Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Tdo/60/2022 Identifikačné číslo spisu: 4120011284 Dátum vydania rozhodnutia: 05.10.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Bargel Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 257ods.

7 Trestného poriadku, nemôže procesne účinne napadnúť rozhodnutia súdov nižších stupňov s poukazom na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.

1. c)Trestného poriadku v rozsahu výroku o vine. Preto ani dovolací súd nemôže na podklade takto podaného dovolania procesne účinne riešiť otázku jej viny, najmä to či malo byť v jej prípade podmienečne zastavené trestné stíhanie. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
2. i)Trestného poriadku a podľa § 371 ods. 1 písm.
3. h)Trestného poriadku. Obvinená v dovolaní vyslovila nespokojnosť s uloženým trestom: „ ... odsúdená považuje trest, ktorý jej bol uložený za neprimerane prísny ... Súd prvého stupňa a odvolací súd uložili odsúdenej trest v rozpore s ustanovením § 34 ods. 4 Trestného zákona, keďže okolnosti skutku, teda závažnosť a následok a na druhú stranu osoba odsúdenej, ktorá pred spáchaním skutku viedla riadny život, neodôvodnili potrebu trestnej represie, a teda nesprávne použili § 34 Trestného zákona". Nakoľko výrok o vine v tomto prípade nepodlieha vecnému prieskumu zo strany dovolacieho súdu, možno s ohľadom na obsah dovolacích námietok poukázať na závery vyplývajúce zo stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu R 5/2011, podľa ktorého, ak nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
4. h)Trestného poriadku. V označenom stanovisku sa konštatuje, že hmotnoprávne ustanovenia (fakultatívnej povahy) upravujúce všeobecné hľadiská stanovené pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Trestného zákona, príp. § 39 a nasl. Trestného zákona nemožno - na rozdiel od ustanovení § 41, § 42 Trestného zákona (o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu), resp. § 47 ods. 2 Trestného zákona formálne podradiť pod nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia v zmysle dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
5. i)Trestného poriadku. Podľa § 371 ods. 1 písm.
6. i)a
7. h)Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak [podľa písm. i)] rozhodnutie je založené na nesprávnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť, resp., [podľa písm. h)] bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm.
8. i)Trestného poriadku a podľa § 371 ods. 1 písm.
9. h)Trestného poriadku je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom a druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu vyplýva, že výrok o treste, okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucej sa k výroku o treste, nemožno napadnúť prostredníctvom všeobecného ale len prostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu. Podstatnou je však zásadná skutočnosť, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
10. h)Trestného poriadku - ako ani iný dovolací dôvod - nemôže byť naplnený s poukazom na primeranosť (výšku) druhu uloženého trestu, ak je tento v zmysle Trestného zákona prípustný a uložený v rámci zákonom upravenej trestnej sadzby. Argumenty obvinenej k výroku o treste nenapĺňajú žiadny dovolací dôvod a preto ich najvyšší súd nemohol akceptovať. + + + Nad rámec nevyhnutného najvyšší súd dopĺňa. A) K dovolacej námietke: „Porušenie predvídateľnosti práva a legitímneho očakávania tým, že súdy nevysvetlili v odôvodnení svojich rozhodnutí, prečo sa odklonili od rozhodovacej praxe súdov SR, ktoré v rovnakých alebo v obdobných prípadoch podmienečne zastavili trestné stíhanie voči obžalovaným osobám s tým, že súdy by mali v skutkovo rovnakých alebo obdobných veciach rozhodovať rovnako", najvyšší súd uvádza. Tvrdenie dovolateľky, že v jej prípade sa súdy nižších stupňov odklonili od rozhodovacej praxe, najvyšší súd nepovažuje za korektné. Na stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky je k § 158 Trestného zákona zverejnených viac ako 3 000 rozhodnutí, z ktorých prevažná väčšina má charakter odsudzujúcich rozhodnutí. Už len samotná táto skutočnosť dokumentuje, aká je zaužívaná rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky. Odhliadnuc od toho, žiada sa uviesť, že ak by súdy museli bezpodmienečne rozhodovať v súlade so zaužívanou súdnou praxou, došlo by k tomu, že súdy by stratili možnosť rozhodnúť (v prípade obvinenej) podľa zákonného ustanovenia § 158 Trestného zákona a vyhlásiť odsudzujúci rozsudok. Rozhodovanie podobným spôsobom v obdobných veciach je dôležité a najvyšší súd plne rešpektuje princíp právnej istoty. Nemožno však tvrdiť, že súdy musia vždy v obdobných veciach len a len podmienečne zastaviť trestné stíhanie. Súdy môžu rozhodnúť obdobne, ak okolnosti prípadu sú približne rovnaké a ak subjekt trestného činu je približne rovnaký. Zväčša sú to okolnosti na strane subjektu trestného činu, ktoré odlišujú jednotlivé trestné veci. Súdy preto nemôžu len mechanicky posudzovať jednotlivé prípady. Okrem toho pokiaľ súdy odsúdili obvinenú P. za spáchanie trestného činu podľa § 158 Trestného zákona, rozhodli podľa zákona a v súlade so zákonom. Nemôže obstáť tvrdenie, že ich rozhodnutím bol porušený zákon, lebo sa odchýlili od zaužívanej súdnej praxe (ktorá je mimochodom iná ako tvrdí dovolateľka). Súdy nižších stupňov svoje rozhodnutia náležite, dostatočne a presvedčivo odôvodnili a vysvetlili všetky pre rozhodnutie nevyhnutné skutkové i právne závery. Tým odpovedali obvinenej aj na to, prečo v jej prípade rozhodli odsudzujúcim rozsudkom a prečo podmienečne nezastavili jej trestné stíhanie. Najvyšší súd dopĺňa, že zo sedemnástich „obdobných prípadov" uvedených obvinenou v dovolaní, je jedna trestná vec nedohľadateľná a zo zvyšných šestnástich sa šesť vecí týka trestného činu podľa § 157 Trestného zákona a nie trestného činu podľa § 158 Trestného zákona, pre ktorý bola obvinená odsúdená. Medzi označenými trestnými činmi je markantný rozdiel v tom, že na spáchanie trestného činu podľa § 158 Trestného zákona sa vyžaduje porušenie dôležitej povinnosti a na spáchanie trestného činu podľa § 157 Trestného zákona nie. Preto zaradenie šiestich prípadov týkajúcich sa § 157 Trestného zákona považuje najvyšší súd za nenáležité. S ohľadom na uvedené by takýto dovolací argument obvinenej, ak by ho najvyšší súd považoval za relevantný, nenapĺňal dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
11. c)Trestného poriadku a ani žiadny iný. B) Dovolaciu námietku v znení: „Súd prvého stupňa oprel odôvodnenie rozsudku predovšetkým o odvolanie odsúdenej, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť". „Odvolanie rozsudku reflektuje dôvody odvolania odsúdenej...", resp. jej odvolaciu námietku (č. l. 286), „Sudca zneužil odvolanie obžalovanej a odôvodnenie rozsudku vydal či už priamo alebo nepriamo v nadväznosti na jej odvolanie, resp. na jeho obsah. Táto skutočnosť vyplýva zo strany 6 a 7 odôvodnenia rozsudku, v ktorom sa sudca vysporiadal so skutočnosťami právnymi otázkami, na ktoré obžalovaná poukazovala vo svojom odvolaní", musí najvyšší súd odmietnuť ako neprijateľnú a aj vnútorne rozpornú. Obvinená nenamieta, že by nedostala odpovede na relevantné obhajobné argumenty, ale namieta, že ich dostala. Podľa obvinenej dostala odpovede predčasne a nemal na ne odpovedať súd prvého stupňa, a preto že odpovedal, tak je jeho rozsudok z tohto dôvodu nepreskúmateľný. Takéto právne úvahy obhajoby nemôže najvyšší súd akceptovať. Sama dovolateľka uviedla: „Podstatou práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je povinnosť súdu vyhodnotiť a v odôvodnení rozhodnutia zareagovať na hlavné námietky účastníka konania a riadne posúdiť tvrdenia, argumenty a dôkazy predložené stranou". Ak dovolateľka tvrdí, že sudca prvého stupňa sa s jej námietkami vysporiadal na str. 6 - 7 rozsudku, nemôže sa domáhať porušenie práva na obhajobu konštatovaním, že nedostala odpovede na hlavné námietky. V kontexte aj dovolacích dôvodov možno ustáliť, že obvinená nie je spokojná s tým, že už súd prvého stupňa sa s jej argumentami vysporiadal. Ak sa obvinená rozhodla doručiť odôvodnenie odvolania súdu prvého stupňa predtým, ako jej bolo doručené odôvodnenie rozsudku, bola uzrozumená s tým, že súd prvého stupňa sa s nimi oboznámi. Podľa názoru najvyššieho súdu bolo povinnosťou súdu prvého stupňa nie len sa oboznámiť s odvolacími námietkami, ale na ne aj zareagovať, aby tak dal obvinenej jasne najavo, že všetky hlavné námietky sú pre neho dôležité a dal tak na ne náležité odpovede. Najvyšší súd si nevie ani len predstaviť, že súd prvého stupňa, ktorý ešte nemá napísaný rozsudok, by mal v odvolaní uvedené argumenty ignorovať, ako keby neexistovali. Práve takýto stav (nereakcia na námietky) by bola nesprávna a majúca znaky ľahostajnosti a lajdáctva. Dávať za vinu súdu prvého stupňa, že reagoval na odvolacie námietky obvinenej s tým, že na nej mal a mohol reagovať len odvolací súd, považuje najvyšší súd za neprijateľné. Preto aj takýto dovolací argument, ak by ho najvyšší súd považoval za relevantný, by nenapĺňal žiadny dovolací dôvod. C) K dovolacej námietke, že: „Odvolací súd nesprávnou aplikáciou § 257 ods. 5 Trestného poriadku znemožnil odsúdenej uplatňovať svoje obhajobné práva..." možno uviesť nasledovné. Zásah odvolacieho súdu do právoplatného výroku o vine v konaní po

§ 257ods.

7 Trestného poriadku je síce možný, ale s ohľadom na stabilitu právneho stavu len celkom výnimočne, a to len vtedy ak sú dané alebo vyvstanú také objektívne a fakticky existujúce okolnosti hmotného práva, nezávisle od priebehu skutkového deja, ktoré by si vyžadovali korekciu a hodnotenie dôkazného stavu z prípravného konania a ktoré zároveň z hľadiska materiálneho chápania právneho štátu a materiálneho výkladu a aplikácie Ústavy Slovenskej republiky, Trestného zákona a Trestného poriadku objektívne neumožňujú odsúdenie páchateľa. Treba mať na zreteli, že odvolací súd musí rešpektovať nie len ustanovenie § 278 ods. 2 Trestného poriadku, ale aj vôľu obžalovaného, ktorý vyhlásením podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku dobrovoľne a výslovne po podrobnom poučení a postupe podľa § 333 ods. 3 Trestného poriadku vylúčil z prieskumu okolností, ktoré vychádzajú zo skutkových okolností prípadu. Odvolací súd preto nemôže v rámci takéhoto konania posudzovať, či boli dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu v zmysle § 24 až § 30 Trestného zákona či bol, alebo nebol naplnený materiálny korektív v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona a ani to, či boli splnené podmienky § 216 Trestného poriadku na podmienečné zastavenie trestného stíhania, nakoľko toto sú okolnosti, ktoré si vyžadujú hodnotenie dôkazov a posudzovanie priebehu skutkového deja, čoho sa obžalovaný vyhlásením podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku vzdal. Odvolací súd môže v takomto konaní (odvolanie len proti výroku o treste) hodnotiť, v zmysle § 278 ods. 2 Trestného poriadku, len dôkazy, ktoré boli v konaní pred súdom vykonané a tie sa dotýkajú len výroku o treste, prípadne výrokov o ochrannom opatrení alebo náhrade škody. Zásah odvolacieho súdu do právoplatného výroku o vine možno pripustiť len vtedy: 1/ ak po

§ 257ods.

7 Trestného poriadku ale ešte pred právoplatnosťou výroku o treste došlo k zmene zákona v zmysle § 84 Trestného zákona. Napríklad - zákonodarná moc príjme novelu Trestného zákona, ktorou v § 125 Trestného zákona upraví výšku škody malej na 500 Eur a obžalovaný spáchal trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorým spôsobil škodu 300 Eur. V takom prípade ide o stav neukončeného trestného stíhania, pričom pokračovanie v ňom zákonodarná moc označila za neprípustné, a preto je neprijateľné uložiť obžalovanému trest za trestný čin, ktorého trestnosť v čase odvolacieho súdu zanikla, 2/ ak po

§ 257ods.

7 Trestného poriadku, ale ešte pred právoplatnosťou výroku o treste, dôjde v zmysle § 86 ods. 1 písm.

1. a)Trestného zákona k zániku trestnosti trestného činu. Napríklad - obžalovaný v rámci odvolacieho konania splnil svoju vyživovaciu povinnosť, skôr než sa súd odobral na záverečnú poradu. V obidvoch prípadoch uvedených pod podmy 1/ a 2/ ide o objektívne existujúce okolnosti, ktoré sú fakticky dané. Pri splnení všetkých podmienok § 84 Trestného zákona a § 86 ods. 1 písm.
2. a)Trestného zákona majú tieto hmotnoprávne ustanovenia o zániku trestnosti činu dominantno-špeciálnu povahu vo vzťahu k procesným ustanoveniam § 257 ods. 5 Trestného poriadku a § 307 ods. 1 písm.
3. b)Trestného poriadku, pretože stav beztrestnosti páchateľa privodila v prípade § 84 Trestného zákona zákonodarná moc zmenou zákona a v prípade § 86 ods. 1 písm.
4. a)Trestného zákona zákonodarná moc sľubom beztrestnosti danom páchateľovi využitím ustanovenia o účinnej ľútosti. Tieto hmotnoprávne ustanovenia nemôžu byť porušené procesnou nemožnosťou podania odvolania v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku a § 307 ods. 1 písm.
5. b)Trestného poriadku, nakoľko by došlo k porušeniu právnej istoty páchateľa, že nebude uznaný za vinného a nebude mu uložený trest za trestný čin, ktorého trestnosť zanikla. Odvolací súd môže do právoplatného výroku o treste zasiahnuť aj vtedy: 3/ ak po

§ 257ods.

7 Trestného poriadku ale ešte o právoplatnosti výroku o treste zistí existenciu okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť podľa § 22 Trestného zákona, a to „nedostatok veku" obžalovaného v čase činu, 4) ak po

§ 257ods.

7 Trestného poriadku ale ešte o právoplatnosti výroku o treste zistí existenciu okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť podľa § 23 Trestného zákona, a to nepríčetnosť obžalovaného v čase činu. V prípade § 22 Trestného zákona pôjde o situáciu, keď súd prvého stupňa, podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku, príjme vyhlásenie obžalovaného (v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku), ktorý v čase činu nedovŕšil štrnásty rok svojho veku. Za takejto situácie môže odvolací súd vykonať dokazovanie v tejto okolnosti, ktoré sa ale v žiadnom prípade netýka priebehu skutkového deja, ale len hmotnoprávneho postavenia obžalovaného, ako subjektu trestného činu a jeho možnej trestnej zodpovednosti. To isté sa týka nepríčetnosti ako okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť - § 23 Trestného zákona. Ak obžalovaný namietne svoju príčetnosť v odvolacom konaní po

§ 257ods.

7 Trestného poriadku, aj tu môže odvolací súd vykonať dokazovanie k tejto okolnosti, pretože takéto dokazovanie sa nedotýka priebehu skutkového deja, ale ide len o zistenie hmotnoprávneho postavenia obžalovaného ako subjektu trestného činu a jeho trestnej zodpovednosti. Ustanovenia § 22 a § 23 Trestného zákona neriešia skutkový dej, ale základnú požiadavku zákona, ktorá musí byť pred rozhodnutím o uložení trestu bezpodmienečne a nespochybniteľne vyriešená. Preto nemožno uložiť trest trestne nezodpovednému páchateľovi či už z dôvodu podľa § 22 Trestného zákona alebo § 23 Trestného zákona. V prípade okolnosti vylučujúcich trestnú zodpovednosť, tieto vplývajú na subjekt trestného činu, nie na samotný čin. Čin je síce trestným činom, ale v dôsledku okolností, ktoré vplývajú na subjekt (vek a nepríčetnosť), nemožno voči páchateľovi vyvodiť trestnú zodpovednosť. Pokiaľ ide o okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu - § 24 až § 30 Trestného zákona tieto vplývajú na samotný čin (nie na subjekt trestného činu). Predpokladá sa ich dokazovanie a možno ich ustáliť len po vyhodnotení vykonaných dôkazov, ale najmä po vyhodnotení všetkých okolností súvisiacich z priebehu skutkového deja. To isté sa týka materiálneho korektívu v zmysle § 10 Trestného zákona a tiež dovolateľkou sa dožadovaného postupu podľa § 216 Trestného poriadku. V týchto prípadoch neprichádza do úvahy zásah odvolacieho súdu do právoplatného výroku o vine, nakoľko vyššie spomenuté okolnosti sa týkajú samotného trestného činu, nie subjektu trestného činu a možno ich posudzovať len po komplexnom dokazovaní, ktoré ale obžalovaný odmietol vyhlásením podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku a v súdnom konaní preto žiadne dôkazy k výroku o vine neboli vykonané. S ohľadom na vyššie uvedené nemohol Krajský súd v Nitre zrušiť právoplatný výrok o vine obvinenej B. P. (hodnotil by okolnosti činu). Preto nemožno prijať dovolací argument obvinenej, že odvolací súd mal v jej trestnej veci podmienečne zastaviť trestné stíhanie. Najvyšší súd si osvojil ako správne nielen právne závery Krajského súdu v Nitre k tejto otázke, ale i jeho rozhodnutie ako celok. Ustanovenia § 257 ods. 7 Trestného poriadku a § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku z hľadiska procesného zakazujú obžalovanému domáhať sa niečoho, čoho sa sám vzdal vyhlásením podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku. Zásadným spôsobom teda limitujú obžalovaného v jeho procesných právach a samozrejme limitujú aj odvolací súd v jeho odvolacom prieskume veci. Podľa názoru najvyššieho súdu procesné ustanovenia § 257 ods. 7 Trestného poriadku a § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nemôžu mať absolútnu a nedotknuteľnú povahu, ak objektívne a fakticky existuje stav, ktorý vylučuje odsúdenie páchateľa. V takom prípade nemôže obstáť formalistické lipnutie na nedotknuteľnosti právoplatnosti výroku o vine po postupe súdu podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku. Z hľadiska materiálneho vnímania práva a spravodlivosti ako takej si najvyšší súd nevie dosť dobre predstaviť, napríklad odsúdenie zjavne nepríčetného páchateľa s formalistickým vysvetlením „veď ale výrok o vine je právoplatný, pretože súd prijal jeho vyhlásenie o vine". Preto považuje najvyšší súd vo vyššie uvedených prípadoch za prijateľný, ale i žiaduci zásah odvolacieho súdu do relatívne právoplatného výroku o vine po

§ 257ods.

7 Trestného poriadku. So zreteľom na uvedené ani argument obvinenej o tom, že súdy mali v jej prípade podmienečne zastaviť trestné stíhanie, ak by takýto argument považoval najvyšší súd za relevantný, nenapĺňa žiadny dovolací dôvod. V dôsledku zrejmého nesplnenia žiadneho z dovolacích dôvodov podľa § 371 Trestného poriadku najvyšší súd rozhodol tak, ako je vyjadrené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.