← Slovensko

§ 189/1, 2b Tr.zák. a iné

Obsah (17)§ 189§ 382§ 360a§ 364§ 51§ 288§ 321§ 48§ 319§ 371§ 23§ 62§ 380§ 10§ 392§ 374§ 386

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Tdo/29/2020 Identifikačné číslo spisu: 2514010369 Dátum vydania rozhodnutia: 28.07.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Piovartsy Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 189ods.

1, ods. 2 písm.

  1. b)Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm.
  2. c)Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného H. O. podanom prostredníctvom obhajcu JUDr. Igora Horanského proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 9. januára 2020, sp. zn. 5To/22/2019, na neverejnom zasadnutí konanom 28. júla 2021, takto rozhodol:

§ 382písm.

c) Trestného poriadku dovolanie obvineného H. O. sa odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Piešťany z 5. septembra 2018, sp. zn. 2T/118/2014, bol obvinený H. O. uznaný za vinného zo spáchania v bode 1/ rozsudku zločinu vydierania

§ 189ods.

1, ods. 2 písm.

  1. b)Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm.
  2. c)Trestného zákona a prečinu nebezpečného prenasledovania

§ 360aods.

1 písm. a), písm. c) Trestného zákona a v bode 2/ rozsudku prečinu výtržníctva

§ 364ods.

1 písm. a) Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, že 1/ najmenej v období od

  1. augusta 2013 do
  2. decembra 2013 v meste J. ako aj na iných miestach po tom, ako žil v spoločnej domácnosti spolu s H. F., túto opakovane najmenej 72-krát telefonicky, 8-krát prostredníctvom MMS správ a 533-krát prostredníctvom SMS správ kontaktoval, vo väčšine prípadov proti jej vôli, a to z mobilných telefónnych čísiel XXXX XXX XXX, XXXX XXX XXX a XXXX XXX XXX na telefónne číslo XXXX XXX XXX, pričom ju opakovane pod hrozbou násilia ako aj inej ťažkej ujmy nútil, aby si vybrala jednu z variant A, B, C s tým, že

varianty A budú mať spolu dieťa a on bude naň platiť výživné,

varianty B sa stretnú raz do týždňa na dve hodiny a budú mať sex a

varianty C ak si nevyberie žiadnu z prvých dvoch variant, príde o prácu, auto, pôjde do väzenia na dva roky natvrdo, nenechá ju na pokoji, bude jej volať a písať, nikdy nebude mať pokoj, doplatia na to všetci okolo nej, zabije ju, rozbije jej hlavu, vytečie jej mozog, spáli ju v aute, tiež jej uvádzal, že ak si vyberie variantu B, bude mať pokoj, nebude problém a bude pohoda, taktiež ju nútil, aby s ním komunikovala, telefonovala mu, inak zverejní jej nahé fotky na internete, na Facebooku, pošle ich jej zamestnávateľovi a na obecné úrady, kde žijú jej príbuzní, na čo jej zaslal viacero jej nahých fotiek z ich spoločného domáceho videa, zároveň jej uvádzal, že je 24 hodín denne sledovaná, následkom čoho mala strach chodiť sama do práce a do obchodu, pričom v dňoch

  1. októbra 2013 až
  2. októbra 2013 jej zasielal SMS správy z telefónneho čísla XXXX XXX XXX, formulované tak, aby navodzovali dojem, že sú od príslušníkov polície Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) a títo ju chcú ochrániť, že už došlo k nejakému ublíženiu na zdraví, že aj jej sa môže niečo stať, a dňa
  3. novembra 2013 o 08:14 hod. jej zaslal proti jej vôli mail z adresy O..M. na adresu G..R., v ktorom jej prial všetko najhoršie, aby nikdy nemala deti, rodinu, a všetko zlé, a ako jej sľúbil, tak skončí, za čo dá krk, čím vzbudil u menovanej dôvodnú obavu o jej zdravie a život, ako aj život a zdravie jej blízkych osôb a podstatným spôsobom zhoršoval kvalitu jej pracovného aj súkromného života, 2/ dňa
  4. októbra 2013 v čase o 07:15 hodine v areáli firmy K. Z. v V. fyzicky napadol H. F., a to tak, že ju chytil za ruku a zhodil ju na zem, kde jej povedal, že ju nenávidí, a uviedol, že na druhej strane cesty je človek, ktorý ju zastrelí, keď bude chcieť utiecť alebo kričať, a nikdy ju nenechá na pokoji.

§ 189ods.

2 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. j) Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona a § 39 ods. 1 Trestného zákona bol za to obvinený H. O. odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Výkon uloženého trestu odňatia slobody okresný súd obvinenému

§ 51ods.

1 Trestného zákona s poukazom na § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona odložil a zároveň mu uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.

§ 51ods.

2 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu 3 (tri) roky. Súd prvého stupňa zároveň

§ 51ods.

3 písm. f) Trestného zákona uložil obvinenému obmedzenie spočívajúce v zákaze kontaktu s H. F., nar. XX. C. XXXX, bytom G. XX, J., v akejkoľvek forme, vrátane kontaktovania prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby alebo inými obdobnými prostriedkami, a

§ 51ods.

4 písm. a) Trestného zákona povinnosť spočívajúcu v príkaze nepriblížiť sa k H. F., nar. XX. C. XXXX, bytom G. XX, J., na vzdialenosť menšiu ako päť metrov a nezdržiavať sa v blízkosti jej obydlia. Ohľadom náhrady škody okresný súd

§ 288ods.

1 Trestného poriadku poškodenú H. F., nar. XX. C. XXXX, bytom G. XX, J., odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Proti tomuto rozsudku včas podali odvolania prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany (v neprospech obvineného) i obvinený H. O., pričom Krajský súd v Trnave rozsudkom z 9. januára 2020, sp. zn. 5To/22/2019, na podklade odvolania prokurátora rozhodol tak, že

§ 321ods.

1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a zároveň, rozhodujúc sám na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku, obvinenému H. O. uložil

§ 189ods.

2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 3, § 41 ods. 2 a § 39 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky a 6 (šesť) mesiacov.

§ 48ods.

2 písm. a) Trestného zákona obvineného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň

§ 319Trestného poriadku odvolanie obvineného H.

O. zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal obvinený H. O. prostredníctvom obhajcu JUDr. Igora Horanského dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), písm. e), písm.

  1. g)a písm.
  2. i)Trestného poriadku. V úvodnej časti dovolania obvinený zrekapituloval priebeh doterajšieho konania, zhrnul odôvodnenie prvostupňového rozsudku a pripomenul vybrané časti svojej argumentácie, na ktorej založil proti nemu podané odvolanie. Naplnenie dovolacích dôvodov uplatnených

§ 371ods.

1 písm. a), písm. b), písm.

  1. c)a písm.
  2. e)Trestného poriadku odôvodnil nasledovne: „Následne (pozn. súdu: po podaní odvolania proti prvostupňovému rozsudku) bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave, kde vec napadla senátu v zložení predseda senátu JUDr. Martin Žovinec, členovia senátu Mgr. Kristína Ferencziová a JUDr. Vladimír Tencer. Dňa 4. septembra 2019 bol na odvolací súd podaný zo strany obhajcu návrh na predloženie prejudicionálnej (pozn. súdu: správne prejudiciálnej) otázky Súdnemu dvoru Európskej únie

čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ktorého predmetom bolo posúdenie, či predmetné trestné konanie prebieha spôsobom zlučiteľným s právom Európskej únie, a to v súvislosti s namietaním nezákonnosti dôkazov (záznamov telefonických hovorov a písomných prepisov MMS správ). Dňa

  1. októbra 2019 bol zo strany obhajcu doručený na odvolací súd návrh sťažovateľa na odňatie a prikázanie veci inému súdu toho istého druhu a stupňa. V tomto návrhu došlo aj k vzneseniu námietky zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského súdu Trnava, pretože z nich vyplýva pomer zákonných sudcov v zmysle § 31 ods. 1 Trestného poriadku. Odsúdený svoj návrh ďalej odôvodnil tým, že toho dňa zistil, že predseda senátu JUDr. Martin Žovinec v minulosti spolupracoval a bol kolegom splnomocnenej právnej zástupkyne poškodenej JUDr. B. M., pričom v ich prípade nešlo iba o všedné kolegiálne vzťahy, ale aj bližšie priateľské a priateľsko-rodinné a osobné vzťahy, ktoré pretrvávajú doteraz a tieto skutočnosti zakladajú jeho pomer k poškodenej strane a aj k veci v zmysle § 31 ods. 1 Trestného poriadku a vyvolávajú dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. Takéto bližšie osobné vzťahy má splnomocnená zástupkyňa poškodenej aj s inými sudcami Krajského súdu v Trnave. Zároveň pán JUDr. Martin Žovinec je predsedom trestného kolégia aj členom súdnej (pozn. súdu: zrejme mal na mysli sudcovskej) rady na Krajskom súde v Trnave, čím má vplyv voči všetkým sudcom Krajského súdu v Trnave. Na základe uvedených dôvodov sa sťažovateľ domnieva, že sudcovia Krajského súdu v Trnave nemôžu v prejednávanej veci konať objektívne, nezaujato, spravodlivo a nestranne, v súlade so zákonom pre ich vzťah k prejednávanej veci a poškodenej strane práve kvôli osobe splnomocnenkyne poškodenej. V tomto podaní bolo poukázané aj na prieťahy v konaní zo strany odvolacieho súdu, čo bol aj ďalší dôvod na odňatie a prikázanie veci inému súdu toho istého druhu a stupňa. Prieťahy sťažovateľ vidí v tom, že dňa
  2. septembra 2019 elektronicky a následne dňa
  3. septembra 2019 bol doručený návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie

čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Tomuto návrhu o námietkach v ňom obsiahnutých doposiaľ Krajský súd nevyhovel a ani o návrhu nerozhodol, a teda konanie v zmysle § 273 ods. 5 Trestného poriadku neprerušil, pričom sa tak stalo z dôvodu predpojatosti sudcov. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhoval, aby predmetná vec bola

§ 23ods.

1 Trestného poriadku predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o delegácii veci inému súdu toho istého druhu a stupňa. Podaním zo dňa

  1. novembra 2019, ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené dňa
  2. novembra 2019, odsúdený doplnil návrh na odňatie a prikázanie veci inému súdu, v ktorom uviedol, že jeho obhajca dňa
  3. novembra 2019 na Krajskom súde v Trnave nahliadol do trestného spisu, pričom zistil, že sa tam nachádza listina s názvom „rozsudok v mene republiky“, ktorý vo fotokópii priložil spolu s úradným záznamom o nahliadnutí do spisu. Odsúdený v podaní uviedol, že táto skutočnosť sama osebe len zvýrazňuje predpojatosť predsedu senátu JUDr. Martina Žovinca a vyvoláva vážne a dôvodné pochybnosti o jeho nestrannosti, ako aj pochybnosti o nestrannosti všetkých sudcov Krajského súdu v Trnave. Pokiaľ nedošlo k porade senátu, nemôže existovať ani rozsudok a už vôbec nie taký, aký sa nachádza v spise Krajského súdu v Trnave. Ďalším dôvodom predpojatosti predsedu senátu a sudcov Krajského súdu v Trnave je fakt, že i napriek vznesenej námietke zaujatosti voči predsedovi senátu a ostatným sudcom Krajského súdu v Trnave a jeho návrhu na odňatie a prikázanie veci inému súdu toho istého druhu a stupňa, podaného na súde dňa
  4. októbra 2019, doposiaľ o tejto námietke nebolo rozhodnuté a ani vec nebola predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v zmysle § 23 ods. 1 Trestného poriadku. Opätovne sa sťažovateľ domáhal rozhodnutia o vznesenej námietke zaujatosti v zmysle § 32 ods. 3 Trestného poriadku a následne žiadal vec predložiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o delegácii veci. V tejto súvislosti sťažovateľ písomne žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky o preskúmanie nezákonného postupu (nečinnosti) odvolacieho súdu. Dňa
  5. novembra 2019 sa na odvolacom súde konalo verejné zasadnutie, kde predseda senátu oboznámil o rozhodnutí o vznesenej námietke zaujatosti zo dňa
  6. novembra 2019 a verejné zasadnutie odročil na deň
  7. januára
  8. Proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo dňa
  9. novembra 2019, ktorým rozhodol o tom, že členovia senátu JUDr. Martin Žovinec, Mgr. Kristína Ferencziová a Mgr. Pavol Macháč nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania, podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť dňa
  10. novembra 2019, ktorú odôvodnil po doručení písomného vyhotovenia uznesenia najmä tým, že vo vzťahu k tomu, že námietka zaujatosti nebola podaná včas, sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že tieto boli podané včas a bezodkladne po tom, čo sa o nich dozvedel v P. pri výkone svojej pracovnej činnosti, teda v čase podania námietok a návrhu na odňatie a prikázanie veci inému súdu toho istého stupňa a druhu. V tejto súvislosti s poukazom na skutočnosť, že súd o tejto námietke konal a rozhodol, ako to vyplýva z odôvodnenia touto sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, napokon samo osebe potvrdzuje skutočnosť, že namietané skutočnosti boli opodstatnené a relevantné, a to tak v tvrdení o blízkom vzťahu medzi predsedom senátu, respektíve ostatnými sudcami Krajského súdu v Trnave a splnomocnenkyňou poškodenej, ako aj vo vzťahu ku skutočnosti, že predseda senátu je zároveň predsedom trestného kolégia a členom sudcovskej rady, a teda má priamy dosah na ostatných sudcov krajského súdu, ale napokon aj vo vzťahu k tomu, že dňa
  11. septembra 2019 elektronicky a následne dňa
  12. septembra 2019 bol doručený návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie

čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Tomuto návrhu a námietkam v ňom obsiahnutým doposiaľ krajský súd nevyhovel a ani o návrhu nerozhodol, a teda ani konanie v zmysle § 283 ods. 5 Trestného poriadku neprerušil, čo je taktiež vzhľadom na pomer konajúceho súdu k veci dôvod na odňatie a prikázanie veci inému súdu, pričom o tomto návrhu napokon súd nerozhodol ani v touto sťažnosťou napadnutom uznesení. V ďalšej sťažnostnej námietke sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že listina „Rozsudok v mene Slovenskej republiky“ nachádzajúca sa v spise Krajského súdu v Trnave, ktorá

vyjadrenia odvolacieho súdu nebola súčasťou súdneho spisu a išlo iba o pomôcku sudcu spravodajcu a obsahuje návrh rozhodnutia, ktorý doposiaľ nebol predmetom porady senátu odvolacieho súdu, bola v čase podania námietok, teda dňa

  1. novembra 2019 súčasťou trestného spisu Krajského súdu v Trnave, ktorý je súčasťou jeho trestného spisu a je po formálnej a obsahovej stránke relevantným rozsudkom (vrátane označenia tejto listiny ako „Rozsudok v mene Slovenskej republiky“) vyhotovená v súlade so zákonom pre vyhlásenie rozsudku na pojednávaní. Pokiaľ by malo ísť iba o pomôcku, ktorá by mala slúžiť výlučne pre sudcu spravodajcu a jeho potreby, nebola by napísaná po formálnej stránke v podobe, v akej sa nachádza v spise. Existencia tejto listiny, po formálnej a obsahovej stránke spĺňajúcej náležitosti rozsudku pre jeho vyhlásenie, teda jednoznačne poukazuje na zaujatosť predsedu senátu a ostatných členov senátu pre ich pomer k veci, a to vzhľadom na samotnú skutočnosť, že o odvolaní obžalovaného a prokurátora je už rozhodnuté, a to ešte pred vykonaním samotného odvolacieho verejného zasadnutia, čo je v absolútnom rozpore s ustanovením § 169 v spojení s § 170 Trestného poriadku, keďže doposiaľ nedošlo k porade senátu (čo napokon konštatuje aj konajúci súd v odôvodnení touto sťažnosťou napadnutého uznesenia), nemôže existovať ani rozsudok, ktorý však existuje. V závere odôvodnenia sťažnosti sa sťažovateľ opätovne v zmysle § 23 ods. 1 Trestného poriadku domáha odstúpenia a predloženia návrhu obžalovaného na odňatie a prikázanie veci inému súdu toho istého druhu a stupňa obsiahnutého tak v podaní zo dňa
  2. októbra 2019 (č. l. 1168), ako aj zo dňa
  3. novembra 2019 (č. l. 1174) Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Zároveň bol odvolací súd upozornený, že vo veci sa nejedná o prípad v zmysle § 23 ods. 3 Trestného poriadku, pretože termín verejného zasadnutia na deň
  4. januára 2020 bol určený až po tom, čo bol súdu doručený návrh a jeho doplnenie na odňatie a prikázanie veci inému súdu toho istého druhu a stupňa, a tieto fakty bránia uskutočniť nariadené verejné zasadnutie dňa
  5. januára
  6. Dňa
  7. decembra 2019 podal obhajca odsúdeného, ako ďalší prostriedok ochrany práv sťažovateľa, sťažnosť na postup súdu

§ 62ods.

1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch, kde bol namietaný nesprávny procesný postup senátu krajského súdu, keď dňa

  1. novembra 2019 vyhlásil uznesenie o tom, že členovia senátu JUDr. Martin Žovinec, Mgr. Kristína Ferencziová a Mgr. Pavol Macháč nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania, pričom toto uznesenie malo byť v súlade s ustanovením § 177 písm. d) Trestného poriadku vyhlásené na neverejnom zasadnutí dňa
  2. novembra 2019 a dňa
  3. novembra 2019,

názoru obhajoby, malo byť toto uznesenie písomne vyhotovené a doručené procesným stranám. Ako na ďalšie prieťahy v konaní bolo poukázané na to, že dňa

  1. septembra 2019 elektronicky a následne dňa
  2. septembra 2019 bol súdu doručený návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie

čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a tomuto návrhu a námietkam v ňom obsiahnutým doposiaľ odvolací súd nevyhovel a ani o návrhu doposiaľ nerozhodol a konanie v zmysle § 283 ods. 5 Trestného poriadku neprerušil, čo je aj vzhľadom na pomer konajúceho súdu k veci dôvod na odňatie a prikázanie veci inému súdu. Ako na hlavný dôvod prieťahov v konaní zo strany odvolacieho súdu bolo namietané to, že uvedený senát odvolacieho súdu doposiaľ nepostupoval v súlade s ustanovením § 23 ods. 1 Trestného poriadku a vec nepredložil na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Tento namietaný postup senátu odvolacieho súdu senát odôvodnil tým, že nie je povinný vyhovieť všetkým návrhom a žiadostiam obžalovaného, pokiaľ dôjde k záveru, že tieto nie sú dôvodné, a pokiaľ súd nesúhlasí s právnym názorom obžalovaného, respektíve jeho obhajcu, ani s ním navrhovaným postupom v konaní, neznamená to, že by konal voči obžalovanému zaujato. Sťažovateľ sa aj tu domnieval, že v danej veci odvolací senát koná zaujato, čomu svedčí najmä skutočnosť, že listina „Rozsudok v mene Slovenskej republiky“ sa nachádzala v spise Krajského súdu v Trnave, ale údajne nebola súčasťou súdneho spisu a išlo iba o pomôcku sudcu spravodajcu. Táto listina však obsahovala návrh meritórneho rozhodnutia v predmetnej veci, ktorý doposiaľ nebol predmetom porady senátu odvolacieho súdu. Odsúdený do dnešného dňa nebol o vybavení tejto sťažnosti a prípadných prijatých opatreniach na odstránenie zistených nedostatkov upovedomený.“ Ku všetkým vyššie uvedeným dôvodom dovolania [vyjadreným v § 371 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) a písm. e) Trestného poriadku] a navyše aj na odôvodnenie dôvodu dovolania uplatneného

§ 371ods.

1 písm. d) Trestného poriadku taktiež uviedol: „Dňa

  1. januára 2020 odsúdený písomne odvolal plnú moc k jeho obhajobe, ktorú udelil advokátovi JUDr. Igorovi Horanskému dňa
  2. marca 2016, pričom táto listina bola odvolaciemu súdu doručená dňa
  3. januára
  4. v tomto podaní odsúdený výslovne upozornil odvolací súd na skutočnosť, že došlo k zaniknutiu právneho dôvodu, pre ktorý bol v konaní ustanovený náhradný obhajca a výslovne žiadal, aby iba jemu boli doručované všetky rozhodnutia Krajského súdu v Trnave a tiež z týchto dôvodov požiadal o odročenie verejného zasadnutia zo dňa
  5. januára 2020, teda preto, lebo mu nebolo doposiaľ oznámené rozhodnutie iného senátu odvolacieho súdu o sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z
  6. novembra 2019, sp. zn. 5To/22/2019, ktorým rozhodol o tom, že členovia senátu JUDr. Martin Žovinec, Mgr. Kristína Ferencziová a Mgr. Pavol Macháč nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania. Napriek tomu odvolací súd dňa
  7. januára 2020 na verejnom zasadnutí bez prítomnosti odsúdeného rozhodol

ustanovenia § 321 ods. 1 písm.

  1. d)Trestného poriadku a zrušil odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 2T/118/2014 [....].“ Záverom k tejto časti dovolania obvinený zhrnul, že dovolacie dôvody uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a), písm.
  2. b)a písm.
  3. c)Trestného poriadku, ako vyplýva z vyššie uvedeného, okrem iného, nie však výlučne, spočívajú v tom, že Krajský súd v Trnave napriek jeho viacerým návrhom na odňatie a prikázanie veci inému súdu toho istého druhu a stupňa a návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie

čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva trestný spis na rozhodnutie o predmetných návrhoch neodstúpil a vo veci vykonal dňa 9. januára 2020 verejné zasadnutie, na ktorom rozhodol rozsudkom. Osobitne vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému

§ 371ods.

1 písm. b) Trestného poriadku poukázal na to, že senát konal v nezákonnom zložení, a to okrem iného pri rozhodovaní o námietke zaujatosti dňa

  1. novembra 2019, ako aj o sťažnosti zo dňa
  2. novembra 2019 doplnenej podaním zo dňa
  3. decembra 2019 proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave zo dňa
  4. novembra 2019, sp. zn. 5To/22/2019, pričom rozhodnutie o tejto sťažnosti mu do konania verejného zasadnutia dňa
  5. januára 2020 a ani do podania predmetného dovolania nebolo doručené. V nezákonnom zložení konal senát Krajského súdu v Trnave

mienky dovolateľa aj na samotnom verejnom zasadnutí konanom dňa 9. januára 2020. Dovolací dôvod vznesený

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku odvodzoval obvinený z nezákonnosti zvukových záznamov vyhotovených poškodenou v dňoch 31. októbra 2013 a 4. novembra 2013, a to

jeho názoru v rozpore s § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj z nezákonnosti prepisov SMS a MMS správ, o ktorých sa domnieval, že mali byť získané v rozpore s § 2 ods. 7 zákona č. 163/2003 Z. z. (pozn. súdu: správne zákona č. 166/2003 Z. z.) o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a tiež § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Predmetné dôkazy označil za absolútne neúčinné, majúc za to, že ich nezákonnosť nie je možné odstrániť ani na hlavnom pojednávaní. Dovolateľ považoval za potrebné opätovne poukázať na ustanovenia § 2 ods. 12 a § 119 ods. 2 (pozn. súdu: v zmysle aktuálne účinnej právnej úpravy ods. 3) Trestného poriadku, ktoré

jeho názoru nemožno pri rozhodovacej činnosti súdov vo vzťahu k tejto právnej problematike prehliadnuť. Konštatujúc, že nie je dôležité, či nezákonne získaná súkromná nahrávka je jediným usvedčujúcim dôkazom alebo len jedným z dôkazov, ktoré svedčia o vine, zopakoval, že nezákonnosť robí dôkaz absolútne neúčinným a nepoužiteľným v trestnom konaní. Pripomenul, že v § 119 ods. 2 (pozn. súdu: v zmysle aktuálne účinnej právnej úpravy ods. 3) Trestného poriadku je priamo stanovená nepoužiteľnosť nezákonného dôkazu, ktorý nebol získaný v súlade s Trestným poriadkom alebo osobitným predpisom, ktorým je v danom prípade Občiansky zákonník, zdôrazniac, že Trestný poriadok tomuto nie je nadradený z dôvodu, že ide o súkromnoprávny predpis. Poukázal na to, že požiadavka zákonnosti dôkazu je vyjadrená aj v základnej zásade trestného konania uvedenej v § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Zároveň poznamenal, že žiadne ustanovenie Trestného poriadku neumožňuje nikomu zaznamenávanie zvukových alebo obrazových záznamov z dôvodu možného získania dôkazu proti takejto osobe. Dodal, že takéto oprávnenie majú len orgány činné v trestnom konaní, súdy alebo iné osobitné orgány verejnej moci, a to len na podklade rozhodnutia či súhlasu príslušného orgánu. Napokon, na odôvodnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku obvinený poukázal na skutočnosť, že pri skutku kvalifikovanom ako prečin výtržníctva

§ 364ods.

1 písm. a) Trestného zákona bolo potrebné v rámci jeho právneho posudzovania zo strany súdov obidvoch stupňov zohľadniť aj ustanovenie § 10 ods. 2 Trestného zákona. S odkazom na obsah podaného odvolania uviedol, že v ňom poukázal aj na právne chyby rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý predmetný skutok vôbec neposudzoval z pohľadu tzv. materiálneho korektívu upraveného v § 10 ods. 2 Trestného zákona. Vyslovil presvedčenie, že bolo potrebné skúmať, či ide o prečin aj vzhľadom na okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný. Dovolateľ tvrdil, že

právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je prostredníctvom spomínaného materiálneho korektívu možné v prípade prečinov uplatniť pri rozhodovacej činnosti trestných súdov princíp ultima ratio (subsidiarity trestnej represie).

tohto princípu je trestné právo s trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, potrebné považovať za krajný prostriedok ochrany práv. Zhrnul, že tento princíp vyžaduje, aby štát uplatňoval prostriedky trestného práva zdržanlivo a uvážene, najmä tam, kde zlyhali iné právne prostriedky alebo ak sú tieto neefektívne. Doplnil, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky k uvedenému uvádza, že v právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú okrem toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti. Obvinený v závere podaného dovolania avizoval, že predmetné dovolanie zo 14. januára 2020, adresované a doručené priamo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 17. januára 2020, upresní a doplní o ďalšie dôvody dovolania po doručení písomného vyhotovenia rozsudku Krajského súdu v Trnave z 9. januára 2020, sp. zn. 5To/22/2019. V rámci dovolania obvinený formuloval aj návrh na odklad vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 9. januára 2020, sp. zn. 5To/22/2019,

§ 380ods.

4 posledná veta Trestného poriadku, a to z dôvodu, že namietaným postupom krajského súdu došlo k závažným procesnoprávnym ako aj hmotnoprávnym chybám v jeho neprospech. Návrh na odloženie vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozsudku odôvodnil konkrétne tým, že jeho vykonaním by mu nástupom do výkonu testu odňatia slobody hrozila závažná ujma, ako aj ujma jeho rodine. Poukázal tiež na to, že od údajného spáchania žalovaných skutkov prešiel značný časový odstup, pripomínajúc, že tento zohľadnil aj prvostupňový súd, keď pri svojom opätovnom rozhodnutí v otázke trestu uložil trest s podmienečným odkladom s probačným dohľadom za súčasného uloženia obmedzení. Dovolateľ uviedol, že v súčasnej dobe pracuje a na jeho výživu je odkázaná jeho manželka, ktorá bola v čase podania dovolania tehotná. Zároveň mal za to, že je namieste domnievať sa, že rozhodnutie o jeho vine, ktoré je založené na nezákonných dôkazoch a vydaniu ktorého predchádzali závažné hmotnoprávne a procesnoprávne chyby, bude zrušené. Vyslovil presvedčenie, že výkonom trestu odňatia slobody by mu bola bezdôvodne spôsobená majetková ujma

zákona č. 514/2003 Z. z. Na základe vyššie uvedených skutočností obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky:

  1. odložil výkon rozhodnutia Krajského súdu v Trnave z
  2. januára 2020, sp. zn. 5To/22/2019, do rozhodnutia o dovolaní;
  3. vyslovil, že rozsudkom Krajského súdu v Trnave z
  4. januára 2020, sp. zn. 5To/22/2019, bol porušený zákon v jeho neprospech;
  5. zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave z
  6. januára 2020, sp. zn. 5To/22/2019, ako aj rozsudok Okresného súdu Piešťany z
  7. septembra 2018, sp. zn. 2T/118/2014, a vec v zmysle § 388 ods. 2 Trestného poriadku vrátil inému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie. V súlade s ustanovením § 376 Trestného poriadku prvostupňový súd dovolanie obvineného H. O. doručil na vyjadrenie stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté. Prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného po úvodnej rekapitulácii priebehu doterajšieho konania zaujal stanovisko k jednotlivým dovolacím námietkam obvineného. V reakcii na námietku dovolateľa, spočívajúcu v tom, že súd nevyhovel ani inak nerozhodol o jeho podnete na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, prokurátor zdôraznil, že vnútroštátny súd nie je povinný položiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie vždy, keď to navrhnú strany konania alebo sa takáto otázka v spore vyskytne, ale len ak dôjde k presvedčeniu, že pre jeho rozhodnutie vo veci je potrebný výklad práva Európskej únie, ktorý je sporný. Zároveň považoval za zrejmé, že krajský súd postupoval v predmetnej trestnej veci práve takýmto spôsobom, o čom bol dovolateľ výslovne poučený aj v rámci odôvodnenia jeho rozsudku z
  8. januára
  9. Vychádzajúc z uvedeného, považoval za nepochybné, že krajský súd sa uvedeným podnetom zaoberal a zdôvodnil svoje rozhodnutie nepodať prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie. Vo vzťahu k námietke dovolateľa k nezákonnosti zabezpečených dôkazov - záznamov telefonických hovorov a písomných prepisov MMS správ prokurátor poukázal na to, že zákonnosť zabezpečených záznamov telefonických hovorov z
  10. októbra 2013 a
  11. novembra 2013 bola skonštatovaná nielen v rozhodnutí okresného súdu, ale aj v rozhodnutí odvolacieho súdu, kde boli vyčerpávajúco objasnené dôvody, pre ktoré tak súdy postupovali a stotožnili sa s tvrdením prokuratúry o zákonnosti tohto dôkazu. Zároveň poznamenal, že uvedený dôkaz nebol jediným dôkazom na preukázanie viny dovolateľa, zdôrazňujúc, že skutočnosti uvedené v sporných telefonátoch uvádzal obvinený poškodenej opakovane, čo potvrdili svedkovia v prípravnom konaní aj v konaní pred súdom. Doplnil, že aj sestra poškodenej uviedla, že sporné nahrávky počula a na týchto je hlas obvineného. Prokurátor v tejto súvislosti považoval za potrebné upriamiť pozornosť na to, že obvinený, hoci od počiatku spochybňoval, že na uvedenej nahrávke ide o jeho hlas, keď bol policajtom vyzvaný na poskytnutie porovnávacej vzorky hlasu, ktorá by sa dala použiť na analýzu zabezpečeného zvukového záznamu, túto odmietol poskytnúť. Vyslovil úvahu, že pokiaľ by obvinený skutočne vedel, že na nahrávke nie je jeho hlas, sám by sa logicky dožadoval jeho znaleckého skúmania, aby sa tak zbavil podozrenia zo spáchania žalovaného skutku. Prokurátor sa vyjadril aj k námietke spôsobovania prieťahov v rámci odvolacieho konania na krajskom súde a nezákonnosti postupu v rámci rozhodovania o dovolateľom podaných žiadostiach na odňatie, respektíve prikázanie veci, konštatujúc, že na základe skutočností známych tamojšej okresnej prokuratúre nebolo zistené, že by zo strany krajského súdu došlo v tejto veci k prieťahom v konaní, respektíve že by krajský súd postupoval nezákonne vo vzťahu k rozhodovaniu o podaniach na odňatie veci. Poukázal aj na obsah zápisnice z verejného zasadnutia odvolacieho súdu z
  12. januára 2020, kde bolo jednoznačne konštatované, že o námietke zaujatosti členov senátu daného súdu, vznesenej obvineným, bolo právoplatne rozhodnuté. Vychádzajúc z obsahu podaného dovolania, mal prokurátor za to, že dovolací dôvod uplatnený

§ 371ods.

1 písm. d) Trestného poriadku založil obvinený na skutočnosti, že napriek odvolaniu plnej moci zvolenému obhajcovi bolo vykonané verejné zasadnutie za účasti náhradnej obhajkyne, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Prokurátor v tejto súvislosti zhrnul, že

  1. januára 2020 obvinený písomne odvolal plnú moc obhajcovi JUDr. Igorovi Horanskému, udelenú dňa
  2. marca 2016, pričom krajský súd za účasti jeho náhradnej obhajkyne vykonal
  3. januára 2020 verejné zasadnutie, ktorého termín bol určený na predchádzajúcom verejnom zasadnutí
  4. novembra
  5. Zdôraznil, že už
  6. januára 2020 obvinený opätovne udelil plnú moc JUDr. Igorovi Horanskému na jeho zastupovanie v tej istej trestnej veci, najmä na podanie dovolania proti rozhodnutiu krajského súdu vyhlásenému na verejnom zasadnutí
  7. januára 2020.

názoru prokurátora predstavuje takéto konanie jednoznačný a knižný príklad obštrukčného správania sa obvineného ako aj jeho zvoleného obhajcu s cieľom zmariť termín súdneho pojednávania. Pripomenul, že práve predpoklad takéhoto správania sa obvineného, respektíve jeho obhajcu bol dôvodom na zakotvenie inštitútu náhradného obhajcu. Mal za to, že konanie s náhradným obhajcom na verejnom zasadnutí 9. januára 2020 bolo vykonané v súlade s Trestným poriadkom, prezentujúc presvedčenie, že dodatočne sa preukázala aj opodstatnenosť tohto kroku zo strany súdu, a teda predpokladu, že obvinený sa bude pokúšať mariť vykonať termín súdneho pojednávania obštrukčným správaním sa svojej osoby za súčinnosti svojho obhajcu. Označil za zrejmé, že odvolávaním plnej moci zvolenému obhajcovi tesne pred konaním verejného zasadnutia by obvinený maril do budúcnosti všetky termíny a vec by prakticky nikdy nemohla byť právoplatne ukončená. Zároveň považoval za paradoxné, že to boli obvinený a jeho obhajca, ktorí sa tesne predtým opakovane domáhali konštatovania skutočnosti, že to naopak krajský súd spôsobuje v konaní prieťahy. Tvrdenie dovolateľa, že vo veci konali sudcovia, ktorí boli vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania, ktorým tento odôvodnil dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. e) Trestného poriadku, vnímal prokurátor ako zavádzajúce a tendenčné, keďže na verejnom zasadnutí 9. januára 2020 bolo oboznámené rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o nevylúčení členov senátu krajského súdu, a teda sporní sudcovia preukázateľne neboli vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania tak, ako to tvrdila obhajoba. Ozrejmiac, v čom spočíva podstata dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku, ktorý obvinený odôvodnil nezákonnosťou zabezpečených zvukových záznamov, prokurátor odkázal na svoju vyššie uvedenú argumentáciu k zákonnosti sporného dôkazu. Pokiaľ ide o dovolací dôvod uplatnený obvineným

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku a založený na námietke nevyhodnotenia materiálneho korektívu

§ 10ods.

2 Trestného zákona pri skutku právne kvalifikovanom ako prečin výtržníctva, k nemu považoval prokurátor za potrebné uviesť, že okresný súd i krajský súd správne právne posúdili zistené skutky a svoje rozhodnutia aj náležite odôvodnili. Poznamenal, že skutočnosť, že obvinený by chcel svoje konanie posúdiť ako priestupok, nemožno automaticky považovať za splnenie dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku. Na základe uvedených skutočností prokurátor vyslovil presvedčenie, že za dôvodný nemožno považovať ani návrh obvineného na odklad vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Trnave z

  1. januára 2020, sp. zn. 5To/22/2019, v zmysle § 380 ods. 4 Trestného poriadku, keďže na takýto postup nie je daný žiaden zákonný dôvod. Konštatujúc, že v konaní nedošlo k naplneniu ani jedného z dovolacích dôvodov uvedených v dovolaní obvineného, sa s týmito nestotožnil. Vzhľadom na uvedené považoval prokurátor rozsudok Okresného súdu Piešťany z
  2. septembra 2018, sp. zn. 2T/118/2014, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z
  3. januára 2020, sp. zn. 5To/22/2019, za zákonný a navrhol na verejnom zasadnutí dovolanie

§ 382písm.

c) Trestného poriadku odmietnuť. K predmetnému vyjadreniu okresnej prokuratúry k dovolaniu obvineného podal prostredníctvom obhajcu písomné stanovisko dovolateľ. V ňom oznámil, že zotrváva na dôvodoch dovolania, označiac vyjadrenie prokurátora za tendenčné až osobné.

jeho názoru ide v danom prípade o knižný príklad neplnenia si povinností prokuratúry, ktorá má v zmysle § 3 zákona č. 153/2001 Z. z. chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu, a teda aj jeho samotného. V jeho prípade však prokuratúra v zmysle označeného ustanovenia nekonala a nekoná, a to aj napriek tomu, že v prípravnom konaní, v konaní pred súdom a zvlášť v konaní pred krajským súdom došlo k nezákonnému konaniu a flagrantnému porušeniu jeho základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Trestným poriadkom. Po zaslaní uvedeného stanoviska dovolateľa príslušným stranám konania súd prvého stupňa predložil vec dovolaciemu súdu. Následne dovolateľ predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len "najvyšší súd") doplnenie dôvodov dovolania. V ňom podrobnejšie prezentoval úvahy, ktoré ho viedli k presvedčeniu o naplnení dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, teda že verejné zasadnutie bolo vykonané v jeho neprítomnosti, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Vychádzajúc z citácie § 293 ods. 8 Trestného poriadku, dovolateľ argumentoval tým, že keďže na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu dňa 9. januára 2020 sa zo zdravotných dôvodov nemohol zúčastniť, súčasne odvolal plnú moc právnemu zástupcovi, požiadal o doručenie všetkých rozhodnutí Krajského súdu v Trnave a nesúhlasil, aby v konaní vystupoval náhradný obhajca, požiadal o odročenie verejného zasadnutia, aby na ňom mohol byť osobne prítomný. Urobil tak svojím podaním zo 7. januára 2020. Napriek ospravedlniteľnému dôvodu jeho neúčasti na verejnom zasadnutí a jeho žiadosti o preloženie termínu verejného zasadnutia, určeného odvolacím súdom na 9. januára 2020, odvolací súd toto nerešpektoval a verejné zasadnutie uskutočnil. Odvolávajúc sa na judikát č. R 76/2011, obvinený tvrdil, že uskutočnením verejného zasadnutia dňa 9. januára 2020 došlo zo strany odvolacieho súdu k porušeniu zákona v § 293 ods. 8 Trestného poriadku a tým k naplneniu dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm. d) Trestného poriadku. Obvinený trval na tom, že odvolací súd nemohol vo veci konať a uskutočniť verejné zasadnutie aj preto, že vo veci bola podaná námietka voči všetkým sudcom Krajského súdu v Trnave pre ich pomer k veci a následne aj osobám a že vo veci bol podaný legitímny návrh v zmysle § 23 ods. 1 Trestného poriadku na odňatie veci a jej delegovanie na iný zákonný súd toho istého druhu a stupňa. Keďže ani o jednom z týchto návrhov nemohol rozhodovať odvolací súd, mal povinnosť vec predpísaným spôsobom predložiť na najvyšší súd, aby tento mohol rozhodnúť o podanej námietke voči všetkým sudcom krajského súdu a tiež o podanom návrhu na delegovanie veci na iný súd. Doplnenie dôvodov dovolania obvineného najvyšší súd doručil na vyjadrenie stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Piešťany v písomnom vyjadrení k doplneniu dôvodov dovolania konštatovala, že obvinený k dovolaciemu dôvodu

§ 371ods.

1 písm.

  1. d)Trestného poriadku neuviedol iné skutočnosti než tie, ku ktorým už skôr - vo svojom vyjadrení k dovolaniu - zaujal stanovisko prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany. Prokurátorka oznámila, že na naposledy uvedenom stanovisku zotrváva. V rovnakom duchu sa vyjadrila aj k námietke obvineného týkajúcej sa návrhu na delegovanie veci a námietky voči všetkým sudcom krajského súdu. Uzavrela, že aj po doplnení dovolania obvineným je potrebné konštatovať, že v konaní nedošlo k naplneniu ani jedného z dovolacích dôvodov uvedených či už v samotnom dovolaní alebo jeho doplnení. Naposledy uvedené vyjadrenie okresnej prokuratúry, ktoré najvyšší súd zaslal príslušným stranám konania, už ostalo z ich strany bez odozvy. Najvyšší súd zistil, že dovolanie proti napadnutému rozsudku je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm.
  2. h)Trestného poriadku a § 566 ods. 3 Trestného poriadku], bolo podané oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm.
  3. b)Trestného poriadku], v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku). Dovolanie súčasne spĺňa podmienky uvedené v § 372 a § 373 Trestného poriadku, ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Trestného poriadku, a nie je daný dôvod na postup súdu

§ 382písm.

a), písm. b), písm. d), písm.

  1. e)ani písm.
  2. f)Trestného poriadku. Dovolací súd nahliadnutím do spisového materiálu zistil, že dovolanie obvineného H. O. nie je dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb, ktoré by svojím charakterom mohli mať výrazný vplyv na konanie a jeho procesný výsledok, a preto je potrebné ich odstrániť, a ktoré sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Dovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy, práve naopak z ustanovenia § 385 ods. 1 Trestného poriadku expressis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. K tomu sa vzhľadom na povahu a najmä spôsob, akým obvinený (až na pár výnimiek) ním vznesené dovolacie námietky formuloval a subsumoval pod jednotlivé z uplatnených dovolacích dôvodov, keď namiesto stručného, jasného a zrozumiteľného uvedenia konkrétnych výhrad voči dovolaním napadnutému rozhodnutiu, respektíve postupu konajúcich súdov, ktorý mu predchádzal, v podstate len popísal priebeh doterajšieho konania z pohľadu jednotlivých úkonov obhajoby, vrátane obsahu jej podaní, a reakcií krajského súdu na ne bez toho, aby ozrejmil a výslovne pomenoval ich následky odôvodňujúce podanie dovolania, ako je to napokon zrejmé z obsahu predmetného dovolania, ktorý dovolací súd v podstatnej časti zámerne odcitoval, žiada dodať, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia

§ 371Trestného poriadku.

To znamená, že ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku, nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania

§ 371ods.

1 Trestného poriadku ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne

§ 382písm.

c) Trestného poriadku alebo zamietne

§ 392ods.

1 Trestného poriadku, a to bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom

§ 374ods.

1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania

§ 371ods.

1 Trestného poriadku, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom

§ 386

a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (R 120/2012).

§ 371ods.

1 Trestného poriadku dovolanie možno podať ak:

  1. a)vo veci rozhodol nepríslušný súd,
  2. b)súd rozhodol v nezákonnom zložení,
  3. c)zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,
  4. d)hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,
  5. e)vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,
  6. g)rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,
  7. i)rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), písm. e), písm.

  1. g)a písm.
  2. i)Trestného poriadku je potrebné uviesť nasledovné: Dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm.
  3. a)Trestného poriadku je naplnený vtedy, ak neboli dodržané ustanovenia Trestného poriadku upravujúce príslušnosť súdov, t. j. vo veci rozhodol súd, ktorý nebol vecne, miestne alebo funkčne príslušný. Príslušnosť súdu teda určuje, ktorý konkrétny súd má v danej veci konať a rozhodovať. Vecná príslušnosť súdu je vymedzená v § 15 a § 16 Trestného poriadku. Miestnu príslušnosť súdu upravuje § 17 Trestného poriadku. Funkčná príslušnosť, ktorá dáva odpoveď na otázku, ktorý orgán je príslušný na rozhodovanie v druhom stupni, teda o opravnom prostriedku; je stanovená pri jednotlivých opravných prostriedkoch, a to pre odvolanie proti rozsudku v § 315 Trestného poriadku, pre sťažnosť proti uzneseniu v § 190 a § 191 Trestného poriadku, pre zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní v § 363 Trestného poriadku a pre dovolanie v § 377 Trestného poriadku. Nezákonne zloženým súdom [§ 371 ods. 1 písm.
  4. b)Trestného poriadku] sa rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Pôjde najmä o prípady, keď rozhodoval samosudca namiesto senátu alebo keď bol senát súdu zložený z predsedu senátu a prísediacich, hoci mal rozhodovať senát zložený len zo sudcov, alebo naopak, či keď senát rozhodoval v neúplnom zložení, a podobne. Trestný poriadok ako aj zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vymedzujú obsadenie súdu od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Zásadným porušením práva na obhajobu [§ 371 ods. 1 písm.
  5. c)Trestného poriadku] sa rozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe, teda stav, keď obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, a zároveň orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto čase skutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním. Výnimočne môže ísť aj o iné pochybenie súdu alebo orgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku ktorého dôjde k odňatiu alebo znemožneniu riadneho uplatnenia procesných práv obvineného. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu môže mať za následok konštatovanie naplnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm.
  6. c)Trestného poriadku. Zákon totiž výslovne požaduje, aby išlo o porušenie zásadné. Takéto porušenie musí teda kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. Prípadné porušenie práva na obhajobu, pokiaľ sa zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, preto samo osebe nezakladá dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku. Pri posudzovaní, či v tom ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Z dôvodu

§ 371ods.

1 písm. d) Trestného poriadku možno dovolanie podať v prípade, ak v dôsledku nerešpektovania ustanovení zákona o konaní hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia v neprítomnosti obvineného (bez splnenia zákonných podmienok) došlo k závažnému porušeniu práva obvineného zúčastniť sa na konaní pred súdom. Účelom ustanovení upravujúcich prítomnosť obvineného na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí je zabezpečiť dodržiavanie jeho práv a povinností zakotvených v Trestnom poriadku, a to najmä, že obvinený má právo zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí o odvolaní, má právo vyjadriť sa ku každému dôkazu, má právo na záverečnú reč a právo posledného slova a v konaní o odvolaní má právo ako posledný predniesť konečný návrh a pod. Dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. e) Trestného poriadku je daný vtedy, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý nebol vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, hoci vylúčený mal byť. Predpokladom pre vylúčenie je v zmysle § 31 ods. 1 Trestného poriadku skutočnosť, že u orgánu činného v trestnom konaní, prísediaceho alebo sudcu možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti pre ich pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Dôvodom na vylúčenie je aj činnosť týchto subjektov v inej pozícii v prejednávanej veci, prípadne na orgáne vyššieho stupňa (§ 31 ods. 2 a 3 Trestného poriadku). Dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Vzťahuje sa k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou etapou dokazovania je hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm.

  1. g)Trestného poriadku sa týka predovšetkým tretej etapy dokazovania, t. j. vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania (vyhľadávanie a zabezpečovanie), pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou s výnimkou prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila [§ 119 ods. 4 (pozn. súdu: v zmysle aktuálne účinnej právnej úpravy ods. 5) Trestného poriadku], nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávaní dôkazov, ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku [§ 371 ods. 1 písm.
  2. i)Trestného poriadku] sa rozumie nesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin alebo, že išlo o iný trestný čin alebo obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa súdeným skutkom dopustil. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až § 30 Trestného zákona), prípadne zániku trestného činu (najmä § 87 Trestného zákona), prípadne pochybenie súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona) a pod. Je však potrebné uviesť, že dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie súdu. Nie je tak legitimovaný posudzovať ani úplnosť a správnosť skutkových zistení ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní, a rovnako ani hodnotenie v tomto konaní vykonaných dôkazov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm.

  1. i)Trestného poriadku. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd povinný prezumovať. Oboznámením sa s obsahom predloženého spisu najvyšší súd zistil nasledovné skutočnosti: Ako už bolo konštatované, obvinený v podanom dovolaní neuviedol priamo konkrétne procesné a hmotnoprávne chyby, ktoré mali mať zásadný vplyv na konanie a jeho procesný výsledok, ani ich požadovaným spôsobom nesubsumoval pod jednotlivé z uplatnených dovolacích dôvodov, keď určité celé časti predmetného dovolania použil na odôvodnenie viacerých z nich, a tak v konečnom dôsledku ponechal na dovolacom súde, aby v jeho podaní, ktoré je vo svojej podstate len prevzatím obsahu predchádzajúcich podaní obhajoby adresovaných v priebehu konania či už krajskému súdu, jeho predsedovi alebo aj najvyššiemu súdu, identifikoval možné dovolacie námietky. Abstrahujúc jeho obsah bolo možné vyvodiť, že výhrady obvineného smerovali voči postupu krajského súdu, v rámci ktorého tento nepredložil návrh na odňatie a prikázanie veci inému súdu toho istého druhu a stupňa a námietku zaujatosti vznesenú voči všetkým sudcom Krajského súdu v Trnave najvyššiemu súdu, ale o tomto podaní sám rozhodol 20. novembra 2019, navyše predmetné uznesenie namiesto 20. novembra 2019 vyhlásil v rozpore s § 177 písm.
  2. d)Trestného poriadku až 21. novembra 2019, a zároveň, v rozpore s § 23 ods. 3 Trestného poriadku určil termín verejného zasadnutia na 9. januára 2020, a tak mal vo veci konať (o námietke zaujatosti, o sťažnosti proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti i na verejnom zasadnutí o samotnom odvolaní) jednak ako nepríslušný súd, jednak v nezákonnom zložení a jednak vylúčeným sudcom, a takto zásadným spôsobom porušiť jeho právo na obhajobu. Obvinený teda v tomto postupe vzhliadol naplnenie dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a), písm. b), písm.
  3. c)a písm.
  4. e)Trestného poriadku. Voči vykonaniu verejného zasadnutia 9. januára 2020 okrem vyššie uvedených výhrad, t. j. že konal nepríslušný súd, v nezákonnom zložení a vylúčenými sudcami, namietal aj jeho uskutočnenie v jeho neprítomnosti, respektíve nevyhovenie jeho žiadosti o odročenie predmetného verejného zasadnutia, zodpovedajúce dovolaciemu dôvodu

§ 371ods.

1 písm. d) Trestného poriadku. Na rozdiel od naposledy uvedených dovolacích námietok, obvinený spôsobom konformným s právnou úpravou odôvodnil dovolacie dôvody uplatnené

§ 371ods.

1 písm.

  1. g)a písm.
  2. i)Trestného poriadku, keď pod každý z nich podradil týmto vecne zodpovedajúce dovolacie námietky. V súvislosti s naplnením dôvodu dovolania

§ 371ods.

1 písm.

  1. g)Trestného poriadku namietal nezákonnosť zvukových záznamov vyhotovených poškodenou v dňoch 31. októbra 2013 a 4. novembra 2013 v rozpore s § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj nezákonnosť prepisov SMS a MMS správ získaných v rozpore s § 2 ods. 7 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a tiež § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm.
  2. i)Trestného poriadku vzhliadol v absencii posúdenia skutku právne kvalifikovaného ako prečin výtržníctva

§ 364ods.

1 písm.

  1. a)Trestného zákona z hľadiska naplnenia materiálneho korektívu. Z vymedzenia dovolacích námietok, dovolateľom nepodriadených pod konkrétny dovolací dôvod, ale ním súhrne subsumovaných pod dovolacie dôvody vyjadrené v § 371 ods. 1 písm. a), písm. b), písm.
  2. c)a písm.
  3. e)Trestného poriadku, je zrejmé, že tieto sa skutočne navzájom prelínajú a vzájomne na seba nadväzujú. Zároveň je však so zreteľom na špecifický obsah jednotlivých dovolacích dôvodov a vzťah špeciality ostatných označených ustanovení a ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
  4. c)Trestného poriadku evidentné, že nie každá z týchto dovolacích námietok je spôsobilá viesť k naplneniu celej tejto, obvineným označenej, skupiny dovolacích dôvodov. Základnou premisou, z ktorej dovolateľ odvodzoval nielen naplnenie dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm.

  1. a)Trestného poriadku, ale (a to či už priamo alebo v nadväznosti na z nej vyplývajúce skutočnosti) aj dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. b), písm.
  2. c)a písm.
  3. e)Trestného poriadku bolo, že vo veci rozhodol nepríslušný krajský súd, a to z dôvodu, že tento pred svojím rozhodnutím nielenže nevyčkal za rozhodnutím najvyššieho súdu o jeho návrhu na odňatie a prikázanie jeho veci

§ 23ods.

1 Trestného poriadku, ale dotknutý návrh najvyššiemu súdu ani len nepredložil. Zo spisového materiálu vyplýva, že obvinený prostredníctvom obhajcu, hoci jeho doručenie avizoval (avšak príslušnú prílohu nepripojil) už v elektronickej pošte doručenej

  1. októbra 2019 v čase po úradných hodinách (č. l. 1162), až dňa
  2. októbra 2019, t. j. v deň nariadeného verejného zasadnutia, osobne doručil odvolaciemu súdu podanie formálne označené „Návrh obžalovaného na odňatie a prikázanie veci inému súdu toho istého druhu a stupňa“ z
  3. októbra 2019 (č. l. 1168). Obsah predmetného podania neposkytuje priestor na pochybnosti o tom, že jeho argumentačným podkladom bola výlučne námietka zaujatosti voči predsedovi senátu odvolacieho súdu JUDr. Martinovi Žovincovi, odôvodnená jeho priateľsko-rodinnými osobnými vzťahmi so splnomocnenou právnou zástupkyňou poškodenej JUDr. B. M., a od jeho postavenia predsedu trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Trnave a člena sudcovskej rady daného krajského súdu sa odvíjajúca námietka zaujatosti aj všetkých ostatných sudcov Krajského súdu v Trnave, a tiež nevyhovenie návrhu obvineného na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a prerušenie konania. Rovnako, výlučne predpojatosťou predsedu senátu a ostatných sudcov Krajského súdu v Trnave, vyplývajúcou okrem vyššie uvedeného aj z toho, že podanie z
  4. októbra 2019 nebolo predložené najvyššiemu súdu a v čase nahliadnutia do trestného spisu na krajskom súde sa v ňom nachádzala listina s názvom „Rozsudok v mene republiky,“ bolo odôvodnené aj podanie obvineného z
  5. novembra 2019, doručené odvolaciemu súdu elektronicky
  6. novembra 2019 a následne aj poštou
  7. novembra 2019 a označené ako „Doplnenie návrhu na odňatie a prikázanie veci inému súdu, doručený Krajskému súdu dňa 10.10.2019, o aktuálne zistené skutočnosti.“ Vo vzťahu k tejto časti dovolania je

názoru dovolacieho súdu predovšetkým potrebné pripomenúť zákonné znenie § 23 ods. 1 Trestného poriadku, ktorého aplikácie sa obvinený v konaní domáhal.

tohto ustanovenia platí, že z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený. V tejto súvislosti sa potom vo všeobecnej rovine žiada dodať, že odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému (inak nepríslušnému) súdu je opatrením výnimočným, pretože predstavuje prielom do Ústavou Slovenskej republiky garantovaného práva, že nikto nemôže byť odňatý jeho zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), a preto význam, respektíve dôležitosť dôvodu pre jeho aplikáciu musí byť porovnateľný s významom uvedeného ústavného princípu. Platná právna úprava síce nedefinuje slovné spojenie "dôležité dôvody," avšak práve vzhľadom na výnimočnosť takéhoto postupu je nimi potrebné rozumieť existenciu takých dôvodov, ktoré v konkrétnej trestnej veci lepšie zabezpečia jej nestranné a zákonné prejednanie, náležité zistenie jej skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, i uplatnenie všetkých, do úvahy prichádzajúcich, zásad trestného konania prostredníctvom súdu, ktorému je vec delegovaná. Delegácia sa nemôže stať prostriedkom na porušenie práva obvineného na zákonného sudcu, ale ani prostriedkom na to, aby procesné strany určovali, kto bude zákonným sudcom v konkrétnom prípade bez splnenia zákonných podmienok § 23 ods. 1 Trestného poriadku. Je nesporné, že medzi dôležité dôvody tzv. delegácie treba okrem iného zahrnúť aj prípady vylúčenia všetkých sudcov príslušného súdu, ako sa to vo svojej trestnej veci snažil dosiahnuť aj dovolateľ. Odňatie veci z dôvodu nutnosti

§ 23ods.

1 Trestného poriadku však v takejto situácii prichádza do úvahy len vtedy, ak na súde (kvôli zaujatosti jeho sudcov) nie je možné zostaviť senát, ktorý by o veci mohol rozhodnúť. Uvedené zároveň a contrario znamená, že pokiaľ už samotná námietka zaujatosti smerujúca voči sudcom dotknutého súdu (primárne voči predsedovi a ostatným členom senátu a sekundárne aj voči ostatným sudcom) nie je spôsobilá vylúčiť ich (ho) z konania a rozhodovania vo veci, potom (kvôli hospodárnosti) ani nie je dôvod, aby bola vec predkladaná inštančne nadriadenému súdu na rozhodnutie o návrhu

§ 23ods.

1 Trestného poriadku (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z

  1. decembra 2020, sp. zn. I. ÚS 547/2020, prípadne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  2. decembra 2019, sp. zn. 1 TdoV 3/2018, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  3. marca 2021, sp. zn. 5 Tdo 12/2021, obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
  4. marca 2021, sp. zn. 5 Tdo 10/2021). Krajský súd v Trnave preto postupoval zákonne a správne, keď podanie obvineného z
  5. októbra 2019 spolu s jeho podaním z
  6. novembra 2019, napriek jeho označeniu ako návrhu na odňatie a prikázanie veci inému súdu toho

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.