ktorého začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na náhradu škody formou tzv. eventuálneho petitu v žalobe o vydanie veci sa neviaže na okamih, odkedy žalovaný veci bezdôvodne zadržiaval, ale až na okamih, kedy sa žalobca dozvedel, že škodca vec už nedrží a teda, že žaloba o vydanie veci sa stáva neaktuálnou. Iba týmto momentom sa totiž znížil jeho majetkový stav (vznikla škoda) v dôsledku toho, že žalobca vec už nemá. Až vtedy získal poškodený vedomosť o tom, že sa už nemôže domôcť ochrany svojich práv žalobou na vydanie veci a že mu parí len nárok na náhradu škody, ktorý možno práve pre takýto prípad uplatniť aj eventuálnym petitom. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 s prihliadnutím na § 257 CSP, keďže žalobca mal v konaní plný úspech, súd mu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 29. septembra 2020 sp. zn. 6Co/232/2019 na odvolanie žalovaného zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 160,- eur tak, že žalobu o zaplatenie sumy 160,- eur zamieta, žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100%. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti vznesenej námietky premlčania.
1 a 2 OZ bolo potrebné osobitne ustáliť začiatok plynutia subjektívnej doby a začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby. Pri subjektívnej premlčacej dobe je podstatné, kedy poškodený nadobudol vedomosť o škode a o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, preto v danom prípade súd prvej inštancie správne poukázal na súdnu prax a aj rozhodnutie NS ČR uverejnené pod R 98/2009,
ktorého začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na náhradu škody formou tzv. eventuálneho petitu v žalobe o vydanie veci sa neviaže na okamih, od kedy žalovaný veci bezdôvodne zadržiaval, ale až na okamih, kedy sa žalobca dozvedel, že škodca vec už nedrží, a teda, že nemôže dôjsť k vydaniu veci. V danom prípade teda odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie ustálil začiatok plynutia subjektívnej doby na deň, kedy sa žalobca dozvedel o tom, že žalovaný nemôže tlačiareň vydať, lebo ju nemá vo svojej faktickej moci (nedrží u seba, pretože ju daroval). 2.1 Vo všeobecnosti subjektívna doba môže plynúť iba v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby, t.j. dĺžka objektívnej premlčacej doby nemôže byť nikdy prekročená a to ani v prípade, ak by subjektívna doba mala ešte plynúť, prípadne ak plynúť ani nezačala. Preto aj pre posúdenie námietky premlčania vznesenej zo strany žalovaného bolo rozhodujúce ustálenie začiatku a konca plynutia objektívnej premlčacej doby. Rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25 Cdo/2883/2006 uverejnené pod R 98/2009, na ktoré v odôvodnení poukázal súd prvej inštancie, nerieši otázku začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby (iba subjektívnej). Rovnako túto otázku nerieši ani stanovisko NS ČR sp.zn. Cpj 34/74 zverejnené pod por. číslom Rc 26/1975 (z ktorého citoval Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. Obo 15/2013 a na ktorý poukázal súd prvej inštancie). Odvolací súd vychádzal z úvahy, že pri nároku na zaplatenie určitého peňažného ekvivalentu za hnuteľnú vec, ktorú nie je možné vydať, sa jedná o klasický nárok na náhradu škody, pri ktorom pre úspešnosť nároku musia byť splnené základné predpoklady, a to vznik škody, porušenie povinností a príčinná súvislosť medzi porušením povinností a vznikom škody. Za porušenie povinnosti je v takomto prípade treba považovať to, že povinný (ktorý vec neoprávnene zadržoval) vec nevydal a ani ju vydať nemôže. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je
2 OZ viazaný práve na deň, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. 2.2 Odvolací súd poukázal na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 33Cdo 1221/99 z 11.04.2001, kde NS ČR (v konaní o vydanie hnuteľnej veci, event. náhradu škody) vychádzal z úvahy, že „začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 2 OZ sa viaže ku dňu, kedy došlo k udalosti, z ktorej vznikla škoda, t.j. v danom prípade najpozdejšie k dátumu 31.12.1990, kedy žalovaný už nemal nábytok, ktorý predal, vo svojej držbe. Objektívna trojročná premlčacia doba teda uplynula pred tým, ako bol nárok uplatnený na súde. Na tom nič nemení okolnosť, že až v priebehu sporu sa žalobca dozvedel, že žalovaný už nemá nábytok zverený na predaj, takže subjektívna premlčacia lehota podľa ust. § 106 ods. 1 OZ by zrejme bola k dátumu 14.4.1994 (deň uplatnenia nároku na súde) zachovaná.“ Odvolací súd sa s uvedenými úvahami stotožnil, a preto dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné považovať za udalosť, z ktorej škoda vznikla, práve moment, od ktorého už žalovaný nemohol vec vydať, t.j. moment darovania.
2 OZ trojročná objektívna premlčacia doba začala plynúť od darovania tlačiarne, k čomu došlo koncom roka 2008 (t.j. najneskôr k 31.12.2008) a uplynula najneskôr 31.12.
f/ a § 421 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec odvolaciemu súdu na nové rozhodnutie. Dovolací dôvod
f/ CSP vidí dovolateľ v tom, že rozsudok odvolacieho súdu je prekvapivý, nedostatočne odôvodnený, arbitrárny, rozporný s princípmi právneho štátu. Podľa dovolateľa bol odvolací súd povinný ho
CSP vyzvať na vyjadrenie k zmene právneho posúdenia otázky premlčania, nakoľko odvolací súd dospel k odlišnému záveru ako súd prvej inštancie, dovolateľovi tak bolo odňaté právo namietať správnosť nového právneho názoru na inštančne vyššom súde. Nedostatok odôvodnenia vidí dovolateľ v tom, že odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup nie je dostatočne vysvetlený. Dovolací dôvod
1 písm. a/, b/, c/ CSP dovolateľ formuloval v položení právnej otázky začiatku behu premlčacej doby pri eventuálnom petite. Dovolateľ zároveň podal návrh na odloženie právoplatnosti napadnutého rozsudku
2 CSP s poukazom na to, že v prípade právoplatnosti rozsudku by vznikol žalovanému nárok na náhradu trov konania.
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP. 11. Dovolateľ prípustnosť dovolania s poukazom na § 420 písm. f/ CSP videl v nesprávnom procesnom postupe súdu, vedúcemu k porušeniu práva na spravodlivý proces z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvej inštancie, nebolo dostatočne odôvodnené a odvolací súd nepostupoval v súlade s ust. § 382 CSP, keď dovolateľovi nedal priestor na vyjadrenie k inému právnemu názoru odvolacieho súdu, ktorý viedol k zmene rozsudku súdu prvej inštancie. 11.1 Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces
citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré porušenie tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces
f/ CSP, treba považovať aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné. 11.2 Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces
ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018, bod 26, 5 Cdo 57/2019, bod 9, 10, 9 Cdo 248/2021) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.). 11.3 V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti
f/ CSP. Z odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa strany domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd, aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa nestotožnil. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté rozhodnutie náležite vysvetlil. 11.4 Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že za rozhodné pre zmenu právneho posúdenia oproti rozhodnutiu súdu prvej inštancie považoval odvolací súd posúdenie plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby
1 a 2 OZ. Súd prvej inštancie v súvislosti so žalovaným vznesenou námietkou premlčania posudzoval len plynutie subjektívnej premlčacej doby, pričom podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné vyhodnotiť aj plynutie objektívnej premlčacej doby, pričom v bodoch
CSP vyzvať na vyjadrenie k zmene právneho posúdenia otázky premlčania, nakoľko odvolací súd dospel k odlišnému záveru ako súd prvej inštancie, dovolateľovi tak bolo odňaté právo namietať správnosť nového právneho názoru na inštančne vyššom súde. 12.1 Pod „prekvapivým rozhodnutím“ sa v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu rozumie rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý pri svojom rozhodnutí aplikuje ustanovenia právneho predpisu doposiaľ nepoužitého, bez splnenia podmienky výzvy podľa § 382 CSP (predtým § 213 ods. 1 OSP). Výzva odvolacieho súdu podľa § 382 CSP je potrebná vždy, keď odvolací súd dospeje k záveru, že nárok treba posúdiť podľa celkom iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia za súčasného splnenia podmienky, že toto iné zákonné ustanovenie je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. 12.2 Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 33/2011 konštatoval, že pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníkov konania
2 OSP (odo dňa účinnosti CSP § 382 CSP), aby sa vyjadrili k možnému použitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť pred súdom konať
f/ OSP (odo dňa účinnosti CSP vada konania
f/ CSP). 12.3 V prejednávanom spore bola rozhodujúcou právnou otázkou otázka premlčania žalobou uplatneného nároku na náhradu škody, pričom súd prvej inštancie a rovnako aj odvolací súd túto otázku právne posúdili
ust. § 106 ods. 1 a 2 OZ. Odvolací súd pri posúdení otázky premlčania neaplikoval iný právny predpis a ani ustanovenie právneho predpisu než tie, ktoré aplikoval už súd prvej inštancie, a preto odvolaciemu súdu nevznikla povinnosť
Otázka premlčania uplatneného nároku na náhradu škody bola predmetom rozhodovania súdu prvej inštancie, bola predmetom odvolania žalovaného a aj vyjadrenia žalobcu k tomuto odvolaniu, a teda žalobca mal dostatočný procesný priestor uviesť svoju argumentáciu pri posúdení tejto otázky. O prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu by bolo možné hovoriť len vtedy, ak by odvolací súd svoje zmeňujúce rozhodnutie založil na aplikácii právneho predpisu doposiaľ nepoužitého, resp. na posúdení takej právnej otázky, ktorá vôbec nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie. 13. Dovolateľ uplatnil tiež dovolací dôvod
1 písm. a/, b/, c/ CSP, formuloval právnu otázku začiatku behu premlčacej doby pri eventuálnom petite. 14. Podľa § 422 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
1 písm. a/, b/, c/ CSP.
2 CSP, a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (por. 4Cdo/144/2019, 4Cdo/108/2019).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.