Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Cdo/195/2020 Identifikačné číslo spisu: 2310216637 Dátum vydania rozhodnutia: 28.09.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Erika Šobichová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:2310216637.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne: G.. K.. K. Č., M.., nar. X.XX.XXXX, bývajúca v L., J. XXX/XX, zastúpená: spoločnosťou TORA Legal, s. r. o. so sídlom Námestie SNP 478/19, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 01, IČO: 36 866 326, proti žalovaným: 1) H.. G. F., nar. XX.X.XXXX, bývajúca v L., K. XXXX/XXX, 2) Y. G. nar. XX.XX.XXXX, bývajúca v R., G. XXXX/X, 3) S. L., nar. X.X.XXXX, bývajúca v L., P. XXXX/XX, právne zastúpených: Advokátska kancelária KUHAJDA, s. r. o., so sídlom Karadžičova 47, 811 07 Bratislava, IČO: 47 232 773, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, veci vedenej na Okresnom súde Galanta pod č. k. 8 C 269/2010-664, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 25 Co 247/2018-737 zo dňa 27. novembra 2019, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalované 1), 2), 3) majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd opätovne (rovnako ako jemu predchádzajúcim a odvolacím súdom zrušeným rozsudkom zo dňa 12.4.2017) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že darované nehnuteľností pôvodne patriace už zomrelej P. R., ktorá bola starou mamou žalovaných a matkou žalobkyne, patria do dedičstva po P. R. zomrelej dňa X.X.XXXX. Žalovaným 1), 2) a 3) priznal voči žalobkyni právo na náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorých bude rozhodnuté osobitným uznesením súdom prvej inštancie. 2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanoveniami § 34, § 37 ods. 1, § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako i § 255 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku a vecne najskôr konštatovaním, že pri právnych úkonoch - pričom právny úkon urobila aj P. R. uzavretím darovacej zmluvy - základným pojmovým znakom je prejav vôle. To reprezentujú dve služby a to vôľu a prejav. Vôľa ako prvok právneho úkonu je psychickým vzťahom konajúceho človeka k zamýšľanému právnemu následku. Od vôle treba odlišovať pohnútku (motív) a cieľ právneho úkonu. Vôľa i pohnútka označujú psychické stavy konajúceho, avšak pohnútka na rozdiel od vôle nedeterminuje správanie konajúceho priamo. Pohnútka je vždy súčasťou vôle. Individuálne sa existencia skutočnej vôle v konkrétnom prípade skúma len vtedy, ak posúdený prejav vôle vyvolá závažné pochybnosti o jej existencii alebo keď to vyplýva zo zákona. Ďalšou otázkou spojenou s vôľou ako predpokladom vzniku právneho úkonu je to, čia vôľa sa prejavom vôle manifestuje. Prejavom vôle rozumieme jej vonkajšiu manifestáciu. Vôľu možno prejaviť akýmkoľvek spôsobom, ktorý umožňuje spoznanie jej obsahu. Prejav vôle, ktorý je základom právneho úkonu, okrem chcených právnych následkov spôsobuje aj právne následky pre tento prípad predvídané a ustanovené právnymi predpismi. Prejav vôle teda smeruje k spôsobeniu týchto zákonných právnych následkov bez požiadavky, aby aj ich spôsobenie bolo priamym predmetom prejavenej vôle. V zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, duševná porucha sa musí zistiť v súlade s poznatkami príslušných vedných disciplín (z odboru zdravotníctva, z odvetvia psychiatrie, patopsychológie a pod.) musí sa viazať na okamih urobenia právneho úkonu. Je už vecou konkrétneho posúdenia, či osoba konala v prechodnej alebo trvale duševnej poruche. Pozornosť treba venovať aj tomu, či osoba konajúca v duševnej poruche v konkrétnom prípade nemala tzv. jasný okamih (dilucida intervalla). Keď znalecký posudok (bez ktorého sa tieto typy sporov nezaobídu) nevytvorí spoľahlivý podklad pre záver súdu o nespôsobilosti konajúceho ku konkrétnemu právnemu úkonu je treba vychádzať z toho, že právny úkon bol učinený platne (viď komentár k Občianskemu zákonníka Praha - Panorama - 1987). Neplatnosť právneho úkonu podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje spoľahlivé zistenie, že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládať (viď R 4/71). Čo sa týka pohnútky - motívu cieľa právneho úkonu, ktorý učinila P.X. R. bolo zistené, že dom chcela darovať žalovanej, o čom svedkyni H. hovorila pred uzavretím tohto úkonu. Svedkyňa E. potvrdila motív darkyne. Podľa svedkyne všetky tri sestry si zavolala P. R.Á. a dohodli sa tak, že dom bude prepísaný na žalovanú, ktorá dve svoje sestry vyplatí. Motívom P. R. bola tá skutočnosť, že žalobkyni darkyňa kúpila chalupu, a preto chcela svoj rodinný dom darovať dcéram po jej nebohej dcére. Aj svedkyňa L. Š., ktorá robila opatrovateľku P. R. na pojednávaní uviedla, že pani R. jej spomínala, že s domom naloží tak, že ho daruje dievčatám - vnučkám. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že P. R. dávno pred učinením darovacej zmluvy mala premyslené ako naloží so svojim domom. Jej vôľová zložka učiniť právny úkon - darovanie - bola daná. Po tom, čo uzatvorila darkyňa darovaciu zmluvu povedala svedkyni H. H.Z., že už môže zomrieť, že už to má na poriadku. Darkyňa bola uzrozumená s následkami právneho úkonu. Jej snahou bola tá okolnosť, že keď jednej dcére finančne pomohla s kúpou nehnuteľnosti, tak dcéram svojej druhej nebohej dcéry zanechá svoj dom. Svedok Č. uviedol, že po tom, čo sa so svojou starou matkou rozprával o darovacej zmluve, ona mu mala uviesť, že nevedela o tom, že v darovacej zmluve nemá zakotvené právo doživotného užívania. Aj z tejto svedeckej výpovedi vyplýva, že P. R. chcela, mala vôľu uzavrieť darovaciu zmluvu a rozpoznala jej právne dôsledky. Aj keď nebolo vecné bremeno - právo doživotného užívania zakotvené v zmluve, fakticky bolo zrealizované, nakoľko až do smrti mala možnosť darkyňa bývať v darovanej nehnuteľnosti. 3. Následne súd prvej inštancie uzavrel, že i keď žalobkyňa tvrdila, že od roku 2003 sa u jej matky P. R. prejavovalo psychické ochorenie, okrem úvodnej návštevy psychiatra - H.. D. - od roku 2003 do smrti matky nenavštívila s ňou psychiatra. Zo zdravotnej dokumentácie P. R. vyplýva, že aj keď bola niekoľkokrát u všeobecných lekárov ako aj u špecialistov a to aj v období pred podpisom a po podpise darovacej zmluvy, nikde sa nenachádza záznam o tom, že v dôsledku jej psychického stavu by bolo nutné odporučiť ju na psychiatrické vyšetrenie. Čo sa týka jej fyzického zdravotného stavu výsluchom svedkov bolo zistené, že bola samoobslužná, že pracovala v záhrade, že bola komunikatívna a chodila do kostola, pričom k zhoršeniu jej zdravotného stavu prišlo 3 mesiace pred smrťou. Súd sa pri svojom rozhodovaní opieral najmä o znalecké posudky. V konaní boli podané tri znalecké posudky, ktoré riešili otázku, či v čase podpisu darovacej zmluvy mala P. R. spôsobilosť k tomuto právnemu úkonu. Znalecký posudok podala Znalecká organizácia - Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela, FORENZA - znalecká organizácia psychiatrická spol. s.r.o. a znalec H.. H. E. - znalec pre odvetvie psychiatria. Súd ako znalecké posudky v konaní hodnotil znalecké posudky, ktoré nariadil a ktoré vypracovala Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela a posudok FORENZA - psychiatrická organizácia spol. s.r.o. Znalecký posudok vyhotovený znalcom H.. H. E. bol predložený žalobkyňou - súd vypracovanie tohto znaleckého posudku nenariaďoval a tento znalecký posudok bol hodnotený ako listinný dôkaz. Zo znaleckého posudku Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela jednoznačne vyplýva, že P. R. v čase spísania právneho úkonu netrpela demenciou a nemala narušenú rozumovú a vôľovú zložku. Zo znaleckého posudku spoločnosti FORENZA vyplýva, že u P. R. nebola zistená demencia. Prejavovala sa u nej znížená výkonnosť mozgu. Bola schopná porozumieť obsahu darovacej zmluvy, čiže rozpoznať právny úkon bola schopná, v tomto jej schopnosť narušená nebola. Znalecká organizácia uviedla, že čo sa týka vôľovej zložky pokiaľ sa preukáže, že konala na základe vlastnej úvahy s dlhodobým zámerom bez ovplyvňovania inými osobami, v tom prípade jej vôľová zložka nebola narušená. To, že darkyňa konala na základe vlastnej úvahy s dlhodobým zámerom bez ovplyvňovania bolo preukázané svedeckými výpoveďami. Znalecké posudky sa prakticky zhodujú - spoločnosť FORENZA hodnotila posudok z Pezinka tak, že: „Súhlasíme s tým, že menovaná v čase realizácie právneho úkonu netrpela demenciou a nemala narušenú vôľovú a rozumovú zložku. K tomu dodávame, že menovaná v čase realizácie právneho úkonu nemala narušenú rozumovú zložku, vedela o aký úkon ide. Jej zložka vôľová - pokiaľ sa preukáže, že menovaná konala v čase úkonu slobodne bez ovplyvnenia a na základe dlhodobým zámerov, v tom prípade nemala narušenú vôľovú zložku a bola schopná právny úkon realizovať." Výsluchom svedkov bolo zistené, že P. R. konala na základe dlhodobého zámeru, ktorý nezmenila ani po podpise darovacej zmluvy, čiže z toho vyplýva, že nemala narušenú ani vôľovú zložku. H.. H. Č. uvádza, že P. R. trpela demenciou, čo však vylučujú vo veci vykonané znalecké posudky. Z toho vyvodil záver, že obsahu predmetnej darovacej zmluvy nemohla porozumieť a tiež jej právnym následkom. 4. Súd prvej inštancie v závere poukázal, že darovacia zmluva, ktorou P. R. darovala žalovanej v 1. rade nehnuteľnosti bola uzavretá dňa 18.7.2007. Žalobkyňa v žalobe uvádzala, že krátko po podpise darovacej zmluvy jej matka tvrdila, že bola oklamaná, a že nemá zaistené v dome doživotné bývanie. V zápisnici o pojednávaní je uvedené žalobkyňou, že jej matka hovorila, že keď išli zmluvu podpísať, neter jej povedala, že idú na zmrzlinu. V spore bolo preukázané, že žalobkyňa krátko po podpise darovacej zmluvy sa dozvedela o jej existencii. Keď sa žalobkyňa domnievala, že jej matka bola podvedená alebo že zmluvu nepodpísala pri plnom vedomí, mohla urobiť právne kroky smerujúce k neplatnosti zmluvy. Keď sa žalobkyňa domnievala, že zdravotný stav jej matky je taký ako to popisovala v spore, je nepochopiteľné prečo nepodala návrh na obmedzenie, resp. pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Dedičstvo po P. R. sa viedlo na súde prvej inštancie pod sp. zn. 8 D 25/2008. V tomto dedičskom konaní bola dňa 6.4.2009 uzavretá dedičská dohoda, na základe ktorej dedičia, t.j. žalobkyňa a žalované uzavreli dohodu, v zmysle ktorej pohľadávku voči Sociálnej poisťovni vo výške 346,30 euro prevezme K. Č. a S. L., každá v 1/2-ici. Všetky ostatné nehnuteľnosti prevezme K. Č. s tým, že ustupujúce spoludedičky, t.j. žalované sa zriekli svojich zákonných dedičských podielov v prospech preberajúcej spoludedičky bezodplatne. V tomto dedičskom konaní žalobkyňa nenamietala, že do dedičstva by malo patriť aj to, čo je predmetom tohto sporu. Možno usudzovať z konania žalobkyne, že ako v čase, keď žila jej matka, tak aj po jej smrti, aj v priebehu dedičského konania po nej, bola si vedomá toho, že jej matka pri plnom vedomí a dobrovoľne darovala žalovanej 1) nehnuteľnosti. Žalobkyňa nepožiadala o prerušenie dedičského konania s tým, že sa obráti na súd so žalobou, že do dedičstva patrí aj ďalší majetok, ktorý je predmetom tohto sporu. Žalobkyňa v dedičskom konaní uzavrela dedičskú dohodu, v ktorej sa žalované v jej prospech zriekli svojich zákonných podielov a až s odstupom času, po tom čo osvedčenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť podala žalobu na súd, čo bolo 27.8.2010, čiže viac ako 3 roky po tom, čo sa dozvedela o existencii darovacej zmluvy. 5. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd") napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalovanej 1), 2), 3) priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a preto boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP. 6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobkyne bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu žalobkyne domáhajúcej sa určenia, že darované nehnuteľností pôvodne patriace už zomrelej P. R., ktorá bola starou mamou žalovaných a matkou žalobkyne, patria do dedičstva po P. R., zomrelej dňa X.X.XXXX, keďže predmetný právny úkon je (absolútne) neplatným právnym úkonom v zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil odvolací súd nasledovné: Predovšetkým zdôraznil a poukázal na to, že v sporoch, ktoré sa dotýkajú platnosti právnych úkonov podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j. i predmetný spor, v ktorom sa rieši otázka neplatnosti právneho úkonu urobeného osobou, ktorá už v čase začatia sporu nežila, je podľa odvolacieho súdu pre preukázanie konania v duševnej poruche možné použiť tzv. dôkazný štandard, založený na tom, že spravodlivá rovnováha medzi protichodnými oprávnenými záujmami bude najlepšie dosiahnutá stanovením vysokej miery pravdepodobnosti preukázania, že plne svojprávna osoba konala v duševnej poruche, ktorá ju v daný moment predstavovala neschopnú právne konať, oproti postupu hodnotenia vykonaných dôkazov cez prizmu nadmerne vysokého dôkazného štandardu. Judikatúra pritom nikdy nebola postavená na jednoznačnom závere, že k aplikácii § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka je možné pristúpiť len na základe stopercentne zisteného skutkového stavu. Takto formulovaná vysoká miera pravdepodobnosti zistenia neschopnosti osoby posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť nevedie k úplnému znemožneniu uplatnenia ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Možno si totiž predstaviť množstvo situácií, v ktorých bude právne konanie zneplatnené na základe nespôsobilosti posúdiť následky svojho konania, a to aj na základe ex post vykonaných dôkazov. A to napr., keď svedkovia dosvedčia, že osoba bola v kritickom momente neschopná právne konať, či v situáciách, kedy si je tohto stavu vedomá druhá strana alebo ho priamo zneužíva, alebo ak diagnostikované ochorenie či choroba vylučujú svetlé okamihy a pod.. 8. Podľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v danej veci postupoval starostlivo, vykonal rozsiahle dokazovanie a pri svojom rozhodovaní zohľadnil všetky relevantné skutočnosti. Nemožno prehliadnuť, že vo veci existujú aj dôkazy a argumenty v neprospech žalovaných, tieto ale nedosahujú požadovanú vysokú mieru pravdepodobnosti preukázania konania darkyne v duševnej poruche, ktorá by ju k posudzovanému právnemu úkonu (darovacej zmluve) diskvalifikovala. Ďalej uviedol, že i keď je to práve znalecký posudok z príslušného odboru, ktorý je základným dôkazným podkladom v konaní, v ktorom je posudzované, či predmetné právne konanie fyzickej osoby bolo urobené v duševnej poruche alebo nie, nezbavuje to ešte súd povinností, aby sa pri hodnotení dôkazov v zmysle § 191 CSP zaoberal úplnosťou a presvedčivosťou spracovaného posudku a tento dôkazný prostriedok spôsobom predvídaným v ustanovení § 191 CSP hodnotil s ďalšími dôkaznými prostriedkami a s prihliadnutím ku všetkému, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. 9. Znalecký posudok v zmysle Civilného sporového poriadku (ako i v zmysle pred ním platného Občianskeho súdneho poriadku) predstavuje jeden z mnohých dôkazov, hoci je svojou povahou nezastupiteľný. Znalec je pritom osobou (fyzickou alebo právnickou), ktorá prostredníctvom svojich odborných znalostí posudzuje skutočnosti, ktoré boli súdom určené, a v znaleckom posudku súdu oznamuje subjektívne výsledok tohto posúdenia. Znalecký posudok je jedným z dôkazov, ktorý súd síce hodnotí ako každý iný dôkaz, od iných sa však líši tým, že odborné závery v ňom obsiahnuté nepodliehajú hodnoteniu súdom. 10. Nesporným vo veci zostalo, že žalobkyňou predložený znalecký posudok, i keď obsahoval požadované náležitosti súkromného znaleckého posudku podľa § 209 ods. 2 CSP, bol súdu prvej inštancie predložený v štádiu konania, kedy platil Občiansky súdny poriadok, ktorý procesný inštitút súkromného znaleckého posudku nepoznal a takto predložený znalecký posudok mal charakter listinného dôkazu. I keď v zmysle § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Preto pokiaľ súd prvej inštancie v čase rozhodovania napadnutým rozsudkom za účinnosti Civilného sporového poriadku hodnotil znalecký posudok predložený žalobkyňou ako listinný dôkaz, nedopustil sa procesného pochybenia, pretože jeho predložením súdu ešte za účinnosti pôvodného procesného kódexu, si tento zachoval charakter listinného dôkazu, ktorý ale napokon bol súdom prvej inštancie posudzovaný rovnocenne ako ostatné dôkazy, t.j. rovnocenne ako i ostatné dva znalecké posudky podané na žiadosť súdu. Súd prvej inštancie dokonca vykonal i vzájomnú konfrontáciu podávateľa znaleckého posudku predloženého žalobkyňou H.. Č.C. a G.. H.. A. G., J.., ako osoby zodpovednej za podanie kontrolného znaleckého posudku znaleckej organizácii FORENZA - znalecká organizácia psychiatrická spol. s.r.o. 11. Pritom to bol jedine znalecký posudok predložený žalobkyňou, z ktorého záverov vyplýva veľká pravdepodobnosť, že posudzovaná osoba obsahu právneho úkonu zo dňa 18.7.2007 nebola schopná dostatočne porozumieť, t.j. ani jeho právnym účinkom a to pre jej zdravotný stav z psychiatrického hľadiska, ktorý znalec vyhodnotil na júl 2007 ako na veľmi pravdepodobný stredný stupeň vaskulárnej demencie. Naopak z prvého a kontrolného znaleckého posudku, ktoré posudky vypracovala Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela a už spomínaná znalecká organizácia FORENZA - psychiatrická organizácia spol. s.r.o. nevyplýva, žeby P. R. v čase uskutočnenia posudzovaného právneho úkonu trpela demenciou s narušenou rozumovou a vôľovou zložkou, i keď kontrolný znalecký posudok pripúšťa pri vôľovej zložke istú možnosť jej narušenia, ale to len pre prípad preukázania jej ovplyvnenia inými osobami, s vylúčením vlastnej úvahy s dlhodobým zámerom. 12. Podľa odvolacieho súdu kontrolný znalecký posudok znaleckej organizácie FORENZA - znalecká organizácia psychiatrická spol. s.r.o. je dostatočne presvedčivým a to aj v kontexte s výsluchom G.. H.. A. G., J.., v rámci jeho konfrontácie s H.. H. Č.C., ktorý vypracoval znalecký posudok predložený žalobkyňou. Obaja odborníci, i keď sa zhodli v posúdení psychického a fyzického stavu darkyne - posudzovanej osoby, tento hodnotili odlišne vo vzťahu k posúdeniu jej schopnosti vzhľadom na tento stav dostatočne porozumieť a pochopiť význam uzatvorenej darovacej zmluvy, t.j. uskutočneného právneho úkonu. Bolo nesporné, že P. R. bola v čase uskutočnenia posudzovaného právneho úkonu telesné chorá, vyplýva to nielen zo znaleckých posudkov ale aj z ostatného dokazovania. V konaní ale nebolo s vysokou mierou pravdepodobnosti preukázané, že táto darkyňa súčasne mala narušenú i rozumovú a vôľovú zložku. I keď je možné pripustiť, že telesný stav P. R. ovplyvnil i jej psychický stav, v konaní nebolo dostatočne preukázané, že sa tak stalo aj v čase uskutočnenia darovania. Napokon z dokazovania dosť jednoznačne vyplynulo, že uskutočnený úkon P. R. plánovala dlhodobo. Vyplynulo to nielen z výpovede žalovaných sestier ale aj z výpovede nezainteresovanej osoby - opatrovateľky H. H., ktorej svedeckú výpoveď odvolateľka síce spochybňuje pre jej vysoký vek a jej dostatočné neuvedomovanie si vážnosti zdravotného stavu P. R., o čom má svedčiť aj fakt, že ju vídala aj v čase, keď už mávala vidiny (videla ľudí, kvetiny), ktorá namietaná nespôsobilosť tejto svedkyne však preukázaná nebola. Napokon nie každá porucha psychických funkcií musí byť dlhodobá, rozhodujúcim zostáva, či daná osoba práve v inkriminovanom čase mala (a ak áno v akom rozsahu) znížené ovládacie a rozpoznávacie schopnosti. 13. Dlhodobý zámer P. R. obdarovať spornou nehnuteľnosťou práve svoje vnučky ako siroty, ktorým zomrelá matka, ktorá bola rovnako ako žalobkyňa dcérou P. R., čo malo i racionálny dôvod (vnučky prišli o matku skoro, zostali siroty, lebo ich zomrelá matka bola s ich otcom rozídená, o ktoré deti sa za pomoci žalobkyne stará mama i starala dokedy to potrebovali, keď i z listu adresovaného žalobkyňou notárke zo dňa 7.7.2008 pripojeného k jej odvolaniu, zároveň zaslaného s odvolaním i protistrane na oboznámenie vyplýva, že sporná nehnuteľnosť mala podľa želania P. R. a dohody oboch jej dcér najskôr pripadnúť práve zomrelej matke žalovaných), z vykonaného dokazovania bolo možné vyhodnotiť. Či to bolo podľa žalobkyne, alebo i iných osôb spravodlivé, už rozhodujúce nie je, pretože i vzhľadom na možný finančný nepomer obdarovávania ako žalobkyňu, tak i jej zomrelú sestru a následne ako jej detí vnučky (po vzájomnej dohode práve cez žalovanú 1), to z pohľadu P. R. spravodlivé byť mohlo. 14. Na závere nepreukázania požadovanej miery vysokej pravdepodobnosti, že plne svojprávna P. R. konala pri posudzovanom právnom úkone darovania v duševnej poruche, ktorá ju v daný moment predstavovala neschopnú právne konať, nemohla nič zmeniť ani svedecká výpoveď psychiatričky H.. G. D., ktorá výpoveď v podstate predstavovala len vysvetlenie a dodatočné doplnenie nejednoznačného a nepodloženého lekárskeho nálezu, ktorý vystavila táto psychiatrička v dávnejšej minulosti, konkrétne dňa 26.9.2003, t.j. 12 rokov dozadu pred jej výsluchom na pojednávaní dňa 6.10.2015, čomu skutočne nie je možné priznať vo vzťahu k posudzovaným skutočnostiam so závažnými následkami požadovanú relevanciu. 15. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešným žalovaným priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni. 16. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Dovolanie podala z dôvodu podľa § 420 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.