1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, o dovolaní obvinenej I. C. proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4To/94/2018 z 8. novembra 2018, takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvinenej I. C. s a o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej aj „okresný súd"), sp. zn. 2T/8/2016 z 26. júna 2018, bola obvinená I. C. uznaná za vinnú pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe, že - v období najskôr od presne neurčeného dňa v mesiaci august 2006 najneskôr do presne neurčeného dňa na konci mesiaca november 2007 na jednotlivých miestach v rámci H. a Y., využijúc svoje znalosti a skúsenosti z pôsobenia v obchodnej spoločnosti G. G. G. (ďalej iba „G."), kde bola zamestnaná od
Zmluvy o pôžičke vrátiť do dňa 21.08.2007, čo sa neuskutočnilo a finančné prostriedky ani následne napriek urgenciám poškodenému I. nevrátila, obvinená C. získané finančné prostriedky použila pre vlastnú potrebu, čím spôsobila poškodenému D. I.kodu v sume 9.958,18 € (300.000,- Sk),
4 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov, na výkon ktorého ju
2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
1, § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil obvinenej ochranný dohľad 2 roky. V adhéznom výroku
1 Trestného poriadku jej bola uložená povinnosť nahradiť škodu poškodeným : -I. C. vo výške 1.543,52 €, -Z. H. vo výške 95.764,46 €, -U. R. vo výške 66.255,06 €, -Ing. I. W. vo výške 9.958,18 €, -MUDr. Z. M. Z. K. vo výške 2.987,45 €, -I. R. vo výške 9.958,18 €, -C. U. vo výške 144.061,60 €, -V. Z. vo výške 56.825,48 €, -D. I. vo výške 9.958,18 €, -C. W. vo výške 4.979,09 €, -Ing. S. Y. vo výške 8.962,36 €, -MUDr. Z. G. vo výške 3.319,39 €.
1 Trestného poriadku poškodených Mgr. C. C., S. C., I. X., Y. X., Mgr. N. M., N. G. s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.
2 Trestného poriadku poškodených I. C., Z. H., U. R., Ing. I. W., MUDr. Z. M. Z.l K., I. R., C. U., V. Z., S. C., D. I., C. W., Ing. S. Y. a MUDr. Z. G. odkázal so zvyškom nároku na náhradu škody na civilný proces. Proti rozsudku súdu I. stupňa podala obvinená odvolanie, ktoré Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd") uznesením, sp. zn. 4To/94/2018 z 8. novembra 2018,
+ + + V tejto trestnej veci podala obvinená prostredníctvom svojho obhajcu dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm.
1 písm. h) Trestného poriadku: -nebolo preukázané naplnenie všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu, pretože nebola riadne a presvedčivo preukázaná výška spôsobenej škody, čím bol uložený taký druh trestu, pre ktorého uloženie neboli splnené podmienky, -krajský súd sa vôbec nezaoberal tým, že zmenka je ex lege abstraktný cenný papier, pre ktorý sa nevyžaduje dôvod jej vystavenia, a preto sa krajský súd nemohol uspokojiť s konštatovaním okresného súdu, že vystavené zmenky súvisia vecne, skutkovo a právne so skutkom, ktorý sa kladie obvinenej za vinu, lebo zmenka je cenný papier bez preukazovania kauzy, -kauzu vystavenia zmeniek nikto neskúmal, aj keď to obvinená namietala, -súd odmietol vykonať preverovanie stavu majetku poškodených za účelom preukázania, či poškodení mohli mať toľko peňazí, -v danom prípade nebol spáchaný trestný čin podvodu, pretože preukázateľne neboli splnené viaceré obligatórne znaky skutkovej podstaty daného trestného činu, a to objektívna a subjektívna stránka, -s ohľadom na dôkaznú situáciu skutok obvinenej mohol byť posudzovaný
Trestného zákona - neoprávnené podnikanie, čím bola evidentne prekročená horná hranica trestnej sadzby, -súdy neskúmali, či je vôbec reálne možné, aby poškodení skutočne obvinenej požičali také množstvo finančných prostriedkov, aké prezentovali, pričom obvinená poprela pravosť a pravdivosť zmlúv o pôžičke, -neumožnenie vykonania navrhnutých dôkazov obhajobou je porušením práva na spravodlivý proces, pretože bola podstatným spôsobom oklieštená možnosť účinného bránenia sa voči tvrdeniam poškodených, -všetky vykonané dôkazy sú len dôkazmi podpornými vo vzťahu k výpovediam poškodených a ako také by samy o sebe neobstáli, -výpovede poškodených sú nehodnoverné a nemôžu slúžiť ako usvedčujúce dôkazy, pretože poškodení o údajnom skutku vypovedali cca 10 rokov od spáchania skutku, čo má nepochybne vplyv na hodnovernosť výpovede, -konajúce súdy žiadnym spôsobom nezohľadnili dĺžku trvajúceho trestného konania (8 rokov prípravné konanie a 2 roky súdne konanie), -trest odňatia slobody je neprimeraný, neproporcionálny, nezodpovedajúci zásadám ukladania trestov
Trestného zákona, nezákonný, pretože mal byť ukladaný
Trestného zákona pri aplikácii § 39 Trestného zákona, - u obvinenej existuje aj poľahčujúca okolnosť
j) Trestného zákona, -s poukazom na § 48 ods. 2 písm. a), písm. b), § 48 ods. 4 Trestného zákona a s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu obvinená mala byť zaradená do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženie, keďže v posledných 10 rokoch pred spáchaním „údajného" trestného činu nebola vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, obvinená sa protiprávneho konania dopustila prvý raz a bola daná poľahčujúca okolnosť, že obvinená viedla riadny život. K dôvodu dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku: -zmluvy o pôžičke sú dôkazmi, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, pretože obvinená v celom rozsahu poprela pravosť a pravdivosť súkromných listín, pričom touto podstatnou skutočnosťou sa súdy nezaoberali, -obvinená v odvolaní detailným spôsobom rozobrala, že ak účastník poprie pravosť alebo správnosť obsahu súkromnej listiny, potom platí, že na účastníka, ktorý takú listinu súdu predložil ako dôkaz, dopadá dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno a nesie procesne nepriaznivé dôsledky toho, že sa v konaní nepodarí preukázať pravosť alebo správnosť obsahu súkromnej listiny a v prípade nedostatku originálu súkromnej listiny, t. j. zmluvy o pôžičke ani kriminalistický a expertízny ústav nemôže vypracovať potrebný znalecký posudok za účelom zistenia pravosti listiny, -opodstatnene sú preto tieto dôkazy nezákonné, pretože prokurátor nie je osobou, ktorá by mala oprávnenie na vypracovanie odborného stanoviska ohľadom pravosti či nepravosti popretých zmlúv o pôžičke a ani v čase predloženia týchto dôkazov nebola osobou zapísanou v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, -notár a ani pracovník poverený notárom nie je znalcom a teda nemôže ani kvalifikovane posúdiť, či predkladaná listina, z ktorej bola vyhotovená kópia, je predmetom notárskeho osvedčenia a v skutočnosti originálom bez akýchkoľvek znakov falšovania, -v konaní nebol predložený žiadny zákonný dôkaz o tom, že by obvinená mala garantovať poškodeným presný, konkrétny a nerealistický výnos a napriek tomu súdy považovali za vierohodné tvrdenie svedka Mgr. Z. Y., -je nepochybné, že ak by obvinená poškodeným uvádzala nerealistické, nemožné výnosy alebo akékoľvek neštandardné podmienky ako to krajský súd prezentuje, nepožičiavali by poškodení aj z vlastnej iniciatívy obvinenej finančné prostriedky a už vôbec nie v takých sumách ako uviedli poškodení a je nemysliteľné, aby 18 osôb spôsobilých na právne úkony si nevedelo reálne utvoriť svoj vlastný subjektívny úsudok a
toho zvážiť, či má alebo nemá o takúto formu investície záujem, -trestnoprávnu kvalifikáciu určitého konania ako trestného činu so súkromnoprávnym základom je potrebné považovať za ultima ratio a je nemožné trestnoprávne postihovať niektoré porušovanie záväzkov v súkromnoprávnych vzťahoch, -vychádzajúc z obsahu spisového materiálu konkrétne z predložených zmlúv o pôžičkáchje zrejmé, že poškodení ako plne spôsobilé osoby na právne úkony v postavení veriteľov uzatvorili s obvinenou zmluvy o pôžičkách, pričom túto svoju vôľu dali aj na papier a na znak vyjadrenia súhlasu ich aj vlastnoručne podpísali, a preto neobstojí záver súdu, že všetci poškodení sa nechali nalákať obvinenou, ktorá len údajnou taktikou využila pravdepodobne neznalosť poškodených a pro forma s nimi uzatvorila zmluvy so všetkými náležitosťami, -súdy sa žiadnym spôsobom nezaoberali zmenkami a neskúmali, či predmetné zmluvy sú naozaj skutočné, v dôsledku čoho nemali preukázanú výšku spôsobenej škody, -predložené zmenky sú záväzkom abstraktným, a preto kauza (ekonomický dôvod vystavenia zmenky) sa nikdy pri zmenke s výnimkou spotrebiteľskej zmenky nedokazuje, nakoľko pri zmenke neexistuje, resp. sa nikdy neskúma, pričom touto skutočnosťou sa súdy vôbec nezaoberali, -doposiaľ nie je známe, z akého dôvodu boli inkriminované zmenky vystavené, -vina obvinenej musí byť preukázaná a musí sa opierať o dôveryhodné a zákonné dôkazy, -výška škody musí byť nespochybniteľne a objektívne preukázaná, čomu nezodpovedálen samotné vyčíslenie škody poškodenými, resp. predloženie dokumentov, ktoré boli obvinenou riadne spochybnené a ktorých hodnovernosť nebola krajským súdom žiadnym spôsobom preukázaná, -v trestnom konaní nie je možné, aby výška škody bola určená výlučne prepočtami orgánu činného v trestnom konaní a súdu bez toho, aby bola objektivizovaná na základe vykonaných dôkazov a bez toho aby konkrétna výška škody bola aj riadne a určito zdokladovaná. K dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku: -došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu, pretože boli produkované dôkazy výlučne len proti obvinenej a obvinenou navrhnuté dôkazy súd odmietol, čím bola porušená zásada rovnosti strán, vyjadrená v § 2 ods. 14 Trestného poriadku a nerešpektovaný kontradiktórny charakter konania, a to o to viac, že obvinená bola od polovice konania pred okresným súdom vo väzbe a tak de iure nemohla vyhľadávať žiadne dôkazy, -vyslovila nesúhlas so záverom krajského súdu, že práve poškodení sú tí, ktorí uvádzajú len skutočnosti, o ktorých nie je potrebné pochybovať a preto akékoľvek vykonanie navrhnutých dôkazov obvinenou je celkom zbytočné, -obvinená nerozumie, ako súd bez toho, aby konkrétna výška údajne spôsobenej škody bola riadne zdokumentovaná, odmietol vykonať obvinenou navrhnuté dôkazy, práve ktorých vykonanie mohlo prispieť k zisteniu skutočne spôsobenej škody, -strohé odmietnutie vykonania navrhnutých dôkazov v danom prípade predstavuje závažné porušenie jej práva na obhajobu, -nie je možné, aby poškodení ako bežní ľudia, ktorí nezastávajú vysoké pracovné pozície, mali doma pod vankúšom peňažné prostriedky v takej výške, na aké si nárokovali, -súd rovnako odmietol vykonať obvinenou navrhnuté dôkazy - výsluch svedka Mgr. Z. Y. ako konateľa spoločnosti G., výsluch vedúceho oddelenia v spoločnosti G., vyžiadanie od spoločnosti G. dôkazov o tom, koľko zlata sa v danom inkriminovanom období v spoločnosti tavilo, koľko zlomkového zlata sa kupovalo od ľudí a koľko zlata sa predávalo zo slovenskej do českej G. a evidencie týkajúcej sa nákupu zlomkového zlata, -odmietnutie návrhov obvinenej na vykonanie dôkazov v trestnom konaní musí byť súdom náležite odôvodnené, pričom krajský súd sa nevyhovením návrhu na vykonanie dokazovania nielenže nevyporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom, ale nevysporiadal sa s ním žiadnym spôsobom, čím bol porušený článok 46 ods. 1 Ústavy SR, článok 36 ods. 1 Listiny, článok 47 Charty základných práv Európskej únie a článok 6 ods. 1 Dohovoru a s uvedeným postupom krajského súdu súvisí priamo aj porušenie práva obvinenej na obhajobu
článku 50 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru, konkretizovaného v § 2 ods. 9, ods. 10 a § 34 Trestného poriadku, -prínos kontradiktórneho konania pre obvinenú by mal byť vnímateľný najmä v tom zmysle,že v prípade nejasností niektorých listinných dôkazov, napríklad zmlúv o pôžičkách, zmenkách, má možnosť tieto dôkazy spochybniť a predložiť iný listinný dôkaz alebo vecný dôkaz, ktorý by spochybnil alebo potvrdil dôkazy vykonané v prípravnom konaní alebo na hlavnom pojednávaní, -orgány činné v trestnom konaní a následne súdy nepostupovali nestranne, nakoľko s obvinenou zaobchádzali ako s previnilcom, -obvinená bola vo väzbe a tak nemala možnosť ako vykonávať a vyhľadávať dôkazy, čím došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a princípu kontradiktórnosti, -extrémne neprimeraná dĺžka konania mala byť v súlade s článkom 6 ods. 1 Dohovoru premietnutá v uloženom treste odňatia slobody pri použití mimoriadneho zmierňovacieho režimu
Trestného zákona, a preto je napadnuté rozhodnutie založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, čím bolo zásadným spôsobom porušené jej právo na obhajobu a trest uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, -Európsky súd pre ľudské práva uvádza, že o zastavení trestného stíhania ako forme kompenzácie prieťahov sa môže uvažovať pod podmienkou, že verejný záujem nie je nepriaznivo postihnutý takýmto zastavením, -krajský súd si nesplnil povinnosť aplikovať test proporcionality, a preto je napadnuté rozhodnutie krajského súdu nezákonné. Na základe uvedeného navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave, ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava V a prikázal súdu, aby vec znovu prerokoval a rozhodol, a to z dôvodu
1 písm. c), písm. g), písm.
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona a správne je aj zaradenie obvinenej do ústavu na výkon trestu odňatia slobody konkrétneho stupňa stráženia. Neboli zistené žiadne excesy z kontradiktórnosti konania a navrhované doplnenie dokazovania zo strany obhajoby bolo nadbytočné. Obvinená bola v celom priebehu trestného konania zastúpená obhajcom. Na základe uvedeného dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolanie obvinenej
+ + + Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) primárne skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm.
Poznamenáva tiež, že dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. S ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene obvineného, najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhu a v ňom špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Trestného poriadku). Dovolací súd posudzujúc dovolanie obvinenej v uvedených intenciách konštatuje, že dovolanie bolo podané z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. h), obvinená však namieta aj nesprávne právne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia
zákonnej dikcie tomu zodpovedajúcemu § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Najvyšší súd preto vymedzenie tej istej vecnej chyby obvinenou pod rôzne dôvody dovolania vyhodnotil v prípade jej nesprávnosti (v dovolaní) tak, že podradil uvedenú chybu pod dovolací súd tomu prislúchajúci, pokiaľ zodpovedal inému než obvinenou aplikovanému dovolaciemu dôvodu. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku,
ktorého dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu je namieste uviesť, že jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvinenou na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. ) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie rámca pre realizáciu procesných práv obvinenej. Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvinenej, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Aj prípadné porušenie len niektorého z nich bez ďalšieho nenapĺňa dovolací dôvod
1 písm.
3 veta prvá Trestného poriadku súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti nepodstatnejpre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi). Právu obvinenej na vykonanie dôkazu v súdnom konaní zodpovedá povinnosť súdu každý dôkazný návrh posúdiť a vysporiadať sa s ním a pokiaľ takému návrhu nevyhovie, tak povinnosť vysporiadať sa s ním nielen procesno - formálne uznesením o odmietnutí dôkazu, ale aj presvedčivo vysvetľujúcim odôvodnením z akého dôvodu je ním odmietaný návrh na vykonanie dôkazu nedôvodný (resp. neopodstatnený), či už z dôvodu, že sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi. Až nesplnenie si tejto povinnosti súdu je porušením práva obvineného na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako dôsledok porušenia práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V predmetnej veci však takýto stav nenastal, keď odvolací súd na strane 15 zdôvodnil svoj postup spočívajúci v odmietnutí návrhov obvinenej vykonať dôkaz - výpoveď svedka Mgr. Z. Y., či vyžiadať si dokumentáciu z obchodnej spoločnosti G. na zistenie množstva zlata, ktoré sa v spoločnosti tavilo, evidenciu týkajúcu sa tavenia a predaja zlata. Na odmietnutie týchto návrhov pritom reagoval odvolací súd v druhostupňovom uznesení, spôsobom potvrdzujúcim správnosť postupu súdu I. stupňa v uvedenej otázke, s ohľadom na to, že „išlo o nadbytočné dôkazy, ktoré by už nedokázali relevantným spôsobom spochybniť alebo vyvrátiť zabezpečené dôkazy v neprospech obvinenej, resp. zvrátiť dôkaznú situáciu, vrátane výšky spôsobenej škody". V tomto smere dovolací súd konštatuje, že ak v odvolacom konaní strana navrhla vykonať dôkaz a odvolací súd, konajúci na verejnom zasadnutí jej nemieni vyhovieť, nie je potrebné, aby návrh formálne odmietol. Z hľadiska zachovania práv obhajobyje podstatné, či sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s návrhom, resp. dôkaznou situáciou vo vzťahu k návrhom dotknutej okolnosti vysporiadal, čo krajský súd vyššie naznačeným spôsobom odôvodnil. Nemožno potom akceptovať ani námietku obvinenej, že bola porušená rovnosť strán v konaní, pretože súd nie je povinný vyhovieť návrhom obvinenej vykonať všetky obhajobou navrhované dôkazy. V tejto súvislosti najvyšší súd pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia, najmä v opravnom konaní, nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Pokiaľ obvinená vyvodzovala porušenie práva na obhajobu z obmedzenia znemožňujúcom jej fakticky zaobstarávať dôkazy, ktorým bol výkon väzby, dovolací súd poukazuje na to, že výkon väzby je dôvodom tzv. povinnej obhajoby [§ 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku] a obvinená zastúpená obhajcom počas väzby bola a jeho prostredníctvom tak mohla uplatňovať svoje práva obvinenej (§ 34 ods. 1 posledná veta Trestného poriadku). Časť dovolacích námietok spočíva v nestotožnení sa obvinenej so spôsobom hodnotenia dôkazov súdmi v pôvodnom konaní. Uvedené námietky však nemožno úspešne uplatňovať ani v rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku, pričom aj zákonné vymedzenie dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku výslovne stanovuje, že správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
rozhodnutia v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky zverejneného pod č. 7/2011 právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c/ Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku). Za porušenie práva na obhajobu
1 písm. c/ Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia
11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c/ Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Namieste je tiež poznamenať, že ani súčasťou práva na spravodlivý proces nie je právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkamia právnymi názormi. Najvyšší súd poukazujúc na uvedené konštatuje, že dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku, z pohľadu chýb dovolateľkou vytýkaných, naplnený nebol. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku dovolací súd konštatuje, že ho možno uplatniť, ak bolo rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku a jeho zrkadlové znenie „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom" nemožno vykladať v rozpore s jeho významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Nevykonanie dôkazu súdom nie je možné považovať za okolnosť odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku, pretože iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku. Nevykonanie (svojvoľné) pre spravodlivé rozhodnutie dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom
1 písm. c) Trestného poriadku, čím sa už však dovolací súd zaoberal vyššie v texte. Obvinená namietala nezákonnosť zmlúv o pôžičkách, resp. ich procesnú nepoužiteľnosť, pretože „ak obvinená poprela pravosť týchto súkromných listín, potom platí, že účastník, ktorý takúto súkromnú listinu predložil ako dôkaz, znáša dôkazné bremeno na preukázanie pravosti súkromnej listiny, pričom obvinená do dnešného dňa nepozná odpoveď". Obvinenou namietané zmluvy o pôžičke mali charakter listinného dôkazu, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní v procese dokazovania prečítaním
Trestného poriadku, pretože ako dôkazy vo významnej miere rozhodujúce pre rozhodnutie v merite veci - primárne v otázke viny obvinenej boli vykonané kontradiktórnym spôsobom, na podklade čoho o takéto listinné dôkazy možno v zmysle dikcie § 278 ods. 2 Trestného poriadku oprieť meritórne rozhodnutie. Pod uvedený dovolací dôvod obvinená nesprávne subsumovala námietky proti spôsobu hodnotenia dôkazov súdmi v pôvodnom konaní, alebo námietky proti nevykonaniu dôkazov, ktorých sa dožadovala, t. j. námietky nespôsobilé naplniť dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku. Dovolací súd tak konštatuje, že z pohľadu obsahu dovolateľkou vytýkaných chýb dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku naplnený nebol. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku dovolací súd konštatuje, že ho možno uplatniť, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku, ktorý môže byť naplnený v dvoch alternatívach spočívajúcich v tom, že obvinenej bol uložený za trestný čin zo spáchania, ktorého bola uznaná vinnou - trest vo výmere mimo trestnej sadzby alebo - taký druh trestu, ktorý trestný zákon nepripúšťa. Uloženie trestu mimo trestnej sadzby sa týka len tých trestných činov, ktoré majú určitú sadzbu vymedzenú zákonom - trest odňatia slobody (§ 46 Trestného zákona), trest domáceho väzenia (§ 53 Trestného zákona), trest povinnej práce (§ 54 Trestného zákona), peňažný trest (§ 56 Trestného zákona), náhradný trest odňatia slobody za peňažný trest (§ 57 ods. 3 Trestného zákona), trest zákazu činnosti (§ 61 Trestného zákona), trest zákazu pobytu (§ 62 Trestného zákona), trest zákazu účasti na verejných podujatiach (§ 62a Trestného zákona), trest vyhostenia (§ 65 Trestného zákona). Trest odňatia slobody (o ktorý ide aj v predmetnej veci) má konkrétne hranice trestnej sadzby určené v príslušnom ustanovení osobitnej časti Trestného zákona,
toho o aký trestný čin ide, prípadne v akej alternatíve bol spáchaný. Dovolacím dôvodom
1 písm. h) Trestného poriadku nemôže byť len neprimeranosť trestu pociťovaná, či už ako prísna alebo mierna, ak bol trest vymeraný v rozmedzí určitej trestnej sadzby. Druhom trestu, ktorý zákon nepripúšťa, sa rozumejú najmä prípady, kedy bol obvinenej uložený niektorý z druhov trestov (§ 32 Trestného zákona) bez splnenia tých podmienok, ktoré zákon predpokladá, t. j. pokiaľ v konkrétnom prípade určitému páchateľovi za určitý trestný čin nebolo možné uložiť niektorý druh trestu. Obvinená bola uznaná za vinnú zo spáchania pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, za ktorý možno
Trestného zákona uložiť trest odňatia slobody 10 až 15 rokov, pri zohľadnení poľahčujúcej okolnosti
j) Trestného zákona vo výmere 10 rokov až 13 rokov a 4 mesiace. Za tento trestný čin bola obvinená odsúdená na trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov. Z uvedeného zreteľne vyplýva, že obvinenej bol uložený taký druh trestu, ktorý Trestný zákon pripúšťa a v rámci ustanovenej trestnej sadzby. Je teda nepochybne vylúčené naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku. Riadiac sa vyššie uvedeným musel dovolací súd aj v tejto časti konštatovať, že ani dovolací dôvod
1 písm. h) Trestného poriadku nebol neplnený. K obdobnému záveru dospel dovolací súd aj vo vzťahu k dovolateľkou uplatnenému dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku,
ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Pokiaľ dovolací súd nemôže na podklade dovolania obvinenej posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení, potom nie je ani sám oprávnený vykonávať vlastné hodnotenie vo veci vykonaných dôkazov, čoho sa vo svojej podstate obvinená domáha (v časti dovolania, v ktorom polemizuje s dôveryhodnosťou výpovedí jednotlivých poškodených, dôvod vystavenia zmeniek, skúmaním zmlúv o pôžičkách, so závermi ohľadom výšky spôsobenej škody a pod.). Námietky uvedeného charakteru nie sú spôsobilé naplniť žiadny dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Dovolací súd je viazaný opisom skutku, ktorý bol ustálený v tzv. skutkovej vete výroku o vine odsudzujúceho výroku (v danom prípade v rozsudku okresného súdu). Dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku možno úspešne uplatniť len námietkami proti správnosti právneho posúdenia (právnej kvalifikácie) skutku, ktorý v skutkovej vete rozhodnutia ustálili súdy v pôvodnom konaní [viď aj stanovisko v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky zverejnené pod č. 3/2011] alebo pre porušenie iného hmotnoprávneho ustanovenia. Namieste je dodať že skutok, tak ako bol formulovaný v skutkovej vete rozsudku okresného súdu, napĺňa skutkovú podstatu obzvlášť závažného zločinu podvodu
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, pre ktorý obvinená bola právoplatne odsúdená súdmi v pôvodnom konaní, pretože obvinená predstierala uzatvorenie zmlúv o pôžičkách za účelom získania peňažných prostriedkov s cieľom obohatiť sa, pričom v zmysle skutkovej vety poškodených uviedla do omylu, lebo vedela, že k žiadnemu investovaniu nedôjde - nemala možnosti investovania drahého kovu a objektívne vedela, že investičné výsledky nebolo možné dosiahnuť, pričom spôsobila škodu veľkého rozsahu vo výške 575.564,46 €. Pokiaľ dovolateľka namieta aj opomenutie aplikácie (neaplikovanie) § 39 ods. 1 Trestného zákona (mimoriadne zmierňovacie ustanovenia), majúc za to, že jej bol uložený neprimerane prísny trest, najvyšší súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky zverejnené pod č. 5/2011,
ktorého - hmotnoprávne ustanovenie § 39 Trestného zákona (resp. § 40 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006) o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody svojou povahou a významom sa primkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Trestného zákona a nasl. a na rozdiel od ustanovení § 41, § 42 (o ukladaníúhrnného, spoločného a súhrnného trestu) alebo ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona, ktoré sú taktiež hmotnoprávne, ale kogentnej povahy, ho nemožno podriadiť pod „nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia", zakladajúce dovolací dôvod
1 písm. i/ Trestného poriadku. Pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste nepadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu
1písm. h/ Trestného poriadku. Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov
1 písm. i/ Tr. por. a § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom a druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu potom vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom nie všeobecného, ale len prostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa viaže k takému výroku. Dovolací dôvod
1 písm. h/ Trestného poriadku nie je naplnený tým, že obvinenému nebol uložený trest za použitia § 39 Trestného zákona (resp. § 40 Trestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2006), v dôsledku čoho uložený trest má byť neprimeraný lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie
uvedených ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie ustanovenia § 39 Trestného zákona (resp. § 40 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006) nezakladá žiadny dovolací dôvod. K návrhu obvinenej zaradiť ju do ústavu na výkon trestu odňatia slobody iného stupňa stráženia - minimálneho je nevyhnutné konštatovať, že ustanovenie § 48 ods. 4 Trestného zákona síce možno považovať za hmotnoprávne ustanovenie, avšak nezodpovedajúce § 371 ods. 1 písm.
4 Trestného zákona do ústavu iného stupňa stráženia. Preto pokiaľ okresný súd a krajský súd využili možnosť zaradiť obvinenú do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, takýto postup bol zákonný a v tomto smere nemožno súdom nižších stupňov nič vyčítať, avšak vzhľadom na to, že aplikácia ustanovenia § 48 ods. 4 Trestného je založená na fakultatívnej možnosti súdu, túto aplikáciu v dovolacom konaní nemožno preskúmavať pri dodržaní vyššie uvedených zákonných ustanovení. Pokiaľ ide o námietku obvinenej k otázke zavinenia, táto je rovnako nedôvodná. Subjektívna stránka trestného činu totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia (stanovisko č. 3 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 1/2011). V konečnom dôsledku nie je dôvodná ani námietka obvinenej argumentujúca zásadou chápania trestnej represie ako „ultima ratio". Pravidlo „ultima ratio" možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu
uvedeného § 10 ods. 2 Trestného zákona, teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch (rozhodnutie č. 96 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2014). Materiálny korektív, ktorý je daný stupňom spoločenskej nebezpečnosti, je preto v prípade dotknutého činu v intenzite charakteristickej pre tento trestný čin v trestnej veci obvinenej vylúčený, lebo ide o obzvlášť závažný zločin. Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie obvinenej odmietol, pretože zistil, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Toto uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.