žalobcu očierňovať a uvádzať nepravdivé informácie o žalobcovi, následkom čoho došlo k zániku spolupráce medzi žalobcom a jeho klientom, spoločnosťou MIROTERIE LEQUOISE, k obmedzeniu spolupráce so spoločnosťami SOREVAR a SOMAVAR, pričom následne tieto spoločnosti začali spolupracovať so spoločnosťou ITsoftpeople, s.r.o., pre ktorú mal žalovaný vykonávať činnosť ešte počas trvania pracovného pomeru so žalobcom. Žalovaný mal tiež oslovovať zamestnancov žalobcu s pracovnou ponukou pre spoločnosť ITsoftpeople, s.r.o., následkom čoho niektorí zamestnanci ďalej nepracovali so žalobcom, ale prešli k uvedenej spoločnosti. Žalobca vyčíslil ušlý zisk na sumu 8.963,33 €, ktorá
neho predstavuje čistý zisk (po odpočítaní všetkých nákladov na mzdy odvody, cestovné, náklady na prevádzku kancelárie a pod.) za predpokladu, že by jeho zamestnanci pracovali do 31.01.2011 pre klientov MACCARIO VITRAGE (za 6 zamestnancov suma 5,455,18 €) a SOMAVAR (3.508,15 €).
súdu prvej inštancie) nepreukazuje správanie, resp. aktivity žalovaného v spornom období (november 2010 - január 2011). Súd taktiež neprihliadal na žalobcom predložené výpisy z hovorov, keďže bolo preukázané, že predmetné telefónne číslo bolo vedené na inú osobu ako žalovaného a nemožno preukázať, kto každý mohol z predmetného čísla uskutočňovať hovory (bod
1 písm. b/ e/ a f/ CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo svojom procesnom postupe nepochybil a vo svojom rozhodnutí sa nedopustil ani skutkovej vady. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku a považoval ho za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie.
posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobcu proti odôvodneniu napadnutého rozsudku odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu
1 písm. b/ CSP. 18. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu
1 písm. f/ CSP odvolací súd mal za to, že podstata odvolacích námietok žalobcu pramení z jeho nespokojnosti so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie skutkovo a právne vysporiadal s otázkou protiprávnosti konania žalovaného. V bode
1 Zákonníka práce. Možno dať odvolateľovi za pravdu v tom, že až na úvahu o nepreukázaní jeho tvrdenia, že žalovaný ho u obchodných partnerov očierňoval (bod
odôvodnenia napadnutého rozsudku vyšiel vo svojom skutkovom závere ohľadne dôvodov, pre ktoré došlo k ukončeniu spolupráce medzi žalobcom a ML predovšetkým z toho, že žalobca nepredložil dôkaz (najmä však rámcovú zmluvu), ktorý by preukazoval jeho vzťah s touto spoločnosťou a dohodnuté podmienky umiestňovania zamestnancov, na podklade ktorého by bolo možné ustáliť počet dočasne prideľovaných zamestnancov v roku 2010 a v predošlom období (bod 99 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Vznik škody v dôsledku nemožnosti ďalšieho zamestnávania zamestnancov u tohto užívateľského zamestnávateľa (ML) nemal súd prvej inštancie za zistený tiež s ohľadom na skutočnosť, že s niektorými z dotknutých zamestnancov žalobca sám skončil pracovný pomer, resp. dlhší čas už u žalobcu nepracovali (bod 103 odôvodnenia napadnutého rozsudku). 21. Odvolací súd v úvahách, ktorými sa prvoinštančný súd riadil pri hodnotení dôkazov, majúcich výpovednú hodnotu k sporným okolnostiam, za ktorých došlo k ukončeniu spolupráce medzi žalobcom a ML, nevzhliadol odklon od týchto právnou praxou aprobovaných kritérií a jeho skutkový záver v tejto otázke považuje za celkom správny. I
názoru odvolacieho súdu nemožno v danom prípade dospieť k záveru, aby žalobcovi z obchodu so spoločnosťou ML zavinením inej osoby ušiel zisk za situácie, pokiaľ k skončeniu pracovných pomerov so zamestnancami, ktorých žalobca u tejto spoločnosti dočasne umiestňoval došlo výlučne v dôsledku právnych skutočností závislých od vôle žalobcu, alebo ako následok právnej udalosti.
zistenia súdu prvej inštancie, s ktorým žalobca v odvolaní nijak nepolemizoval, totiž zo zamestnancov (ktorých žalobca tvrdil, že v dôsledku protiprávneho konania žalovaného nemohol v rozhodnom období umiestňovať k užívateľskému zamestnávateľovi ML) s niektorými žalobca sám skončil pracovný pomer v skúšobne dobe, dohodou, resp. uplynutím dohodnutej doby trvania, pričom po skončení pracovného pomeru u niektorých nedošlo k novej pracovnej ponuke alebo nemali záujem pre žalobcu naďalej pracovať. ....
opisu skutkového deja mal žalobcovi ujsť zisk nielen v dôsledku toho, že stratil zamestnancov, ktorých dovtedy umiestňoval k užívateľskému zamestnávateľovi ML, ale i preto, že ML už spoluprácu s ním ukončil. Žalobca tvrdil, že skončenie spolupráce s týmto jeho francúzskym obchodným partnerom bolo výsledkom negatívnej intervencie žalovaného. Svoje tvrdenia v tomto smere však v konaní náležite nepreukázal. Možno dať žalobcovi za pravdu v tom, že sa v okolnostiach prípadu udialo priveľa časovo a vecne súvisiacich javov na to, aby sa mohla konštatovať len ich náhodilosť. Bezpochyby spôsob ich interpretácie žalobcom dáva zmysel a predstavuje racionálne vysvetlenie toho, prečo sa jeho zamestnanci ocitli v konkurenčnej spoločnosti a prečo s ním jeho obchodní partneri prestali spolupracovať celkom alebo v pôvodnom rozsahu. Treba si však uvedomiť, že ku kľúčovým faktom - k dôvodom, pre ktoré žalobca opätovne nezamestnal tých zamestnancov, ktorých pracovné pomery skončili uplynutím dohodnutého času jeho trvania a k príčinám skončenia alebo redukovania spolupráce s užívateľskými zamestnávateľmi, mali tieto dôkazne zistené skutočnosti len nepriamu výpovednú hodnotu. Vo všeobecnosti na základe nepriamych dôkazov je možné urobiť skutkový záver len v prípade, ak vzájomne súvisia a podporujú sa, sú navzájom súladné a v tejto vzájomnej previazanosti nepripúšťajú iný logický priebeh udalostí. Výstižné závery v otázke možnosti vyvodenia skutkových záverov na podklade len nepriamych dôkazov formuloval napríklad tiež NS ČR v rozsudku sp. zn. 21Cdo/2682/2013 zo dňa 26.6.2014, v ktorom dôvodil, že skutočnosť preukazovanú len nepriamymi dôkazmi možno považovať za preukázanú vtedy, ak na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov je možné nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že táto skutočnosť sa naozaj stala (že je pravdivá; nestačí pritom, ak prichádza do úvahy len možnosť jej pravdivosti (jej pravdepodobnosť). To zjednodušene povedané znamená, že pokiaľ výsledky hodnotenia nepriamych dôkazov vytvárajú podmienky len pre úsudok, že je možné (viac alebo menej pravdepodobné), že dokazovaná skutočnosť sa stala, a teda zároveň pripúšťajú aj možnosť (väčšiu alebo menšiu pravdepodobnosť), že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nemožno urobiť na základe nepriamych dôkazov záver o pravdivosti takejto skutočnosti. Zároveň je potrebné dodať, že právna prax za skutkovú variantu k nepriamymi dôkazmi preukazovanej skutočnosti nepovažuje taký skutkový dej, ktorý predstavuje nelogický spôsob priebehu udalostí, ktorý zakladá rozumné pochybnosti, že k nemu došlo alebo ho nemožno v okolnostiach prípadu považovať za vierohodný. A práve existencia inej logickej alternatívy vývoja skutkového deja pri rovnakých skutkových východiskách, predstavuje
názoru odvolacieho súdu dôvod, pre ktorý na základe vykonaného dokazovania nemožno dospieť k záveru, že k skončeniu spolupráce medzi žalobcom a ML došlo z dôvodu protiprávneho konania žalovaného. Sám žalobca totiž v konaní, zvlášť tiež v odvolaní, akcentoval skutočnosť, že tohto obchodného partnera preňho zabezpečil žalovaný, ktorý s ním výlučne po celý čas trvania ich spolupráce aj komunikoval. Vyjadril sa dokonca v tomto smere, že z toho dôvodu preňho nebolo nijak prekvapivé, že práve ML s ním ukončil spoluprácu úplne.
úvahy odvolacieho súdu, pokiaľ za tohto stavu ML oznámil žalobcovi, že od neho ďalej už nebude potrebovať zamestnancov v krátkom čase po tom, čo žalovaný uplatnil voči žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru, nemožno racionálne vylúčiť, že k ukončeniu spolupráce ML so žalobcom mohlo dôjsť práve z tohto dôvodu, ktorý rozhodne nemožno právne významne pripísať na ťarchu žalovanému. 22. Obdobne správne skutkové závery (bod 22. rozsudku odvolacieho súdu) súd prvej inštancie
názoru odvolacieho súdu prijal tiež vo vzťahu k rozhodujúcim skutočnostiam, týkajúcim sa umiestňovania zamestnancov žalobcu k užívateľskému zamestnávateľovi SOMAVAR. I v prípade zamestnancov, ktorých (žalobca tvrdil, že) v dôsledku protiprávneho konania žalovaného nemohol v rozhodnom období umiestňovať k tomuto užívateľskému zamestnávateľovi, je faktom, že žalobca s niektorými skončil pracovný pomer dohodou, resp. pracovný pomer sa skončil uplynutím dohodnutého času jeho trvania ešte v mesiaci júl 2010 a k 22.12.2010. ... Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný minimálne informoval zamestnancov žalobcu o možnosti pracovať pre ITSP, pričom so zreteľom na všetky skutočnosti možno rozumne predpokladať tiež, že ani takéto informovanie zamestnancov a ani kontakt žalovaného s ITSP v rozhodnom čase neboli náhodné. V tom možno bezpochyby vzhliadnuť silné podozrenie z porušenia v pracovnej zmluve upraveného zákazu konkurencie a činnosti poškodzujúcej záujmy zamestnávateľa. I cez to ale
názoru odvolacieho súdu nemožno prijať jednoznačný záver, že žalobcovi ušiel v dôsledku toho reálne dosiahnuteľný zisk za situácie, keď vlastnou nedbalou úpravou trvania právneho vzťahu so zamestnancami (vždy len na dobu určitú) a užívateľskými zamestnávateľmi (ad hoc vo vzťahu k dočasnému umiestneniu konkrétneho zamestnanca rovnako na dobu určitú), a tiež vlastnými právnymi úkonmi (skončením v skúšobnej dobe a dohodami) v podstate sám právne zavinil skončenie pracovného pomeru s dotknutými zamestnancami. Tvrdiť za týchto okolností, že k neobnoveniu pracovných pomerov došlo práve následkom konania žalovaného nezohľadňuje možnosť rozumného pripustenia, že k obdobnému usporiadaniu by došlo i tak. Silným dôkazom toho sú zamestnanci, ktorí buď nedostali ďalšiu pracovnú ponuku, nemali záujem pre žalobcu pracovať resp. s ktorými žalobca skončil pracovný pomer v skúšobnej dobe, alebo dohodou, čím sa žalobca právne sám vylúčil z možnosti ďalej ich zamestnávať a tým pretrhol príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a ziskom, ktorý mu ďalším nezamestnávaním týchto osôb ušiel, pokiaľ by aj bola daná. 23. Žalobca napokon v odvolaní namietal neúplnosť vykonaných dôkazov z dôvodu odmietnutia jeho dôkazného návrhu, aby bola v konaní opätovne vypočutá svedkyňa Z. Z.. Odvolací súd uviedol, že logickým predpokladom naplnenia takto žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu
1 písm. e/ CSP, podstata ktorého spočíva v neúplnosti skutkových zistení pre nevykonanie navrhnutých dôkazov je, aby v konaní pred súdom prvej inštancie vôbec bol navrhnutý relevantný dôkaz, ktorý
odvolacej námietky nebol pre náležité zistenie skutkového stavu vykonaný. Vykonanie takého, pre rozhodnutie významného dôkazu, však
úvahy odvolacieho súdu v prejednávanej veci žalobca nenavrhol. Žalobca v odvolaní prezentoval, že návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedkyne Z. Z. urobil podaním zo dňa 3.11.2017 a zopakoval ho na pojednávaní dňa 19.1.2018.
zistenia odvolacieho súdu žalobca v podaní zo dňa 3.11.2017 navrhol uvedenú svedkyňu vypočuť k spornej výške uplatneného nároku s vysvetlením, že „...najlepšie vie ozrejmiť konajúcemu súdu spôsob výpočtu ušlého zisku...“. Na pojednávaní dňa 19.1.2018 žalobca rovnako žiadal svedkyňu Z.Q. Z. vypočuť k spôsobu vyčíslenia uplatneného nároku s konštatovaním, že táto svedkyňa by mala ozrejmiť dôvod, pre ktorý je žalobcom zvolený prepočet jediným možným spôsobom výpočtu ušlého zisku. 24. Z takto vymedzeného predmetu opakovanej svedeckej výpovede Z. Z.
názoru odvolacieho súdu vyplýva, že informácie, ktoré mal tento dôkazný prostriedok priniesť, nemali dôkaznú hodnotu k niektorej z medzi stranami sporných skutočností, ale že jej účelom bolo vysvetlenie, či spresnenie tvrdení žalobcu ohľadne zvoleného spôsobu výpočtu uplatneného nároku. Navrhovanou svedeckou výpoveďou preto fakticky malo dôjsť k suplovaniu povinnosti tvrdenia žalobcu a nie k preukázaniu jeho tvrdení. Tomu mala
odvolacieho súdu zodpovedať tiež procesná podoba prednesenia týchto informácií, a teda žalobca, pokiaľ považoval za potrebné dovysvetliť či spresniť spôsob prepočtu ušlého zisku, mal svoje tvrdenia jednoducho doplniť a nespoliehať sa v tomto smere na výpoveď svedka, ktorému uplatňovanie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, medzi inými tiež oprávnenie tvrdiť rozhodujúce skutočnosti, zásadne neprináleží. Pokiaľ preto súd prvej inštancie takýto dôkaz odmietol vykonať (hoc z iného dôvodu), napadnuté rozhodnutie tým nezaťažil skutkovou vadou, čo vylučuje naplnenie odvolacieho dôvodu
ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP. III. 25. Rozsudok odvolacieho súdu bol žalobcovi doručený dňa 13.03.2019 a žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) ho napadol dňa 13.05.2019 včas podaným dovolaním z dôvodu
f/ CSP. Za nesprávny procesný postup, ktorým mu bolo znemožnené uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, označil to, že súd prvej inštancie zamietol jeho návrh na doplnenie dokazovania výsluchom Z. Z., keď aj odvolací súd tento postup považoval za správny. 26. Sťažovateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie pojednával v spore za účasti oboch sporových strán len na jedinom pojednávaní, a to dňa 19.01.2018, keďže pojednávanie nariadené na deň 29.11.2017 bolo zrušené a pojednávania dňa 26.07.2017 sa zúčastnila iba právna zástupkyňa žalobcu -
sťažovateľa už na tomto pojednávaní mal súd prvej inštancie v zmysle § 181 ods. 2 CSP uviesť svoje predbežné právne posúdenie veci - súd teda neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ani ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná; z uvedeného dôvodu žalobca nemohol mať vedomosť ako súd prvej inštancie zamýšľa rozhodnúť a v nadväznosti na to nevedel ani žiadnym spôsobom predvídať jeho rozhodnutie a prispôsobiť tomu prostriedky procesnej obrany a procesného útoku v spore.
f/ CSP, resp. aby ho zamietol ako nedôvodné
IV.
f/ CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 37. Dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 38. Dovolateľ oprel svoje dovolanie o vadu
f/ CSP, keď namietal vady dokazovania spočívajúce v nedostatočnom vykonaní dokazovania. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
f/ CSP taktiež namietal nedodržanie postupu súdu prvej inštancie
2 CSP.
CSP považoval za prípustné a v ďalšom sa zaoberal dôvodnosťou dovolania z dôvodu
f/ CSP.
čl. 9 CSP strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon. 45.
1 CSP po vyvolaní veci a úkonoch
žalobca prednesie podstatný obsah žaloby a vyjadrení
Strana môže odkázať na svoje písomné podanie. 46.
2 CSP po úkonoch
odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. 47.
CSP ak súd pojednávanie neodročí, pred jeho skončením vyzve strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd nepovažuje za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené. 48.
1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. 49.
2 CSP dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. 50.
1 CSP dôkazy súd hodnotí
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 51. Pokiaľ žalobca v dovolaní namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval
2 CSP, dovolací súd poukazuje na to, že túto námietku v odvolaní proti rozsudku prvej inštancie neuplatnil. Dovolací súd nie je súdom odvolacím, preto pred ním nemožno uplatňovať námietky, ktoré mohli byť uplatnené v odvolaní (§ 365 CSP). Napriek uvedenému dovolací súd uvádza nasledovné: 52. Najvyšší súd SR už v rozsudku sp. zn. 2Obdo/56/2020, k postupu súdu prvej inštancie v rozpore s § 181 ods. 2 CSP uviedol, že „že o tom, aký bol procesný postup súdu prvej inštancie a ako prebiehalo konanie, si dovolací súd môže urobiť obraz len zo spisu. To, ako prebiehalo pojednávanie, dovolací súd zisťuje z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa...... V zásade platí, že postup súdu
2 C.s.p. je pre strany sporu a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný a transparentný, avšak zároveň sa kladie väčší dôraz na zodpovednosť strany za jej vlastnú procesnú aktivitu a transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. To, že žalovaný predpokladal iné meritórne rozhodnutie, ho nezbavilo povinnosti predložiť všetky potrebné dôkazy na preukázanie oprávnenosti a dôvodnosti uplatneného nároku. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 C.s.p.), berie do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 C.s.p.) a pri zisťovaní skutkového stavu vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 CSP). Súd pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením.
2 C.s.p., po úkonoch
odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. Ak samosudca citované zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod., čo napokon v prejednávanej veci vyplýva aj z obsahu zápisnice z pojednávania pred súdom prvej inštancie. Striktné nedodržanie postupu
2 CSP zo strany súdu, spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné, možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorá však sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., ..... .... dovolací súd poukazuje aj na uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 16/2012 z 12. januára 2012, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj ,,ÚS SR“) konštatoval, že § 118 ods. 2 OSP (teraz § 181 ods. 2 CSP - poznámka dovolacieho súdu) neukladá povinnosť súdu „naznačiť svoj predbežný právny názor“, ale upravuje iba povinnosti pri vedení pojednávania. Zo samotnej skutočnosti, že súd určitú okolnosť neuvedie výslovne ako spornú, nevyplýva, že by táto okolnosť bola považovaná za nespornú. Nie je zjavným cieľom § 118 ods. 2 OSP zmeniť rozloženie bremena tvrdenia či dokazovania medzi účastníkmi konania. Skutočnosť, že ani okresný súd a ani krajský súd neupozornil sťažovateľov na to, aby preukázali určitý predpoklad, na ktorý sa má viazať určitý právny následok, nemôže znamenať, že by im, slovami sťažovateľov „odopreli... možnosť splniť dôkaznú povinnosť... a následne uniesť dôkazné bremeno“. Tvrdené nepoužitie rýdzo procesného § 118 ods. 2 OSP v okolnostiach daného prípadu nemohlo predstavovať opísaný protiprávny zásah do v sťažnosti označených práv sťažovateľov (pozri uznesenie). ... cieľom § 181 ods. 2 C.s.p. je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú
posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú
názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Z vyššie uvedenej judikatúry ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS 16/2012) vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu
2 O.s.p., vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci (porovnaj aj uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/3/2016 z
2 CSP zo strany súdu prvej inštancie, nie je vzhľadom na ďalší priebeh konania (zápisnica z pojednávania, vykonané dokazovanie, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia) relevantná. Súd prvej inštancie vo veci pojednával viackrát (nie je právne významné, že v priebehu konania došlo k zmene vec prejednávajúceho sudcu) prebehlo pred ním aj dokazovanie, vrátane výsluchov svedkov, keď právny zástupca dovolateľ nemal ďalšie návrhy na dokazovanie k tvrdeniu, že mu škoda vznikla a súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené. Porušenie ustanovenia § 181 ods. 2 CSP teda žiadnym spôsobom nediskvalifikovalo žalobcu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, navrhovať dôkazy, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. To, že žalovaný predpokladal iné meritórne rozhodnutie, ho nezbavilo povinnosti predložiť všetky potrebné dôkazy na preukázanie oprávnenosti a dôvodnosti uplatneného nároku a nemá žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. 54. Vo vzťahu k namietanému dokazovaniu dovolací súd považuje za potrebné poukázať tiež na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, ale neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, akým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je v zásade v právomoci orgánu, ktorý rozhoduje o merite veci. Z uvedeného vyplýva, že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe zahŕňa právomoc súdu posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné (I. ÚS 52/03). 55. Dôkazy hodnotí súd
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. 56. Dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil. 57.
názoru dovolacieho súdu, založiť prípustnosť dovolania nie je spôsobilá dovolacia námietka žalovaného o neúplnom vykonaní dokazovania v dôsledku opakovane navrhovaného vypočutia Z. Z., resp. o nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov odvolacím súdom, ktorú bez ďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, a to z nasledovných dôvodov: a/ hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade súdu prvej inštancie, b/ pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá. Ani prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania
f/ CSP. Nejde totiž o nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci „strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý.
ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne zdôrazniť na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania
f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Za procesnú vadu konania
f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil
predstáv dovolateľa, ale len to, že by ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Dovolanie z dôvodu nesúhlasu s dôvodmi rozhodnutia pritom nie je prípustné (§ 423 CSP). Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady
f/ CSP správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania
ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá. 65. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný neopodstatnene namieta, že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP. Z uvedeného dôvodu jeho dovolanie z dôvodu
f/ CSP nepovažoval za dôvodné a preto ho
1 CSP zamietol.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.