← Slovensko

určenie vlastníckeho práva

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/193/2018 Identifikačné číslo spisu: 1213240024 Dátum vydania rozhodnutia: 27.02.2020 Meno a priezvisko: Mgr. Dušan Čimo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1213240024.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne V.. N. Y., trvale bytom v H., H. X, zastúpenej splnomocnenkyňou AKAK s.r.o. so sídlom v Bratislave, Slowackého 56, proti žalovanej PB KREDIT, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Šancová 104, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 49C/76/2014, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. septembra 2017 sp.zn. 8Co/52/2016, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a . Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie
  2. Okresný súd Bratislava V (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z
  3. októbra 2015 č.k. 49C 76/2014-381 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej domáhala určenia, že je spoluvlastníčkou bytu č. 74 na
  4. poschodí bytového domu na H. O. Č.. X v H. (bližšie identifikovaného tiež údajmi katastra nehnuteľností) so spoluvlastníckym podielom v pomere 1/2 k celku s tým, že o povinnosti na náhradu trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Takýto rozsudok právne odôvodnil ust. čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a jedného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „ústavný súd“) a §§ 2, 3 a 159 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O.s.p.“); vecne potom záverom o nedôvodnosti žaloby, keďže touto sa žalobkyňa domáhala zvrátenia stavu nastoleného právoplatným rozsudkom v jeho konaní (súdu prvej inštancie) sp.zn. 5C 73/1998, ktorým bola manželovi žalobkyne (V.. Z. Y., v prejednávanej veci inak skôr vystupujúcemu v procesnom postavení vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne) uložená povinnosť zaplatiť tretej osobe (I. R.) niekdajších 303.193 Sk (10.064,16 €) a náhradu trov konania niekdajších 27.704 Sk (919,60 €) a uznesením v konaní rovnakého súdu sp.zn. 37ErNr/377/2003 z
  5. júla 2005, ktorým bol v exekúcii vedenej na základe vyššie označeného exekučného titulu schválený príklep (v prospech jedného z právnych predchodcov žalovanej), hoci tu šlo o záväznosť právoplatných rozhodnutí pre účastníkov konania, súd a všetky orgány, tvrdenie žalobkyne o protiprávnosti a nulitnosti exekučného titulu i samotnej exekúcie neodôvodňovalo uplatnený nárok a otázky, o ktorých už bolo rozhodnuté v skorších konaniach, nešlo v prejednávanej veci posudzovať a ani vyriešiť inak a ani výsledkom konania v prejednávanej veci nahradiť konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku.
  6. Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež len „odvolací súd“) rozsudkom z
  7. septembra 2017 sp.zn. 8Co/52/2016 na odvolanie žalobkyne nepripustil zmenu žaloby (spočívajúcu v doplnení vyššie priblíženej požiadavky požiadavkou na určenie, že druhým spoluvlastníkom sporného bytu s rovnakým polovičným spoluvlastníckym podielom je V.. Z. Y.), napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 aj 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z. v znení zákona č. 87/2017 Z.z. a dnes už i zákona č. 350/2018 Z.z., ďalej len „C.s.p.“) potvrdil a vyslovil, že žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Nad rámec stotožnenia sa i s odôvodnením napadnutého rozsudku zdôraznil, že všetky právne významné predbežné otázky vrátane otázky vlastníctva sporného bytu boli už právoplatne vyriešené v sporoch vedených na súde prvej inštancie pod sp.zn. 5C 296/2003, 5C 2/2005, 9C 533/2005, 40C/33/2009 a 14C/49/2011 a vyhoveniu žalobe bránila i úprava z pôvodného znenia § 61 Exekučného poriadku (zákona č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnení), vylučujúca navrátenie do predošlého stavu (teda i obnovenie vlastníckeho, resp. spoluvlastníckeho práva k bytu vydraženému v exekúcii). Na tom nič nemenilo ani zrušenie jedného z uznesení exekučného súdu ústavným súdom, pretože v tomto prípade šlo len o čiastkové procesné uznesenie nedotýkajúce sa schválenia príklepu. Nedôvodnými boli tiež námietky žalobkyne ako nedostatočným vykonaním dokazovania (ktoré bolo so zreteľom na použitý dôvod zamietnutia žaloby postačujúcim a skutočnosti uvádzané žalobkyňou bez právneho významu), tak i nepreskúmateľnosťou rozsudku (kde síce bolo pravdou, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal absolútne s každým tvrdením a argumentom žalobkyne, u tých relevantných to tak však nebolo a z rozsudku bolo zrejmé, ako tieto boli vyhodnotené, pričom odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí odpovedať na každú námietku, či argument, ale len na tie rozhodujúce); dôvodil napokon odvolací súd.
  8. Proti takémuto rozsudku podala žalobkyňa dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z toho, že jej bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.). Podľa presvedčenia dovolateľky rozsudok odvolacieho súdu trpí nedostatkom dôvodov a je nepreskúmateľný, keď nedošlo k žiadnemu vysporiadaniu sa so skutočnosťou, že jediným účastníkom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 5C 73/1998 v procesnom postavení žalovaného bol V.. Z. Y. a žalobkyni z prejednávanej veci v takom konaní nebola uložená žiadna povinnosť, pričom navyše aj pri doručovaní rozsudku v konaní sp.zn. 5C 73/1998 došlo k pochybeniu majúcemu za následok nedostatok právoplatnosti i vykonateľnosti rozsudku. Pre nedostatok účastníctva žalobkyne v takom konaní je nesprávnym i záver o záväznosti rozhodnutia v ňom vydaného i pre ňu a pre absenciu totožnosti okruhu sporových strán i predmetu sporu nie je splnená ani jedna z podmienok, pri ktorých možno usudzovať na prekážku veci právoplatne rozsúdenej; namietala tiež dovolateľka navrhujúca zrušenie rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie.
  9. Žalovaná navrhla dovolanie zamietnuť (?), majúc za to, že sporný byt riadne nadobudla ako druhý právny nástupca vydražiteľa a všetky procesné úkony žalobkyne (vrátane žaloby, odvolania i dovolania v prejednávanej veci) sú len prejavmi jej snahy znemožniť nerušené užívanie bytu, ku ktorému jej (už) nesvedčí vlastnícke právo.
  10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala za účinnosti C.s.p. v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana, v ktorej neprospech bolo napádané rozhodnutie odvolacieho súdu (a i jemu predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie) vydané (§ 424 C.s.p.), a to za podmienky jej zastúpenia i spísania jej dovolania na to určenou osobou (§ 429 ods. 1 C.s.p. v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v znení neskorších zmien a doplnení), skúmal predovšetkým bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C.s.p.), či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie, prečo bol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá C.s.p.), potom dovolací súd uvádza nasledovné :
  11. Aj za účinnosti C.s.p. (podobne ako skôr za účinnosti jemu predchádzajúceho O.s.p.) treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (v tejto súv. por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/ 2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
  12. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 C.s.p.
  13. Podľa § 420 písm. f/ C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
  14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú dovolaním namietanú procesnú (tzv. zmätočnostnú) vadu, sú a/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (svojou procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia a b/ miera (intenzita) takéhoto zásahu súdu, ktorej výsledkom je porušenie (nerešpektovanie) práva strany sporu na spravodlivý proces.
  15. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).
  16. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor) znemožňujúca účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Pôvodne čiastočne rozdielna a až neskôr zjednotená rozhodovacia prax najvyššieho súdu potom dospela k záveru, že diskutovaný pojem principiálne nemožno vykladať extenzívne - jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu (v tejto súv. por. najmä stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z
  17. decembra 2015, v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky uverejnené ako R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. zmätočnostnú vadu, skôr tvoriacu súčasť § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., len výnimočne).
  18. V prejednávanej veci a za stavu potreby vztiahnutia záverov zo stanoviska R 2/2016 i na režim novej procesnej úpravy (a v jej rámci na vadu zmätočnosti dnes tvoriacu súčasť ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p.) o prípad vyššie spomenutej výnimočnosti, a teda ani o prípad nutnosti uplatnenia druhej vety stanoviska R 2/2016 nejde. Výnimka sa má totiž týkať len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, o aký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003), resp. ak odôvodnenie rozhodnutia obsahuje výkladom neodstrániteľné rozpory (protirečivosti).
  19. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05 ). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07 ).
  20. Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu v prejednávanej veci (ako principiálne primárny - a vychádzajúc z obsahu dovolania v tejto konkrétnej veci jediný - predmet dovolacieho prieskumu) totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská oboch strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a s ohľadom na povahu rozhodnutia a jeho právny podklad i rozhodné ustanovenia právnych predpisov, z ktorých tento súd vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba totiž mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie (v minulosti postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p., dnes a aj v prejednávanej veci podľa § 387 ods. 2 C.s.p.), stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Z pohľadu spochybniteľnosti jeho úvah je potom významné len to, či sa rozhodne (odvolací súd) doplniť úvahy súdu prvej inštancie a ak áno, či takýmto jeho doplňujúcim úvahám nepôjde vytknúť medzerovitosť v uvažovaní, také rozpory s dôvodmi súdu prvej inštancie, ktoré už zakladajú prekvapivosť (nečakanosť) uzavretého odvolacím súdom, či arbitrárnosť (neodôvodnenosť). V prejednávanej veci však o prípad žiadneho z takýchto nedostatkov nešlo, zvlášť ak stále platí i to, že za vadu podľa § 420 písm. f/ C.s.p. (tak isto ako skôr podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (tu dovolateľky).
  21. Hoci žalobkyni formálne možno dať za pravdu v tom, že nebola účastníčkou konania súdu prvej inštancie sp.zn. 5C 73/1998 (toho konania, v ktorom došlo k uloženiu manželovi žalobkyne platobnej povinnosti v prospech I. R. s následnou exekúciou rozsudku predstavujúceho exekučný titul a vykonania v nej dražby bytu vlastneného oboma manželmi so schválením príklepu v prospech právneho predchodcu žalovanej), preto sa javia prinajmenšom diskutabilnými záver o záväznosti rozsudku z takéhoto konania pre žalobkyňu i ďalší záver o založení ním prekážky veci právoplatne rozsúdenej (brániacej opätovnému posudzovaniu otázky vlastníckeho práva žalobkyne, resp. i jej manžela k spornému bytu) a odvolací súd na tieto konkrétne (odvolacie) argumenty (týkajúce sa zodpovedajúcich záverov súdu prvej inštancie) neposkytol adresnú odpoveď, nič z toho nemohlo mať za následok konštatovanie, žeby v tejto veci odvolacím súdom zvolená podoba odôvodnenia jeho potvrdzujúceho rozsudku spôsobovala jeho arbitrárnosť a teda aj znemožnenie dovolateľke uskutočňovania jej patriacich procesných práv v miere porušujúcej právo tejto strany sporu na spravodlivý proces.
  22. V rámci odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu totiž takpovediac kľúčovou bola formulácia, podľa ktorej všetky právne významné predbežné otázky vrátane otázky vlastníctva sporného bytu boli už právoplatne vyriešené v skorších sporoch súdu prvej inštancie (odvolacím súdom identifikovaných v počte 5 sporov i s uvedením ich spisových značiek), okrem toho potom ale tiež poukaz na zákonnú úpravu exekučného konania platnú aj v čase vykonania exekúcie dražbou sporného bytu, ktorej súčasťou bol zákaz (nemožnosť) navrátenia v takomto konaní (v exekúcii) do predošlého stavu.
  23. Vo vzťahu k prvému z týchto aspektov významným bolo, že jedným zo sporov spomenutých odvolacím súdom bol aj spor vedený súdom prvej inštancie pod sp.zn. 9C 533/2005, v ktorom vydražiteľ bytu V.. N. H. žaloval žalobkyňu i jej manžela o vypratanie sporného bytu a v ktorom konaní sa tak musela riešiť a aj riešila (ako predbežná) i otázka vlastníctva bytu (urobená neskôr ešte predmetom viacerých sporov vrátane toho v prejednávanej veci). Práve toto konanie a jeho výsledok, teda rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo
  24. decembra 2006 č.k. 9C 533/05-85 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo
  25. júla 2010 sp.zn. 5C 200/08, vyznievajúci v prospech vtedajšieho žalobcu (právneho predchodcu dnešnej žalovanej) a v neprospech žalovaných (dnešnej žalobkyne a jej manžela) totiž boli tým, čo na jednej strane aj medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovanej záväzne vyriešilo (hoc aj len vo forme prejudiciality) otázku vlastníctva sporného bytu (nech aj spôsobom dnešnej dovolateľke logicky nekonvenujúcim) a na strane druhej vytvorilo vo vzťahu k takejto právnej otázke i prekážku veci právoplatne rozsúdenej (keďže v zmysle relevantných záverov teórie civilného procesu na totožnosť účastníkov - dnes strán sporu - treba usudzovať aj v prípade doloženého a nesporného právneho nástupníctva na jednej, či oboch stranách sporu a prekážka rei iudicatae podľa niekdajšieho § 159 ods. 3 O.s.p. a dnešného § 230 C.s.p. je daná nielen pri absolútnej totožnosti predmetov oboch, či aj viacerých sporov, ale tiež pri prípadnej konkurencii či už kladných alebo záporných určovacích žalôb a žalôb na plnenie - o prípad akej konkurencie šlo zjavne aj v tentoraz posudzovanom prípade). Práve z ostatného zmieneného dôvodu mohla by síce vzniknúť polemika o správnosti rozhodnutia o žalobe v prejednávanej veci vecne, túto otázku však dovolací súd viazaný vymedzeným dovolacím dôvodom (ktorým nebolo vytýkanie tzv. zmätočnostnej vady podľa § 420 písm. d/ C.s.p., ale podľa písmena f/ rovnakého paragrafu i zákona) riešiť nemohol.
  26. Vo vzťahu k argumentácii odvolacieho niekdajším znením § 61 Exekučného poriadku (v znení pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 2/2017 Z.z.) potom význam malo, že žaloba v prejednávanej veci bez ohľadu na výsledok konania o nej nemohla žalobkyni žiadnym spôsobom pomôcť v dosiahnutí ňou sledovaného cieľa, pretože ňou nešlo vylúčiť kategorický zákonný príkaz o vylúčení v exekúcii navrátenia do predošlého stavu.
  27. Z týchto dôvodov musel preto najvyšší súd dospieť k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je prípustné. Pretože u dovolaní, ktorých prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 420 C.s.p. (dovolaní pre tzv. zmätočnosť) ide prípustnosť dovolania takpovediac ruku v ruke s jeho dôvodnosťou; dovolanie podľa § 447 písm. c/ C.s.p. odmietol.
  28. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C.s.p.).
  29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0, v časti trov konania pomerom hlasov 2 :
  30. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.