jeho pracovnej vyťaženosti, kedy im plnohodnotne zabezpečuje všetky ich životné potreby, na čo súd pri rozhodovaní tiež prihliadol. Deťom nič nechýba, ich potreby sú zabezpečované nadštandardne. 1.
konajúceho súdu vyjadrený jednoznačne a presvedčivo, bez akýchkoľvek pochybností s tým, že obe deti potvrdili, že otec sa o nich riadne stará, zabezpečuje ich potreby, trávia u neho prakticky pol mesiaca, bráva ich na dobré dovolenky, lyžovačky a výlety; obe deti odmietli zverenie do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, chcú chodiť na pol mesiaca k otcovi, keď on bude mať čas, ale nechcú to mať striktne stanovené. 1.7. Záverom súd prvej inštancie vyslovil, že matka v konaní využila platené právne služby advokáta, pričom ak by bola jej finančná a majetková situácia taká, ako ju prezentovala, nevyužila by právnu pomoc plateného advokáta, ale služby Centra právnej pomoci. O trovách konania rozhodol okresný súd
161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len ako „Civilný mimosporový poriadok“ alebo „CMP“).
1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania s odôvodnením, že odvolanie matky, ku ktorému sa pripojila v súčasnosti plnoletá H. Y., nie je dôvodné. 2.
názoru odvolacieho súdu nemali vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením matky, že zmena pomerov na strane H., v súvislosti so začatím jej štúdia na strednej škole, nastala až po vyhlásení rozhodnutia o výživnom. Vo vzťahu k nesúhlasu matky s konštatovaním súdu prvej inštancie ohľadom rozsahu jej osobnej starostlivosti o deti, odvolací súd poukázal na skutočnosť, že každé dieťa si úmerne k jeho zvyšujúcemu sa veku postupom času, prirodzene vyžaduje stále nižší rozsah osobnej starostlivosti rodičov. K tvrdeniu matky týkajúceho sa omeškania otca s platbami príspevku na vzdelávanie maloletého H. a jeho dlhu na výživnom pre H., odvolací súd neprihliadol, keďže sa nejednalo o okolnosti, ktoré by spôsobovali zmenu pomerov odôvodňujúcu zvýšenie výživného. Z rovnakého dôvodu odvolací súd nevzal do úvahy ani odvolaciu námietku matky, týkajúcu sa priemernej dĺžky pobytu detí v domácnosti otca v mesiaci, keďže obidve deti (H. do dosiahnutia plnoletosti) boli v rámci úpravy pomerov rodičov k nim na čas po rozvode, zverené do osobnej starostlivosti matky. V súvislosti s výhradou matky, že súd prvej inštancie neprihliadol na náklady H. na jej študijný pobyt v Spojených štátoch amerických, odvolací súd poznamenal, že ide o nadštandardný výdavok presahujúci rámec bežného výživného, vyžadujúci si súhlas obidvoch rodičov. Pokiaľ matka poukazovala na skutočnosť, že otec v rozpore s výzvou súdu prvej inštancie nepreukázal svoje vlastníctvo k ďalším trom nehnuteľnostiam, mal odvolací súd za to, že vzhľadom na nepatrnosť podielu otca na predmetných nehnuteľnostiach táto skutočnosť nemohla ovplyvniť správnosť napadnutého rozhodnutia. Tvrdenie matky, že na strane otca boli splnené podmienky na použitie § 63 ods. 1 zákona o rodine, t. j. určenie jeho priemerného mesačného zárobku za pomoci fikcie v podobe dvadsaťnásobku sumy životného minima,
názoru odvolacieho súdu nebolo namieste, keďže dané ustanovenie zákona o rodine možno aplikovať až po upozornení povinného rodiča zo strany konajúceho súdu, že ním predložené dôkazy nie sú úplné, a umožnení mu doložiť relevantné dôkazy, k čomu v danom prípade nedošlo. Vo vzťahu k odvolacej námietke matky, týkajúcej sa zvýšenia vkladu otca v spoločnosti Arconi s.r.o., v čase po vyhlásení predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom, odvolací súd uviedol, že z danej skutočnosti nebolo možné vyvodiť podstatnú zmenu pomerov na strane otca, keď v sledovanom období nedošlo k zásadnému zvýšeniu príjmov otca z predmetnej spoločnosti. Odvolací súd nepovažoval za relevantné vo vzťahu k prejednávanej veci, ani rodičmi tvrdené skutočnosti, týkajúce sa vyporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva, keďže pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedochádza k nadobúdaniu žiadneho nového majetku, ale iba k rozdeleniu hnuteľných a nehnuteľných vecí, tvoriacich predmet bezpodielového spoluvlastníctva, resp. k vyporiadaniu ďalších spoločných majetkových práv a povinností manželov. 2.
3. Matka (ďalej aj ako „dovolateľka“) podala voči rozhodnutiu odvolacieho súdu v celom rozsahu dovolanie z dôvodu uvedeného v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a zároveň rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Dovolateľka namietala, že odvolací súd zaujal právny názor, že nevyzvanie účastníkov konania na prednes svojich záverečných rečí, resp. samotná absencia priestoru na záverečnú reč účastníkov konania nie je porušením práva účastníka konania. Mala však za to, že na pojednávaní dňa 16.05.2019 účastníci konania neboli vyzvaní na prednes záverečných rečí
CSP a dokazovanie nebolo zo strany súdu prvej inštancie vyhlásené za skončené, pričom zápisnica z uvedeného pojednávania nekorešponduje s obsahom zvukového záznamu, na základe čoho nevyzvanie na záverečné reči bolo konštatované aj odvolacím súdom. Postup odvolacieho súdu, ktorý napriek existencii ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu a napriek zisteniu závažného pochybenia zo strany súdu prvej inštancie, rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, považovala dovolateľka za nezákonné a svojvoľné. V súvislosti s uvedeným poukázala dovolateľka na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie NS SR pod sp. zn. 3 Cdo 47/2012 zo dňa 06.08.2013; uznesenie NS SR pod sp. zn. 2 Cdo 154/2009 zo dňa 28.10.2010; uznesenie NS SR pod sp. zn. 3 Cdo 47/2013 zo dňa 06.08.2013) a konštatovala naplnenie dovolacieho dôvodu nielen
1 písm. a/ CSP, ale aj
f/ CSP - súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 3.1. Vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu
b/ CSP dovolateľka uviedla, že je nevyhnutné, aby dovolací súd dal odpoveď na nasledovnú právnu otázku: „Vyžaduje sa pri aplikácii fikcie príjmu rodiča
1 Zákona o rodine, aby bol rodič na možnosť aplikácie § 63 ods. 1 Zákona o rodine vopred upozornený zo strany konajúceho súdu, alebo je pre aplikáciu fikcie príjmu rodiča
1 Zákona o rodine dostatočné, ak rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, si nesplní svoju povinnosť preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených
osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie?“ K uvedenému dovolateľka vyslovila svoj názor, že boli naplnené všetky podmienky na to, aby súd prvej inštancie postupoval
1 zákona o rodine a určil priemerný mesačný príjem otca na sumu dvadsaťnásobku sumy životného minima, t. j. na sumu 4.204 eur. Dovolateľka dodala, že na aplikáciu uvedenej fikcie nebolo potrebné otca vyzývať, ale uvedené nastupuje ako sankcia pri nesplnení si uloženej povinnosti. Ďalej vyjadrila domnienku, že na aplikáciu § 63 ods. 1 zákona o rodine postačuje, aby bol rodič vyzvaný na predloženie podkladov na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a v prípade, ak si rodič nesplní túto povinnosť, predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima. 3.
b/ CSP dovolateľka doplnila, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia aj ďalšej právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená: „Je odvolací súd v konaní o výživnom počas odvolacieho konania povinný aj bez návrhu skúmať, či nenastala zmena pomerov na strane oboch rodičov?“ Nadväzujúc na uvedené a s poukazom na § 63, § 68 a § 62 ods. 2 CMP dovolateľka spochybnila súdy nižšej inštancie, ktoré boli z jej pohľadu pasívnymi, neoverovali si otcom oznámené skutočnosti, nepovažovali za potrebné skúmať, či nedošlo na strane účastníkov konania k zmene pomerov. Posúdenie uvedenej otázky považovala dovolateľka za podstatné z dôvodu, že zo strany odvolacieho súdu nebolo vykonané žiadne dokazovanie, pričom v konaní o výživnom nie sú súdy viazané návrhmi účastníkov konania ani rozsahom a dôvodmi odvolacieho/dovolacieho konania. Na základe uvedeného dovolateľka navrhla, aby dovolací súd rozhodnutia súdov nižšej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. 4. Otec sa k dovolaniu matky v lehote stanovenej súdom prvej inštancie nevyjadril. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podal účastník konania, v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania. 6. Dovolací súd skúmal existenciu dovolateľkou uplatneného dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie
1 písm. a/ a b/ CSP. Dovolanie prípustné
ustanovenia § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (ustanovenie § 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľka uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ustanovenie § 432 ods. 2 CSP). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (ustanovenie § 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ustanovenie § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
ustanovenia § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľky vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod (sp. zn. 1 Cdo 17/2019, sp. zn. 2 Cdo 225/2018, sp. zn. 3 Cdo 142/2018, sp. zn. 4 Cdo 10/2018, sp. zn. 5 Cdo 9/2019, sp. zn. 7 Cdo 1/2018, sp. zn. 8 Cdo 94/2018). V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľka vymedzila v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 7. Ťažiskom argumentácie dovolania vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. a/ CSP je tvrdenie matky o tom, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ak neposkytnutie priestoru účastníkom konania na záverečnú reč zo strany súdu prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa
4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len ako „Občiansky súdny poriadok“ alebo „OSP“) ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením vyzvať účastníkov konania, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Vzhľadom na uvedené dovolací súd pristúpil k posudzovaniu prípustnosti a dôvodnosti podaného dovolania z hľadiska existencie zmätočnostných vád v zmysle § 420 písm. f/ CSP a skúmal, či potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom vykazovalo znaky procesného postupu znemožňujúceho účastníkom konania, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle Civilného sporového poriadku. 9. Dovolací súd dáva do pozornosti, že ak dovolanie z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. zmätočnosť rozhodnutia) neznamená len splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zakladá bez ďalšieho aj jeho dôvodnosť. Z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľky tvrdiacej, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k dovolateľkou vymedzenému dôvodu zmätočnosti skutočne došlo. 10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú
právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od
názoru vec prejednávajúceho senátu však konanie pred súdom prvej inštancie nebolo postihnuté vadou zmätočnosti. 13. Pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP musí intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces. Ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania len v tom prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia práva sporovej strany na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.
CSP, ak súd pojednávanie neodročí, pred jeho skončením vyzve strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd nepovažuje za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.
CSP vyzvané, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, pričom zhodne uviedli, že k veci nič viac nechcú uviesť, ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemajú. Následne súd opakovane oboznámil s výsledkami dokazovania a potom vyhlásil uznesenie, ktorým vyhlásil dokazovanie za skončené. Zo zvukového záznamu z pojednávania zo
CSP, na druhej strane na pojednávaní prítomný právny zástupca dovolateľa ako aj dovolateľ mali možnosť sa k veci a k dôkazom vyjadriť a predniesť svoju skutkovú a právnu argumentáciu a aj tak urobili s tým, že na otázku súdu, či majú nejaké návrhy na doplnenie dokazovania nereagovali. Nakoľko na pojednávaní boli prítomní obaja účastníci konania ako aj ich právni zástupcovia, uvedeným pochybením súdu nemohlo dôjsť ani k odopretiu práva účastníkov konania reagovať v záverečnej reči na prednes protistrany. Dovolací súd preto dospel k záveru, že zásah do procesných práv dovolateľa neobsahuje takú intenzitu, aby predstavoval porušenie práva na spravodlivý proces, zakladajúci dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Napokon aj z uznesenia najvyššieho súdu z 30. novembra 2011, sp. zn. 1 Cdo 158/2010 vyplýva, že záverečným zhrnutím a vyjadrením nie je len ten procesný úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorý je takto označený aj formálne. Rovnaký záver tiež vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu z 27. apríla 2021, sp. zn. 1 Obdo 81/2020. 17. Vychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd v danom prípade k záveru, že právo dovolateľky na spravodlivý proces porušené nebolo. Z uvedeného dôvodu
názoru dovolacieho súdu nejestvuje ani príčinná súvislosť medzi označenými právami dovolateľky a postupom odvolacieho súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení dovolateľkiných práv. Námietka, že namietaným postupom súdu prvej inštancie a jeho akceptovaním zo strany odvolacieho súdu došlo k procesnej vade
f/ CSP, preto nie je dôvodná.
1 písm. b/ CSP, musí v dovolaní v spojitosti s týmto tvrdením vysvetliť svoje presvedčenie, že odvolací súd riešil dosiaľ dovolacím súdom neriešenú otázku. Namietaná právna otázka pritom môže vyplynúť z textu dovolania a nemusí byť formálne vymedzená v jeho konkrétnej časti. Dovolací súd sa má pokúsiť autenticky porozumieť dovolateľke - jej textu ako celku, ale na druhej strane nedotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedala dovolateľka, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (I. ÚS 336/2019, IV. ÚS 443/2020). Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa ustálila na názore,
ktorého sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, ale významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP. 21. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ustanovenie § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
ustanovenia § 447 písm. f/ CSP je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 421 CSP v spojení s § 432 ods. 1, 2 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 22. Pokiaľ dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (ustanovenie § 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľka sama vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľkou označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Predpokladom prípustnosti dovolania
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je sformulovanie právnej otázky dovolateľkou, ktorá
jej názoru v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, pričom musí ísť o takú právnu otázku, ktorá je pre rozhodnutie vo veci samej kľúčová. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť zároveň riešená odvolacím súdom, pričom odvolací súd na jej riešení musel založiť svoje rozhodnutie a musí ísť o otázku zásadného právneho významu. Otázka, ktorou sa strany sporu, prípadne aj súd v konaní síce zaoberali, na vyriešení ktorej ale nie je v konečnom dôsledku založené dovolaním napadnuté rozhodnutie, nie je relevantná v zmysle tohto ustanovenia (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 214/2018). Právna otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP musí byť procesnou stranou v dovolaní vymedzená jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť dovolania. Aj v tomto prípade platí, že samotná polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd rozhodol, nezodpovedajú významovo kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach alebo predpokladoch o tom, ktorú právnu otázku má dovolateľ na mysli.
dovolateľky odvolací súd nesprávne právne posúdil dovolateľka naformulovala nasledovne: 1/ „Vyžaduje sa pri aplikácii fikcie príjmu rodiča
R (zákona o rodine, pozn. dovolacieho súdu), aby bol rodič na možnosť aplikácie § 63 ods. 1 ZoR vopred upozornený zo strany konajúceho súdu, alebo je pre aplikáciu fikcie príjmu rodiča
R dostatočné, ak rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, si nesplní svoju povinnosť preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených
osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie?“ 2/ „Je odvolací súd v konaní o výživnom počas odvolacieho konania povinný aj bez návrhu skúmať, či nenastala zmena pomerov na strane oboch rodičov?“ K prvej právnej otázke:
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. 27.
právneho názoru vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu spočíva dovolaním napadnutý rozsudok na správnom právnom posúdení veci odvolacím súdom. K dôvodom vedúcim k tomuto názoru dovolací súd uvádza nasledovné. 28. Predmetom súdneho konania je návrh matky na zvýšenie výživného, ktorý odôvodnila tým, že došlo k zmene nákladov u oboch maloletých detí (v čase podania návrhu boli obe deti maloleté, v čase rozhodovania dovolacieho súdu je Diana Mišíková už plnoletá, pozn. dovolacieho súdu), preto je nutné zvýšenie výživného.
1 zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
2 zákona o rodine, ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia.
3 zákona o rodine, pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.
1 zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Zmena pomerov, ako predpoklad na zmenu predchádzajúcej úpravy rozsahu vyživovacej povinnosti, môže spočívať aj v zmene pomerov na strane povinnej osoby. Pôjde napríklad o zvýšenie alebo nezavinené zníženie príjmu, vznik alebo zánik ďalšej vyživovacej povinnosti, prípadne ďalšie významné okolnosti. 31. V súvislosti so skúmaním schopností, možností a majetkových pomerov otca sa dovolateľ domáhal aplikácie ustanovenia § 63 ods. 1 zákona o rodine, teda o určenie jeho priemerného mesačného zárobku za pomoci fikcie v podobe 20-násobku sumy životného minima s tým, že odvolací súd na námietku matky neprihliadol dôvodiac, že ustanovenie § 63 ods. 1 zákona o rodine je možné použiť len za predpokladu, že povinný rodič napriek upozorneniu zo strany konajúceho súdu o neúplnosti predložených dôkazov relevantné dôkazy nedoplní. Dovolateľka mala za to, že na aplikáciu § 63 ods. 1 zákona o rodine postačuje, aby bol povinný rodič vyzvaný na predloženie podkladov na zhodnotenie jeho majetkových pomerov a v prípade, ak si rodič svoju povinnosť nesplní, predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu prestavuje 20-násobok sumy životného minima, teda fikcia príjmu povinného rodiča
1 zákona o rodine nastupuje ako sankcia pri nesplnení uloženej sankcie bez potreby výzvy zo strany súdu.
osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie. Ak si rodič nesplní túto povinnosť, predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima. Zákon o rodine tak pre rodičov stanovuje tri navzájom sa prelínajúce povinnosti - 1/ povinnosť preukázať pred súdom príjmy z inej než závislej činnosti, 2/ povinnosť predložiť súdu podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a 3/ povinnosť umožniť súdu sprístupnením údajov chránených
osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie. Pokiaľ ide o povinnosť preukázať príjmy z inej než závislej činnosti, treba ich podložiť relevantnými dôkazmi, z ktorých možno vyvodiť priemerný mesačný príjem, z ktorého možno vychádzať pri určovaní konkrétnej výšky vyživovacej povinnosti. Druhou zákonnou povinnosťou vyplývajúcou z ustanovenia § 63 ods. 1 zákona o rodine je edičná povinnosť, t. j. povinnosť predložiť súdu podklady na zhodnotenie majetkových pomerov, za ktoré možno považovať listy vlastníctva preukazujúce majetkové pomery týkajúce sa nehnuteľností, stavy účtov a vkladov v bankách, register cenných papierov, doklady o vlastníctve motorových vozidiel, resp. akýchkoľvek cenností. Treťou povinnosťou je povinnosť sprístupnením údajov chránených
osobitného predpisu umožniť súdu zistiť ďalšie skutočnosti potrebné na rozhodnutie.
1 zákona o rodine viaže len na prípady, kedy rodič zo špekulatívnych dôvodov vôbec nepredloží podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov, resp. ich súdu nepreukáže alebo nesprístupní. Nie je tým dotknutá povinnosť súdu vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci, keďže každé mimosporové konanie je ovládané vyhľadávacou zásadou. Je povinnosťou súdu čo najobjektívnejšie zistiť skutočný stav (§ 35 CMP) a má právne prostriedky, aby tejto svojej povinnosti dostál. Nakoľko v konaní platí vyšetrovacia zásada, súd musí vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli, a preto neuvedenie takýchto skutočností pre neho, resp. dieťa neznamená nepriaznivý výsledok konania. Nemôže sa bez ďalšieho uspokojiť s aplikáciou § 63 ods. 1 zákona o rodine a uplatniť domnienku príjmu, pretože Civilný mimosporový poriadok vo svojich základných princípoch veľmi striktne súdu ukladá povinnosť zistiť skutočný stav veci. Preto - ak by povinný rodič nedoložil napríklad daňové priznania - nemôže sa súd uspokojiť s aplikáciou domnienky a tým rezignovať na vlastné povinnosti určené zákonom. Je v jeho moci tieto dôkazy zabezpečiť, ak ich potrebuje, preto to urobiť musí. Domnienku
tohto ustanovenia by mal súd uplatniť len v prípade, ak rodič nepredloží podklady, ktoré si súd nevie obstarať inak. Rozhodne nemožno považovať za správnu takú aplikáciu tejto domnienky, ak sa „trestajú“ rodičia, ktorí nedoložili (pretože neboli vyzvaní doložiť) určité potvrdenie, hoci ostatné svoje podklady riadne doložili. Domnienka príjmu zakotvená v § 63 ods. 1 zákona o rodine má slúžiť len ako pomôcka v prípade, ak rodič špekulatívne odmieta doklady sprístupniť a rozhodne nie ako samovoľná sankcia súdu účastníkovi za nesplnenie svojej vlastnej povinnosti (vyplývajúcej z vyšetrovacej zásady). Súd sa nemôže zákonom uloženej povinnosti zbavovať trestaním účastníkov konania. Navyše v rámci vyšetrovacej zásady je súd zodpovedný za to, že objektívne zistí skutočný stav veci. Čiže v konečnom dôsledku on určuje, ktoré dôkazy treba zabezpečiť. Ak nejaký dôkaz účastníkovi neuloží predložiť, nemôže ho sankcionovať za jeho nepredloženie. 36. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že aplikácia právnej domnienky príjmu
1 zákona o rodine sa týka len prípadov, kedy si konajúci súd nie je schopný urobiť správny záver o kompletných pomeroch povinného rodiča, pretože povinná osoba vôbec nepredložila podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov, resp. ich súdu nepreukáže alebo nesprístupní a zároveň ich súd nevie obstarať inak, keďže poručenský súd nesmie rezignovať na vlastnú povinnosť zistiť skutočný stav veci a za týmto účelom, ak to potrebuje, zabezpečiť a vykonať potrebné dôkazy. Za situácie, kedy v predmetnej veci otec ako povinný rodič, predložil súdu prvej inštancie listinné doklady na zhodnotenie jeho schopností, možností a majetkových pomerov (Potvrdenie banky o pohyboch na bežnom účte za obdobie 17.06.2017-17.10.2018; výpisy z bankového účtu; daňové priznanie za rok 2017 a na výzvu súdu prvej inštancie doložil daňové priznania fyzickej osoby za roky 2015 až 2018; daňové priznania spoločnosti ARCONI s.r.o. za roky 2015 až 2018; výpisy z listov vlastníctva preukazujúce vlastníctvo otca k niekoľkým nehnuteľnostiam ako aj výpisy z listov vlastníctva preukazujúce vlastníctvo spoločnosti ARCONI s.r.o. k dvom nehnuteľnostiam; ročné zúčtovanie preddavkov na daň z príjmu jeho partnerky za rok 2017) bola aplikácia domnienky príjmu
1 zákona o rodine vylúčená tak, ako to správne konštatoval odvolací súd, ktorý zároveň správne dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu matky na zvýšenie výživného na maloletého Dalibora a plnoletú Dianu.
názoru dovolateľky je zvýšenie výživného jediným spôsobom, akým môže zabezpečiť svojim deťom rovnakú životnú úroveň, ako má ich otec. Vytýkala odvolaciemu súdu, že nevykonal žiadne dokazovanie k zmene pomerov hoci v konaní o výživnom nie sú súdy viazané návrhmi účastníkov konania ani rozsahom a dôvodmi odvolacieho/dovolacieho konania. Vychádzajúc z uvedeného mala dovolateľka za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a to: „Je odvolací súd v konaní o výživnom počas odvolacieho konania povinný aj bez návrhu skúmať, či nenastala zmena pomerov na strane oboch rodičov?“
ktorého odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní, ak to pre zistenie skutočného stavu veci považuje za potrebné, teda odvolací súd je oprávnený, ale nie povinný zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Dovolací súd má za to, že text predmetného zákonného ustanovenia je jasný, presný, zrozumiteľný a nezvádza k žiadnemu inému výkladu. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že skutočný stav veci tak, ako ho zistil prvoinštančný súd, považoval za dostačujúci pre svoje rozhodnutie. O tom, či je potrebné vo veci zopakovať alebo doplniť dokazovanie a či skutkový stav veci (v prípade mimosporového konania "skutočný" stav veci) bol zistený správne a dostatočne, rozhoduje výlučne odvolací súd. V danom prípade odvolací súd nepovažoval za potrebné skúmať či došlo k zmene pomerov na strane rodičov alebo detí od posledného rozhodnutia o výživnom nakoľko skutočný stav veci považoval za riadne zistený súdom prvej inštancie, ktorý dokazovanie zameral na zisťovanie rozhodujúcich skutočností, podstatných pre rozhodnutie o návrhu matky na zvýšenie výživného z hľadiska súčasných odôvodnených potrieb detí, ako aj z hľadiska schopností a možností rodičov, na výživu ktorých sú obidve deti plne odkázané, a tieto v záujme zistenia podstatnej zmeny pomerov porovnal so skutočnosťami rozhodnými pre určenie výživného v čase posledného rozhodnutia súdu o výživnom. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd v ňom citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; náležitým spôsobom sa vo svojom odôvodnení vyjadril k zmene pomerov účastníkov konania (odsek 17. odôvodnenia), ktorá je podstatnou podmienkou pre možnosť zmeniť výšku výživného a vyčerpávajúcim spôsobom sa vysporiadal so všetkými relevantnými odvolacími námietkami (odsek 19. odôvodnenia). Záverom dovolací súd uzatvára, že hoci v poradí druhá právna otázka položená dovolateľkou predstavuje otázku jednoduchého právneho posúdenia, odpoveď na ktorú vyplýva priamo z ustanovenia § 68 CMP, tak ako bola formulovaná dovolateľkou ešte nebola predmetom rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu, preto najvyšší súd konštatoval prípustnosť dovolania aj v tejto časti, avšak ani v tejto časti dovolanie nebolo dôvodné. 42. Na základe uvedeného nemal dovolací súd pochybnosti o správnosti záverov súdov nižšej inštancie, ktoré nezistili žiadnu zmenu pomerov, ktorú by bolo potrebné premietnuť do zmeny výšky výživného. 43. Vychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že podané dovolanie nie je dôvodné a preto ho zamietol (§ 448 CSP). 44. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol
1 CSP a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.