Obsah (4)

§ 255§ 421§ 422§ 447

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/253/2019 Identifikačné číslo spisu: 8118216770 Dátum vydania rozhodnutia: 21.01.2021 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Svetlovská Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

výpisu z účtu žalovanej táto mala mínusový zostatok vo výške 509,41 eur. Súd mal za to, že žalobkyňa nepreukázala zmluvné dojednanie účastníkov o povinnosti žalovanej platiť tieto poplatky (za upomienky, výzvy a pod.), ktoré boli vykonané na ťarchu jej bežného účtu ako aj ich výšku a od spotrebiteľa nie je možné požadovať poplatky, ktoré nie sú individuálne dojednané v zmluve. Ďalej uviedol, že výška sporných poplatkov nie je primeraná a transparentne pre spotrebiteľa uvedená a zároveň obchádza ustanovenia o zmluvnej pokute. Upomienku, výzvu a vyčíslenie nákladov považoval za nedôveryhodné s prihliadnutím na to, že tieto náklady sú pri výzve dvojnásobné oproti upomienke a žalobkyňou vyčíslené náklady považoval za značne nadhodnotené a preto zmluvnú podmienku uvedenú v čl. 2 Zmluvy o povolenom prečerpaní na účte vyhlásil za neprijateľnú a nemohol z nej priznať žalobkyňou požadované plnenie. Konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala ani zmluvné dojednanie o povinnosti platiť úroky žalovanou vo výške 28 % ročne, nakoľko sadzobník poplatkov nemôže predstavovať riadne dojednanie účastníkov zmluvy o výške úrokov a priznal žalobkyni sumu 359,41 eur (poplatok za upozornenie/upomienku v sume 8 x 15 eur, poplatok za výzvu v sume 30,- eur) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol

§ 255ods.

1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne proti výrokom II., III., IV. a V. rozsudkom z
2. júla 2019 sp. zn. 20 Co 51/2019 rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III. a IV. potvrdil, vo výroku V. rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, preto s poukazom na § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. odkázal na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku okresného súdu. Zdôraznil, že pokiaľ ide o zmluvnú podmienku uvedenú v bode 2 zmluvy o povolenom prečerpaní na účte, zaplatenie poplatkov v sume 150,- eur nemôže mať sankčný charakter, pretože v opačnom prípade by mal povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné a netransparentné a naviac žalobkyňa ani nepreukázala, či žalovanej upomienky vôbec zasielala. Uviedol, že v zmluve (ako základnom dokumente) nie je upravený inštitút nepovoleného prečerpania a zo zmluvy nie je možné zistiť, za akých podmienok nepovolené prečerpanie vzniká a aké práva a povinnosti účastníkov zmluvného vzťahu sú s týmto inštitútom spojené. Odvolací súd nevylúčil možnosť určenia konkrétnej výšky sankcie v dokumentoch tvoriacich prílohu zmluvy, považoval však za nutné, aby zmluvné dojednania zakotvujúce povinnosti zmluvných strán boli zrozumiteľne a určito vymedzené už v základnom dokumente, k čomu však v danom prípade nedošlo. Dospel k záveru, že VOP predstavujú rozsiahly súbor najrozmanitejších ustanovení s množstvom právnických či ekonomických/“bankových“ termínov, v ktorých je problematické zorientovať sa osobe znalej práva, nieto ešte priemernému spotrebiteľovi a táto skutočnosť v spojení s neindividuálnosťou dojednania spôsobuje ich neprijateľnosť. Uzavrel, že s poukazom na netransparentnosť zakotvenia predmetných podmienok v zmluve sú tieto neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil s tým, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je súd povinný pri rozhodovaní skúmať i ne/existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p.
3. Proti časti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorou súd vyhlásil zmluvné podmienky za neprijateľné, podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie s tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.). Vyčítala odvolaciemu súdu nesprávnosť jeho právneho záveru, že nemožno vznik negatívneho disponibilného zostatku na bežnom účte a nároky z neho vyplývajúce subsumovať pod úpravu ustanovenia § 2 písm. f/ a § 18 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v rozhodnom znení a zároveň súdy zastávajú právny názor,

ktorého je neprijateľná zmluvná podmienka, ktorá obsahom, znením i účelom celkom zodpovedá zneniu citovaných zákonných ustanovení. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci. Navrhla rozsudok odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie v napádanom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

1. Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 2 písm. b/ C.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné.
3. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
4. Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 419 C.s.p.). Dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Civilný sporový poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý možno podať len proti rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným v zákone (§ 421 ods. 1 C.s.p.), alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád (§ 420 C.s.p.). 8.

§ 421ods.

1 C.s.p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 9.

§ 422ods.

1 C.s.p. dovolanie

§ 421ods.

1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy, na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu

písmena a/ a b/.

§ 422ods.

2 C.s.p. na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. 10. Ustanovenie § 421 ods. 1 C.s.p. vyjadruje všeobecné pravidlo posudzovania prípustnosti dovolania, pokiaľ dovolateľ namieta určitým (presne zákonom vymedzeným) spôsobom riešenie právnej otázky odvolacím súdom. Následne zákonodarca v § 421 ods. 2 C.s.p. a § 422 ods. 1 C.s.p. negatívnou enumeráciou určil okruh rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú vylúčené z dovolacieho prieskumu, a to aj v prípade, ak by spĺňali podmienky prípustnosti

všeobecných kritérií uvedených v § 421 ods. 1 C.s.p. Z uvedeného teda vyplýva, že § 421 ods. 2 C.s.p. a § 422 ods. 1 C.s.p. sú ustanoveniami špeciálnymi (lex specialis) k všeobecnému ustanoveniu § 421 ods. 1 C.s.p. (lex generalis). Aplikácia tohto právneho princípu „lex specialis derogat legi generali“ má prednosť a dovolací súd tento vzájomný vzťah ustanovení zákona už vyjadril vo viacerých rozhodnutiach ešte za účinnosti predošlej právnej úpravy

Občianskeho súdneho poriadku (porovnaj sp. zn. 3 Cdo 234/2005, 3 Cdo 62/2006, 3 Cdo 96/2006, 3 Cdo 210/2007, 7 Cdo 53/2011, 4 Obdo 19/2007). Dovolací súd ani za súčasnej novej právnej úpravy nevidí dôvod na odklon od svojej vyššie uvedenej judikatúry a považuje ju za plne aktuálnu a aplikovateľnú aj dnes. 11. V prejednávanej veci sa žalobkyňa meritórne domáhala zaplatenia peňažnej sumy vo výške 509,41 eur s príslušenstvom od žalovanej titulom dlžnej sumy (nepovoleného prečerpania) na účte, ktorý zriadila pre žalovanú žalobkyňa. Súd prvej inštancie okrem meritórneho rozhodnutia vo veci (výrok I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie), určil vo výroku III. a IV. rozsudku aj neprijateľnosť zmluvnej podmienky ohľadne poplatkov a úrokov nepovoleného prečerpania. Odvolací súd na základe odvolania podaného žalobkyňou do výrokov II. až V. tohto rozsudku, podrobil odvolaciemu prieskumu aj predmetné výroky súdu prvej inštancie o určení neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky. To však neznamená, že v prípade, keď odvolací súd v napadnutom rozhodnutí potvrdil výrok súdu prvej inštancie o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nejedná sa už o spor o zaplatenie peňažného plnenia s príslušenstvom. Tu treba vziať na zreteľ, že v prejednávanej veci išlo o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky bez návrhu súdom, nakoľko túto možnosť súd môže ale aj nemusí využiť. Preto nemožno

názoru dovolacieho súdu považovať predmetné výroky III. a IV. rozhodnutia súdu prvej inštancie za čiastkové konanie vo veci samej, ktoré by bolo možné v tejto časti zastaviť (nakoľko uvedené určenie nie je „pravým“ predmetom sporu). Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikát R 63/2014 uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 4/2014. 12. V danom prípade bola žaloba podaná na súde prvej inštancie dňa 30. novembra 2018. Výšku minimálnej mzdy v deň podania žaloby určoval § 1 písm. a/ nariadenia vlády č. 297/2014 Z.z., ktorým sa ustanovuje výška minimálnej mzdy.

tohto nariadenia vlády predstavovala minimálnu mzdu za rok 2018 suma 480,- eur; jej dvojnásobok (§ 422 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) je 960,- eur.

1. Žalobkyňa sa v tomto konaní domáhala zaplatenia sumy vo výške 509,41 eur. Súd prvej inštancie jej priznal 359,41 eur a žalobu vo zvyšku istiny ako aj celého príslušenstva zamietol. Samostatnými výrokmi určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky, ktorá sa týkala žalobkyňou uplatnených poplatkov a úrokov pri nepovolenom prečerpaní účtu. Žalobkyňa podala odvolanie do zamietajúcej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie ako i v časti určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky; odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti potvrdil. Odvolací súd teda rozhodol o peňažnom plnení vo výške 149,59 eur. Dovolanie žalobkyne v dôsledku toho smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom dvojnásobok minimálnej mzdy. Prípustnosť dovolania žalobkyne je s prihliadnutím na uvedené vylúčená priamo zo zákona ustanovením § 422 ods. 1 písm. c/ C.s.p., pretože ide o tzv. bagateľný spor, pri ktorom je dovolací prieskum v zmysle vyššie uvedeného neprípustný.
2. Iné dôvody dovolania žalobkyňa neuviedla. Z vyššie uvedeného dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je

§ 421ods.

1 v spojení s § 422 ods. 1 C.s.p. prípustné, a preto toto

§ 447písm.

c/ C.s.p. odmietol.

1. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C.s.p.).
2. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
3. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.