Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/59/2022 Identifikačné číslo spisu: 1317201627 Dátum vydania rozhodnutia: 30.08.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Adamcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 420

CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

1. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ods. 2).
2. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti.
3. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
4. Dovolateľ v rámci odôvodnenia prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. e/ CSP namietal, že na odvolacom súde rozhodol vylúčený sudca, nakoľko JUDr. Alena Roštárová (členka senátu odvolacieho súdu) bola zákonnou sudkyňou prejednávanej veci aj v konaní na súde prvej inštancie (na Okresnom súde Bratislave II), keď jej vec bola pridelená a spis z dôvodu kauzálnej príslušnosti postúpila Okresnému súdu Bratislava III. 12.

§ 49ods.

1 CSP sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Z odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že vylúčený je i sudca, ktorý prejednával a rozhodoval ten istý spor na súde inej inštancie. 13.

1. Osobitným prípadom pomeru sudcu k veci je skutočnosť, že rozhodoval o veci na súde inej inštancie. V tomto prípade stačí, že sudca o veci rozhodoval, či už ako samosudca, alebo v senáte v inštančnom postupe. Sudca vyššieho súdu (spravidla krajského) je vylúčený z rozhodovania veci, pokiaľ rozhodoval o veci na súde nižšieho stupňa (spravidla okresnom). Po vrátení veci súdu nižšej inštancie na ďalšie konanie je sudca, ktorý rozhodoval o veci na súde vyššej inštancie, vylúčený. Rovnako to platí aj v prípade rozhodovania o dovolaní ako mimoriadnom opravnom prostriedku. Súdna prax za určitých okolností za osobitný dôvod vylúčenia sudcu pre jeho pomer k sporu považuje aj jeho účasť na pojednávaní, na ktorom bolo vykonávané dokazovanie. Sudca, ktorý vec prejednával na súde nižšej inštancie a vykonával dokazovanie (vypočúval svedkov, uskutočnil ohliadku a pod.), je vylúčený z jej prejednávania a rozhodovania v odvolacom konaní, a to aj vtedy, ak vo veci meritórne nerozhodol. Berie sa do úvahy, že sudca, ktorý v rámci dokazovania osobne vykonáva dôkazy, má možnosť vnímať a následne ich hodnotiť z hľadiska preukázania skutočností, ktoré sú predmetom dokazovania, celkovejšie než sudca odvolacieho súdu, ktorý sa s týmito dôkazmi zoznamuje iba prostredníctvom zápisnice o pojednávaní súdu prvej inštancie (BAJÁNKOVÁ, Jana. § 49 [Dôvody vylúčenia]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný sporový poriadok.
2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 209-210, marg. č. 5.). 13.
3. Skutočnosť, že sudca bol na súde nižšieho stupňa v určitej právnej veci zákonným sudcom bez toho, že by sa podstatným procesným spôsobom podieľal na rozhodovaní vo veci, bez ďalšieho nemožno považovať za dôvod jeho vylúčenia z prejednávania a rozhodovania veci na súde vyššieho stupňa podľa § 14 ods. 2 O.s.p. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rovnako platí, že sudca bez ďalšieho nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak síce rozhodoval vo veci na súde nižšieho stupňa, na súde vyššieho stupňa ale má rozhodnúť o niečom inom, než o veci samej, a teda ním na súde nižšieho stupňa získané vedomosti o veci samej nie sú významné z hľadiska jeho rozhodnutia o inej, od veci samej odlišnej otázke na súde vyššieho stupňa. ... Pojem rozhodovania v zmysle ustanovenia § 14 ods. 2 O.s.p., nie je možné stotožňovať iba s rozhodovaním vo veci samej a sudca je podľa tohto ustanovenia vylúčený aj vtedy, ak (len) procesne pôsobil v konaní na súde iného stupňa v takom kvalitatívnom a kvantitatívnom rozsahu, že získal o veci vedomosť takej povahy, že to vyvoláva pochybnosť o vnútornej nezávislosti súdnych inštancií, o legalite aplikovaných poznatkov a vo svojich dôsledkoch aj pochybnosť o jeho sudcovej nestrannosti (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8Nc/40/2014). 13.
4. Pre správnu aplikáciu uvedeného ustanovenia (§ 14 ods. 21 OSP) však nie je postačujúce vychádzať len z jeho doslovného gramatického výkladu, ale je potrebné rešpektovať i jeho účel a zmysel. Týmto účelom a zmyslom je zabezpečenie spravodlivého inštančného konania, t. j. aby vec bola na základe opravného prostriedku preskúmaná nezávisle na predchádzajúcom rozhodnutí. Na súde vyššieho stupňa treba za vylúčeného považovať nielen sudcu, ktorý na súde nižšieho stupňa vo veci rozhodoval, ale aj sudcu, ktorý na súde nižšieho stupňa vo veci pôsobil vo významnom procesnom rozsahu, napr. tak, že vykonával dokazovanie (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/279/2019, porovnaj aj uznesenia sp. zn. 1Nc/42/2011 a sp. zn. 1Nc/12/2012).
5. Ako vyplýva z citovaného komentára i pomerne konštantnej súdnej praxe, výňatky ktorej sú citované vyššie, skutočnosť, že sudca bol zákonným sudcom na jednej inštancii, ak potom rozhodoval na inom stupni v časti konania na inej inštancii sama osebe neznamená, že by bol v konaní na inej inštancii v danej veci vylúčený. Počas účinnosti predchádzajúcej procesnej právnej úpravy do 30.6.2016 (zákon č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok) bolo dôvodom na vylúčenie len rozhodovanie v rovnakej veci na súde iného stupňa. Ako ale vidieť z citovaných rozhodnutí, judikatúra najvyššieho súdu rozviedla (rozšírila) dôvod na vylúčenie aj na inú činnosti sudcu v konaní tak, že po rekodifikácii civilného procesu bola vyjadrená legislatívnym pojmom prejednávanie veci. Na rozhodnutie, či predmetná sudkyňa JUDr. Roštárová, rozhodovala na odvolacom súde ako vylúčený sudca, bolo potrebné určiť, či jej činnosť v predmetnej veci ako sudkyne Okresného súdu Bratislava II napĺňa znaky rozhodovania a prejednávania sporu

§ 49ods.

2 CSP. 15.

§ 177ods.

1 CSP súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že aby bolo možné spor považovať ako o prejednaný, resp. že sa „prejednával“ je potrebné, aby bolo nariadené pojednávanie, na ktorom sa vykonávalo dokazovanie. Pokiaľ by takto pojednával sudca, ktorého zaujatosť sa skúma, mohol by byť uplatnený dôvod vylúčenia

§ 49ods.

2 CSP. Možno tu ešte uvažovať o doručovaní jednotlivých vyjadrení a podaní medzi stranami sporu podľa § 167 CSP, prípadne o predbežnom prejednaní sporu podľa § 168 a nasl. V týchto fázach konania má sudca totiž možnosť nadobudnúť vedomosti o prejednávanej veci a osobne sa s prejavmi strán sporu a ich návrhmi na dokazovanie, resp. jednotlivými dôkaznými prostriedkami oboznámiť. Obzvlášť, keď ustanovenie § 177 ods. 2 CSP ustanovuje výnimky, kedy nie je nevyhnutné na prejednanie veci nariadiť pojednávanie. 16.

1. V súdenej veci však ku žiadnej z vyššie uvedených skutočností nedošlo. JUDr. Alena Roštárová iba postúpila vec z dôvodu kauzálnej príslušnosti, vec neprejednávala a ani nerozhodovala. Postúpenie veci z dôvodu príslušnosti je administratívnym postupom, o ktorom sa nevydáva ani rozhodnutie. 16.
2. Postúpenie veci kauzálne príslušnému súdu nemožno bez ďalšieho považovať za prejednávanie a rozhodovanie sporu, ktoré by malo za následok vylúčenie sudcu v inej inštancii v zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 CSP. Za tohto stavu nie je možné dospieť k záveru, že JUDr. Alena Roštárová ako členka senátu rozhodovala vo veci na odvolacom súde ako vylúčený sudca. 16.
3. Dovolací súd zároveň dopĺňa, že JUDr. Alena Roštárová pred rozhodovaním odvolacieho súdu sama oznámila predsedovi Krajského súdu v Bratislave dôvody, pre ktoré by mohla byť vylúčená z rozhodovania a prejednávania predmetnej veci (č. l. 110) a predseda krajského súdu uznesením zo
4. septembra 2021, sp. zn. 14CoPr/5/2019, rozhodol tak, že s poukazom na (aj v tomto rozhodnutí) citovanú judikatúru najvyššieho súdu, ju nevylúčil. Dovolací dôvod, že v zmysle ustanovenia § 420 písm. e/ CSP na odvolacom súde rozhodoval vylúčený sudca, namietal dovolateľ neopodstatnene. 17.
5. Žalobca v rámci dovolania tiež namietal nesprávne obsadenie súdu, keďže sa nepreukázalo, že šlo o pracovnoprávnu vec, ale rozhodoval o nej i tak Okresný súd Bratislava III ako kauzálne príslušný súd v pracovnoprávnych veciach. 17.
6. Nesprávne obsadeným súdom (§ 420 písm. e/ CSP) je súd, ktorý nie je obsadený v súlade s ustanoveniami upravujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má určitú vec prejednať a o nej rozhodnúť. Súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca (porovnaj tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
7. novembra 2008 sp. zn. II. ÚS 136/08). Zákonným sudcom (čl.
8. ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je sudca určený v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je preto rozhodovanie o jeho veci súdom, ktorý je podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný. 17.
9. V predmetnej súvislosti dovolateľ uviedol, že nakoľko bol jeho nárok posúdený ako žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia, bola potom nesprávna úvaha súdu, ktorá viedla ku kvalifikovaniu žaloby ako žaloby v pracovnoprávnej veci, čo odôvodnilo postúpenie veci z dôvodu kauzálnej príslušnosti. Táto argumentácia žalobcu však nie je správna. V predmetnej veci totiž stále ide o vzťah medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovanou ako jeho (bývalým) zamestnávateľom, keďže predmetom je vyrovnanie ich vzájomných finančných podlžností, ktoré vznikli pri vyplácaní mzdy zo strany žalovanej žalobcovi v súvislosti s tým, že mu zo mzdy zrážala časť prostriedkov, ktoré zasielala exekútorovi. Aj medzi zamestnancom a zamestnávateľom môže vzniknúť bezdôvodné obohatenie (napr. omylom bude zamestnancovi vyplatená mzda za dva mesiace), čo bezpochyby predstavuje spor, ktorý má pôvod v pracovnom pomere medzi stranami sporu, podobne ako je to v prejednávanej veci. Súdený nárok vznikol jednoznačne v súvislosti s pracovným pomerom žalobcu u žalobkyne a pri napĺňaní jeho základného znaku odplatnosti, pri úhrade mzdy zamestnancovi zamestnávateľom. Ak by medzi stranami sporu neexistoval pracovný pomer, k vzniku nároku by nedošlo. Stále teda šlo o pracovnoprávny spor, na čom nič nemení skutočnosť, že súdy nárok právne kvalifikovali ako bezdôvodné obohatenie. Okresný súd Bratislava III bol stále kauzálne príslušný, aj keď došlo k inej právnej kvalifikácii nároku, ako bolo uvedené v žalobe. Za tohto stavu nemožno konštatovať, že by šlo o vadu nesprávne obsadeného súdu

§ 420písm.

e/ CSP.

1. V zmysle uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu, namietajúce vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. e/ CSP nie je dôvodné, a preto dovolanie zamietol (§ 448 CSP).
2. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej najvyšší súd priznal náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP).
3. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
4. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.