Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/62/2020 Identifikačné číslo spisu: 4310212403 Dátum vydania rozhodnutia: 08.12.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Miroslava Janečková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK

§ 151md ods.

1 písm. b/ Obč. zák, keďže neexistuje žiadny subjekt, na ktorý by táto pohľadávka prešla. Tak ako súdu prvej inštancie, ako aj odvolaciemu súdu vytýkal, že ich rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Upriamil pozornosť na to, že sa najvyšší súd už právnou otázkou zániku právnickej osoby ako obligačného dlžníka bez právneho nástupcu s vplyvom na záložné právo zaoberal (rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/5/2008), keď vyslovil názor, že záložné právo nezaniká ak dlh zodpovedajúci zabezpečenej pohľadávke nemôže byť uspokojený právnickou osobou ako dlžníkom preto, že zanikol bez právneho nástupcu. Ďalej uviedol, že zmysle zabezpečenej pohľadávky spočíva v tom, že veriteľ, ktorý nemôže byť uspokojený dlžníkom z dôvodov spočívajúcich v osobe dlžníka (vrátane toho, že dlžník, ktorý je právnickou osobou zanikol bez právneho nástupcu) má právo na uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu záložného práva (vo veci sp. zn. 2Cdo/5/2008 viaznúceho na nehnuteľnostiach). Uviedol, že doposiaľ však súdnou praxou nebola riešená otázka zániku záložcu - záložného dlžníka ako právnickej osoby bez právneho nástupcu (nie je totožný s osobou obligačného dlžníka), so zánikom ktorého dochádza aj k zániku predmetu (pohľadávky) záložného práva a vplyv týchto okolností na záložné právo. Nesprávny výklad súdu prvého stupňa označil za odporujúci zneniu, resp. zmyslu vykladaného normatívneho textu ustanovenia § 151md ods. 1 písm. b/ Obč. zák., podľa ktorého záložné právo zaniká zánikom všetkých vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt (patria sem aj pohľadávky), na ktoré sa záložné právo vzťahuje. Zdôraznil, že ide o tri zložky, ktoré patria k podniku podľa § 5 Obchodného zákonníka. Za logické dovolateľ považoval, že zánik záložcu (záložného dlžníka) bez právneho nástupcu a jeho výmaz z obchodného registra vyvoláva aj zánik všetkých vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt (patria sem aj pohľadávky), na ktoré sa záložné právo vzťahuje, čo má logicky za následok aj zánik záložného práva zo zákona. Zdôraznil, že podnik v zmysle definície podniku v § 5 Obch. zák. predstavuje súbor troch zložiek podnikania, a to hmotných zložiek podnikania, nehmotných zložiek podnikania a osobných zložiek podnikania, pritom nehmotnými zložkami podnikania sú práva a iné majetkové hodnoty. Patrí sem najmä obchodné meno, obchodné tajomstvo, ochranné známky, know-how, dobrá povesť podniku (goodwill, Firmenwert), klientela, sieť obchodných vzťahov, trhovo oceniteľná povesť, predajnosť výrobkov, ale aj pohľadávky, cenné papiere, obchodný podiel a ďalšie. Inak povedané, zánikom podniku - ERBY, s.r.o. (právnickej osoby) ako záložcu (záložného dlžníka) výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu pre nemajetnosť (neexistencia hmotných zložiek podnikania) došlo aj k zániku predmetu záložného práva - založenej pohľadávky ako inej majetkovej hodnoty (nehmotná zložka podnikania), na ktorú sa záložné právo vzťahuje, čo mal za následok zánik záložného práva zo zákona podľa § 151md ods. 1 písm. b/ Obč. zák. Konštatoval, že z logiky veci teda vyplýva, kde niet záložcu a kde neexistuje ani záloh, potom nemôže existovať ani záložné právo. Tiež neexistuje žiaden subjekt, na ktorého by táto založená pohľadávka prešla, keďže spoločnosť ERBA zanikla bez právneho nástupcu. Teda nie sú žiadne osoby, ktoré by vstúpili do práv a povinností spoločnosti ERBA, s.r.o., prípadne prevzali práva a záväzky, o ktoré v konaní ide. Takýto stav potom spôsobuje priamo zo zákona aj zánik záložného práva podľa § 151md ods. 1 písm. b/ Obč. zák. Len vznikom právneho nástupníctva by mohol pohľadávku účinne uplatniť záložný veriteľ (žalobca), čo ale nie je tento prípad. Právny vzťah označený ako akcesorický (záložné právo) pristupuje k hlavnému vzťahu (ITIMEX ako obligačný dlžník F. ako veriteľ hlavného úverového vzťahu) a na vzťah hlavný je existenčne viazaný. Poukázal na tú skutočnosť, že uspokojenie záväzku z majetku obligačného dlžníka (ITIMEX, a.s.), t. j. pohľadávky spoločnosti F., z hlavného právneho vzťahu (úverovej zmluvy) nie je možné vymáhať súdnou cestou (nie je vynútiteľná súdom), pretože predmetná pohľadávka sa stala naturálnou obligáciou v dôsledku jej neprihlásenia do reštrukturalizačného konania dlžníka - spoločnosti ITIMEX, a.s. Konštatoval, že zánik právnickej osoby ako dlžníka (obligačného dlžníka) bez právneho nástupcu (rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/5/2008) nespôsobuje zánik akcesorického vzťahu, t. j. záložné právo naďalej trvá, a preto citovaný rozsudok ani nie je možné aplikovať na tento prípad. Zánik záložcu (záložného dlžníka ERBA, s.r.o.) bez právneho nástupcu pre nemajetnosť, má za následok aj zánik jeho pohľadávky (založenej pohľadávky - predmet zálohu) ako inej majetkovej hodnoty, keďže neexistuje žiaden subjekt, na ktorý by táto pohľadávka prešla, preto došlo aj k zániku záložného práva (akcesorického vzťahu) zo zákona podľa § 151md ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka. Zánikom akcesorického vzťahu zanikajú aj účinky subsidiarity ako právneho nástroja záložného práva. Záložný veriteľ teda nemá čo účinne uplatniť, keďže zánikom záložcu bez právneho nástupcu došlo nepochybne aj k zániku jeho pohľadávky (založenej pohľadávky) ako inej majetkovej hodnoty. Podobne dovolateľ vo veci sp. zn. 16Cb/3/2012 Okresného súdu Levice, ktorého rozsudok z 21.februára 2014 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Nitre z

1. decembra 2014 č. k. 15Cob/112/2014-640 označil výklad aplikovaného ustanovenia § 151md ods. 1 písm.b/ Obč. zák. za neudržateľný až arbitrárny, pritom obidva súdy uvedenými rozhodnutiami riešili zásadnú právnu otázku zániku záložného práva zo zákona z dôvodu zániku záložného dlžníka bez právneho nástupcu. Konštatoval, že je pravdou, že žalobca (F. preukázal žalovanému (ITIMEX, a.s.) vznik záložného práva v súlade s ust. § 151mb ods. 2 Obč. zák., avšak dňom zániku záložného dlžníka (záložcu) - spoločnosti ERBA, s.r.o. bez právneho nástupcu, jej výmazom z obchodného registra dňa
2. septembra 2012 došlo aj k zániku založenej pohľadávky ako predmetu záložného práva, na ktoré sa záložné právo vzťahuje, a teda aj k zániku záložného práva zo zákona podľa § 151 md ods. 1 písm. b/ Obč. zák. 25 Dovolateľ nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu vo veci sp. zn. 16Cb/3/2012 Okresného súdu Levice a sp. zn. 15Cob/112/2014 Krajského súdu v Nitre, že podstatu sporu vyriešil v tejto konkrétnej veci nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
3. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 604/
4. Konštatoval, že sa ústavný súd vôbec nezoberal otázkou vplyvu zániku právnickej osoby bez právneho nástupcu, či už ako obligačného dlžníka, alebo záložného dlžníka - záložcu na záložné právo, ale len vyslovil, že veritelia, ktorí neprihlásili svoje pohľadávky v reštrukturalizácii, tieto môžu vymáhať i naďalej z majetku tretích osôb, a to voči ručiteľom dlžníka a spoludlžníkom (Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do
5. decembra 2011, ust. § 155 ods. 1, 2 v spojení s § 155 ods. 4). Vyslovil názor, že pohľadávku však nie je možné vymáhať od dlžníka (žalovaného) po tom, čo došlo k zániku záložného práva (akcesorického vzťahu), pretože v postavení poddlžníka žalovaný vystupoval len do okamihu zániku záložného práva zo zákona (
6. septembra 2012). Za neaplikovateľný na tento prípad označil rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo/1891/2005, pretože záložné právo voči poddlžníkovi prestalo byť účinné dňom zániku záložného práva zo zákona zánikom záložného dlžníka bez právneho nástupcu, jeho výmazom z obchodného registra dňa
7. septembra
8. Za nepravdivé označil tvrdenie odvolacieho súdu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 27Cb/240/2010 sa nerieši otázka, ktorá by mohla mať význam na rozhodnutie predmetnej veci, resp., že by súd nebol oprávnený si predmetnú otázku vyriešiť sám v rámci prejudiciálnej otázky. 26 Záverom uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (aj keď rozsudok doposiaľ nie je právoplatný) sa preukázalo, že za škodu, ktorá vznikla v rámci investičných obchodov zodpovedá banka, a teda týmto tzv. prevádzkovým úverom banka sama sebe „sanuje“ (znižuje) škodu, ktorú spôsobila a za ktorú nesie aj plnú zodpovednosť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal za to, že sú tu dôvody osobitného zreteľa a preto navrhol, aby dovolací súd podľa § 444 ods. 1 CSP samostatným rozhodnutím odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku. 27 Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu namietal, že podanie zo dňa
9. júla 2020 nespĺňa náležitosti upravené v § 127 ods. 1 CSP, keďže žalovaný, resp. jeho advokát dovolanie nepodpísal. Podpis advokáta sa totiž nachádza iba na titulnej strane, v záhlaví dovolania, pri označení strán a ich zástupcov. Umiestnenie podpisu na listine vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, že pisateľ sa s obsahom podania stotožňuje a že podanie je prejavom jeho vôle. Žalobca vyslovil názor, že advokát žalovaného svojim podpisom potvrdil nanajvýš to, že žalovaný je v dovolacom konaní zastúpený kvalifikovanou osobou (§ 429 ods. 1 prvá veta CSP). Ďalej uviedol, že ustanovenie § 127 ods. 1 CSP expressis verbis neupravuje miesto podpisu na podaní, avšak z poradia jednotlivých náležitostí (ich abecedného zoradenia) a samotného významu slova „podpis“ je zrejmé, že ho nemožno umiestniť kdekoľvek v texte, ale iba pod textom podania (dovolania). Text napísaný pod (za podpisom) nereprezentuje relevantný prejav vôle osoby, ktorá sa podpísala. V súvislosti s významom umiestnenia podpisu na listene poukázal na článok autora I. Fekete „Podpis na súkromných listinách“, Justičná revue č. 2/2008, s. 213, ďalej aj na viaceré komentáre k Občianskemu zákonníku. Uzavrel, že vzhľadom na absenciu podpisu pod textom dovolania ide o vadné podanie. Zdôraznil, že advokát, ako profesionál musí mať nepochybne vedomosť o tom, čo je obsahom, náležitosťou dovolania. Konštatoval, že za daných okolností nemožno takéto pochybenie tolerovať a vnímať preferovanie princípu, že podpis kryje iba text listiny, ktorý sa nachádza nad ním, ako bezúčelovú formalitu. Z tohto dôvodu navrhol dovolanie, ako nemajúce náležitosti podľa § 447 písm. d/ CSP odmietnuť. Ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný namieta, že odvolací súd pochybil, keď neprerušil konanie do právoplatného skončenia konania o náhradu škody, tak domnelé procesné pochybenie súdu neodôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Ďalej žalobca poukázal na právny poriadok Slovenskej republiky, z ktorého nevyplýva záver, že zánikom právnickej osoby bez právneho nástupcu zanikajú automaticky aj jej práva a záväzky. Pokiaľ zanikla právnická osoba bez právneho nástupcu je zrejmé, že tu nie je nikto, na koho by prešlo jej právo (komu treba plniť). Poukázal na ustanovenie § 579 ods. 2 Obč. zák., z ktorého však možno odvodiť, že právo zaniká, iba ak plnenie bolo obmedzené, výlučne na osobu veriteľa. Ak bol však vznik záložného práva k pohľadávke poddlžníkovi oznámený alebo preukázaný, tak ako v prejednávanej veci, poddlžník (žalovaný) je v súlade s § 151mb ods. 3 Obč. zák. povinný plniť svoj splatný peňažný záväzok záložnému veriteľovi (žalobcovi). Žalobca je jedinou osobou oprávnenou na prijatie plnenia od žalovaného. Uzavrel, že za daných okolností nemožno uvažovať o zániku pohľadávky tvoriacej predmet záložného práva. Záložné právo k pohľadávke zostáva zachované aj v prípade zániku žáložcu bez právneho nástupcu. Poukázal pritom na viaceré rozhodnutia a to rozsudok NS SR zo dňa
10. októbra 2007 sp. zn. 1Obo/14/2006, zo dňa
11. februára 2009 sp. zn. 2Cdo/5/2008, uznesenie z
12. marca 2012 sp. zn. 5Obo/6/2012 a uznesenie NS ČR z
13. augusta 2009 sp. zn. 29Cdo/5499/
14. Konštatoval ďalej, že všetky normátívne predpoklady na vznik povinnosti žalovaného (ako poddlžníka) plniť svoj splatný peňažný záväzok voči záložcovi výlučne žalobcovi, ako záložnému veriteľovi boli splnené (§ 151mb ods. 3 Obč. zák.). Žalobca sa stal jedinou osobou oprávnenou na prijatie tohto plnenia. Zánik záložcu bez právneho nástupcu nie je sám osebe skutočnosťou spôsobujúcou zánik záložného práva (§ 151md ods. 1 Obč. zák.) ako správne konštatovali oba súdy nižších inštancií. Vyslovil názor, že okolnosti týkajúce sa záložcu nemajú vplyv na právne pomery žalovaného a s ohľadom na účel a charakter inštitútu záložného práva k pohľadávkam nemôžu mať za následok ani zánik jeho „autonómnej“ zákonnej povinnosti voči žalobcovi. Žalovaný nezanikol a nič mu aktuálne nebráni v tom, aby plnil žalobcovi. Uviedol, že akceptovaním názoru žalovaného o zániku záložného práva by bol žalobca neprípustným spôsobom ukrátený na svojich právach. Poukázal na to, že ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre už mnohokrát preukázal, že všeobecným súdom netoleruje formalistický postup, ktorým za použitia svojvoľnej alebo akokoľvek sofistikovanej argumentácie odôvodňujú zrejmú nespravodlivosť. Poukázal na to, že v konaní vedenom Okresným súdom Levice o zaplatenie tretej časti priznaného uspokojenia, v konaní s totožnými stranami a úplne identickými skutkovými a právnymi okolnosťami, bolo rozsudkom z
15. februára 2014 č. k. 16Cb/3/2012-572 v celom rozsahu vyhovené, rozsudok ktorý bol Krajským súdom v Nitre rozsudkom z
16. decembra 2014 č. k. 15Cob/112/2014-640 potvrdený, pričom rozhodnutie Krajského súdu v Nitre nebolo napadnuté mimoriadnym opravným prostriedkom. Návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 444 ods. 1 CSP označil za nedôvodný a navrhol pre prípad, že by sa najvyšší súd nestotožnil s jeho argumentáciou o absencii náležitosti dovolania podľa § 428 CSP, aby rozsudkom v zmysle § 448 CSP dovolanie ako nedôvodné zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 28 V ďalšom vyjadrení žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa
17. augusta 2020 označil žalovaný vyjadrenie žalobcu za zmätočné a zavádzajúce v snahe odvrátiť pozornosť od merita veci. 29 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané včas, na to oprávnenou osobou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpenou v súlade so zákonom (429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario) pred samotným vecným prejednaním dovolania najskôr skúmal, či dovolanie je procesne prípustné. 30 Podľa ust. § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 31 Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný. 32 Podľa § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 33 Podľa § 432 ods. 2 CSP dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 34 Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP. 35 Podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 36 Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu (nie skutkovú), na vyriešení ktorej spočívalo napadnuté rozhodnutie. Právna otázka musí byť označená v dovolaní spôsobom jasným, určitým a zrozumiteľným. Podľa tvrdenia dovolateľa, nebola doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená otázka, či zánik záložcu - záložného dlžníka ako právnickej osoby bez právneho nástupcu, ktorý nie je totožný s osobou obligačného dlžníka mal za následok zánik pohľadávky ako

§ 151md ods.

1 písm. b/ Obč. zák., keďže neexistuje žiadny subjekt, na ktorý by táto pohľadávka prešla. 37 Úlohou dovolacieho súdu bolo preto potrebné posúdiť, či ide o otázku, ktorú dovolací súd doposiaľ ešte neriešil. Dovolací súd v tomto smere uvádza, že „ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax, vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (viď uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/29/2017 z

1. januára 2018, publikované pod č. 71 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/
2. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky nie sú známe žiadne rozhodnutia alebo stanoviská NS SR ako súdu dovolacieho, ktoré by dovolateľom vymedzenú právnu otázku v minulosti vyriešili. Dovolací súd preto konštatuje, že ohľadom žalovaným namietanej právnej otázky, majúcej kľúčový význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu, nedošlo k vytvoreniu a ustáleniu jeho rozhodovacej praxe. Ani žalobca nenamietal, že by právna otázka, konkretizovaná žalovaným, bola už v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. So zreteľom na riadne nastolenie právnej otázky spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1 písm. b/ CSP a v situácii, na ktorú sa vzťahuje toto ustanovenie, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovaného je v danom prípade procesne prípustné. 38 Následne preto dovolací súd skúmal, či je podané dovolanie dôvodné, t. j. či je ním skutočne napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením sa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, ku ktorej dochádza vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Z obsahu dovolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume 112.936,68 eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania v rozsahu ako vyplýva z výroku rozhodnutia. Rozhodujúcou otázkou v preskúmavanej právnej veci je posúdenie, či zánik záložcu - záložného dlžníka (ERBA, s.r.o.) ako právnickej osoby bez právneho nástupcu, ktorý nie je totožný s osobou obligačného dlžníka (ITIMEX, a.s.) má za následok zánik pohľadávky ako

§ 151md ods.

1 písm. b/ Obč. zák., keďže neexistuje žiadny subjekt, na ktorý by táto pohľadávka prešla. Podľa názoru dovolacieho súdu z právneho poriadku Slovenskej republiky nevyplýva záver, že zánikom právnickej osoby bez právneho nástupcu zanikajú automaticky jej práva a záväzky. Z kogentného ustanovenia § 151md ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré obsahuje taxatívny výpočet dôvodov zániku záložného práva, nevyplýva, že zánik záložcu bez právneho nástupcu je sám osebe skutočnosťou spôsobujúcou zánik záložného práva. Dovolací súd sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že zánik záložcu a jeho výmaz z obchodného registra nie je spôsobilý privodiť ani zánik pohľadávky, tvoriacej predmet záložného práva samotného, ktoré bolo už riadne a včas uplatnené. Záložné právo je právom subsidiárnym a akcesorickým. Subsidiarita záložného práva vyjadruje, že ide o podporný zdroj uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa, ktorý sa uplatní vtedy, ak pohľadávka nebola dlžníkom dobrovoľne splnená a ani nezanikla iným spôsobom. Jeho akcesorická povaha znamená, že vzniká iba za predpokladu, že platne vznikla pohľadávka, na zabezpečenie ktorej má služiť a že dochádza k jej zániku ak zanikla zabezpečená pohľadávka. Princíp akcesority sa týka zabezpečenej pohľadávky a nie osoby dlžníka. Na podporu správnosti tohto záveru v súvislosti so zánikom práv a záväzkov pri zániku právnickej osoby bez právnych nástupcov dovolací súd poukazuje aj na dôvodovú správu k novele Obchodného zákonníka zákonom č. 390/2019 Z. z. a to konkrétne § 75k, ktorý upravuje dodatočnú likvidáciu majetku spoločnosti, ktorá napríklad prešla konkurzom, likvidáciou, či bola vymazaná bez akéhokoľvek procesu majetkového vysporiadania. Z dôvodovej správy vyplýva, že celý inštitút dodatočnej likvidácie majetku vychádza z toho, že zánikom spoločnosti (v danom prípade spoločnosti ERBA, s.r.o.) automaticky nezaniká „spiace“ majetkové oprávnenie spoločnosti k majetkovým hodnotám (vlastnícke právo či iné absolútne práva, postavenie oprávneného z pohľadávky), teda v danom prípade postavenie spoločnosti ERBA, s.r.o. z pohľadávky, ktorú mala voči žalovanému a ku ktorej bolo zriadené záložné právo v prospech žalobcu a ktorá teda tvorí predmet záložného práva a preto zákonodarca konštatoval, že nie je potrebné osobitne upraviť osud týchto pozícií - majetkových hodnôt zaniknutej spoločnosti. 39 Ak bol vznik záložného práva k pohľadávke poddlžníkovi oznámený alebo preukázaný, tak ako v prejednávanej veci, poddlžník (žalovaný) je v súlade s § 151mb ods. 3 Obč. zák. povinný plniť svoj splatný peňažný záväzok záložnému veriteľovi (žalobcovi), teda aj po zániku záložcu ERBA, s.r.o. bez právneho nástupcu existuje ďalší subjekt práva, ktorý je oprávnený požadovať plnenie od žalovaného a ten je povinný toto plnenie poskytnúť. 40 Z uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd právnu otázku, na ktorej založil svoje rozhodnutie, posúdil správne a preto dovolanie žalovaného podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietol a žalobcovi, ktorý bol v dovolacom konaní úspešný, priznal nárok na náhradu jeho trov podľa § 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a 262 ods. 1 a 2 CSP. 41 Keďže žalovaný vyvodil prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená) žalovaným namietané procesné pochybenie a to, že odvolací súd neprerušil konanie do právoplatného skončenia konania o náhradu škody, dovolací súd, súhlasne so žalobcom, nepovažoval za odôvodňujúce prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. 42 Keďže dovolací súd dovolanie žalovaného podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietol, za neopodstatnený považoval aj návrh žalovaného na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 444 ods. 1 CSP, pričom dovolací súd nie je povinný o ňom rozhodnúť osobitným výrokom (k uvedenému porovnaj uznesenie NS SR z 31. marca 2016 sp. zn. 3Cdo/616/2015). 43 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.