieho dôvodu [§ 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku] v podstate v tom, že predseda senátu odvolacieho súdu v prejednávanej veci sudca JUDr. D. D. bol už v čase rozhodovania o jeho odvolaní dôvodne podozrivý z páchania trestnej činnosti spočívajúcej v zásade v tom, že v niektorých trestných veciach za úplatok ukladal miernejšie tresty, v dôsledku čoho potom v iných trestných veciach v snahe odvrátiť toto podozrenie („mierne" rozhodovanie za úplatok) postupoval neprimerané prísne, a to aj za cenu nerešpektovania zásady „v pochybnostiach v prospech obvineného", čo
názoru dovolateľa bol aj prípad jeho (prejednávanej) veci. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, ako aj citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že obvinený v podanom dovolaní neoznačil žiaden relevantný dôvod predpokladaný § 31 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý by opodstatňoval vylúčenie sudcu JUDr. D. D. z vykonávania úkonov trestného konania v prejednávanej veci. Z obsahu spisu, ale ani tvrdení obvineného neplynie, že by sa podozrenia z prijímania úplatku dotknutým sudcom týkali prejednávanej veci. A nič okrem špekulácií obvineného nenasvedčuje tomu, že by dotknutý sudca v prejednávanej veci porušil zásadu „v pochybnostiach v prospech obvineného" za účelom vyvrátenia podozrenia z neprimeranej miernosti v iných trestných veciach. Navyše v prejednávanej veci senát odvolacieho súdu nesprísňoval trest uložený súdom prvého stupňa, ale „len" ním uložený trest zamietnutím odvolania obvineného potvrdil. Argumentácia obvineného, že predsedom senátu v jeho trestnej veci bola trestne stíhaná a v súčasnosti už odsúdená osoba je vzhľadom na znenie ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného poriadku pre neexistenciu vecnej súvislosti neopodstatnená, nenapĺňajúca dôvod dovolania
1 písm. e) Trestného poriadku. Ak sa však obvinený domnieva, že jeho odsúdením došlo k spáchaniu trestného činu, môže z dôvodov plynúcich z ustanovenia § 394 ods. 5 Trestného poriadku podať návrh na povolenie obnovy konania ako mimoriadny opravný prostriedok, slúžiaci práve na tento účel. Argumentácia obvineného spočívajúca v poukaze na závery znalca MUDr. D. I., ktorými mali byť spochybnené tvrdenia svedka - poškodeného s tým, že žiaden iný dôkaz,
názoru dovolateľa, tvrdenia poškodeného nepotvrdil, svojím obsahom nenapĺňa dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, ale ani žiaden iný, pretože ide o skutkové námietky týkajúce sa hodnotenia dôkazov, ktoré sú z dovolacieho prieskumu, s ohľadom na znenie § 371 ods. 1 písm. i), časť vety za bodkočiarkou, Trestného poriadku (správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť), vylúčené. Obvinený svojimi námietkami preto zjavne dovolací dôvod
1 písm. e) Trestného poriadku nenaplnil. Vzhľadom na to, že obvinený G. G. skutočnosťami, ktoré uviedol vo svojom dovolaní, zjavne nenaplnil dovolacie dôvody
1 písm. c), písm. e) Trestného poriadku Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí jeho dovolanie
c) Trestného poriadku odmietol. Na základe vyššie uvedených dôvodov preto senát najvyššieho súdu jednomyseľne rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.