1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/1875- 8931/2010/999541-r zo dňa 01.02.2010, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového 5Sžf/42/2011 5Ndz/4/2011 2 úradu v Rožňave č. 728/230/29585/09/Pa zo dňa 13.10.2010, ktorým Daňový úrad v Rožňave
1 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave daňových orgánov v znení neskorších predpisov účinného do 31.12.2011(ďalej len „zákon o správe daní“) vyrubil žalobcovi sankčný úrok v sume 24,60 eura za nezaplatenie dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003. Krajský súd v Košiciach posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 35b ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 39 ods. 2, ods. 3, ods. 6 zákona o správe daní a dospel k záveru, že dôvodom pre ktorý žalovaný vyrubil žalobcovi sankčný úrok v sume 24,60 eura bolo nezaplatenie dovyrubenej dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003 v lehote splatnosti. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd
ustanovenia § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a súčasne súdom ustanovenému právnemu zástupcovi žalobcu priznal náhradu trov konania v sume 261,82 eura, náhradou ktorej zaviazal Centrum právnej pomoci v Bratislave do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (§ 149 ods. 2 OSP v znení účinnom do 31.12.2012, § 15 ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012). Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie. Namietal, že krajský súd nesprávne vyhodnotil ním produkované dôkazy a vec následne nesprávne právne posúdil. Poukázal na to, že rozsudok krajského súdu sa zaoberá sankciou 24,60 eura a nie podstatou žaloby, a to vrátením preplatku, ktorý vznikol následne po rozhodnutí Okresného súdu v Košiciach č. k. 34Cb/1003/97-
1 písm. d/ zákona o správe daní vyrubil žalobcovi sankčný úrok v sume 24,60 eura za nezaplatenie dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003. Rozhodujúcim je v danom prípade posúdenie, či správca dane vyrubil žalobcovi sankčný úrok dôvodne a v súlade so zákonom. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorým sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy môžu byť dotknuté. Na základe žalôb preskúmavajú prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva žalobcovi z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP zákonná povinnosť uviesť okrem všeobecných náležitostí žaloby (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP) aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie napadnuté, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí.
citovaného zákonného ustanovenia § 247 ods. 1 OSP treba považovať za osobitnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva 5Sžf/42/2011 5Ndz/4/2011 5 vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, resp. nesprávne aplikovaný. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Súd nemôže preskúmať správne rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzeným. Ide o zásadu iudex ne eat petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP, a súd musí túto zásadu aplikovať vo všetkých veciach, z ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia namietala (§ 250j ods. 3 OSP). Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí len na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.
1 písm. d/ zákona o správe daní, sankčný úrok vyrubí správca dane daňovému subjektu, ako daň alebo rozdiel dane vyrubený správcom dane alebo daň určená dohodou medzi daňovým subjektom a správcom dane, alebo daň určená správcom dane
pomôcok nebola zaplatená v lehote alebo vo výške určenej správcom dane v rozhodnutí.
2 zákona o správe daní, správca dane vyrubí sankčný úrok z dlžnej sumy vo výške štvornásobku základnej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom má byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený alebo splátka dane zaplatená alebo v deň vrátenia nadmerného odpočtu, ktorý správca dane vrátil daňovému subjektu. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Správca dane vyrubí sankčný úrok za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti dane alebo rozdielu dane až do dňa platby vrátane alebo odo dňa použitia preplatku alebo vykonania kompenzácie
, ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie, sankčný úrok sa vyrubí do dňa podania dodatočného daňového priznania alebo dodatočného hlásenia z dlžnej sumy uvedenej v daňovom priznaní alebo hlásení alebo v poslednom opravnom daňovom priznaní, alebo v predchádzajúcom dodatočnom daňovom priznaní, alebo 5Sžf/42/2011 5Ndz/4/2011 6 v dodatočnom hlásení. Sankčný úrok sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou s výnimkou uvedenou v odseku 1 písm. e/. Sankčný úrok sa nevyrubuje zo sankčného úroku, úroku a pokuty.
3 zákona o správe daní, dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie môže daňový subjekt podať, ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení, najneskôr však do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vynikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane. Dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie môže daňový subjekt podať aj v tom prípade, ak zistí, že jeho daň má byť nižšie, ako bola správcom dane vyrubená. Znížiť základ dane na základe dodatočného daňového priznania alebo dodatočného hlásenia možno len v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly.
2 zákona o správe daní, preplatok sa použitie na úhradu splatného preddavku na daň a na úhradu prípadného daňového nedoplatku. O prevedení preplatku na úhradu splatného preddavku na daň a na úhradu daňového nedoplatku sa daňový dlžník vyrozumie. Za deň úhrady tohto daňového nedoplatku sa považuje deň, ktorý nasleduje po dni vzniku preplatku. Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že Daňový úrad Košice IV. dodatočným platobným výmerom č. 698/340/2144/4713/2005/Gab.Vašč. zo dňa 26.01.2005 vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003 v sume 1.550 Sk. Uvedený dodatočný platobný výmer nadobudol právoplatnosť dňa 25.02.2005 a vykonateľnosť dňom 14.03.
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, skutočnosťou rozhodujúcou v tomto prípade je, že žalobca rozdiel dane vyrubený dodatočným platobným výmerom za zdaňovacie obdobie roku 2003 v sume 1.550 Sk nezaplatil a keďže správca dane neeviduje v prípade žalobcu žiaden preplatok, nebol ani možný postup v zmysle § 63 ods. 2 zákona o správe daní, teda započítanie daňového nedoplatku z preplatku. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a z obsahu administratívneho i súdneho spisu možno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu uvedeným v odôvodnení v odôvodnení napadnutého rozsudku, že pokiaľ žalobca rozdiel dane vyrubený právoplatným dodatočným platobným výmerom nezaplatil a nie je možné ani započítanie s prípadným preplatkom na dani, bol daný dôvod pre postup
35b ods. 2 zákona o správe daní, teda na vyrubenie sankčného úroku. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že sa krajský súd zaoberal vyrubenou sankciou a nie podstatou žaloby a síce vrátením preplatku, ktorý mal žalobcovi vzniknúť po vydaní rozhodnutia Okresného súdu Košice, č. k. 34Cb/1003/97-83, najvyšší súd k tejto námietke dáva do pozornosti žalobcu, že v konaniach o žalobách (§ 247 a nasl. OSP) súd zásadne skúma predovšetkým dôvodnosť žaloby, pričom pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP), pričom je striktne viazaný dôvodmi žaloby. Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré 5Sžf/42/2011 5Ndz/4/2011 8 je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta druhá OSP). Za nevyhnutné dôkazy treba považovať tie, ktorých vykonanie slúži účelu správneho súdnictva, ktorý je stanovený v § 244 OSP. Je tomu tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno- právne predpisy. Správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý (s výnimkou vecí v tzv. plnej jurisdikcii (§ 250i ods. 2 OSP) posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Najvyšší súd poukazuje na to, že pokiaľ sa žalovaný domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/1875-8931/2010/999541-r zo dňa 01.02.2010 a rozhodnutia č. 728/230/29585/09/Pa zo dňa 13.10.2009, ktoré mu predchádzalo, podstatou žaloby je práve sankčný úrok. Nebolo preto povinnosťou krajského súdu sa zaoberať vrátením preplatku. Navyše, v žalobe ale ani v odvolaní proti rozhodnutiu Daňového úradu Rožňava č. 728/230/29585/09/Pa zo dňa 13.10.2009 žalobca neuvádza, že mu mal vzniknúť preplatok na základe rozhodnutia Okresného súdu Košice, č. k. 34Cb/1003/97-83, na ktorý rozsudok poukazuje až v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. V žalobe poukazuje na iný rozsudok, a to rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 31Cb/68/98-170 zo dňa 10.05.2004. Najvyšší súd upriamuje pozornosť na to, že pokiaľ mal žalobcovi na základe uvedených rozsudkov vzniknúť daňový preplatok, mal možnosť si tento preplatok uplatniť podaním dodatočného daňového priznania v zmysle § 39 ods. 3 zákona o správe daní v lehote tam uvedenej. Pokiaľ žalobca tento zákonný postup nezvolil a preplatok žiadal iba „žiadosťou“, nebolo povinnosťou správcu dane na takúto žiadosť reagovať a ani žalobcu poúčať o zákonnom postupe. Najvyšší súd a ani krajský súd preto nemohli prihliadnuť na neznalosť zákona zo strany žalobcu. Najvyšší súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia a postupu správnych orgánov v danej veci aj v zmysle ustanovenia § 250j ods. 3 OSP, konkrétne či daňové konanie netrpí takými vadami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle § 250i ods. 3 OSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní žalovaného správneho orgánu takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP), nezistil, v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho 5Sžf/42/2011 5Ndz/4/2011 9 orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach vo výroku, ktorým žalobcu zamietol, ako vecne správny
3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti. Ohľadne námietky zaujatosti rovnako vo veci konajúceho predsedu senátu Krajského súdu v Košiciach JUDr. M., ktorú žalobca vzniesol po vydaní rozhodnutia súdom prvého stupňa, zaoberal sa ňou najvyšší súd ako súd odvolací v rámci prieskumu napadnutého rozhodnutia ako predbežnou otázkou. K námietke zaujatosti vznesenej po vyhlásení rozhodnutia v rámci odvolania proti rozsudku krajského súdu sa písomne vyjadril JUDr. M. tak, že nemá žiadny pomer k veci, k účastníkom, ani k ich zástupcom a necíti sa byť voči žalobcovi zaujatý.
1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 OSP). Citované zákonné ustanovenie § 14 ods. 3 OSP výslovne vylučuje, aby dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci boli okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Keďže rozhodnutie prvostupňového súdu bolo potvrdené, nebolo potrebné rozhodnúť o nevylúčení predsedu senátu Krajského súdu v Košiciach JUDr. M. z prejednávania 5Sžf/42/2011 5Ndz/4/2011 10 a rozhodovania danej veci meritórnym výrokom, najvyšší súd konanie o námietke zaujatosti zastavil (§ 104 ods. 1 OSP a § 211 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 a § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobca nebol konaní o odvolaní úspešný a žalovanému preto, že mu z dôvodu neúspešného odvolania žalobcu žiadne trovy konania nevznikli, ani si ich neuplatnil. Záverom najvyšší súd uvádza, že vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009 Z. z.“) bolo s účinnosťou od 01.01.2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave (§ 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 479/2009 Z. z.),
informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, najvyšší súd
4 OSP na strane žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné . V Bratislave 30. apríla 2012 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.