Obsah (11)

§ 388§ 2§ 4§ 396§ 419§ 420§ 432§ 421§ 1§ 448§ 262

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/179/2019 Identifikačné číslo spisu: 2212220007 Dátum vydania rozhodnutia: 26.11.2020 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Bajánková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

zák. č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania, ktorú strany sporu uzavreli

1. júna
4. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na vykonané dokazovanie a na zákonné znenia ustanovení § 5 a § 7 zákona č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania v znení do
5. decembra 2002 (ďalej len „zák. č. 124/1996 Z. z.“, event. „zákon o Štátnom fonde rozvoja bývania“), § 52 § 54, § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), a § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, a konštatoval, že mal preukázané, že medzi stranami sporu došlo
6. júna 2001 k uzavretiu Zmluvy o poskytnutí podpory uzavretej

zák. č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania (ďalej aj „zmluva“), na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému úver vo výške 545.000 Sk (aktuálne 18.090,69 Eur) pre účely stanovené v zmysle čl. III zmluvy. V zmysle čl. VII bod 7.

1. si zmluvné strany dohodli zabezpečenie poskytnutej podpory uzavretím poistnej zmluvy v poisťovni, ktorú bol dlžník (žalovaný) povinný predložiť vo forme overenej kópie, kde predmetom poistenia bolo poistenie podpory vo forme úveru v prospech veriteľa (žalobcu). Žalobca
2. novembra 2011 písomne vyzval žalovaného na doručenie potvrdenia o trvaní zabezpečenia úveru, pričom ho upozornil na možnosť odstúpenia od zmluvy pre porušenie tejto povinnosti. Dňa
3. júla 2012 žalobca oznámil žalovanému odstúpenie od úverovej zmluvy z dôvodu zániku zabezpečenia úveru pre hrubé porušenie zmluvných podmienok a vyzval ho na zaplatenie úveru v celkovej výške 14 621,58 Eur. Súd prvej inštancie mal za to, že v danom prípade v čase uzavretia zmluvy podmienka uzavretia zabezpečenia úveru formou poistenia bola objektívne možná, dopravná poisťovňa bola riadne zaregistrovaná, až do doby vyhlásenia konkurzu na jej majetok dňa
4. apríla
5. V dôsledku tejto okolnosti sa stalo nemožné plniť povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy, a to predložiť žalobcovi zmluvu o poistení úveru, a teda žalovanému táto povinnosť zanikla. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie vyhodnotil odstúpenie žalobcu od zmluvy za neplatné, a teda

jeho názoru zmluva bola naďalej účinná a žalovaný bol povinný splácať jednotlivé splátky až do vyrovnania.

2. Súd prvej inštancie posúdil uzatvorenú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu a poukázal na to, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Následne uviedol, že dospel k záveru, že žalobcom predložené listinné dôkazy neobsahujú dostatok relevantných informácií, na základe ktorých by súd mohol a mal predmetnú spotrebiteľskú zmluvu podrobiť súdnej kontrole a zisťovať, či sa žalobca nedomáha plnenia na základe neprijateľných zmluvných podmienok. Žalobca síce predložil platobnú históriu žalovaného, ktorú však súd prvej inštancie považoval za nedostatočný dôkaz na posúdenie opodstatnenosti výšky uplatneného nároku. Na to, aby súd mohol vyhodnotiť vyčíslenie výšky nároku bolo potrebné, aby žalobca uviedol, akú sumu žiada titulom istiny, akým spôsobom túto sumu vypočítal, akú časť jeho pohľadávky tvoria úroky a ako ich vypočítal, a rovnako vyčísliť úroky z omeškania, aby súd mohol preskúmať opodstatnenosť nároku žalobcu. Keďže žalobca uplatňovaný nárok uvedeným spôsobom nešpecifikoval, súd prvej inštancie uzavrel, že „nemohol preskúmať opodstatnenosť jednotlivých nárokov žalobcu, tým, že žalobca neuniesol povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť“ a preto žalobu zamietol.
4. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) a žalovanému, ktorý bol v spore úspešný náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil.
6. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na základe odvolania žalobcu rozsudkom z
7. februára 2018 sp. zn. 11Co/59/2017 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 14 028,35 Eur, nesplatené zmluvné úroky ku dňu
8. októbra 2012 vo výške 12,78 Eur, úroky z omeškania vo výške 8,75% p. a. zo sumy 14 028,35 Eur od
9. októbra 2012 do zaplatenia a zmluvnú pokutu vo výške 1 404,11 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok). Zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 926,50 Eur, na účet Okresného súdu Dunajská Streda, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok). Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov tohto konania v celom rozsahu (tretí výrok).
11. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Mal za to, že v prvom rade bolo potrebné zaoberať sa charakterom uzatvorenej zmluvy o poskytnutí podpory uzatvorenej

ustanovení zák. č. 124/1996 Z. z. Dospel k záveru, že odvolacia námietka žalobcu proti posúdeniu predmetnej zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej je dôvodná a stotožnil sa s jeho názorom, že činnosť, ktorú žalobca - Štátny fond rozvoja bývania vykonáva, nemožno kvalifikovať ako obchodnú alebo podnikateľskú, nakoľko nespĺňa všetky jej taxatívne vymedzené pojmové znaky. Žalobca je účelovým fondom zriadeným zákonom o štátnom fonde rozvoja bývania, ktorý v zmysle zákonnej definície pojmu spotrebiteľskej zmluvy v § 52 ods. 1 OZ nespĺňa pojmové znaky dodávateľa a teda uzatvorená zmluva o poskytnutí podpory nie je zmluvou spotrebiteľskou.

2. Následne odvolací súd poukázal na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zabezpečenie počas trvania zmluvného vzťahu zaniklo, čo nebolo medzi stranami sporné. Listom zo dňa
3. novembra 2011 žalobca vyzval žalovaného na doručenie potvrdenia o trvaní poistného vzťahu, prípadne doplnenie zabezpečenia úveru v súlade s ustanovením § 505 Obchodného zákonníka s poučením, že v prípade nezabezpečenia úveru má právo od úverovej zmluvy jednostranne odstúpiť, čím sa stane splatným celý dlh. Vzhľadom na to, že žalovaný zostal nečinný, žalobca od zmluvy listom zo dňa
4. júla 2012 odstúpil.

názoru odvolacieho súdu k odstúpeniu od uzatvorenej zmluvy došlo v súlade s ustanovením § 505 Obchodného zákonníka, pričom je právne bezvýznamnou obrana žalovaného, že od roku 2003 nebolo možné pokračovať v ručení vo forme poistenia úveru, nakoľko na slovenskom poistnom trhu nebola poisťovňa, ktorá by také poistenie poskytovala, pretože jednak uvedené tvrdenie žalovaného nebolo preukázané a jednak zabezpečenie splácania úveru bolo možné uskutočniť i iným spôsobom.

2. Ďalej odvolací súd konštatoval, že z obsahu spisu vyplynulo, že ku dňu
3. októbra 2012 bol žalovaný v omeškaní so splácaním poskytnutého úveru vo výške nesplatenej istiny 14 028,35 Eur a nesplatených úrokov 12,78 Eur. Na základe ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 OZ a ustanovenia § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. vzniklo žalobcovi i právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,75% p. a. zo sumy 14 028,35 Eur, ako aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty dojednanej v zmysle ustanovenia § 544 ods. 1 a 2 OZ v čl. VIII bod 8.
4. zmluvy, a to 10 % z celej dlžnej sumy vo výške 1 404,11 Eur, a preto rozsudok súdu prvej inštancie

§ 388CSP zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

2. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania odvolací súd rozhodol

§ 2ods.

2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, nakoľko žalobca bol od súdneho poplatku

§ 4ods.

2 písm. a/ citovaného zákona oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel. Výška súdneho poplatku predstavuje 6 % z hodnoty konania (istiny, nesplatených zmluvných úrokov a zmluvnej pokuty). 2. 6. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol

§ 396ods.

2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, a keďže žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal mu nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, v ktorom žiadal, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenia § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
6. V odôvodnení dovolania uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri vyriešení ktorej sa odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu. Nesprávnosť právneho posúdenia odvolacieho súdu spočívalo v posudzovaní uzatvorenej zmluvy ako takej, ktorá

názoru odvolacieho súdu nie je zmluvou spotrebiteľskou, s odôvodnením, že žalobca nespĺňa pojmové znaky dodávateľa

ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka.

názoru dovolateľa (žalovaného) niet dôvodu ho vylučovať zo spotrebiteľsko-právnej ochrany a na vzťah medzi stranami sporu je nutné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V osobe žalobcu v zmysle argumentácie dovolateľa ide o právnickú osobu, ktorá má charakter subjektu hospodáriaceho so ziskom a preto v širšom meradle ide o činnosť obchodnú, ktorá pozostáva zo služieb širokej verejnosti, a preto je možné žalobcu zahrnúť pod pojem dodávateľa a aplikovať na vzťah strán sporu ustanovenia Občianskeho zákonníka a spotrebiteľského práva. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 5MCdo/20/2009,

ktorého aj napriek dualistickému systému záväzkového práva na Slovensku, vzniká tu aj dvojaká právna úprava premlčania, vtedy však niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na vadnosť právneho úkonu v spotrebiteľsko-právnych vzťahoch, teda na typicky občianskoprávny vzťah sa má vzťahovať právna úprava, ktorá upravuje obchodnoprávne vzťahy, kedy nepochybne adresátmi tohto úveru nie sú podnikatelia, resp. osoby, ktoré by to využívali na podnikateľský účel. 3. 4. Z obsahu dovolania (vychádzajúc z článku 11 ods. 1 Základných princípov CSP a ustanovenia § 124 ods. 1 CSP) možno vyvodiť, že dovolateľ v rámci dovolania, ktorého prípustnosť uplatnil

ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, t.j., že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, vymedzil túto otázku de facto takto: „Či žalobca uzatvorením zmluvy o poskytnutí podpory

ustanovení zákona č. NR SR 124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov s fyzickou osobou uzatvára spotrebiteľskú zmluvu spĺňajúcu kritéria ustanovenia § 52 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, resp. inej právnej normy, a teda, či sa na uvedený právny vzťah majú aplikovať platné a účinné právne predpisy Slovenskej republiky, resp. únijné predpisy upravujúce ochranu spotrebiteľa (t.j. či zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy), alebo je uvedená aplikácia v danom prípade vylúčená.“ 4. 1. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov má za to, že predmetný zmluvný vzťah medzi ním a žalovaným založený zmluvou o poskytnutí podpory vo forme úveru sa posudzuje ako zmluva o úvere uzavretá

Obchodného zákonníka so 4 ročnou premlčacou dobou, nakoľko

ustálenej rozhodovacej praxe sa jedná o klasický úverový vzťah a nie o spotrebiteľský. K námietke dovolateľa týkajúcej sa aplikácie spotrebiteľského práva na daný vzťah uviedol, že on (žalobca) je ako právnická osoba zriadená zákonom o Štátnom fonde rozvoja bývania, je účelovým fondom, ktorý v zmysle legálnej definície pojmu spotrebiteľská zmluva v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka nespĺňa pojmové znaky dodávateľa, t.j. predmetná zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka. 4.2. Na základe uvedeného konštatoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu je vecné správne a žiadal, aby dovolací súd dovolanie žalovaného ako nedôvodné zamietol. 5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k dovolaniu uviedol, že Štátny fond rozvoja bývania má

jeho názoru charakter subjektu hospodáriaceho so ziskom, z čoho vyplýva, že ide o činnosť obchodnú, ako aj činnosť poskytovania služieb širokej verejnosti a preto je možné na žalobcu aplikovať ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že on je nepochybne spotrebiteľom, ktorý službu a pôsobnosť žalobcu využil v zmysle zák. č. 124/1996 Z. z., a nevystupoval v predmetnom vzťahu v rámci svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto naďalej zotrval na svojich záveroch a argumentoch uvedených v dovolaní. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ event. „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie uplatnené

ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nie je prípustné a dovolanie uplatnené

ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nie je dôvodné a to z nasledujúcich dôvodov: 7.

§ 419

CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

2. Ako už bolo uvedené, dovolateľ vyvodil prípustnosť podaného dovolania (i) z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné

§ 420

CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).

2. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
4. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľ v rámci uplatnenia prípustnosti dovolania

ustanovenia § 420 písm. f/ CSP len formálne označil uvedené ustanovenie, avšak žiadnym konkrétnym spôsobom nešpecifikoval prípustnosť a dôvodnosť tohto dôvodu dovolania, teda žiadnym konkrétnym spôsobom nešpecifikoval, na základe akého nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu mu bolo znemožnené uplatnenie jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. 4. Dovolaciemu súdu preto neostáva iná možnosť ako konštatovať, že de facto nedošlo k uplatneniu tohto dovolacieho dôvodu a preto prípustnosť dovolania uplatnená

ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nie je daná.

2. Dovolateľ vyvodil prípustnosť dovolania i z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
3. 2.

§ 432

CSP dovolanie prípustné

§ 421

možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ods. 2).

1. V tomto prípade dovolateľ odôvodnil dovolanie prípustným dovolacím dôvodom, a to nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom, keď v ňom vymedzil nielen to, ktoré právne posúdenie veci pokladá za nesprávne (označením právnej otázky, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu), ale aj to, v čom nim namietaná nesprávnosť spočíva (v nesprávnej aplikácii práva na zistený skutkový stav).
2. Vyhodnotením obsahu dovolania (vychádzajúc z článku 11 ods. 1 Základných princípov CSP a ustanovenia § 124 ods. 1 CSP) a i samotnej argumentácie prezentovanej v dovolaní, ktorá predstavuje materiálny substrát samotného dovolacieho konania a vychádzajúc z poznania vlastnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (teda aj to, či daná právna otázka bola/nebola dovolacím súdom riešená, dovolací súd prípustnosť dovolania vyvodil z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Dovolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti riešenia (§ 421) táto otázka spadá. V prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, či predmetná zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy a teda či podlieha právnemu režimu v zmysle ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka.
3. Predmetnou otázkou sa už dovolací súd zaoberal v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/106/2018, sp. zn. 8Cdo/9/2019, sp. zn. 8Cdo/164/
4. Tieto rozhodnutia treba považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
5. V rozhodnutí z
6. apríla 2019 sp. zn. 4Cdo/106/2018 dovolací súd (o. i.) dospel k záveru, že Štátny fond rozvoja bývania (ďalej aj „ŠFRB“) je osobitný subjekt zriadený zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej nemá postavenie dodávateľa

ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a ním uzatvorené zmluvy pri realizácií podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka Na odôvodnenie tohto záveru dovolací súd po krátkom historickom exkurze úpravy spotrebiteľského práva vo vnútroštátnej právnej úprave a výklade relevantných ustanovení právnych predpisov upravujúcich a definujúcich pojmy „spotrebiteľské zmluvy“, „dodávateľ“ a „spotrebiteľ“, uviedol, že ŠFRB je právnickou osobou pôvodne zriadenou zákonom č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania účinným od l. mája 1996. Tento zákon upravil podmienky pre poskytovanie podpory štátu na rozširovanie a zveľaďovanie bytového fondu a vytvoril systém ekonomickej podpory rozvoja bývania a sústredení zdrojov pre tento účel v ŠFRB, ktorý bol ním zriadený (§ 1 ods. 1). Postavenie ŠFRB zostalo nezmenené aj po zákonných zmenách (zákon č. 607/2003 Z. z., zákon č. 150/2013 Z. z.)

§ 1ods.

3 zákona č. 150/2013 Z. z. je ŠFRB finančnou inštitúciou slúžiacou na implementáciu finančných nástrojov

osobitného predpisu, ktorými sú Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1303/2013 zo 17. decembra 2013, ktorým sa stanovujú spoločné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde, Európskom poľnohospodárskom fonde pre rozvoj vidieka a Európskom námornom a rybárskom fonde, ktorým sa stanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde a Európskom námornom a rybárskom fonde, a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 1083/2006 (Ú. v. EÚ L 347, 20.12.2013). ŠFRB neposkytuje podporu vo forme úveru širokej verejnosti, ale iba vymedzenému okruhu osôb, ktoré musia mať na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, ak ide o fyzickú osobu, prípadne sídlo, ak je žiadateľom podpory právnická osoba (§ 7 zákona č. 150/2013 Z. z.). Podpora sa poskytuje za zvýhodnených podmienok upravených v zákone. Štátny fond rozvoja bývania je koncipovaný ako tzv. obrátkový fond. Znamená to, že prostriedky, ktorými disponuje, sú používané najmä na poskytovanie podpory vo forme úverov za zvýhodnených podmienok, oproti podmienkam trhovým (§ 3, § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 150/2013 Z. z.). Prostriedky fondu možno použiť aj na správu fondu, avšak len v zákonom limitovanom rozsahu (§ 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 150/2013 Z. z.). Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd (v uvedenej veci) dospel k záveru, že ŠFRB je osobitný subjekt zriadený zákonom, prostredníctvom ktorého štát realizuje svoju bytovú politiku zákonom upravenými nástrojmi, medzi ktoré patrí aj zmluva o úvere. Jeho činnosť nemá atribúty podnikateľskej činnosti

§ 2ods.

1 Obchodného zákonníka, nevykonáva činnosť za účelom dosiahnutia zisku, ale realizuje podporu štátu v oblasti bytovej politiky. Otázkou zostáva, či ŠFRB má aj v takomto prípade postavenie dodávateľa. V tejto súvislosti dovolací súd konštatoval, že posúdenie toho, či ide o dodávateľa je nutné vnímať aj v súvislostiach právnej úpravy a judikatúry práva EÚ. Dovolací súd v predmetnom rozhodnutí tiež poukázal na to, že ponímanie osoby dodávateľa v čl. 2 písm. c/ smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej „Smernica 93/13/EHS") sa vzťahuje (len) na zmluvy, ktoré podliehajú tejto smernici.

čl. 1 bod 2. tejto smernice, «Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice». Do rozsahu tejto smernice nespadajú zmluvné podmienky, ktoré odrážajú zákonné alebo regulačné ustanovenia konkrétneho štátu. ŠFRB nemôže pri poskytovaní podpory bývania vo forme úveru uplatniť „voľnú úvahu”, ale je povinný dodržať zákonom stanovené pravidlá. Ak žiadateľ podpory splní zákonné podmienky, fond je povinný s ním zmluvu za zvýhodnených, zákonom regulovaných podmienok uzavrieť. V uvedenom prípade dovolací súd dospel k záveru, že na takto zákonom regulované uzatvárané zmluvy o úvere sa uvedená smernica nevzťahuje a nemožno z nej vychádzať pri výklade pojmu dodávateľa vo vzťahu k ŠFRB. Na podporu správnosti uvedeného záveru dovolací súd poukázal na to, že zákonodarca vylúčil, aby sa na ŠFRB vzťahovala osobitná právna úprava spotrebiteľských úverov upravených zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a o pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 1 ods. 3 písm. p/). Rovnako je ŠFRB vylúčený aj z právnej úpravy úverov na bývanie upravených zákonom č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 1 ods. 4 písm. i/). ŠFRB je tak inštitútom sui generis, slúži ako ekonomický nástroj bytovej politiky štátu. Ochrana spotrebiteľa sa má primárne uplatniť proti nekalým praktikám dodávateľov, ktoré sa pri realizovaní podpory štátom vylučujú. Podporu zo ŠFRB možno poskytnúť len špecifickej skupine žiadateľov za zákonom stanovených podmienok, ktoré sú pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky, za ktorých by vedel obstarať finančné prostriedky na kapitálovom trhu. ŠFRB ako účelový fond zriadený štátom si nemôže v zmluvách o poskytnutí podpory dohodnúť podmienky, ktoré by nemali oporu v zákone. Ako už bolo konštatované, dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na základe vyššie uvedených špecifík ŠFRB nevykonáva podnikateľskú, ani obchodnú činnosť, tak ako to má na mysli náš právny poriadok. Keďže však ochranu spotrebiteľa je nutné vnímať aj v súvislostiach právnej úpravy a judikatúry práva EÚ, teda v zmysle cieľov komunitárneho práva, bolo nutné posúdiť, či ŠFRB je možné chápať ako dodávateľa v zmysle chápania tohto pojmu cez optiku komunitárneho práva. Ani v tomto prípade nemožno dospieť k záveru, že ŠFRB spĺňa pojmové znaky dodávateľa

ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

1. Senát dovolacieho súdu konajúci v danej veci sa stotožňuje so závermi vyjadrenými v uznesení iného senátu z
2. apríla 2019 sp. zn. 4Cdo/106/2018 a nevidí žiadny dôvod na zmenu právneho názoru vyjadreného v označenom rozhodnutí alebo na odklon od právneho názoru v ňom vyjadreného, a teda ani dôvod na postúpenie veci veľkému senátu najvyššieho súdu [rozsudok dovolacieho súdu z
3. novembra 2016 sp. zn. 3Cdo/174/2016 (R 17/2017)]. Rovnaké závery boli napokon prijaté aj v ďalších rozhodnutiach dovolacieho súdu (sp. zn. 8Cdo/9/2019 a sp. zn. 8 Cdo 164/2020).
4. V danom prípade právne posúdenie veci odvolacím súdom (ohľadom právnej otázky vymedzenej v dovolaní) zodpovedá uvedeným záverom dovolacieho súdu. Predmetná dovolacia námietka dovolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu sa riešením predmetnej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je preto nedôvodná. Dovolací súd preto dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je v tejto časti

§ 421ods.

1 písm. a/ CSP prípustné, avšak nie je dôvodné, pretože dovolateľ neopodstatnene namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie dovolateľa uplatnené

ustanovenia § § 421 ods. 1 písm. a/ CSP

§ 448CSP zamietol.

16. Žalobca bol v dovolacom konaní úspešný a preto mu dovolací súd

ustanovenia § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne

§ 262ods.

2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

1. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.