1 písm. e), ods. 2 písm. b) Trestného zákona prejednal dovolanie ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky a dovolanie obvineného U. U. podané proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1To/14/2018, z 27. júna 2018 a takto rozhodol: I.
1 Trestného poriadku, uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1To/14/2018, z 27. júna 2018, z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), ods. 3 Trestného poriadku bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 4, ods. 12, § 119 ods. 3, § 126 ods. 1, § 138, § 176 ods. 1, ods. 2 a § 319 Trestného poriadku v neprospech obvineného U. U.. II.
2 Trestného poriadku zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1To/14/2018, z
1 Trestného poriadku Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. 3T/54/2016, zo
1 písm. e), ods. 2 písm.
2 Trestného zákona, s prihliadnutím na § 36 písm. j) Trestného zákona a s použitím § 38 ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov s tým, že
1 písm. a) Trestného zákona výkon uloženého trestu obvinenému podmienečne odložil a
1 Trestného zákona ustanovil skúšobnú dobu vo výmere 14 (štrnásť) mesiacov.
2 písm. a) Trestného zákona uložil obvinenému ochranné sexuologické liečenie ambulantnou formou a postupom
1 Trestného poriadku odkázal poškodenú P. X. s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, uznesením, sp. zn. 1To/14/2018, z 27. júna 2018 odvolanie obvineného U. U. zamietol
Proti uzneseniu krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu podala v prospech obvineného U. U. dovolanie ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky s poukazom na dôvody dovolania
1 písm. g), ods. 3 Trestného poriadku. Argumentáciu ministerky spravodlivosti možno zhrnúť nasledovne: ,,Som toho názoru, že rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1To/14/2018, z
nej to bol mladý človek, športovej postavy, nebol pribratý, ale či bol vyslovene štíhly, to nevie povedať. Vysoký bol do 180 cm, viac nemal. Z úradného záznamu z 29. januára 2016 (č. l. 513) vyplýva, že o 19:57 hod. bol prijatý telefonát od pani B., že ju omočil neznámy muž.
jej vyjadrenia bol asi 180 cm vysoký, chudý, celý v tmavom oblečení, na hlave mal kapucňu. Neskôr doplnila (č. l. 522), že mal akoby vypúlené oči, žiadne strnisko, ani bradu ani fúzy nemal.
jej vyjadrenia sa jednalo o muža vo veku asi 33 rokov, ktorý na ňu pôsobil dojmom šedého priemeru, ale javil sa jej ako pekný chlap. V čase o 20.49 hod. bol prijatý telefonát od pani V., ktorá oznámila, že v čase od 20:16 hod. na zastávke Tomášikova pri nastupovaní na autobus číslo 96 k nej pristúpil neznámy muž a potrel ju do rozkroku výkalmi. Menovaná sa v šoku otočila a videla muža asi 175 až 180 cm vysokého, chudého, v čiernej mikine s kapucňou na hlave, ktorý následne utekal opačným smerom. Z úradného záznamu z
1 písm. e), ods. 2 písm. d) Trestného zákona, ktorého sa dopustil doposiaľ neznámy páchateľ tým, že
1 písm. e) Trestného zákona, odsúdil ho na trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 24 mesiacov. Zároveň mu súd uložil ochranné psychiatricko - sexuologické liečenie ambulantnou formou. V znaleckom posudku č. 19/2016, č. l. 231 (trestného spisu, sp. zn. 9T/32/2016), na str. 16 je uvedené, že už v začiatkoch jeho heterosexuálnych kontaktov (F.) sa vyskytli aktivity viažuce sa na močenie, neskoršie ho vzrušovali aj scény s výkalmi. Uspokojovanie sexuálnej potreby deviantným spôsobom v zmysle močenia na objekty sexuálneho záujmu alebo ich potieranie výkalmi sa v jeho prípade objavuje nutkavým spôsobom so silným tlakom takéto aktivity realizovať pri ich súčasnom vnútornom odmietaní a úzkostnom prežívaní týchto tendencií. V rámci deviantných sexuálnych aktivít vystupuje do popredia močenie na ženy a ich potieranie výkalmi, čo zapadá do obradu tzv. salirománie. Táto úchylka je uňho fixovaná a ako sa sám vyjadril, dlhodobo existovala uňho iba v latentnej podobe, teda ju potláčal a skrýval, až kým pod tlakom rôznych stresov neprerazila na povrch. Problematická sexualita bola u F. manifestovaná aj pri falopletyzmografickom vyšetrení, ktorým sa preukázalo poradie významu prezentovaných podnetov z hľadiska vyvolávania zmien objemu penisu - násilné formy sexuálnej interakcie, formy vyjadrujúce dominanciu bez fyzického násilia, násilné formy s použitím náznakov fyzického násilia a napokon zobrazenie kontaktu ženskej tváre s fekáliami a pissing. Pobyt obvineného na slobode zo sexuologického hľadiska vyhodnotili ako nebezpečný pre spoločnosť a navrhli preto ochrannú sexuologickú liečbu, ambulantnou formou. Naproti tomu zo znaleckých posudkov psychiatrov vypracovaných v trestnej veci, sp. zn. 3T/54/2016, na obvineného U. vyplýva, že u obvineného U. nebola zistená žiadna psychická porucha alebo choroba. Z posudku znalca RNDr. Mgr. Dušana Kešického vyplýva, že u obvineného nebola zistená sexuálna deviácia ako porucha v zmysle preferencie deviantného správania, v záujmovom spektre uspokojovania sexuálnych potrieb sa nenašli žiadne deviantné prvky, čo je potvrdené výsledkami PPG vyšetrenia ... u obvineného U. neboli týmto prístrojom zistené žiadne deviantné prvky, na rozdiel od odsúdeného F., u ktorého bola PPG vyšetrením zistená salirománia - sexuálna úchylka, pri ktorej jedinec prežíva rozkoš znečisťovaním partnera alebo iných osôb močom, výkalmi a ďalšími látkami. Aká je pravdepodobnosť, že v rovnakom čase sa na tých istých miestach vyskytujú dvaja páchatelia s takouto sexuálnou úchylkou, ktorí páchajú trestné činy s rovnakým modusom operandi? V tomto prípade je rozhodujúcou skutočnosťou práve vyšetrenie prístrojom PPG - falograf, ktorým bola potvrdená sexuálna úchylka u odsúdeného F. a zároveň bola vyvrátená u obvineného U.. U obvineného U. nebola zistená deviácia v zmysle preferencie násilnej formy dosahovania vzrušenia, resp. následne i uspokojenia v sexuálnej interakcii, ani iné znaky, ktoré by boli predmetom deviantných obsahov záujmového spektra vyšetreného. Z posudku znalca MUDr. Ivana André, PhD. vyplýva, že u obvineného bolo vykonané kompletné sexuologické vyšetrenie ako súčasť psychiatricko - sexuologického vyšetrenia. Na základe znaleckého vyšetrenia a ďalších nálezov nie je možné vytvoriť diagnostický záver sexuálnej deviácie. V prípade, ak došlo ku spáchaniu skutkov, ktoré sa kladú obvinenému za vinu, nie je možné, aby sa takéhoto konania dopustil zdravý človek, ktorý nemá sexuálnu úchylku. Odvolací súd uviedol, že spúšťacím mechanizmom mohlo byť práve škodlivé užívanie alkoholu v kombinácii s marihuanou, pervitínom a lysohlávkami, s ktorými experimentoval. V tomto prípade ide o špekulatívny hypotetický záver súdu, ktorý vôbec nevyplýva z vykonaných dôkazov a ani nie je podporený žiadnym znaleckým posudkom. Obvinený U. neuviedol, že v inkriminovanom čase experimentoval s pervitínom a lysohlávkami. Z jeho výpovede vyplynulo, že v minulosti skúsil aj tieto drogy, resp. halucinogénne látky, ale nie je možné spraviť záver, že to malo byť práve v období, keď boli páchané útoky na poškodených. Z požiadavky náležitého zistenia skutkového stavu veci vyplýva, že orgán činný v trestnom konaní sám určuje mieru dokazovania, ktoré musí v konaní vykonať, aby bola táto požiadavka splnená. Orgán činný v trestnom konaní musí vykonať také dôkazy, ktoré zabezpečia náležité zistenie skutkového stavu bez dôvodných pochybností tak, aby bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť. Orgány činné v trestnom konaní znaleckým dokazovaním nepreukázali to, že obvinený U. inkriminované skutky spáchal. Z posudkov kriminalistického ústavu nevyplýva žiadna zhoda DNA so stopami z miesta činu, zo zvrškov poškodených s DNA obžalovaného. Tak ako uviedol prvostupňový súd, orgány činné v trestnom konaní tým, že do konania nepribrali znalca, ktorý by mohol vyhodnotiť, či zo stôp stolice z miesta činu možno získať DNA a túto porovnať s DNA obvineného nevykonali jediný priamy usvedčujúci dôkaz z miesta činu. Orgány činné v trestnom konaní hoci mali od oznamovateliek k dispozícii biologické stopy, a to stopy moču a stolice páchateľa, ktorú mala na svojich šatách poškodená X., tieto stopy zaistili nedbalo, alebo vôbec a uspokojili sa pri vyhodnocovaní biologických stôp a skúmaní zhodnosti DNA zo stôp z miesta činu so stopami páchateľa len s vyjadrením kriminalistického ústavu, že tento ústav nevykonáva vyhodnocovanie DNA z ľudskej stolice. Orgány činné v trestnom konaní nevyvrátili ani nespochybnili obranu obvineného v tom, akým spôsobom došlo u neho k pošpineniu jeho zvrškov. Neskúmali ani to, či ide o zvieracie alebo ľudské výkaly a či patria obvinenému. Pritom už zo zbežného pohľadu na vyhotovené fotografie odevu obvineného U. je (č. l. 436) zrejmé, že vzhľadom na miesta a tvar znečistenia odevu, je práve vysvetlenie obvineného ohľadom spôsobu znečistenia vierohodné a logické. V počítači a tablete obvineného neboli zistené žiadne relevantné fotografické zábery alebo videozábery, ktoré by zodpovedali hľadaným markantom - súborom a stránkam so sexuálnou alebo sexuálne deviantnou tematikou. Odvolací súd odôvodňoval vinu obvineného najmä tým, že obvineného jednoznačne opoznali minimálne 3 poškodené ako v prípravnom konaní pri rekognícii, tak aj na hlavnom pojednávaní pred súdom a to poškodené v skutkoch pod bodom 3, 4 a 5 obžaloby U. F., U. U. a L. Y.. Už samotný priebeh rekognície u obvineného U., kedy bola zmenená úprava jeho zovňajšku pred rekogníciou, je diskutabilný. Z kriminalistickej praxe vieme, že poznávaný objekt, ktorý je predvádzaný pri rekognícii, by nemal byť upravovaný, pokiaľ jeho vzhľad odpovedá približne stavu, v ktorom bol vnímaný v súvislosti s objasňovanou udalosťou. Pokiaľ je takáto úprava potrebná, napríklad pre veľký časový odstup a objektívnu možnosť zmeny výzoru, môže byť vykonaná vtedy, pokiaľ je preukázané, že takýto zovňajšok mala osoba v čase, kedy prebiehala udalosť, nie však na základe výpovede poznávajúcej osoby. To, že obvinený U. nosil fúzy a bradu a že nemal hlavu vystrihanú nakrátko alebo dohola, je potvrdené listinnými dôkazmi a výpoveďami svedkov U., X., X. a U.. Okrem toho, orgány činné v trestnom konaní mali povinnosť zabezpečiť figurantov tak, aby zodpovedali výzoru obvineného a nie tak, aby pred rekogníciou prispôsobovali jeho výzor výzoru ostatných figurantov. V prípade, ak by mal obvinený U. sadru, bolo by potrebné pri rekognícii obstarať sadru aj ostatným figurantom a nie naopak - dať dolu sadru obvinenému, nakoľko by bol jediný, ktorý by sa nejak odlišoval. Taktiež je potrebné poukázať aj na to, že obvinený U. je výzorovo výrazne odlišný typ od ostatných figurantov, čo predstavovalo jeho znevýhodnenie pri vykonaných rekogníciach. Ďalej poukazujem na rekogníciu z 24. novembra 2015 s poškodenou L. Y.. Táto pri prvom postavení opoznala obvineného ako páchateľa skutku
pohľadu jeho očí, kruhov pod očami a vystupujúcich lícnych kostí a obočia. Pri druhom postavení opoznala obvineného
vlasov, tváre uší a aj krku, lícnych kostí a očí. V tomto prípade však, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, svedkyňa videla obvineného ešte pred vykonanou rekogníciou, a preto je vykonaná rekognícia procesne neplatná, nepoužiteľná a vykonaná v rozpore so zákonom. Účelom rekognície je ukázať opoznávajúcej osobe človeka, ktorého predtým videla len ako páchateľa a presvedčiť sa, či opoznávajúca osoba v opoznávanej osobe stotožní aj páchateľa skutku. Akékoľvek ukazovanie opoznávanej osoby pred rekogníciou osobe, ktorá ho má opoznať, znehodnocuje celú rekogníciu. V tomto prípade svedkyňa Y. obvineného videla pri jeho zadržiavaní, a teda musela mať v mysli utkvelú predstavu toho, že je páchateľom skutku. Túto rekogníciu so svedkyňou Y. preto prvostupňový súd správne vyhodnotil ako nezákonnú, na ktorej závery nemožno prihliadať. Na jej výpoveď nie je možné nahliadať ako na vierohodnú aj z toho dôvodu, že napriek tomu, že o sebe tvrdila, že má pamäť na tváre, až na hlavnom pojednávaní uviedla, že obvineného pozná zo sídliska z Dlhých Dielov, chodili spolu do rovnakej školy a majú spoločných známych. Je ťažko uveriteľné, že ho nespoznala ako spolužiaka, ale opoznala ho ako páchateľa, napriek tomu, že pri rekognícii už mala kľud a čas, na rozdiel od samotného skutku, kedy bola iste v strese. A opäť to bola ona, ktorá išla náhodou okolo, keď ho zadržali na zastávke MHD, kde ho mala spoznať ako páchateľa skutku, ale stále nie ako svojho spolužiaka. Pričom obvineného U. zadržali ráno, to znamená, že v tom čase už bolo svetlo a napriek tomu ho nespoznala ako človeka, ktorého vlastne už roky pozná. Táto skutočnosť vyšla najavo až na hlavnom pojednávaní. Opoznanie poškodenou Y. preto oprávnene vyvoláva pochybnosti. Dňa 24. novembra 2015 bola o 12:50 hod. vykonaná rekognícia s poškodenou U. U.. Táto pri prvom postavení označila obvineného za páchateľa skutku, ale neuviedla, na základe čoho ho opoznala. Pri druhom postavení opoznala obvineného, ale znovu neuviedla na základe čoho ho opoznala. Pri rekognícii má opoznávajúca osoba uviesť,
čoho opoznávanú osobu spoznáva, aby táto skutočnosť mohla byť aj overená inými dôkazmi. V tomto prípade to svedkyňa vôbec neuviedla, takže nemožno konštatovať, že poškodená opoznala obvineného
konkrétnych znakov. Okrem toho svedkyňa U. uviedla, že v predmetnej veci bola okrem rekognície na polícii vypočúvaná 4 krát, pričom tieto výpovede nie sú zaevidované. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti konštatuje, ,buď svedkyňa o tejto skutočnosti nehovorí pravdu, a tým je nehodnoverná, alebo že orgány činné v trestnom konaní zamlčovali vykonané dôkazy a manipulovali nezákonne s vykonanými dôkazmi. To isté bolo zo strany prvostupňového súdu konštatované voči svedkyni L. Y., ktorá taktiež uviedla, že bola vo veci vypočúvaná 4 - 5x, pričom tieto výpovede v spise nie sú. Pri poškodenej U. je zrejmý aj negatívny dopad verejnej medializácie obvineného U. ako fekálneho fantóma. Poškodená na hlavnom pojednávaní označila obvineného ako páchateľa tohto skutku, a to napriek tomu, že predtým rozporne popisovala páchateľa skutku, uviedla, že ho videla len krátku dobu, bola v šoku a ani nevedela vyhotoviť identikit páchateľa. Na hlavnom pojednávaní však bola presvedčená, že obvinený U. je páchateľom, ktorého tvár si predtým nedokázala zapamätať. V tomto prípade medializácia osoby U. U. ako tzv. fekálneho fantóma spôsobila znehodnotenie, resp. nahradenie pamäťovej stopy u poškodenej, pričom som toho názoru, že sa tak dialo u všetkých poškodených. Vo všeobecnosti poškodené videli páchateľa počas krátkej doby, kedy boli v šoku z celej situácie a zahliadli iba na moment tvár páchateľa, pričom tento mal častokrát na hlave kapucňu alebo šiltovku. Z vykonaného dokazovania okrem toho vyplynulo, že obvinený U. mal v čase páchania skutkov bradu. Napriek tomu, že mal bradu rôznej dĺžky, predstavuje takáto tvárová úprava taký výrazný markant, aký by si poškodené aj pri letmom vzhliadnutí páchateľa museli všimnúť. Žiadna však pri popise páchateľa bradu neuviedla. S ohľadom na vyššie uvedené tak možno konštatovať, že obvinený U. je opoznávaný iba jedinou poškodenou - F., pričom s ohľadom na pochybenia, ktoré sú deklarované pri ostatných rekogníciách, na existenciu druhého ,fekálneho fantóma´ F., nie je možné vylúčiť podozrenie, že sa tohto útoku dopustil on a nie U.. V tomto prípade je to tvrdenie poškodenej proti tvrdeniu obvineného bez iných usvedčujúcich dôkazov. Sú tu pochybnosti, pre ktoré je nutné rozhodovať v zmysle zásady in dubio pro reo a konštatovať, že nebolo jednoznačne mimo akýchkoľvek pochybnosť preukázané, že tento skutok spáchal obvinený. Ak vykonané dôkazy pred súdom nebudú stačiť na uznanie viny obžalovaného a ak nebude možné vykonať iné dôkazy s cieľom vyvrátiť dôvodné pochybnosti, bude nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod obžaloby (pri rešpektovaní zásady in dubio pro reo). Z toho vyplýva, že dôvodné pochybnosti sa vzťahujú nielen na samo zistenie skutkového stavu, ale aj na možnosť obstarania a vykonania ďalších dôkazov, ktoré by tento skutkový stav, resp. vykonané dokazovanie zmenili. V posudzovanej veci nemôže byť jedna zákonne vykonaná rekognícia jediným usvedčujúcim dôkazom, a to obzvlášť v prípade, ak máme druhého páchateľa, ktorý sa k obdobným skutkom priznal, skutky páchal v tom čase, ako obvinený U., výzorovo zodpovedal opisu poškodených a na rozdiel od obvineného U. bola uňho zistená úchylka zameraná na močenie a potieranie žien výkalmi. Vzhľadom k tomu, že poškodené neboli konfrontované s týmto páchateľom, nie je možné vyvrátiť dôvodnú pochybnosť, že existoval vždy iba jeden fekálny fantóm a to práve odsúdený F.". Ministerka spravodlivosti ďalej poukázala na relevantné ustanovenia Trestného poriadku a uviedla s tým súvisiace právne úvahy, resp. ich výklad, pokračujúc, že: ,,Súd prvého stupňa už v prvom odsudzujúcom rozsudku uviedol judikát R 53/1992,
ktorého ,ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne
6 Trestného poriadku, to znamená, že ich hodnotil
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a aj v ich vzájomných súvislostiach a vykonal logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nemožno napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu´. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd neprikázal prvostupňovému súdu vykonať žiadne ďalšie dôkazy a z vykonaných dôkazov nebral do úvahy tie v prospech obvineného, všetko postavil iba na tom, že sa obvinený priznal v prípravnom konaní a že ho opoznali 3 poškodeného pri rekognícii. K priznaniu obvineného pritom došlo v situácii, kedy bol pod vplyvom alkoholu, nevyspatý, bolela ho hlava, bol hladný a unavený.
jeho vyjadrenia mu policajti povedali, že ho opoznali tri ženy, čo je silný dôkaz. On stále trval na svojej nevine, ale pre zlý psychický stav si nedokázal spomenúť na alibi. Vyšetrovateľ naňho tlačil, aby sa priznal, že podmienka je potom istá. Keď poškodená trvala na konfrontácii na tom, že je páchateľ, tak stratil nádej, chcel ísť domov, a tak sa priznal k niečomu, čo nespravil. Vyšetrovateľ mu sugestívne podsúval odpovede, hovoril, že aby bolo jeho priznanie dôveryhodné, musí uviesť aj motív. Preto uviedol aj spôsob, akým mal páchať tento trestný čin, ktorý sa nepreukázal ako pravdivý. Z vyššie uvedeného vyplýva, že tie isté dôkazy hodnotil odvolací súd s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ktorý navyše nezahŕňal vykonané dôkazy v prospech obvineného. Súd I. stupňa v druhom rozsudku zhrnul všetky svoje závery z prvého oslobodzujúceho rozsudku a bez zmeny názoru sa podriadil názoru odvolacieho súdu, ktorého skutkové závery odporujú vykonaným dôkazom. Týmto postupom súdu bol porušený zákon v ustanovení § 2 ods. 4, ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku, § 319 Trestného poriadku, § 364 ods. 1 písm. e), ods. 2 písm. b) Trestného zákona v neprospech obvineného U. U. a naplnený dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku a § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Navrhujem preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky: -
1 Trestného poriadku vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Bratislave z
2 Trestného poriadku napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave a rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zrušil a zrušil aj ďalšie rozhodnutia na neho obsahovo nadväzujúce, pokiaľ na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad, -
1 Trestného poriadku prikázal Okresnému súdu Bratislava IV, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol". K dovolaniu ministerky spravodlivosti sa vyjadril prokurátor (č. l. 1222 a nasl., zv. č. V. spisu): ,,K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku možno uviesť, že ministerka spravodlivosti SR nie je oprávneným subjektom na podanie dovolania z dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku na základe podnetu otca odsúdeného. Právo osôb uvedených v § 369 ods. 5 Trestného poriadku, ktoré majú právo podať dovolanie, je odvodené od práva obvineného, čo je podmienené jeho výslovným písomným súhlasom. Keďže podnet na podanie dovolania ministrovi spravodlivosti SR nemôže podávať obvinený, nemôže ho podať ani osoba uvedená v § 369 ods. 2 Trestného poriadku, aj keby na takýto podnet mala výslovný písomný súhlas obvineného (uznesenie NS SR, sp. zn. 5Tdo/47/2013). Podnet otca odsúdeného za danej situácie nemôže mať voči ministrovi spravodlivosti SR materiálny účinok
1 Trestného poriadku a bez takéhoto podnetu minister spravodlivosti SR nie je osobou oprávnenou na podanie dovolania (analogicky uznesenie NS SR, sp. zn. 5Tdo/70/2015). Najvyšší súd SR ako súd dovolací tieto dovolacie dôvody nepreskúmava (analogicky uznesenie NS SR, sp. zn. 1TdoV/5/2014). Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd SR nemôže preskúmavať námietky ministerky spravodlivosti SR týkajúce sa spôsobu vykonania rekognície, ktorej zákonnosť bola mimochodom skonštatovaná prvostupňovým aj odvolacím súdom, vyjmúc rekognície vykonanej s poškodenou Y., ktorá však bola odvolacím súdom označená za nadbytočnú, nakoľko poškodená opoznala páchateľa in natura pri jeho zadržaní 23. novembra 2015. K dovolaciemu dôvodu
3 Trestného poriadku možno uviesť, že jediným dôvodom mimoriadneho zásahu do skutkových zistení v rámci konania o dovolaní je iba tzv. extrémny rozpor medzi vykonanými dôkazmi a na ich základe urobenými skutkovými zisteniami, ktorého dôsledkom bolo nesprávne právne posúdenie zisteného skutku (uznesenie NS SR, sp. zn. 5Tdo/29/2014). Z formulácie príslušného ustanovenia Trestného poriadku je zrejmé, že minister spravodlivosti SR má povinnosť podať dovolanie v prospech alebo neprospech obvineného v prípade, ak má pochybnosť, či bol z vykonaných dôkazov dostatočne zistený skutkový stav a rovnako tak, keď dospeje k záveru, že závažným spôsobom boli porušené ustanovenia, ktorými sa má náležite zistiť skutkový stav. Zároveň je predmetné ustanovenie obmedzené materiálnou podmienkou, v zmysle ktorej sa tento dovolací dôvod môže použiť, iba ak by to zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného (§ 371 ods. 5 Trestného poriadku, uznesenie NS SR, sp. zn. 1TdoV/5/2014). Minister spravodlivosti SR, ako dovolateľ, je síce oprávnený napadnúť rozhodnutie pre nesprávne zistenie skutkového stavu a hodnotiť tak rozsah vykonaného dokazovania, alebo namietať porušenie ustanovení zabezpečujúcich objasnenie veci, avšak z ustanovenia § 371 ods. 3 Trestného poriadku nevyplýva jeho neobmedzené právo namietať hodnotenie dôkazov vykonaných súdom, najmä pokiaľ sa konajúce súdy dôsledne týmito dôkazmi zaoberali. V dovolacom konaní, ani za súčasného použitia dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku neprichádza do úvahy iné hodnotenie dôkazov súdmi, ak je toto založené na prísnom logickom úsudku, ku ktorému konajúce súdy dospeli na podklade starostlivého posúdenia každého vykonaného dôkazu z hľadiska jeho prípustnosti, závažnosti a vierohodnosti (uznesenie NS SR, sp. zn. 3Tdo/10/2015). Súdy oboch stupňov zákonom predpísaným spôsobom a v súlade s ustanovením § 2 ods. 5 Trestného poriadku vykonali všetky dostupné dôkazy potrebné pre rozhodnutie, tieto dôkazy vyhodnotili jednotlivo, vo vzájomných súvislostiach ako aj logickom súhrne v zmysle § 2 ods. 6 Trestného poriadku, preto tomuto spôsobu z hľadiska pravidiel pre hodnotenie dôkazov nemožno nič vytknúť. Na tomto podklade sa potom konajúce súdy veľmi starostlivo a podrobným spôsobom zaoberali skutkovým stavom, logickým spôsobom dospeli k skutkovým zisteniam, a preto nemožno bez ďalšieho konštatovať, že bol skutkový stav nesprávne zistený. Ako vyplýva z rozsudku prvostupňového súdu aj uznesenia odvolacieho súdu, skutkový stav v predmetnej veci bol náležite zistený. Súd prvého stupňa aj odvolací súd hodnotili vykonané dôkazy v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku, pričom na základe logických úvah dospeli k záveru, že skutok sa stal, má znaky trestného činu a dopustil sa ho obvinený U.. Svoje závery opreli najmä o výpovede poškodených, z ktorých tri poškodené jednoznačne opoznali páchateľa, ako aj výpovede obvineného U. z prípravného konania, ktorý sa v rámci konfrontácie s jednou z poškodených ku skutku priznal a ďalej vypovedať odmietol, pretože sa hanbil. Následne obvinený U. vypovedal v samostatnej zápisnici o výsluchu obvineného, v ktorej popísal spôsob spáchania skutkov, motív aj spôsob výberu svojich obetí. Existencia rozporov medzi dôkazmi sama o sebe neznamená, že by nebolo možné uznať obvineného za vinného z trestného činu a že by akékoľvek rozpory alebo dôkazy museli nutne viesť k uplatneniu pravidla in dubio pro reo, t. j. k rozhodnutiu v prospech obvineného. Napriek rozporom medzi dôkazmi môže súd
konkrétnej dôkaznej situácie dospieť k spoľahlivému záveru o spáchaní trestného činu obvineným. Rozhodnúť sa v prospech obvineného je možné len za predpokladu, ak existujúce rozpory sú tak zásadné, že vina obvineného nie je nepochybná ani po starostlivom vyhodnotení všetkých dôkazov, pričom do úvahy neprichádza možnosť vykonania ďalších dôkazov. Pravidlo in dubio pro reo je namieste použiť vtedy, ak sú pochybnosti o vine dôvodné, t. j. rozumné a v podstatných skutočnostiach, takže v konfrontácii s nimi by výrok o spáchaní trestného činu nemohol obstáť. Pochybnosti teda musia byť z hľadiska rozhodnutia o vine závažné a taktiež neodstrániteľné vykonaním ďalších dôkazov, či vyhodnotením zostávajúcich dôkazov. Ak sa pochybnosť podarí odstrániť tým, že budú dôkazy hodnotené voľne
vnútorného presvedčenia a po starostlivom, objektívnom a nestrannom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v súhrne, potom nie je dôvod rozhodovať v prospech obvineného, ak svedčia dôkazy o vine obvineného, i keď sú medzi nimi určité rozpory (uznesenie NS SR, sp. zn. 1TdoV/5/2014). Ministerka spravodlivosti SR v dovolaní argumentuje tým, že útokov tzv. fekálneho fantóma bolo omnoho viac ako len tých päť, za ktoré bol odsúdený U. U. a že pokračovali aj po jeho zadržaní, pričom modus operandi bol identický a opisy páchateľa veľmi podobné, pričom opisy, ktoré poskytli poškodené, sa typovo hodili skôr na odsúdeného F. ako na obvineného U.. K uvedenému je nutné uviesť, že v období rokov 2015 - 2016 v Bratislave evidentne pôsobili viacerí páchatelia (nielen obvinený U. a odsúdený F.), ktorí sa dopúšťali v podstate identických útokov so sexuálne deviantným podtónom, najmä močenie na poškodené ženy, oblievanie ich neznámou tekutinou, či natieranie fekáliami. Najmä v okrese Bratislava V, páchal uvedenú trestnú činnosť odsúdený U. E., právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 7T/72/2015, z
dochádzky bol vtedy obvinený U. v práci v sobotu do 17:25 hod. a nasledujúce tri dni v práci nebol), pričom zo spisového materiálu vyplýva, že obvinený U. chodieval po práci do mesta s kamarátmi, kde sa zdržiaval aj v nočných hodinách. Aj z tohto pohľadu sa teda rozhodnutia súdov, ktoré obvineného U. právoplatne uznali za vinného zo žalovanej trestnej činnosti, javia ako dôvodné, majúce oporu vo vykonanom dokazovaní a neodporujúce zásade in dubio pro reo. Argumentácia ministerky spravodlivosti SR, že opisy páchateľa, ktoré poskytli poškodené, sa viac hodia na odsúdeného F., je ničím nepodložená hypotéza. Osoba obvineného U. sa zásadne neodlišuje od popisu páchateľa tak, ako ho popísali jednotlivé poškodené. Navyše v predmetnej trestnej veci tri poškodené jednoznačne opoznali obvineného U. v priebehu rekognície v prípravnom konaní a aj v priebehu hlavného pojednávania, kedy už mal čiastočne zmenený výzor (dlhšie vlasy, brada). Aj napriek uvedenému poškodené opoznali obvineného U. na základe charakteristických rysov ako úsmev, pohľad atď. Ministerka spravodlivosti SR tiež argumentuje znaleckým posudkom z trestného spisu Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 9T/32/2016 (znalecký posudok č. 19/2016), z ktorého vyplýva, že odsúdenému F. bola diagnostikovaná deviantná sexuálna praktika. Dlhodobo uňho existovala v latentnej podobe a na povrch prerazila pod vplyvom rôznych stresov. Naproti tomu zo znaleckých posudkov vypracovaných v trestnej veci obvineného U. vyplýva, že žiadne deviantné sexuálne praktiky uňho neboli zistené. Ako však v priebehu prípravného konania uviedol znalec MUDr. Ivan André, PhD., zo samotného vyšetrenia sa nedá diagnóza sexuálnej deviácie vytvoriť, ale závery nevylučujú túto eventualitu. Nemožno hovoriť o ustálenej sexuálnej deviácii, ale možno hovoriť o prechodnej deviantnej aktivite. V znaleckom posudku znalec uviedol, že konanie sa mohlo vyskytnúť paralelne s bežným sexuálnym životom obvineného, zvýšené psychické napätie a potreba odreagovania sa mohli na skutkoch tiež podieľať. Návykové látky, najmä alkohol mohol konanie obvineného uľahčovať, išlo však o pitie z dôvodu naberania odvahy. Deviantnú aktivitu možno hodnotiť ako prechodnú, nie v systéme osobnosti vyšetrovaného deviantne zakotvenú. Konanie popísané v uznesení o vznesení obvinenia môže jednoznačne slúžiť na uspokojenie sexuálneho pudu obvineného. V dovolaní sa poukazuje tiež na to, že obvinený sa síce priznal, no následne ministerka spravodlivosti SR zľahčuje toto jeho priznanie, neprikladá mu veľký význam a argumentuje pritom tým, že obvinený U. bol hladný, nevyspatý, pod vplyvom alkoholu, unavený, v zlom psychickom stave, že vyšetrovateľ naňho tlačil a pod. S takýmto hodnotením priznania obvineného, ako je prezentované v podanom dovolaní, sa nemožno stotožniť. Nemožno totiž opomenúť, že obvinený U. vo svojej prvej výpovedi v prípravnom konaní (o 19:05 hod.) poprel spáchanie skutku, následne však pri konfrontácii (o 21:30 hod.) s jednou z poškodených priznal, že je páchateľom a popísal, že to bol on, kto takýmto spôsobom obťažoval jednotlivé poškodené. Je zrejmé, že obvinený U. v prípravnom konaní pri konfrontácii s poškodenou tvárou v tvár pochopil, že je odhalený, toto jeho priznanie bolo pritom vykonané bezprostredne po zadržaní a pod ťarchou celej situácie, kedy si uvedomil, že je usvedčovaný viacerými dôkazmi a ozvalo sa v ňom svedomie a veľmi sa za svoje konanie hanbil. Obvinený U. si plne uvedomoval svoje protiprávne konanie, úprimne ho to celé mrzelo a hanbil sa za to, pri výpovedi na polícii pritom nebol zo strany polície vyvíjaný žiadny nátlak na neho. Toto priznanie obvineného U. je preto potrebné považovať za pravdivú a najpresvedčivejšiu verziu priebehu všetkých udalostí oproti ďalším jeho tvrdeniam, keď svoju vinu popieral. Nemožno akceptovať výhovorky obvineného U., že bol hladný a nevyspatý, tieto okolnosti totiž vôbec neznamenajú vyvíjanie psychického nátlaku na osobu obvineného. Možno akceptovať, že situácia bola pre obvineného U. nová a bol v psychickom strese, takúto reakciu však možno predpokladať u každého prvý krát zadržaného človeka a nemožno to brať ako psychický nátlak na neho, pod ktorého údajným tlakom sa mal doznať k tak závažnej trestnej činnosti, akou je obťažovanie dievčat výkalmi a močom. Obvinený U. pritom vypovedal v čase o 19:05 hod., kde poprel spáchanie skutku, no o 2 hodiny neskôr, kedy sa v rámci konfrontácie ku všetkému priznal, sa už bráni nevyspatím a psychickým nátlakom, čo predstavuje veľké pochybnosti o pravdivosti jeho tvrdení o psychickom nátlaku. Je teda zrejmé, že všetky neskoršie tvrdenia obvineného U. o jeho nevine sú len spôsobom jeho procesnej obrany v tomto trestnom konaní, ktorými sa snaží dokázať svoju nevinu, ktoré sú však nedôveryhodné a v rozpore s ostatnými vykonanými dôkazmi". K dovolaniu ministerky spravodlivosti sa vyjadril obvinený U. U. (č. l. 1189 a nasl., zv. č. V. spisu), ktorý konštatoval, že predmetné dovolanie podané v jeho prospech berie na vedomie a súhlasí s ním. Obvinený pokračoval: ,,Dovolacie dôvody dopĺňam o dôvod
1 písm. j) Trestného poriadku. V súvislosti s konštatovaním, týkajúcim sa výpovede a rekognície poškodenou F. (str. 8 dovolania) namietam hodnovernosť a korektnosť tejto rekognície. Poškodená F. totiž opakovane vypovedala k danému skutku (útoku na ňu) už v prípravnom konaní a páchateľa popisuje inak ako osobu, ktorú v rámci rekognície vykonanej po mojom zadržaní opoznala, a to aj napriek tomu, že môj vzhľad bol vyšetrovateľom pred rekogníciou zámerne prispôsobovaný vzhľadu páchateľa (č. l. 201). Dňa
1 písm.
názoru obvineného jasným a nespochybniteľným dôkazom o manipulácii vyšetrovania, resp. predkladania falošných dôkazov s cieľom za každú cenu odstíhať obvineného; obvinený dodal, že vyšetrovateľ Policajného zboru bezprostredne pred vykonaním konfrontácie vypočúval poškodenú F. dvakrát, k čomu si dovoľuje dať do pozornosti súdu, že existuje neodstrániteľný rozpor medzi časom vykonania konfrontácie, ktorá sa mala uskutočniť medzi obvineným a poškodenou F.
prokurátora by vlastne akékoľvek znalecké skúmanie pre účely konania pred súdom nemalo zmysel, resp. bolo by neprípustné, keď ho prokurátor
svojho názoru, odobreného uznesením odvolacieho súdu môže vlastným vyhlásením úplne negovať, resp. vyberať len také znalecké posudky a závery znaleckého skúmania, ktoré vyhovujú obžalobe; súd nemôže svoje zásadné rozhodnutie postaviť na hypotetickej úvahe, že aj napriek tomu, že znalci u obvineného nezistia žiadnu sexuálnu úchylku, nie je vylúčené, že takúto sexuálnu úchylku obvinený mať môže (resp. má) a toto súd použije ako kľúčovú konštrukciu a dôkaz o vine obvineného a tomuto navyše nariadi ponižujúcu ochrannú liečbu neexistujúcej sexuálnej úchylky v rozpore s čl. 16 ods. 2 Ústavy SR; akékoľvek takéto tvrdenie musí byť jednoznačne potvrdené príslušnými špecialistami a nie špekuláciou prokurátora a súdu - ak súd naďalej trvá na svojom nepodloženom tvrdení, je potrebné vykonať opakované vyšetrenie a overiť správnosť (zákonnosť) znaleckého posudku MUDr. Ivana Andrého, PhD. v jeho špekulatívnej časti; obvinený nesúhlasí s hrubou dezinterpretáciou konštatovania znalca RNDr. Mgr. Kešického, PhD. ohľadom zníženej vierohodnosti výpovede obvineného, ktorá dáva záveru znalca presne opačný význam, než je uvedené v znaleckom posudku, - obvinený spáchanie skutkov konzistentne popiera celú dobu od jeho zadržania s výnimkou údajného dobrovoľného priznania, ktorého okolnosti podrobne vysvetlil v konaní predchádzajúcom podaniu dovolania; rozhodnutie odvolacieho súdu o zrušení pôvodného odsudzujúceho rozsudku je založené na zjavne nepravdivých tvrdeniach prokurátora aj súdu; S poukazom na uvedené obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade dovolania obvineného preskúmal konanie predchádzajúce podaniu dovolania ako celok a následne rozhodol, že -
1 Trestného poriadku rozsudkom vysloví, že uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1To/14/2018, z 27. júna 2018 bol porušený zákon v ustanoveniach § 317 ods. 1, § 2 ods. 1, ods. 7, ods. 10, ods. 12, ods. 14, ods. 19, § 119 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku a čl. 6 Dohovoru v neprospech obvineného, -
2 Trestného poriadku zruší napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1To/14/2018, z
1 Trestného poriadku prikáže Okresnému súdu Bratislava IV, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Prokurátor sa vyjadril k dovolaniu obvineného nasledovne: ,,Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave je evidentné, že primeraná odpoveď na každú relevantnú námietku obhajoby bola daná. Ako správne poukazuje obvinený v podanom dovolaní, odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho orgánu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok a ten nesmie vykazovať nedostatky signalizujúce prípadnú arbitrárnosť alebo zjavnú neodôvodnenosť jeho vyvodených záverov (rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 320/2008). Napriek tomu obvinený izolovane poukazuje na závery prvostupňového súdu bez zohľadnenia argumentácie súdu odvolacieho, ktorý jednotlivé dôkazy podrobil opätovnej analýze a za použitia jednoznačného logického úsudku dospel k záveru o vine odsúdeného. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že podmienky pre naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku nie sú dané. Obvinený dovodzuje naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku skutočnosťou, že pred vykonaním rekognície mu bola ostrihaná brada a fúzy. V danej súvislosti je nutné konštatovať, že k úprave zovňajšku obvineného bolo prikročené až po jeho výslovnom súhlase. Navyše je potrebné uviesť, že tri z poškodených obvineného bezpečne opoznali aj počas hlavného pojednávania, napriek tomu, že jeho výzor bol už čiastočne zmenený (dlhšie vlasy, brada, fúzy). Tvrdenie odsúdeného, že ak by mu brada a fúzy neboli pred vykonaním rekognície s poškodenými z
1 písm. i) Trestného poriadku skutočnosťou, že znaleckými posudkami mu nebola zistená žiadna patologická sexuálna úchylka, preto sa nemohol dopusti
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.