Občianskeho zákonníka a uzavrel, že žaloba je dôvodná, lebo žalovaná počas trvania manželstva sa dopúšťala manželskej nevery po dobu v trvaní najmenej troch rokov, a teda dopúšťala sa takého konania, ktoré u žalobcu zakladalo právo domáhať sa vrátenia daru. Usúdil, že v spore nebolo preukázané žalovanou tvrdené agresívne hrubé fyzické a psychické násilie žalobcu voči žalovanej, rozporné s dobrými mravmi a ktoré následne vyvolalo mimomanželskú neveru žalovanej za stavu, ak svedkovia navrhnutí žalobcom neboli prítomní pri žiadnej konfliktnej situácii medzi sporovými stranami, ich manželstvo vyhodnocovali ako normálne, dobré, rovnako ako aj vzťah žalobcu k deťom a ktorú skutočnosť, že žalobca každý víkend absolvoval 1000 kilometrov, aby mohol byť s rodinou vyhodnocovali ako jeho dobrý vzťah k rodine a jeho záujem byť s rodinou, pričom vedenie rušného spoločenského života sporovými stranami v čase trvania ich manželstva, najmä časté víkendové oslavy, nemožno vyhodnotiť ako agresívne sa správanie žalobcu voči žalovanej, majúce charakter psychického alebo fyzického násilia voči žalovanej. 6. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd") potvrdil rozsudok v znení: „Určuje, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností ležiacich v obci H. - K., kat. úz. K., zapísaný na LV č. XXX ako parc. registra „C" č. 348/1, záhrada o výmere 767 m2, č. 348/2, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 120 m2 a č. 348/3, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 30 m2, v celosti. Žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom
1 CSP.
ustanovenia § 3 ods. 1 OZ je neprípustný (bod 21. vyjadrenia žalobkyne zo dňa 4.2.2017, č. l. 168 súdneho spisu). Rozhodnutie preto nemožno
názoru odvolacieho súdu považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie pri výklade aplikácie zákonných predpisov sa
názoru odvolacieho súdu neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam a žalobe vyhovel. Na uvedenom tak nemôže nič zmeniť ani tvrdenie žalovanej v odvolaní, že „v odôvodnení rozhodnutia súdu absentuje akákoľvek zmienka o tom, ako súd prvej inštancie vyhodnotil skutočnosť žalobcom nepopretú, že nehnuteľnosti, vo vzťahu ku ktorým sa žalobca domáha vrátenia daru, boli nadobudnuté tak, že príbuzní žalobcu ako podieloví vlastníci predmetné nehnuteľnosti formálne previedli darovacou zmluvou na žalobcu, ale žalobca a žalovaná uhradili strýkovi a tete žalobcu, S. O. a S. S., po 170.000,- Sk, z ktorých mali uvedené osoby zaplatiť starému otcovi žalobcu, tiež podielovému spoluvlastníkovi po 20.000,- Sk a žalobca a žalovaná mali rovnakú sumu, teda 170.000,- Sk, zaplatiť aj otcovi žalobcu, ktorý sa však sumy 50.000,- Sk zriekol". Súdu prvej inštancie žalovaná neopodstatnene vytkla i to, že „nezaujal žiadne stanovisko, či možno priznať úspech takej žalobe žalobcu, ktorý sa domáha vrátenia daru v situácii, kedy predmet darovania pred jeho darovaním žalovanej nadobudol za prostriedky patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a keď jeho „dar" žalovanej bol v skutočnosti len dôsledkom nadobudnutia nehnuteľností do jeho vlastníctva odplatne za prostriedky vynaložené z bezpodielového spoluvlastníctva manželov", pretože takéto tvrdenie žalovanej z obsahu súdneho spisu nemožno vyvodiť, rovnako, ako ani obranu žalovanej založenú na tvrdení, že výplata sumy 460.000,- Sk za predmetné nehnuteľnosti z prostriedkov BSM je výkonom práva, ktorý je v korelácii s nárokom žalobcu na vrátenie daru v rozpore s dobrými mravmi. Námietke žalovanej, že v odôvodnení rozsudku „nedostala odpoveď na otázku, či súd výplatu sumy 460.000,- Sk za predmetné nehnuteľnosti z prostriedkov BSM nepovažuje za podstatnú pri posúdení údajného nároku žalobcu na vrátenie daru alebo či takýto postup nepovažuje za výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov za taký, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, či súd na túto obranu žalovanej zabudol alebo či k nej jednoducho nevedel zaujať postoj", preto za tohto stavu nemožno priznať relevanciu. Napokon z obsahu súdneho spisu nemožno vyvodiť ani to, že by žalovaná v priebehu sporu na súde prvej inštancie učinila predmetom svojich skutkových tvrdení obsah nešpecifikovaného „uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 57/2013", preto ako neopodstatnenú odvolací súd vyhodnotil i bližšie nekonkretizovanú námietku žalovanej, že „ mala byť voči žalobcovi podaná na súde obžaloba a na pojednávaní konanom dňa 17.6.2014 predložil samotný právny zástupca žalobcu uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 57/2013, ktorým krajský súd potvrdil zákaz styku žalobcu s dcérou M., pričom súd prvej inštancie nijakým spôsobom uvedené skutočnosti charakterizujúce osobu žalobcu, jeho správanie nevyhodnotil a ani na ne neprihliadal". 10. Žalovaná neopodstatnene spochybňuje hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie, predkladajúc pritom vlastné hodnotenie svedeckých výpovedí a ostatných na súde vykonaných dôkazov.
názoru odvolacieho súdu žalovaná napokon neopodstatnene namietala nesprávne právne posúdenie sporu spočívajúce v nesprávnej aplikácii ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka, ak pritom súdu prvej inštancie vytýka, že nemôže akceptovať také právne posúdenie súdom prvej inštancie, ktoré ju odkazuje na využitie alternatívnych postupov pri správaní žalobcu hrubo ponižujúcom jej ľudskú dôstojnosť nielen bitkami, ale pravidelným a takmer bezvýnimočným jej označovaním zo strany žalobcu oplzlými označeniami, poukazujúc pritom na podanie zo dňa 5.9.2017, odkaz na rozhodnutie zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 111/98 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 108/2007 zo dňa 27.5.
ustanovenia § 3 ods. 1 OZ", a teda v podstate, že jej správanie bolo len následnou reakciou na domáce násilie, ktorého sa voči žalovanej dopúšťal žalobca. 12. Odvolací súd považoval za potrebné pripomenúť charakteristiku násilia Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho rozhodnutí zo dňa 15.10.2012 sp. zn. 5 MCdo 10/2012,
ktorého „Násilie je možno vo všeobecnosti definovať ako úmyselné použitie fyzickej sily alebo moci, buď len pravdepodobne ohrozené alebo skutočné, proti osobe, alebo proti určitej skupine alebo spoločenstvu, ktoré buď má za následok alebo má vysokú pravdepodobnosť následok poranenia, smrť, psychickú škoda, mal development a podobne. Násilie znamená najčastejšie označenie jednorazového fyzického aktu, resp. postupu, pri ktorom človek spôsobuje ujmu druhému človeku. Iná charakteristika násilia hovorí o akýchkoľvek aktoch, vrátane zanedbávania, ktoré ovplyvňujú život, fyzickú a psychickú integritu alebo slobodu jednotlivca, alebo poškodzujú rozvoj jeho osobnosti. Neodmysliteľnou kategóriou násilia je bolesť a hrozba bolesti. Násilie, ktoré spôsobuje bolesť, je zdrojom bezmocnosti obete a súčasne prejavom prežívania moci páchateľa násilia nad svojou obeťou. Násilie sprevádzané spôsobovaním bolesti je prejavom prežívania moci páchateľa násilia nad svojou obeťou, ktorá je v týchto prípadoch bezmocná. Táto bezmocnosť býva častým cieľom páchateľa, ktorému tento fakt prináša istú formu uspokojenia - ide o podrobenie si obete. Hoci definície násilia sú rozdielne, spájajú ich však aj spoločné črty: Násilím je každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického a sexuálneho nátlaku. Násilie nie je konflikt, v konflikte sa stretnú rovnocenné strany, kým násilie je, keď jedna strana zneužije prevahu moci. - Násilím je každý čin, ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo nechce robiť, alebo jej bráni robiť niečo, čo chce robiť, prípadne v nej vyvoláva strach. - Násilie nemusí obsahovať fyzický kontakt s obeťou, pretože zastrašovanie, slovné vyhrážky a psychické násilie môžu mať rovnako silné následky. Psychické násilie je každé správanie, ktoré priamo narúša slobodnú vôľu a sebaúctu iného človeka. Nezanecháva síce žiadne viditeľné poranenia, napriek tomu môže byť najhoršou formou násilia. Je zvlášť účinné, ak sa spája s fyzickým násilím. Osobitnou formou násilia je sekundárna viktimizácia - druhotné ubližovanie. Násilím je aj nezabránenie násiliu." Pojem násilia ako taký nie je nikde vo všeobecne záväznom právnom predpise formulovaný, avšak jeho základným charakteristickým znakom je úmysel. Násilie je následkom istého druhu ľudského konania, ktoré je zámerné. Ide o telesnú, aj duševnú ujmu. Deklarácia o odstránení násilia páchaného na ženách, schválená Valným zhromaždením OSN v roku 1993 ho označuje ako akýkoľvek násilný čin, ktorý vedie alebo by mohol viesť k fyzickej, sexuálnej alebo psychickej ujme alebo zraneniu, vrátane vyhrážania sa takýmito činmi, zastrašovania alebo svojvoľného obmedzovania slobody, a to vo verejnom či súkromnom živote. Preto v súvislosti s domácim násilím je mimoriadne dôležité minimalizovať kontakt násilníka s obeťou, keďže najvhodnejší priestor má násilník v domácom prostredí obete." 13. Vychádzajúc z vyššie uvedených judikatórnych záverov bol v okolnostiach súdnej veci odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie, že vyššie opísané skutky žalobcu nemožno v ich súhrne kvalifikovať ako domáce násilie vykazujúce všetky pre tento sociálny jav charakteristické znaky, pretože žalovaná predovšetkým nepreukázala (a ani netvrdila) existenciu asymetrie vo vzťahu so žalobcom, teda jasné rozdelenie rolí, opakovanie a neverejnosť spôsobujúca sťaženie odhalenia, z čoho by bolo bezpochyby zrejmé, že nešlo o jednorazový a ojedinelý skutok žalovaného v rozhodnom období. Naviac, ak žalovaná vo svojom odvolaní v tomto smere namietla iba to, že „nemôže akceptovať také právne posúdenie súdom prvej inštancie, ktoré ju odkazuje na využitie alternatívnych postupov pri správaní žalobcu hrubo ponižujúcom jej ľudskú dôstojnosť nielen bitkami, ale pravidelným a takmer bezvýnimočným jej označovaním zo strany žalobcu oplzlými označeniami." 14. Zo všetkých uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov ako ich uviedol súd prvej inštancie, odvolací súd konštatoval, že žalovaná odvolaním nedôvodne napadla vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a keďže v konaní neboli zistené ani iné vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
1 CSP ako vecne správny potvrdil v znení, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia a
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi. 15. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Dovolanie podala z dôvodu
ustanovenia § 420 písm.
f) CSP uviedla, že na jej strane došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorá vada spočíva v absolútnom nedostatku, resp. neexistencie odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k námietke žalovanej, že je výkonom práv vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, ak sa žalobca domáha vrátenia daru v situácii, kedy nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom daru jej boli žalobcom darované preto, lebo pred týmto darovaním strany konania za nehnuteľnosti zaplatili ich pôvodným vlastníkom (príbuzným manžela) cenu z prostriedkov patriacich do BSM a z dôvodu, aby títo pôvodní vlastníci sa vyhli vyššej daňovej povinnosti na dani z prevodu a prechodu nehnuteľností, namiesto uzatvorenia kúpnej zmluvy uzatvorili so žalobcom zmluvu darovaciu. Odvolací súd na túto námietku nedal žiadnu odpoveď, pričom túto namietala v podanom odvolaní. Len z výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie môže dedukovať, že táto jej obrana a argumenty neboli súdom prvej inštancie akceptované. Ani odvolací súd neposkytol nijakú odpoveď na takúto obranu žalovanej. Pokiaľ odvolací súd uviedol, že vyššie opísané tvrdenia žalovanej nemožno z obsahu súdneho spisu vyvodiť z dôvodov pre žalovanú nepochopiteľných, uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia nepravdu vyvrátiteľnú práve obsahom súdneho spisu. Pritom poukázala na obsah zápisnice o pojednávaní pred súdom prvej inštancie zo dňa 5.2.2015, na podania zo dňa 4.2.2017 a 5.9.2017. 15.2. Vzhľadom na uvedené
názoru dovolateľky z doposiaľ citovaných listín vyplýva nesporne, že naopak je nepravdivým a v rozpore s obsahom súdneho spisu tvrdenie odvolacieho súdu, že nie sú obsahom súdneho spisu tvrdenia žalovanej o tom, že je výkon práv vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi, ak žalobca žiada vrátenie daru - nehnuteľnosti za ktoré v skutočnosti bývalí manželia zaplatili kúpnu cenu ich pôvodným vlastníkom z prostriedkov patriacich do BSM, a len z dôvodov na strane týchto bývalých vlastníkov, ktorí sa snažili znížiť si daňovú povinnosť došlo k tomu, že namiesto kúpnej zmluvy zodpovedajúcej skutočnému obsahu právneho úkonu došlo k uzatvoreniu darovacej zmluvy so žalobcom, ktorého príbuzenský stupeň medzi darcami a ním zvýhodňoval daňové zaťaženie vlastníkov - prevádzajúcich, bola uzatvorená medzi týmito darcami a žalobcom darovacia zmluva a následne darovacia zmluva medzi žalobcom a žalovanou. Ako vyplýva z vyššie uvedených podaní žalovanej a žalobcu tento skutkové tvrdenia žalovanej uvedenej v jej výpovedi na pojednávaní dňa 5.2.2015 a v jej podaniach zo dňa 4.2.2017 a 5.9.2017 nepoprel. Žalovaná sa nároku na vrátenie daru bránila v zásade dvoma líniami, jednou z nich bola skutočnosť, že žalobca sa voči nej správal spôsobom, ktorý sám porušoval dobré mravy a druhou líniou obrany bola tá, že bez ohľadu na existenciu či neexistenciu dôvodov na vrátenie daru je uplatnenie údajného nároku žalobcu na vrátenie daru výkonom práva vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, keďže v skutočnosti o žiadny dar nešlo a bývalí manželia za nehnuteľnosti zaplatili z prostriedkov patriacich do BSM. So zreteľom na uvedenú líniu obrany žalovanej je potrebné konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu napĺňa hypotézu uvedenú v právnej vete stanovisko R 2/2016, keďže ani jedno z rozhodnutí neobsahuje nielen že zásadné, ale v skutočnosti nejaké vysvetlenie dôvodov podstatných pre jeho rozhodnutie. 16. Vo vzťahu k dovolaniu
1 písm. a) CSP dovolateľka uviedla právnu otázku, či sa darca môže úspešne domáhať vrátenia daru, ak konanie, ktoré má zakladať hrubé porušenie dobrých mravov zo strany darcu, je len reakciou na správanie sa darcu voči darovanému, ktorý sa sám správa v rozpore s dobrými mravmi. Túto otázku odvolací súd vyriešil nesprávne, vysporiadal sa s ňou tak, že pokiaľ žalovaná v manželstve nebola spokojná, mohla riešiť veci iným spôsobom, napr. podaním návrhu na rozvod manželstva a následne si usporiadať svoj osobný život a prípadne potom nadviazať inú známosť. Pokiaľ to však urobila počas trvania manželstva
názoru súdu aj so zreteľom na príslušné ustanovenie zákona o rodine je potrebné vyhodnotiť jej správanie ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, ktoré oprávňovali žalobcu k jednostrannému právnemu úkonu vrátenia daru. Toto právne posúdenie považovala za v rozpore s ustálenou súdnou praxou, ktorá vyplýva z rozhodnutia 2 Cdo 108/2007, v ktorom poukázala na právnu vetu. Rovnaký právny názor vyplynul aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 5/97, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 111/1998. Ďalej dovolateľka poukázala na ustanovenie znenia § 18 Zák. o rodine
ktorého manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé životné prostredie. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v konaní vykonané dôkazy potvrdzovali fyzické násilie žalobcu voči žalovanej, správanie, ktoré zasahovalo do dôstojnosti žalovanej. Vychádzajúc zo zásady vzájomnosti posudzovania okolností konkrétneho prípadu, v ktorom sa darca domáha vrátenia daru, nemožno prisvedčiť odvolaciemu súdu, ktorý sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že pokiaľ by aj správanie žalobcu voči žalovanej spočívajúce v jej ponižovaní, oplzlým označením a fyzických napadnutiach porušovalo povinnosti manžela, mala na to žalovaná reagovať inak ako porušením povinnosti byť žalobcovi verná. Na jednej strane je takýto postup druhotnou viktimáciou žalovanej zo strany súdu, keď žalovaná ako obeť domáceho násilia je stanovená pred povinnosť zvoliť taký postup, ktorý by nebol porušením manželských povinností, na druhej strane je v priamom rozpore s citovanými rozhodnutiami dovolacieho súdu, z ktorých vyplýva, že ani ak je reakcia obdarovaného na nevhodné správanie darcu tiež nevhodná, nemožno takéto správanie obdarovaného kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. 17. Vo vzťahu k dovolaniu
1 písm. b) CSP dovolateľka uviedla, že už v časti dovolania
f) CSP, že v rozhodnutí odvolacieho súdu jej nebola priznaná relevancia v jej obrane
ktorej sa žalobca nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, keď odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobe vyhovené, žalovanej nezostáva nič iné len anticipovať, že odvolací súd považoval za možné úspešne sa domáhať vrátenia daru aj za týchto okolností. Otázka od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená je právna otázka: či sa môže darca, manžel úspešne domáhať
vrátenia daru od manželky ak vec, ktorá bola predmetom darovania, bola nadobudnutá do vlastníctva darcu za prostriedky patriace do BSM a to bez ohľadu na to, že formálne darca nadobudol uvedenú vec darovacou zmluvou. Ako už bolo uvedené vyššie rozhodnutie odvolacieho súdu ani prvoinštančného súdu neobsahuje vo vzťahu k tejto právnej otázke žiadne odôvodnenie, výrok rozsudku odvolacieho súdu vypovedá o tom, že na túto otázku odpovedal odvolací súd kladne a takéto posúdenie veci je nesprávnym právnym posúdením. Je nesporné, že žalovaná a žalobca v relevantnom čase manželia za nehnuteľnosti, ktorých vrátenia sa žalobca domáha zaplatili počas trvania manželstva ich pôvodným vlastníkom spolu 460 000 Sk a to tak, že S. O. a S. S. vyplatili po 170 000 Sk a starému otcovi, ktorému mali vyplatiť rovnakú sumu ale ktorý sa z tejto sumy, čiastky 50 000 Sk vzdal vyplatili sumu 120 000 Sk. A tieto prostriedky vyplatili z majetku patriaceho do BSM. V roku 1998, kedy vtedajší manželia vyplatili uvedené finančné prostriedky bol prevod a prechod nehnuteľností zaťažovaný daňou
zákona č. 318/1992 Zb. Daňovníkom v prípade dane z prevodov nehnuteľnosti bol
1 označeného zákona - prevodca, teda predávajúci. Daň z darovania medzi príbuznými v priamom rade, čo bol starý otec žalobcu a žalobca bola 1 % z hodnoty predmetu darovania. Vo vzťahu medzi žalobcom a jeho strýkom a tetou bola daň z darovania 3 %. Žalovaná bola vo vzťahu k starému otcovi žalobcu, jeho strýkovi a tete osobou zaradenou do tretej skupiny, pričom sadzba dane bola v takomto prípade 4 %. Žalovaná nemala možnosť uzatvorenia darovacej zmluvy medzi pôvodnými vlastníkmi nehnuteľností a žalobcom ovplyvniť, nebola účastníčkou tejto darovacej zmluvy. Postavená žalobcom pred hotovú vec si žalovaná vymohla, aby skutočnosť, že za predmetné nehnuteľnosti bolo zaplatené a to prostriedkami v BSM sa premietla do právneho stavu aspoň v tej forme, aby mala k uvedeným nehnuteľnostiam vlastnícke právo v rovnakom rozsahu ako žalobca, čo sa formalizovalo v podobe uzatvorenej darovacej zmluvy. Je nepochybné, že žalobca a jeho príbuzní - pôvodní vlastníci predmetných nehnuteľností ako účastníci prvej darovacej zmluvy, konali in fraudem lagis, kedy napriek tomu, že za predmet darovacej zmluvy bola poskytnutá kúpna cena - odplata, uzatvorili v skutočnosti zmluvu darovaciu, aby si znížili daňovú povinnosť, čím zároveň žalovanú z tohto úkonu vylúčili. Je v príkrom rozpore s dobrými mravmi, ak žalobca uvedenú situáciu, žalovanou nevyvolanú zneužíva na vrátenie daru, teda na to, aby sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli nadobudnuté za prostriedky patriace do BSM, a ktoré by nebyť postupu žalobcu a jeho príbuzných, ktorí zákon obišli ak by obsah zmluvy zodpovedal skutočnosti, nadobudli obaja bývalí manželia do ich BSM. Je presvedčená, že dovolanie je dôvodné v celom rozsahu a navrhla, aby dovolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanej náhradu trov celého konania. 18. K dovolaniu podal písomné vyjadrenie žalobca, žiadal, aby dovolanie bolo odmietnuté alebo zamietnuté. Mal za to, že dovolaciemu dôvodu
f) CSP posudzované z komplexného hľadiska nie je možné prisvedčiť. Vo vzťahu k dovolacím dôvodom
jej presvedčenia z niektorých svedeckých výpovedí bolo namieste vyvodiť taký skutkový záver
ktorého išlo o oprávnenú nespokojnosť žalovanej v manželstve, ktorú žalobca svojim údajným nevhodným správaním vyvolal. To vedie k záveru
ktorého za takéhoto stavu vrátenie daru nebolo namieste. Inými slovami okresný súd z rozhodnutia NS SR na ktoré sa žalovaná odvoláva nevyvodil žalovanou očakávané dôsledky nie preto, že by toto rozhodnutie nerešpektoval ale preto, že
jeho skutkových zistení nebolo preukázané také správanie zo strany žalobcu, ktoré by aplikáciu právneho názoru NS SR odôvodňovalo. Vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm. b) CSP zopakoval, že námietku na ktorú žalovaná poukazovala o ktorej tvrdí, že krajský súd ju vyriešil v jej neprospech i keď údajne iba implicitne nemyslela žalovaná vážne a preto bolo potrebné hľadieť na ňu ako keby uplatnená nebola. Z tohto dôvodu platí, že súdy sa touto námietkou vôbec nezaoberali a preto ani neriešili právnu otázku, ktorú žalovaná nastolila a ktorá
nej nebola doteraz v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Vzhľadom na to nemôže byť dovolanie procesne úspešné. 19. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd", resp. ,,najvyšší súd") príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky
CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné. 20. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012). 21.
CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 22.
CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
CSP dovolanie prípustné
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 24.
CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný tak, ako sú obsahovo vymedzené v podanom dovolaní.
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z
f) CSP namietala porušenie jej práva na spravodlivý proces, ktoré spočívalo v absolútnom nedostatku, neexistencii odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu vo vzťahu k námietke žalovanej, že je výkonom práv vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, ak sa žalobca domáha vrátenia daru postupom
OZ
ktorého darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy, v situácii, kedy nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom daru, jej boli žalobcom darované, hoci pred týmto darovaním, strany konania (v relevantnom čase manželia) za tieto nehnuteľnosti zaplatili ich pôvodným vlastníkom cenu z prostriedkov patriacich do BSM z dôvodu, aby títo pôvodní vlastníci sa vyhli vyššej daňovej povinnosti na dani z prevodu a z prechodu nehnuteľností, namiesto uzatvorenia kúpnej zmluvy uzatvorili so žalobcom darovaciu zmluvu, ktorý následne daroval nehnuteľnosti žalovanej. Išlo o druhú líniu v obrane žalovanej vo vzťahu k podanej žalobe.
názoru dovolacieho súdu sa jedná o podstatné a relevantné argumenty súvisiace s prejednávanou vecou a zároveň sú takej povahy, že bez náležitého nevysporiadania sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia, možno dospieť k záveru, že postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu procesných práv dovolateľky v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý je zaručený čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Strana v spore legitímne očakávala, že odvolací súd sa bude zaoberať nielen podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní ale aj podstatnými vyjadreniami strany prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (čl. 2 ods. 1 a 2 základných princípov CSP).
1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku", čo je použiteľné aj po zmene procesného poriadku s účinnosťou od
OZ na vrátenie daru žalovaná prednášala počas celého konania (pojednávanie dňa 5.2.2015, vyjadrenie vo veci zo dňa 4.2.2017, 5.9.2017) a nepochybne táto námietka bola vznesená aj v rámci odvolacieho konania, pričom odvolací súd vyhodnotil, že z obsahu spisu ju nemožno vyvodiť. Táto argumentácia zo strany odvolacieho súdu nie je správna z pohľadu obsahu spisu. 38. Je nutné konštatovať, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal s touto odvolacou námietkou, keď konštatoval, že túto námietku nemožno vyvodiť z obsahu spisu, resp. pokiaľ uviedol, že jej nie je možné priznať relevanciu, tak treba povedať, že nevysvetlil z akého dôvodu jej v rámci tohto konania o vrátenie daru
OZ nie je možné priznať právnu relevanciu.
OZ darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Dovolací súd na doplnenie uvádza, že v neposlednom rade treba pripomenúť, že posúdenie okolností konkrétneho prípadu sa nemôže viazať len na hodnotenie správania obdarovaného, ale je potrebné zohľadniť aj nevhodné správanie darcu. Zo súdnej praxe vyplynulo (R 111/1998), že „ak súd v spore o vrátenie daru v rámci hodnotenia dôkazov nezohľadní výsledky vykonaného dokazovania svedčiace aj proti žalobkyni (darkyni), jeho rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní". 39. Z komentára k ustanoveniu § 630 OZ si dovolací súd dovoľuje citovať: „Drgonec patrí ku kritikom slovenskej a českej judikatúry vo vzťahu k rozhodovaniu o § 630 OZ, keďže sa domnieva, že „súdy každým ďalším rozhodnutím sprísňujú podmienky uplatnenia § 630, takže v súčasnej dobe ide skôr o minimalizované právo, ktoré je pre oprávnenú osobu dostupné skôr fiktívne". Toto tvrdenie vyvodzuje z judikátov, ktoré negatívne vymedzujú hrubé porušenie dobrých mravov. Drgonec tvrdí, že účelom § 630 OZ nie je ochrana obdarovaného (čo je viac než zrejmé), ale nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi právom darcu a obdarovaného. S takto vymedzeným účelom možno len súhlasiť, ale v prípade kritického zhodnotenia judikatúry nie sme toho istého názoru. Flexibilita pojmov „člen rodiny" a „hrubé porušenie dobrých mravov" sú zároveň pozitívom a negatívom § 630 OZ. Pozitívum tkvie v možnosti spravodlivej sudcovskej úvahy, ktorá umožňuje aj netradičné porušenia voči širšiemu okruhu osôb kvalifikovať ako splnenie predpokladov odvolania darovania, ak tak bude účel ustanovenia zachovaný (R 88/1998). Negatívom je, že sudcovská úvaha nemusí byť vždy spravodlivá, keďže je subjektívnym hodnotením, ktoré sa v rámci voľnej úvahy „vybralo nesprávnym smerom". Ak však Drgonec tvrdí, že „zákon spája právnu istotu obdarovaného s takým správaním, ktoré je v súlade s dobrými mravmi," dopúšťa sa nepresnosti. Len hrubé porušenie dobrých mravov
OZ ohrozuje právnu istotu obdarovaného, a práve v tom treba aj oceniť výsledky judikatúry, v stanovení kritérií oddelenia porušenia bežného od porušenia hrubého. Povinnosť vďačnosti obdarovaného nie je výslovne formulovanou povinnosťou v darovacej zmluve de lege lata a mnohé judikáty vhodným spôsobom ohraničujú výkon práva na odvolanie darovania tak, aby sa zamedzilo svojvôli darcu" (komentár Občiansky zákonník II, 2. vydání, 2019 (BAJÁNKOVÁ, DULAK, FEČÍK, SEDLAČKO, ŠTEVČEK, TOMAŠOVIČ A KOL, s. 2358 - 2368: M. Jurčová.). 40.
dovolacieho súdu bude potrebné, aby sa odvolací súd s touto odvolacou námietkou riadnym spôsobom vysporiadal, či je alebo nie je podstatná v rámci posudzovania žaloby o vrátenie daru
OZ, pokiaľ je táto námietka v rámci tohto konania nepodstatná, tak uvedie aj dôvod. Posúdenie veci krajským súdom sa tak neodrazilo v danom prípade v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo relevantných otázok v prejednávanej veci. Dovolací súd konštatuje, že absencia vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami dovolateľa uvedenými v odvolaní v napadnutom rozsudku krajského súdu je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého intenzitu sama o sebe zakladá porušenie dovolateľovho namietaného základného práva i s poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy a aj práva
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.