c) Trestného poriadku dovolanie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky odmieta. Odôvodnenie Dovolaním napadnutým uznesením Krajský súd v Košiciach (ďalej tiež “krajský súd“)
Trestného poriadku zamietol odvolanie prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej tiež „okresný súd“) z 8. februára 2017, sp. zn. 5T/167/2013, podané proti výroku o vine vo vzťahu ku všetkým obvineným. Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa oslobodil obvinených Ing. N. O., Ing. Š. C. a Ing. B. Č. spod obžaloby prokurátora nasledovným spôsobom:
c) Trestného poriadku oslobodil obvinených Ing. N. O. a Ing. Š. C. spod obžaloby zo skutku v bode 1/, kvalifikovaného ako trestný čin skrátenia dane
1, ods. 3 písm. a), ods. 5 Trestného zákona (v znení účinnom do 31. augusta 1999) spáchaný formou spolupáchateľstva
2 Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť ako štatutárni zástupcovia spoločnosti C. C. a. s., a to Ing. N. O. ako generálny riaditeľ a Ing. Š. C. ako obchodný riaditeľ s (už teraz nebohým) Ing. T. I. tým, že v období od
b) Trestného poriadku oslobodil obžalovaných Ing. N. O. a Ing. Š. C. zo skutku v bode 2A/ obžaloby, kvalifikovaného ako trestný čin podvodu
1, ods. 4 Trestného zákona (v znení účinnom do 27. januára 1999) spáchaný formou spolupáchateľstva
2 Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť ako štatutárni zástupcovia obchodnej spoločnosti C. C. a. s. tým, že
b) Trestného poriadku oslobodil obvinených Ing. Š. C. a Ing. B. Č. zo skutku v bode 2B/ obžaloby, kvalifikovaného ako trestný čin podvodu
1, ods. 4 Trestného zákona (účinného do 27. januára 1999) spáchaný formou spolupáchateľstva
2 Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť ako štatutárni zástupcovia obchodnej spoločnosti C. C. a. s. tým, že
b) Trestného poriadku oslobodil obžalovaných Ing. N. O. a Ing. B. Č. zo skutku v bode 2C/ obžaloby, kvalifikovaného ako trestný čin podvodu
1, ods. 4 Trestného zákona (účinného do 27. januára 1999) spáchaný formou spolupáchateľstva
2 Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť ako štatutárni zástupcovia obchodnej spoločnosti C. C. a. s. tým, že
c) Trestného poriadku oslobodil obžalovaných Ing. N. O., Ing. Š. C. a Ing. B. Č. zo skutku v bode 3/ obžaloby, kvalifikovaného ako trestný čin sprenevery
1, ods. 5 Trestného zákona (účinného do 30. novembra 2000) spáchaný formou spolupáchateľstva
2 Trestného zákona, ktorého sa mali dopustiť ako štatutárni zástupcovia obchodnej spoločnosti C. C. a. s. tým, že najmenej v období roka 1998 najneskôr do momentu odstavenia plamennej pece do
3 Trestného poriadku odkázal poškodených: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Slovenskú sporiteľňu a. s., Majetkový holding a. s. a J. A. G. O. a. s. s ich nárokmi na náhradu škody na civilný proces. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) napadol uznesenie krajského súdu z 5. septembra 2018, sp. zn. 4To/105/2018, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo, dovolaním podaným z dôvodu
3 Trestného poriadku, a to na základe podnetu generálneho prokurátora Slovenskej republiky, deklarujúc porušenie zákona v ustanoveniach § 148 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 5 Trestného zákona (účinného do
ministra spravodlivosti preukazujú aj zistenia spoločnosti SGS či súdnych znalcov doc. Ing. L. L.Č., CSc. a prof. RNDr. M. M., DrSc. Na podklade uvedeného minister spravodlivosti vyslovil názor, že bolo nepochybne dokázané, že do súkromného colného skladu v areáli spoločnosti C. C. a. s. bolo v spornom období navezených viacero druhov zahraničných medených koncentrátov, pričom ich celková hmotnosť predstavovala 24.037,988 ton. V sklade sa teda nachádzala akási zmes koncentrátov, ktorých obsah medi bol rôzny a pohyboval sa v rozmedzí cca 18 % - 62 %. Z colného skladu pritom bolo presne uvedené množstvo materiálu aj vyvezené, resp. predané zahraničnej spoločnosti E., O., ktorá predmetný materiál ďalej predávala do Číny. Z analýz vykonaných samotným kupujúcim, prostredníctvom nezávislej spoločnosti A., však vyplýva, že priemerná koncentrácia obsahu medi v tomto materiáli bola v rozmedzí len 17 % - 18 %. Na základe informácií z colných vyhlásení, ktoré deklarujú koncentráciu medi naskladneného zahraničného medeného koncentrátu, je potom zrejmé, že nie je možné konštatovať, že došlo k predaju zahraničného materiálu, ktorý bol v minulosti navezený do colného skladu. Zároveň platí, že ani pri premiešaní materiálu z rôznych zahraničných krajín, by pri preukázanom obsahu medi v zahraničnom materiáli nemohlo dôjsť k takému zníženiu obsahu medi, aké bolo zistené analýzou vykonanou spoločnosťou SGS. V predávanom materiáli bol okrem toho prítomný aj antimón, ktorý vzniká najmä pri spotrebovaní medeného koncentrátu v plamennej peci a je obsahom menej kvalitných výpalkov. Sumarizujúc, v danom prípade nedošlo
dovolateľa k predaju uskladneného zahraničného medeného koncentrátu, ale tuzemských výpalkov. Tým bolo porušené povolenie udelené spoločnosti C. C. a. s. na prevádzkovanie súkromného colného skladu, na základe ktorého bolo možné v colnom sklade uskladňovať iba zahraničný tovar. V tomto ohľade možno
ministra spravodlivosti poukázať na výpovede viacerých pracovníkov colného skladu (svedkov M. W., Š. M., B. E. a PhDr. O. O.), ale aj samotných obvinených, ktorí deklarovali porušenie colných predpisov v oblasti neoprávnenej manipulácie s tovarom v colnom sklade
tvrdení aj svedkov Ing. M. U. a pracovníkov colného úradu bol tento koncentrát zmiešaný so slovenským koncentrátom a bol uložený v areáli elektrární pod portálom, kde bol uložený aj rudniansky koncentrát - výpalky. Aj znalec prof. RNDr. M. M., DrSc. v tejto súvislosti poznamenal, že nedostatočné zabezpečenie colného skladu mohlo viesť k voľnému manipulovaniu s uskladneným materiálom. Uvedeným konaním došlo
ministra spravodlivosti k zámene zahraničného medeného koncentrátu za výpalky dovezené zo Závodu Slovenského národného povstania v Žiari nad Hronom (t. j. za tuzemský medený koncentrát) a zahraničný koncentrát mohol byť spotrebovaný pri výrobe, resp. inak využitý, čím boli porušené príslušné ustanovenia Colného zákona, keďže spoločnosť C. C. a. s. sa tým vyhla zaplateniu colného dlhu, ktorého zaplatenie podmieňuje použitie zahraničného tovaru v režime colného uskladnenia. Hodnota zahraničných medených koncentrátov bola
obratovej súpisky colného skladu deklarovaná na sumu 386.000.000,- Sk, avšak na základe znaleckého dokazovania bola pri predaji materiálu so spoločnosťou E. dohodnutá kúpna cena na 42 dolárov za suchú metrickú tonu, čo predstavovalo sumu cca 42.000.000,- Sk. Na podklade uvedeného je
ministra spravodlivosti zrejmé, že samotná cena dodaného tovaru nezodpovedá kvalite deklarovaného zahraničného koncentrátu, ktorý mal byť
obratových súpisiek uskladnený v colnom sklade, a teda muselo ísť o predaj menej kvalitného tovaru. Za logické pritom nemožno považovať tvrdenie obvinených, že táto cena je iná z dôvodu, že všetky poplatky a náklady pri prevoze tovaru znášal kupujúci, nakoľko nie je možné, aby samotnú hodnotu materiálu niekoľkonásobne prevyšovala hodnota poplatkov a nákladov za jeho prepravu. Pokiaľ ide o konštatovanie súdu, že ak by aj bolo preukázané spáchanie skutku, nebolo možné toto konanie stotožniť s obvinenými, minister spravodlivosti poukázal na funkčnú schému akciovej spoločnosti C. C., z ktorej vyplýva, že jej generálnym riaditeľom bol vtedy Ing. N. O., že Ing. Š. C. pôsobil ako jej obchodný riaditeľ a že obaja zastávali aj funkciu štatutárneho orgánu v tejto spoločnosti. Je preto nepochybné, že na základe svojich funkcií riadne a spoľahlivo ovládali chod celého podniku a z dôvodu ich funkcií mali aj oprávnenie vydávať príkazy podriadeným zamestnancom. Z výpovedí svedkov - zamestnancov spoločnosti C. C. a. s. (Ing. O. B., Ing. M. U., B. M. a ďalších) pritom
dovolateľa vyplynulo, že príkazy na prevoz, resp. na vybratie materiálu z colného skladu bol daný „zhora“. Svedok B. M. potvrdil, že príkazy na nakládku výpalkov realizoval na príkaz Ing. N. O. a Ing. Š. C., ktorí boli prítomní pri nakládke tovaru. Svedok Ing. M. U. taktiež svedkovi Ing. O. B. pri príkaze vyberať tovar z colného skladu oznámil, že je to príkaz zhora. Minister spravodlivosti k tomu dodal, že v rámci funkčnej schémy je jasné, že príkaz musel dôjsť od jeho nadriadeného, a to nebohého obvineného T. I., resp. od iných osôb vo vedúcej sfére spoločnosti. Na podklade týchto dôkazov sa
názoru dovolateľa núka jediný možný záver, a to, že predmetné neoprávnené nakladanie s medeným koncentrátom v režime colného uskladnenia bolo realizované na základe pokynu štatutárnych zástupcov spoločnosti - obvinených Ing. N. O. ako generálneho riaditeľa a Ing. Š.E. C. ako jej obchodného riaditeľa. Minister spravodlivosti ďalej označil za mylné aj tvrdenie súdu, že týmto konaním nemohla byť spôsobená škoda a obvinení by tým nedosiahli žiaden prospech, nakoľko zaplatený colný dlh by bol v podstate vrátený spoločnosti vo forme vratky dane z pridanej hodnoty. K tomu, aby bola nejakému podnikateľskému subjektu vrátená daň z pridanej hodnoty, teda celá jej výška ako uviedol súd, by totiž museli byť splnené zákonné podmienky na vyplatenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty. Nárok na takýto postup by mal podnik iba vtedy, ak rozdiel medzi daňou na vstupe a na výstupe by za konkrétne zdaňovacie obdobie predstavoval takú výšku (t. j. daň na výstupe prevyšuje daň na vstupe), ktorá by zodpovedala výške zaplateného colného dlhu, čo je stav celkom nereálny, keďže sa tu nezohľadňujú aj iné obchody podniku v súvislosti s medeným koncentrátom, nie iba jeho uskladnenie v colnom sklade. Hoci colný úrad náhradu škody nežiadal z dôvodu, že nebolo preukázané manipulovanie s tovarom v colnom sklade a samotný spätný vývoz zahraničného materiálu z colného skladu do zahraničia nepodlieha colným poplatkom, minister spravodlivosti upriamil pozornosť na vyjadrenie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, že v prípade zistení o zámene zahraničného tovaru za slovenský tovar v množstve minimálne preukázanom vo výške 18.626,268 ton (zodpovedajúcom hmotnosti tuzemských výpalkov), došlo k odňatiu tovaru spod colného dohľadu, a tým aj k vzniku colného dlhu zodpovedajúceho 23 % dane z pridanej hodnoty vo výške 67.803.355,85 Sk (2.250.659,09 eura). V súvislosti so skutkom v bode 3/ obžaloby minister spravodlivosti uviedol, že z vykonaného dokazovania je zjavné, že tovar vydávaný za zahraničný medený koncentrát v skutočnosti predstavoval medené výpalky, s obsahom medi v sušine od 15 % - 22 %, pochádzajúce zo Slovenskej republiky, ktoré spoločnosť C. C. a. s. získala na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej so J. A. G. O., sídliacim v Ž. G. I., ktorú za spoločnosť C. C. a. s. podpísali obvinení Ing. N. O. a Ing. Š. C.. Z inventarizácie vykonanej 30. septembra 1998 bol na skládke v Krompachoch zistený stav materiálu - výpalkov z Rudnian o hmotnosti 21.617,418 ton, aj keď z inventúrneho súpisu vyplýva, že evidované množstvo na sklade bolo 28.149,368 ton, čiže rozdiel o 6.531,95 ton materiálu. O rok neskôr, z inventarizácie vykonanej 30. septembra 1999, bolo následne zistené, že na sklade výpražkov sa predmetný materiál už nenachádza, hoci tam malo byť uskladnených 18.626,268 ton materiálu v hodnote 12.609.983,436 Sk. Tento výsledok je zrejmý aj zo zápisu zo zasadnutia ústrednej inventarizačnej komisie J. A. G. O. z 8. januára 2002, v ktorom sa uvádza, že manko v podobe 18.626,268 ton tetraedritového koncentrátu (CuSb výpražkov) bolo spôsobené neoprávneným predajom majetku spoločnosťou C. C. a. s. O chýbajúcom materiáli v uvedenom množstve, vlastnícky patriacemu J. A. G. O., vypovedala aj svedkyňa JUDr. Ľ. O., zástupkyňa poškodeného závodu. V liste z 30. septembra 1999 tento závod okrem iného poukázal na okolnosť, že
ich názoru sa výpražky v sklade nenachádzali preto, lebo boli zamenené za medený koncentrát v colnom sklade. Minister spravodlivosti v tomto kontexte uviedol, že nakoľko spáchanie skutku v bode 1/ obžaloby bolo spoľahlivo preukázané a nakoľko skutok v bode 3/ obžaloby s predmetnou vecou úzko súvisí, možno konštatovať, že k tejto zámene logicky došlo. Obvinení ako štatutárni zástupcovia spoločnosti C. C. a. s. teda dali príkaz nielen na spotrebovanie medeného koncentrátu nachádzajúceho sa v colnom sklade, ale navyše, aby zahladili svoje protiprávne konanie, vydali príkaz na navezenie medených výpalkov do colného skladu s úmyslom, aby tento bol považovaný za spotrebovaný koncentrát. Z výpovedí svedkov v bode 1/ bolo preukázané, že výpalky boli vozené z areálu elektrární, kde sa práve nachádzali aj výpalky dovážané z Rudnian na základe kúpnej zmluvy so J.Á. A. G. O.. Tento tovar však nepatril do vlastníctva spoločnosti C. C. a. s. Nadobudnutiu vlastníckeho práva k danému materiálu spoločnosti bránila podmienka ustanovená v bode 12) kúpnej zmluvy a platobné podmienky dohodnuté dodatkom č. 4 ku kúpnej zmluve. Na túto okolnosť opakovane upozorňovala aj poškodená spoločnosť - J. A. G. O., a to už pri vyhlásení konkurzu na úpadcu C. C.. Následne boli tieto výpalky predané do Francúzska ako medený koncentrát, kde však bolo viacerými analýzami zistené, že nejde o medený koncentrát, ale o CuSb výpalky, a to na základe obsahu medi a škodlivých prvkov. Trestnoprávna podstata skutku v bode 3/ obžaloby
ministra spravodlivosti spočíva v porušení výhrady vlastníckeho práva, nakoľko obvinení neoprávnene disponovali s tovarom, ktorý sa síce nachádzal v areáli menovanej spoločnosti, avšak z dôvodu neuhradenia kúpnej ceny k nemu táto spoločnosť v zmysle kúpnej zmluvy nenadobudla vlastnícke právo. Aj keď predaj sporného materiálu realizoval správca konkurznej podstaty úpadcu, JUDr. B. A., tento s ohľadom na tamojšie okolnosti nemal možnosť zistiť, že v uvedenom prípade predáva majetok inej firmy, resp. že ide o medené výpaly a nie medený koncentrát, ktorý sa
dokladov mal nachádzať v colnom sklade; to znamená, že nemohol mať vedomosť, že v areáli firmy sa nachádza tovar patriaci J. A.I. G. O., nakoľko išlo o rozsiahly podnik, v areáli ktorého sa okrem iného nachádzalo množstvo tovaru a iného hnuteľného majetku. Bolo povinnosťou práve bývalých štatutárov spoločnosti upozorniť správcu na fakt, že v areáli sa nachádza tovar vlastnícky nepatriaci do majetku úpadcu. Obvinení
ministra spravodlivosti ani nemali záujem túto skutočnosť správcovi oznámiť, nakoľko svojim konaním - navezením výpalkov do colného skladu, sa snažili zakryť svoje iné protiprávne konanie, a to spotrebovanie medeného koncentrátu bez zaplatenia colného dlhu. Dovolateľ zastáva názor, že uvedený stav zapríčinili priamo štatutári úpadcu, a to aj preto, lebo boli pri predaji materiálu prítomní a boli aj od správcu splnomocnení na jeho predaj. Tohto činu sa obvinení dopustili za pomoci Ing. B. Č. ako finančného riaditeľa spoločnosti, ktorý musel byť o danom stave, t. j. o tom, že úpadca nie je vlastníkom dotknutého materiálu, uzrozumený. Za takéhoto stavu je
ministra spravodlivosti neodôvodnené konštatovanie súdov, že Závod slovenského národného povstania mal vlastne pohľadávku voči spoločnosti Z. ako nástupníckej spoločnosti, pričom aj zmluvou o postúpení pohľadávky malo dôjsť k akceptácii tohto „dlhu“ oboma subjektmi. Pokiaľ ide o žalobu podanú J. A. G. O. na súde, tak túto
jej zástupcov vzali späť, lebo v danej veci bol zmätok a mysleli si, že uznaním pohľadávky spoločnosťou Z. bude ich nárok uhradený, čo sa však nestalo a poškodenej spoločnosti doposiaľ nebola uhradená ich pohľadávka, keďže aj voči spoločnosti Z. bolo začaté konkurzné konanie. Ani poukázanie súdu na zamietnutie žaloby poškodenej spoločnosti na Krajskom súde v Košiciach nemožno považovať za správne, pretože toto bolo následne zrušené najvyšším súdom; toto rozhodnutie by
dovolateľa bolo účelné zabezpečiť. Minister spravodlivosti považuje za nesporné, že súd posudzoval otázku zodpovednosti za skutok v civilnoprávnej rovine, nakoľko sa zameral len na stanovenie toho, kto má zodpovednosť za pohľadávku v prospech Závodu slovenského národného povstania. Trestnoprávnu zodpovednosť však nemožno
neho posudzovať len s ohľadom na to, komu patrí právo a komu povinnosť z pohľadávky, ale je potrebné posudzovať, kto zapríčinil stav, resp. je zodpovedný za stav, ktorý viedol k vzniku daného protiprávneho konania. Trestnoprávnu zodpovednosť z tohto skutku
ministra spravodlivosti možno prisudzovať práve obvineným, ktorí aj napriek tomu, že mali vedomosť o tom, že spoločnosť nie je vlastníkom materiálu nachádzajúceho sa v areáli tamojšej elektrárne - konkrétne výpalkov CuSb, vydali príkaz na ich neoprávnenú manipuláciu v úmysle zakryť svoje iné protiprávne konanie. Poznamenal tiež, že ak súd prihliadal na prevod danej pohľadávky zo spoločnosti C. C. na spoločnosť Z. a za podstatu daného trestného činu považoval neoprávnenú manipuláciu s určitou pohľadávkou, ktorú mala pôvodne spoločnosť C. C. voči J. A. G. O., takýto skutok by spravidla bolo potrebné kvalifikovať ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku
Trestného zákona, pretože táto skutková podstata je širšia a chráni celý cudzí majetok a nielen cudzie veci. K skutku uvedenému v bode 2/ obžaloby minister spravodlivosti uviedol, že možno súhlasiť so súdom v tom, že pri zmluvách o zriadení záložného práva v prospech Všeobecnej úverovej banky pod č. 4/A/1997, 4B/1997, 4/C/1997, 5/A/1997 a dodatkoch, všetky z
dovolateľa preukazuje, že Slovenská sporiteľňa svoje pohľadávky voči spoločnosti C. C. a. s. zabezpečila budúcimi pohľadávkami spoločnosti s jej odberateľmi tak, ako tomu bolo v prípade zmluvy č. 23/98 z 5. augusta 1998 uzatvorenej s Priemyselnou bankou. V spise sa pritom nachádzajú aj ďalšie zmluvy o úvere, o zriadení záložného práva a podobne, ktoré
dovolateľa preukazujú, že predmet zálohu, ktorý figuroval v zmluvách uzatvorených medzi spoločnosťou C. C. a. s. a Priemyselnou bankou, bol už v čase uzatvárania týchto zmlúv založený aj v prospech pohľadávok iných finančných inštitúcií. Ide napríklad o: - zmluvu č. 3162 a jej dodatky so Všeobecnou úverovou bankou, kde bol založený hnuteľný majetok - Cu koncentráty a Cu anódy, - zmluvu č. 336/96 a jej dodatky so Všeobecnou úverovou bankou, kde bol založený hnuteľný majetok - investície, - zmluvu č. 371/97 a jej dodatky so Všeobecnou úverovou bankou, kde bol založený hnuteľný majetok - pohľadávky, - zmluvu č. 41/98 (správne má byť 410/98; pozn. najvyššieho súdu) a jej dodatky so Všeobecnou úverovou bankou, kde bol založený hnuteľný majetok a pohľadávky, - zmluvu č. 1/1998 so Všeobecnou úverovou bankou, kde boli založené pohľadávky, - zmluvu č. 8069/HM so Všeobecnou úverovou bankou, kde boli založené investície a - zmluvu č. 14/98/PP s Poštovou bankou, kde boli založené hnuteľné veci (Cu katódy a anódy), pohľadávky v zmysle zmlúv č. 8/D/98/PP a 5/C/98/PP a ďalšie. Zo zmlúv uzatvorených so Všeobecnou úverovou bankou pod č. 1/1998 a 2/1998 o založení pohľadávok je
ministra spravodlivosti zrejmé, že veľkú časť pohľadávok, resp. budúcich pohľadávok na základe uzatvorených kúpnych zmlúv s viacerými odberateľmi, mala spoločnosť C. C. a. s. v roku 1998 už založenú v prospech Všeobecnej úverovej banky a preto uspokojenie pohľadávok Priemyselnej banky v zmysle zmluvy č. 3/98, vo vzťahu k zmluve pod č. 59/98, bolo ohrozené, resp. v prípade realizácie tohto práva Priemyselnej banky nereálne. Spoločnosť C. C. a. s. teda mala
dovolateľa v danom období uzavretých viacero zmlúv s rôznymi finančnými inštitúciami, v ktorých ručila svojím hnuteľným majetkom (najmä Cu koncentrátmi a Cu anódami) ako aj budúcimi pohľadávkami, a tieto napriek uvedenej okolnosti založila aj v prospech Priemyselnej banky. Minister spravodlivosti v tejto súvislosti poukázal na zistenia znalca Ing. Ľ. W., z ktorých vyplynulo, že C. C. a. s. v roku 1998 vykazovali taký vysoký objem záväzkov, že vlastné imanie vykazovalo záporné hodnoty, čo znamená, že spoločnosť bola v predĺžení. Úverová zadlženosť tejto spoločnosti v roku 1994 bola ešte v prijateľných hodnotách, avšak v roku 1997 už bola na hodnote 282 % a v rokoch 1998 a 1999 ju už nebolo možné vyhodnotiť, nakoľko vlastné imanie spoločnosti bolo v záporných hodnotách. Na základe jeho zistení z úverových zmlúv boli predmety záložného práva u viacerých bánk rovnaké, čo znamená, že Slovenská sporiteľňa akoby mala založené všetky zásoby, Všeobecná úverová banka asi 50 % zásob a Priemyselná banka asi 15 % tých istých zásob. Dovolateľ v tomto smere zdôraznil, že znalec konštatoval značnú preúverovanosť spoločnosti, ktorá už v čase uzatvárania sporných úverových zmlúv bola v záporných číslach. Poukázal aj na zrejmé založenie rovnakých komodít v prospech viacerých bánk ako záruky za poskytnuté úvery. Predmetom zálohu pritom
všetkého, poukazujúc aj na výpoveď svedkyne Ing. Z. V., boli zásoby - materiál na výrobu, resp. výrobky a polotovary vo všeobecnej rovine. Nebolo teda podstatné, či v danom prípade došlo k spotrebe založeného materiálu, ak sa v sklade nachádzal ďalší obdobný materiál, alebo došlo k jeho doplneniu, nakoľko dôležité bolo množstvo daného materiálu na sklade. S odkazom na znalcove prepočty uvedené v predchádzajúcom odseku dovolateľ vyslovil názor, že by mohla nastať situácia, kedy by si svoje záložné právo mohla uplatniť jedna z finančných inštitúcií, pričom by bolo spotrebované väčšie množstvo surovín na sklade a pre následné zabezpečenie inej finančnej inštitúcie by toto množstvo v prípade uplatnenia si záložného práva na uspokojenie pohľadávky nepostačovalo. Na tomto mieste minister spravodlivosti poukázal na výpovede svedkov - Ing. B. M. - prezidenta Priemyselnej banky, a Ing. Z. V. - zamestnankyne tejto banky, ktorí v podstate zhodne potvrdili, že spoločnosť C. C. a. s. bola dôveryhodný klient a na základe podkladov, ktoré im spoločnosť poskytla, nebola badateľná žiadna preúverovanosť ani skutočnosť, že predmet záložného práva bol založený aj v prospech iných bánk. Podotkli, že v tom čase neexistoval úverový register, a preto nebolo možné skontrolovať konkrétne úvery klienta v inej banke. Obvinení teda ako štatutárni zástupcovia spoločnosti C. C. a.s. uviedli
dovolateľa Priemyselnú banku do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úverov tým, že banku dostatočne neinformovali o viacerých poskytnutých úveroch z iných finančných inštitúcií a zároveň zatajili skutočnosť, že predmet záložného práva v prospech Priemyselnej banky bol založený aj v prospech iných bankových inštitúcií. Išlo pritom o podstatné okolnosti, ktoré banka nemohla zistiť z vlastnej iniciatívy, nakoľko v danej dobe neexistoval žiaden úverový register a zároveň, ak by tieto okolnosti zistili, banka by ani v prípade tak „veľkého“ klienta, akým bola uvedená spoločnosť, nerobila výnimky a dané úvery by im poskytnuté neboli.
ministra spravodlivosti zároveň platí, že samotní obvinení v čase žiadosti o daný úver s ohľadom na veľký počet úverov ako aj vo vzťahu ku kríze, do ktorej sa spoločnosť dostala, určite vedeli, že pravdepodobne nebudú schopní tieto úvery uhradiť minimálne v plnej výške. Na margo tvrdenia súdu, že banka mala možnosť zistiť preúverovanosť zo štvrťročných výkazov, no napriek tomu po poskytnutí úveru v októbri 1997 (v dovolaní neprávne uvedený rok 1999; pozn. najvyššieho súdu) poskytla spoločnosti aj ďalšie úvery v júli a auguste roku 1998, minister spravodlivosti uviedol, že z dokazovania nevyplynulo, že takýto výkaz bol banke v období od októbra 1997 do júla 1998 poskytnutý. Z výpovedí zamestnancov banky vyplynulo len to, že títo boli niekoľkokrát na osobnej kontrole u klienta, avšak nemali možnosť nahliadnuť do účtovnej evidencie, a teda len fyzicky skontrolovali investovanie poskytnutých prostriedkov a stav predmetov záložného práva. Je preto otázne či Priemyselná banka, resp. jej zamestnanci, mali možnosť vyššie uvádzané okolnosti zistiť. Za nevysvetliteľný v tomto smere považuje minister spravodlivosti zámer Všeobecnej úverovej banky uplatniť si svoje záložné právo voči spoločnosti, ktorá bola ich dlhodobým klientom a ktorej poskytovali množstvo úverov. Za zvláštne treba
neho považovať aj vytvorenie firmy Z. s podporou práve Všeobecnej úverovej banky, ako nástupníckej spoločnosti C. C. a. s., ktorá prevzala majetok spoločnosti ako aj jej pohľadávky na základe uplatneného záložného práva. Týmto počinom nezostávala C. C. a. s. iná možnosť ako vyhlásiť konkurz a skončiť výrobu. Zvláštne je
dovolateľa i to, že spoločnosť Z. vstúpila do konkurzu len po približne troch mesiacoch od vyhlásenia konkurzu na spoločnosť C. C. a. s. Dovolateľ preto konštatuje, že dve firmy v konkurze, v podstate s jedným majetkom, vyhovovali práve obvineným, nakoľko to zapríčinilo zmätok v otázke vlastníckeho práva k majetku oboch spoločností a v dôsledku toho mohli obvinení dokonať, resp. zastierať svoje protiprávne konanie. V podstate z týchto dôvodov minister spravodlivosti navrhol, aby dovolací súd
1 Trestného poriadku vyslovil, že uznesením krajského súdu z
2 Trestného poriadku zrušil napadnuté rozhodnutia ako aj ďalšie rozhodnutia na ne obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad a zároveň
1 Trestného poriadku okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol. Obvinení Ing. N. O., Ing. Š. C. a Ing. B. Č. svoje negatívne stanovisko k dovolaniu vyjadrili prostredníctvom spoločného obhajcu. Uviedli, že toto dovolanie absolútne nekorešponduje s výsledkami dokazovania, pričom minister spravodlivosti v ňom odkazuje najmä na vyjadrenia svedkov z prípravného konania, opomínajúc ich výpovede z hlavného pojednávania. Pokiaľ ide o svedecké výpovede týkajúce sa dôkazov o údajnej preúverovanosti, účelovo
nich zamlčuje svedectvá o údajoch a listinách, ktoré o stave úverov spoločnosti C. C. a. s. boli Priemyselnej banke poskytnuté vždy so žiadosťou o úver a potom pravidelne vo štvrťročných štatistických výkazoch. Dovolateľovi vytkli, že napriek jeho tvrdeniu, že k trestnej činnosti malo dôjsť na príkaz zhora, tento nevedel označiť konkrétnu osobu. Zdôraznili, že pokyny na vsádzku domácich koncentrátov aj z colného skladu do pece dával tiež svedok Ing. O. B., pričom informácie o materiáli uskladnenom v colnom sklade mal Ing. M. U. a zároveň nikto z obvinených Ing. O. B. nedal pokyn, aby spracoval vsádzku z colného skladu. Naposledy menovaný svedok sám vysvetlil, že pod pojmom „zhora“ nemyslel žiadnu konkrétnu osobu, podotýkajúc, že nadriadený mu bol Ing. M. U.. Minister spravodlivosti v dovolaní poukázal na výpoveď svedka B. M. s dôrazom na jeho tvrdenie, že mu bolo podozrivé a mal pocit, že sa koná niečo nekalé, že konali pod nátlakom zo strany vedenia, a to konkrétne obvinených Ing. N. O. a Ing. Š. C.. K tomu obvinení uviedli, že menovaný svedok sám vypovedal, že medené koncentráty sa prevážali a nakladali na príkaz Ing. M. W. - jeho priameho nadriadeného, pričom on sám nevedel rozoznať, či sa prevážajú výpalky alebo koncentráty. Svedok taktiež na otázku, či mal obvinený Ing. N. O. vykonávať nejakú nekalú činnosť, keď im kázal nakladať, odpovedal, že nevie.
obvinených bolo dokázané, že medené koncentráty sa prevážali a nakladali na základe zmluvy medzi správcom konkurznej podstaty C. C. a. s., JUDr. B. A., ktorý si prepravu a nakládku objednal, a správkyňou konkurznej podstaty Z. a. s. - JUDr. V. K.. Obvinených Ing. N. O. a Ing. Š. C. poveril JUDr. B. A., ako svojich zamestnancov, dohliadaním nakládky, aby nevznikli náklady - penále za nedodržanie zmluvného termínu nakládky so Železnicami Slovenskej republiky. Dovolateľ s odkazom na posudok znalca prof. RNDr. M. M., DrSc. tvrdí, že v danom prípade nedošlo k predaju zahraničného medeného koncentrátu, ale výpalkov. Tu však obvinení upozornili, že menovaný znalec je z odboru chémie a nie hutníctva, pričom predtým nikdy nerobil posudok na medené koncentráty.
názoru znalca navyše, ak raz bola porušená norma (z nehomogénnej skládky materiálu), nedá sa zodpovedne povedať, či to pôvodne bola ruda alebo výpalky; koncentráty nazýva rudou. Žiaden zo svedkov pritom
obvinených nepotvrdil názor dovolateľa, že neoprávnené nakladanie s medenými koncentrátmi v režime colného uskladnenia bolo realizované na pokyn obvinených Ing. N. O. a Ing. Š. C.. Opodstatneným je
nich i tvrdenie, že prípadný colný dlh, ktorý bol súčasťou dane z pridanej hodnoty na vstupe, by spoločnosť dostala späť vo forme nadmerného odpočtu, nakoľko väčšina výrobkov spoločnosti (v priemere 55 %) bola určená na vývoz pre zákazníkov v zahraničí. Náklady na materiál, energiu a služby predstavovali 75 % z tržieb. Tržby z vývozu boli oslobodené od dane z pridanej hodnoty, a preto si spoločnosť každomesačne uplatňovala nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty; vyčíslené prostriedky spoločnosť dostávala zo štátneho rozpočtu. Pokiaľ minister spravodlivosti poukázal na dodatok č. 4 ku kúpnej zmluve so J. A. G. O. z
účtovných údajov dostala do predĺženia, jej štatutári podali návrh na konkurz spoločnosti. Obvinení uviedli, že banky starostlivo hodnotili každú ich žiadosť o úver, a teda posudzovali výšku úverov v ostatných bankách, výšku majetku, pohľadávok, kontrakty, z ktorých vznikali budúce pohľadávky, pričom ak spoločnosť presiahla hranicu zadlženosti a nesplnila množstvo iných ukazovateľov stanovených internými predpismi banky, úver im neposkytli. Prezident Priemyselnej banky - svedok Ing. B. M. k preúverovaniu uviedol, že banka mohla zistiť z overených štatistických výkazov objem poskytnutých úverov a že si nemyslí, že by niekto z obvinených pri podpise zmluvy konal tak, že by to súviselo s nepravdivými informáciami pre poskytnutie úveru. Založiť
obvinených bolo možné len konkrétne zásoby, a teda nie zásoby vo všeobecnej forme. Zásoby, ktorými spoločnosť ručila Slovenskej sporiteľni, ale aj iným bankám, boli v neustálom pohybe. Pri podpísaní záložných zmlúv mali C. C. a. s. vždy majetok poskytnutý na ručenie. Dostatočnú výšku majetku pre zaručenie požadovaného úveru, aj úverov poskytnutých z ostatných bánk, si banky preverovali z predložených účtovných podkladov. Zásoby si často overovali osobne, pričom tieto boli v priebehu niekoľkých týždňov, resp. mesiacov spracované na medené výrobky, ktoré boli predané odberateľom. Z tržieb za predané výrobky boli nakúpené ďalšie materiálové zásoby potrebné pre pokračovanie výroby medi v Krompachoch. Súčasťou každej žiadosti o úver, adresovanej Priemyselnej banke, bola aj súvaha spoločnosti, v ktorej bola uvedená celková výška nesplatených úverov spoločnosti, takže Priemyselná banka bola o úveroch od ostatných bánk informovaná. Svedok Ing. B. M. v tomto smere vypovedal, že jednotlivé úvery sa poskytovali štandardným spôsobom, na ktorý bol v banke vypracovaný mechanizmus. Najprv prebehlo posúdenie žiadosti referentom (súčasťou žiadosti bola aj súvaha s údajmi o výške nesplatených úverov, o hodnote pohľadávok, o hodnote zásob a tiež o uzatvorených kontraktoch na výrobky), nasledovalo predloženie žiadosti do úverového výboru, kde sa úver schválil alebo neschválil. C. C. a. s. boli kontrolované na základe predkladaných štvrťročných výkazov, kde sa posudzovala úverová zaťaženosť, či náhodou firma nie je preúverovaná. K tvrdeniu ministra, že z dokazovania nevyplynula skutočnosť, že takýto výkaz bol banke v období od októbra 1997 do júla 1998 poskytnutý, obvinení poukázali na vyjadrenie svedkyne Ing. Z. V., že klient predkladal oficiálne štatistické výkazy. Všetky skutočnosti, o ktorých bola banka pravidelne informovaná, sú obsiahnuté vo výpovediach svedkov Ing. B. M. a Ing. Z. V.. Názor, že by bolo vhodné doplniť dokazovanie, či reálne existuje listina, ktorá by spornú okolnosť preukazovala, považujú obvinení s ohľadom na 20 ročný časový odstup za celkom nezmyselný. Obvinení tiež uviedli, že v tej dobe končila „Mečiarova vláda“ a nová „Dzurindova vláda“ menila aj riaditeľov bánk. Došlo k ukončeniu podpory Všeobecnou úverovou bankou, a tým aj k likvidácii spoločnosti, nakoľko v dôsledku vyhlásenia konkurzu stratili produkciu a následne aj schopnosť splácať úvery. Ten stav im v žiadnom prípade nevyhovoval. V spoločnosti bol vyhlásený konkurz a zmätok v nej riešil správca konkurznej podstaty, teda nie oni ako konatelia. Nemali teda vytvorené podmienky na žiadne konanie a už vôbec nie protiprávne. Postupom ministra spravodlivosti pokračuje
obvinených trauma spojená s dĺžkou tohto trestného konania, ktorému boli so svojimi rodinami vystavení takmer 20 rokov. V podstate z týchto dôvodov obvinení navrhli, aby najvyšší súd
c) Trestného poriadku odmietol dovolanie ministra spravodlivosti, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací po zistení, že dovolanie ministra spravodlivosti podané na podnet osoby, ktorej zákon právo na podanie dovolania
3 Trestného poriadku nepriznáva, spĺňa všetky formálne podmienky
a),
c) Trestného poriadku].
3 Trestného poriadku minister spravodlivosti podá dovolanie aj proti právoplatnému rozhodnutiu vychádzajúceho zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistení, alebo ak boli pri zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že ministrom spravodlivosti formálne uplatnený dovolací dôvod pripúšťa v podstate dva okruhy námietok. Sú to buď námietky postihujúce (
3 Trestného poriadku pre nesprávne zistenie skutkového stavu v podstatných bodoch na základe vykonaných dôkazov, musí v dovolaní konkretizovať nesprávnosť úvah, ktorými sa súd spravoval pri hodnotení dotknutých dôkazov (§ 168 ods. 1 Trestného poriadku), nakoľko len taká chyba môže byť v uvedenej situácii podkladom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia dovolacím súdom. Ak sa dovolateľ obmedzí iba na výpočet vykonaných dôkazov alebo uvedie len ich vlastné hodnotenie, také dovolanie je zrejme nedôvodné (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 45/2017-IV). V kontexte týchto všeobecných východísk najvyšší súd k posudzovanej veci uvádza, že podstata protiprávneho konania popísaného v bode 1/ obžaloby, právne kvalifikovaného ako trestný čin skrátenia dane a poistného vo forme spolupáchateľstva
2 a § 148 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 5 Trestného zákona (účinného do 31. augusta 1999), spočívala v tom, že obvinení Ing. N. O., Ing. Š. C. a Ing. T. I. (ktorého trestné stíhanie bolo zastavené z dôvodu, že zomrel) ako štatutárni zástupcovia spoločnosti C. C. a. s. potom, čo nechali spracovať tam špecifikované množstvo zahraničného medeného koncentrátu dovezeného do tamojšieho súkromného colného skladu, svojimi pokynmi zabezpečili jeho výmenu za tuzemský medený koncentrát s nižším obsahom medi, čím došlo k neoprávnenému odňatiu zahraničného medeného koncentrátu spod colného dohľadu a spôsobeniu škody pre štátny rozpočet Slovenskej republiky, zodpovedajúcej 23 % z hodnoty tovaru odňatého, a to vo výške 67.803.355,80 Sk, resp. 2.250.659,09 eura. Súbežne s tým sa skutkom v bode 3/ obžaloby, ktorý na skutok v bode 1/ bezprostredne nadväzuje a vecne s ním súvisí, právne kvalifikovaným ako trestný čin sprenevery vo forme spolupáchateľstva
2 a § 248 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona (účinného do 30. novembra 2000), kládlo obvineným Ing. N. O., Ing. Š. C. a Ing. B. Č. za vinu, že Ing. N. O. a Ing. Š. C. ako osoby splnomocnené správcom konkurznej podstaty úpadcu C. C. a. s. na úkony smerujúce k predaju zahraničného medeného koncentrátu uskladneného v colnom sklade, s vedomím Ing. B. Č., vydali podriadeným zložkám podniku pokyny na premiestnenie tam určeného množstva tuzemského koncentrátu (výpražkov) do súkromného colného skladu, predtým uskladneného na inom mieste v objekte daného podniku, a to bez vedomia jeho vlastníka a v rozpore s kúpnou zmluvou a jej dodatkami, a teda, že s týmto tovarom nakladali ako s vlastným bez toho, aby im takéto oprávnenie vyplývalo zo zmluvy alebo aby na nich v zmysle zmluvy prešlo vlastnícke právo, a následne v zmysle príslušného splnomocnenia zabezpečili predaj tohto tovaru do zahraničia, deklarujúc, že ide o zahraničný medený koncentrát, čím jeho vlastníkovi spôsobili škodu vo výške 12.609.983,44 Sk, resp. 418.574,77 eura. Rozsudkom okresného súdu v spojení s dovolaním napadnutým uznesením krajského súdu, boli títo obvinení z oboch skutkov oslobodení
c) Trestného poriadku, nakoľko nebolo dokázané, že sa ich dopustili. Použitím tohto dôvodu oslobodenia okresný súd inými slovami prijal ten záver, že hoci sa inkriminované skutky stali a tieto vykazujú znaky trestného činu, z vykonaného dokazovania nemožno ustáliť, že ich spáchali práve títo obvinení. Prvostupňový súd v tejto súvislosti k skutku v bode 1/ obžaloby okrem iného uviedol, že žiaden z vykonaných dôkazov nenasvedčuje tomu, že by sa obvinení dopustili konania tvrdeného obžalobou. Ani z prečítanej výpovede nebohého svedka Ing. M. U. nevyplynulo, že by mu niekto z obvinených dal pokyn na spracovanie zahraničného medeného koncentrátu. Ak by aj bol spracovaný zahraničný medený koncentrát bez úhrady colného dlhu po jeho spracovaní,
súdu k takémuto postupu nebol preukázaný žiaden pokyn zo strany niektorého z obvinených - nevedno komu a kto konkrétne (či niekto z obvinených alebo všetci) mal dať pokyn podriadeným zložkám podniku, aby sa do vsádzky použil medený koncentrát bez toho, aby zaň bolo zaplatené clo. Okresný súd zároveň konštatoval, že žiaden z vypočutých svedkov nepotvrdil, že by v sledovanom období dochádzalo v podniku k zámene koncentrátu tým spôsobom, že tuzemský koncentrát bol navezený na miesto zrejme predtým umiestneného zahraničného medeného koncentrátu potom, čo bol tento spracovaný. Čo sa týka skutku v bode 3/ obžaloby, súd prvého stupňa najprv odkázal na svoje závery k skutku v bode 1/ obžaloby a ďalej uviedol, že obvinení v tomto prípade vykonávali len činnosť pre správcu konkurznej podstaty, ktorý zabezpečoval predaj majetku podniku C. C. a. s. v rámci konkurzu, a teda i predmetného medeného koncentrátu, ktorý aj bol správcom predaný. Vlastnícke právo k medenému koncentrátu v čase realizácie jeho predaja navyše
súdu nepatrilo J. A. G. O., ktorý mal pohľadávku voči spoločnosti Z. a. s. v hodnote daného koncentrátu. Činnosť obvinených spočívala len v zariaďovaní technických záležitostí v súvislosti s dotknutým predajom, pričom disponovať s ním mohol jedine správca konkurznej podstaty. Vo vykonanom dokazovaní nemalo
súdu napokon vôbec oporu tvrdenie obžaloby, že obvinení vydali príkaz na prevezenie tuzemského koncentrátu (výpražkov) do súkromného colného skladu, pretože z výpovedí žiadneho zo svedkov toto konštatovanie nevyplýva a nie je ani ničím iným podložené. Nestotožňujúc sa so závermi súdov oboch stupňov, pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 1/ obžaloby, že ak by aj bolo preukázané spáchanie označeného skutku, nebolo by možné toto konanie stotožniť s obvinenými, minister spravodlivosti v dovolaní poukázal na výpovede svedkov - vtedajších zamestnancov C. C. a. s. (Ing. O. B., Ing. M. U., B. M.) a v nadväznosti na to aj na funkčnú schému daného podniku. Minister spravodlivosti, vychádzajúc z premisy, že spáchanie skutku v bode 1/ obžaloby bolo spoľahlivo preukázané a nakoľko skutok v bode 3/ obžaloby s predmetnou vecou úzko súvisí, vyslovil názor, že obvinení dali príkaz nielen na spotrebovanie medeného koncentrátu nachádzajúceho sa v colnom sklade, ale vedení potrebou zahladenia svojho protiprávneho konania, s vedomím Ing. B. Č., vydali príkaz aj na navezenie medených výpalkov (vo vlastníctve J. A. G. O.) do colného skladu, aby tento bol považovaný za spotrebovaný koncentrát, čo majú preukazovať výpovede svedkov uvedené v bode 1/ obžaloby.
ministra spravodlivosti bolo zároveň povinnosťou obvinených ako štatutárov spoločnosti upozorniť správcu na fakt, že v areáli podniku sa nachádza tovar vlastnícky nepatriaci do majetku úpadcu. Tento stav mali obvinení zapríčiniť aj preto, lebo boli pri predaji materiálu prítomní, na čo aj boli splnomocnení. Z uvedeného je zrejmé, že minister spravodlivosti v konfrontácii s úvahami, ktoré viedli predovšetkým okresný súd k záveru, že nebolo dokázané, že skutky spáchali obvinení, neidentifikoval žiadnu konkrétnu chybu v hodnotení dôkazov alebo pri objasňovaní veci, spôsobilú spochybniť správne zistenie skutkového stavu, ale len poukázal na viaceré dôkazy, z ktorých vyvodil vlastné hodnotiace závery o spáchaní stíhaných skutkov, ich trestnosti a najmä trestnej zodpovednosti obvinených zaň. Ako už ale bolo uvedené vyššie, iba to, že dovolateľ hodnotí vykonané dôkazy s iným záverom ako súdy v pôvodnom konaní, pre naplnenie dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku nestačí. Musí totiž zároveň označiť konkrétnu chybu, z ktorej vyplýva, že pri hodnotení dôkazov nepostupovali súdy v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku; teda, že ich hodnotenie vykonaných dôkazov nie je založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jedn
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.