Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Tdo/21/2021 Identifikačné číslo spisu: 1519010514 Dátum vydania rozhodnutia: 31.08.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Dana Wänkeová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 171ods.

1 Trestného zákona), ale o prechovávanie drog vo väčšom rozsahu podľa § 135 ods. 2 Trestného zákona (

§ 171ods.

2 Trestného zákona), musí byť prechovávaná droga v minimálnom množstve štvornásobku obvyklej jednorazovej dávky. Pokračoval, že ak by išlo o množstvo presahujúce trojnásobok obvyklej jednorazovej dávky, ale nedosahujúce štvornásobok obvyklej jednorazovej dávky, išlo by podľa obvineného stále o § 135 ods. 1 Trestného zákona (

§ 171ods.

1 Trestného zákona), pretože podľa obvineného toto množstvo presahujúce trojnásobok dávky, ale nedosahujúce štvornásobok dávky, je v podstate množstvo, ktoré nie je spôsobilé vyvolať účinok štvrtej dávky. Ďalej uviedol, že v praxi je množstvo drogy spravidla určené v istom rozpätí; v takom prípade platí zásada v pochybnostiach v prospech obvineného, takže orgány činné v trestnom konaní a súdy musia prihliadať na nižší počet obvyklých jednorazových dávok. Obvinený nesúhlasil s konštatovaním krajského súdu, keďže z uvedeného nemožno ustáliť iný záver ako ten že uvedený prípad mal podľa neho byť kvalifikovaný nanajvýš podľa § 135 ods. 1 Trestného zákona (a teda podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona) a nie podľa § 135 ods. 2 Trestného zákona (a teda § 171 ods. 2 Trestného zákona). V závere dovolania obvinený uviedol, že z konštantnej judikatúry vyplýva, že odsudzujúci výrok súdu musí vyplynúť zo zákonom stanoveného procesu zisťovania, vykonania a následného vyhodnotenia rozhodujúcich skutočnosti tak, aby sa skutkové závery súdneho rozhodnutia neocitli v rozpore s vlastným obsahom vykonaných dôkazov (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. tzn. III. ÚS 84/1994, nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 398/1997). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti obvinený je toho názoru, že tak krajský súd ako ani okresný súd sa dôsledne neriadili § 2 ods. 12 Trestného poriadku, nakoľko nezobrali do úvahy dôkazy svedčiace v jeho prospech a naopak precenili dôkazy, produkované proti obvinenému a okresný súd opakovane porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Podľa obvineného predpokladom náležitého a tiež ústavne konformného hodnotenia dôkazu je, že informácia zhodnoteného dôkazu zostane bez akejkoľvek deformácie v procese jeho hodnotenia zachovaná a výlučne ako taká sa premietne do vlastného vyhodnotenia, ako konečného úsudku súdu. Vzhľadom k tomu, že tak súd prvého stupňa ako aj súd odvolací z vyššie uvedených výpovedí vyvodili skutkový záver, pre ktorý nie je podľa obvineného opora vo vykonanom dokazovaní, došlo tým podľa neho k porušeniu práva nielen na spravodlivý súdny proces, ale i práva na súdnu ochranu. V tejto súvislosti obvinený poukázal na ust. § 1 ods. 1 Trestného poriadku a opätovne na to, že nie je dealer, drogy neužíval, čestne pracuje a vedie riadny život. Z týchto dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako dovolací súd rozhodol, že podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku napadnuté uznesenie krajského súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo a bolo skončené rozsudkom okresného súdu bol porušený zákon v § 319 Trestného poriadku a § 171 ods. 2 Trestného zákona v jeho neprospech; aby podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, rozsudok okresného súdu, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili svoj podklad; a podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal okresnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Trestného poriadku a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným P. X. ako oprávnenou osobou podľa § 369 ods. 2 písm.

1. b)Trestného poriadku, prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [§ 368 ods. 2 písm.
2. h)Trestného poriadku], v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku, potom ako dovolateľ využil svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku), s obsahovými náležitosťami podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodu dovolania podľa odseku 2 tohto ustanovenia. Dovolací súd ale zároveň zistil, že obvineným uplatnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
3. g)a písm.
4. i)Trestného poriadku nie sú v posudzovanej veci zjavne splnené. Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné vo všeobecnej rovine pripomenúť, že z konštrukcie a štruktúry jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.
5. a)až
6. n)Trestného poriadku vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu je určené na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb. Dovolanie nie je v zásade prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa [primerane pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 57/2007-II]. Povedané inými slovami, dovolaním podaným z niektorého z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku sa nemožno domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, a ani prehodnotenia vykonaného dokazovania. Pritom platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takéhoto dovolacieho dôvodu podľa § 371 Trestného poriadku. Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014). Zároveň treba uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku (rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 120/2012). Povedané inými slovami, pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia dovolateľom a nie ich označenie podľa § 371 Trestného poriadku. Vo vzťahu k obvineným uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
7. g)Trestného poriadku je potrebné uviesť, že ho možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Nemožno ním napadnúť spôsob hodnotenia dôkazu súdom, keďže nesprávne hodnotenie dôkazu možno napraviť v odvolacom konaní, nie však v konaní o dovolaní. Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Možno opakovane podotknúť, že podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku dôkazy v každom prípade hodnotí súd a prípadný nesúhlas s hodnotením vykonaných dôkazov zo strany procesných strán nezakladá žiaden dovolací dôvod. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti pripomenúť, že Trestný poriadok výslovne ustanovuje, že súd a orgány činné v trestnom konaní môžu brať do úvahy len dôkazy, ktoré boli získané zákonným spôsobom. Z § 119 ods. 3 Trestného poriadku vyplýva, že dôkazným prostriedkom je procesný úkon, pomocou ktorého orgán činný v trestnom konaní alebo súd získava poznatky dôležité na objasnenie veci. Dôkazom je priamy poznatok alebo výsledok činnosti orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, ktorý získal pomocou dôkazného prostriedku a slúži na objasnenie skutočností, ktoré sú predmetom dokazovania. Podmienkou, aby dôkazom mohlo byť naozaj „všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci“, je, aby išlo o dôkazy získané zákonným spôsobom. Za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle § 119 ods. 3 Trestného poriadku treba podľa judikatúry považovať jednak splnenie formálnych (procesných) podmienok, vyžadovaných Trestným poriadkom alebo iným osobitným zákonom na vykonanie konkrétneho dôkazu, a jednak splnenie materiálnych (obsahových) podmienok, t. j. aby úkon, použitý dôkazný prostriedok na vykonanie, resp. získanie dôkazu, bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť (primerane pozri R 38/2003-I, ZSP 74/2006). Zároveň netreba opomenúť aj § 119 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého strana môže dôkaz obstarať alebo dať návrh na jeho vykonanie, avšak sama ho vykonať nemôže. Predmetná činnosť náleží len orgánom činným v trestnom konaní, prípadne súdu. Pokiaľ ide o porušenie zákona, v tejto súvislosti najvyšší súd už stabilne v rámci svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje (R 52/2013-III), že také porušenie by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že v rámci tohto dovolacieho dôvodu možno úspešne uplatňovať aj nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov, ale len vtedy, ak mal, resp. má negatívny materiálny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
8. g)Trestného poriadku. V kontexte týchto všeobecných východísk najvyšší súd k posudzovanej veci uvádza, že ak by záver orgánu činného v trestom konaní alebo súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
9. c)Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa § 371 ods. 1 písm.
10. i)Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 16/2013-I). Ďalej je potrebné uviesť, že pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm.
11. i)Trestného poriadku, hodnotí najvyšší súd skutkový stav len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Predmetom tohto dovolacieho dôvodu tak môže byť len nesprávne právne posúdenie v skutkovej vete rozhodnutia ustáleného skutku, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť (pozri tiež rozhodnutie najvyššieho súdu a stanovisko jeho trestnoprávneho kolégia zverejnené v Zbierke pod č. 47/2008 a 3/2011). Pokiaľ ide o ďalšie námietky, ktoré obvinený v rámci dovolania vecne uplatnil a ktorých podstata je zrekapitulovaná vyššie, tieto majú skutkový charakter, keďže sa nimi snaží dosiahnuť revíziu skutkových zistení okresného súdu, ktoré si osvojil aj krajský súd a ktorých správnosť a úplnosť nemôže najvyšší súd v tomto konaní iniciovanom obvineným skúmať ani meniť. Námietky skutkovej povahy sú pritom uplatniteľné len v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý je oprávnený použiť iba minister spravodlivosti. Najvyšší súd sa preto s týmto okruhom námietok obvineného nemohol zaoberať (primerane napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 14/2015). Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
12. i)Trestného poriadku slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, tzn. nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože ako už bolo vyššie uvedené určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 47/2014-II). Pokiaľ ide o námietku obvineného, že súdy prvého a druhého stupňa nesprávne posúdili jeho konanie, keď ho právne kvalifikovali ako prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa 171 ods. 2 Trestného zákona, v tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na výkladové pravidlo (§ 135 Trestného zákona), ktoré kvantifikuje neoprávnené prechovávanie týchto látok pre vlastnú spotrebu. V predmetnom ustanovení sa rozlišuje prechovávanie takýchto látok pre vlastnú potrebu (ods. 1) alebo prechovávanie týchto látok pre vlastnú potrebu vo väčšom rozsahu (ods. 2), a to v závislosti od počtu obvykle jednorazových dávok na použitie, a to pre osobnú potrebu. Ak množstvo týchto látok zodpovedá najviac trojnásobku obvykle jednorazovej dávky, konanie páchateľa možno posúdiť podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona. Avšak, ak množstvo týchto látok prevyšuje najviac trojnásobok obvykle jednorazovej dávky, ale neprevyšuje najviac desaťnásobok obvykle jednorazovej dávky na použitie, konanie páchateľa možno posúdiť podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona. Pri výklade pojmu „väčší rozsah“ pri tomto ustanovení si treba uvedomiť, že ustanovenie § 135 ods. 2 Trestného zákona špeciálne upravuje prechovávanie uvedených látok pre vlastnú potrebu vo väčšom rozsahu iba vo vzťahu k ustanoveniu § 171 ods. 2 Trestného zákona, Povedané inými slovami, aby už nešlo o prechovávanie drog podľa § 135 ods. 1 Trestného zákona (

§ 171ods.

1 Trestného zákona), ale o prechovávanie drog vo väčšom rozsahu podľa § 135 ods. 2 Trestného zákona (

§ 171ods.

2 Trestného zákona), musí byť prechovávaná droga v minimálnom množstve štvornásobku obvyklej jednorazovej dávky. Ak by išlo o množstvo presahujúce trojnásobok obvyklej jednorazovej dávky, ale nedosahujúce štvornásobok obvyklej jednorazovej dávky, išlo by stále o § 135 ods. 1 Trestného zákona (

§ 171ods.

1 Trestného zákona), a to napriek formulácii „zodpovedajúcej najviac trojnásobku obvykle jednorazovej dávky,“ pretože toto množstvo presahujúce trojnásobok dávky, ale nedosahujúce štvornásobok dávky, je v podstate množstvom, ktoré nie je spôsobilé vyvolať účinok štvrtej dávky. V praxi je množstvo drogy spravidla určené v istom rozpätí (napr. množstvo drogy s koncentráciou účinnej látky zodpovedajúce trom až štyrom jednorazovým obvyklým dávkam na použitie). V takom prípade, ako aj obvinený argumentoval, jednoznačne platí zásada o pochybnostiach v prospech obvineného, takže orgány činné v trestnom konaní a súd prihliadajú na nižší počet obvyklých jednorazových dávok. V prípade, ak by išlo o rozpätie troch až štyroch jednorazových obvyklých dávok, išlo by o § 135 ods. 1 Trestného zákona a prípad by bol posudzovaný podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona. Avšak, vyššie uvedený prípad nepredstavuje predmetnú trestnú vec, nakoľko aj keby sme brali do úvahy len „tri bežné jednorazové dávky drogy“ (marihuana nachádzajúca sa v kovovej drvičke, ktorá podľa znaleckého posudku bola v rozpätí troch a deviatich bežných jednotlivých dávok drogy), nemožno opomenúť ani skutočnosť, že obvinený prechovával aj ďalšiu „jednu bežnú jednotlivú dávku drogy“ (bledomodrá tabletka - extáza), takže v konečnom dôsledku obvinený v súčte prechovával drogy v minimálnom množstve štvornásobku obvyklej jednorazovej dávky, čím možno konanie obvineného posúdiť podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona. V kontexte týchto všeobecných východísk najvyšší súd odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, v ktorom sa stotožnil so záverom okresného súdu, že obvinený svojim konaním naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty žalovaného prečinu na skutkovom základe ako bol ustálený vo výrokovej časti rozsudku, opierajúc na o svedecké výpovede svedkov npor. Ľ.Š. U., Bc. F. V. a K. O., ktoré sú podporené vecnými, listinnými dôkazmi a znaleckým dokazovaním, ktoré boli prezentované na hlavnom pojednávaní a ktoré navzájom korešpondujú. Rovnako sa dovolací súd stotožňuje so závermi odvolacieho súdu uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, že vzhľadom na množstvo zaistenej látky a spôsob spáchania skutku bola závažnosť spáchaného prečinu vyššia ako nepatrná a preto nebolo možné vidieť v žalovanom skutku len spáchanie napríklad priestupku. Možno teda dodať, že konanie obvineného súdy prvého a druhého stupňa správne právne kvalifikovali ako prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa 171 ods. 2 Trestného zákona, a preto nedošlo k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.

1. i)Trestného poriadku. Námietky obvineného týkajúce sa prezentovania svojho pohľadu na priebeh konania, sú námietkami vzťahujúcimi sa k preskúmavaniu správnosti a úplnosti zisteného skutku, ktorý však dovolací súd v konaní o dovolaní, ako už bolo vyššie uvedené, nemôže skúmať ani meniť, a z tohto dôvodu sa nimi ani nemôže (na podklade dovolania podaného obvineným) zaoberať. V tejto súvislosti najvyšší súd len pre úplnosť dodáva, že za prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona ustanovuje trest odňatia slobody až na päť rokov. V posudzovanej veci, pokiaľ ide o uložený trest odňatia slobody, ide o taký druh trestu, ktorého uloženie zákon za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, pripúšťa a rovnako tak výmera tohto trestu je v rámci zákonnej trestnej sadzby. V tomto smere sa dovolací súd stotožňuje so závermi odvolacieho súdu uvedených v odôvodnení napadnutého uznesenia (str. 8-9), že okresný súd správne pri ukladaní trestu obvinenému vychádzal primárne zo závažnosti prečinu, a dospel k takému záveru, že na obvineného je potrebné pôsobiť nepodmienečným testom odňatia slobody, keďže obvinený sa žalovanej trestnej činnosti dopustil práve v čase plynutia podmienečne odloženého trestu odňatia slobody, aj za probačného dohľadu. Ako uviedol krajský súd, predchádzajúce odsúdenie zrejme nemalo na neho dostatočne výchovný vplyv. Uvedený trest z hľadiska požiadavky zabezpečenia tak generálnej, ako aj individuálnej prevencie tak, ako to predpokladá zákonné ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona, možno považovať za primeraný. Je teda zrejmé, že trest odňatia slobody vo výmere dvadsať mesiacov (na spodnej hranici trestnej sadzby) je uložený v zákonom stanovenej trestnej sadzbe. Pokiaľ ide o ďalšie námietky obvineného, podľa ktorých mali príslušníci Policajného zboru nezákonne postupovať pri získavaní dôkazov spojených s predmetnou trestnou vecou svedčiacich v jeho neprospech, najvyšší súd odkazuje na argumentáciu krajského súdu v napadnutom uznesení, podľa ktorého v názorovej zhode aj s dôvodmi napadnutého rozsudku okresného súdu konštatuje, že príslušníci Policajného zboru postupovali zjavne v súlade s Trestným poriadkom a to ihneď ako nadobudli podozrenie o možnom páchaní trestnej činnosti (z výpovede svedkov vyplýva, že bolo cítiť marihuanový zápach) a dôkaz, ktorý bol predmetom tohto podozrenia nadobudli zákonným spôsobom v zmysle ustanovení Trestného poriadku (zápisnica o vydaní veci č. l. 110-113). Zároveň z predmetnej zápisnice vyplýva, že obvinený po poučení podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku o povinnosti vec na vyzvanie vydať a po upozornení na možnosť odňatia veci uviedol, že poučeniu plne porozumel a dobrovoľne vydal 1 ks kovovej drtičky s obsahom marihuany a alobalovú skladačku s obsahom modrej tabletky - extázy. Súčasne obvinený potvrdil, že prevzal rovnopis tejto zápisnice ako potvrdenie o vydaní vecí. Obsah zápisnice o obvinenom namietanom úkone vykonanom príslušníkmi Policajného zboru nedával najvyššiemu súdu žiadnu zámienku pochybovať o tom, že obvinený, ktorý túto zápisnicu podpísal, veci dobrovoľne vydal. Povedané inými slovami, úkon bol vykonaný za splnenia všetkých podmienok vyžadovaných príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, preto ho možno hodnotiť ako legálny a ako uviedol krajský súd zaistené dôkazy boli zabezpečené do trestného konania zákonným spôsobom, nakoľko existoval zákonný dôvod na jeho realizáciu. Tieto dôvody viedli najvyšší súd k záveru, že v posudzovanej veci dôvody dovolania nie sú zjavne splnené, a preto dovolanie obvineného P. X. podľa § 382 písm.
2. c)Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí odmietol. Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.