Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Cdo/164/2020 Identifikačné číslo spisu: 6715203699 Dátum vydania rozhodnutia: 24.08.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Erika Šobichová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 18ods.

1, 3 z.č. 514/2003 Z.z. Práve z pohľadu predmetu sporu v prejednávanej veci bolo potrebné zdôrazniť, že nejde o preskúmavanie samotného rozhodnutia riaditeľa - tento orgán v rámci autoremedúry svoje rozhodnutie zrušil v správnom konaní; správne konanie teda začalo vydaním personálneho rozkazu o prepustení žalobcu zo služobného pomeru a skončilo právoplatnosťou rozhodnutia o odvolaní žalobcu. Na to, aby riaditeľ zrušil svoje pôvodné rozhodnutie, bolo potrebné podať odvolanie, čo žalobca aj urobil, a to cestou advokáta, ktorého na základe splnomocnenia poveril svojím právnym zastupovaním. O tejto skutočnosti svedčí zmluva o poskytovaní právnych služieb zo dňa 13.09.2014, na základe ktorej advokát vyhotovil právny rozbor klientovi - žalobcovi, následne podal (úspešne) odvolanie (v súlade so splnomocnením zo dňa 24.09.2014), v dôsledku čoho žalobca zostal naďalej v služobnom pomere a, ako bolo uvedené v rozhodnutí riaditeľa Personálneho úradu, bol mu doplatený plat za čas neplatného skončenia služobného pomeru. Za právne služby advokát vystavil žalobcovi faktúru na sumu 1.080,- Eur a ďalšiu faktúru na sumu 297,14 Eur, ktoré žalobca postupne zaplatil. 7.1. Krajský súd sa stotožnil s konštatovaním okresného súdu ohľadom vzniku a výšky škody, a to aj v tom, že priznanie sumy vo výške 1.080,- Eur, vyúčtovanej ako "dohodnutá zmluvná paušálna odmena za právnu analýzu a stanovisko v predmetnej veci" by bolo obchádzaním ustanovenia § 18 ods. 3 z.č. 514/2003 Z.z., pretože je nesporné, že predmetná právna analýza bola vypracovávaná bezprostredne v príčinnej súvislosti s odvolacím konaním proti personálnemu rozkazu a tento uplatnený nárok možno priznať len vo výške tarifnej odmeny za úkon právnej služby „vypracovanie právneho rozboru veci“ v zmysle § 13a ods. 1 písm.

1. e)Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. Správne okresný súd ustálil výšku škody na sumu 380,96 Eur, stanovenú ako tarifnú odmenu advokáta za tri úkony právnej služby po 61,85 Eur (1/13 výpočtového základu v roku 2014) + 3x režijný paušál v roku 2014 po 8,04 Eur, cestovné náhrady vo výške 54,20 Eur a náhradu za stratu času na ceste Bratislava - Zvolen a späť vo výške 53,60 Eur, fakturované v rozsahu 50 % podľa vyúčtovania žalobcu, všetko navýšené o 20 % DPH. 7.2. V zmysle § 17 ods. 1 z.č. 514/2003 Z.z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak; ustanovenie § 18 ods. 1, 3 citovaného zákona upravuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené, pričom súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. 7.3. Odvolací súd poukázal na to, že okresný súd žalobcovi správne priznal škodu, spočívajúcu v náhrade účelne vynaložených trov konania, ktorých súčasťou boli predovšetkým trovy právneho zastúpenia, vzniknutých mu v správnom konaní, v priebehu ktorého bolo zrušené rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru. Na uvedené nadviazala i ďalšia odvolacia námietka žalovaného (ktorú skutočnosť namietal i v prvostupňovom konaní), že žalobcovi nevznikla žiadna škoda z dôvodu, že v zmysle Správneho poriadku si všetky trovy, vrátane trov právneho zastúpenia, mal znášať žalobca sám. Okresný súd v tejto súvislosti v dôvodoch svojho rozhodnutia konštatoval len, že takýto právny názor nie je udržateľný a nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona o náhrade škody voči štátu, pretože táto zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia v konaní, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané alebo v ktorom bolo zrušené a jednoznačne takýmito konaniami sú aj konania správne. 7.4. Odvolací súd považoval za potrebné v tomto smere doplniť odôvodnenie okresného súdu: trovami konania sú všetky účelne vynaložené výdavky správneho orgánu, účastníka a ďalších subjektov, ktorí vystupujú v konaní (svedok, znalec, zástupca a pod.), ktoré im vzniknú v súvislosti s určitým procesným úkonom v správnom konaní; v správnom konaní sa vychádza zo skutočnosti, že bez ohľadu na to, či začalo na podnet účastníka, alebo na podnet správneho orgánu, vždy dochádza k ochrane verejných záujmov; preto správny poriadok vychádza z toho, že trovy konania, ktoré vznikli správnemu orgánu, znáša tento orgán a trovy konania, ktoré vznikli účastníkovi, znáša tento účastník; to isté platí o nákladoch zúčastnenej osoby. Ustanovenie § 31 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. v aktuálnom znení (ďalej aj "Správny poriadok") okrem iného stanovuje, že pri náhrade trov správneho konania sa do rozhodnutia o trovách nepremieta zásada úspechu, v správnom konaní sa náhradou trov konania rozumie ich náhrada tomu, kto ich znášal, ak sú na to splnené zákonné predpoklady. Podľa správneho poriadku právo na náhradu trov konania vzniká iba vtedy, ak by tieto trovy nevznikli bez zavinenia účastníka alebo ďalšej osoby zúčastnenej na konaní (napr. prípady zavinených prieťahov v konaní, napr. nepredloženie listinného dôkazu, neospravedlnená neúčasť na konaní atď.). O povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje správny orgán, buď v meritórnom rozhodnutí, alebo podľa okolností prípadu samostatným rozhodnutím, a to aj bez návrhu rozhodnutím. Správny poriadok nerieši prípad, keď k dôvodom zakladajúcim právo na náhradu trov konania došlo na strane správneho orgánu; pri nedostatku pozitívnej právnej úpravy možno dospieť k názoru, že ak nedôjde k dobrovoľnej náhrade trov konania zo strany správneho orgánu, možno sa tohto práva domáhať podľa § 3 z.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V správnom konaní v prejednávanom spore správny orgán o trovách konania nerozhodoval vôbec (výrok o trovách konania v súlade so Správnym poriadkom absentuje); pri obrane v správnom konaní žalobcovi však nepochybne vznikla škoda a preto sa správne domáhal jej náhrady v zmysle zákona o náhrade škody voči štátu. 8. Atribútom škody v zmysle z.č. 514/2003 Z.z. je aj nezákonné rozhodnutie. Predstavuje ďalšiu z troch kumulatívnych podmienok pre priznanie náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Námietka žalovaného v odvolaní o neexistencii nezákonného rozhodnutia v prejednávanom spore je tiež nedôvodná; okresný súd dostatočne špecifikoval definíciu nezákonného rozhodnutia. Personálny rozkaz riaditeľa, ktorým v rámci autoremedúry zrušil svoje rozhodnutie o skončení služobného pomeru žalobcu, okresný súd správne považoval za nezákonné rozhodnutie, na základe ktorého si žalobca správne uplatnil nárok na náhradu škody. Predmetný personálny rozkaz bol vykonateľný bez ohľadu na jeho právoplatnosť, čo v zmysle § 6 ods. 3 veta prvá z.č. 514/2003 Z.z. predstavuje skutočnosť, že žalobca má možnosť nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku (...ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku...). Uvedené ustanovenie predstavuje výnimku z pravidla, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže založiť len právoplatné rozhodnutie, keď ide o prípady, že škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť. 8.1. Zákon o náhrade škody voči štátu explicitne nedefinuje pojem nezákonné rozhodnutie, pretože nezákonnosť môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii a zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa vždy musí posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. V prejednávanej veci konštatovanie existencie nezákonného rozhodnutia kopíruje zákonné ustanovenie v jeho doslovnej podobe - § 6 ods. 3 z.č. 514/2003 Z.z. - ako to urobil okresný súd, s čím sa krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolacia námietka žalovaného v tomto smere je nedôvodná. 9. Posledným predpokladom kumulatívneho splnenia podmienok pre priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Príčinná súvislosť je definovaná jednoznačne tým, že pokiaľ by nebol vydaný personálny rozkaz riaditeľa o odvolaní žalobcu zo služobného pomeru, nebol by žalobca nútený proti nemu podávať odvolanie, v dôsledku čoho by mu nevznikla žiadna škoda, predstavujúca vynaložené výdavky na trovy právneho zastúpenia. Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme, má i právo na náhradu trov konania, kam bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia. 10. Napokon odvolacia námietka žalobcu ohľadom priznanej náhrady trov konania žalovanému pred prvostupňovým súdom a nevyhnutnosť (vzhľadom na charakter sporu) použitia ustanovenia § 257 C.s.p. na rozhodnutie tiež nebola dôvodná. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by krajský súd mohol považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa, umožňujúce mu použitie tohto výnimočného ustanovenia. 11. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Dovolanie podal z dôvodov podľa § 420 písm.
2. f)CSP. Odvolací súd nereflektoval na námietky žalobcu o potrebe rozlišovania náhrady škody ako náhrady účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní (§ 18 ods.

ods. 3 Zákona o zodpovednosti za škodu) a náhrady škody ako náhrady za poskytnuté právne pomoci mimo konania. Neodôvodnil, prečo skutočnosti na ktoré poukazoval žalobca nie sú okolnosťami hodnými osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania žalovanému. Zdôraznil, že rozhodnutie musí byť riadne zdôvodnené, pričom sa súd musí vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými účastníkmi konania a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Ak takto odvolací súd nepostupoval, dopustil sa svojvôle zakázanej preň v článku 2 ods. 2 Ústavy SR a založil tým nepreskúmateľnosť napádaného rozsudku a v dôsledku toho aj protiústavnosť.

1. Stotožnenie sa odvolacieho súdu s odôvodnením súdu nižšej inštancie nie je súladné s požiadavkami na spravodlivý proces najmä, keď súd prvej inštancie nedal dostatočnú odpoveď strane sporu na jej námietky uplatnené v konaní alebo ak strana sporu použila v odvolaní novú právnu argumentáciu. 12.
2. Žalobca vo svojom odvolaní brojil proti spôsobu interpretácie a z nej vyvodeného vzájomného vzťahu medzi ustanovením § 17 ods. 1 (ako lex generalis) zákona č. 514/2003 Z.z. na jednej strane a ustanovením § 18 ods. 1 v spojení s ustanovením § 18 ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu na strane druhej. Dôkladnou analýzou podľa názoru žalobcu vzťahu § 17 ods.

§ 18ods.

1 zákona možno dospieť k záveru, že § 17 ods. 1 zákona je ustanovením všeobecnej povahy, ktoré stanovuje rozsah náhrady škody. Ustanovenie § 18 ods. 1 je vo vzťahu k § 17 ods. 1 ustanovením špeciálnym, pretože vo svojom obsahu výslovne pojednáva len o jednej z mnohých zložiek škody o čom svedčí spojka aj ktorá môže poškodenému v dôsledku nezákonného konania orgánov verejnej moci vzniknúť. Touto zložkou je náhrada účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vzniknú v konaní. Práve jedine a výlučne k tejto zložke sa viaže norma obsiahnutá v ustanovení § 18 ods. 3 zákona, obsahom ktorej je limitácia tejto zložky náhrady škody vyplývajúcej z ustanovenia § 18 ods. 1. Žalobca poukazoval na to, že škoda, ktorá žalobcovi vznikla tým, že bol povinný zaplatiť advokátovi za vyhotovenie právneho stanoviska, nie je možné podradiť pod náhradu trov konania. Akékoľvek oprávnené náklady poškodeného o ktoré zákon vyslovene ako škodu nevylučuje z uspokojenia alebo ich uspokojení nelimituje, neobmedzuje a zároveň, ktoré poškodenému vzniknú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, je potrebné považovať za skutočnú škodu, ktorá sa nahrádza v celom jej rozsahu v súlade s § 17 ods. 1 zákona. Žalobcovi v konaní začali vznikať trovy (§ 18 ods. 1) až momentom, kedy advokát akceptoval požiadavku žalobcu na zastupovanie žalobcu v správnom konaní. Do tohto momentu nemožno náklady, ktoré poškodený vynaloží v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci v dôsledku, čoho mu vzniká škoda považovať za trovy konania vzniknuté v konaní, keďže nejde o trovy konania a teda tieto náklady ani nemôžu v konaní vzniknúť. Odvolací súd odbil žalobcu tým, že uplatnením škody v rozsahu 1 080 Eur za právnu analýzu ide zo strany žalobcu o obchádzanie zákona. Odvolací súd pritom vôbec nepodrobil ustanovenie § 17 ods.

§ 18

ods.

3 zákona bližšej analýze ich vzájomného vzťahu, hoci žalobca sa takejto analýze výslovne dožadoval a podal odvolaciemu súdu svoj náhľad na vec. Odvolací súd sa v tomto smere výlučne stotožnil s názorom okresného súdu a adekvátne sa s argumentáciou žalobcu vôbec nevysporiadal.

1. Ďalej poukazoval na to, že poškodený si skôr - mimo odvolacieho konania nechá advokátom vyhotoviť analýzu, či je vôbec účelné a dôvodné odvolacie konanie odvolaním proti nezákonnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci iniciovať. Škodca Slovenská republika vzhľadom na znenie právnej úpravy musí byť uzrozumený s tým, že skutočná škoda podľa § 17 ods. 1 s prihliadnutím na § 18 ods. 1 zákona má rôzne zložky. Pritom limitáciu rozsahu náhrady škody v zmysle § 18 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 3 zákonodarca prijal výslovne len k náhrade trov vzniknutých v konaní (a nie mimo neho). Argumentácia súdov, že právne stanovisko bolo vyhotovené v príčinnej súvislosti s odvolaním a teda ide o trovy vzniknuté žalobcovi v konaní nie je namieste. Zákon o zodpovednosti za škodu expresis verbis limituje výhradne náhradu trov vzniknutých v konaní a nemožno pod ňu podradiť aj náklady vzniknuté v súvislosti s konaním, avšak zároveň vzniknuté mimo neho.
2. Ak Ústava Slovenskej republiky umožňuje poškodenému slobodný výber advokáta, ktorý má na základe pokynu klienta najskôr mimo konania posúdiť, či sa voči rozhodnutiu bude brániť, potom poškodeným zaplatené náklady právnych služieb treba považovať za skutočnú škodu, ktorá nastala v jeho majetkovej sfére mimo konania, hoci bola v príčinnej súvislosti s jeho následnou obranou proti nezákonnému rozhodnutiu v konaní. Limitácia tejto náhrady iba do výšky tarifnej odmeny trov právneho zastúpenia je protiprávnym zaťažením poškodeného ako obete nezákonného rozhodnutia.
3. Vo vzťahu k dovolaniu proti výroku o náhrade trov konania žalovanému uviedol, že žalobca brojil aj proti výroku III. rozsudku okresného súdu, keď mal za to, že okresný súd aplikoval v predmetnej veci nesprávnu právnu normu a neaplikoval správne normy § 256 ods. 2 a § 257 CSP. Odvolací súd v napádanom rozsudku odôvodnil vecnú správnosť predmetného výroku tým, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by krajský súd mohol považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa umožňujúce mu použitie tohto výnimočného ustanovenia. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, ktoré zo skutočností uvádzaných žalobcom odvolací súd materiálne skúmal, tiež nie je možné zistiť prečo skutočnosti uvádzané žalobcom nie je možné hodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa. 15.
4. Žalobca uviedol, že dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Týmito závermi sa riadil aj žalobca pri koncipovaní svojho odvolania, keď uviedol, že: procesné zavinenie podania žaloby je na strane žalovaného, keď tento aj spôsobil žalobcovi ujmu vo forme škody vzniknutej v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a tiež z dôvodu, že žalovaný nevyhovel žiadosti žalobcu na zaplatenie náhrady škody už v rámci predbežného prerokovania podľa § 15 a nasl. zákona o zodpovednosti za škodu. Žalobca v záujme riadnej ochrany svojich práv a právom chránených záujmov bol v dôsledku nekonania žalovaného nútený podať žalobu o zaplatenie náhrady škody. Všetky náklady vzniknuté s podaním žaloby a zastupovaním žalobcu v konaní advokátom vznikli práve v súvislosti s predchádzajúcim správaním žalovaného, ktorý takýmto svojim postupom vyvolal spor medzi žalobcom a ním. Dôvod hodný osobitného zreteľa je v povahe samotného súdneho konania týkajúceho sa nároku na náhradu škody poškodeného voči Slovenskej republike. Žalobca teda argumentoval dôvodmi vo vzťahu k druhu konania, k procesnej situácii a k ich charakteru, prihliadnúc na základné východisko ochrany práva - materiálnu spravodlivosť vo vzťahu medzi poškodeným a škodcom. Teda presne v intenciách, ktoré sú na pôde Ústavného súdu SR považované za východiskové kritériá pri prípustnosti aplikácie § 257 CSP. Odvolací súd len konštatuje, že žalobcom uvádzané dôvody nie sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pričom tak urobil bez vysvetlenia toho, prečo takýmito nie sú, v danom prípade teda nie je možné hovoriť o adekvátnom a presvedčivom odôvodnení rozhodnutia. 15.
5. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov dovolacieho konania. Žalobca na základe uvedených skutočností navrhol dovolaciemu súdu, aby zrušil rozsudok krajského súdu a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. K dovolaniu podal písomné vyjadrenie žalovaný. Žalovaný v súvislosti s dovolaním, kde žalobca brojí proti spôsobu interpretácie ustanovenia § 17 ods. 1 v spojitosti s § 18 ods.

§ 18ods.

3 zákona č. 514/2003 Z.z. uvádza, že je zrejmé, že snahou dovolateľa je obchádzať dovolací dôvod podľa § 420 písm.

1. f)CSP, nakoľko z obsahu predmetnej argumentácie jednoznačne vyplýva, že dovolateľ sa nestotožňuje s právnym posúdením predmetnej veci. Malo by teda zrejme ísť o vyriešenie právnej otázky, to je otázky výšky náhrady škody a uvedené by zakladalo jeden z dovolacích dôvodov podľa § 421 CSP, avšak s prihliadnutím na § 422 ods. 1 písm.
2. a)CSP by bolo dovolateľom podané dovolanie neprípustné. Žalovaný má za to, že súdy sa s dovolateľom uvádzaným dovolacím dôvodom v časti ad
3. a)dovolania vysporiadali riadne, pričom tento riadne zdôvodnili aj vo vzťahu k dovolaniu, že okresný súd aplikoval v predmetnej veci nesprávnu právnu normu - § 255 ods. 1 CSP a neaplikoval právne normy § 256 ods. 2 a § 257 CSP. Aj v tomto smere sa žalobca snaží obchádzať dovolací dôvod podľa § 420 písm.
4. f)CSP, nakoľko je zjavné, že dovolateľ sa nestotožňuje s právnym posúdením otázky trov konania. V ustanovení § 256 ods. 2 je vyjadrená zásada procesnej zodpovednosti, ktorá znamená zodpovednosť za trovy konania, ktoré strana sporu zbytočne zavinila svojim správaním. Dané zavinenie má spočívať v porušení procesných povinností vyplývajúcich zo zákona alebo v súlade so zákonom uložených súdom ku ktorému došlo aspoň z nedbanlivosti. 16.1. Žalovaný nemá vedomosť o tom, že by určité trovy konania svojim správaním zbytočne zavinil a teda, žeby porušil procesné povinnosti vyplývajúce mu zo zákona, resp. uložené v súlade so zákonom a to ani z nedbanlivosti. Vychádzajúc z uvedeného sa dovolateľ mylne domnieva, že v otázke náhrady trov konania by mal byť zo strany konajúcich súdov aplikovaný § 256 ods. 2 CSP, čiže aplikácia tohto ustanovenia tu neprichádza do úvahy vôbec. Dovolateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu s poukazom na § 420 písm.
5. f)CSP, nakoľko mu konajúce súdy nesprávnym procesným postupom mali znemožniť, aby uskutočnili mu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolateľ sa však nestotožňuje s právnym posúdením veci o podanom dovolaní otváraných otázok - určenie výšky škody a náhrada trov konania. Žalovaný poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku NSSR 1 Cdo 241/2018, z ktorých vyplýva, že ani za účinnosti CSP nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
6. f)CSP to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu prípadne spočíva na nesprávnych právnych záveroch, pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm.
7. f)CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strán sporu. Rozhodnutie okresného súdu bolo primerane obsiahle, pričom následne aj odvolací súd sa vysporiadal s faktami ako aj s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie rovnako ako aj s návrhmi predloženými dovolateľom riadne a v súlade so zákonom. 17. Vo vzťahu k otázke nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že v predmetnej právnej veci išlo o náhradu škody neprevyšujúcej desaťnásobok minimálnej mzdy, vzhľadom na § 422 ods. 1 písm.
8. a)CSP preto bola žalovanému zákonom odopretá možnosť podať dovolanie v zmysle § 421 CSP, pričom samotné ustanovenie § 422 ods. 1 písm.
9. a)žalovaný považuje v tomto smere za denegatio iustitiae. Žalovaným mienená sporná právna otázka, ktorou sa zaoberali súdy nižšieho stupňa sa týkala posúdenia či v prejednávanom spore išlo o verejnoprávny alebo súkromnoprávny vzťah medzi žalobcom ako profesionálnym vojakom a jeho nadriadeným v tomto prípade riaditeľom personálneho úradu ozbrojených síl Slovenskej republiky. Žalovaný poukázal na to, že súdy nižších stupňov v riešení predmetnej otázky vychádzali zo záverov vyplývajúcich z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 KO 25/2018, žalovaný upriamil pozornosť dovolacieho súdu na neskôr vydaný rozsudok NS SR 3 Cdo 78/2018, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 7/19 a ktorého závery sú značne odlišné od právnych názorov dovolacej súdnej inštancie vyjadrených v kompetenčnom rozhodnutí. Navyše predmetom posudzovania kompetenčného rozhodnutia ani nebola právna veta týkajúca sa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalovaný zároveň citoval z rozhodnutia najvyššieho súdu 3 Cdo 78/2018. Taktiež poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČSFR sp. zn. I. ÚS 191/92 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 133/2011. Žalovaný ďalej uviedol, že v intenciách jednotlivých rozhodnutí súdnych autorít zastáva názor, že v predmetnej právnej veci bol vzťah žalobcu so žalovaným, založený zákonom č. 346/2000 Z.z. Vo svojej podstate zamestnanecký s určitými modifikáciami, a ktorý síce môže vykazovať určité rysy výkonu verejnej moci realizovanej orgánom verejnej moci, avšak žalovaný v ňom vystupoval ako zamestnávateľ žalobcu, nie ako orgán vykonávajúci verejnú moc. Taktiež uviedol, že o výkon verejnej moci v prípade profesionálnych vojakov ide vtedy, ak títo vykonávajú štátnu službu smerujúcu výlučne k plneniu úloh vyplývajúcich najmä zo zákona č. 321/2002 Z.z. (§ 4 a nasl. - napr. ak sú nasadení na ochranu štátnej hranice Slovenskej republiky alebo na boj proti terorizmu) a zo zákona č. 319/2019 Z.z. V prípade právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom, zmenou a skončením služobného pomeru profesionálneho vojaka, o výkone verejnej moci hovoriť nemožno a to aj z dôvodu, že právna úprava týchto vzťahov v určitých oblastiach implementuje zmluvné prvky, ktoré nie sú pre služobný pomer profesionálnych vojakov cudzorodé tak, ako to vo vyššie uvedenom rozhodnutí prezentuje Najvyšší súd SR v súvislosti so služobným pomerom príslušníkov policajného zboru. Ďalej poukázal aj na článok II ods.

ods. 2 CSP. Žalovaný uviedol, že vzhľadom na vyššie uvádzané právne relevantné skutočnosti v konečnom dôsledku navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 449 ods.

§ 450

CSP rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 18. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená podľa § 429 ods. 2 písm. b/ CSP, v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania. 19. Dovolací súd skúmal namietanú existenciu dovolateľom uplatneného dovolacieho dôvodu, ktorým je tzv. vada zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Ak totiž dovolanie z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. zmätočnosť rozhodnutia) neznamená len splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zakladá bez ďalšieho aj jeho dôvodnosť. Z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 20. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú

1. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
2. b)nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 21. Dovolateľ namietal nevysporiadanie sa s podstatnou odvolacou argumentáciou dovolateľa v odvolaní po
3. a)o potrebe rozlišovania náhrady škody ako náhrady účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vzniknú v konaní (§ 18 ods.

ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu) a náhrady škody ako náhrady za poskytnuté právne pomoci mimo konania a po b) neodôvodnil, prečo skutočnosti na ktoré poukazoval žalobca nie sú okolnosťami hodnými osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania žalovanému.

1. Dovolací súd uvádza, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľom vymedzenému dôvodu zmätočnosti skutočne došlo. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP súčasne nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo podľa dovolacieho súdu nie je tento prípad.
2. Dovolací súd v prvom rade uvádza, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým tvorí - ako už bolo spomenuté, jeden celok. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 40/2018 zo dňa 18.07.2018)
3. Podľa názoru dovolacieho súdu sa súd prvej inštancie vyčerpávajúco venoval všetkým kľúčovým aspektom prejednávaného sporu. Dovolací súd vo vzťahu k nevysporiadaniu sa s podstatnou odvolacou argumentáciou o potrebe rozlišovania náhrady škody ako náhrady účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní (§ 18 ods.

ods. 3 zákona o zodpovednosti za škodu a náhrady škody ako náhrady za poskytnuté právne pomoci mimo konania poukazuje pritom na bod

1. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu na odsek 2 a nasledujúce až po bod
2. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu.
3. S poukazom na vyššie uvedené dovolateľ nemôže dôvodne a opodstatnene namietať, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).
4. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dovolací súd zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (napr. rozhodnutia vo veciach Ruiz Torija proti Španielsku, Hiro Balani proti Španielsku, Georgiadis proti Grécku, Higgins proti Francúzsku). Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Ani súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
5. Vo vzťahu k dovolacej námietke dovolateľa podľa § 420 písm. f) CSP, vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania, že odvolací súd neodôvodnil prečo skutočnosti, na ktoré poukazoval žalobca, nie sú okolnosťami hodnými osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania žalovanému v zmysle § 257 CSP, dovolací súd uvádza, že aj v tomto smere bola odvolacia námietka žalobcu v odôvodnení rozsudku krajského súdu riadne zdôvodnená a to v bode
6. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Na margo uvedeného dovolací súd poukazuje na to, že v § 255 CSP je vyjadrená zásada, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, táto prichádza do úvahy správne ako konštatoval aj odvolací súd v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 CSP, ale súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov neprizná, musí ísť o celkom výnimočný prípad, pričom výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci ako aj v okolnostiach u strán sporu. Súd prvej inštancie, resp. odvolací súd sa s dovolateľom uvádzaným dôvodom vysporiadal v súlade so zákonom a tento riadnym spôsobom zdôvodnil. Podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000). Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch (rozhodnutie ÚS SR II. ÚS 113/2019).
7. Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí (zakotvené aj v § 220 ods. 2 CSP a § 393 ods. 2 CSP) spĺňa, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Obsah spisu vedeného v preskúmavanej veci v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil riadne. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie, nemožno považovať za neodôvodnený. Podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu náležitosti v zmysle § 393 CSP.
8. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd ustálil, že dovolateľ neopodstatnene namietal, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f/ CSP. Preto dospel dovolací súd k záveru, že konanie vadou podľa § 420 písm. f/ CSP postihnuté nebolo. S poukazom na to, že v prejednávanom prípade prelomenie stavu právnej istoty nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu konštatovaním prípustnosti dovolania do úvahy neprichádza, najvyšší súd dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP pre jeho procesnú neprípustnosť podľa § 447 písm. c/ CSP odmietol.
9. Vo vzťahu k námietkam žalovaného či v prejednávanom spore išlo o verejnoprávny alebo súkromnoprávny vzťah medzi žalobcom ako profesionálnym vojakom a jeho nadriadeným v tomto prípade riaditeľom personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky dovolací súd už nereagoval, nakoľko žalovaný podával vyjadrenie k dovolaniu, (dovolanie ako subjekt oprávnený na jeho podanie vzhľadom k tomu, že vo veci bol úspešnou stranou v spore ani nebol) nepodal, preto sa k tejto námietke dovolací súd nevyjadruje.
10. O náhrade trov dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a vyslovil, že žalovaný má právo na náhradu trov konania.
11. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 :
12. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.