2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do
c) Trestného poriadku dovolania obvinených L. S. a Z. S. odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 1Tk/1/2014 z 30. marca 2017 boli obvinení 1/ L. S. a 2/ Z. S. uznaný za vinných zo spáchania trestného činu vraždy v spolupáchateľstve
2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. f) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. augusta 1999, ktorého sa dopustili na skutkovom základe, že v presne nezistený deň na jeseň roku 1998 vo večerných hodinách L. S., spoločne s Z. S. a J. I., (ktorému bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia) v katastri obce Y., časť G., v blízkosti chaty poľovníckeho združenia G.U. - S., vykopali pod vedením L. S. a
jeho pokynov v zemi jamu pripravenú na zakopanie tela osoby, ktorú mali v úmysle usmrtiť, aby umožnili na ňu prevádzanie obchodných podielov alebo oprávnení štatutárneho orgánu v rôznych spoločnostiach, a aby znemožnili odhalenie jeho obdobnej predchádzajúcej činnosti, na túto činnosť si zabezpečili pracovné nástroje, v priebehu kopania L. S. odišiel a výkop dokončili Z. S. s J. I., po asi 45 minútach sa L. S. svojím motorovým vozidlom na miesto vrátil a priviezol A. P., nar. X. O. XXXX, naposledy bytom I. I., A. XXX, ktorého vylákal na miesto pod presne nezistenou zámienkou a ktorý vykonával činnosť tzv. ,,bieleho koňa", prikázal mu z vozidla vystúpiť, chytil ho pod pazuchu z jednej strany a z druhej strany ho chytili popod pazuchu Z. S. s J. I., spoločne A. P. doviedli k jame, pričom mal na hlave šatku alebo kuklu, L. S. ho tlakom prinútil si kľaknúť čelom k vykopanej jame a následne L. S. tri krát udrel tupou časťou sekery veľkou intenzitou A. P. do ľavej časti hlavy, čím mu spôsobil trieštivé a vpáčené zranenia lebky, ktorým A. P. na mieste
hol, následne obžalovaní a J. I. mŕtvolu poškodeného vyzliekli donaha a do vopred pripravenej jamy asi do hĺbky 100 cm zakopali jeho telo, pričom osobné veci poškodeného následne spálili. Za to súd prvého stupňa uložil obvinenému L. S.
2 Trestného zákona, § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. augusta 1999 súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov, na výkon ktorého ho
2 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. augusta 1999 zaradil do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.
1 Trestného zákona v spojení s § 35 ods. 2 Trestného zákona menovanému uložil súhrnný peňažný trest vo výške 663,00 (šesťstošesťdesiattri) Euro /20.000,00/ (dvadsať tisíc) Sk, pričom
3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, súd ustanovil obvinenému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace.
1 písm. a), § 35 ods. 2 Trestného zákona súd obvinenému uložil aj súhrnný trest prepadnutia veci, a to: - 3 ks nábojov ráže 9 mm, - krabičku so 4 ks surových kľúčov, - plátenné vrecúško s vecami na čistenie zbraní, - krabičku so 4 ks nábojov s tým, že
6 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát. Súd prvého stupňa zároveň postupom
2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do
1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2005 v spolupáchateľstve
2 Trestného zákona k § 179 ods. 3 Trestného zákona a ktorým mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov so zaradením do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny, súhrnný peňažný trest vo výmere 663,00 (šesťstošesťdesiattri) Euro /20.000,00/ (dvadsaťtisíc) Sk, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace a súhrnný trest prepadnutia veci, - výrok o treste uloženom menovanému rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3To/8/2011 z 18. apríla 2012, ktorým súd vo vzťahu k menovanému zrušil vo výroku o treste rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3T/6/2004 z 26. februára 2009, ktorým bol obvinený uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu skrátenia dane a poistného formou spolupáchateľstva
2 k § 148 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona a iné a ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov so zaradením do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny a následne mu uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov so zaradením na jeho výkon do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny, súhrnný peňažný trest vo výmere 20.000,00 Sk /663,00 Eur/ s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace a trest prepadnutia veci, - výrok o treste uloženom menovanému rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3T/33/1995, ktorým bol obvinený uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu
1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona v znení zákona č. 248/1994 Z. z. a iné, ktorým bol menovanému uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky so zaradením do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny, úhrnný peňažný trest vo výmere 3 (tri) mesiace a trest prepadnutia veci v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3To/27/2000 z 15. júna 2000, pričom zároveň súd prvého stupňa zrušil všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad. Obvinenému Z. S. súd prvého stupňa uložil
2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. augusta 1999 trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) rokov s tým, že
3 Trestného zákona v znení účinnom do 31. augusta 1999 obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny. Proti uzneseniu krajského súdu podali prostredníctvom obhajcu dovolanie obaja menovaní obvinení. Obvinený L. S. odôvodnil podané dovolanie s poukazom na danosť dôvodov dovolania
1 písm. h), písm. i), písm. e) Trestného poriadku. V dovolaní namietol záver súdu prvého stupňa, že sa mal trestného činu vraždy dopustiť obzvlášť surovým spôsobom. Z dokazovania vykonaného pred súdmi nevyplýva možnosť použitia takéhoto kritéria, nakoľko s ohľadom na výsledky znaleckého dokazovania je zrejmé, že poškodený P. utrpel poranenia lebky až po smrti. V súvislosti s mechanizmom poranení poškodeného odkázal aj na to, že súdy vychádzali len z výpovede svedka I. a nie z iných dôkazov. Nie je možné, aby dôkaz vyplývajúci z výpovede osoby, ktorá je spolupracujúcim obvineným bol jediným dôkazom svedčiacim o vine obvineného. Judikatúra navyše za obzvlášť surový označuje útok vyznačujúci sa extrémne výraznou brutalitou, sprevádzaný nezriedka použitím väčšieho počtu nástrojov alebo mechanizmov. Spáchanie trestného činu vraždy v sebe nevyhnutne obsahuje určité prvky surovosti - musí ale ísť o takú mieru surovosti, ktorá sa výrazne vymyká z rámca bežného u väčšiny trestných činov tohto druhu, pričom takýto úmysel v konaní nebol preukázaný. Táto argumentácia bola časťou obhajoby obvineného už v predchádzajúcom konaní, avšak odvolací súd dospel v reakcii na ňu k výrazným logickým či argumentačným paradoxom. Napriek popisom znalcov je v skutkovej vete výroku o vine uvedené, že poškodený mal byť usmrtený tromi údermi tupou časťou sekery, neskôr uvádzajú, že pre hnilobné zmeny nemuseli byť následky úderov zistiteľné. Obvinený takisto namietol, že pre odsudzujúci rozsudok v podstate stačila ,,rovina možností", ignorujúc zákonné požiadavky, ktoré sú na rozsudok kladené zákonom, bez ohľadu na zistený skutkový stav a dôkaznú situáciu. O uvedenom svedčí napríklad to, že súd vyslovil, že nie je možné presne určiť príčinu smrti, no napriek tomu poukazuje na závery vyplývajúce z výsledkov znaleckého dokazovania poukazujúc na údajnú mieru agresivity konania, ktorým mal byť poškodený usmrtený. Preto nie je možné hovoriť o tom, že bol jednoznačne usmrtený obzvlášť surovým spôsobom. Z uvedeného dôvodu nie je možné na prejednávaný skutok aplikovať kvalifikačný znak
2 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. augusta 1999 a skutok by mal byť správne právne kvalifikovaný len
1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do
1 písm. b) Trestného zákona účinného do
názoru obvineného jediným usvedčujúcim dôkazom. Preto je namieste skúmať jeho vierohodnosť, ktorá je naštrbená minimálne tým, že proti obvinenému vypovedal v niekoľkých trestných veciach, ktoré meritórne skončili oslobodením obvineného spod obžaloby. V spojení s vyššie uvádzanými pochybnosťami o priebehu skutku majúcimi pôvod v znaleckom dokazovaní je záver o vierohodnosti menovaného svedka svojvoľný. Popis skutku svedkom I. nezodpovedá skutočnosti či už z hľadiska času spáchania ako ani spôsobu, akým malo k jeho spáchaniu dôjsť. Obvinený nerozumie konštatovaniu súdu,
ktorého k vierohodnosti svedeckej výpovede menovaného svedka prispieva aj korešpondujúci obsah iného pripojeného spisového materiálu (spis Okresného súdu Žilina sp. zn. 22T/190/2013); ide o trestné konanie, v ktorého rámci bol obvinený stíhaný spoločne so svedkom I. a kde spolu mali kooperovať aj na inej trestnej činnosti v blízkom časovom období s týmto skutkom. Ak je ale svedok stíhaný ako obvinený v inej trestnej veci, dá sa z uvedeného dedukovať nie jeho vierohodnosť, ale pravý opak, nakoľko je logicky motivovaný dosiahnuť za cenu spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní pre seba čo najlepší výsledok. Pokiaľ ide o úvahu súdov o tom, že by nebolo logické, ak by svedok I. usvedčil iného zo spáchania vraždy a zároveň sám na seba nepravdivo uvádzal, že aj on sa zúčastnil na spáchaní takéhoto trestného činu obvinený konštatoval, že práve k tomu došlo, pričom nie je jasné, či je v tomto smere v podstate rozdiel medzi tým, či svedok seba (a iných) zo spoluúčasti na vražde usvedčí buď pravdivo, alebo nepravdivo. Na uvedenom nemení nič ani záver znalca z odboru psychológie,
ktorého nie je možné u I. vylúčiť sklony k tendenčnosti výpovede, ale neboli zaznamenané jeho prípadné konfabulačné sklony. Záver znalca z tejto vednej oblasti tak pohodlne nahrádza úvahu súdu pri hodnotení dôkazov, najmä pokiaľ je nutné váhu určitého dôkazu zvýrazniť či eliminovať a záver znalca, ktorý vie niečo vypracovať len na základe toho, čo mu človek povie, nemá žiadnu výpovednú hodnotu. K dôvodu dovolania
1 písm. e) Trestného poriadku obvinený uviedol, že v konaní vedenom na PPZ NAKA, odbor Stred pod ČVS: PPZ-179/NKA-ST2-2019 je trestne stíhaný pre trestný čin podplácania, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že mal podplatiť senát Krajského súdu v Žiline v konaní 2To/80/2017, teda v konaní, ktoré je predmetom dovolacieho prieskumu. Ku skutku sa priznal a jeho výpoveď potvrdzujú aj ďalší svedkovia. V tomto trestnom konaní bola ako svedkyňa vypočutá aj JUDr. A. A., členka senátu krajského súdu v dotknutom konaní, ktorá zároveň pôsobila v prejednávanej veci ako sudkyňa spravodajkyňa. Táto po poučení svedka vo svojej výpovedi z 9. apríla 2020 okrem iného vypovedala o tom, že pred rozhodovaním vo veci bol za ňou sudca Okresného súdu Žilina JUDr. B. I., ktorý jej mal povedať, že S. jej odkazuje, že ak mu nedá doživotie, nepodá dovolanie. Členka senátu mala byť teda
jej vlastných slov ovplyvňovaná pred rozhodnutím o odvolaní obvineného iným sudcom, pričom o tejto skutočnosti neurobila ani úradný záznam a ani ju neoznámila predsedovi súdu, prípadne orgánom činným v trestnom konaní pre možné spáchanie trestného činu zasahovania do nezávislosti súdu
Napriek tomu táto sudkyňa rozhodovala ako členka odvolacieho senátu o odvolaní obvineného a uložila mu trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov. Obvinený má za to, že pokiaľ sudcu niekto ovplyvňuje pred rozhodovaním kde môže ísť o podozrenie zo zasahovania do nezávislosti súdu a tento sudca takéto ovplyvňovanie nechá tak, neurobí žiadne oznámenie tejto skutočnosti, ďalej koná, rozhoduje a napokon obvineného uzná za vinného, možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci a mal byť vylúčený z rozhodovania. Obvinený L. S. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že rozsudkom vysloví porušenie zákona a súčasne zruší rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2To/80/2017 z 28. novembra 2019 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 1Tk/1/2014 z 30. apríla 2017 ako aj konanie, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo, nakoľko
1 písm. a) Trestného poriadku musí byť trestné stíhanie zastavené z dôvodu premlčania. Obvinený Z. S. podal dovolanie s ohľadom na údajné naplnenie dôvodov dovolania
1 písm. c), písm. e), písm. g), písm. h), písm.
1 písm. b) Trestného poriadku, keďže nadobudla presvedčenie, že obvinený je dôvodne podozrivý zo spáchania skutku a zároveň mala obavu, že bude pôsobiť na spoluobvinených, svedkov, znalcov a prípadne iné osoby. Obvinený okrem všeobecnej prezentácie právnych názorov viažucich sa k rozhodovaniu súdu o väzbe v prípravnom konaní uviedol, že ak raz sudca v odôvodnení rozhodnutia o väzbe v prípravnom konaní poukázal na dôvodnosť trestného stíhania obvineného nemožno očakávať, že tento sudca rovnakého obvineného následne oslobodí spod obžaloby. Nakoľko JUDr. Bebčákovej bol spis pridelený náhodným výberom aj po podaní obžaloby vzniká problém, či daná sudkyňa konala v štádiu v konaní pred súdom nestranne a nezaujato, keďže už v prípravnom konaní, kedy ešte vyšetrovací materiál nebol kompletný mala presvedčenie o tom, že skutok, ktorý je kladený obvinenému za vinu sa stal a obvinený je z jeho spáchania dôvodne podozrivý. Týmto je spochybnená nezaujatosť sudcu, nakoľko iným než odsudzujúcim rozhodnutím by vlastne priznala svoje pochybenie z prípravného konania a ,,do konania pred súdom už išla s určitým domnením a presvedčením. Vzhľadom na vyššie uvedené sa potom iný ako odsudzujúci rozsudok nedal očakávať. K tomu obvinený rozsiahlo poukázal na výklad pojmov nestrannosti a nezaujatosti sudcu z tak objektívneho, ako aj subjektívneho hľadiska pričom dospel k záveru, že sudkyňa JUDr. Bebčáková mala byť z konania a rozhodovania v trestnej veci obvineného vylúčená s poukazom na jej zaujatosť. Obvinený ďalej uviedol, že senát Okresného súdu Žilina bol nesprávne zložený z dôvodu, že
rozvrhu práce dotknutého súdu na rok 2014 je nepochybné, že súdne oddelenie 1T (vrátane vecí zapisovaných do súdneho registra Tk) ,,mala na starosti" JUDr. A. A..
oznámenia k žiadosti o sprístupnenie spisu je evidentné, že ak je vedené trestné konanie pre trestný čin vraždy
2 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. f) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. augusta 1999, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) až 15 (pätnásť) rokov až doživotie mala byť táto trestná vec zapísaná do registra Tk. Náhodným výberom bola veci pridelená spisová značka 1Tk/1/2014, pričom z uvedeného vyplýva, že v nej mala rozhodovať JUDr. Malatká. Napriek tomu vo veci samej rozhodovala JUDr. Bebčáková. Preto má obvinený za to, že vo veci rozhodoval nezákonný senát, čím došlo k naplneniu dôvodu dovolania
1 písm. b) Trestného poriadku. S poukazom na čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky nie je rozhodujúce, či obvinený Z. S. túto skutočnosť namietal v rámci podania riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, resp. či boli obvineným uvádzané iné dovolacie dôvody. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že zruší rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2To/80/2017 z 28. novembra 2019 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 1Tk/1/2014 z 30. apríla 2017 ako aj konanie, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo a súčasne
1 písm.
1 Trestného poriadku dočasne odložené vznesenie obvinenia pre prejednávaný skutok a to
1 písm. h), písm. i) Trestného poriadku (ktoré zjavne dané nie sú) a ďalej ho rozširuje o dovolací dôvod
1 písm. e) Trestného poriadku, teda v podstate, že vo veci (na odvolacom súde) konal sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Úvahy obvineného o tom, že sudkyňa JUDr. A. mala byť z konania vylúčená sú len špekuláciou odsúdeného, ani z ním priložených zápisníc z trestnej veci vedenej pre trestný čin podplácania, konkrétne z verzie prezentovanej JUDr. A. A. nevyplýva žiadna okolnosť, pre ktorú by mala byť vylúčená z rozhodovania v tejto trestnej veci v zmysle dôvodov
1 až 4 Trestného poriadku. Tzn., že aj pokiaľ sudkyňa uviedla, že jej kolega z OS Žilina mal byť za ňou ,,s odkazom od S." a ona mu v podstate žiadne informácie nepodala ani nenaznačila ďalší postup nie je absolútne dôvod pochybovať o jej nezaujatosti v zmysle pomeru k veci alebo k obvinenému. Ani tento dovolací dôvod zjavne daný nie je. Z týchto dôvodov navrhujem dovolanie odsúdeného postupom
c) Trestného poriadku odmietnuť". Vo vyjadrení k dovolaniu obvineného Z. S. prokurátor uviedol v podstate nasledovné: ,,Odsúdený uplatňuje údajne dané dovolacie dôvody
1 písm. c), e), g), h),
c) Trestného poriadku odmietnuť". Na vyjadrenie prokurátora reagoval obvinený Z. S. tak, že okrem odkázania na svoje predchádzajúce písomné podania vyjadril všeobecný nesúhlas s právnym názorom prezentovaným prokurátorom, nakoľko tento neprihliada na súvisiace okolnosti, za ktorých bolo dané trestné konanie vedené a vykonané. Zopakoval, že JUDr. Bebčáková konala jednak ako sudkyňa pre prípravné konanie pri jeho vzatí do väzby, ako aj následne v konaní pred súdom po podaní obžaloby, pričom namietol nezákonnosť zloženia senátu aj s ohľadom k osobám prísediacich pri rozhodovaní v merite veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že značný obsah menovaným podaného vyjadrenia je v podstate novou rekapituláciou už skôr uvedených dovolacích námietok, pričom ťažiskovým motívom je vyjadrenie nesúhlasu so stanoviskom prokurátora k podanému dovolaniu. Toto ,,vyporiadavanie sa" s vyjadrením prokurátora je následne charakteristické opätovným zdôrazňovaním námietok tvrdených v už skôr podanom dovolaní, zdôrazňujúc už skôr spochybňovanú nezaujatosť JUDr. Bebčákovej k osobe obvineného a prejednávanej veci. K tomu obvinený obsiahlym spôsobom citoval z ním označenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP"). Dodal, že v trestnom konaní neboli rešpektované pravidlá náhodného výberu a pridelenia danej trestnej veci. Obvinený označil právne názory prokurátora za ,,prudko rozporné" s významnými nálezmi a súvisiacou judikatúrou Ústavného súdu SR (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Zjavne uniklo pozornosti prokurátora, že obvinený poukázal aj na jeho dožiadania voči Okresnému súdu Žilina o spôsobe vykonávania úkonov pri ,,prideľovaní" jeho veci a ktoré sú prílohami doplnenia jeho dovolania. Pôvodná spisová značka jeho trestnej veci, ktorá jej bola pridelená bezprostredne po podaní obžaloby 17. januára 2014, bola v znení 28T/7/2014. Až následná ,,púha" zmena číselného označenia veci na sp. zn. 1Tk/1/2014 zjavne sama o sebe nijak nekonvaliduje (nenapráva) nezákonný spôsob postupu a konania v doplnení podaného dovolania, ktorý bol obvineným vytýkaný a objektívne preukázaný. Prokurátor mu na uvedené nedal žiadnu relevantnú odpoveď. Obvinený poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1TdoV/17/2015 z 8. novembra 2016,
ktorého je kritika obvineného vo vzťahu k hodnoteniu výpovede svedka I. (,,kajúcnika") dôvodná a majúca relevantný právny základ. V tejto súvislosti obvinený poukázal aj na rozsudok ESĽP vo veci W. v Slovenská republika. Ani v trestnej veci obvineného sa totiž nevykonávali primerané kontrolné prostriedky, ktoré by zabezpečili spravodlivé súdne konanie. Takisto sa nemožno stotožniť s námietkami prokurátora obsiahnutými v jeho vyjadrení k doplneniu dovolania a k dovolaniu vôbec, čo sa týka výsledkov znaleckého dokazovania. Prokurátor sa v podstate len jednostranne snaží spochybniť námietky obvineného a výlučne presadzuje ako ,,údajne správne" závery znalcov, pričom opomína práva obhajoby dať si vypracovať vlastný znalecký posudok. Týmto zároveň prokurátor obchádza a opomína právne názory prezentované v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a všeobecných súdov, nakoľko oproti sebe v posudzovanej veci stoja minimálne dva znalecké posudky s inými zisteniami a závermi. Už aj z tohto pohľadu a so zreteľom na požiadavky zákonnosti, rovnosti a spravodlivosti bolo úlohou prokurátora iniciovať vykonanie znaleckého dokazovania prostredníctvom špecializovaného ústavu sústreďujúcim sa na špecifickú znaleckú činnosť. Uvedené je bežnou praxou aj v iných prípadoch. Obvinený nad rámec uvedeného dodal, že s telesnými pozostatkami poškodeného P. bolo nepochybne v danom prípade neodborne manipulované. Tak došlo k evidentnému poškodeniu a zmareniu dôkazov, a to najmä v dôsledku zásahu do lebky jej ,,odpílovaním". K tomu obvinený poukázal na obsah prednášky konanej v Justičnej akadémii Slovenskej republiky dňa
rozvrhu práce Okresného súdu Žilina fungovať register ,Tk´, do ktorého boli zapisované veci vo vecnej príslušnosti tzv. okresného súdu v sídle kraja (§ 16 ods. 1 Trestného poriadku). Faktom je, že vec bola najprv elektronickou podateľňou pridelená do senátu 28T (predsedníčka senátu JUDr. Erika Bebčáková), ktorá sa tým stala zákonným sudcom v predmetnej veci. Hoci neskôr bola evidenčne prevedená do senátu 1Tk elektronickou podateľňou, zrejme z dôvodu administratívneho pochybenia. Zákonnou sudkyňou v nej správne zostala sudkyňa, ktorej vec prvotne napadla. Práve tento postup umožnil dodržanie princípu zákonného sudcu a tohto práva obžalovaných a nepodriadil celý proces administratívnemu a technokratickému pohľadu na vec. Uvedené skutočnosti sú nakoniec ľahko overiteľné v rozvrhu práce OS Žilina, resp. v príslušných registroch správy súdu." ,,Z týchto dôvodov zotrvávam na pôvodnom návrhu dovolanie odsúdeného postupom
c) Trestného poriadku odmietnuť". Na vyjadrenie prokurátora, ktoré je obsahom predchádzajúceho odseku reagoval opäť aj obvinený Z. S.. V predloženom vyjadrení zrekapituloval obsah skôr podaného doplnenia dovolania. Čo sa týka konkrétnych právnych úvah prezentovaným prokurátorom tak, ako sú tieto podrobne uvedené vyššie konštatoval, že ,,právny názor" prokurátora v bode 1/ a 3/ jeho vyjadrenia (vo vzťahu k uplatneným dôvodom dovolania
1 písm. b/, písm. e/ Trestného poriadku) je v zrejmom - prudkom rozpore s § 31 ods. 1, ods. 2 a nasl. Trestného poriadku, pričom popiera účel a význam ,,inštitútu" vylúčenia sudcu. Najvyšší súd musí opätovne zdôrazniť, že aj v tomto vyjadrení obvinený v podstatnej miere zopakoval skôr prezentované argumenty, pričom polemizoval s právnym názorom prokurátora v tom smere, že naďalej spochybňoval nestrannosť a nezaujatosť sudkyne JUDr. Bebčákovej. Rovnako tak znovu poukázal na údajné pochybenie súdu prvého stupňa pri prideľovaní jeho trestnej veci zákonnému sudcovi, pri ktorom nemalo byť dodržané pravidlo náhodného výberu jej pridelenia. Odkazujúc na početnú rozhodovaciu prax tak Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva v spojení s príslušnými ustanoveniami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v podstate pokračoval v totožnej argumentácii. Nosným motívom tejto argumentácie je obvineným označovaná údajná nezákonnosť spočívajúca v tom, že o jeho vzatí do väzby v prípravnom konaní ako aj vo veci samej po podaní obžaloby rozhodovala tá istá sudkyňa (JUDr. Bebčáková), čím malo byť porušené jeho právo na nestranný a nezávislý súd, ako aj jeho právo na zákonného sudcu. V tejto súvislosti znovu poukázal na údajné ,,nezrovnalosti" pri zmene spisovej značky jeho trestnej veci pričom dodal, že zotrváva na svojich predchádzajúcich námietkach ohľadom akceptovania výpovede svedka ,,kajúcnika" I. (poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1TdoV/17/2015 z 8. novembra 2016, ako aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Adamčo v Slovenská republika, doslovne citujúc relevantné časti z odôvodnení označených rozhodnutí). Prokurátor vo vyjadrení spochybňuje, popiera a opomína právo obhajoby dať si vypracovať vlastný znalecký posudok, k čomu obvinený poukazuje na nesprávnosť postupu skôr vo veci konajúcich a rozhodujúcich súdov spočívajúceho v tom, že nevykonali tzv. kontrolné znalecké dokazovanie. V ďalšom texte podaného vyjadrenia obvinený Z. S. uviedol v princípe takmer ,,navlas" tie isté skutočnosti, ako v jeho predchádzajúcich podaniach, resp. v podanom dovolaní v znení jeho písomného doplnenia (poukázal na obsah prednášky Znalec v trestnom konaní, namietol premlčanie trestnosti činu - s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 29/2015, nakoľko údajne ide o skutkovo totožný prípad, tvrdenia príslušníkov NAKA o tom, ktorý sudca ho vezme do väzby a dôsledky odmietnutia jeho spolupráce s OČTK pri objasňovaní akcie ,,Z." a pod.). Ak prokurátor tvrdí, že obvinený Z. S. nemal na hlavnom pojednávaní žiadne otázky, bolo tomu tak z dôvodu, že bol prvýkrát postavený pred súd a je jeho slobodným právom, či bude vypovedať alebo nie. Záverom dodal, že pozornosť prokurátora by mala byť rovnako zameraná na zabránenie nezákonných excesov NAKA, bývalého generálneho prokurátora Slovenskej republiky a ,,ďalších z radov prokuratúry a polície, ktorí sa spreneverili ich poslaniu v zmysle čl. 149 Ústavy SR, a to vrátanie ovplyvňovania a zasahovania do rozhodovania súdov - sudcov, tak v prípade obvineného, ako aj v ďalších prípadoch. Obvinený uzavrel, že poukazuje a trvá na skutočnostiach a dôkazoch - dovolacích námietkach a dôvodoch dovolania v znení jeho písomného doplnenia v nich uvedených a preukázaných ,,aj ním" tam priloženými listinnými dôkazmi. + + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaniach obvinených skúmal procesné podmienky pre ich podanie a zistil, že dovolania sú prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], boli podané oprávnenými osobami prostredníctvom zvoleného obhajcu [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku, § 373 ods. 1 Trestného poriadku], v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku) a spĺňajú obsahové náležitosti uvedené v § 374 Trestného poriadku a zistil, že dovolania obvinených je potrebné odmietnuť, pretože je z ich obsahu zrejmé, že nimi označené dôvody dovolania nie sú v posudzovanej veci splnené. Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nie je určený na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená, preto predstavuje výnimočný prielom do právoplatnosti, ktorá je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú z tohto dôvodu striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dovolací súd preto nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Z ustanovenia § 385 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012). K dovolaciemu dôvodu
1 písm. b) Trestného poriadku.
1 písm. b) Trestného poriadku, dovolanie možno podať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení. Nezákonným zložením je v zmysle predmetného ustanovenia napríklad nasledujúci demonštratívny výpočet procesne neprípustných situácii: namiesto senátu rozhodol samosudca, senát rozhodne v neúplnom zložení, alebo ak prísediacemu uplynulo funkčné obdobie. Nezákonným zložením súdu je takisto aj prípad účasti sudcu na rozhodovaní v senáte, ak je tento sudca zo zákona vylúčený alebo bol z rozhodovania vylúčený. Nezákonne zloženým súdom sa rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
čl. 48 ods. 1 veta prvá Ústavy SR nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Účelom práva priznaného
článku čl. 48 ods. 1 veta prvá Ústavy SR je zabezpečiť občanovi, aby ochranu jeho právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný (II. ÚS 87/2001). Zároveň,
1 veta prvá a druhá zákona č. 385/200 Z. z. o sudcoch a prísediacich (ďalej len ,,zákon o sudcoch") sudca rozhoduje v senáte alebo ako jediný sudca, ak tak ustanovuje zákon. Zákon ustanovuje, kedy sa na rozhodovaní senátov zúčastňuje aj prísediaci. Napokon
2 zákona č. 385/200 Z. z sudcovia a prísediaci sú pri rozhodovaní rovní. Rozdiely v právnom postavení sudcov a prísediacich teda prirodzene existujú. Označený rozdiel však nie je relevantný z hľadiska rozsahu a intenzity ochrany priznanej
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Inak povedané, právo na zákonného sudcu sa priznáva bez rozdielu medzi sudcom a prísediacimi súdu z radov občanov, nakoľko tak sudcovia, ako aj prísediaci vykonávajú v súlade s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky a v jej mene súdnu moc, pričom Slovenská republika ručí za to, že súdna moc je uvedenými subjektmi vykonávaná v súlade s právnym poriadkom. Stručne vzaté uvedené vyjadruje záver, že Slovenská republika napokon znáša zodpovednosť za to, ak sudca alebo prísediaci pri výkone súdnej moci porušia Ústavu SR alebo iné právne predpisy nižšej právnej sily. Ústavný súd SR už v skoršej judikatúre odmietol taký výklad,
ktorého by právo na zákonného sudcu zahŕňalo výlučne právo na jedného zo sudcov senátu, ktorému vec bola pridelená. Logickým výkladom možno dospieť k tomu, že právo priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR nie je možné vnímať izolovane ako právo na ,,zákonného predsedu senátu"; naopak, v takomto prípade je potrebné pojem senát vnímať ako súdne teleso zložené tak zo sudcu, ako aj členov senátu (prísediacich), čiže extenzívne. Zákonným sudcom je v kontexte uvedeného každý sudca a prísediaci pridelený do konkrétneho senátu. Člen príslušného senátu je zákonným sudcom strany konania bez ohľadu na to, či je sudcom spravodajcom prípadne len členom senátu, resp. predsedom senátu v tzv. senátnych veciach
3 písm. c) Trestného poriadku s poukazom na § 14 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch (primerane III. ÚS 212/2011 a III. ÚS 31/2001). K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by malo s poukazom na vyššie vyjadrené dochádzať len výnimočne a výlučne na základe zákona. Zákonným sudcom sa totiž stáva sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie; odňať vec jednému sudcovi a prideliť ju inému sudcovi možno iba zákonom ustanoveným postupom po splnení zákonom určených podmienok na odňatie veci. Takýmto permisívnym ustanovením je napr. § 277 ods. 5 veta tretia Trestného poriadku. Ak obvinení namietajú nezákonné zloženie senátu súdu prvého stupňa pri vyhlásení odsudzujúceho rozsudku, treba poukázať na str. 63 ods. druhý odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktorý jasne a výstižne uviedol, prečo došlo na hlavnom pojednávaní konanom 24. septembra 2015 k zmene v osobe prísediacej. K takej zmene došlo v dôsledku ospravedlnenia jednej z prísediacich, o čom je v spise riadny záznam (zo zbežného prezretia príslušnej časti predloženého spisu najvyšším súdom tento zistil, že označený záznam sa nachádza na č.l. 2897 spisu). Predsedníčka senátu preto zabezpečila ďalšiu prísediacu zo zoznamu prísediacich, pričom následne predsedníčka senátu strany prítomné na hlavnom pojednávaní (obaja obvinení spoločne s ich obhajcami - viď č.l. 2904 a nasl. spisu) oboznámila s uvedenou skutočnosťou a na otázku predsedníčky senátu v zmysle § 277 ods. 5 veta tretia Trestného poriadku (kladenú každému z obvinených samostatne) zhodne vyhlásili, že s takouto zmenou v zložení senátu súhlasia. Na to predsedníčka senátu vyhlásila uznesenie, že
5 Trestného poriadku sa bude hlavné pojednávanie vykonávať v senáte s už ďalšou prísediacou (čiže v zmenenom zložení tak, ako k označenej zmene došlo 24. septembra 2015 - č.l. 2906 spisu). V ďalšom priebehu konania následne súd prvého stupňa pojednával v takto zmenenom zložení. Takýto postup súdu prvého stupňa je nepochybne v súlade s § 277 ods. 5 Trestného poriadku, nakoľko obžalovaní so zmenou v osobe prísediacej vyjadrili výslovný súhlas. Nič teda nebránilo tomu, aby sa v trestnom konaní pred súdom prvého stupňa pokračovalo plne súladne so zákonom. Čo sa týka námietky obvineného Z. S. vo vzťahu k nesprávnemu zloženiu senátu spočívajúcemu v tom, že po podaní obžaloby bola pôvodne trestnej veci obvinených pridelená sp. zn. 28T/7/2014, avšak následne jej bola pridelená sp. zn. 1Tk/1/2014, pričom vo veci mala v zmysle rozvrhu práce Okresného súdu Žilina na rok 2014 rozhodovať ako zákonná sudkyňa JUDr. Marcela Malatká (a nie JUDr. Bebčáková), k tomu najvyšší súd uvádza nasledovné:
4 Trestného poriadku dôvody
odseku 1 písm.
ktorého: II. Ak Trestný poriadok ustanovuje pre uplatnenie dôvodu dovolania
1 písm.
c) Trestného poriadku. Z toho dôvodu takto formulovanú argumentáciu obvineného Z. S. najvyšší súd odmietol ako nedôvodnú, z čoho vyplýva, že dôvod dovolania
1 písm. b) Trestného poriadku v posudzovanej veci naplnený nebol. Len pre úplnosť sa najvyšší súd obmedzí na stručné konštatovanie, že trestná vec obvinených síce bola pôvodne pridelená do senátu 28T a predsedníčkou senátu bola JUDr. Erika Bebčáková. Ak by došlo k ,,znovuprideleniu" tej istej trestnej veci s tými istými obvinenými do senátu 1Tk je bez ohľadu na možné administratívne pochybenie príslušného pracovníka podateľne okresného súdu podstatným ten fakt, že predsedníčkou senátu 1Tk zostala naďalej pôvodná predsedníčka senátu, a síce JUDr. Erika Bebčáková. Povedané inými slovami: pre obvineného je (v posudzovanej veci) podstatným nie fakt, pod akou spisovou značkou bola pôvodne vedená jeho trestná vec, ale skutočnosť, že od 1. januára 2014 začal na Okresnom súde Žilina fungovať register ,,Tk", čo je ľahko overiteľné na podklade vzájomného porovnania rozvrhov práce na rok 2013, resp. 2014 Okresného súdu Žilina. Zákonnou sudkyňou tak správne zostala aj vo veci 1Tk/1/2014 predsedníčka senátu JUDr. Erika Bebčáková. S poukazom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že dôvod dovolania
1 písm. b) Trestného poriadku v predmetnej veci obvinených nebol naplnený. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Zásada „práva na obhajobu" vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Zásada „práva na obhajobu" obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného, a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku, môže ísť skutočne nepriamo len o námietku nepribratia znaleckého ústavu za účelom finálneho ,,rozlúsknutia" odborných otázok (nakoľko v podanom dovolaní argumentuje dvomi paralelne proti sebe stojacimi závermi plynúcich z výsledkov znaleckého dokazovania). Najvyšší súd k tomu konštatuje nasledovné: Arbitrárne nevykonanie pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom nemôže byť bez ďalšieho dôvodom dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku. Takýto postup však môže zakladať danosť dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní navrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté
3 Trestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku) zodpovedať dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Vyššie uvedený záver v plnom rozsahu zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom z podnetu dovolania podaného ministrom spravodlivosti
Pokiaľ tak neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (ktorým môže byť v zmysle naznačeného kontextu jednak obvinený alebo generálny prokurátor) uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 odsek 1 písmeno
subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal (s argumentom, že preto bolo chybou jeho odmietnutie postupom
Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv. skutkovej vete výroku o vine obvineného. Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 odsek 10 Trestného poriadku, ktorý je zase výsledkom procesu hodnotenia dôkazov
kritérií upravených v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov. Dovolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04). Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov upravených v § 371 odsek 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný možný dovolací dôvod
3 Trestného poriadku. Čo je však podstatné: v predmetnej veci takýto stav nenastal. Závery obidvoch súdov, vnímajúc ich v kontexte celého odôvodnenia ich rozhodnutí k názorom obhajoby smerujúcim k ďalšiemu doplneniu dokazovania považuje najvyšší súd za zrozumiteľné, presvedčivé a dostatočné na to aby každý pochopil, prečo súdy nepovažovali za nevyhnutné doplniť dokazovanie tak, ako si to v podanom dovolaní predstavoval obvinený Z. S.. Opätovne totiž treba poukázať na zásadu voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku), ktorej materiálnym dôsledkom je okrem iného aj tá skutočnosť, že žiaden dôkaz nemá zákonom predpísanú ,,silu" čo do presvedčivosti a významu, pričom rovnako tak nemá žiaden dôkaz osobitný a svojim spôsobom špeciálny význam. Okresný súd správne zvýraznil, že v zmysle judikatúry (Rt 40/72) súd hodnotí znalecký posudok voľne ako každý iný dôkaz a nie je ním bezpodmienečne viazaný. Nemôže síce ľubovoľne nahradiť odbornú mienku znalca vlastnou a v danom prípade laickou mienkou, ale môže a je povinný preveriť znalecký posudok najmä z toho hľadiska, či znalec prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré majú význam pre podanie posudku (najmä či sa skutkové východiská obsiahnuté v tom - ktorom znaleckom posudku opierajú o skutočnosti náležite zistené v trestnom konaní). Naviac je zrejmé, že už okresný súd hodnotil závery znaleckých posudkov tak s prihliadnutím na výpoveď svedka I., ako aj na vyjadrenie obvineného L. S. k mechanizmu usmrtenia poškodeného P. (viď str. 31 a nasl. odôvodnenia rozsudku okresného súdu). Preto neobstojí obvineným podsúvaný záver o arbitrárnom postupe tak okresného, ako ani odvolacieho súdu spočívajúci v tom, že tieto zhodne nepristúpili k pribratiu špecializovaného vedeckého pracoviska - znaleckého ústavu za účelom vypracovania znaleckého posudku. Plne postačuje, ak s poukazom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov zreteľne uviedli, prečo a v spojení s akými ďalšími skutočnosťami ,,uverili" zisteniam uvedeným v znaleckom posudku vypracovaným MUDr. U. a MU
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.