1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom
b) Tr. por. sa dovolanie ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky u obvineného S.. V. G. o d m i e t a . II.)
c) Tr. por. sa dovolanie ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky u obvineného Z.. S.. Ľ. O. o d m i e t a . Odôvodnenie Okresný súd Michalovce (ďalej len „okresný súd") uznesením z 29. októbra 2020, sp. zn. 8Tp/55/2020, rozhodol
3 Tr. por. tak, že obvineného S.. V. G. a obvineného Z.. S.. Ľ. O. prepustil z väzby na slobodu. Proti tomuto uzneseniu podal prokurátor Okresnej prokuratúry Michalovce (ďalej len „prokurátor") sťažnosť, o ktorej Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd") rozhodol uznesením z 26. novembra 2020, sp. zn. 7Tpo/60/2020 tak, že
1 písm. a) Tr. por. napadnuté uznesenie zrušil,
3 Tr. por. obvinených S.. V. G. a Z.. S.. Ľ. O. prepustil z väzby na slobodu,
1 písm. b), c) Tr. por. dôvod väzby
1 písm. b) Tr. por. u obvineného Z.. S.. Ľ. O. nahradil písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka,
1 písm. c) Tr. por. dôvod väzby
1 písm. b) Tr. por. u obvineného S.. V. G. nahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka,
2 Tr. por. obom obvineným uložil povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie každú zmenu miesta pobytu a
1 písm.
2 Tr. por. Ministerka nesúhlasila so záverom,
ktorého je možné kolúznu väzbu
1 písm. b) Tr. por. nahradiť inštitútmi
por. prostredníctvom prednostnej aplikácie čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"). Sám krajský súd uvádza, že znenie § 80 ods. 1 Tr. por. je celkom jasné v tom, že umožňuje ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho z väzby len v prípade väzobných dôvodov
1 písm.
čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sú súdy viazané tak medzinárodnými zmluvami, ako aj zákonmi. Ak súd zistí, že je medzi nimi nesúlad, podá v zmysle ods. 2 návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd"); žiadne ustanovenie ústavy ale nedovoľuje zákon neaplikovať a miesto toho aplikovať medzinárodnú zmluvu. Krajský súd zrejme vychádzal z predpokladu, že čl. 5 ods. 3 Dohovoru dáva obvinenému nárok na prepustenie z väzby za jej súčasného nahradenia primeranými zárukami. Tento názor bol vyslovený v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") vo veci sp. zn. II. ÚS 885/2014 (ktoré sa ale netýkalo kolúznej väzby a v ňom obsiahnuté závery boli prvýkrát prezentované vo veci pod sp. zn. I. ÚS 100/2004), ktoré sa odvoláva na dva rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo veci S.B.C. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 39360/98 a Caballero proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 32819/96. Takýto záver ale z predmetných rozsudkov a ani z ďalšej rozhodovacej činnosti ESĽP nevyplýva. Ako ministerka vysvetlila, z ods. 11 - 14 rozsudku S.B.C. proti Spojenému kráľovstvu vyplynulo, že anglické právo umožňovalo len voľbu medzi kauciou a ponechaním obvineného vo väzbe a neumožňovalo už bezpodmienečné prepustenie v prípade absencie väzobných dôvodov. Vylúčením kaucie bol tak obvinený povinný zostať vo väzbe len na základe toho, že mu bolo vznesené obvinenie z určitého trestného činu. A práve túto skutočnosť označil ESĽP za nesúladnú s čl. 5 ods. 3 Dohovoru. Podobné úvahy ESĽP vyslovil aj vo veci Piruzyan proti Arménsku, sťažnosť č. 33376/07;
arménskeho právneho poriadku bolo možné nahradiť väzbu kauciou len v prípade ľahkých a stredne ťažkých trestných činov. Vo veci sťažovateľa tak bola žiadosť o prepustenie na kauciu odmietnutá len preto, že bol obvinený z ťažkého zločinu. Popisované prípady sa ale nemôžu vztiahnuť na podmienky v Slovenskej republike, pretože § 80 Tr. por. nevylučuje nahradenie väzby preto, že obvinený je stíhaný pre určité trestné činy. Citované ustanovenie vylučuje nahradenie väzby len vtedy, ak súd dospeje k záveru o existencii okolností odôvodňujúcich vzatie do kolúznej väzby. Súdom ale nič nebráni, aby vzhľadom na dĺžku trestného konania alebo postupné vykonávanie procesných úkonov dospeli k záveru, že dôvod väzby
1 písm. b) Tr. por. už medzičasom odpadol. Z judikatúry ESĽP preto nevyplýva, že by čl. 5 ods. 3 Dohovoru bezvýnimočne vyžadoval, aby bola väzba nahraditeľná inou zárukou. Aj v prípade Grubnyk proti Ukrajine, sťažnosť č. 58444/15, kde ukrajinský ústavný súd v roku 2019 zrušil právnu úpravu, ktorá vylučovala použitie osobného vyhlásenia, osobnej záruky, domáceho väzenia a kaucie voči obvineným z určitých trestných činov, ESĽP nezistil, že by nenahradením väzby bol porušený čl. 5 ods. 3 Dohovoru. Súd zdôraznil, že vnútroštátne súdy mali možnosť preskúmať dôvodnosť podozrenia a existenciu dôvodov väzby a prípadne aj nariadiť prepustenie. Ďalej ESĽP zdôraznil, že v určitých osobitne závažných trestných činov je práve povaha trestnej činnosti dôležitým faktorom, ktorý bráni prepusteniu obvineného z väzby. Z uvedeného ministerka vyvodila, že nie je vylúčené, aby v určitých prípadoch národné právo vylučovalo nahradenie väzby inými prostriedkami za predpokladu, že súdy budú mať možnosť preskúmať existenciu dôvodného podozrenia a konkrétnych dôvodov väzby. Priamo problematikou kolúznej väzby sa ESĽP zaoberal v rozsudku Krejčíř proti Českej republike, sťažnosti č. 39298/04, č. 8723/05, kde § 73 a § 73a Trestného poriadku Českej republiky (zákon č. 141/1961 Sb.) zakazoval nahradenie kolúznej väzby, pričom ESĽP vysvetlil, že nedostatok súdneho prieskumu sa týkal výlučne záruk, ktoré mali nahradiť väzbu obvineného. Keďže sťažovateľ nebol celkom zbavený možnosti prieskumu jeho väzby, k porušeniu čl. 5 ods. 3 Dohovoru nedošlo. Ak teda z vyššie citovanej judikatúry má vyplývať, že Dohovor každému obvinenému - bez ohľadu na dôvod väzby, zaručuje právo na prepustenie z väzby na kauciu, tak takéto právo z Dohovoru nevyplýva. Na základe týchto skutočností ministerka navrhla, aby dovolací súd
1 Tr. por. vyslovil, že napadnutým uznesením bol v § 79 ods. 3 Tr. por., § 80 ods. 1 písm. b), c), ods. 2 Tr. por., § 82 ods. 1 písm. a), j) Tr. por. porušený zákon v prospech obvinených Z.. S.. Ľ. O. a S.. V. G.,
2 Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie, ako aj všetky rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad,
1 Tr. por. krajskému súdu prikázal, aby vec znovu prerokoval a rozhodol a
1 Tr. por. rozhodol o väzbe obvinených. K podanému dovolaniu sa
a), c) Tr. por. odmietnuť a
1 Tr. por. skonštatovať, že dôvod väzby
1 písm. b) Tr. por. nie je daný. Uviedol, že „záruka" v zmysle čl. 5 ods. 3 Dohovoru má autonómny charakter. Za záruku preto možno považovať akýkoľvek prostriedok nahradenia väzby, ktorý umožňuje vnútroštátny právny poriadok. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že aplikáciou čl. 5 ods. 3 Dohovoru je možné okrem útekovej väzby nahradiť aj väzbu na základe iných dôvodov. Vzťah subordinácie nadzákonnej medzinárodnej právnej úpravy a zákonov Slovenskej republiky je vymedzený čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, ktorý vyjadruje prednostnú ex offo aplikáciu Dohovoru pred Trestným poriadkom. Okrem zmluvnej právnej úpravy štandardu ľudských práv pod režim prednostnej aplikácie spadajú rozhodnutia príslušných orgánov. Rozhodnutia ESĽP, ktoré sa týkajú nahradenia kolúznej väzby možno preto považovať za relevantný prameň práva, pretože dotvára štandard práv konkretizovaných v čl. 5 ods. 3 Dohovoru. Ako uviedol, ústavný súd nálezom z 8. októbra 2004, sp. zn. I. ÚS 100/04, skonštatoval porušenie (okrem iného) práva
čl. 5 ods. 3 Dohovoru tým, že Krajský súd v Trenčíne nerozhodol o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o nahradenie kolúznej väzby písomným sľubom. Ústavný súd v odôvodnení rozoberal dovtedajšiu judikatúru ESĽP,
ktorého uplatnenie záruky je možné nielen v prípade tzv. útekovej väzby, ale aj väzby z iných dôvodov. Bolo preto povinnosťou všeobecných súdov aplikovať druhú vetu čl. 5 ods. 3 Dohovoru, ktorá zabezpečuje širší rozsah základných práv. Aj pod vplyvnom tohto nálezu sa sformovala rozhodovacia prax, v zmysle ktorej väčšina všeobecných súdov rozhoduje tak, že väzbu obvineného možno nahradiť pri ktoromkoľvek trestnom čine a pri ktoromkoľvek väzobnom dôvode. Obdobne sa uvedenou problematikou prípustnosti nahradenia kolúznej väzby zapodieva uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") z
jeho názoru bola väzba nahradená dôvodne. K predmetným vyjadreniam sa už žiadna zo strán ďalej nevyjadrila. Spisový materiál bol s dovolaním ministerky najvyššiemu súdu riadne predložený 8. septembra 2021. Následne najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) postupom
por. predbežne preskúmal dovolanie ministerky i predložený spisový materiál a zistil, že dovolanie je prípustné (§ 371 ods. 2 Tr. por.), avšak u obvineného Z.. G. bolo podané neoprávnenou osobou. K uvedenému najvyšší súd pripomína, že minister má zo všetkých aktívne legitimovaných subjektov (generálny prokurátor, obvinený, osoby uvedené v § 369 ods. 5 Tr. por. a minister) najširšie oprávnenia na podanie dovolania; to platí tak vo vzťahu k okruhu rozhodnutí, proti ktorým môže podať dovolanie (§ 368 ods. 1, ods. 2 Tr. por., § 371 ods. 2 Tr. por.), ako aj vo vzťahu k okruhu dovolacích dôvodov, ktorými predmetné rozhodnutia môže napadnúť (§ 371 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Tr. por.) (R 52/2016). Aplikácia týchto jeho rozsiahlych ingerenčných právomocí je však limitovaná predchádzajúcim podnetom oprávnenej osoby
1 Tr. por. a dodržaním zákonnej lehoty
por. Osobu oprávnenú na podanie podnetu Trestný poriadok v druhej vete § 369 ods. 1 v spojení s § 372 ods. 1 definuje negatívne - ako osobu, ktorej samotnej (zjednodušene) právo na podanie dovolania nepriznáva, okrem osoby, ktorej toto právo nepriznáva len preto, lebo predtým nevyužila riadny opravný prostriedok. Z uvedeného preto plynie, že nevyhnutným predpokladom pre ustálenie, či minister je oprávnenou osobou na podanie dovolania je zistenie, či mu v tejto konkrétnej veci a vo vzťahu k tomuto obvinenému (v dovolacom konaní neplatí zásada beneficium cohaesionis), ešte pred podaním dovolania bol doručený podnet, a zároveň či tento podnet mu bol doručený osobou, ktorá sama z dôvodov stojacich mimo § 372 ods. 1 Tr. por. nie je oprávnená na podanie dovolania (k tomu viď uznesenie najvyššieho súdu zo
1 Tr. por. Len pre úplnosť najvyšší súd konštatuje, že v súlade s účelom podnetu (nie ako samostatného opravného prostriedku, ale len neformálnej informácie smerujúcej k využitiu zákonných oprávnení ministra; k tomu viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 18/2019, II. ÚS 269/2019) nebolo pri preskúmavaní veci smerodajné, že jeho podávateľ výslovne nenamietal ministerkou spochybňovanú nemožnosť nahradenia kolúznej väzby a len (s ohľadom na iný prípad tohto druhu a okolnosti rozhodovania o väzbe) popisoval svoje podozrenia ohľadne nezákonného prepustenia z väzby (viď mutatis mutandis uznesenie najvyššieho súdu zo
por. Úvodom najvyšší súd pripomína, že v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti Ústavy SR, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Ak teda samotný Trestný poriadok umožňuje nahradiť tzv. kolúznu väzbu inštitútmi
1 písm. a), b), c) Tr. por. a § 81 ods. 1 Tr. por., potom nie je relevantné, či toto právo vyplýva aj z čl. 5 ods. 3 Dohovoru, tak ako ho interpretuje judikatúra ESĽP. Vo vzťahu k uvedenému preto najvyšší súd konštatuje, že Trestný poriadok s účinnosťou od 1. januára 2006 neumožňoval nahradenie tzv. kolúznej väzby (čomu zodpovedal zámer zákonodarcu vyjadrený v osobitnej časti dôvodovej správy). Až vládnym návrhom zákona č. 793 (neskôr so zmenami prijatými pod č. 5/2009 Z. z.) sa malo upraviť návetie § 80 ods. 1 Tr. por. a § 81 ods. 1 Tr. por. v tom smere, že aj tzv. kolúznu väzbu
1 písm. b) Tr. por. bolo možné nahradiť niektorým z do úvahy prichádzajúcich inštitútov (záruka dôveryhodnej osoby, písomný sľub, dohľad probačného a mediačného úradníka, peňažná záruka); tomu potom zodpovedala navrhovaná úprava § 80 ods. 2 Tr. por. a § 81 ods. 1 Tr. por. (v druhej vete za slovo „zločin"), ktorá mala za existencie výnimočných okolností prípadu umožniť aj nahradenie tzv. opätovnej kolúznej väzby
(vtedy ešte) § 71 ods. 2 písm.
1 písm. b) Tr. por. Z odôvodnenia návrhu vyplynulo, že rozhodnutia najvyššieho súdu a (vtedy ešte len) jedného senátu ústavného súdu boli založené na nesprávnej interpretácii rozhodnutí ESĽP, ktorý nikdy nerozhodol, že náhrada za väzbu musí byť prípustná aj v prípade obavy z kolúzneho konania obvineného (k tomu viď spoločnú správu výborov NR SR, tlač 793a). Pozmeňovací návrh sa ale netýkal ustanovení o tzv. opätovnej kolúznej väzbe
2 písm. b) Tr. por., a tak tieto - tak ako boli pôvodne Vládou SR v bodoch 20 a 23 navrhované, prešli bez zmeny. Inými slovami, hoci zákonodarca jednoznačne prezentoval svoj zámer, aby tzv. kolúznu väzbu (vôbec) nebolo možné nahradiť menej invazívnymi inštitútmi (teda, aby bol zachovaný pôvodný právny stav zavedený novým Trestným poriadkom), v dôsledku nedôslednosti v legislatívnom procese, túto možnosť pri tzv. opätovnej kolúznej väzbe
2 písm. b) Tr. por. za výnimočných okolností vlastne zaviedol. Od účinnosti zákona č. 5/2009 Z. z., t. j. od
2 (resp. 3) písm. b) Tr. por., kým tomu zodpovedajúce ustanovenia nahradenia tzv. riadnej kolúznej väzby
1 písm. b) Tr. por. neumožňovali. Takúto medzeru v zákone nebolo možné vyplniť inak ako výkladovým pravidlom a fortiori (navyše smerujúcim k širšej ochrane základných práv a slobôd obvinených),
ktorého ak nahradenie väzby miernejšími prostriedkami je za existencie výnimočných okolností prípadu možné v prípade tzv. opätovnej kolúznej väzby, potom o to viac to musí byť možné (minimálne v prípade existencie výnimočných okolností) aj pri tzv. riadnej kolúznej väzbe
1 písm. b) Tr. por. (k tomu viď obdobne uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 28/2017, 2 Tost 27/2020, 3 Tost 39, 44/2021, 4 Tost 32/2021, 5 Tost 4/2021, 5 Tost 38/2021, 6 Tost 35/2017 a mnohé iné). Ak teda ministerka v podanom dovolaní argumentuje výlučne tým, že Trestný poriadok v čase vydania napadnutého uznesenia 26. novembra 2020 nahradenie tzv. kolúznej väzby stricto sensu neumožňoval (hoci, ako bolo vysvetlené vyššie, minimálne v prípade existencie výnimočných okolností to bolo možné) a pritom v žiadnej časti nepolemizovala s odôvodnením krajského súdu, ktorý takýto postup zvolil [nevysvetľovala, prečo tam naznačené skutočnosti (týkajúce sa osôb obvinených, povahy prejednávaného prípadu a rozsahu ich účasti na trestnej činnosti) neumožňujú učiniť záver o absencii výnimočných okolností prípadu], potom jej dovolanie nemôže obstáť. Inými slovami, keďže už základný predpoklad ministerky,
ktorej Trestný poriadok s účinnosťou do 14. augusta 2021 (pozn. aj osobitná časť dôvodovej správy k novele č. 308/2021 Z. z. k bodom 17 a 18 nesprávne uvádza, že navrhovanou úpravou sa nemení platný právny stav, len sa precizuje) neumožňoval nahradiť tzv. kolúznu väzbu (okrem iného) písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka bol nesprávny (a skutkové okolnosti, ktoré krajský súd k tomuto záveru viedli, ministerka nespochybnila), otázka prípadnej priamej aplikácie čl. 5 ods. 3 Dohovoru je len otázkou akademickou, ktorá je vylúčená z rámca dovolacieho prieskumu. Na podklade týchto skutočností najvyšší súd rozhodol tak, že dovolanie ministerky
b) Tr. por. u obvineného Z.. G. a
c) Tr. por. u obvineného Z.. S.. O. odmietol. Toto uznesenie bolo prijaté v pomere 3:0. Poučenie:
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.