← Slovensko

§ 221/1, 4a Tr.zák.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Tdo/54/2021 Identifikačné číslo spisu: 8716010297 Dátum vydania rozhodnutia: 07.09.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Patrik Príbelský Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:8716010297.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Emila Klemaniča, na neverejnom zasadnutí konanom 7. septembra 2022 v Bratislave v trestnej veci obvinenej Ing. U. L. pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm.

  1. a)Trestného zákona, o dovolaní obvinenej Ing. U. L. podanom proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7To/16/2019 z 21. mája 2020 takto rozhodol: Podľa § 382 písm.
  2. c)Trestného poriadku dovolanie obvinenej Ing. U. L. odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Poprad, sp. zn. 5T/33/2016, z 15. novembra 2018 bola obvinená Ing. U. L. uznaná za vinnú zo spáchania pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm.
  3. a)Trestného zákona, ktorého sa dopustila na tom skutkovom základe, že 1/ ako predávajúca a ako výlučná vlastníčka nebytového priestoru, zariadenia služieb č. X - X, v Y. F., súpisné číslo XXXX, postaveného na pozemku parc. č. XXX m2, so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a pozemku v 7517/72192 - inách, zapísaný na LV XXXXX, katastrálne územie E., obec E., okres E. (ďalej len ,,nehnuteľnosť"), v období od 10. októbra 2011 do 10. novembra 2011 v E. v úmysle obohatiť seba alebo iného pod zámienkou predaja nehnuteľnosti, vylákala od kupujúcej MUDr. K. L.Í., nar. X. L. XXXX, trvale bytom E., G. XXXX/XX (ďalej len ,,poškodená") kúpnu cenu v sume 38.000,00 Eur, pričom dňa 10. novembra 2011 pri uzatvorení kúpnej zmluvy poškodenú uviedla do omylu tým, že v rozpore so skutočnosťou prehlásila, že na predmetnej nehnuteľnosti neviaznu žiadne dlhy, bremená, záložné práva alebo akékoľvek iné právne povinnosti a zároveň predstierala zabezpečenie kvitancie potrebnej na výmaz záložného práva, ktoré viazlo na predmetnej nehnuteľnosti v prospech záložného veriteľa PRIVAT BANK AG der Raiffeisenlandesbank Oberösterreich, Europlatz 1a, 4020 Linec, Rakúska republika (ďalej len ,,záložný veriteľ"), ktorým bola zabezpečovaná pohľadávka záložného veriteľa voči dlžníčke U. L. v celkovej výške 485.000,00 Eur, pričom v skutočnosti kúpnu zmluvu uzatvárala s vedomím už prebiehajúceho súdneho konania o nariadenie predbežného opatrenia týkajúceho sa zákazu nakladania s predmetnou nehnuteľnosťou vedeného Okresným súdom Ružomberok pod číslom 5Cb/32/2011 ako aj s vedomím, že podmienky pre vystavenie kvitancie nikdy nesplnila a že o vystavenie uvedenej kvitancie záložného veriteľa nikdy nepožiadala, čím spôsobila MUDr. K. L., nar. X. L. XXXX, trvale bytom E., G. XXXX/XX škodu v celkovej výške 38.000,00 Eur, 2/ ako konateľka spoločnosti M + OK, s. r. o., so sídlom M. Madačova 1943/5, 034 01 Ružomberok, IČO: 36824399 uzatvorila ako nájomca dňa 1. apríla 2011 v Poprade, v predajni Motor - Car Poprad, spol. s r. o., Autorizovaný predaj a servis Mercedes Benz, ul. Partizánska 4447/102, Poprad s prenajímateľom Mercedes - Benz Financial Services Slovakia, s. r. o., Tuhovská 11, Bratislava, zmluvu o finančnom leasingu č. XXXXXX - G., ktorej predmetom leasingu bolo osobné motorové vozidlo zn. Mercedes - Benz, typ G 55 AMG, r. výroku 2011, č. karosérie S. a ktoré v zmysle preberacieho protokolu zo dňa 1. apríla 2011 prebrala v predbežnej leasingovej cene 152.736,00 Eur, kde pri kúpe vozidla predložila finančné výkazy spoločnosti M + OK, s. r. o., a to Súvahu a Výkaz ziskov a strát za rok 2010, zostavené dňa 9. februára 2011, ktoré sa nezakladali na pravde a v ktorých uviedla nepravdivé údaje o ziskoch spoločnosti, na základe ktorých jej bolo schválené uzatvorenie leasingovej zmluvy, nakoľko vo finančných výkazoch vyhotovených dňa 28. júna 2011, podaných a zaevidovaných na Daňovom úrade v Ružomberku za zdaňovacie obdobie r. 2010 uviedla záporné zostatky spoločnosti, kde týmto spôsobom uviedla spol. Mercedes Financial Services Slovakia, s. r. o., do omylu vzhľadom k tomu, že už v čase uzatvorenia leasingovej zmluvy jej ako konateľke spoločnosti M + OK, s. r. o., so sídlom M. Madačova 1943/5, 034 01 Ružomberok, IČO: 36824399 bola známa finančná situácia a na základe takto predložených dokladov vylákala predmet leasingu, čím spoločnosti Mercedes Financial Services Slovakia, s. r. o., Tuhovská 11, Bratislava, 831 07, IČO: 35 728 116 spôsobila škodu vo výške 104.576,15 Eur. Postupom podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona okresný súd zrušil výrok o vine z rozsudku Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 1T/100/2013, z 25. augusta 2014, právoplatného 10. mája 2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/143/2014, z 10. mája 2018, ktorým bola menovaná uznaná za vinnú zo spáchania zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm.
  4. a)Trestného zákona a ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, ako je tento podrobne rozvedený vyššie v bode 1/ skutkovej vety rozsudku Okresného súdu Poprad. Okresný súd Poprad súčasne podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste uložený menovanej rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 1T/100/2013, z 25. augusta 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/143/2014, z 10. mája 2018, ktorým jej bol podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 8 (osem) mesiacov, s výkonom trestu odňatia slobody v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ako aj trest zákazu činnosti vykonávať činnosť finančného agenta a finančného poradcu podľa zákona č. 189/2009 Z. z. vo výmere 3 (tri) roky a ktorým bol podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušený výrok o treste z rozsudku Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 8T/34/2013, z 8. januára 2014, uložený menovanej pre pokračovací zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona vo výmere 3 (tri) roky, spolu s trestom zákazu činnosti vykonávať činnosť finančného agenta a finančného poradcu podľa zákona č. 186/2009 Z. z. vo výmere 3 (tri) roky, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Za to okresný súd menovanej podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona, s použitím § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, resp. § 42 ods. 1 Trestného zákona, s poukazom na § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona a s prihliadnutím na § 37 písm.
  5. m)Trestného zákona uložil súhrnný spoločný trest vo výmere 11 (jedenásť) rokov a 8 (osem) mesiacov, na výkon ktorého obvinenú podľa § 48 ods. 2 písm. a), ods. 4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Okresný súd obvinenej uložil podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona s použitím § 42 ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti vykonávať činnosť finančného agenta a finančného poradcu podľa zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších znení a doplnkov vo výmere 3 (tri) roky s tým, že podľa § 78 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 76 ods. 1 Trestného zákona menovanej uložil ochranný dohľad na dobu 1 (jeden) rok. Okresný súd napokon obvinenej podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil povinnosť zaplatiť poškodenej spoločnosti Mercedes Financial Services Slovakia, s. r. o., Tuhovská 11, Bratislava, 831 07, IČO: 35 728 116 škodu vo výške 104.576,15 Eur. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, rozhodujúc na podklade odvolania podaného obvinenou rozhodol rozsudkom, sp. zn. 7To/16/2019, z 21. mája 2020 tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c), písm.
  6. d)Trestného poriadku zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, zatiaľ čo na podklade § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol tak, že - podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona zrušil v rozsudku Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 1T/100/2013, z 25. augusta 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/143/2014. z 10. mája 2018 výrok o vine v bode 1/ rozsudku, ktorým bola menovaná uznaná za vinnú zo spáchania zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm.
  7. a)Trestného zákona, celý výrok o treste, ktorým jej bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 8 (osem) mesiacov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti vykonávať činnosť finančného agenta a finančného poradcu podľa zákona č. 186/2003 Z. z. vo výmere 3 (tri) roky ako aj výrok o náhrade škody a ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj podklad, zatiaľ čo súčasne - obvinenú uznal za vinnú zo spáchania pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm.
  8. a)Trestného zákona, ktorého sa menovaná dopustila na tom skutkovom základe, že 1/ ako predávajúca a ako výlučná vlastníčka nebytového priestoru, zariadenia služieb č. 4 - 1, v Y. F., súpisné číslo XXXX, postaveného na pozemku parc. č. XXX m2, so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a pozemku v 7517/72192 - inách, zapísaný na LV XXXXX, katastrálne územie E., obec E., okres E. (ďalej len ,,nehnuteľnosť"), v období od 10. októbra 2011 do 10. novembra 2011 v E. v úmysle obohatiť seba alebo iného pod zámienkou predaja nehnuteľnosti, vylákala od kupujúcej MUDr. K. L., nar. X. L. XXXX, trvale bytom E.D., G. XXXX/XX (ďalej len ,,poškodená") kúpnu cenu v sume 38.000,00 Eur, pričom dňa 10. novembra 2011 pri uzatvorení kúpnej zmluvy poškodenú uviedla do omylu tým, že v rozpore so skutočnosťou prehlásila, že na predmetnej nehnuteľnosti neviaznu žiadne dlhy, bremená, záložné práva alebo akékoľvek iné právne povinnosti a zároveň predstierala zabezpečenie kvitancie potrebnej na výmaz záložného práva, ktoré viazlo na predmetnej nehnuteľnosti v prospech záložného veriteľa PRIVAT BANK AG der Raiffeisenlandesbank Oberösterreich, Europlatz 1a, 4020 Linec, Rakúska republika (ďalej len ,,záložný veriteľ"), ktorým bola zabezpečovaná pohľadávka záložného veriteľa voči dlžníčke U. L. v celkovej výške 485.000,00 Eur, pričom v skutočnosti kúpnu zmluvu uzatvárala s vedomím už prebiehajúceho súdneho konania o nariadenie predbežného opatrenia týkajúceho sa zákazu nakladania s predmetnou nehnuteľnosťou vedeného Okresným súdom Ružomberok pod číslom 5Cb/32/2011, ako aj s vedomím, že podmienky pre vystavenie kvitancie nikdy nesplnila a že o vystavenie uvedenej kvitancie záložného veriteľa nikdy nepožiadala, čím spôsobila MUDr. K. L., nar. X. L. XXXX, trvale bytom E., G. XXXX/XX škodu v celkovej výške 38.000,00 Eur, 2/ ako konateľka spoločnosti M + OK, s. r. o,. so sídlom M. Madačova 1943/5, 034 01 Ružomberok, IČO: 36824399 uzatvorila ako nájomca dňa 1. apríla 2011 v Poprade, v predajni Motor - Car Poprad, spol. s r. o., Autorizovaný predaj a servis Mercedes Benz, ul. Partizánska 4447/102, Poprad s prenajímateľom Mercedes - Benz Financial Services Slovakia, s. r. o., Tuhovská 11, Bratislava, zmluvu o finančnom leasingu č. 116606 - L, ktorej predmetom leasingu bolo osobné motorové vozidlo zn. Mercedes - Benz, typ G 55 AMG, r. výroku 2011, č. karosérie F..XXX a ktoré v zmysle preberacieho protokolu zo dňa 1. apríla 2011 prebrala v predbežnej leasingovej cene 152.736,00 Eur, kde pri kúpe vozidla predložila finančné výkazy spoločnosti M + OK, s. r. o,. a to Súvahu a Výkaz ziskov a strát za rok 2010, zostavené dňa 9. februára 2011, ktoré sa nezakladali na pravde a v ktorých uviedla nepravdivé údaje o ziskoch spoločnosti, na základe ktorých jej bolo schválené uzatvorenie leasingovej zmluvy, nakoľko vo finančných výkazoch vyhotovených dňa 28. júna 2011, podaných a zaevidovaných na Daňovom úrade v Ružomberku za zdaňovacie obdobie r. 2010 uviedla záporné zostatky spoločnosti, kde týmto spôsobom uviedla spol. Mercedes Financial Services Slovakia, s. r. o., do omylu vzhľadom k tomu, že už v čase uzatvorenia leasingovej zmluvy jej ako konateľke spoločnosti M + OK, s. r. o., so sídlom M. Madačova 1943/5, 034 01 Ružomberok, IČO: 36824399 bola známa finančná situácia a na základe takto predložených dokladov vylákala predmet leasingu, čím spoločnosti Mercedes Financial Services Slovakia, s. r. o., Tuhovská 11, Bratislava, 831 07, IČO: 35 728 116 spôsobila škodu vo výške 104.576,15 Eur. Za to krajský súd uložil obvinenej podľa § 221 ods. 4 Trestného zákona, s použitím § 41 ods. 3 Trestného zákona, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2 Trestného zákona a s poukazom na § 38 ods. 2 Trestného zákona spoločný súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov, na výkon ktorého menovanú zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. a), ods. 4 Trestného zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd obdobne tak podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste uloženom obvinenej: - v rozsudku Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 8T/34/2013, z 8. januára 2014 pre pokračovací zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona vo výmere 3 (tri) roky, výkon ktorého bol obvinenej podmienečne odložený na skúšobnú dobu za súčasného uloženia probačného dohľadu vo výmere 3 (tri) roky ako aj podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti vykonávať činnosť finančného agenta a finančného poradcu v zmysle zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších zmien a doplnkov vo výmere 3 (tri) roky, - v rozsudku Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 1T/67/2016, z 8. októbra 2018 pre skutok právne kvalifikovaný v bode 1/ ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm.
  9. a)Trestného zákona, resp. v bode 2/ a 3/ ako pokračovací prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, kedy súd podľa § 44 Trestného zákona upustil od uloženia súhrnného trestu, nakoľko trest uložený obvinenej rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 1T/100/2013, z 25. augusta 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/143/2014, z 10. mája 2018 vo výmere 5 (päť) rokov a 8 (osem) mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia považoval na ochranu spoločnosti a ochranu páchateľa za dostatočný, - v rozsudku Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 1T/12/2015, z 10. októbra 2018, pre skutok právne kvalifikovaný v bode 1/ a 2/ ako opakovací prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, resp. v bode 3/ ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm.
  10. a)Trestného zákona, kedy súd podľa § 44 Trestného zákona upustil od uloženia súhrnného trestu, nakoľko trest uložený obvinenej rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 1T/100/2013, z 25. augusta 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/143/2014, z 10. mája 2018 vo výmere 5 (päť) rokov a 8 (osem) mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia považoval na ochranu spoločnosti a ochranu páchateľa za dostatočný, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Krajský súd obvinenej rovnako tak uložil podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona s použitím § 42 ods. 2 Trestného zákona aj trest zákazu činnosti vykonávať činnosť finančného agenta a finančného poradcu podľa zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších zmien a doplnkov vo výmere 3 (tri) roky; podľa 78 ods. 1 Trestného zákona a s použitím § 76 ods. 1 Trestného zákona menovanej uložil ochranný dohľad na dobu 1 (jeden) rok. Napokon krajský súd obvinenej podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil povinnosť nahradiť: - poškodenej spoločnosti Mercedes Financial Services Slovakia, s. r. o., Tuhovská 11, Bratislava, 831 07, IČO: 35 728 116 škodu vo výške 104.576,15 Eur, - poškodenej MUDr. K. L. škodu vo výške 38.000,00 Eur. Proti rozsudku krajského súdu podala obvinená dovolanie, a síce s poukazom na údajné naplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
  11. i)Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť). Obvinená podané dovolanie odôvodnila (mimo stručného zhrnutia konania predchádzajúcemu podaniu dovolania) v podstate nasledovne: ,, .... rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci výmery trestu považujem za nezákonné, ... Krajský súd v Prešove ako odvolací súd vo svojom napadnutom rozhodnutí, podobne ako súd prvej inštancie tiež nesprávne právne posúdil vec, resp. rozhodol vec podľa nesprávnej právnej kvalifikácie, čo malo v konečnom dôsledku za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd posúdil vec kumulatívne a v podstate dva samostatné trestné činy posúdil ako pokračujúci trestný čin s rovnakým skutkovým základom, pričom konanie týkajúce sa nebytového priestoru, pri ktorom vznikla škoda v sume 38.000,00 Eur a konania týkajúceho sa motorového vozidla ... pri ktorom vznikla škoda v sume 104.576,15 Eur je odlišné, pričom s poukazom na moje právne postavenie v každom jednotlivom prípade je potrebné rozlišovať, že ide o dve protiprávne konania. V prípade posudzovania môjho konania vo veci nebytového priestoru mal odvolací súd dôjsť k zisteniu, že právna kvalifikácia spadá pod ustanovenie o podvode podľa § 221 ods. 1 a ods. 3 písm.
  12. a)Trestného zákona, kde je určená trestná sadzba v rozpätí tri až desať rokov odňatia slobody, nakoľko odvolací súd a predtým aj súd prvej inštancie, posúdil vec podľa prísnejšej právnej kvalifikácie, a to podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm.
  13. a)Trestného zákona s výmerou trestu odňatia slobody na desať až pätnásť rokov. V prípade posudzovania môjho konania vo veci motorového vozidla ... s poukazom na moje právne postavenie, štatutárneho orgánu, konateľky obchodnej spoločnosti ... mal odvolací súd dôjsť k zisteniu, že právna kvalifikácia spadá pod ustanovenie o úverovom podvode podľa § 222 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm.
  14. a)Trestného zákona, kde je určená trestná sadzba v rozpätí päť až dvanásť rokov odňatia slobody, nakoľko odvolací súd a predtým aj súd prvej inštancie, posúdil vec podľa prísnejšej právnej kvalifikácie, a to podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm.
  15. a)Trestného zákona s výmerou trestu odňatia slobody na desať až pätnásť rokov. Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove podľa prísnejšej právnej kvalifikácie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci a na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia Trestného zákona, pričom práve právna kvalifikácia ... mohla mať podstatný vplyv na uloženie výmery trestu odňatia slobody, ktorý mi súd uložil". Obvinená zároveň dodatočne predložila Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 14. apríla 2022 vlastnou rukou spísané podanie označené ako ,,Žiadosť o preverenie", v ktorého rámci uviedla, že ,, ... prosím Vás, v mojom prípade je veľa procesných chýb, preto Vás žiadam o postúpenie veci na Krajský súd Prešov, aby opätovne rozhodoval. Prosím Vás o mimoriadne zníženie trestu a prekvalifikovanie skutku". V ďalšom doplnení dovolania, doručenom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 24. mája 2022 obvinená uviedla, že ... ,, som nevinná, pretože daňové priznania vypĺňala účtovníčka R. B.Á.. V prípravnom konaní klamala, chcem, aby vypovedala na súde. Auto bolo riadne poistené a ukradnutie auta som nahlásila spoločnosti Mercedes - Benz aj na poisťovňu Allianz škodu. Od poisťovne si škodu vôbec nevymáhali, ale jednoducho ma obvinili, že som vylákala predmet leasingu, čo nie je pravdou. Žiadam, aby znalec z odboru ekonómie posúdil daňové priznania, zistil aké a koľko boli rozdiely. Som invalidnou na 65% invalidity, dôchodkyňou a veľmi ťažko psychicky znášam väzenie, som ešte aj slobodnou matkou 12 ročného dieťaťa, ktoré je veľmi citovo naviazané na mamu (teda na mňa) a veľmi ťažko to nesie. Trpím závažnou depresívnou poruchou - recidivujúca depresívna porucha a ťažkými psychosomatickými účinkami, denne mi dávajú 14 psychiatrických liekov. Treba vypočuť MUDr. M. - doktorku v F. a MUDr. Y., doktora z psychiatrickej liečebne v Plešivci, kde som sa viackrát liečila. Som zdravotne ťažko postihnutá. Žiadam o zmenu právnej kvalifikácie, o mimoriadne zníženie trestu, žiadam aby Krajský súd v Prešove opätovne pojednával a rozhodol o mojej nevine. Skutočne som, ani účelovo ani nijak inak nedávala druhé daňové priznanie, aby som sa dostala k leasingu auta. Auto sa našlo v L., kde spol. Mercedes Benz si ho mohlo ísť prevziať, resp. uplatniť si náhradu škody z poisťovne". Obvinená dodatočne doplnila prostredníctvom obhajcu [a to vskutku obsiahlym spôsobom, nakoľko dotknuté doplnenie dovolania spočíva v 59 (päťdesiatich deviatich) stranách] podané dovolanie písomným podaním adresovaným priamo Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky; z dôvodu zachovania čo najväčšej možnej miery prehľadnosti a zrozumiteľnosti aktuálneho uznesenia Najvyšší súd Slovenskej republiky predmetné doplnenie dovolania zosumarizoval do nasledujúcich kľúčových okruhov dovolacích námietok: - obvinená pôvodne uplatnené dovolacie dôvody ,,rozšírila" aj o dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. d), písm.
  16. g)Trestného poriadku s tým, že všetky tieto dôvody neboli obvinenej známe v pôvodnom konaní, a preto neboli namietané najneskôr v konaní pred odvolacím súdom v zmysle § 371 ods. 4 Trestného poriadku, - v konaní predchádzajúcom podaniu dovolania mali byť porušené ústavné práva a slobody, resp. základné ľudské práva a slobody obvinenej, na ktorých ochranu všeobecné súdy rezignovali; v zmysle dovolacích námietok má ísť najmä o vykonanie verejného zasadnutia Krajským súdom v Prešove, ktoré sa, cit.: ,,vôbec nemalo konať", zatiaľ čo krajský súd akceptoval len dôkazy v neprospech obvinenej (medzi ktoré patria aj údajne nezákonné dôkazy), čím nebolo zabezpečené právo obvinenej na obhajobu, - krajský súd nereagoval na závažné porušenia ústavných práv a slobôd a jeho rozhodnutie považuje obvinená za arbitrárne, - obvinená dodatočne zistila, že obhajca, ktorý jej bol ustanovený ex offo a zastupoval ju tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom nikdy nepôsobil v odvetví trestného práva, a preto nedisponoval dostatočnou mierou odbornosti; naopak, bol úplne pasívny a bez znalosti veci - čo sa týka pôvodne podaného dovolania, toto bolo spracované iným ustanoveným obhajcom, ktorý ho však čo do rozsahu koncipoval do ,,jedného odstavca", - vykonaniu verejného zasadnutia, na ktorom vyhlásil krajský súd rozsudok bránila zákonná prekážka vyvstávajúca zo zákona č. 62/2020 Z. z., podľa ktorého súdy ,,smeli" pojednávať len v nevyhnutnom rozsahu a trestná vec obvinenej nespĺňa atribúty závažnosti a dôležitosti, na podklade ktorých by krajský súd ,,smel" vykonať verejné zasadnutie, na ktorom by zrejme beztak bola obmedzená účasť verejnosti spolu s obmedzením ústavného práva a základného ľudského práva obvinenej osoby na verejné prejednanie jeho trestnej veci, - súd (pozn.: nešpecifikujúc, ktorý súd má obvinená na mysli, no zrejme ním má byť súd prvého stupňa) nekonal s obvinenou, ale s inou osobou (,,občanom M."), čo Trestný poriadok neumožňuje rovnako ako nepripúšťa možnosť, aby mohol byť obvinený alebo obžalovaný v konaní zastúpený aj inou osobou ako obhajcom (s výnimkou zákonného zástupcu podľa § 35 a nasl. Trestného poriadku), - vo vzťahu k doručovaniu zásielok adresovaných obvinenej neboli splnené zákonné podmienky podľa § 65, resp. § 66 a nasl. Trestného poriadku, čo preukazuje skutočnosť, že na predmetné zásielky odpovedala priamo osoba, ktorá ich za obvinenú prevzala a nikdy nie obvinená; túto skutočnosť súd ignoroval, zatiaľ čo súčasne došlo k porušeniu povinností poštovej doručovateľky, preto sú okolnosti doručovania v rozpore so zákonom, - tretia osoba, ktorá zásielky preberala, je osobou odsúdenou za trestnú činnosť, ktorej sa mala dopustiť spoločne s obvinenou, čiže jej záujmy nemuseli byť vôbec v zhode so záujmami obvinenej; táto osoba naviac uviedla, že disponuje generálnym splnomocnením na zastupovanie obvinenej v predmetnom trestnom konaní a súčasne je opatrovníkom obvinenej; súd si však vôbec nevyžiadal rozhodnutie o prípadnom ustanovení opatrovníka obvinenej, ktoré sa síce v spise nachádza, no nadobudlo právoplatnosť až 29. januára 2019, teda dávno po tom, ako táto osoba tvrdila, že je opatrovníkom obvinenej, - súd doručoval obvinenej obžalobu i výzvu podľa § 240 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku spoločne s termínom hlavného pojednávania do vlastných rúk, avšak obvinená tieto písomnosti neprevzala; tieto prevzala až 12. októbra 2016 ,,táto spomínaná tretia osoba", obvinená dôležité písomnosti neobdržala a už vôbec nie v potrebnej lehote na potrebnú reakciu a včas; to potvrdzuje, že na tieto písomnosti v stanovenej lehote nereagovala, súd nemal potvrdené, že doručenie prebehlo v súlade so zákonom, - iba tretia osoba poslala súdu 18. októbra 2015 e-mail, prezentujúc sa ako zástupca obvinenej s príslušným splnomocnením a súčasne ako opatrovník obvinenej, kedy uviedol, že je druhom obvinenej a disponuje generálnym splnomocnením na jej zastupovanie, že obvinená je chorá a nesúhlasí s vykonaním hlavného pojednávania v jej neprítomnosti; na podklade ďalších e-mailov, ktoré odoslala ,,tretia osoba", súd vykonal hlavné pojednávanie s tým, že konštatoval neúčasť obvinenej, ktorá ale podľa mienky súdu mala mať riadne vykázané doručenie a zachovanú lehotu na prípravu, zatiaľ čo jej neúčasť súd ospravedlnil s odkazom na e-mail z 18. októbra 2016 a písomnosť doručovanú poštou - následne však súd uznesením podľa § 228 ods. 2 písm.
  17. b)Trestného poriadku prerušil trestné stíhanie obvinenej, - súd nevedel a ani nemohol vedieť, či pominuli dôvody prerušenia trestného stíhania; napriek tomu pre účely vykonania znaleckého dokazovania rozhodol na neverejnom zasadnutí 15. februára 2017 o pokračovaní v trestnom stíhaní, a to bez toho, aby v spise existoval dôkaz o tom, že ťažká choroba obvinenej pominula - z uznesenia je totiž zrejmý len dôvod pokračovania v trestnom stíhaní, v spise neexistuje dôkaz o tom, že by ťažká choroba obvinenej pominula, napriek tomu po vykonaní znaleckého dokazovania sa v hlavnom pojednávaní pokračovalo 7. augusta 2017, ktoré obvinená žiadala odročiť podaním z 31. júla 2017 (súdu bolo doručené 1. augusta 2017) opäť ,,treťou osobou" (,,občanom M."), a to zo zdravotných dôvodov na základe lekárskeho potvrdenia, čo ale súd odmietol a vyžadoval účasť obvinenej pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty, resp. tejto ,,odporučil", aby súhlasila s konaním v jej neprítomnosti, odvolávajúc sa na závery znaleckého dokazovania z mesiacov apríl až máj 2017, podľa ktorých sa obvinená mohla zúčastniť hlavného pojednávania bez prihliadnutia na skutočnosť, že zdravotný stav obvinenej sa mohol v období troch mesiacov zmeniť (súd tak nemal pre zvolený postup žiadne podklady a písomným opatrením z 2. augusta 2017 dokonca vyslovil, že tretia osoba - p. M. - nie je opatrovníkom, ani zástupcom, ani inou osobou oprávnenou konať za obvinenú v trestnom konaní, podávať za ňu podania - paradoxne však tieto podania akceptoval nielen dovtedy, ale aj po tomto opatrení, vrátane súhlasov na vykonanie hlavného pojednávania v neprítomnosti obvinenej zasielaných p. M. prostredníctvom e-mailu, avšak bez podpisu alebo iného zjavného súhlasu udeleného obvinenou), - súd rozhodol na hlavnom pojednávaní konanom 7. augusta 2018 s tým, že obvinená bola na hlavné pojednávanie predvolaná riadne a včas, jej neprítomnosť je ospravedlnená e-mailom p. M. z 3. augusta 2017 a mal za to, že vec možno spravodlivo rozhodnúť aj bez jej prítomnosti, avšak po vyhlásení uznesenia podľa § 274 ods. 1 Trestného poriadku, prednese záverečných rečí a odobraní sa na záverečnú poradu súd nevyhlásil rozhodnutie vo veci samej, no pojednávanie odročil uznesením z dôvodu možnej zmeny právnej kvalifikácie (nakoľko ,,čakal" na ,,skončenie" inej trestnej veci obvinenej vedenej toho času pred Krajským súdom v Žiline ako odvolacím súdom); takýto postup je v rozpore so zákonom, nakoľko dôvodom pre pokračovanie v hlavnom pojednávaní v zmysle vyššie vyjadreného je len postup podľa § 276 a nasl. Trestného poriadku - súd však vedel už skôr, že menovaná je trestne stíhaná v inom trestnom konaní, preto bol takýto postup neopodstatnený; naviac, súd pred rozhodnutím o odročení pojednávania od prítomných procesných strán nezisťoval, či majú návrhy na vykonanie ďalších dôkazov, resp. doplnenie dokazovania, ale pojednávania priamo odročil ,,na neurčito" s tým, že skutok môže kvalifikovať prísnejšie, ako trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 Trestného poriadku pre iný skutok obvinenej, - súd následne upozornil podľa § 284 ods. 2 Trestného poriadku písomne strany konania (teda aj obvinenú a síce 8. augusta 2017) o možnosti prísnejšieho posúdenia konania obvinenej, než právnej kvalifikácie pôvodne uvádzanej v podanej obžalobe; upozornenie však doručil 16. augusta 2017 opäť ,,občanovi M.", zatiaľ čo dotknuté upozornenie neuvádza žiadne dôvody pre zmenu právnej kvalifikácie, čím obvinenej súd odoprel možnosť kvalifikovanej obhajoby a tejto ,,nedal" lehotu na prípadné návrhy na doplnenie dokazovania, - následne súd ,,čakal" vyše roka na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline a obvinenú na hlavné pojednávanie konané 15. novembra 2018 ani nepredvolal, len ju upovedomil o jeho konaní s tým, že hlavné pojednávanie vykoná vzhľadom na jej údajne nezákonný ,,generálny" súhlas zo 7. augusta 2017 v neprítomnosti obvinenej; obvinená predmetné upovedomenie prevzala len deň pred konaním hlavného pojednávania, čím nebola dodržaná lehota na prípravu, - súhrnne platí, že obžaloba obvinenej nebola doručená riadne, obvinená nebola riadne predvolaná na hlavné pojednávanie a súčasne nebola upozornená na možnosť vykonať hlavné pojednávanie v jej neprítomnosti, pričom už bola vo výkone trestu odňatia slobody a po zmene právnej kvalifikácie ,,išlo" o taký trestný čin, ktorého hranica presahuje 10 (desať) rokov, čím boli porušené ustanovenia § 252 ods. 2, ods. 3 a ods. 5 Trestného poriadku; ak už bolo dokazovanie riadne ukončené podľa § 274 Trestného poriadku a vykonané aj záverečné reči, zatiaľ čo súd sa následne odobral na záverečnú poradu (a potom nepostupoval podľa § 276 Trestného poriadku), nemohol uznať obvinenú za vinnú v zmysle ,,prísnejšej" právnej kvalifikácie, než pôvodne uvedenej v obžalobe (tomu bráni § 284 ods. 2 Trestného poriadku) - obvinená preto nemohla byť zákonne a po zákonnom procesnom postupe uznaná za vinnú, nakoľko zmena právnej kvalifikácie nastala až po ukončení dokazovania; takýto ústavne nesúladný postup ignoruje, resp. obchádza zákon a princípy právneho štátu, - odvolací súd rozhodol podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku vo veci sám tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu, nekonštatoval však žiadne procesné ani hmotnoprávne pochybenia, hoci skutkový stav tak, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, nebol správne zistený ani doplnený, čo je v rozpore s § 322 ods. 3 Trestného poriadku, - existenciu dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
  18. g)Trestného poriadku obvinená odvodila predovšetkým s poukazom na postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré údajne nevykonali žiadne dôkazy v jej prospech, resp. tak, aby náležite objasnili skutkový stav, hoci by takéto dokazovanie nielen mohlo, ale aj muselo privodiť priaznivejší dôsledok; tým bolo obvinenej odňaté právo na riadne dokazovanie podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm.
  19. d)Dohovoru, a tým aj právo na spravodlivý proces; rozsudky oboch skôr vo veci konajúcich a rozhodujúcich súdov nie sú riadne odôvodnené, nesú znaky arbitrárnosti, čím porušujú právo obvinenej na obhajobu (rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu len formálne deklarujú to, čo sa, cit.: ,,reálne vôbec nestalo a rozhodnutie iba vzbudzuje dojem formálneho súladu s právami uvedenými v zákone ... odvolací súd nepriamo ... deklaroval, že akoby vykonal všetky dostupné dôkazy - hoci v prospech len jednej strany - a že takto vykonané dôkazy zhodnotil a že sa aj vysporiadal s obhajobnými tvrdeniami a rozpormi vo výpovediach a dôkazoch ... "), - ohľadom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
  20. i)Trestného poriadku obvinená doplnila, že z rozsudku vyplýva, že ide o jeden a ten istý pokračovací trestný čin, t. j. že skutok, ktorý bol predmetom konania v prejednávanej veci, je súčasťou pokračovacieho trestného činu podvodu, za ktorý obvinená už bola odsúdená; k spáchaniu prejednávaného skutku, však došlo až po oznámení vznesenia obvinenia za tento iný čiastkový útok dotknutého pokračovacieho trestného činu, čím došlo k prerušeniu jednoty skutku tak, ako sa to (obsahovo) uvádza v dovolaní v zmysle § 122 ods. 13 Trestného zákona, - súd skoro rok a pol nekonal vo veci a čakal na právoplatnosť rozsudku v inej trestnej veci (uvádzanej v rozsudku súdu prvého stupňa pod bodom 1/ výrokovej časti dotknutého rozsudku) údajne len preto, aby mohol zmeniť právnu kvalifikáciu a uložiť oveľa prísnejší trest, hoci práve uloženie trestu podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona by malo byť pre obvinenú určitým benefitom; konanie o ,,leasingu mercedesu" so skutkom ,,predaja nehnuteľností" (pozn.: skutok v bode 1/) nesúvisí, medzi skutkami existuje značný časový odstup, čím nie je daná časová súvislosť a zároveň spočíva v inom spôsobe konania, inom predmete útoku, zatiaľ čo v takom konaní absentuje jednotiaci zámer obvinenej; preto ide skôr o opakovanie trestného činu a nie o ďalší čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, k čomu obvinená poukázala na závery rozhodovacej praxe všeobecných súdov, - konanie obvinenej podrobne opísané v bode 2/ výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa nielen že nie je možné posúdiť ako čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, no súčasne ho nie je možné právne posúdiť ani ako trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1 a nasl. Trestného zákona z hmotnoprávnych dôvodov; obvinená pri dotknutom skutku nenaplnila zákonné znaky skutkovej podstaty naposledy označeného trestného činu (tak z pohľadu objektívnej ako aj subjektívnej stránky) a už vôbec nie je možné dospieť k záveru, že ide o ďalší čiastkový útok pokračovacieho trestného činu (k tomu obvinená poukázala na absenciu objektívnej i subjektívnej stránky dotknutého trestného činu a s tým priamo súvisiacu absenciu riadne vykonaného dokazovania), - s odkazom na obsah predchádzajúceho odseku obvinená podrobila pomerne rozsiahlej analýze hmotnoprávne kritériá trestného činu podvodu podľa § 221 ods. 1 a nasl. Trestného zákona naproti trestnému činu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 a nasl. Trestného zákona, obsiahlym spôsobom ,,atakujúc" ustálenie skutkového stavu a výsledky vykonaného dokazovania za súčasného pripojenia značného množstva právnych záverov vyplývajúcich z rozhodovacej praxe súdov, príp. teórie trestného práva hmotného s osobitným akcentom na potrebu skúmania spoluzavinenia poškodeného - aj keby teoreticky predsa bolo konanie obvinenej trestným činom, tak treba súčasne prihliadnuť aj na konanie poškodeného, ktorý vlastne ,,spoluzavinil" následok, - k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
  21. h)Trestného poriadku obvinená v doplnení dovolania namietala nepoužitie ustanovenia § 39 a nasl. Trestného zákona upravujúceho mimoriadne zníženie trestu s poukazom na jej nepriaznivý zdravotný stav, charakter skutku, doterajší život obvinenej, následok jej konania a pod., čo má za následok neprimerane prísnu a až cit. ,,drakonickú" výmeru uloženého trestu; takto uložený trest je ,,negáciou práva", - obvinená záverom namietla, že orgánmi činnými v trestnom konaní bol závažným spôsobom porušený procesný postup, čo ,,vztiahla" takisto aj na konanie pred súdom; tieto procesné chyby mali zásadný vplyv na jej obhajobné práva a rozhodnutie vo veci samej (neboli vykonané všetky dôkazy, resp. žiadne dôkazy, ktoré by bolo nutné vykonať aspoň pre podanie obžaloby a pod.), ,,Z vyššie uvedených dôvodov preto považujem dovolanie za prípustné, zároveň dôvodné, a preto navrhujem, aby Najvyšší súd SR po preskúmaní veci vydal rozhodnutie, ktorým zruší rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7To/16/2019, z 21. mája 2020 a vec mu vráti na ďalšie konanie", - prípadne, v zmysle petitu obsiahnutého v zmienenom doplnení dovolania, cit. : ,,dovolateľ navrhuje, aby dovolací súd na verejnom zasadnutí, eventuálne aj na neverejnom zasadnutí v zmysle § 382a Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia súdu prvého i druhého stupňa, proti ktorým sa podalo dovolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na uvedené dôvody dovolania a vyslovil rozsudkom porušenie zákona v neprospech dovolateľa v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tento dôvod opiera, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a zrušil aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa ako i ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad", - ,,zároveň navrhujem, aby prikázal (pozn.: mysliac tým zrejme Najvyšší súd Slovenskej republiky) Krajskému súdu v Prešove, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol, najlepšie v inom zložení senátu, resp. vec vrátil na prejednanie až prvostupňovému súdu", - resp. v zmysle skôr označeného doplnenia dovolania: ,, ... (pozn.: obvinená) má za to, že dovolaniu treba v záujme individuálnej i kolektívnej spravodlivosti vyhovieť", a to napriek vedomosti obvinenej, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorého možnosť uplatnenia je striktne obmedzená s poukazom na záujem zachovania princípu právnej istoty a potreby ,,nezaloženia" ďalšej riadnej opravnej inštancie; K dovolaniu obvinenej sa využijúc svoje právo v zmysle § 376 Trestného poriadku vyjadril prokurátor (č. l. 855 a nasl. spisu), ktorý v zásade skonštatoval, že sa stotožňuje s rozsudkom Krajského súdu v Prešove napadnutým dovolaním obvinenej, v plnom rozsahu odkazuje na jeho odôvodnenie ako aj to, že konanie obvinenej bolo dôvodné s ohľadom na zistené skutkové okolnosti a zistenú objektívnu a subjektívnu súvislosť posudzovať ako pokračovací trestný čin podvodu, teda za jeden skutok, za ktorého spáchanie súd obvinenej uložil aj zákonný trest. S poukazom na absenciu dôvodu dovolania v zmysle § 371 a nasl. Trestného poriadku prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd rozhodol tak, že dovolanie obvinenej odmietne postupom podľa § 382 písm.
  22. c)Trestného poriadku, eventuálne v prípade nariadenia verejného zasadnutia toto zamietne podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvinenej skúmal procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
  23. h)in fine Trestného poriadku a § 566 ods. 3 Trestného poriadku], osobou oprávnenou na jeho podanie [§ 369 ods. 2 písm.
  24. b)Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na príslušnom súde (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a tiež, že obvinená pred jeho podaním využila svoje právo podať riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v intenciách ustanovenia § 378 Trestného poriadku teda predbežne preskúmal dovolanie obvinenej, nezistiac takú okolnosť, pre ktorú by ho bolo nutné odmietnuť z formálnych dôvodov podľa § 382 písm. a),
  25. b)alebo
  26. d)až
  27. f)Trestného poriadku. Po vykonaní takto vymedzeného formálneho prieskumu napokon najvyšší súd dospel k záveru o zrejmom nesplnení dôvodov dovolania. Preto mu nezostalo nič iné, než dovolanie obvinenej odmietnuť na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm.
  28. c)Trestného poriadku. Najvyšší súd sa pri prijatí vyššie formulovaného záveru spravoval nasledovnými úvahami. + + + Najvyšší súd najskôr vo všeobecnosti poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V porovnaní s dôvodmi, ktoré zákonodarca kvalifikuje ako opodstatňujúce podanie odvolania a pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní tak, ako sú tieto podrobne zakotvené v Trestnom poriadku, sú dovolacie dôvody koncipované podstatne užšie. Je tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do právoplatnosti rozhodnutia (napadnutého dovolaním), ktorá je zásadnou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť je vlastnosťou rozhodnutia, ktorá v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť). Nezmeniteľnosť rozhodnutia znamená, že v rámci konania, v ktorom bolo vydané, nemožno o veci, ktorá bola jeho predmetom naďalej pokračovať, resp. ju ,,nanovo" prejednať. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa potenciálne ,,širokým" uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala pre konanie pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie". Napokon, nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia nemožno vnímať absolútne, ale naopak relatívne, nakoľko zákon v určitých taxatívne vymedzených prípadoch pripúšťa jeho zmenu aj prostredníctvom uplatnenia mimoriadnych opravných prostriedkov, podanie dovolania nevynímajúc. Tým nie je dotknutý záver, že dovolací súd práve s poukazom na vyššie vyjadrené nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Z ustanovenia § 385 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku. Preto sú pre dovolací súd podstatné vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich ,,správna" subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012). + + + Podľa § 371 ods. 1 písm.
  29. c)Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Jednou zo základných zásad trestného konania je zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Zásada „práva na obhajobu" vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Zásada „práva na obhajobu" obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
  30. c)Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení (príkladmo viď § 34 a nasl., pokiaľ ide o obvineného, resp. § 44 a nasl. Trestného poriadku, čo sa týka obhajcu a pod.), ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
  31. c)Trestného poriadku. Napokon, aj zo samotného gramatického znenia naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe podľa § 37 Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Možno zovšeobecniť, že až takéto ,,kvalifikované" porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom môže byť dôvodom na konštatáciu porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom predmetné porušenie musí mať vzhľadom na vyššie uvádzané konkrétne okolnosti prípadu aj súčasne podstatný vplyv na výsledok konania - tzn. na rozhodnutie vo veci samej. Zásadným je v tomto smere záver, že právo na obhajobu v zmysle označeného dôvodu dovolania je potrebné chápať ako nutné vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného, resp. jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku). Čo sa týka skôr konkretizovaných námietok obvinenej, tieto možno v zásade charakterizovať s poukazom na totožný základ spočívajúci v nasledujúcich štyroch základných argumentačných okruhoch:
  32. i)údajná ,,nekvalifikovanosť" pôvodného obhajcu obvinenej (ako dovolací súd zistil nahliadnutím do príslušnej časti predloženého spisu, jedná sa o obhajcu ustanoveného ešte sudcom pre prípravné konanie, viď č. l. 21 a nasl. predloženého spisu), ktorý podľa dovolacích námietok menovanej nedisponoval dostatočnými znalosťami predpisov trestného práva, čo má za následok ujmu na právach obvinenej v dôsledku jednak procesnej pasivity pôvodného obhajcu ako aj nedostatku ,,skúseností" obhajcu s trestným právom,
  33. ii)vykonávanie dokazovania len v neprospech obvinenej, t. j. jednostranným spôsobom za účelom dosiahnuť ,,hladké" odsúdenie obvinenej, iii) arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutí vo veci samej so zvláštnym poukazom na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ktorý údajne nereagoval na podstatné námietky prednesené obvinenou, resp. nereflektoval namietané porušenia zákona a napokon
  34. iv)pochybenie súdu prvého stupňa pri upozornení na možné prísnejšie posúdenie skutku v porovnaní s právnym posúdením uvádzaným prokurátorom v podanej obžalobe. Takto formulovaná argumentácia ale v konaní pred dovolacím súdom podľa názoru najvyššieho súdu nemôže obstáť, a to s poukazom na nasledovné. Ohľadom dovolacej námietky spočívajúcej v obvinenou tlmočenej ,,nespokojnosti" s kvalitou výkonu právnych služieb pôvodne ustanoveným obhajcom JUDr. Zoričákom, najvyšší súd uvádza azda len toľko, že ako dovolací súd nie je oprávnený akýmkoľvek spôsobom hodnotiť kvalitu poskytovaných právnych služieb, ani nemôže v tomto smere do výkonu obhajoby zasahovať, pretože ide výlučne o vzťah medzi advokátom ako obhajcom na strane jednej a klientom ako obvineným na strane druhej, čo sa vzťahuje aj na prípady, keď je obvinenému obhajca ustanovený súdom. V prípade pripustenia názoru, že nedostatočný výkon obhajoby napĺňa dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm.
  35. c)Trestného poriadku, teda že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, by potom mohlo viesť k neprípustnému rozšíreniu tohto dôvodu dovolania o každý taký prípad, kedy obvinený sa domnieva, že jeho obhajca niečo zanedbal, alebo si neplnil svoje povinnosti, ktoré mu zákon ukladá (a iné prípady odvodené od v zásade zhodného základu - primerane viď napr. 3Tdo/26/2012). Naviac, primerane sa uplatní záver vyjadrený v R 60/1972, a síce že pri ustanovení obhajcu obvinenému už v prípravnom konaní treba postupovať s najväčším urýchlením, aby sa obhajcovi zabezpečila reálna možnosť vykonávať svoje práva, najmä právo zúčastniť sa na vyšetrovacích úkonoch už od vznesenia obvinenia podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku. Najvyšší súd preto nemohol vyhodnotiť obvinenou prednesenú dovolaciu námietku inak, než ako nedôvodnú. Dovolaciemu súdu pritom nie je zrejmý dôvod, na ktorého podklade obvinená dotknutú dovolaciu námietku uplatňuje až v dovolacom konaní (tu treba poukázať na § 371 ods. 4 Trestného poriadku, ku ktorému sa najvyšší súd vyjadrí v neskoršom texte tohto uznesenia), a to bez toho, aby bolo z obsahu predloženého spisu (najmä so zreteľom na odôvodnenie rozhodnutí skôr vo veci konajúcich a rozhodujúcich súdov a ,,prvé" dovolanie obvinenej podané prostredníctvom obhajcu) zreteľným spôsobom zistiteľná objektívne existujúca skutočnosť brániaca vo včasnom predložení skôr konkretizovanej dovolacej námietky, t. j. súladne s § 371 ods. 4 Trestného poriadku, resp. aby bola z ich obsahu zrejmá (až v doplnení dovolania tlmočená) ,,nespokojnosť" obvinenej s ustanoveným obhajcom (ktorá by sa mohla - hypoteticky - procesne relevantným spôsobom prejaviť napríklad žiadosťou obvinenej o ustanovenie iného obhajcu, resp. ,,samostatným" zvolením si obhajcu; platí totiž záver, že právo obvineného na obhajobu je plne zachované tak výkonom obhajoby prostredníctvom zvoleného obhajcu ako aj obhajcu, ktorý je obvinenému ustanovený podľa § 40 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku - m. m. napr. II. ÚS 218/2000). Argumentácia obvinenej sa najvyššiemu súdu javí z týchto dôvodov ako vnútorne rozporná; prijatím opačného záveru by tak došlo k logicky neudržateľnému a prakticky neoveriteľnému záveru o akceptovateľnosti domnelej ,,nevedomosti" obvinenej o kvalite právnych služieb poskytovaných ustanoveným obhajcom od februára 2015 (viď opatrenie sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Poprad o ustanovení obhajcu menovanej na č. l. 21 vyšetrovacieho spisu) až do 21. júna 2022, kedy obvinená vo vlastnoručne spísanom podaní označenom ako ,,Prosba o skoršie vyjadrenie", doručenom priamo najvyššiemu súdu 22. júna 2022 uviedla, že cit.: ,, ... počas prípravného konania aj na Okresnom súde, aj na Krajskom súde ma zastupoval právnik ex offo, ktorý nemá prax s trestným právom." (viď č. l. 881 a nasl. spisu). Najvyšší súd preto summa summarum už len lakonicky (,,smerom" späť k podstate, ktorá zostáva zachovaná) uzatvára, že ,,nespokojnosť" obvinenej s výkonom obhajoby pôvodne (v konaní predchádzajúcom podaniu dovolania) ustanoveného obhajcu v žiadnom prípade nepredstavuje porušenie práva na obhajobu (ak samozrejme skôr zmienená ,,nespokojnosť" s osobou ustanoveného obhajcu nie je obvineným ,,signalizovaná" vopred buď sudcovi pre prípravné konanie, resp. predsedovi senátu - tento prípad) a už vôbec nie porušenie zmieneného práva v intenzite (zásadnej) zakladajúcej naplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
  36. c)Trestného poriadku. Riadiac sa skôr vyjadrenými úvahami, preto najvyšší súd vyhodnotil dotknutú námietku obvinenej ako nedôvodnú. K dovolacím námietkam obvinenej konkretizovanej pod bodom
  37. ii)aktuálnej pasáže argumentačnej časti tohto uznesenia [a dovolacím súdom subsumovanej pod dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
  38. c)Trestného poriadku] spočívajúcim v údajne ,,jednostranne" vykonávanom dokazovaní zo strany orgánov činných v trestnom konaní a skôr vo veci konajúcich a rozhodujúcich súdov (v úzkej súvislosti s porušením zásady zistenia skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie - viď § 2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. zásady voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 Trestného poriadku) najvyšší súd konštatuje, že takto formulovaná argumentácia nezakladá nielen dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
  39. c)Trestného poriadku, no súčasne ani žiaden iný dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Je tomu tak z dôvodu, že dovolací súd je v konaní o dovolaní (iniciovanom obvineným, resp. prokurátorom) vždy viazaný konečnými skutkovými zisteniami, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa. Skutočnosť, že dôvodom dovolania nemôžu byť skutkové zistenia napokon vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
  40. i)Trestného poriadku. Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú: - proti skutkovým zisteniam súdov, - proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne - proti hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. V porovnaní s vyššie uvádzaným znením časti dovolacej argumentácie obvinenej je zrejmé, že obsahovo pozostáva výlučne zo skutkových námietok. Inak povedané, obvinená sa domáha opätovného ,,prehodnotenia" alebo inej revízie, prípadne dovolací súd priamo žiada o vyslovenie záveru o nesprávnosti postupu skôr vo veci konajúcich a rozhodujúcich súdov pri ustaľovaní (už právoplatne ,,zakonzervovaných") skutkových zistení. Najvyšší súd ako súd dovolací pritom nie je (výnimku predstavuje tzv. ,,ministerské" dovolanie podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku) oprávnený posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho prozaického dôvodu, že sám nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Tu sa uplatní pravidlo, že ,,ťažisko" dokazovania sa nachádza v rámci konania na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je možné chápať ako druhú „odvolaciu" inštanciu (a tým pádom dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok z právneho hľadiska systematicky a materiálne zamieňať s odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom) zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu nižšieho stupňa v ,,pozícii" akéhosi ,,kontrolného", resp. ,,druhého" odvolacieho súdu (,,odklon" predstavuje už skôr zmieňované dovolanie ministra spravodlivosti v zmysle § 371 ods. 3 Trestného poriadku). Najvyšší súd opakovane poznamenáva, že v prípade podania dovolania obvineným nie je odvolacím súdom a má doslova zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku a v rámci toho prehodnocovať vykonané dôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej a súd druhej inštancie - viď veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm.
  41. i)Trestného poriadku. Ak by sa tak stalo, najvyšší súd by neprípustne zasahoval do priebehu dokazovania jeho opätovným prehodnocovaním a iným hodnotením skutkových zistení, ako to učinili súdy nižších stupňov. Pre najvyšší súd je v konaní o dovolaní kľúčovým ustálenie skutku v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu. Tam opísanému skutkovému stavu zodpovedá aj tam obsiahnutá právna kvalifikácia. Použitú právnu kvalifikáciu odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označeného trestného činu. Zjednodušene povedané, v dovolacom konaní neexistuje pre obvinenú priestor pre uplatnenie dovolacích námietok, ktorých nosný motív možno charakterizovať ako ,,nebolo to takto, ale inak". Takmer celá argumentácia obvinenej je totožného, a síce skutkového charakteru (obvinená nesúhlasí so skutkovými závermi konajúcich súdov). Z dovolania je na prvý pohľad evidentné, že obvinená danosť dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
  42. i)Trestného poriadku odvodzuje práve od ňou (subjektívne označovaného) nedostatočne, resp. nesprávne zisteného skutkového stavu a postupu súdu pri jeho zisťovaní, resp. získavaní dôkazného podkladu potrebného pre jeho ustálenie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, zatiaľ čo celkom zjavne nerozlišuje skutkové námietky od tých právnych. Jedine právne námietky by pritom bolo možné považovať za relevantné a bolo by potrebné sa nimi aj skutočne zaoberať v dovolacom konaní. Pri koncipovaní dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku však vôbec nestačí len z formálnej stránky použiť pojem ,,právny záver", ak obvinená bez pochybností v skutočnosti namieta závery skutkové. Bezprostredným následkom uplatnenia ,,nesprávnych" dovolacích námietok je to, že podané dovolanie je v prevažnej časti len ďalším odvolaním. To znamená, že obvinená pokračuje vo svojej obhajobe, opakuje (až na malé výnimky) námietky predložené v predchádzajúcom konaní. Niektoré pasáže z odôvodnenia dovolania sú z hľadiska nerozlišovania právnych námietok od skutkových námietok natoľko signifikantné, že sa ich najvyšší súd rozhodol uviesť výslovne, a to nie samoúčelným spôsobom. Preto, rešpektujúc zákaz skúmania a menenia zisteného skutku, vyplývajúci z § 371 ods. 1 písm.
  43. i)veta za bodkočiarkou Trestného poriadku, najvyšší súd uzatvára, že ani táto námietka obvinenej a s tým súvisiaca argumentácia nenapĺňa žiaden dovolací dôvod a argumentáciu obvinenej v relevancii s predchádzajúcimi odsekmi tohto uznesenia odmietol aj v tejto časti ako nedôvodnú. Vyššie vyjadreným je zároveň zodpovedaná aj požiadavka obvinenej vykonať dôkazy označené v texte písomných dôvodov podaného dovolania. V zmysle horeuvedených úvah možno plynulo nadviazať na námietku obvinenej spočívajúcu v údajnej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, v ,,odpovedi" na ktorú najvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. Nakoľko dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
  44. c)Trestného poriadku explicitne požaduje, aby bolo právo na obhajobu porušené zásadným spôsobom, nemožno takéto zásadné porušenie badať ,,len" v prípadnom porušení všeobecného práva obvineného zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním počas úkonov vykonávaných tak orgánmi činnými v trestnom konaní ako aj súdom. Vymedziť materiálnu podstatu dotknutého dôvodu dovolania takýmto neprípustným zjednodušením by bolo neprimerane reštriktívne a závažne obmedzujúce právo obvineného na vecný prieskum právoplatného súdneho rozhodnutia prostredníctvom príslušného mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania. Len obiter dictum možno vysloviť obsahovo konvenujúci záver spočívajúci v tom, že ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva aj v navrhovaní dôkazov, zrkadlovo k označenému právu pristupuje aj povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku), prípadne rozhodnúť o tom, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku - primerane viď R 116/2014). Čo sa práva strany na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia týka, toto spočíva v troch nasledujúcich a vzájomne sa doplňujúcich rovinách, resp. postulátoch:
  45. a)je korelátom práva účastníka konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby na tieto dostal od súdu náležitú odpoveď,
  46. b)predstavuje jednu zo záruk, že ,,výkon spravodlivosti" (justice in procedural effect, resp. justice in action) nie je svojvoľný (arbitrárny), nepriehľadný a že rozhodovanie verejnej moci je kontrolované verejnosťou,
  47. c)vytvára predpoklad pre účinné uplatnenie opravných prostriedkov, ktoré má strana konania k dispozícii. Napriek nespornému významu vyššie rozvedeného práva strany trestného konania na riadne odôvodnenie súdneho rozho

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.