Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/93/2021 Identifikačné číslo spisu: 7716204256 Dátum vydania rozhodnutia: 30.06.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Peter Brňák Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 150ods.

1 CSP) a dôkaznej iniciatívy (Čl.

§ 185ods.

2 veta za bodkočiarkou CSP). Pokiaľ preto súd prvej inštancie dospel k záveru o nezistení skutočností odôvodňujúcich záver že vlastníkom cesty je žalovaný, ktorú okolnosť sporové strany ani netvrdili a neargumentovali ňou ani v odvolacom konaní, je tento jeho skutkový nález v zrejmom rozpore so záverom o zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie práve žalovaného. 2.4. Absencia vecnej legitimácie žalovaného v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia sama o sebe i bez ďalšieho vylučovala dôvodnosť žaloby, a preto činila dokazovanie, hodnotenie dôkazov i právne posudzovanie veci z pohľadu splnenia ostatných predpokladov pre vznik zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie a výšky uplatneného nároku, nadbytočným. Z tohto hľadiska bolo nepodstatné, aké závery v ostatných parciálnych skutkových a právnych otázkach nastolených stranami urobil súd prvej inštancie, pokiaľ nesmerovali k zisteniu a k posúdeniu tých rozhodujúcich skutočností a právnych súvislostí, z ktorých je možné vyvodiť záver o zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie práve žalovaného. Ako s takými sa odvolací súd nepovažoval za potrebné s týmito otázkami, nastolenými v odvolacom konaní oboma stranami, zaoberať, nakoľko nech by už odpoveď na ne bola akákoľvek, nič by to nezmenilo na tom, že pre záver o pasívnej vecnej legitimácie žalovaného niet skutkového základu. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôraznil, že v zmysle ust. § 383 CSP bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie a poznamenal, že strany svojimi odvolacími námietkami nevytvorili procesný priestor pre prípadnú zmenu skutkových nálezov prvoinštančného súdu zopakovaním alebo doplnením dokazovania. 2.5. V neposlednom rade odvolací súd uviedol, že právoplatné rozhodnutia v obdobných veciach, na ktoré vo svojej odvolacej argumentácii odkazovala žalobkyňa, ťažiskovo spočívali na riešení otázky, či verejné užívanie komunikácie možno považovať za jej užívanie samotným žalovaným. Nezaoberali sa však už otázkou vecnej legitimácie žalovaného tiež z pohľadu toho, že vlastníkom cestnej komunikácie môže byť aj iná osoba než žalovaný a že v takomto prípade teoreticky vzaté prichádzajú do úvahy ako obohatení nie len užívateľ komunikácie ale aj jej vlastník. Takto otázka pasívnej vecnej legitimácie nebola v zmienených konaniach s obdobným predmetom riešená, čo samo o sebe uberá tomuto argumentu žalobcu na dôraze. 2.6. Nakoľko úspešnému žalovanému v konaní pred súdom prvej inštancie ani odvolacom konaní trovy nevznikli a ich vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd rozhodol o trovách konania prvoinštančného i odvolacieho konania tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka") dovolanie podľa § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, v ktorom žiadala, aby dovolací súd napadnuté odvolacie rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3.1. V súvislosti s dovolaním podľa § 420 písm. f/ CSP poukázala na (

1. i)nedostatok dôvodov a arbitrárnosť odvolacieho rozsudku, keď tento nerešpektoval stav právnej istoty - prejudiciálnu záväznosť právoplatných súdnych rozhodnutí (minimálne 4 rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu týkajúcich sa tých istých účastníkov konania a na rovnakom skutkovom základe, ako aj rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 4Cdo/52/2009 a ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 191/2018). Nesúhlasila s rozhodnutím dovolacieho súdu sp. zn. 8Cdo/186/2018, na ktoré poukázal odvolací súd, „ktoré nebolo... publikované a týka sa ešte stále živého sporu", (
2. ii)skutočnosť, že odvolací súd nezaujal žiadne stanovisko k podaniu žalobkyne, ktorou reagovala na výzvu odvolacieho súdu v zmysle § 382 CSP (použitie zákona č. 135/1961 Zb.) a (iii) skutočnosť, že odvolací súd dospel k odlišnému skutkovému záveru, než prvostupňový súd bez toho, aby zopakoval dokazovanie. 3.2. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP poukázala na neprávne právne posúdenie veci otázky res iudicata. V tomto ohľade poukázala na dovolacie rozhodnutie 5Obdo/44/2011. Ďalej uviedla, že „taktiež nie je zrejmé, prečo prinajmenšom odvolací súd nerozhodol o vydaní bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku, parciel č. XXXX/X, XXXX/X a XXXX/X, ktoré sa nachádzajú pod ul. C., ktorá je bezpochyby vo vlastníctve žalovaného." 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol a na náhradu trov zaviazal žalobkyňu. V podstatnom poukázal na správne právne závery odvolacieho súdu. 5. Žalobkyňa i žalovaný vo svojich dovolacích duplikách v podstate zotrvali na svojich doterajších vyjadreniach. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. 7. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 8. Podľa § 420 písm. f/ CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ods. 2). 10. Podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 11. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 12. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP 13. Žalobkyňa v dovolaní namietala nedostatok dôvodov a arbitrárnosť odvolacieho rozsudku, keď tento nerešpektoval stav právnej istoty - prejudiciálnu záväznosť právoplatných súdnych rozhodnutí, že odvolací súd nezaujal žiadne stanovisko k podaniu žalobkyne, ktorou reagovala na výzvu odvolacieho súdu v zmysle § 382 CSP a skutočnosť, že odvolací súd dospel k odlišnému skutkovému záveru, než prvostupňový súd bez toho, aby zopakoval dokazovanie (bod 3.1.). 14. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). 15. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 16. V zmysle stanoviska najvyššieho súdu publikovaného pod R 2/2016 nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku. I keď CSP v súvislosti s úpravou dovolania a dovolacieho konania nepozná pojem „iná vada" tak, ako ho uvádzali ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, je nepochybné, že k procesným vadám odlišným od vád zmätočnosti (k vadám označovaným predchádzajúcou právnou úpravou ako „iná vada") môže v praxi všeobecných súdov dochádzať (a dochádza) aj v súčasnosti. Uvedené stanovisko je preto v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované za naďalej aktuálne (1Cdo/228/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/92/2018, 4Cdo/59/2017, 5Cdo/45/2018, 7Cdo/141/2017, 8Cdo/49/2017). Podľa právneho názoru ústavného súdu je toto stanovisko súladné s úpravou obsiahnutou v CSP (I. ÚS 61/2019). 17. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, o ktoré ide napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém" (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne keď odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia má také nedostatky, že svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi dôsledkami predstavuje exces, ktorý možno charakterizovať ako „justičný omyl" v zmysle judikatúry ESĽP (pozri napr. Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu však nedáva podklad pre tvrdenie dovolateľky, že nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom potom zhrnul podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty sporových strán, pričom jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom vyhovujúcom výroku je potrebné zmeniť a žalobu zamietnuť. Odvolací súd pri zhodnom skutkovom stave zistenom prvostupňovým súdom (predovšetkým, že vlastníctvo žalovaného k účelovej komunikácii nebolo preukázané) dospel k záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v spore, keďže v okolnostiach posudzovanej veci v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia bol pasívne vecne legitimovaný vlastník účelovej komunikácie a nie jej užívateľ; vychádzal pritom z názoru dovolacieho súdu, vysloveného vo veci sp. zn. 8Cdo/186/2018. 17.1. Rovnako tak primeraným spôsobom reagoval odvolací súd aj na žalobkyňou uvádzané rozhodnutia v obdobných veciach [pozri bod 3.1.(i)], ktoré sa podľa jeho názoru explicitne nezaoberali otázkou vecnej legitimácie žalovaného z pohľadu toho, že vlastníkom cestnej komunikácie v zmysle zákona č. 135/1961 Zb. môže byť aj iná osoba než žalovaný. Navyše uvedené štyri rozhodnutia nižších súdov (prvostupňového a odvolacieho) boli skoršieho dáta ako dovolacie rozhodnutie sp. zn. 8Cdo/186/2018, z ktorého právnych záverov vychádzal odvolací súd. Aj podľa názoru dovolacieho súdu uvádzané rozhodnutia nemohli tvoriť prekážku rozsúdenej veci res iudicata vzhľadom k tomu, že teraz posudzovaná vec sa od štyroch predchádzajúcich (uvádzaných žalobkyňou) odlišuje predmetom konania. To isté platí aj v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/52/2009, na ktoré žalobkyňa poukazovala, už len z toho dôvodu, že v danej veci nešlo o užívanie pozemku zastavaného cestou a nebol v tejto veci ani aplikovaný zákon č. 135/1961 Zb. V neposlednom rade žalobkyňou uvádzané rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 191/2018 riešilo otázku kumulácie dovolacích dôvodov a teda nemalo žiadny skutkový ani právny súvis s teraz prejednávanou vecou. 18. Žalobkyňa tiež namietala, že odvolací súd nezaujal žiadne stanovisko k jej podaniu, ktorým reagovala na výzvu odvolacieho súdu v zmysle § 382 CSP. Najvyšší súd z obsahu tohto podania (č. l. 292, 293 súdneho spisu) zistil, že obsahom jej podania bol (iba) poukaz žalobkyne na štyri predchádzajúce konania pred nižšími súdmi, ktoré podľa jej názoru mali vyriešiť otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. K uvedenému poukazuje najvyšší súd na už uvedené v predchádzajúcom bode 17.1. 19. V neposlednom rade žalobkyňa namietala, že odvolací súd dospel k odlišnému skutkovému záveru, než prvostupňový súd bez toho, aby zopakoval dokazovanie. Úmerne namietanej okolnosti najvyšší súd bez potreby hlbšej argumentácie dáva do pozornosti dovolateľke, že odvolací súd (naopak) vychádzal zo skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom (bod 26 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia). V rozsahu nosných právnych záverov odvolacieho súdu (o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného) prvostupňový súd totiž zistil, že „... Spornou skutočnosťou však bolo to, kto je vlastníkom stavby - cestného telesa. ... Žalobca na preukázanie vlastníctva žalovaného k ceste nepredložil žiaden dôkaz, ani nenavrhol zistenie tých podstatných skutočností, či uvedené pozemné komunikácie ako nehnuteľné veci prešli do vlastníctva žalovaného ... Možno preto konštatovať, že vlastníctvo žalovaného k cestnej komunikácii preukázané nebolo, a súčasne vlastníctvo inej osoby k nim zistené nebolo ... Vlastníkom stavby na pozemku žalobcu žalovaný nie je." (body 20 až 22 odôvodnenia prvostupňového rozsudku). 20. Pre prípad, že dovolateľka vyvodzuje prípustnosť jej dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP aj z právnych záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie (čomu nasvedčuje obsah jej dovolania), dovolací súd uvádza, že už dávnejšie dospel k záveru, podľa ktorého realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (R 54/2012). Najvyšší súd zotrváva na tomto závere aj naďalej (R 24/2017 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza, že (
3. aj)ústavný súd (napr. IV. ÚS 196/2014, I. ÚS 61/2019) uviedol, že prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti. 21. Z týchto dôvodov dovolací súd uzatvára, že žalobkyňa nedôvodne namieta existenciu procesnej vady konania uvedenej v § 420 písm. f/ CSP. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP 22. Žalobkyňa podala dovolanie aj podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, v rámci ktorého namietala neprávne právne posúdenie veci otázky res iudicata. V tomto ohľade poukázala na dovolacie rozhodnutie 5Obdo/44/2011. Ďalej uviedla, že „taktiež nie je zrejmé, prečo prinajmenšom odvolací súd nerozhodol o vydaní bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku, parciel č. XXXX/X, XXXX/X a XXXX/X., ktoré sa nachádzajú pod ul. C., ktorá je bezpochyby vo vlastníctve žalovaného." 23. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 24. Pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu" definuje judikát R 71/2018 tak, že doň patria predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. 25. V rozhodnutí z 13. januára 2012 sp. zn. 5Obdo/44/2011, ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti časti zmlúv o úvere a na ktoré žalobkyňa poukázala v podanom dovolaní, najvyšší súd medzi iným zrušil aj prvostupňové uznesenie o zastavení konania pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci. V tejto súvislosti uviedol, že „zo samotného uznesenia nie je jasné, čoho sa žalobca domáhal ... a na akom skutkovom základe, znenie výroku rozhodnutia rozhodcovského súdu, ktoré má tvoriť prekážku veci rozhodnutej a žalobný návrh v zastavovanom konaní, vrátane skutkových tvrdení, o ktorých sa návrh opieral. Napadnutému uzneseniu tiež chýbajú presné údaje o účastníkoch rozhodcovského konania a daného konania, z ktorých je zrejmé, že ide o totožné osoby". Skutkový a právny súvis danej veci a teraz posudzovanej veci nebol takto celkom zrejmý. 26. Zásadnou je tiež pripomienka najvyššieho súdu, že dovolacia námietka žalobkyne (kvalifikovane zastúpenej advokátom) o prekážke právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata) predstavuje podľa platného procesného predpisu (CSP) v zásade dovolací dôvod podľa § 420 písm. d/ CSP a nie podľa § 421 ods. 1 CSP. 27. Dovolací súd k námietke žalobkyne o prekážke res iudicata - nad rámec už uvedeného v bode 17.1. - dodáva, že podľa ustálenej praxe dovolacieho súdu prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. vyplýva z rovnakého skutku). Už na prvý pohľad je zrejmé, že nárok vymedzený v štyroch žalobkyňou uvádzaných rozhodnutiach nižších súdov (sp. zn. 20C/138/2010, 8C/90/2011, 5C/359/2015 a 20C/267/2013) sa netýkal vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie uvádzané v teraz posudzovanej veci. 28. Pokiaľ žalobkyňa v podanom dovolaní podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP namietala, že „taktiež nie je zrejmé, prečo prinajmenšom odvolací súd nerozhodol o vydaní bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku, parciel č. XXXX/X, XXXX/X a XXXX/X, ktoré sa nachádzajú pod ul. C., ktorá je bezpochyby vo vlastníctve žalovaného." (bod 3.2. in fine) najvyšší súd uvádza, že sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Uvedená námietka má navyše skutkový charakter nezistený nižšími súdmi [prvostupňovým i odvolacím (pozri bod 19)], pričom dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). V tejto súvislosti odvolací súd uviedol: „pre posúdenie vecnej legitimácie subjektov, sú rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyplýva hmotnoprávny vzťah strany k právu alebo k povinnosti. Na tieto okolnosti sa vzťahujú zákonom stanovené pravidlá pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, včítane povinnosti tvrdenia (Čl.

§ 150ods.

1 C.s.p.) a dôkaznej iniciatívy (Čl.

§ 185ods.

2 veta za bodkočiarkou C.s.p.). Pokiaľ preto súd prvej inštancie dospel k záveru o nezistení skutočností odôvodňujúcich záver že vlastníkom cesty je žalovaný, ktorú okolnosť sporové strany ani netvrdili a neargumentovali ňou ani v odvolacom konaní, je tento jeho skutkový nález v zrejmom rozpore so záverom o zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie práve žalovaného." (bod 24 in fine odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia).

1. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa § 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.
2. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalobkyne podľa § 447 písm. c/ CSP (dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP), a vo zvyšku podľa § 447 písm. f/ CSP (dovolanie žalobkyne podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP).
3. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
4. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
5. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.