1 písm. b), § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c), písm. h) zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do
1 Trestného poriadku dovolanie obvineného G. B. sa zamieta. Odôvodnenie I. Konanie predchádzajúce dovolaniu Rozsudkom Okresného súdu Košice I z 18. decembra 2015, sp. zn. 3T/28/2013, bol okrem iného i obvinený G. B. uznaný za vinného v bode 1) z účastníctva vo forme návodu na trestný čin vraždy
1 písm.
2, § 8 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do
2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31. júla 2001 na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov.
2 písm. c) Trestného zákona ho súd na výkon trestu zaradil do III. nápravnovýchovnej skupiny.
1 Trestného poriadku bola poškodená M. C., nar. XX. H. XXXX, bytom P. XX, okres Z. s nárokom na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie. Krajský súd v Košiciach rozhodujúc o odvolaniach prokurátora a obvinených, medzi nimi i obvineného G. B., rozsudkom z 26. mája 2016, sp. zn. 6To/26/2016,
1 písm. d), písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o uložených trestoch a spôsobe ich výkonu u obvinených, medzi nimi i obvineného G. B. a
3 Trestného poriadku uložil obvinenému G. B.
2, § 35 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 29 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. júla 2001 súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 16 (šestnásť) rokov.
2 písm. c) Trestného zákona účinného do 31. júla 2004 obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do tretej nápravnovýchovnej skupiny.
2 Trestného zákona účinného do
2, § 8 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov, na výkon ktorého bol
2 písm. c) Trestného zákona zaradený do tretej nápravnovýchovnej skupiny, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
B. zamietol. II. Dovolanie a vyjadrenie k nemu Proti citovanému rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ako aj jemu predchádzajúcemu rozsudku Okresného súdu Košice I podal obvinený G. B. dovolanie prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Jozefa Sabóa, z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Trestného poriadku. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom
1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku, v prejednávanej veci nebolo
obvineného preukázané, na aký čin mal naviesť „ďalšiu osobu“, tento čin nebol konkretizovaný individuálnymi črtami a neobstojí tak použitá právna kvalifikácia. Záverom obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa
1 písm. c), písm.
c) Trestného poriadku odmietnuť. V podaní označenom ako replika k vyjadreniu prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach, obvinený G. B. ešte reagoval na argumentáciu prokurátora uvedenú vo vyjadrení k dovolaniu. III. Konanie pred dovolacím súdom O dovolaní obvineného G. B. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením z 12. júna 2019, sp. zn. 3 Tdo 30/2017, ktorým dovolanie obvineného
c) Trestného poriadku odmietol. V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší súd uviedol: „Dovolací súd úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie. Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Teda zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku. Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
Trestného poriadku a ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c) Trestného poriadku alebo zamietne
1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom
a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2Tdo/30/2011, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012).
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Vo všeobecnosti k uplatnenému dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd poukazuje na to, že právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu a je potrebné ho chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu. Tento dôvod môže byť naplnený len v takom prípade, ak zistené porušenie práva na obhajobu bolo zásadné (teda nie akékoľvek, resp. nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu zakladá daný dovolací dôvod). V danej súvislosti pritom najvyšší súd upozorňuje na skutočnosť, že pod zásadným porušením práva na obhajobu možno rozumieť stav, ak došlo v trestnom konaní k pochybeniu, ktoré malo, resp. mohlo mať vplyv na konečný výsledok tohto konania. Pri posudzovaní, či bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne okolnosti prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako i vo vzájomných súvislostiach. Zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy.
názoru dovolacieho súdu, právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Zásada „právo na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva (ako už bolo aj vyššie uvedené), že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) najvyšší súd uvádza, že obhajobné práva obvineného boli zachované a niet pochýb o ich zákonnom uplatnení. V danej veci mal obvinený G. B. obhajcov vo všetkých štádiách trestného konania, pričom právo na obhajobu aktívne uplatňoval, či už prostredníctvom nich alebo osobne. Dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku preto splnený nebol. Pokiaľ ide o uplatnený dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku. K porušeniu práva na spravodlivý proces by pritom mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje. Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania), je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá,
ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku,
ktorej orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Zásada voľného hodnotenia dôkazov, vybudovaná na vnútornom presvedčení orgánov činných v trestnom konaní a súdu znamená teda myšlienkovú činnosť, ktorá vytvára pre súd možnosť dostatočného priestoru v rámci vlastnej úvahy k tomu, aby sám určil rozsah dokazovania a vykonal prípadnú selekciu navrhovaných dôkazov procesnými stranami v obsahovom kontexte významu navrhovaných dôkazov niektorou z procesných strán v porovnaní s množstvom, kvalitou a závažnosťou tých dôkazov, ktoré už boli vo veci vykonané. Najvyšší súd ustálil, že na zistenie skutkového stavu v tejto veci boli súdom všetky dôkazy vykonané zákonným spôsobom a zároveň v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku náležite vyhodnotené. Rovnako výsluch H. S. zo 17. októbra 2012 bol vykonaný zákonne. To isté platí aj o následnej previerke jeho výpovede 18. októbra 2012. H. S. bol opodstatnene vypočúvaný v postavení svedka. Dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku je potrebné taktiež uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať (to neplatí len pre dovolanie ministra spravodlivosti podané
3 Trestného poriadku). Povedané inými slovami, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať (dokazovanie tu právna úprava pripúšťa len celkom výnimočne a v značne obmedzenom rozsahu, keď môže byť zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní - viď § 379 ods. 2 Trestného poriadku). Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd (v zmysle druhej vety § 317 ods. 1 Trestného poriadku však nie obligatórne). Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. Z kontextu vyššie uvedeného je potom zrejmé, že tvrdenia dovolateľa, ktoré smerujú len k nesprávnosti a neúplnosti skutkových zistení, rozsahu dokazovania a hodnoteniu dôkazov, stoja zjavne mimo uplatnený dovolací dôvod § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Pokiaľ ide o namietané právne posúdenie konania obvineného, tak k tomu najvyšší súd uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnou kvalifikáciou vykonanou súdmi nižšieho stupňa. Vo všeobecnosti sa žiada podotknúť, že podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje potom naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Dovolací súd pritom opätovne zdôrazňuje, že konanie G. B. bolo subsumované pod správnu skutkovú podstatu. Ani dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku tak nie je splnený. Neuniklo pozornosti najvyššieho súdu, že obvinený vo svojom dovolaní zopakoval námietky, ktoré uplatnil v odvolaní proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach z
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na obhajobu
3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením najvyššieho súdu z
1 písm. c) Trestného poriadku. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najprv zhrnul dovolaciu argumentáciu sťažovateľa vo vzťahu k citovanému dovolaciemu dôvodu,
ktorej: „obvinený predovšetkým namietal, že odmietnutie jeho návrhu na výsluch C. B. ako svedka malo za následok nerovné postavenie v konaní pred súdom v jeho neprospech, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie a práva na obhajobu. Porušená bola aj zásada in dubio pro reo.“ V ďalších častiach odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol, že právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu a musí zodpovedať plnej možnosti uplatnenia procesných práv obvineného a jeho obhajcu. Rovnako najvyšší súd v zmysle svojej konštantnej judikatúry uviedol, že nie každé, ale iba zásadné porušenie práva na obhajobu má právne relevantný význam vo vzťahu k naplneniu dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku. Následne najvyšší súd zhrnul jednotlivé aspekty týkajúce sa práva na obhajobu. Keďže sťažovateľ mal obhajcu vo všetkých štádiách trestného konania a svoje obhajobné práva v rámci nich aktívne uplatňoval, najvyšší súd uzavrel, že právo na obhajobu nemohlo byť porušené zásadným spôsobom.
ktorého samotné použitie výpovedí svedkov podaných výmenou za beztrestnosť alebo za iné výhody samo osebe nepostačuje na to, aby súdne konanie bolo nespravodlivé (napr. rozsudok ESĽP Lorsé a ďalší proti Holandsku zo
judikovaného názoru ESĽP je dôvod odmietnutia dovolania uplatneného v prípade sťažovateľa odlišný od ostatných dôvodov, pričom táto diferenciácia je determinovaná najmä jeho materiálnou povahou, ktorá nepripúšťa formálnu aplikáciu § 382 písm. c) Trestného poriadku bez vecného prieskumu dovolateľom uplatnených námietok (§ 51 rozsudku ESĽP B. proti Slovenskej republike z 12. novembra 2019, číslo sťažnosti 45084/14). 13.
čl. 6 ods. 3 písm.
judikatúry ESĽP potrebné vykladať autonómne tým spôsobom, že ide o každého svedka, ktorého výpoveď môže slúžiť ako podklad pre meritórne rozhodnutie, a to bez ohľadu na to, či ide o svedka v užšom slova zmysle alebo svedka, ktorý bol pred vylúčením jeho trestnej veci na samostatné konanie vo vzťahu ku sťažovateľovi spoluobvineným (obdobne § 45 rozsudku ESĽP Luca proti Taliansku z
názoru ústavného súdu o to relevantnejšie, že práve nevypočutie svedka C. B. v spojení s použitím výpovedí tzv. kajúcnikov (ako svedkov obžaloby) bez osobitného zohľadnenia potenciálnych rizík, ktoré so sebou výpovede takýchto osôb esenciálne prinášajú, narušilo celkovú kontradiktórnosť, a tým aj spravodlivosť trestného konania vedeného proti sťažovateľovi. 15. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením o odmietnutí dovolania sťažovateľa pre nenaplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku, ktorým najvyšší súd bez náležitého zdôvodnenia vôbec nereflektoval na sťažovateľom namietanú kvalifikovanú potrebu posudzovania vierohodnosti výpovedí tzv. kajúcnikov, a to v kontexte celkovej dôkaznej situácie zahŕňajúcej nevypočutie svedka obhajoby, bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku nezodpovedá právo na obhajobu len vo formulačnom rozsahu čl. 50 ods. 3 ústavy (primeraný čas na prípravu obhajoby a možnosť obhajovať sa sám alebo prostredníctvom obhajcu), ale obhajobné práva v kontexte spravodlivého procesu
čl. 6 dohovoru, a teda aj v rozsahu čl. 46 ods. 1 ústavy (s odrazom najmä v § 34 Trestného poriadku). 15.2. Rovnako je potrebné vysvetliť vo vzťahu k optike nazerania dovolacieho súdu na predmet jeho prieskumu, že potreba vyrovnať sa v odôvodnení ním preskúmavaného rozhodnutia s otázkou nepotrebnosti vykonania navrhnutého dôkazu je odlišná od otázky samotného hodnotenia dôkazov, ktoré [primárne z dôvodu takého zákazu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku] nie je predmetom dovolacieho konania okrem dovolania ministra spravodlivosti
3 Trestného poriadku tak, ako to zodpovedá použiteľnej judikatúre (rozhodnutia a stanoviská 7/2011, 116/2014, 14/2015, 43/2018). Z hľadiska dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku ide však o prieskum obhajobného atribútu spravodlivého procesu spočívajúci vo vyhodnotení dovolacím súdom, či sa skôr konajúce súdy spoľahlivo a nearbitrárne vyrovnali v odôvodnení svojich rozhodnutí s otázkami podstatnými pre rozhodnutie, čo zodpovedá obhajobným právam obvineného. Takou (kľúčovou) otázkou môže byť
okolností prípadu aj odmietnutie výsluchu svedka, pričom dovolací súd ju nehodnotí v pozícii prvostupňového súdu alebo odvolacieho súdu (teda ako primárne skutkovú otázku, resp. otázku hodnotenia dôkazov), ale spôsob vysporiadania sa s ňou v odôvodnení rozhodnutia (v konečnom dôsledku) odvolacím súdom (do úvahy sa berie komplex oboch rozhodnutí, a to preskúmavaného a prieskumného, resp. druhostupňového). Na odobrenie záverov skôr konajúcich súdov musí ísť o vyrovnanie sa s dotknutou otázkou udržateľným spôsobom, dovolací súd nemusí nevyhnutne dospieť k rovnakému spôsobu vyriešenia tejto otázky (stotožniť sa s obsahom a rozsahom vlastnej úvahy skôr konajúceho súdu o otázke vyhovenia alebo odmietnutia predmetného návrhu, taká úvaha však musí byť v odôvodnení relevantne prítomná). V tom je paralela s posudzovaním predmetných okolností ústavným súdom (keď ochrancom ústavnosti je aj všeobecný, najmä najvyšší súd) a
naznačených kritérií posudzoval aj ústavný súd rozhodnutie najvyššieho súdu (najmä body 10, 11 a 14). Rozdiel spočíva v tom, že sa pri posudzovaní dôvodnosti ústavnej sťažnosti k uplatneným námietkam sťažovateľa a vo vzťahu k dotknutým častiam odôvodnenia ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia priraďujú aj referenčné ustanovenia ústavy a dohovoru. Pri hodnotení rozhodnutia súdu nižšieho stupňa dovolacím súdom nie je prekážkou ani § 371 ods. 7 Trestného poriadku, ktorý pokrýva nemožnosť atakovania (len) odôvodnenia rozhodnutia bez smerovania k odlišnému rozhodnutiu vo veci samej (výrokom dovolaním napadnutého rozhodnutia). Naznačený prístup si bude potrebné aj vzhľadom na vývoj judikatúry ESĽP (uvedenej aj v tomto odôvodnení) zo strany najvyššieho súdu osvojiť, pričom však samozrejme jeho použitie závisí od špecifík konkrétnej veci a od konkrétneho obsahu dovolacích námietok. Pri rovnakom prístupe aj k iným typom konania pred všeobecnými súdmi sa popísané kritériá aktuálne uplatňujú vo vzťahu k otázke, ako má posúdiť dovolací súd odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dôvodu prípustnosti dovolania
f) Civilného sporového poriadku (atribút spravodlivého procesu s rovnorodým právnym základom), ktorý sa synonymne vzťahuje aj na posúdenie odôvodnenia podstatných otázok pre preskúmavané rozhodnutie, a to pri zákonom rovnako zakotvenej viazanosti dovolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. 16. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa ním uplatneného dôvodu dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku ústavný súd z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia zistil, že s týmto dovolacím dôvodom sťažovateľa sa najvyšší súd v napadnutom uznesení vysporiadal adekvátnym, preskúmateľným a ústavnoprávne udržateľným spôsobom. Najvyšší súd v odôvodnení najprv vo všeobecnosti uviedol, že nemôže byť chápané len ako ďalšie odvolanie. Konkrétne vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenému dôvodu dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku s poukázaním na jeho explicitnú zákonnú úpravu,
ktorej dovolací súd nemôže správnosť a úplnosť zisteného skutku skúmať ani meniť, a preto je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením súdov nižšieho stupňa, a vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému skôr konajúcimi súdmi vyjadrenému v tzv. skutkovej vete môže obvinený v rámci konania o dovolaní uplatňovať výlučne námietky právneho charakteru, avšak nikdy nie námietky skutkové. V nadväznosti na tieto všeobecné konštatovania najvyšší súd uzavrel, že ,,podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje potom naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Dovolací súd pritom opätovne zdôrazňuje, že konanie G. B. bolo subsumované pod správnu skutkovú podstatu.“. Keďže nenaplnenie dôvodu dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku bolo zo strany najvyššieho súdu náležite odôvodnené a taktiež zodpovedalo jeho ustálenej rozhodovacej činnosti, ústavný súd nevidel žiadny konformný dôvod ústavnej sťažnosti v tejto časti vyhovieť.“ Po vrátení veci obvinený G. B. dovolanie doplnil prostredníctvom obhajcu JUDr. Milana Kuzmu písomným podaním z
obžaloby išlo o kľúčovú postavu celého prípadu. Na základe uvedeného obvinený predložil nový dôkaz, a to zápisnicu z hlavného pojednávania vedeného na Okresnom súde Košice I sp. zn. 3Tk/2/2015, ktorej obsahom je i výsluch H. S., pričom obvinený uviedol, že ide o dôkaz zásadného významu, pretože od vylúčenia C. B. z pôvodného konania neexistuje v spise zákonný dôkaz, ktorý by ozrejmoval jeho postoj vo vzťahu k objednávke vraždy C.. Nakoľko C. B. popiera svoju vinu, čo aj preukázal dôkazmi, jeho výsluch sa
obvineného javí ako zásadný, bez ktorého nie je možné vo veci zákonne rozhodnúť. Senát najvyššieho súdu si z predloženej zápisnice
obvineného môže sám urobiť názor na údajnú konzistentnosť alebo vierohodnosť S. výpovedí, pričom v tejto súvislosti doplnil, že S. výpoveď ohľadom návodu na vraždu nepotvrdzuje žiaden iný priamy alebo nepriamy dôkaz. Na základe uvedeného obvinený požiadal, aby senát najvyššieho súdu vo veci urýchlene rozhodol v súlade s nálezom ústavného súdu a aby po starostlivom vyhodnotení dôkazov pôvodný rozsudok v predmetnej veci zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Košice I na nové konanie a rozhodnutie. Podané dovolanie obvinený doplnil aj písomným podaním z
obvineného možné vyvodiť záver, že Európsky súd pre ľudské práva je znepokojený prípadmi, v ktorých je odsúdenie páchateľa založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere len na výpovediach svedkov, ktorí výmenou za svoje výpovede získali beztrestnosť, pričom upriamil pozornosť vlády na rozsudok B.Č. proti Slovenskej republike z
neho rozporné. Taktiež poukázal na to, že Okresný súd Michalovce vo svojej odpovedi z
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. V rámci tohto dovolacieho dôvodu sa dovolací súd v intenciách nálezu ústavného súdu zaoberal dovolacou námietkou obvineného o nevypočutí svedka C. B.. K tomu je potrebné uviesť, že návrh na vypočutie C. B. v procesnom postavení svedka po jeho vylúčení na samostatné konanie predniesol obhajca obvineného G. B. na hlavnom pojednávaní 13. novembra 2015 (č. l. 6 225 spisu). Na tomto hlavnom pojednávaní bol návrh obhajcu obvineného odmietnutý ako nedôvodný (č. l. 6 225 spisu). Obvinený v podanom odvolaní namietal nevykonanie dôkazu spočívajúceho vo výpovedi svedka C. B., pretože
jeho tvrdenia ide o najdôležitejšieho svedka vo vzťahu ku skutku pod bodom 1). Krajský súd vo vzťahu k odmietnutiu tohto návrhu na str. 41 rozsudku uviedol, že C. B. nebolo možné vypočuť ako svedka po jeho vylúčení na samostatné konanie z dôvodu, že je naďalej v procesnom postavení obžalovaného vo vzťahu ku skutku pod bodom 1). Zároveň je potrebné uviesť, že C. B. bol v predmetnej veci vypočutý v procesnom postavení obžalovaného na hlavnom pojednávaní 3. júna 2013 (č. l. 1188-1198 spisu). V tomto smere nie je pravdivým tvrdenie obvineného uvedené v podanom dovolaní, že výpovede C. B. v procesnom postavení obžalovaného sa po jeho vylúčení na samostatné konanie stali procesne neprípustnými, a nehovorí o tom ani v dovolaní uvádzané rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4To/119/2013, ktoré obvinený v podanom dovolaní uvádza, nakoľko toto sa týkalo len nemožnosti tzv. križovania výpovedí - t. j. nemožnosti odstraňovať rozpory vo výpovedi svedka čítaním jeho predchádzajúcej výpovede v procesnom postavení obvineného. Rovnako rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 4/2011 nepopiera možnosť neskoršieho použitia výpovede obžalovaného z pôvodného spoločného konania (vedeného proti bratom C. a G. B.) v neskoršom konaní po vylúčení veci vedenej proti C. B.. Pokiaľ ústavný súd v náleze, ktorým zrušil predchádzajúce rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní obvineného G. B., poukázal na potrebu skúmania porušenia práva na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku z dôvodu, že Okresný súd Košice I vo svojom odsudzujúcom rozsudku nielenže odmietol vykonať výsluch svedka C. B. ako nedôvodný, ale podrobne neuviedol ani dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu návrhu obhajcu obvineného G. B. na vypočutie jeho brata C. B. v procesnom postavení svedka, opomenul, že C. B. bol v predchádzajúcom spoločnom konaní vedenom proti obidvom bratom v procesnom postavení obžalovaných vypočutý a obhajca JUDr. Milan Kuzma i samotný obvinený G. B. mali možnosť C. B. klásť otázky. Príkladmo najvyšší súd poukazuje na niekoľko rozhodnutí, v ktorých konštatoval, že odmietnutie návrhu na doplnenie dokazovania (čo i bez uvedenia dôvodov) výsluchom spoluobvineného v procesnom postavení svedka po jeho vylúčení na samostatné konanie nenapĺňa dovolací dôvod
1 písm.
10 Trestného poriadku, resp. práva
11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm.
doterajšej právnej úpravy vylúčené, dospel by k záveru, že obsah výpovede C. B. v procesnom postavení obžalovaného bol
obsahu popretím spáchania trestnej činnosti, ktorá mu bola kladená za vinu. Pri hypotetickom pripustení vykonania dôkazu výsluchom svedka C. B. bez ohľadu na to, či by tento po poučení
2 Trestného poriadku využil právo nevypovedať alebo by po poučení vypovedal, nemohol by obsahom svojej výpovede poskytnúť priaznivejšie procesné postavenie svojmu bratovi, obvinenému G. B., pretože obsah jeho výpovede by bol zrejme podobný, ak nie totožný s výpoveďou v procesnom postavení obžalovaného, čo je zrejmé i z obvineným G. B. predkladaných doplnení dovolania z
1 písm. c) Trestného poriadku, ale za dovolanie smerujúce výlučne proti odôvodneniu napadnutých rozhodnutí. Pokiaľ ide o dôvody dovolania
1 písm. g), písm. i) Trestného poriadku, najvyšší súd zotrváva na dôvodoch uvedených v predchádzajúcom rozhodnutí o dovolaní, s ktorými sa napokon stotožnil i ústavný súd v predmetnom náleze a vo vzťahu k týmto nevyslovil porušenie niektorého zo základných práv sťažovateľa, obvineného G. B. (viď už spomenuté R 45/2017). Na základe uvedeného najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.